Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Už 2 dni premýšľam, ako opísať moje dojmy z letnojesennej novinky Letá s Máriou, ktorej anotácia je taká výborná, že škoda ďalších slov, ale emócie z prečítaného sú vždy nápomocné. (prečítala som koncom septembra)
Spomína všetko, čo je potrebné vedieť a neprezrádza, čo má ostať prekvapením, a takto si predstavujem kvalitné navnadenie na knihu. :)
„..keď vás odchovajú na čírej a silnej senzuálne polievke, nič s tým nenarobíte, vonkajší svet vám bude väčšinou pripadať ako vyvarená kosť.“
Mnou však trošku lomcovalo sklamanie a nedá mi nepodeliť sa oň. Nechcem plašiť, ani odrádzať, išlo o moju prioritu, a tou bola túžba po magickom realizme chladnejších večerov, horúcom kávovom nápoji, pomaly už aj po jesennom horore s temnou obálkou a všetky knižné Márie Oljineho románu mali stále spotené telá, morský piesok vo vlasoch, pery chutné po šťavnatom dozretom ovocí, utancované topánky z nočných zábav a zrkadliaci západ slnka v šťastných vlhkých očiach. Stále boli prítomné v letnej horúčave, za ktorej zatratenie som sa modlila už od júla, a tak trochu mi pripomínanie tohto obdobia nerobilo dobre. :(
Budúce leto však bude prenikavo modrý kabelkový formát dokonalým letným čítaním a niektorí budú nadšení. :) Trblietavá časť titulky pripomína vodnú hladinu plnú tajomstiev a spomienok a z poetického oparu, ktorý sa nesie celým textom sa budú tešiť nie len milovníci poézie, ale aj náročnejší čitatelia. Prímorská nátura autorov žijúcich v krajinách, ktorých konce oblizujú slané príboje, vytvára nostalgiu za „dávnou“ dovolenku na chorvátskom pobreží. Hovieť si budú tí, čo dokážu oceniť väčšiu dávku spisovateľskej slobody a písanie „ako na vlnách“. Ja som bola z množstva postáv a poprehadzovaných rokov (príbehy nejdú chronologicky) dosť domotaná. :D
„Spieva si proti urieknutiu a aby zahnala hlad v žalúdku, spieva, aby jej zarmútené srdce zostalo radostné, pretože hoci má len osemnásť, vie, že keď si doň človek vpustí zatrpknutosť, otrávi ho.“
Na začiatku je síce pomôcka - náčrt 5 generácii žien, Márii, ktoré žijú v jednom a tom istom dome s krásnou bugenvileou (musela som googliť, čo je to za strom), ale ani rodokmeň v rozmedzí 100 rokov, ktorý začína najmladšou z rodiny mi nepomohol a už pri tretej Márii som to vzdala. Vnímala som už len krásu textu, ich spomienky a útržky životov.
Kapitoly, raz dlhšie a hlbšie, raz kratšie a menej zaujímavé, vždy o inej Márii a jej mužoch a v inom roku komplikovali moje sústredenie. Chuť spoznať všetky zrazu opadala a z chaosu som začala byť vyčerpaná. Po dočítaní už vôbec neviem, ktorá bola ktorá - matka, dcéra, babka, sestra, ale nehromžím a prijímam fakt, že toto nie je úplne kniha pre mňa. Iné jazyky zase vravia, že postačí ceruzka a lepšie sústredenie, nuž. :D :D :D
„Vzdelaní a sčítaní ľudia nikdy takto nežartujú (o sexe), aspoň nie verejne. V ich humore nie je miesto pre sex a možno to platí aj opačne, zistí o dosť neskôr. Akoby nás vzdelanie neoslobodilo, ale zošnurovalo..“
Musím ale uznať, že to chce veľkú dávku šikovnosti vytvoriť viaceré charaktery v rôznych obdobiach 20 storočia, ktoré okrem zasnenosti a oťapenej hlavy z tepla prinášajú mne veľmi cudzie konania a myšlienkové pochody, bolesť aj melanchóliu, prvé lásky a dospievanie, rodinné vzťahy, dôsledky vojny a ťarchu mužského patriarchátu, ktorý by som najradšej uvrhla do hlbín pekelných. Kapitoly ostali bez konca, akoby ich odvial vietor a ja som na to nebola pripravená.
