Čtenářské
profily
Založ si u nás profil
Chcete mít pohromadě všechny své recenze? Pochlubit se knihami, které jste četli a podělit se o svůj názor na ně? Vytvořte si u nás veřejný profil.
Založit si profil
Linda má pätnásť a v hlave myšlienky, ktoré by tam žiadne dieťa nemalo mať. Svet ju unavil skôr, než ho stihla poriadne spoznať. A predsa tu ešte zostáva - kvôli Kevinovi, kvôli Hubertovi. Najmä kvôli Hubertovi. Bývalému plavčíkovi, ktorému demencia pomaly berie spomienky, istotu aj realitu. Ona stojí na začiatku života a nechce ho. On je na jeho konci a už ho nedokáže uchopiť. A medzi nimi vznikne tiché, zvláštne puto, ktoré sa nedá presne pomenovať, ale cítiť ho na každej strane.
Ich spoločné chvíle ma bavili najviac. Neboli veľkolepé. Boli obyčajné. Niekedy trápne, niekedy smutné, občas prekvapivo vtipné. Linda k nemu nepristupovala ako k „chorému starcovi“, ale ako k človeku. S rešpektom, empatiou, ale aj so svojským humorom. Páčilo sa mi, že hoci sama balansuje na hrane, dokáže tu byť pre niekoho iného. A možno práve to ju drží nad vodou.
Úprimne? Čakala som, že sa viac ponoríme do Lindiných myšlienok. Že pochopím jej bolesť ešte hlbšie. Niektoré veci ostali len naznačené a mala som pocit, že by si zaslúžili viac priestoru. Na druhej strane - možno práve tá striedmosť robí príbeh takým skutočným. V živote predsa tiež nedostaneme vždy všetky odpovede.
Koniec ma zasiahol. Nebol dramatický v hollywoodskom zmysle. Bol tichý, ľudský a veľmi bolestivo pravdivý. Dočítala som a chvíľu som len sedela. Premýšľala nad tým, aké krehké je naše vnímanie sveta. Ako málo stačí, aby sa začal droliť.
Nie je to jednoduché čítanie. Nie je ani dokonalé. Ale je úprimné. A presne také príbehy majú podľa mňa zmysel - tie, ktoré vám pripomenú, že niekedy stačí byť pri niekom. Aj keď sami nemáme všetko vyriešené.
Predstavte si, že vám jedného dňa pri dome pristane list. Neobsahuje adresu, vysvetlenie ani návod. Len tiché pozvanie vyraziť. Nevedno kam. Nevedno prečo. Presne tak sa začína príbeh Luia a už od prvých strán som cítila, že toto nebude obyčajný príbeh, ale skôr jemná výprava do miest, kam sa bežne nepozeráme.
Lui je muž, ktorý po strate ostane sám. Ticho v dome, prázdne miesto po niekom milovanom a nový, zvláštny spoločník - slimák. Už prvé kapitoly vo mne vyvolali zvláštny nepokoj. Nie všetko som pochopila hneď a miestami som sa musela zastaviť. Ale čím viac som spomaľovala, tým viac mi príbeh začal dávať zmysel.
Keď sa vydá na cestu, jeho putovanie nepôsobí ako klasické dobrodružstvo. Skôr ako tiché rozprávanie so svetom. Rozhovory s lúkou, oceánom, riekou či horou som nevnímala ako rozprávkové prvky, ale ako symboly našich vlastných otázok. Kam patrím? Čo si so sebou nesiem? A čo by som už mohla konečne pustiť?
Najsilnejšie vo mne rezonovala hora. Myšlienka, že si na ňu môžeme vyniesť svoje bremená a odísť o niečo ľahší, mi prišla až prekvapivo osobná. Možno preto, že každý z nás má niečo, čo by tam rád nechal.
Ilustrácie príbeh nádherne dopĺňajú. Sú tiché, citlivé a nútia zastaviť sa. Toto nie je kniha, ktorú preletíte za večer. Je to kniha, pri ktorej sa treba na chvíľu stíšiť.
