Čtenářské
profily
Založ si u nás profil
Chcete mít pohromadě všechny své recenze? Pochlubit se knihami, které jste četli a podělit se o svůj názor na ně? Vytvořte si u nás veřejný profil.
Založit si profil
RECENZIA - Vykroč vpred - Diana Špacírová
Dokázali by ste svoje srdce opäť otvoriť novej príležitosti po tom, čo vám ho niekto nemilosrdce rozdrvil?
HODNOTENIE:
Ponorila som sa do ďalšieho, v poradí už štvrtého príbehu slovenskej spisovateľky Diany Špacírovej a tentokrát zažila romantiku na čarovných miestach Sardínie a Sicílie.
Príbeh začína zľahka, jemnými momentami spoznávania sa a kradmých okamihov, počas ktorých ani jedna z hlavných postáv nevie, kam ich osud zavedie.
Autorka má zmysel pre jemnú romantiku s nádychom vášne a erotiky, ktorá nechýbala ani v tejto knihe. Píše jednoducho, romanticky až sladko, takže si ku knihe určite prichystajte niečo na zahryznutie a nalejte si pohár vína, aby ste si aspoň na moment navodili tú atmosféru.
Jej príbehy sa doposiaľ odohrávali v Nitre a ani tento nie je výnimkou, ale väčšina okamihov sa odohrávala v malebnom prostredí Sardínie a Sicílie, kde môžete s hlavnými postavami navštíviť krásne pamiatky, vychutnať si dobré jedlo a mnoho východov slnka.
Nechýbajú ani talianske frázy, ku ktorým v závere knihy nájdete aj slovníček.
Autorka do príbehu vplietla aj zdravý životný štýl, čo považujem z jej strany za dobrý krok, pretože jej rady môžu mnohé ženy motivovať k zmene v živote.
Okrem romantiky v knihe nájdete aj množstvo posolstiev a motivačných citátov. Napokon, celá kniha sa nesie v duchu motivácie a posunov vpred, ako je jasné aj zo samotného názvu ,,Vykroč vpred".
Je to ako odkaz tým, ktorí sa sklamali v láske, v živote, aby to nevzdávali, aby hľadeli do budúcnosti a nevešali hlavu nad jedným neúspechom.
Život sa nezrúti, keď sa nám pošmykne noha a odrieme si koleno a čas napokon zhojí všetky rany.
Páči sa mi, ako nenútene autorka vplietla rôzne odkazy a posolstvá do svojich kníh. Minimálne ja som v každej z nich nejaké našla.
Tentokrát svoju knihu obohatila aj o ilustrácie v knihe a už tradične aj na predsádkach. Je to krásny doplnok.
Za mě pohodová knížka, když chceš vypnout a hodit starosti za hlavu. Někdy až moc přemýšlíme, až moc se snažíme, až moc... Takhle kniha je oddechovka, co Vás zklidní a řekne Vám, nemusíš vše řešit a nemusíš hlavně řešit to, co nedokážeš ovlivnit - a tam patří i chování našeho okolí. Prostě někdy se můžeme stavět na hlavu, ale klíč ke spokojenosti není v tom, se snažit, ale občas nechat věci plynout svým tempem.
Tento psychopat si ma absolútne podmanil.
Dlho som sa vyhýbala Landonovi Kingovi. Pretože som ho naozaj nenávidela. Dokonca som jeho knihu preskočila, pretože proste nie. On všetkým škodil, on bol ten zloduch v každej knižke. Jeho je niekde treba zahrabať a zabudnúť na neho.
No nemohla som sa viac mýliť. Pretože akonáhle boli kapitoly z pohľadu Landona, moje srdiečko postupne pookrievalo, až sa jeho hradby úplne rozsypali a ja som sa stala najväčšou fanúšičkou Landona.
On bol jedna prepracovaná postava, že keď ste odhalili jeho dôvody, zrazu to všetko dávalo zmysel.
Muselo byť tak ťažké vyrastať s tým, že viem že som iný. A všetci chceli aby som bol rovnaký. Až na môjho milovaného Aiedna. Ja viem prečo ho proste milujem.
