Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Medúzin príbeh bol môj prvý stret s gréckou mytológiou v tomto modernom prepise a bolo to výborné!
Medúzu všetci poznáme ako príšeru, ktorej sa okolo tváre vlnili miesto vlasov hady, a ktorej pohľad menil všetky živé bytosti na kameň. Premohol ju udatný a prefíkaný Perseus. Iba že by to celé bolo úplne inak. Hady na hlave a pohľad, ktorý mení na kameň, boli trestom bohov za to, že ju v Aténinom chráme zviedol Poseidón, ktorý nevedel odolať jej kráse. Prečo sa sústreďujeme na ten jej trest (mimochodom neodôvodnený) a úplne ignorujeme, že bola vlastne nevinnou obeťou?
Natalie Haynes v tejto knihe hovorí, že Medúzin príbeh je klasickou ukážkou toho, ako trestáme obeť miesto násilníka, len preto, že násilník je vplyvná osoba. Dáva preto Medúze možnosť vyrozprávať jej vlastnú verziu, a miesto príšery z mýtov spoznávame láskavú postavu s hlbokými emóciami a silným citom pre spravodlivosť.
Autorka píše fakt vtipne, miestami štedro používa iróniu a sarkazmus. Jej feministický prístup ku gréckemu božstvu ma neskutočne bavil a zaslúžila by si ho nejedna ženská postava. Chcem viac mýtov vyrozprávaných z perspektívy žien! (Na Perseovi sa autorka napríklad úplne vybúrila a je tu vykreslený ako beznádejný babrák, ktorý bez pomoci bohov netrafí ani na záchod.)
Kniha núti čitateľa prehodnocovať stokrát omieľané báje a pozrieť sa na ne okom moderného človeka. Okrem toho Medúzinho obsahuje viacero čiastkových príbehov o božstvách, ich malichernosti, hádkach, intrigách, rozmaroch, ktoré sa nakoniec všetky logicky poprepájajú. Mne osobne sa toto páčilo, dávalo mi to širší kontext, a čítať 280 strán iba o Medúze žijúcej v jaskyni so svojimi dvomi sestrami by ma asi až tak nebavilo. (Možno je to trochu viac problém očakávaní spojených so slovenským prekladom názvu, v origináli sa koniec koncov kniha volá Stone Blind, čiže nie je to nevyhnutne kniha čisto o Medúze.)
Bolo to relatívne krátke, vtipné, podnetné, no a ten vizuál s nádhernou oriezkou je čerešnička na torte. Prosím si ďalšie moderné retellingy gréckych mýtov, najmä tie od Natalie Haynes!
Toto je jeden magický príbeh, ktorý zahreje pri srdci a tak vtiahne do deja, až máte pocit, že sa aj vy nachádzate na Hodinovom ostrove a lúštite hádanky s ostatnými postavami.
Lucy je mladá začínajúca učiteľka, ktorá sa snaží sa o adopciu 7-ročného chlapčeka. S Danielom majú krásny vzťah a snívajú, ako raz budú rodina. No keďže sa Lucy zatiaľ delí o byt s tromi spolubývajúcimi, má ušetrených asi 2.000 dolárov a je sama ako prst, pretože s vlastnými rodičmi a sestrou sa nestretáva, sociálna pracovníčka jej žiadosti o adopciu dáva minimálne šance.
Zlom v jej aj Danielovom živote sľubuje pozvánka do tajomnej hry, ktorú organizuje excentrický tajomný spisovateľ Jack Masterson. Ten píše sériu megapopulárnych detských kníh, ktoré sa odohrávajú na magickom izolovanom ostrove v tvare hodín. Zo svojej najnovšej knihy vytlačí len jeden výtlačok a ten dostane víťaz spomínanej hry.
Ostrov, s majestátnym hlavným sídlom, zahmlenými plážami, tajomnými zákutiami, a očarujúcimi scenériami, je de facto samostatnou postavou prostredím, ktoré krásne umocňuje pocit záhadnosti a dobrodružstva okolo hlavnej hry želaní.
Príbehom sa tiahne aj milá romantická linka medzi Lucy a Jackovým “dvorným” ilustrátorom Hugom.