Lui - príbeh o hľadaní je jemný, miestami filozofický príbeh o samote, dôvere a návrate k prírode. Možno nebude pre každého, kto čaká jasné odpovede. Ale ak máte radi knihy, ktoré vás prinútia spomaliť a započúvať sa do ticha, mohla by si vás nájsť presne tak, ako si našla mňa.
Kancelárske romance mám rada, a preto som sa na tento príbeh úprimne tešila. Aj tak som si však myslela, že ma už v tomto trópe len tak niečo neprekvapí… a o to viac ma bavilo, ako rýchlo si ma Zayn a Allison získali. Ich vzťah je od prvých stránok plný ostrých poznámok, provokovania a momentov, keď som mala chuť obom povedať, nech sa už konečne spamätajú.
Zo začiatku mi ani jeden z nich úplne neprirástol k srdcu. On pôsobil až príliš sebavedomo, ona zas neprístupne a vzdorovito. Lenže postupne, ako sa odkrývali ich príbehy a dôvody, prečo si okolo seba vybudovali také pevné múry, som ich začala vnímať úplne inak. Najmä Allisonin osobný život vo mne vyvolával nepríjemné napätie a miestami aj smútok, pretože niektoré situácie boli až bolestivo realistické.
Ich slovné prestrelky ma bavili asi najviac. Tá energia medzi nimi bola citeľná v každej jednej scéne - od podráždených pohľadov až po momenty, keď medzi nimi zavládlo ticho a povedalo viac než akákoľvek hádka. Ich zbližovanie neprišlo naraz, ale pomaly a nenápadne. Stačilo pár gest, pohľadov alebo situácií, keď si konečne prestali klamať sami sebe… a ja som si uvedomila, že im už úplne prirodzene držím palce.
Príbeh však nie je len o romantike. Objavujú sa tu aj ťažšie témy a niektoré zvraty ma úprimne prekvapili. Občas som mala pocit, že by som chcela viac odpovedí alebo lepšie uzavreté vedľajšie línie, pretože niektoré postavy vo mne zanechali ešte veľa otáznikov. Napriek tomu ma dej držal v napätí a stránky ubiehali rýchlejšie, než som čakala.
Ak máte radi kancelárske romance, enemies to lovers, iskrenie, štipľavý humor a romantiku, ktorá má aj temnejšie momenty, toto je kniha, ktorá vás rozhodne nenechá chladnými!
Predstavte si svet ešte pred prvým slovom. Pred ruchom miest, pred zvonením telefónov a nekonečným zhonom. Svet, v ktorom mal každý zvuk svoje miesto - a ticho svoju hodnotu. Presne tam ma tento príbeh zaviedol. Nenápadne, ale s prekvapivou silou.
Najviac ma fascinoval samotný nápad - že na počiatku sveta stáli Zvuk a Hluk. Jeden tvoril harmóniu, učil vodu padať ako dážď, vietor šumieť a vtáky spievať. Druhý len čakal na svoju chvíľu. A keď prišla, zrazu som mala pocit, akoby som čítala o nás. O svete, ktorý sa ponáhľa. O ľuďoch, ktorí už často ani nevedia, čo znamená naozaj počúvať.
Počas čítania som sa pristihla, že spomaľujem. Niektoré vety som si prečítala dvakrát. Nie preto, že by boli zložité - práve naopak. Sú jednoduché, no nesú v sebe príliš veľa pravdy. Tá kniha akoby potichu kládla otázky, na ktoré si musí odpovedať každý sám. Kedy sme prestali počúvať prírodu? A kedy sme prestali počúvať seba?
Ilustrácie tomu všetkému dávajú ešte silnejší rozmer. Sú minimalistické, jemné a nechávajú priestor vlastnej fantázii. Nesnažia sa všetko vysvetliť - len vás nenápadne vedú atmosférou príbehu. Spolu s textom vytvárajú pokojný, takmer meditatívny zážitok.
Prekvapilo ma aj to, komu by som knihu odporučila. Hoci pôsobí ako detská, podľa mňa najviac zasiahne dospelých. Tých unavených z hluku sveta, notifikácií a večného zhonu.
Autorka Nikola Aronová vytvorila príbeh, ktorý sa nečíta rýchlo. Skôr si vás nájde v správnej chvíli. A keď ho zavriete, možno si všimnete niečo zvláštne - že zrazu počujete viac. Vietor za oknom. Vlastný dych. Alebo pokoj, ktorý tam bol celý čas. A možno práve to je ten najvzácnejší dar.