Páčil sa mi Landonov vývoj. Ako postupne zistil, čo naozaj potreboval. A kde chyboval. A vážený on Landon fucking King si priznal chybu. Aplaus vážený.
No a Mia? Postupne sme odhalovali, prečo je nemá. Čo sa vlastne stalo. A hlavne, ako ona postupne objavovala svojho vnútorného démona. A ako ho prijala.
A to len vďaka Landonovi. On ju nechcel zmeniť. On ju prijal takú, aká bola. On sa o ňu staral. On sa kvôli nej naučil znakovať. On kvôli nej varil. On postavil pred seba Miu.
Ak toto nie je láska vážený, tak už neviem. A toto milujem na mužoch od Riny Kent. Že sú úplne posadnutí svojou ženou. Že je to najskôr ona a až potom oni.
No a záver? A rozuzlenie? Neviem, ešte som sa cez to nedostala. Cez tú zradu. Ako to mohla spraviť?
Pol hviezdičky strhávam za to, ako sa rýchlo Mia naučila rozprávať. No asi nie vážený, keď nerozpráva 10 rokov. Viac by som chcela vidieť, ako pomaličky sa učí s Landonom. To by bolo krásne.
No a keď na scénu prišiel Kayden? Ehm dobrý deň pán profesor. Už sa vás neviem dočkať.
IG:storytimewithpetra
"Paradox našej doby spočíva v tom, že fyzická realita, v ktorej stretávame prevažne ohľaduplných ľudí, je klamlivá a pravdivá je realita virtuálna. Pravdivou výpoveďou o ľudskej povahe sú sociálne siete."
Najnovšia kniha Martina M. Šimečku mi poskytla veľa podnetov na premýšľanie. Dlhoročný novinár a spisovateľ uvažuje nad životom dosť odlišným spôsobom ako, trúfam si povedať, väčšina ľudí Západu. Mne sú niektoré jeho myšlienky blízke. Teším sa zo samoty, aj zo spoločnosti blízkeho človeka, neznášam prázdne rozhovory, neprispievam na sociálne siete a tiché pozorovanie lesa mi robí veľkú radosť.
Hoci sa nepovažujem za čistokrvnú liberálku, s M. M. Šimečkom sa prekvapivo zhodnem v mnohých témach. Možno stačí mať otvorenú myseľ. A nesúdiť. Výnimočný stav je pozvaním pre každého, kto chce v zlých časoch dobre žiť. Kniha končí citátom filozofa Marka Aurelia: "Všade, kde sa dá žiť, sa dá žiť dobre." Šimečka dodáva: "Mal pravdu." Obaja majú pravdu.
Pracovať na sebe a na svojich vzťahoch je nikdy nekončiaca, celoživotná cesta. Keďže tento rok ma čakajú pomerne veľké výzvy a zároveň si veľmi dobre uvedomujem, že práca s ľuďmi je jednou z vecí, v ktorej sa človek môže stále zlepšovať, táto kniha ma prirodzene zaujala. Objednal som si ju s očakávaním, že mi možno ponúkne niekoľko zaujímavých postrehov.
Priznám sa však, že keď mi prišla domov, prvý dojem bol mierne rozpačitý. Malá, útla knižka a ja som si položil otázku, či to nebude len ďalší z radu motivačných „blábolov“, ktoré síce dobre znejú, ale človeku veľa nedajú. Keď som ju už však mal doma, rozhodol som sa, že jej dám šancu.
A musím povedať, že som bol veľmi milo prekvapený.
Mnohé veci, ktoré autor v knihe spomína, človek v podstate pozná. Sú to princípy, ktoré nám dávajú zmysel a ktoré sme už možno niekde počuli. No práve to je na tejto knihe zaujímavé. Dokáže ich pripomenúť veľmi jasne, jednoducho a prakticky. Človek si pri čítaní často povie: „Áno, presne takto to funguje.“
Kapitoly sú krátke, stručné a priamočiare. Bez zbytočných omáčok, bez dlhých teoretických úvah. Autor pracuje s krátkymi príkladmi a konkrétnymi situáciami z bežného života, čo robí čítanie veľmi príjemným a praktickým. Nakoniec som si uvedomil, že kniha vôbec nemusí mať päťsto strán, aby človeku niečo dala. Niekedy práve stručnosť a jasnosť predstavujú jej najväčšiu silu.
