Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Život každej ženy ovplyvňujú deti, či ich má alebo nemá, povedal kedysi jeden múdry pán v jednom klasickom českom seriále.
OČAKÁVANIA boli pre mňa sedcervúce. Rozprávajú totiž príbeh dvoch tridsiatnikov, ktorým sa nedarí mať deti a rozhodnú sa skúsiť asistovanú reprodukciu. Naskočia na kolotoč vyšetrení, konzultácií, nádeje, sklamaní, injekcií a hormonálnych výkyvov, ktorý nejeden pár neustojí. Z tak nejak prirodzenej, bližšie neskúmanej túžby po dieťati sa stáva niečo, čo pohlcuje celý ich život.
Podľa štatistík má v Európe problémy s otehotnením približne každý šiesty pár, no hovoriť o neplodnosti je v našej spoločnosti stále veľké tabu. Oceňujem, ako hlavní hrdinovia v knihe svoju cestu otvorene komunikovali s okolím a nebáli sa hovoriť o ničom, čo absolvovali. Nie je to zďaleka bežné a chce to veľkú dávku odvahy.
Hlavná hrdinka, z ktorej pohľadu knihu čítame, absolvuje desiatky vyšetrení a zákrokov, ktoré zamávajú jej sebeúctou a ona zrazu spochybňuje všetky svoje dovtedajšie presvedčenia a rozhodnutia a pochybuje o sebe, svojom tele, živote, partnerovi. Pozoruje, ako sa mení jej vzťah k vlastnému telu. K telu, ktoré ju zradilo, ktoré si nevie splniť základnú funkciu a ktoré je zrazu neschopné a nedostatočné. Vníma všetky možné, často protichodné, názory okolia. Od “kedy už konečne budete mať deti” až po “prečo tak tlačíte na pílu, možno existuje dobrý dôvod, prečo zrovna vy nemôžete mať deti”… Uvedomuje si, ako sa nenávratne mení jej vzťah s mužom, ako sa posúva hranica toho, do akých extrémov dokážu v honbe sa vlastným dieťaťom ísť.
Očakávania nie sú jednoduchým príbehom s happyendom. Sú skôr intímnym, bolestivým pohľadom na skúsenosť, o ktorej sa stále nehovorí dostatočne otvorene. A pripomienkou, že za otázkami, ktoré sa nám môžu zdať nevinné, sa niekedy skrýva oveľa viac, než tušíme.
Román získal v roku 2024 slovinskú literárnu cenu Kresnik za najlepší román roka. A právom pretože otvára tému, ktorá sa zďaleka netýka iba rodičovstva, ale aj slobody rozhodovať o vlastnom živote bez pocitu, že sa musíme niekomu ospravedlňovať za to, ako vyzerá.
Devney Perry sa vracia do milovanej Montany tentokrát uprostred zasneženej, mrznúcej zimy. S knižkou, ktorej názov mi vôbec nič nehovoril a ja som netušila, čo čakať. Prečítat ju mi trvalo presne jeden deň a môžem ju len odporúčať, aj napriek tomu, že tentokrát tu neboli kovboji ani ranče, “iba” šerif malého mestečka a učiteľka matematiky, ktorá prišla na pár mesiacov upratať a predať chatu po otcovi.
(Ehm, bude to vôbec spoiler, ak poviem, že možno to nebude pár mesiacov?)
Modrákovo zlato je taký fajn mix žánrov, že ani neviete, ako prevraciate strany. Okrem romantiky (small city, single daddy, enemies to lovers, forced proximity) je tu aj krimi zápletka a napínavé hľadanie legendárneho pokladu, a všetko tak pekne namixované, že v celej knihe nebol jeden hluchý moment.
Kniha je zasadená v 80-tych rokoch, čo som si ale nejak významne neuvedomovala, pokiaľ hlavná hrdinka nebola sama v chate uprostred divočiny a jej jediné spojenie so svetom nebola pevná linka Čítala som, že autori sa čoraz radšej vracajú v príbehoch do dôb pred-smartfonových, pretože sa ľahšie píšu zápletky, ak si hlavní hrdinovia nemôžu všetko hneď overiť na internete alebo spojiť sa s hocikým za pár sekúnd. Niečo na tom bude!
