Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Krátky príbeh o 39-ročnom profesorovi dejepisu na jednom bratislavskom gymnáziu.
Dej bol pre mňa trochu mätúci. Hlavný hrdina sa snaží nadviazať vzťah s jednou zo svojich kolegýň v učiteľskom zbore, viacmenej neúspešne. To isté s jej sestrou. Skúša to aj s ďalšou kolegyňou, s ktorou už v minulosti vzťah mal. Celé to ale vyznelo tak nejak plocho a miestami absurdne (napríklad keď dá vyrobiť dvadsať šálok s potlačou fotky seba s ex, jednu jej odnesie do bytu a zvyšné si nechá).
Čo bolo z môjho pohľadu fakt zaujímavé, to boli jeho pohľady na stredoškolské učivo (dejepisu), konfrontácia vzletných fráz učebných osnov s realitou.
“Všeobecným cieľom vyučovania dejepisu na gymnáziu je utvárať a formovať kritické historické vedomie, na základe ktorého by boli žiaci schopní pochopiť minulosť a prítomnosť Slovenska…”
Papier asi znesie všetko, ale hlavný hrdina sa zamýšla nad tým, že jeho žiaci nie sú toho schopní. Jednotkári sa vedia dobre naučiť fakty, ale málokto, ak vôbec niekto, si vie vytvoriť z nich nejaké dojmy. Ako to docieliť? Čo robiť inak? Ako premeniť tieto ideály štátneho vzdelávacieho programu na reálne vedomosti, schopnosti žiakov? A koľkí učitelia sa naozaj o to zaujímajú a snažia? Koľkí si idú len svoju vyšlapanú cestu a skúšajú decká z presných dátumov?
“Som zlý učiteľ. Chcem dojatých študentov. Chcem, aby ich dojímala minulosť a nie len vzrušená predstava ich budúcnosti.”
Kniha ponúka aj veľmi zaujímavé postrehy o Slovensku, jeho dejinách a o slovenčine. Čítalo sa mi to dobre a rýchlo, boli tam zaujímavé podnety, len ten dej mi nejak nič nehovoril.
Len so štyrmi jazykmi - angličtinou, mandarínčinou, španielčinou a hindustančinou - sa (podľa niektorých štatistík) bez tlmočníka dohovoríte na celom svete. Dvadsať najrozšírenejších jazykov sveta vám údajne umožní dohovoriť sa s tromi štvrtinami ľudskej populácie. Tieto “veľké” jazyky sú na jednej strane obrovským obohatením - zdrojom kultúrnej, lingvistickej aj historickej rôznorodosti. Na druhej strane pohlcujú a ničia desiatky malých, lokálnych jazykov a nárečí.
BABYLON sa zameriava práve na túto dvadsiatku “jazykov-hegemónov”. Každému je venovaná jedna kapitola, ktorá bližšie predstavuje gramatiku, písanú aj zvukovú podobu, aj internacionalizmy, ktoré z daného jazyka prenikli do celého sveta. Navyše vysvetľuje pri každom jazyku nejaké jeho špecifikum. Napríklad pri turečtine jej historický vývin, pri jávčine jej rôzne striktne definované kategórie formality. V japončine vysvetľuje princíp ženského vs mužského jazyka, ženy totiž musia hovoriť slušnejšie, gracióznejšie a formálnejšie ako muži.
Autorom je holandský jazykový expert a polyglot, ktorý hovorí šiestimi jazykmi a v deviatich ďalších je schopný čítať. Kniha je napísaná na veľmi vysokej úrovni a dozvedela som sa v nej fakt kvantá zaujímavých informácií.
Popravde sa mi ale miestami nečítala najľahšie a očakávala som, že bude pútavejšia. Často zachádza naozaj do technických záležitostí, a navyše mi všetky kapitoly pripadali nejaké “random”. Uvítala by som nejaké prepojenie, ktoré by to všetko spájalo do nejakého logického celku a bolo mi ľúto, že som sa o niektorých jazykoch nedozvedela vlastne skoro nič.
Napríklad pri malajčine sa venuje autor všeobecne krajinám, kde sa hovorí viac jazykmi, a o samotnej malajčine je tam pár odsekov. Pri španielčine sa venuje výlučne fenoménu, že sloveso “byť” sa vyjdruje x rôznymi spôsobmi (haber, estar, ser). Ale v zásade nič iné sa človek nedozvie.