Dokonca ju nosím stále so sebou v taške. Keď mám chvíľu času, len tak si v nej zalistujem, pripomeniem si niektoré myšlienky a hlavne skúšam ich aplikovať v každodenných situáciách. A musím povedať, že zatiaľ s celkom dobrým výsledkom.
Za mňa veľmi dobrá voľba a som rád, že som po tejto knihe siahol. Určite ju môžem odporučiť.
Hororová klasika, kterou by si každý měl určitě přečíst. Svého času to musela být naprostá šílenost.
Černí baroni sú jedným z mojich najobľúbenejších filmov a už veľmi dlho som mal v pláne prečítať si aj knižnú predlohu. Nakoniec som na ňu natrafil viac-menej náhodou v jednom antikvariáte a jednoducho som jej nedokázal povedať nie.
Kto videl film, veľmi dobre vie, čo môže očakávať. Všetky známe postavy od Kefalína, cez Jasánka, Troníka, Hamáčka až po legendárneho majora Terazkyho vytvárajú dokonalý obraz absurdity vojenskej služby v časoch, ktoré dnes pôsobia takmer neuveriteľne. A práve táto absurdita je jedným z najväčších zdrojov humoru celej knihy.
Hoci patrím ku generácii, ktorá už nebola povolaná na povinnú vojenskú službu, práve vďaka takýmto príbehom si človek dokáže aspoň trochu predstaviť, aké to mohlo byť. Na jednej strane tvrdá realita vojenského režimu, na druhej strane zvláštna zmes humoru, improvizácie a ľudskej vynaliezavosti, ktorá dokázala aj z nepríjemných situácií urobiť niečo, na čo sa spomína s úsmevom.
Príbehy sú vtipné, miestami absurdné, niekedy možno až na hrane, no nikdy nesklznú do lacného humoru alebo nepríjemnej polohy. Naopak, počas čítania som sa niekoľkokrát pristihol pri tom, že sa smejem nahlas. Švandrlíkov rozprávačský štýl je prirodzený, svižný a mimoriadne zábavný.
Samozrejme, tým, že som film videl nespočetnekrát, mám jednotlivé postavy v hlave automaticky spojené s tvárami hercov. V tomto prípade to však vôbec neprekáža, práve naopak. Filmové obsadenie bolo tak výborne zvolené, že tieto predstavy čítanie skôr spríjemňujú než rušia.
Veľmi ma bavilo aj to, koľko rôznych charakterov sa v knihe stretáva. Ľudia s odlišnými názormi, životnými skúsenosťami, povahami aj schopnosťami sú nútení spolu žiť a fungovať v jednom absurdnom systéme. Práve z tohto stretu vznikajú mnohé z najlepších a najzábavnejších situácií.
Za mňa ide o knihu, ktorú by si mal aspoň raz prečítať každý človek z bývalého Československa a možno obzvlášť muži. Je to nielen skvelá zábava, ale aj zaujímavý obraz jednej zvláštnej kapitoly našej histórie.
Ešte na záver by som pridal jednu myšlienku, ktorá ma pri čítaní napadla. Prekvapilo ma, aká je táto kniha aktuálna aj dnes. Možno sa zmenil slovník, možno jeden svetonázor vystriedal iný, no niekedy sa neviem ubrániť pocitu, že opäť žijeme dobu, ktorá je svojím spôsobom absurdná. A práve preto pôsobia Černí baroni stále tak sviežo, pretože absurdita sveta sa, zdá sa, nikdy úplne nestratí.