Romantická linka bola tiež pekná, tak akurát, a záver ma celkom prekvapil.
Ak by som mala niečo vytknúť, občas mi vadil preklad, ale nebolo to nič, čo by výrazne uberalo z čitateľského zážitku.
INTÍMNY ŽIVOT je naoko jednoduchý príbeh o jednej žene, no v skutočnosti rieši toľko tém, až som mala pocit, že by ich mohlo byť aj menej. Súkromie. Sebaúcta. Moc. Hanba. Čo sa stane, keď obraz, ktorý o sebe prezentujete navonok, praskne a zničí sa. Ako zvládnuť úplnú stratu kontroly.
Guido a Maria Cristina. Vysokopostavený politik a jeho manželka - úspešná, krásna, známa. A zrazu jeden telefonát a jedno video z minulosti, ktoré celý tento dokonale vybudovaný svet vedia zrúcať.
V čase sociálnych médií miliónov fotiek a videí nič výnimočné, ale predsa ťažko predstaviteľné. Predstavte si, že existuje video z vašej mladosti, kde robíte niečo, čo by fakt nikto nemal vidieť. Vy si ani nepamätáte, že by ste také video kedy natočili, alebo dali niekomu súhlas ho natočiť, ale zrazu je tu. A vás dnes môže pripraviť o rodinu, reputáciu, kariéru aj obraz, ktorý o vás majú ostatní.
Veľkou témou je verejný obraz a jeho krehkosť. Kniha vcelku desivo ukazuje, ako veľmi sme dnes vydaní napospas vlastnému digitálnemu obrazu. Zároveň je to však aj príbeh o ženskej identite a očakávaniach spoločnosti. Maria Cristina je zvyknutá byť pozorovaná a hodnotená. Jej vzhľad, manželstvo, materstvo, úspech aj správanie sú súčasťou obrazu, ktorý o nej vytvorili ostatní.
Príbeh je akousi kombináciou thrilleru a psychologického románu. Navyše autor píše zvláštne ironicky, akoby sa občas postavám vysmieval. Nečítalo sa to zle, ale nejak ma to nenadchlo.
Možno najnepríjemnejšia otázka, ktorú kniha zanechá, je:
Keby sa dnes na verejnosť dostalo všetko, čo patrí do nášho „intímneho života“, zostali by sme stále tým človekom, za ktorého sa považujeme?
Čítali ste niekedy knihu, ktorá vás donútila kúpiť si kvety? Pre mňa to boli Tajomstvá kvetov.
Milujem lyrický spôsob, akým Sally Page píše. A keď píše o kvetoch, je to ešte o to krajšie. Navyše ona do každej knihy vloží kúsok svojho osobného života. V tomto prípade svoje štúdium floristiky a vlastné kvetinárstvo. Práve tam si vraj totiž všimla, že kvetinárstvo je zvláštnym miestom, kde sa stretávajú ľudské príbehy svadby, narodenia, narodeniny, pohreby, ospravedlnenia, láska aj smútok. Kvety sú nemými svedkami toho najdôležitejšieho, čo sa nám v živote deje.
Spájajú sa tu dva príbehy. Príbeh Emmy, ktorá sa po smrti manžela snaží znovu nájsť svoje miesto v živote a útočisko nachádza medzi kvetmi. Práve tie ju postupne privedú k príbehu Violet mladej ženy, ktorej osud je spätý s Titanicom. Dve ženy z dvoch rôznych období tak spojí láska ku kvetom, ale aj strata, samota, odvaha a potreba pochopiť vlastný život.
A možno práve preto je táto kniha v skutočnosti menej o kvetoch a oveľa viac o ľuďoch. O tom, čo si nesieme z minulosti. O druhých šanciach. A o tom, že život sa niekedy začne skladať nanovo úplne nenápadne cez malé veci, ktoré by sme na prvý pohľad možno ani nepovažovali za dôležité.