Čo sa mi veľmi páčilo, boli vtipné fotky a obrázky, ktoré doprevádzali text. Ak vás fascinujú jazyky, knihu by som odporúčala, ale možno čítať selektívne časti, ktoré vás bavia.
Rešpektovali by sme svoje telo viac, keby sme vedeli do neho nazrieť a uvedomiť si, koľko práce pre nás robí? Boli by sme k nemu láskavejší, menej by sme sa bičovali pre náš vzhľad? Či sa cítime fantasticky alebo sme chorí, či práve ležíme na gauči a čítame si, alebo robíme nejakú vysokohorskú túru, v našom tele sa neustále dejú stovky, tisícky rôznych procesov. Nemá sekundu oddychu.
Molly sa necíti najlepšie, v škole je šikanovaná a má pocit, že jej život je často namáhavý. Zrazu sa ale ocitne v obrovskom laboratóriu a priateľský hlas jej pomôže uvedomiť si, že sa pozerá na svoje telo zvnútra. S údivom pozoruje všetky tie činnosti a cíti sa veľká a významná ako kráľovná. A to nie je všetko.
Navštívi aj krajinu svojich pocitov, sleduje motýle - stelesnenie jej nenútenosti a kreativity, či škriatkov a víly, ktoré zosobňujú jej radosť a dobrotu. Uvedomí si, čo sa deje so strachom, ktorý sa snažíme schovávať, či hnevom, ktorý sa snažíme potláčať. Na vlastnej koži si vyskúša, o čo je lepšie vnímať všetky svoje pocity a dať im možnosť sa prejaviť. Potom sa pozrie aj do vesmíra svojich myšlienok, a nakoniec si uvedomí silu lásky.
MOLLINA ZÁZRAČNÁ CESTA je ďalšia z láskavých miniknižiek, ktoré pomáhajú deťom lepšie sa spoznať a uvedomiť si svoju hodnotu. Je veľmi pútavá a rukolapne pomáha čitateľovi uvedomiť si, aké sme všetci veľkolepé jedinečné bytosti.
Tentokrát sa mi ale zdalo, že knižka mohla byť trošku dlhšia a ísť trochu do hĺbky, možno viac preskúmať Molline problémy v škole.
“Ak napíšem ich mená, udržím ich nažive. Svet musí vedieť, že tu boli.”
Na jeseň 1943 prichádza francúzska Židovka Ella do koncentračného tábora. Má šťastie. Pre jej pekné písmo a znalosť cudzích jazykov sa stáva privilegovanou väzenkyňou. Prepisuje notové záznamy väzenského hudobného orchestra a chodí do “Kanady” - skladov, kde triedi majetok väzňov.
“Keď sa v noci vrátila do svojho bloku, dostala nápad. Bude to robiť namiesto nich, naďalej bude písat ich mená, odkazy a príbehy. Jedno z prvých opatrení, ktoré esesáci vykonávali, bolo, že zbavovali väzňov identity, odoberali im mená a pridelovali číslo, ktoré im našili na odev a vytetovali na kožu. Robili to preto, lebo ich mená im naháňali strach.“
Tam narazí na fotky a písomnosti, ktoré sú často súčasťou batožiny väzňov, a dostane nápad tajne ich odkladať a zakopávať do zeme v plechovkách, aby uchovala spomienky na ľudí, ktorí prišli o život.
Autorka je novinárka a tému si pôsobivo naštudovala a zdokumentovala. Príbeh obsahuje toľko ohromujúcich detailov, až mi behal mráz po chrbte. Ella je fiktívnou postavou, symbolickým stelesnením všetkých žien, ktoré sa dostali do koncentračných táborov. Ostatné postavy sú ale skutočné, aj udalosti vlastne reálne, len zbeletrizované, ako píše sama autorka. Ella sa v tábore stretne aj s Annou Frankovou, ktorá jej porozpráva o svojom tajnom denníku aj sestre Margot ???? Na záver sa o väčšine historických postáv čitateľ dozvie, aký bol ich osud po oslobodení tábora.