Priznávam, isté čaro to malo, ale rýchlo som zabúdala a ostával pocit, že dostávam málo. :/
Málo z každej Márie, ktorej meno sa rokmi menilo..
„Ty si myslíš, že som romantička, dobre, nech sa páči, ale snobi privedú svet do záhuby. Neprepájate veľkoleposť s pôvabom či grandióznosť so sentimentálnym alebo monumentálnosť a údiv s vtipom ani sympatickosťou. A tak krása ochladla a všetko, čo je hoci len trochu čarovné na tomto svete, prešlo na stranu gýča, pretože nedávate šancu pôvabu. Preto tu dnes máme turbofolk, vyhrala vulgárnosť.“
Musím ešte vypichnúť množstvo nádherných myšlienok, ktoré som si opakovane čítala a ochkala nad ich pravdou, krutou až bolestivou. Ak vás zaujala, určite si ju dajte a môj názor berte ako silno subjektívny. :)
„..ženy mali zo spoločenského života len príbeh, iba klebety, bolo to skupinové sedenie, primitívna forma skupinovej terapie, a ony z neho vyšli načas uzdravené a bez sedatív, zaslepené vlastnými jazykmi, slzami a jedným až dvoma pohárikmi višňového likéru či amaretta. Rozhovor žien plynie ako rieka uprostred miestnosti. Je to rozvodnená riava, ktorej prúd sa napokon niekam vleje, ale ktorá vlastne prúdi nepretržite medzi nimi a napája ich, zvlhčuje, aby nevyschli a nezatrpkli.“
Nie, ak hľadáte vierohodné fakty a uveriteľné situácie, logické činy, či „racio“ zmýšľanie, neotrepaný dej a realitu obdobia 2 sv. vojny. To je tak, keď Američanka napíše bestseller o vojnovom Francúzsku a čo si budeme klamať? - Amerika je najväčšia drama queen na celom knižnom trhu so zlatým pátosom na čele. :D
Už pred 20 rokmi bol takýto štýl podania príbehu veľmi populárny a stále je tu veľa čitateľov, ktorí obľubujú tragickú romantiku priživujúcu sa na bolestivej minulosti.
Lenže toľko nezrovnalostí v jednej knihe - v čase a vo veku hrdinov, kedy 16-ročné dievča koná inak ako by malo a jeho mladšia sestra rokmi nestarne a ešte ma aj výbornú pamäť hodnú počítača. Toľko chýb v rôznych ročných obdobiach, v dôkazoch a stopách, ktoré by ste mali zanechať v snehu, ale asi dokážete levitovať alebo nevážite ani gram (to chcem aj ja :D), o hojnosti jedla v živoriacom období ani nehovorím. Jasné, vyššie postavení Nemci zohnali všetko, len aby ste im pripravili pomaly 4* večeru. :D
Ach, strach a hrôza tento román!
Ak sa naň ale pozriem ako na veeeľmi odľahčenú šťastno-nešťastnú ľúbostnú drámu na pozadí brutálnych zločinov poslednej sv. vojny, tak OK. Pofňukajte si a ospevujte Slavíka ďalej, aký je super, len pri tom radšej nemyslite na tých, ktorí tu vojnu naozaj zažili.