Zase raz krásna kniha, ktorá navyše rieši neskutočne zaujímavú otázku (ktorú som si doteraz nikdy nepoložila): boli na Titanicu kvety? A kto sa o ne staral, kto ich aranžoval? Odpoved vám (možno) dajú Tajomstvá kvetov.
Toto bola sice pre mňa najslabšia z troch kníh Sally Page, ktoré zatiaľ vyšli, ale asi s najzaujímavejším námetom.
Dievčatko, ktoré vyrastá vo svete bez otcov. Muž, ktorý nemá deti, a stane sa jej nevlastným otcom. Žena, ktorá ich spojila. Príbeh o tom, že nepotrebujete spoločné gény, aby ste našli spoločnú blízkosť.
Pretože rodina môže byť teoreticky spolu, ale jej členovia si vôbec nemusia byť blízki, ak si každý robí svoje a prežíva veci sám. Blízkosť nie je automatická, je to niečo čo si aktívne budujeme s ľuďmi, na ktorých nám záleží.
“Blízkosť má mnoho vrstiev, mnoho foriem, ktoré sme pravdepodobne ešte stále neobjavili, no jedno bolo už teraz isté: táto tu je určite jednou z tých najkrajších.”
V tejto malej knižočke sa slovo “blízkosť” skloňuje v mnohých otázkach a formách. Čo je blízkosť, ako ju vnímame, čo je jej opak? Potrebujeme blízkosť fyzickú, aby sme mali aj blízkosť duševnú?
Leonnie a Franz majú krásny vzťah, trávia spolu veľa času, chodia spolu na túry (niekedy tie fyzické, do prírody, inokedy skôr symbolické), učia sa od seba navzájom, počúvajú sa, smejú sa spolu a rastú.
Miestami sa to číta ako kniha o vnímavom rodičovstve. Je tu veľa malých, ale významných postrehov o ľuďoch, vzťahoch, domove, čase. Veľa myšlienok, nad ktorými ste sa možno nikdy nezamysleli, no ktoré rezonujú dlho po dočítaní. Malá knižočka so silným posolstvom.
Toto bolo také dobré! Možno aj lepšie, ako som čakala. Zlovlci sú moja nová obsesia!
DIRE BOUND je už druhá fantasy tento rok (po Štíte vrabčiat), ktorá ma chytila úplne od prvej strany. Jedným z dôvodov, prečo fantasy veľa nečítam, je totiž to, že ma väčšinou nebaví komplikovaný world building a také to nutné vysvetľovanie, čo ako funguje, kto je kto a pod. Tu je to plynulé a rýchle, žiadna nudná teória, od začiatku len akcia a dej, ktorý ide úplne samospádom.
Je to dynamické. 650+ strán som dala za dva dni a proste nešlo to odložiť! Je to drsné, násilné a kruté, a úplne si to zaslúži tú nálepku 18+. Ale to násilie dávalo zmysel, takže mi nevadilo, aj keď také knihy nevyhľadávam.
Do múdrych, rozvážnych, charizmatických zlovlkov som sa zamilovala. Ich neprelomiteľné puto s vlčími jazdcami možno pripomína iné fantasy (mne behal po rozume Skandar, spomína sa Štvrté krídlo), ale ak by som si mala vybrať, ani draky ani krvilačné jednorožce sa nechytajú na Anassu alebo Cratosa
Hlavná hrdinka Meryn mi niekedy liezla na nervy, hlavne neochotou začítať sa do knižnice plnej kníh, ktoré jej Stark doslova ponúkal a ktoré by jej dali toľko odpovedí! Ale jej konanie a postupný vývoj dávali zmysel, aspoň to nebolo žiadne zero to hero.
(Starka radšej nespomínam, aby som sa tu zbytočne nečervenala, ale proste a tá záverečná bonusová kapitola z jeho pohľadu… mohlo by byť takých viac?)