“Ukázalo sa, že nemáme mapu. Iba mapu Berlína.
“Mapy sú pre pipiny,” mávol rukou Čik a mal pravdu.”
Čik je sigma, povedali naše deti. A táto kniha je jedna parádna, vtipná, divoká jazda. Napínavá a dobrodružná, no nebojí sa ísť aj do vážnych tém rodinných vzťahov a dospievania.
Maik je ôsmak z naoko dobrej rodiny, bohatej, takej, v ktorej sú všetky predpoklady, že deti majú naplnené všetky potreby. A predsa s mamou, ktorá absolvuje protialkoholické liečenie, a otcom, ktorý má sklony k násiliu, milenku a biznis, ktorý krachuje, to nie je úplne prechádzka ružovou záhradou. Maik sa považuje za nudného, nezaujímavého suchára, ktorý len z diaľky sleduje spolužiačku Tatjanu, do ktorej je zamilovaný, a ktorá poriadne ani nevie, že existuje. Keď sa začnú letné prázdniny a on zostane doma dva týždne sám, predstavuje si nudné leto strávené pri počítači.
No našťastie sa uňho objaví čudný spolužiak Čik, s bledomodrou Ladou, ktorú vie naštartovať cez vytrhnuté káble a ktorú si vraj len požičal na ulici Vymyslia si plán na perfektný roadtrip, zbalia zásoby a vyrazia na cestu. Čo na tom, že majú 13 rokov a za volantom vyzerajú mierne podozrivo
Pri čítaní sme sa smiali aj neveriacky krútili hlavou. No najlepšie je, že keď otočíte poslednú stránku, zostane vo vás taký ten príjemný, hrejivý pocit.
“Mami, to bola krásna kniha,” konštatoval jedenásťročný (ktorý nemá rád dlhé knihy bez ilustrácií, ale v tejto mal nos strčený niekoľko dní vkuse). Súhlasím.
ŠŤASTÍČKO obletelo predvianočný instasvet už minulý rok, no jeho posolstvo je úplne nadčasové a kľudne by sme si ho mohli (mali!) pripomínať každý deň.
“Netreba dôvod, aby sme boli k niekomu dobrí.”
Tento hrejivý sviatočný príbeh nám ukazuje, aké jednoduché je byť dobrý a láskavý k iným, a aké prirodzené by to pre nás malo byť. A nielen prirodzené, ale aj hlboko uspokojujúce! Veď čo už nám prinesie väčšie šťastie ako pocit, že sme niekomu zlepšili deň alebo pomohli z ťažkej situácie?
Malý látkový panáčik je zvyknutý sedieť v kvetinárstve uja Floriána a zlepšovať deň zákazníkom tým, že si od neho zoberú cukrík pri nákupe. Jedného dňa to ale v kvetinárstve stíchne, a miesto zákazníkov prídu iba stavbári, ktorí robia veľkú rekonštrukciu. Panáčik sa cíti osamelý a teda sa vyberie do sveta, aby si znovu našiel miestečko, kde bude môcť ľuďom rozdávať šťastie.
Nie je to však také jednoduché, lebo svet je plný rôznych nástrah a komplikácií. Našťastie stretne mnoho milých tvorov, ochotných ponúknuť mu úplne nezištne pomocnú ruku.
“Krvilačné šelmy s ostrými tesákmi, ktoré vyjú na mesiac a žerú rozprávkových hrdinov? Alebo skôr nádherné spoločenské zvieratá s fascinujúcim správaním?”
VLKY sú jedna dokonalá kniha, ktorá vám doma nesmie chýbať!
Viem, že by sa to dalo povedať o každej knihe Aleksandry a Daniela Mizielińskich. Ale o tejto to platí podľa mňa dvojnásobne, a to vďaka kombinácii vedecky podložených faktov, zaujímavých informácií a pútavých skutočných príbehov, podaných formou komiksu.
Na knihe sa autorsky podieľal odborník na vlky a rysy Michał Figura, a on, spolu s kolegami zo združenia na ochranu prírody VLK, sa v knihe aj vyskytujú ako hlavné (ľudské) postavy. Sú zárukou toho, že kniha je plná odborných, vedeckých informácií a vyvracia mnohé mýty, ktoré o vlkoch medzi ľuďmi kolujú.