Ak je niekto zničený, vyhladovaný, špinavý a ledva chodí, pochybujem, že prvé, čo urobí, keď vojde do úkrytu je, že sa vrhne na svojho milého a začne ho bozkávať, ale dobre. :D :D :D Občas aj také treba. To ako sexuálna scéna v „Hora medzi nami“, no a čo, že sa celé dni driapete snehom, potíte sa ako prasa a určite nevoniate ako kvetinový záhon, poďme si to rozdať. Orgazmy treba vždy a všade. :D :D :D
Prosím, berte ma s rezervou a nikto sa neurážajte. Ak by sa tak aj stalo, verte, že o toto mi fakt nešlo. Svoj „pobúrený“ pohľad na Slavíka som ale musela dať von. :)
Nevyhľadávam knihy s témou 2 sv. vojny, takže nemám s čím porovnávať, ale aj podľa iných názorov je kniha vyslovene o emočnom vydieraní a tlačení na pílu z extrému do extrému. Rátala som s tým, že to môže byť melodráma, ktorá brnkne na strunu citlivejším nenáročným čitateľom (nevysmievam sa, tiež si raz za čas pustím Zápisnik jedné lásky, Pretty woman alebo Psiu dušu a aktuálne čítam ospevovanú Kaviareň Pumpkin spice :D), ale neohúri opačnú stranu, ktorá točí hlavou a vrašti obočím nad vecami, ktoré sú neakceptovateľné.
Väčšina nadšencov zrejme neriešila, či tam niečo sedí/nesedí a poddala sa príbehu o láske, strate, nespravodlivosti, bolesti a ostatnému stereotypnému klišé, ktoré autorka zjavne zbožňuje alebo je taká šikovnica, že vie, čo na väčšinu zaberá. Mne je z toho akurát tak blbo.
Od autorky som čítala Veľkú samotu zachytávajúci chladnú, drsnú, ale krásnu Aljašku. Ak išlo o medziľudské vzťahy, už to nebolo také „waw“. Zrejme preto, že americké drámy sú už raz také.. hrať na city, vydierať a obtočiť nás ďalšou krutou tyraniou, lebo život nemôže byť predsa pekný, tak nech opäť padne veľa sĺz, zomrú tí, ktorí si to nezaslúžia, prípadne nech dlho trpia kvôli zákernej chorobe prečo stále to isté dokola? To už vás aj vlastné srdce pošle do prdele, že takéto balasty nemieni preciťovať. :D
Snažím sa v tom nájsť nejaké pozitívum, ale jediné, čo mi napadlo je terapeutická úľava. Viete ako, poplačete si, budete vďační, že vy ste na žive a zdravší ako hentí v knihe a hneď je vám lepšie. :D
Inak je Slavík ľahko a rýchlo čitateľný, občas nudný, zbytočne zdĺhavý a opakujúci sa pre prípad, že má čitateľ problém s pamäťou alebo nižšie IQ?, fakt neviem. :D
Nájdu sa aj pasáže, ktoré pošteklia vašu zvedavosť, ale následne vám lacná predvídateľnosť pokazí moment prekvapenia. Ani jedna postava mi nebola sympatická, so žiadnou som sa nestotožnila a žiadnej som neuverila jej povahu, a to tiež pridávalo na mojej nespokojnosti. Viem si ale predstaviť, že v slabšom psychickom rozpoložení, by ma filmové spracovanie dojalo, ale zároveň by som naň rýchlo zabudla. :D
Verím, že sa autorka snažila o hĺbku vzťahov a najdojemnejší záver, aký sme kedy čítali, ale.. u mňa to neprešlo.
Ešte ma od Kristin čakajú Priateľky z Firefly Lane, tak snáď to prežijem. Veľmi by som chcela, aby sa mi páčili.
Jop a obálky od Argo sú fakt nádherné, aj keď knihy veľkosťou a váhou fest nepraktické.
Nie, ak hľadáte vierohodné fakty a uveriteľné situácie, logické činy, či „racio“ zmýšľanie, neotrepaný dej a realitu obdobia 2 sv. vojny. To je tak, keď Američanka napíše bestseller o vojnovom Francúzsku a čo si budeme klamať? - Amerika je najväčšia drama queen na celom knižnom trhu so zlatým pátosom na čele. :D
Už pred 20 rokmi bol takýto štýl podania príbehu veľmi populárny a stále je tu veľa čitateľov, ktorí obľubujú tragickú romantiku priživujúcu sa na bolestivej minulosti.
