Čtenářské
profily
Založ si u nás profil
Chcete mít pohromadě všechny své recenze? Pochlubit se knihami, které jste četli a podělit se o svůj názor na ně? Vytvořte si u nás veřejný profil.
Založit si profilOd prvých strán ma kniha vtiahla do zaujímavého príbehu, v ktorom sa stretli dvaja ľudia za veľmi zvláštnych okolností. A potom sa to celé už len zamotávalo. Detektívna zápletka sa tiahla celou knihou a držala ma v napätí. Podozriví pribúdali a minulosť hlavných hrdinov sa pomaly odkrývala. Najviac ma však bavili ich príjemné a vtipné rozhovory. Adriana som milovala, bol to skrz na skrz muž so srdcom na správnom mieste. Obdivovala som ho stále viac a jeho humor mi vyčaril úsmev na tvári. Niekedy príbeh pôsobil až príliš zamotane, ale autorka to vždy vyvážila milým rozhovorom plným nehy či vášnivého napätia. Ak chcete knihu o láske, druhej šanci a hlavne rady konšpirujete tak túto knihu si užijete.
Hvězdička dolů jde hlavně za množství politiky a intrik. Chápu, že k tomu svět Zaklínače patří, ale v některých pasážích se najednou míchalo tolik postav, zrad, dohod a pletich, že jsem spíš jen klouzala očima po stránce a čekala, až se to celé nějak rozuzlí. Nakonec to člověk pochopí, ale místy je to zbytečně matoucí.
Trochu mi vadily i některé skoky v čase a vynechané mezikroky. Občas se stane zásadní událost a další kapitola už čtenáře hodí do situace „po všem“, bez toho, aby ukázala samotný přechod, následky nebo cestu k tomu bodu. Neříkám, že musí být všechno doslovně vysvětlené, ale u některých momentů jsem měla pocit, že bych ocenila trochu víc prostoru a emocí mezi tím.
Jinak mě ale Čas opovržení pořád bavil. Má silné momenty, napětí, důležité posuny pro hlavní postavy a Ciri tady podle mě dostává úplně nový rozměr. Jen je to za mě díl, který vyžaduje víc soustředění a místy umí být dost zahlcující.
Emotívne, krásne napísané, skoro až poetické. Autorka si určite zaslúži ocenenie. Už dlho som neprečítala knihu tak rýchlo
Čítala som prvé vidanie Deväť brestov a super. Nie je čo vytknúť.
Opäť perfektná kniha. Nevadí, že už cca v polke knihy sa dozviete, kto je vrah ale knihu aj tak nebudete chceť odložiť. Teším sa na ďalšie diely.
RECENZIA - Rafaelova škola: Vlasy dryád - Renata Štulcová
Mávate niekedy pocit, že ste danú chvíľu už prežili, tzv.déj vu?
Piate pokračovanie Rafaelovej školy bolo úplne nádherné. Vrátila som sa pri ňom do minulosti, do čias, keď som ja mala šestnásť a prežívala som svoje prvé lásky, zamilovania a problémy s tým spojené. Táto časť bola presne tak čarovná a nádherná.
Od prvej časti Marina prešla ďalekú cestu a dospela. Je to z knihy poriadne cítiť oproti prvým dielom a to v jej myšlienkach, rozhovoroch, v rozhodnutiach a aj v jej vzťahu k tomu, ktorý sa jej stal tak drahým.
Stala sa z nej dryáda a jej študijný pobyt sa presunul do Ríma, do Rafaelovej školy k jej tete Diane.
A práve tu Marina stretáva svoju lásku, pri ktorej zažíva vlastné déj vu.
Mne sa neskutočne páčilo, ako autorka celý príbeh založila na tom, že duše, ktoré sa milujú a sú si súdené, sa opätovne stretnú v ďalšom a ďalšom živote. A niečo podobné práve prežíva Marina a k tomu je to celé ozvláštnené tými jej spomienkami z minulosti. Nabralo to taký dobový historický nádych.
Nad Marinou stále visí rodinná kliatba a k tomu ju prenasleduje neznámy nepriateľ, ktorý sa stále ukrýva v tieňoch a my sledujeme len jej temné myšlienkové pochody o dávnej láske a pomste. A práve záhada o nepriateľovi číhajúcom v zásvetí zvyšuje napätie a núti vás čítať stranu za stranou, dokým nebudete na samom konci.
Ja som veľký romantik, takže pre mňa téma osudovej lásky, ktorá prekoná celé storočia, je motívom samým o sebe, aby som si sériu prečítala. A táto séria je jedna z najkrajších.