Miestami sa mi zdalo, že dej má trochu diery, čakám na pokračovanie, či sa to nejak vysvetlí. S hrdosťou musím napísať, že zloducha som odhalila, resp.tušila a iritoval ma takmer od začiatku. To sa mi často nepodarí odhaliť, tak sa musím pochváliť. Ale nič mi to neubralo na zážitku.
POTENCIÁLNY SPOILER ALERT!
Je tu ten najpomalší slowburn v histórii slownburn-ov a ak by som si mala tipnúť, trpieť budeme ešte aj dlho v druhej časti, snaď nie až do tretej! Ale teda dúfam, že sa mýlim
KONIEC SPOILERU
Och no a už len taká na prvý pohľad evidentná vec - ten vizuál je dokonalý do posledných detailov! Plus mapa a playlist. Nič nechýba.
NOVÝ DOMOV začína tam, kde prvá časť skončila, a ponúka na úvod krásne zhrnutie. (Toto si prosím odteraz v každej sérii!) Samantha sa zotavuje po jej nebezpečnom úraze, má sa vrátiť ku svojej práci na škole, kde učí, a zároveň oficiálne otvára svoj Útulok pre ježkov. Má toho na tanieri naloženého celkom dosť a musí sa rozhodnúť, kde sú jej priority. Navyše sa stále snaží pracovať na vzťahu so sesternicou (a kedysi naj kamoškou) Chloé, a svojou matkou.
Josh je jej veľkou oporou. Veľmi oceňujem, že autorka nepotrebovala vytvárať zbytočnú drámu okolo ich vzťahu, nebodaj ísť do nejakých konfliktov či rozchodu, čo je - povedzme si na rovinu - takmer povinná jazda pokračovaní mnohých kníh. Sam a Josh vedia, že majú pevný krásny vzťah, že je im spolu dobre, vedia sa navzájom podržať, niekedy len poskytnúť tichú podporu bez nevyžiadaných rád… Komunikujú spolu otvorene, ako dospelí ľudia, no proste radosť čítať.
Novinkou v tomto dieli je, že približne každá druhá kapitola je z pohľadu Josha. Ten totiž rieši svoj komplikovaný vzťah s otcom a jeho partnerkou (ktorá je zároveň Joshova bývalá priateľka), a tak potrebujeme počuť aj jeho.
Prvá polovica knihy sa nečítala ľahko, bolo tam naozaj veľa problémov, s ktorými sa obaja borili, a pre mňa tam toho nemuselo byť až tak veľa. Našťastie potom pomaly začalo svietiť svetlo na konci tunela. Najradšej by som rovno začala čítať tretiu časť!
A ešte jedna vec tu bola skvelá - kopa informácií o ježkoch, ktorých Sam v útulku pribudlo naozaj neúrekom. Človek sa naučí veľa nového, nielen o samotných ježkoch, ich spôsobe života, ale aj o tom, čo všetko pre ne predstavuje hrozby. (Bránky so sieťami, gumičky,…!)
TLDR; bolo to krásne, láskavé, a neviem sa dočkať ďalších príbehov z Hedgehog Hollow.
3,5*
Ženy v NASA, vo vesmíre, v astronómii. Na začiatku 80-tych rokov, keď to ešte bola čisto mužská záležitosť. Skvelý námet. Sexistické vtípky od kolegov, ich nadradenosť. Podmienky, ktoré naoko ženy do odvetvia pustili, no kládli im neviditeľné prekážky, ktoré im bránili postupovať alebo zastávať niektoré pozície.
Vzťahy medzi ženami-astronautkami. Nielen konkurencia, porovnávanie sa, závisť. Ale ostré vzájomné sledovanie. Čo ak sa jedna dopustí chyby, ktorá by sa dala použiť ako príklad, že ženy do vesmíru nepatria, a pokazí to všetkým ostatným ženám na x rokov dopredu?
Toto ma na Atmosfére veľmi bavilo a rada by som si aj prečítala viac o NASA, príprave na misiu, riadenie misie… (TJR niekde spomínala, že si v knihe veľa vecí upravila, aby sa jej hodili, ale ja to nerozoznám, takže ja som to hltala.)