Lenže toľko nezrovnalostí v jednej knihe - v čase a vo veku hrdinov, kedy 16-ročné dievča koná inak ako by malo a jeho mladšia sestra rokmi nestarne a ešte ma aj výbornú pamäť hodnú počítača. Toľko chýb v rôznych ročných obdobiach, v dôkazoch a stopách, ktoré by ste mali zanechať v snehu, ale asi dokážete levitovať alebo nevážite ani gram (to chcem aj ja :D), o hojnosti jedla v živoriacom období ani nehovorím. Jasné, vyššie postavení Nemci zohnali všetko, len aby ste im pripravili pomaly 4* večeru. :D
Ach, strach a hrôza tento román!
Ak sa naň ale pozriem ako na veeeľmi odľahčenú šťastno-nešťastnú ľúbostnú drámu na pozadí brutálnych zločinov poslednej sv. vojny, tak OK. Pofňukajte si a ospevujte Slavíka ďalej, aký je super, len pri tom radšej nemyslite na tých, ktorí tu vojnu naozaj zažili.
Ak je niekto zničený, vyhladovaný, špinavý a ledva chodí, pochybujem, že prvé, čo urobí, keď vojde do úkrytu je, že sa vrhne na svojho milého a začne ho bozkávať, ale dobre. :D :D :D Občas aj také treba. To ako sexuálna scéna v „Hora medzi nami“, no a čo, že sa celé dni driapete snehom, potíte sa ako prasa a určite nevoniate ako kvetinový záhon, poďme si to rozdať. Orgazmy treba vždy a všade. :D :D :D
Prosím, berte ma s rezervou a nikto sa neurážajte. Ak by sa tak aj stalo, verte, že o toto mi fakt nešlo. Svoj „pobúrený“ pohľad na Slavíka som ale musela dať von. :)
Nevyhľadávam knihy s témou 2 sv. vojny, takže nemám s čím porovnávať, ale aj podľa iných názorov je kniha vyslovene o emočnom vydieraní a tlačení na pílu z extrému do extrému. Rátala som s tým, že to môže byť melodráma, ktorá brnkne na strunu citlivejším nenáročným čitateľom (nevysmievam sa, tiež si raz za čas pustím Zápisnik jedné lásky, Pretty woman alebo Psiu dušu a aktuálne čítam ospevovanú Kaviareň Pumpkin spice :D), ale neohúri opačnú stranu, ktorá točí hlavou a vrašti obočím nad vecami, ktoré sú neakceptovateľné.
Väčšina nadšencov zrejme neriešila, či tam niečo sedí/nesedí a poddala sa príbehu o láske, strate, nespravodlivosti, bolesti a ostatnému stereotypnému klišé, ktoré autorka zjavne zbožňuje alebo je taká šikovnica, že vie, čo na väčšinu zaberá. Mne je z toho akurát tak blbo.
Od autorky som čítala Veľkú samotu zachytávajúci chladnú, drsnú, ale krásnu Aljašku. Ak išlo o medziľudské vzťahy, už to nebolo také „waw“. Zrejme preto, že americké drámy sú už raz také.. hrať na city, vydierať a obtočiť nás ďalšou krutou tyraniou, lebo život nemôže byť predsa pekný, tak nech opäť padne veľa sĺz, zomrú tí, ktorí si to nezaslúžia, prípadne nech dlho trpia kvôli zákernej chorobe prečo stále to isté dokola? To už vás aj vlastné srdce pošle do prdele, že takéto balasty nemieni preciťovať. :D
Snažím sa v tom nájsť nejaké pozitívum, ale jediné, čo mi napadlo je terapeutická úľava. Viete ako, poplačete si, budete vďační, že vy ste na žive a zdravší ako hentí v knihe a hneď je vám lepšie. :D
Inak je Slavík ľahko a rýchlo čitateľný, občas nudný, zbytočne zdĺhavý a opakujúci sa pre prípad, že má čitateľ problém s pamäťou alebo nižšie IQ?, fakt neviem. :D
Nájdu sa aj pasáže, ktoré pošteklia vašu zvedavosť, ale následne vám lacná predvídateľnosť pokazí moment prekvapenia. Ani jedna postava mi nebola sympatická, so žiadnou som sa nestotožnila a žiadnej som neuverila jej povahu, a to tiež pridávalo na mojej nespokojnosti. Viem si ale predstaviť, že v slabšom psychickom rozpoložení, by ma filmové spracovanie dojalo, ale zároveň by som naň rýchlo zabudla. :D
Verím, že sa autorka snažila o hĺbku vzťahov a najdojemnejší záver, aký sme kedy čítali, ale.. u mňa to neprešlo.