Zatiaľ čo prvé časti boli nevinné a plné detskej lásky a snov, v tomto diele sa tá hranica začne stierať ruka v ruke s tým, ako Marina dospieva a stáva sa z nej žena, ktorá už neprežíva iba krátke pobláznenie.
Táto séria je vhodná pre dospievajúce dievčatá, ale aj pre dospelé ženy, ktoré sa v spomienkach radi vrátia do doby, keď mali na očiach ružové okuliare a srdce im zahorelo prvou láskou.
Veľká záhrada je výborná! Môžete ju čítať 2 mesiace (ako ja :D) a vôbec sa nestratíte, nič vám neujde a ani na nič nezabudnete. Tvoria ju totiž krátke texty, niekedy len na strany, ktoré sú príjemným osviežením od bežných románov, často plynúcich ako jedna dlhá veta. A že sa moja myseľ narehotala, ako blááázen, frajer to dal rovno na „plnú hubu“. :D Možno preto, že vyrastal na dedine a opisy ako zabiť krtka, ako donútiť sliepku, aby zniesla svoje prvé vajce, lebo veď na to ste si ju kúpili, ako zaštepiť (hocičo), ako zasadiť a pohnojiť, aký humus zvoliť, a ktorý je vlastne ten najlepší?, mu prišli tak krásne reálne a v tej najväčšej úprimnosti neskutočne vtipné. :D Ak sa aktuálne chcete zabaviť, trebárs aj na dovolenke a nemusí to byť zase iba o ľuďoch, debutový román od Loli by mohol byť to pravé. :)
Nemecká autorka, okrem iného filmová režisérka a scenáristka, napísala niečo, čo má terapeutický účinok. Fungovalo to aj na mňa - zrazu som sa neponáhľala. Nesužoval ma pocit, že keď knihu neotvorím týždeň, zabudnem kto je kto. Dcéru, ktorá opustila veľký preplnený Berlín, aby mohla spomaliť a presunula sa na vidiek, kde sa s mamou hašterí, či sú riadky na sadenice správne vyhrabané, čo s popadanými jablkami, či kúpiť viac ako dve ovce a spoznať život dážďoviek, na to len tak nezabudnete. :D Je tu aj nejaký ten milenec žijúci na rohu ulice a ďalší, ku ktorému zo začiatku naozaj chodíte na psychoanalýzu + nejakí tí Japonci, ktorí zistili, že raziť biznis na vidieku sa mega oplatí a susedia, ktorí žijú len pre svoju záhradu a osivo. :D
Spoznáte, ak náhodou ešte nepoznáte, dedinský život, ktorý je vo svojej podstate veľmi obyčajný až deprimujúci, no zároveň plný poznania a bezohľadnosti. Ak totiž neplánovane skončíte v nemocnici, je mu to jedno. Zemiaky aj tak vyklíčia, či už v pivnici alebo nepozbierané v pôde. Ani zďaleka nie ste šéfom vo svojej záhrade. To ona diriguje, keď v noci spíte. :D
Lola nám s nádychom psychoanalýzy, občas mi nesadla, rozpráva o prírode a medziľudských vzťahov bez zbytočného balastu a emócii. Miestami som mala pocit, či sa hl. postava, pani manželka, na tom svojom vysnívanom vidieku trochu nenudí. Sledovanie okolia, to jej išlo, ale začala som mať pocit, že stále nevie, čo chce.. možno preto ten, či onen milenec, neskôr pohrávanie sa s myšlienkou na milenku. :D Ako keby sa stále hľadala a nič ju neuspokojovalo tak, ako si predstavovala.
Ku koncu začalo čaro knihy opadať. Môže to byť aj tým dlhým čítaním a bažením po novej knihe, neviem. Každopádne sa na posledných stranách blížime k jeseni a to rozhodlo o tom, že si zvyšných 28 strán nechávam na september a verím, že to bude skvelá bodka tejto jedinečnej knihy.
Nedá mi nespomenúť - zarezané okraje strán do oblúčika sú to najlepšie, čo vydavateľstvo mohlo urobiť. Vzhľadom na to, že ide o ľahučký paperback (bodaj by takých na našom trhu pribúdalo), kniha vďaka svojim oblým tvarom nejaví známky najmenšieho používania, a to som ju vláčila kade tade. Je tak akurát do ruky, do kabelky, na príjemno-humorné čítanie v električke, na lavičke, aj počas chôdze a obzvlášť vhodná v období od jari do jesene všetko vtedy klíči a rastie, rovnako ako v knihe. :) Som veľmi spokojná, vysmiata, obohatená a zrelaxovaná. Presne takto si predstavujem inteligentné pohodové čítanie.