Tými úplne hlavnými postavami sú samozrejme vlky - osem skutočných vlkov alebo vlčích rodín, ktoré žijú či žili v rôznych oblastiach Poľska (a niektoré zavítali aj na Slovensku). Tieto vlky boli sledované odborníkmi vďaka telemetrickým obojkom a fotopasciam, ktoré nám vedia poskytnúť odpovede na množstvo otázok o živote zvierat v prírode.
Popri príbehu každého vlka kniha vysvetľuje, ako vlky žijú, ako si hľadajú partnerov a nové teritóriá, ako fungujú fotopasce, obojky, záchrana ranených vlkov a ich návrat do prirodzeného prostredia, ako sa vyšetrujú prípady pytliactva… Kopec nových informácií tu nájde zďaleka nie len detský čitateľ! Vedeli ste napríklad, že keďže vlky spolu žijú takmer výlučne v skupinách zložených z rodinných príslušníkov, termín vlčia svorka sa už používa čoraz menej a nahrádza ju pojem vlčia rodina?
A ak by vám vlčích príbehov nebolo po prečítaní Vlkov dosť, odporúčame aj Bielu vlčicu, nádhernú knihu inšpirovanú skutočnou vlčicou.
Túto svietivú knižku som pôvodne kúpila deťom, ale po jej prečítaní som presvedčená, že sa zíde aj nám dospelým a odporúčam ju do každej domácnosti.
Venuje sa dezinformáciám a mediálnej gramotnosti. Definuje základné pojmy a rozdiely (čo je to dezinformácia, malinformácia, mylná informácia či informačný zmätok), vysvetľuje, prečo sme náchylnejší veriť niektorým informáciám, ponúka stratégie, ako si overovať, čo čítame na internete. Odpovedá na otázku, či môžeme médiám veriť všetkým bez rozdielu, a ukazuje, na konkrétnych príkladoch, ako nás môžu klamať aj fotky, videá, či hlasové nahrávky.
Kniha je pôvodne španielska a vznikla už pred pár rokmi, ale je stále aktuálna. Je interaktívna, obsahuje rôzne testy, kvízy, “misie”, ktoré čitateľ plní a ktorými si overuje nadobudnuté znalosti.
Vianoce bez príbehu od Matta Haiga si už ani nevieme predstaviť. Po Vianočnom chlapcovi Nikolasovi a Dievčati, ktoré zachránilo Vianoce, je tu záver tejto trilógie s názvom VIANOČNÝ ZÁZRAK A JA.
Stretávame sa opäť s Améliou Wishhartovou a čarovným mestečkom Elfhelm, kde žije s Vianočným otcom a jeho ženou Mary Christmas. Amélia si zvyká na nový život v novej rodine, a občas to nemá ľahké. V Elfhelme je napríklad dosť veľká zima - a to aj v lete - a v škole pre elfov celý rok spievajú vianočné pesničky, čo človeku vie liezť na nervy, uznajte!
To ale zďaleka nie je to najhoršie. Veľkonočný zajac, ktorý žiarli na vianočnú idylku, sa totiž chystá zaútočiť na Elfhelm, s pomocou jedného zatrpknutého staréjo elfa, a zrušiť Vianoce!
Odporúčaný vek je 9+ a podľa mňa to je dobrý odhad. Na spoločné čítanie, alebo pre zdatného samostatného čitateľa. Užijú si to ale aj dospelí.
Táto kniha bola úplne mimo môj žánrový rozptyl a možno práve preto ma úplne dostala. Sci-fi z blízkej budúcnosti, ktoré sa pýta, čo to vlastne znamená byť vedomým, vnímavým, inteligentným stvorením.