Na začiatku som bola trošku skeptická o aký príbeh ide.. bála som sa, že to bude taký melodramatický príbeh dievčaťa v nešťastnej láske, a nakoniec síce aj mierne bol, ale navyše to bolo veľmi príjemné rozprávanie. Páčil sa mi autorkin štýl písania - žiadne zdĺhavé opisy, priamo k veci, priamočiare dialógy a rýchle napredovanie deja. Ani som nečakala, že ma to bude tak baviť a aj napriek málo času som to veľmi rýchlo zhltla. Odporúčam! :)
Linda má pätnásť a v hlave myšlienky, ktoré by tam žiadne dieťa nemalo mať. Svet ju unavil skôr, než ho stihla poriadne spoznať. A predsa tu ešte zostáva - kvôli Kevinovi, kvôli Hubertovi. Najmä kvôli Hubertovi. Bývalému plavčíkovi, ktorému demencia pomaly berie spomienky, istotu aj realitu. Ona stojí na začiatku života a nechce ho. On je na jeho konci a už ho nedokáže uchopiť. A medzi nimi vznikne tiché, zvláštne puto, ktoré sa nedá presne pomenovať, ale cítiť ho na každej strane.
Ich spoločné chvíle ma bavili najviac. Neboli veľkolepé. Boli obyčajné. Niekedy trápne, niekedy smutné, občas prekvapivo vtipné. Linda k nemu nepristupovala ako k „chorému starcovi“, ale ako k človeku. S rešpektom, empatiou, ale aj so svojským humorom. Páčilo sa mi, že hoci sama balansuje na hrane, dokáže tu byť pre niekoho iného. A možno práve to ju drží nad vodou.
Úprimne? Čakala som, že sa viac ponoríme do Lindiných myšlienok. Že pochopím jej bolesť ešte hlbšie. Niektoré veci ostali len naznačené a mala som pocit, že by si zaslúžili viac priestoru. Na druhej strane - možno práve tá striedmosť robí príbeh takým skutočným. V živote predsa tiež nedostaneme vždy všetky odpovede.
Koniec ma zasiahol. Nebol dramatický v hollywoodskom zmysle. Bol tichý, ľudský a veľmi bolestivo pravdivý. Dočítala som a chvíľu som len sedela. Premýšľala nad tým, aké krehké je naše vnímanie sveta. Ako málo stačí, aby sa začal droliť.
Nie je to jednoduché čítanie. Nie je ani dokonalé. Ale je úprimné. A presne také príbehy majú podľa mňa zmysel - tie, ktoré vám pripomenú, že niekedy stačí byť pri niekom. Aj keď sami nemáme všetko vyriešené.
Predstavte si, že vám jedného dňa pri dome pristane list. Neobsahuje adresu, vysvetlenie ani návod. Len tiché pozvanie vyraziť. Nevedno kam. Nevedno prečo. Presne tak sa začína príbeh Luia a už od prvých strán som cítila, že toto nebude obyčajný príbeh, ale skôr jemná výprava do miest, kam sa bežne nepozeráme.
Lui je muž, ktorý po strate ostane sám. Ticho v dome, prázdne miesto po niekom milovanom a nový, zvláštny spoločník - slimák. Už prvé kapitoly vo mne vyvolali zvláštny nepokoj. Nie všetko som pochopila hneď a miestami som sa musela zastaviť. Ale čím viac som spomaľovala, tým viac mi príbeh začal dávať zmysel.
Keď sa vydá na cestu, jeho putovanie nepôsobí ako klasické dobrodružstvo. Skôr ako tiché rozprávanie so svetom. Rozhovory s lúkou, oceánom, riekou či horou som nevnímala ako rozprávkové prvky, ale ako symboly našich vlastných otázok. Kam patrím? Čo si so sebou nesiem? A čo by som už mohla konečne pustiť?
Najsilnejšie vo mne rezonovala hora. Myšlienka, že si na ňu môžeme vyniesť svoje bremená a odísť o niečo ľahší, mi prišla až prekvapivo osobná. Možno preto, že každý z nás má niečo, čo by tam rád nechal.
Ilustrácie príbeh nádherne dopĺňajú. Sú tiché, citlivé a nútia zastaviť sa. Toto nie je kniha, ktorú preletíte za večer. Je to kniha, pri ktorej sa treba na chvíľu stíšiť.
Lui - príbeh o hľadaní je jemný, miestami filozofický príbeh o samote, dôvere a návrate k prírode. Možno nebude pre každého, kto čaká jasné odpovede. Ale ak máte radi knihy, ktoré vás prinútia spomaliť a započúvať sa do ticha, mohla by si vás nájsť presne tak, ako si našla mňa.