Ešte ma od Kristin čakajú Priateľky z Firefly Lane, tak snáď to prežijem. Veľmi by som chcela, aby sa mi páčili.
Jop a obálky od Argo sú fakt nádherné, aj keď knihy veľkosťou a váhou fest nepraktické.
Nie nadarmo sa vraví "do tretice všetko dobre", aj keď bez knihy. :D
Na Osamělou holubici, ktorá je považovaná za jednu z najväčších dobrodružných, milostných a westernovských klasík som sa strašne tešila a áno, mala som veľké očakávania, veď pre boha tá kniha váži toľko, čo môj mini ruksak. :D
Má toľko pozitívnych ohlasov, že by som potrebovala ďalší rok života na ich prečítanie a precítenie. :D Lenže.. na moje nemilé prekvapenie mi vôbec nesadla a nedokázala som ju dočítať. :(
Bolo to neskutočne únavné, nekonečné dlhé, nezáživné a nudné. Ani humor jedného z hlavných kovbojov to nezachránil a vždy to prevalcovali 4 najčastejšie skloňované slová, ktoré budem mať už do smrti vypálené do mozgu:
1 - facka, ktorú jedna radosť rozdávajú chlapi ženám, lebo je to „normálne“ (ani nebudem písať, ako ma to vytáčalo)
2 - slovo kurv., ale nie ako nadávka ala úľava od bolesti, keď v prudkej zatáčke zakopnete o sedačku v domnienke, že ste rýchly ako hviezdna strela, ale ako hanlivé oslovenie prostitútok na starom prachom zasypanom americkom západe (a vlastne všade až dodnes)
3 - chľast
4 - kone
Nemienila som sa ale vzdať. :D
Chcela som vedieť o čom ocenený román je (stále v šoku z toho, že mne, milovníčke westernov a všetkého, čo je spojené s koňmi, rančmi a indiánmi má ujsť najveľkolepejší príbeh o kamarátstve, láske, strate a ťažkom živote v Amerike koncom 19. str.).
Ako druhý pokus som zvolila dlho očakávanú audio verziu, ale aj pri nej som strácala pozornosť a rýchlo sa začala nudiť. :/
Nechápala som, čo sa deje a začala som byť zúfala. Lenže túžba ešte neznamená, že sa realita vydarí. Tentokrát nebudem frflať, ani tvrdiť, že kniha a jej audio sú zlé. Musela som iba prijať fakt a zmieriť sa s tým, že jednoducho nie sú pre mňa.
Začala som googliť, do akého formátu sa mestečko Osamělá holubice ešte prevtelilo a našla som 4 dielny seriál z r. 1989.
Po prvej časti to síce vyzeralo tak, že sa vyprdnem aj na ten, ale potom to prišlo a za jeden deň som zbúchala zvyšné 3 časti a odpálilo ma do krajiny veľkej spokojnosti a sveta uplakaných očí a prázdnoty z veľkej straty! Sakra, bolo to výborné!
Môj ďakovný list by sa asi k režisérovi nedostal, ale drahí čitatelia alebo milovníci starších seriálov z podobného prostredia, máte sa na čo tešiť. Neviem, či môžem hodnotiť knihu, keď som ju nedočítala a zasekla sa presne v polovici, ale verím, že v 80-tých rokoch sa natáčalo v duchu celého románu. Nedalo mi to a prečítala som si posledných pár strán, ktoré mali trochu iný koniec ako posledná seriálová polhodinka, ale ak obľubujete tento žáner a radi sa pozriete na mladšie roky výborných hercov ako Robert Duvall, Tommy Lee Jones, Danny Glover, či charizmatickej Anjelici Huston, choďte do toho!