Miestami som mala pocit, že dej mohol byť plynulejší, a že štýl písania ustupoval do pozadia v snahe poskytnúť čitateľovi faktické informácie. Ale aj tieto časti ma bavili. Napríklad nesmierne zaujímavá bola debata (príslušníkov SS) o postavení žien a ich citácie Hitlera o tom, že rovnosť pohlaví je marxistická pretvárka, pretože zaťahuje ženy do sfér, v ktorých budú “nevyhnutne podradné”.
Aj keď je to veľmi ťažké čítanie, je to v podstate oslava prežitia a sily slova, vďaka ktorému sa podarilo uchovať spomienku na mnohých ľudí, ktorí sa odtiaľ nedokázali dostať. Silná kniha o téme, ktorú by sme si mali neustále pripomínať, aby sa nezabudlo, čoho je ľudstvo schopné.
Predstavte si, že jedného dňa zistíte, že váš pradedo pomáhal košickým Židom utiecť z mesta a vyhnúť sa transportu do koncentračných táborov. A že sa pritom zamiloval do židovského dievčaťa, zachránil jej život a nakoniec mali jeden z prvých povojnových sobášov v Košiciach! No povedzte, nepíše najlepšie príbehy naozaj sám život?
Táto kniha Nielenže prináša skutočný príbeh z druhej svetovej vojny, a ešte aj formou komiksu, ktorý vás chytí a nepustí. Ale pripomína mladým čitateľom nie tak dávnu minulosť, ktorá sa začína nejak vytrácať z našej kolektívnej pamäti. Nedávno som spomínala štatistiku, že každý tretí mileniál nikdy nepočul o holokauste a nevie, čo boli koncentračné tábory. Predstavte si, aká bude táto štatistika pri generácii Z či dokonca generácii alfa - našich deťoch.
Zvlášť keď do hry vstupujú dezinformácie, keď rôzni verejne známi ľudia vyjadrujú pochybnosti o tom, ako to celé skutočne bolo a z mne úplne nepochopiteľných dôvodov prichádzajú s naratívom, ktorý konanie nacistov ospravedlňuje. Toto je tiež naznačené v knihe - hlavný hrdina sa na sociálnych sieťach vyjadrí obdivne o svojom pradedovi a jeho dobrých skutkoch, a mimo iné dostane aj spŕšku hejtu. Nepochopiteľné, ale žiaľ veľmi realistické.
Aké je podľa vás dokonalé dieťa? Nikdy neodvráva? Nosí samé dobré známky? Upratuje si izbu a bez reptania robí domáce práce? Má odpor k rafinovanému cukru a bielej múke?
Filipovi rodičia majú doma pubertiaka a niekedy to s ním fakt nie je ľahké. Potom sa ale pomocou zázračného vynálezu zrazu zmení. Upratuje, odkladá si po sebe veci, robí celej rodine prednášky o zdravej výžive a evektívnom využívaní času, v škole cez prestávky sedí v lavici a pripravuje sa na ďalšiu hodinu Asi si viete predstaviť, že rodina je z neho v riadnom šoku
Táto kniha nás veľmi pobavila. Fakt moc. Deti najviac samozrejme tie úvodné kapitoly, kedy Filip najviac vystrájal. Mňa tiež, ale z celkom iného dôvodu. Autorka parádne zachytila to obrovské úsilie, ktoré my rodičia niekedy musíme vynakladať, aby sme boli rešpektujúci a empatickí Lebo úprimne, nie vždy to ustojíme (hovorím za seba!) a keď áno, zaslúžili by sme si medailu!
Knižka je písaná z pohľadu Filipovej mladšej sestry, a je to naozaj zážitok. A čerešničkou na torte sú zrnká múdrosti a úryvky z Príručky prežitia susedy pani Šťastnej
„Môžem ti povedať zrnko múdrosti?" spýtala sa Nancy.
Ja som prikývla, lebo som mala plné ústa lentiliek a plné ruky príručky prežitia a Nancy povedala:
„Je lepšie nasadiť si topánky, než okobercovať celý svet."