P.S.: Námetom pre román, ktorý môžeme prirovnať aj k dokumentárnemu dielu bola Lolina vlastná „Veľká záhrada“ v Gerswalde v Brandenbursku. Išlo o projekt na mieste bývalej zámockej záhrady, ktorý so svojou mamou prevádzkovala v rokoch 2008 2024. Vznikol tam priestor pre workshopy, festivaly, výstavy, čítania + naozaj tam sídli japonská kaviareň. :) Keď sa na to pozerám, ako na celok, tak ide o počin, ktorý má krásnu hĺbku. Formoval sa roky a nečudujem sa, že za poznatky tvoriace celý príbeh získala v r. 2020 cenu. Som strašne rada, že sa stala dostupnou aj v slovenčine.
Nevedela som, čo presne od Mad Mad očakávať, ale dostala som oveľa viac, než som dúfala. Mala som možnosť nazrieť do Maddoxovej minulosti a pochopiť všetko, čo ho formovalo. Zrazu jeho hnev, impulzívnosť aj rozhodnutia dávali oveľa väčší zmysel.
Najviac sa mi páčilo, že autorka sa nebála ukázať jeho zraniteľnosť. Pri niektorých scénach mi ho bolo neskutočne ľúto. Čím viac som čítala, tým viac som si uvedomovala, koľko bolesti v sebe celý čas niesol.
Hoci má kniha len pár strán, zanechala vo mne silný dojem. Po dočítaní som na ňu ešte dlho myslela.
Odporúčam všetkým fanúšikom série Zatracená láska, ideálne po prečítaní hlavných dielov. Ak ste si Maddoxa obľúbili, pripravte sa na poriadnu dávku emócií. A ak ste ho doteraz nechápali, po tejto knihe si ho zamilujete.
Pre mňa bola/je Bambuľka nezabudnuteľnou súčasťou môjho detstva, a preto som sa na túto knihu veľmi tešila. Hneď ako som zistila, že bude vydaná.
Pre tých čo nevedia: “Bambuľka je malé dievčatko, ktoré zabalili do obrovskej škatule s veľkou mašľou a k dedovi Jozefovi ju poslali rovno z Bambuľkova.”
Bežne playlisty ku knihám nepočúvam, ale pri čítaní Bambuľkiných dobrodružstiev sa to priam žiadalo. V hlave mi zneli známe melódie či dokonca repliky zo seriálu. Veľmi ma potešilo aj prepisy textov piesní, ktoré vo mne vyvolali príjemnú nostalgiu. Seriál o Bambuľke patril medzi moje obľúbené detské programy a vďaka tejto knihe Bambuľka opäť vo mne ožila.
Kniha je krásne ilustrovaná a obsahuje krátke(občas aj vtipné) príbehy zo života Bambuľky u deda Jozefa. Ako by to bolo, keby dievčatko ako Bambuľka na 100 percent poslúchalo. Často vyparatila nejakú neplechu alebo sa jej niečo nepodarilo.
Bambuľkine dobrodružstvá ako kniha má aj náučný rozmer. Deti sa prirodzenou formou učia slušnému správaniu, ako sa má zdraviť, používať čarovné slovíčka, prejavovať úctu voči starším , či dokonca upratovať, a zdravo jesť.
Úprimne, niektoré situácie by som osobne riešila trochu inak ako dedo Jozef, no práve to dodáva príbehom ich jedinečné čaro a iskru tej danej doby, kedy sa výchova riešila inak.
Ak máte radi Bambuľku alebo ju chcete predstaviť mladšej generácii detí, Bambuľkine dobrodružstvá sú krásnou voľbou na spoločné čítanie.
Veľmi sa teším, že vydavateľstvo oživilo Bambuľku touto knižnou formou. Je krásna z vonku aj zvnútra. Bola ju radosť čítať a zaspomínať si.
Úprimne? Čakal som všeličo. Variáciu na tisíc krát ohranú tému čo sa týka voyerizmu. Hlavne v rámci feministickej literatúry. Kde hlavná hrdinka niekoho druhého obdivuje a snaží sa ho pochopiť. Ale toto ma milo prekvapilo. Je to plné drobných momentov. Má to atmosféru evokujúcu slice of life a hlavne to nemá žiadnu výrazne dramatickú scénu. Možno jednu, ale aj tá je v konečnom dôsledku len ozvláštnením. Nutným koncom. Imamura píše ľahko a bez zbytočných opisov. Ide rovno na dreň a nerieši hlúposti. Ale či už sa jedná o opis detí v parku alebo o toxické ženské prostredie v hoteli, všetko to dýcha skutočnosťou. Milé prekvapenie ktoré je o hľadaní a túžbe, zmene a neschopnosti sa zmeniť a znova raz o kritike spoločnosti. Zožral som to príbehu aj s navijakom.