Urevaná, dojatá a s pocitom, že sa chcem k príbehu vrátiť, no nedá sa, som sa odula jak malý fagan a išla radšej spať. V duchu som však tlieskala za neskutočný zážitok, ktorý si plnohodnotný román zaslúži. :)
Neprekonal síce môj top - Tanec s vlkmi, ale som rada, že si ku mne našiel cestu a obohatil ma hĺbkou a charakterom sympatických hrdinov a neskutočne dobre vystavaného príbehu.
Teraz som už iba vyžiarlená na každého, komu spisovateľov štýl písania sadol a užil si čítanie. To nehovorím o tých, ktorých to ešte len čaká. :D
A že kniha získala Pulitzerovú cenu? Pulitzer sem, Nobelovka tam, u mňa žiadne ocenenie nezaváži a rozhodne nevyberám podľa toho, veď vidíte, ako som s knihou dopadla, ale na príbeh nikdy nezabudnem!
No čo, už ste všetci poriadne zjeseňovaní? :D
Koľkí z vás si chceli prikúriť na atmosfére touto infantilnou novinkou s ňuňu obálkou od nášho šikovného ilustrátora Adriána Macha? A tiež ste sa z nej z nevysvetliteľných príčin tešili ako malé decko, až ste sa obratom aj dotešili, ako keď na tri hlty zjete ten najlepší pistáciový kroasóóón z kaviarne Vespa? :D
Ale nie, nebola to až taká rýchla facka, teda bola, ale aj vyvolať rehot z vášnivej milovačky chce určitú dávku talentu, prípadne náhodné šťastie. :D
Nuž, nech to bolo, čo to bolo, pobavila som sa a teraz chcem rýchlo zabudnúť. :D
Na čele mám ďalšiu vrásku z hlavného hrdinu, ktorý mal podľa popisu reprezentovať katalógového moderného najviac sexy farmára na svete vo flanelke, ktorá praskala vyhrnutá na jeho predlaktiach, ktoré on sám nepoznal (teraz neklamem v knihe je naozaj veta, ktorá hovorí, že túto časť svojho tela farmár nepozná.. zabite ma!), a ktorého by som najradšej poslala naspäť do školy.
Nie preto, že by nevedel porátať svoje rozkošné malé tekvičky, ale preto, že jeho detinská zamilovanosť, naivita 15-ročného chalana, divné reakcie + záverečné domnienky bez rozhovoru, ktorí dospelí ľudia bežne vedú, lebo sú už dospelí!!! a večné obavy z opustenia, hraničili skôr so ženskou hystériou a zbytočnými predstavami tragického charakteru. Pardon dámy, ale chápeme sa, že? :)
To je naozaj také ťažké napísať v dnešnej dobe dobrú, ale nie plochú oddychovku? :(
Knihe inak neberiem zásluhy za načasovanie jej vydania na Slovensku. Podporila moju chuť v pití horúcich nápojov s mliečnou penou škoricovej príchute, ale dokonalé jesenné súznenie sa nedostavilo. :D
Pri kúpe som si vravela, aká to náhodička, že sa autorka volá Gilmore a ešte aj napísala román, ktorý je prirovnávaný ku Gilmorkám. Lenže seriál pred 24 rokmi nadstavil príliš vysokú latku na to, aby ho prevýšilo čokoľvek iné. Aspoň ja som nenatrafila na nič lepšie o mame s dcérou ala kamošky ako hrom, o namosúrenom majiteľovi bistra s výbornou kávou a milujúcim srdcom a o kúzelnom mini mestečku s inteligentnými a vtipnými dialógmi, kam by som s láskou chodievala na pravidelnú dovolenku.
Mrzutá zisťujem, že ide o pseudonym a že sa na mene Gilmore pani spisovateľka vlastne iba priživila. Tlieskam teda reklame, ktorá splnila účel a všetkých nás, slušne povedané, oklamala. :D
A tu meno Gilmore končí. Ani náhodou knihu neporovnávajte so spomínaným seriálom a keď už ste si ju kúpili práve kvôli tomu (z časti aj ja), tak sa obrňte, ako sa len dá a potláčajte myšlienky, že ide o vykrádačku viacerých seriálov, filmov, kníh atď., lebo hrozí väčšie sklamanie.