Nedávno som sa zúčastnila workshopu, zameraného na hľadanie spoločnej reči s ľuďmi opačného názoru. Ako komunikovať bez toho, aby sme sa len hádali a trvali na svojom, ako sa snažiť vžiť do situácie oponenta, ako naozaj počúvať. Často som naň spomínala pri čítaní tejto knihy, ktorej ústredným motívom je konfrontácia svetonázoru nemeckého nacistu a slovenského farára, zasadená do snehom zasypanej slovenskej dedinky počas druhej svetovej vojny.
Veľmi rada čítam príbehy písané z rôznych uhlov pohľadu. Baví ma, ak sa dokážem vcítiť do postáv, ktoré stoja na názorových protipóloch, a pochopiť, čo ich vedie k ich presvedčeniu. V tomto prípade by asi ťažko človek súcítil so zamieteným nacistom (alebo sa ním nechal presvedčiť o jeho pravde), no napriek tomu, keď Heinrich postupne vyrozprával svoj životný príbeh, tak trochu som chápala, ako sa dostal tam, kam sa dostal. A tak trochu to súviselo aj s tým, že nikto s ním nehľadal spoločnú reč, predtým, ako mu osud skrížil cesty s farárom Čobrdom.
Keby sa inak nepísal december 1944, kniha by bola krásnym opisom malebnej slovenskej dedinky v horách, zasypanej snehom, kde prostí ľudia žijú svoje obyčajné životy - nášho dnešného pohľadu tak lákavo jednoduché, bez stresu, termínov či technológií, a zároveň veľmi náročné, plné fyzickej práce a námahy.
Žiaľ, je to kniha o hroznej vojne, a tak asi tušíte, že idylické opisy zasneženej prírody, detských guľovačiek a domáceho chleba a koláčov priamo z pece tvoria len malú časť pomerne komplexného príbehu, pri ktorom miestami riadne mrazilo. A to má kniha iba niečo cez 200 strán, bola to vlastne taká jednohubka, ale aká!
V mene kríža je prvotina autora Marcela Kušníra a myslím, že si latku nastavil celkom vysoko.
“Prečo píšem? Pretože knihy sú silnejšie ako život. Sú tou najkrajšou odplatou. Sú to strážcovia neprekonateľných hradieb nášho ducha, nedobytné pevnosti našej pamäti.”
Rada čítam rodinné ságy a táto 400+ stranová bola dosť dobrá, aj keď som sa na začiatku chvíľu nevedela zorientovať. Je o tom, že naše detstvo často vnímame cez krásny filter bezstarostnosti a jednoduchosti, ktorý s dospievaním postupne mizne. O tom, aké je vyrastať ako chudobný príbuzný s pocitom menejcennosti. O tom, aké je šťastie vrtkavé. O veľkej láske, žiarlivosti, rivalite, mocnom kamarátstve aj zrade. A o sérii drám, ktoré navždy zmenili osudy celej rodiny.
Príbeh rozpráva Marcus Goldman, známy spisovateľ (a mimochodom hlavný hrdina autorovho slávneho predošlého románu Pravda o prípade Harryho Queberta). Vracia sa do rôznych dejových línií v minulosti. Opisuje rodinu svojho strýka, tety a bratranca, “Baltimorských” Goldmanovcov, ktorých bezbreho obdivoval pre ich bohatý, bezstarostný, krásny život. Tak veľmi, že by ich najradšej vymenil za vlastných rodičov, “Montclairských” Goldmanovcov, ktorí popri Baltimorských vyzerajú nudne, lacno a ošúchane.
Postupne rozpletá komplikované osudy troch generácií Goldmanovcov, časy drahých okázalých rezidencií a leteniek prvej triedy, aj obdobia krutých pádov na úplné dno. Má to silnú zápletku, lásku až za hrob, pevné rodinné putá… Je to fakt dobré.
Koniec druhej svetovej vojny, Florencia. 64-ročná Evelyn, ktorá pomáha zachraňovať umelecké diela. 24-ročný britský vojak Ulysses. Konverzácie o vojne, umení, živote, ktoré medzi nimi vytvoria hlboké, naoko nezvyčajné puto. No počkajú si niekoľko desaťročí, kým sa im osudy opäť prekrížia.