Chobotnice sú nesmierne inteligentné tvory, no ich systém reprodukcie nezabezpečuje medzigeneračné odovzdávanie vedomostí, nakoľko rodičia nevychovávajú svoje deti a jedinci trávia život osamote. Predstavte si, že by človek od narodenia vyrastal sám a všetky vedomosti získaval každý nanovo bez možnosti budovať na vedomostiach získaných od svojich predkov alebo komunity, v ktorej žije. Ktovie, či by sme ešte stále nežili v jaskyniach a neživili sa ovocím a korienkami
A teraz si predstavte, že súbežne s človekom sa vyvíjal v mori podobne aj iný “sapiens” - že sa istý druh chobotníc naučil žiť v komunitách, učiť svoje mladé, dokonca komunikovať istou formou písma. Pretože autor vysvetľuje, že skutočný pokrok sa spája práve so schopnosťou nielen komunikovať tvárou v tvár, ale aj zachytávať a prenášať svoje myšlienky v priestore a čase.
Čo by takáto nová forma inteligencie znamenala pre človeka? Bolo by to pozitívne? Vedeli by sme sa dohovoriť? Alebo naopak by to bol dôvod na obavy, berúc do úvahy, že sme chobotnice doteraz masívne lovili, zabíjali a jedli?
Odkedy som na netflixe videla My Octopus Teacher, mám chobotnice vo veľkej úcte a táto kniha k tomu len pridala. Obsahuje nielen zaujímavé informácie o chobotničej inteligencii, ale aj množstvo zamyslení o komunikácii medzi ľuďmi a v zvieracej ríši.
Tento nádherný príbeh je zasadený do malého mestečka v americkom štáte Colorado, ktoré bolo umelo zaplavené v 70.rokoch 20.storočia pri vytvorení priehrady Blue Mesa Dam.
“Predstavte si mesto tiché, zabudnuté, hnijúce na dne jazera, ktoré bolo kedysi riekou. Ak vás to núti premýšlať nad tým, či sa odplavia radosti a zármutky, keď sa zdvihnú povodňové vody a pohltia dané miesto, môžem vám povedať, že nie. Krajina našej mladosti nás stvorila a my si ju nesieme v sebe, opradenú tým, čo
nám dala aj vzala, aby nás ďalej formovala, aby mala dosah na to, kým sa staneme.”
Hlavná hrdinka Torie je na začiatku 17-ročné dievča, ktoré vyrastá s otcom, násilným bratom a strýkom poznačeným 2.svetovou vojnou, na rodinnej farme. Ich broskyne sú známe široko-ďaleko a ich životy úzko prepojené s pôdou, prírodou, ktorá ich obklopuje.
Kniha sleduje život Torie - neskôr Victorie. Nechýba láska, komplikované rodinné vzťahy, boj o prežitie broskyňovej farmy, kruté údery osudu, ale aj obrovská sila a schopnosť postaviť sa im tvárou v tvár. Od prvej strany som knihu nevedela odložiť a stále sa k nej v myšlienkach vracala.
Videla som časté prirovnania ku knihe Kde raky spievajú, a ja tam podobnosť určite vidím, najmä v to silnom prepojení s prostredím a v nádherných opisoch prírody.
„Ľudí ako Seth je viac ako hviezd na nočnej oblohe,” odvetil napokon a chcel, aby to vyznelo ľahostajne a povzbudivo, ale malo to opačný efekt. Pretože to, čo povedal, bola rozhodne pravda: Kam mohol Wil íst, aby tam nenarazil na nejakého chlapca plného nenávisti, ako bol Seth, pripraveného zvaliť všetky svoje problémy na chlapca s tmavou pleťou, ako bol Wil?
Vedela som, že by neušiel.
„Budem plynúť ako rieka,” povedal Wil. „Môj starý otec mi vždy vravieval, že je to jediná cesta.”
Po dlhej dobe som mala pocit, že čítam starú dobrú Lucindu. Striedali sa viaceré dejové línie, súčasnosť s minulosťou, Spojené kráľovstvo s Indiou.
Boli tam slony, indické kráľovské paláce aj veľkolepé anglické sídlo, ktoré v súčasnosti zachraňuje od úplného krachu len to, že si na seba zarába ako lokalita natáčania filmov. Nechýbala mysteriózna zápletka, stratené dieťa, a aj keď to rozuzlenie mi prišlo nakoniec trochu absurdné, nič to nezmenilo na veľmi príjemnom zážitku z celej knihy.