Plytká prvoplánová romantika, ktorej koniec šípite už po pár prečítaných stranách, žiadna hĺbka vo vývoji vzťahov (všetkých postáv), charaktery ako obal keksíku, ktorý ste už dávno zjedli, hlavne, že na opisoch tiel veľmi záleží, a tak povrchné situácie, že to už ani Pinďa nežere! :D Ale oukej.
Najnovšie rýchlokvasené romány sa píšu presne takto. Čo na tom, že ma to trochu štve?
Pritom by stačilo viac informácii o obyvateľoch mestečka, kto je aký a prečo a hneď by vznikla pavučina vzťahov a životných ciest, ktorá by mohla zaujať a pridať tak na mojom hodnotení. Mám pocit, že autorka to mala celkom na saláme a písala kvôli možnosti ľahkého zárobku. Chýbala tomu originalita a príťažlivosť, vďaka ktorej by čitateľ rád spomínal. Ani pikantéria by mi nevadila, len nie toto, čo tu bolo.. omg! :D
Sólo bod dávam kocúrovi Casperovi, z ktorého sa dalo vyťažiť oveľa viac! Veď si spomeňme na všetky trafené instagramové videá a už mám prvú kapitolu na stole. :D :D :D
Niektorým to ale takto stačilo a som za to úprimne rada. Svojim spôsobom je román príjemný a nenáročný, mierne mysteriózny a sú v ňom nápady, ktoré mali našliapnuté pobaviť, kým ich autorka nezačala opakovať, akoby mi pamäť zlyhávala každých 20 strán. Ou nouuuu! :D :D :D
Neviem, či to nazvať pozitívom románu, ale čo som ja behom týždňa vypila a pojedla škoricovo-pumpkin vecííí, až mám jedno kilečko navyše a vlastne mi to vôbec nevadí.
Začalo predsa obdobie zbierania zásob, tak prečo mať výčitky? :D
Hor sa do maškrtenia a čítania kníh pokojne aj kvôli obálke (ja). :)
Skromne aj v jednej vete „C&F bola skôr strata času, ale to na začiatku nikdy neviem“. :D
Posledných 100 strán som to chcela vzdať, ale vravím si, že sa aspoň adekvátne vyjadrím a nakoniec ma záverečné kapitoly prekvapili natoľko, že ich označujem za to najlepšie čo mi román ponúkol . :D Celú dobu som čakala, kedy príde to, čo iných uchvátilo. Nechodilo a nechodilo, ale viem, pre koho je kniha ako stvorená. Ja do tejto skupiny čitateľov nepatrím a som s tým oukej. :)
V dnešnej dobe sa ťažšie hľadá hodnotenie „iba“ textu. Hlavne sa nebojme kritizovať len preto, lebo je niečo verejne hodnotené vyššie (to platí všeobecne, nie len na knihy). Obálka je totiž aj pre mňa úplná pecka a tiež fandím vydavateľstvu Literárna bašta, ktoré chválim za to, že nevymýšľalo a ponechalo pôvodný vzhľad (obrazy od Gill Buttonovej sú miestami tak divné, až sú dokonalé).
C&F vnímam ako „moderno-povrchno-egoistický“ typ románu (písaný 7 rokov ), ktorý ohúri hlavne mladších čitateľov alebo aj tých, ktorým podobné až rovnaké témy posledných rokov a plochejšie charaktery ešte nezaplnili ich knižný svet. Tiež je to samozrejme o vkuse, tak snáď sa nikoho nedotknem. Nie je to cieľom. Avšak niečo tak „spoza rohu“, miestami nudné a nezaujímavé som už dlho nečítala, a to ma zo začiatku celkom bavila. Nechcene sklamaná, že ani po prečítanej polovici s nikým nesympatizujem, nikomu nedržím palce a všetci sú mi stále rovnako ukradnutí šípim svoje záverečné slová. :/
Aj postavy, ktoré zamiešali karty v totálne nefunkčných vzťahoch, boli tak isto málo výrazné alebo dostali menej priestoru, ako si zaslúžili. Štvalo ma, že boli len do počtu, ale začala som chápať autorkine rozprávanie a prestala som hľadať to, čo mám v knihách rada.