Názov knihy dokonale vyjadruje jej štýl. Všetko mi prišlo pomalé, rozvláčne, naozaj akoby ste pozerali na nejaké zátišie. Prvých cca 100 strán som čakala, kedy sa dej trochu rozbehne. Nerozbehne sa, skôr ponúka pozorovanie obyčajných, jednoduchých ľudí (a jedného veľmi neobyčajného papagája), ktorí sa snažia žiť svoje životy vo veľmi náročnom období. Je tu chudoba, smútok, strata, ale aj priateľstvo, láska, úprimná radosť zo života… A predovšetkým ľudskosť a dobro. Autorka vie vykresliť tak nádherné postavy s veľkým srdcom, pomáhajúce si nezištne v akejkoľvek situácii, že človek ich nemôže nemať rád.
A potom je tu samozrejme krásna, nadčasová Florencia. Obrazy a sochy slávnych umelcov, dobré víno, talianske jedlá. Dej Zátišia sa rozpína cez takmer pol storočia, počnúc rokom 1944. Zachytáva obrovské záplavy, ktoré Florenciu postihli v roku 1966, a o ktorých som doteraz nečítala. Keď si predstavím všetky tie nevyčísliteľne hodnotné obrazy, sochy, fontány, kostoly, ako k nim pomaly stúpa voda a hrozí, že ich nadobro zničí… (Tých momentov, kedy mi kniha dala lekciu z dejepisu, tu bolo viac, a to ma vždy extra poteší.)
Jedna vec, na ktorú som si dlho zvykala, je nepoužívanie úvodzoviek aj napriek tomu, že je tu veľa dialógov. Autori, ktorí toto robia, ma tak trochu iritujú svojou lenivosťou.
A takisto ma nebavilo, ako to celé skončilo, ale nebudem prezrádzať. Celkovo sa neradím k tým, ktorých kniha absolútne nadchla, ale som rada, že som si ju mohla prečítať.
Do rebelskej zbierky nám pribudla tretia kniha, tentokrát zameraná špeciálne na dievčatá a mladé ženy. Tieto hravé ružové Príbehy na dobrú noc nám predstavujú novú generáciu inšpiratívnych dievčat, ktoré formujú náš svet.
Ako hovoria autorky v úvode, rozhodne bolo z čoho vyberať a výsledná kompilácia zahŕňa dievčatá zo všetkých kútov sveta. Je tu napríklad svetoznáma eko-aktivistka Greta Thunberg alebo speváčka Billie Eilish, ale o väčšine dievčat sme doteraz nepočuli. Sú tu výskumníčky, vedkyne a popularizátorky vedy (toto slovíčko sme si museli s deťmi vysvetliť), športovkyne, hudobníčky, podnikateľky, aktivistky (aj to sme si vysvetľovali).
Pôvodným Rebelkám som trochu vyčítala, že je nemožné väčšinou vtesnať život významnej historickej osobnosti na jednu A4-ku a mnohé životné príbehy sú tam tak skrátené, až strácajú zmysel alebo sa vytrácajú dôležité súvislosti. Rovnaký formát je aj tu - text na ľavej strane, obrázok na pravej - tu to ale funguje dobre. Možno preto, že tieto dievčatá ešte nemajú za sebou dlhé, naplnené životy, zatiaľ iba ich krátku úvodnú časť, ktorá sa na tú A4-ku napchať dá.
Jedna z vecí, ktoré deti zaujímali najviac, bolo sledovať dátumy narodenia a vypočítavať vek každej rebelky. Tie najstaršie boli zo začiatku 90-tych rokov, najmladšie neboli o moc staršie ako naša 12-ročná. Pri čítaní o 13-, 15-ročných dievčatách, ktoré už vyštudovali univerzitu alebo vytvorili nový produkt, ktorý úspešne predávajú, sme híkali všetci do radu.
Fakt, že všetky hrdinky v knihe sú zo súčasnosti, veľmi pomáha deťom vnímať ich úspechy ako niečo dosiahnuteľné, niečo, čím sa naozaj vedia inšpirovať. Preto mám pocit, že toto je zatiaľ najlepšia z rebelskej série.
Knižku spolu kompilovalo a písalo viacero - takisto mladých autoriek a a redaktoriek, a - rovnako ako pri ostatných Rebelkách, aj ilustrácie sú dielom kolektívnym. Konkrétne až 50 mladých ilustrátoriek vytvorilo túto stovku portrétov, a výsledkom je krásne pestrá a rozmanitá kniha.