Kiežby Atmosféra bola hlavne o tom vesmíre. Taylor je skvelá rozprávačka a očakávala som, že ma príbehom úplne strhne a nestihnem strany otáčať. No popri astronautoch zbytočne veľa priestoru dostala romantická linka, a neverím, že toto napíšem, ale mňa to vôbec nebavilo a absolútne mi bolo jedno, ako sa vzťah hlavnej hrdinky Joan bude vyvíjať. Záver mi potom prišiel, akoby autorka rovno písala scénar na hollywoodsky trhák, a nie kvalitnú knihu.
V skratke super téma, krásne myšlienky o vesmíre, plynutí času, Bohu, človeku, a samozrejme, je to TJR takže budem sa tešiť na ďalšiu jej knihu.
Jednoznačne najvtipnejšia kniha tohto leta, zhodli sme sa s deťmi.
Rex žije s mamou, jeho rodičia sa rozvádzajú, a zrazu dostane príležitosť stráviť leto u strýka, ktorý je tak trochu čudák. Na írskom ostrove, kde je akurát tak kopa oviec. Lenže prekvapivo sa z toho vykľujú najlepšie prázdniny jeho doterajšieho života. So strýkom nikdy nie je nuda a na ostrove navyše spozná Kitty, ktorá sa nebojí dobrodružstva a má tie najbláznivejšie nápady. A spolu sa rozhodnú zachrániť sociálny dom pre chorých ľudí - ak to inak nepôjde, budú musieť vykradnúť banku. Teda bankovú dodávku, ktorá na ostrov chodí a slúźi ako pojazdný bankomat. Len či to bude také ľahké!
David O’Doherty je autorom napríklad série Hrozbológia, ktorá sa u nás čítala celá. Píše vtipne a veľmi čitateľne. Príbeh o vylúpení banky je navyše nielen vtipný, ale aj plný láskavosti, silných priateľstiev a komunity, ktorá pomáha v núdzi. Bolo to celé krásne dojemné.
(Inak táto kniha má u nás aj nálepku “najrýchlejšie prečítaná”. Keď si syn zoberie do rúk knihu a na druhý deň hlási, že je na strane 250 a čoskoro bude potrebovať ďalšiu, verte mi, je to to najvyššie odporúčanie )
Je málo kníh pre dospelých, ktoré si tak dajú záležať, aby prepájali slovo s obrazom, ako TERPENTÍN. Ponúka naozaj silný vizuálny zážitok.
Navyše som mala pocit, že Lukáš Cabala ani tak nepíše príbeh, ako mi maľuje v mysli temné, pútavé obrazy, na ktoré sa neviem prestať dívať. Opustenej, nefunkčnej fabriky, bytu plného kníh v zastaralej bytovke na okraji mesta, chlapca, ktorý paličkou a tušom maľuje potkany kŕmiace sa starým chlebom… neviem, či som čítala knihu alebo sa skôr prechádzala nejakou tmavou galériou plnou majstrovských diel.
Terp je hlavný hrdina, ktorý ma dojímal od prvých strán. Chlapča, ktoré sa samé pretĺka životom v akomsi postapokalyptickom svete, a ktoré všetko vníma cez farby a svoje kresby. Jeho slovo, pomocou ktorého prekonáva silné emócie, je “čiernočierna”. Maľuje voskovkami, vodovými farbami, tušom, holubím trusom na omietku, ak nič iné nemá. Neustále má potrebu zachytávať všetko, čo vidí okolo seba.
A to, čo vidí okolo seba… no povedzme, že snáď je to dystópia a nie reálne zhodnotenie budúcnosti. Svet, kde nič kultúrne či umelecké nemá miesto, a z ktorého každý, kto mohol, utiekol. Našťastie aj v tomto čiernočiernom svete sa vedia nájsť spriaznené duše, z ktorých si Terp postupne vytvorí svoju malú bublinu. Ľudia, ktorí - každý svojím malým spôsobom - bojujú proti zlu a opresii.
Túto knižku som si - aj napriek nie úplne ľahkej téme - veľmi vychutnala.