K Nespoutanej Aljaške som sa dostala ako k audioknihe - a úprimne, vôbec som nečakala, že ma zasiahne až tak hlboko. Myslela som si, že si pustím príjemný romantický príbeh na spríjemnenie dní. Namiesto toho som dostala niečo, čo ma postupne rozoberalo na kúsky. Nenápadne. Pomaly. A o to silnejšie.
Keď sa Calla vracia na Aljašku za otcom, ktorého celé roky nevidela, nejde len o cestu naprieč krajinou. Je to návrat k otázkam, ktoré boleli príliš dlho na to, aby sa dali ignorovať. Ich vzťah nebol jednoduchý ani uhladený - bol plný ticha, nedopovedaných viet a emócií, ktoré prichádzali neskoro… ale o to úprimnejšie. Práve tieto momenty ma zasiahli najviac. Mala som pocit, akoby som sedela medzi nimi a cítila všetko, čo zostávalo nevyslovené.
Veľmi ma bavili aj kontrasty medzi pohodlným životom v Toronte a realitou na severe. Aljaška tu nepôsobí romanticky uhladene - je drsná, krásna a miestami nemilosrdná. Svet, kde počasie rozhoduje viac než plány a kde si človek rýchlo uvedomí, čo je v živote naozaj dôležité. Callina postupná premena bola presne taká, akú mám rada. Žiadny zázrak zo dňa na deň, ale malé kroky, trapasy, uvedomenia a momenty, keď som nad ňou raz krútila hlavou a o pár minút neskôr jej potichu držala palce.
A potom prišiel Jonah. Ich podpichovanie, tvrdohlavosť a iskrenie medzi riadkami bolo presne ten typ slowburn romantiky, ktorý milujem. Neboli to veľké vyznania, ale malé momenty - pohľady, pomoc bez slov, humor v nesprávnych chvíľach. Smiala som sa, usmievala… a zároveň som vedela, že pod tým všetkým sa skrýva niečo oveľa krehkejšie.
Audioknižné spracovanie tomu dalo úplne nový rozmer. Interpretácia bola nádherne prirodzená, emotívna a neuveriteľne ma vtiahla do deja. Postavy zneli živé, dialógy mali rytmus a emócie neboli prehnané - práve naopak, pôsobili autenticky. Boli momenty, keď som úplne zabudla, že len počúvam príbeh. Mala som pocit, že tam stojím spolu s nimi, cítim chlad vzduchu aj napätie medzi slovami.
A ten koniec… ten ma úplne zlomil. Vedela som, kam sa príbeh uberá - a aj tak som sa neubránila slzám. Musela som na chvíľu prestať počúvať a len to rozdýchať. Je to totiž príbeh o odpustení, o druhých šanciach a o tom, že láska nemusí byť hlasná, aby bola silná.
K. A. Tucker napísala knihu, ktorá je jemná aj bolestivá zároveň. Taká, ktorá sa nehrá na veľké dramatické momenty - a práve preto zasiahne presne tam, kde to najmenej čakáte. A ja viem jediné. Do pokračovania idem bez váhania.
Pri tejto knihe som si veľmi rýchlo uvedomila, že dejiny sa dajú čítať úplne inak, než ako sme sa ich učili v škole. Nie ako sled dátumov a mien, ale ako príbehy rozhodnutí, ktoré mali často nečakané následky. A práve tento pohľad ma bavil najviac.
Kniha ukazuje, že za veľkými udalosťami nestáli vždy premyslené stratégie, ale aj zlé odhady, preceňovanie vlastných síl či obyčajné ľudské omyly. Niektoré kapitoly približujú známe momenty histórie z nového uhla pohľadu, iné prinášajú menej známe udalosti, ktoré ma úprimne prekvapili. Zrazu som mala pocit, že minulosť nie je vzdialená - že sa v nej dá nájsť až nepríjemne veľa paralel so súčasnosťou.
Veľmi oceňujem, že jednotlivé texty nepôsobia ako zbierka kuriozít. Autori sa snažia ukázať širší kontext a dôsledky rozhodnutí, ktoré zasiahli celé spoločnosti aj každodenný život obyčajných ľudí. Často som sa pristihla pri tom, že nad niektorými kapitolami ešte dlho premýšľam.
Text sa číta ľahko a prirodzene, takže kniha dokáže osloviť aj čitateľov, ktorí bežne po historickej literatúre nesiahajú. Pokojne si ju viem predstaviť ako darček pre mladších čitateľov, ale aj pre dospelých, ktorí chcú históriu objavovať bez pocitu, že sedia na nudnej prednáške.
Je to presne ten typ knihy, ktorý pripomenie, že dejiny netvoria len víťazstvá a veľké mená - ale aj chyby. A niekedy stačí jedna jediná, aby sa celý svet vydal úplne iným smerom.
Už od prvej kapitoly som cítila tú zvláštnu zmes radosti a smútku, pretože návraty k hokejistom zo série Carolina Comets pre mňa nikdy neboli len obyčajným čítaním. Bola to istota. Komfortná zóna. Svet, do ktorého som sa vracala vždy, keď som chcela vypnúť hlavu a jednoducho si užiť príbeh.
Fitz bol postavou, ktorá vo mne vždy vyvolávala zvedavosť. Pôsobil nenápadne, rezervovane, akoby si okolo seba držal bezpečný odstup. O to viac ma zasiahlo, keď som postupne spoznávala jeho skutočné ja. Pod imidžom sebavedomého hokejistu sa skrýval muž plný pochybností, hanby a strachu z vlastných túžob. Jeho neistota nepôsobila ako slabosť - bola bolestivo úprimná. Mala som chuť ho niekedy potriasť, inokedy povzbudiť… a miestami som mu jednoducho držala palce viac, než je asi zdravé pre fiktívnu postavu.
Rosie bola presným opakom toho, čo by možno niekto čakal od klasickej romantickej hrdinky. Nebola dokonalá, nemala vždy odpovede a často bojovala sama so sebou viac než s okolím. A práve preto som si ju zamilovala. Jej cesta k sebaprijatiu bola krásna, ale zároveň bolestivá. Niektoré momenty ma úprimne zamrzeli - najmä tie, ktoré ukazovali, ako ľahko si človek zvykne veriť cudzím názorom viac než vlastnému hlasu. Autorka tu veľmi citlivo pracuje s témou sebavedomia, bodyshamingu aj pocitu, že niekam nepatríte, a ani raz to nepôsobilo nasilu.
Vzťah medzi nimi sa neodohrával cez veľké dramatické gestá, ale cez drobnosti. Pohľady, ticho, neisté rozhovory a momenty, keď bolo jasné, že obaja cítia viac, než sú ochotní priznať. Ich anonymné správy, tajomstvá a klamstvá vytvárali napätie, ktoré ma nútilo stále si hovoriť, že už vážne končím… a potom som otočila ďalšiu kapitolu. A ešte jednu. A ešte jednu.
Veľmi sa mi páčilo aj to, že príbeh nezabudol na humor a dynamiku, ktorá je pre knihy Teagan Hunter taká typická. Dialógy boli prirodzené, miestami vtipné a návraty známych postáv zo série vo mne vyvolávali presne ten pocit, aký máte pri stretnutí so starými priateľmi. Úsmev, nostalgia a malé bodnutie pri srdci, pretože viete, že toto je naposledy.
Epilóg bol pre mňa čistá emócia. Ten typ zakončenia, pri ktorom knihu zavriete, opriete si ju o hruď a ešte chvíľu len sedíte, pretože sa vám nechce veriť, že je koniec. Sladký, trochu klišé - a presne taký, aký som potrebovala.
Neutrálna zóna pre mňa nebola len romantická oddychovka z hokejového prostredia. Bola o maskách, ktoré nosíme, o odvahe byť úprimný sám k sebe a o tom, že správny človek vás niekedy spozná ešte skôr, než spoznáte sami seba. A úprimne? Títo chalani mi budú chýbať.
Do tejto knihy som vstupovala s pocitom, že ma čaká pokojný príbeh o dlhoročnom manželstve a možno aj trocha romantiky. Namiesto toho som dostala úprimnú, miestami bolestivú sondu do vzťahov, ktoré na prvý pohľad pôsobia pevne - až kým sa nezačnú potichu rozpadať.
Louisa žila život, ktorý by mnohí označili za ideálny. Dospelé deti, rodina, spoločné spomienky a manželstvo, ktoré prežilo celé desaťročia. O to tvrdší je moment, keď Kip oznámi, že odchádza. Nie kvôli kríze stredného veku či anonymnej afére, ale kvôli žene, ktorá bola súčasťou ich rodiny. V tej chvíli sa nemení len jeden vzťah - mení sa úplne všetko.
Najviac ma zasiahlo, ako prirodzene autorka pracuje s emóciami. Žiadne veľké dramatické výbuchy, skôr tiché sklamania, nevypovedané otázky a snaha pochopiť niečo, čo sa pochopiť vlastne nedá. Louisu som si obľúbila práve preto, že nie je dokonalá. Je zranená, nahnevaná, občas stratená… ale postupne v sebe nachádza silu postaviť sa na vlastné nohy.
Kip bol pre mňa postava, ktorá vo mne vyvolávala asi najviac emócií - a priznám sa, nie vždy pozitívnych. Jeho rozhodnutia ma miestami úprimne rozčuľovali, no zároveň robili príbeh až nepríjemne realistickým. Pretože presne takí ľudia existujú aj v skutočnom živote.
Páčilo sa mi aj to, že príbeh neukazuje len rozpad manželstva, ale dopady jedného rozhodnutia na celú rodinu. Deti, ktoré sa snažia nájsť rovnováhu medzi rodičmi. Staré rany, ktoré sa znovu otvárajú. A otázku, či sa po veľkom sklamaní dá ešte začať odznova.
Nebola to dokonalá kniha - miestami sa tempo spomalilo viac, než by som chcela - ale napriek tomu vo mne zostala ešte dlho po dočítaní. Pretože niekedy práve tie najtichšie príbehy povedia o živote najviac.
Od prvej strany som mala pocit, že držím v rukách niečo nežné, ale zároveň silné. Príbeh Hortenzie pôsobí ako jednoduchá rozprávka pre deti - malé dievčatko, les, ticho, tieň, ktorý ju všade nasleduje. No čím dlhšie som čítala, tým viac som cítila, že toto nie je len príbeh o dievčatku. Je to príbeh o nás.
Hortenzia svoj tieň neznáša. Prekáža jej, straší ju, hnevá ju. Chce sa ho zbaviť. A priznám sa, úplne som jej rozumela. Koľkokrát som si aj ja želala nemať niektoré svoje pocity? Byť odvážnejšia. Menej citlivá. Menej „príliš“. Keď sa jej tieň konečne stratí, prichádza úľava. Svet je zrazu svetlejší. Čistejší. Až podozrivo pokojný.
A potom príde noc. Ohrozenie. Zbojníci. A moment, keď som sa pri čítaní pristihla, že zadržiavam dych. Pretože práve tieň - ten nechcený, odmietaný - sa stáva jej ochrancom. V tej chvíli mi príbeh úplne docvakol.
Táto kniha nádherne a citlivo ukazuje, že tieň nie je nepriateľ. Je to strach, smútok, hnev… ale aj sila, ktorá sa v nás skrýva. Nezmizne tým, že ho budeme ignorovať. Zmení sa až vtedy, keď ho prijmeme.
Veľkým bonusom sú ilustrácie. Kontrast bielej zasneženej krajiny s tmavým tieňom vytvára silnú atmosféru - ticho, jemnosť, ale aj napätie. Textu nie je veľa, no každý riadok má váhu. Knihu som zatvorila s pocitom, že mi nastavila zrkadlo - ale láskavo.
Je to rozprávka pre deti. A zároveň tiché pripomenutie pre nás veľkých, že možno nemusíme bojovať so svojím tieňom. Možno ho stačí pustiť späť k sebe.
Čakala som od tejto knihy asi viac. Kúpila som si ju preto aby som sa dozvedela o rôznych krajinách, ale na moje prekvapenie toto bola skôr taká kniha na zamyslenie troška. S cestovateľskými zážitkami to malo len málo spoločné