Aby som ale iba nefrflala, páčili sa mi dlhokánske kapitoly z pohľadu viacerých osôb. Aj to bola možnosť, ako ich trochu spoznať. Nezľahčujem tému, ktorá sa riešila - je hrozné, kam niektoré situácie vedú, obzvlášť, ak podedíte depresívnu myseľ. Nebolo to ale natoľko silné, že by som sa trápila s dotyčnou knižnou postavou a bolo mi jedno, či umrie alebo či prežije. :D
Predpokladám, že Coco je jedno, že sa nájde čitateľ, ktorému je tiež jedno, ale to je presne o tom, že nie každému sadne jedna a tá istá kniha. :)
Potešili aj husté mraky dialógov, ktoré živili prítomný okamih. Najviac ma bavil zúfalý a nešťastnou láskou opito-prekoksovaný večer s orgiami v gay zóne a skúsenosť s „Daddy Dearest“, keď sa rozmaznaná žubrienka neochotná pracovať rozhodne byť radšej Suggar baby. :D
Naštvalo ma, že sa objavila iba na začiatku a potom až na konci. Myslím, že mohla byť väčším prínosom, obzvlášť, keď je ukážkovým príkladom, ako si „chovať hada na prsiach“.
Všetkým dievčatám asi tajne závidím, že na to majú gule a využívajú nekonečný online priestor a ja ostávam „klasickou“ pracujúcou ženou a spadám do kategórie mojej zubárky, ktorá vraví „musím ísť do práce, lebo v r. 2019 som sa hanbila tancovať na tik toku“. :D:D:D
Nevadí, život je aj tak krásny!
Bielorusko, začiatok 21. str.
Kniha Bývalý syn je v týchto časoch aktuálnejšia, než by sme si mysleli. Normálne som rozmýšľala, či autor nie je veštec, že tak dokonalo opísal režim a situácie s ním spojené, no docvaklo mi, že podobné zlo tu už bolo, niekde stále je, a že môže byť ešte horšie (myslím, že sa tak poza naše chrbty už dávno deje). :(
Dosť ma triaslo z predstavy, že sa zopakuje obdobie po 68-mom, ktoré román pripomína ako cez kopírak. Škoda, že v prípade príbehu o mladom 16-ročnom chlapcovi, ktorý si LEN na 10 rokov nechcene pospinká v kóme, nemôžem povedať, že „opakovanie je matka múdrosti“. Teraz po takom opakovaní naozaj netúžim a som zúfala, ako bol aj takmer mŕtvy Francisk, že sám človek nič nezmôže. Každá minca má však dve strany - tiež sa tomu hovorí demokracia.
Nikdy neťahám politiku do mojich recenzii a teraz sa obzvlášť držím zubami nechtami iba deja knihy, ale ona je tak trefná v tom, čo rozpráva, až mi v krku rástla rovnaká guča, ako posledné mesiace z politického diania na našej domácej scéne. Toľko viet by som chcela citovať, toľko odsekov by som vytlačila a nalepila na veľké billboardy namiesto reklám potravinových reťazcov, ktoré si za zatvorenými dverami aj tak spoločne hrkútajú. Jediné, čo v rýchlosti môžem urobiť je odporúčať týchto necelých 200 strán o citlivom chalanovi, ktorému ani 1 dekáda nepomohla k tomu, aby sa zobudil do krajšej, napredujúcej a demokratickej krajiny, ktorá by ponúkala lepšie a šťastnejšie vyhliadky. Ešteže mal aspoň to violončelo a najlepšiu starú mamu na svete.
Ale čo ak nechcete opustiť rodnú zem?
Čo ak sa nechcete podriadiť režimu, ktorý sa zdá byť nekonečný a nesympatizujete s ním?
Kde matka, kde frajerka, kde milovaná starká a kde pocit pokoja a spravodlivosti, keď sa konečne preberiete z dlhého spánku?
Ak by niekto tvrdil, že ho táto silno reálna a dojemná kniha nechala chladným a označil by ju za priemerné čítanie, tak mi padne sánka.
Je pravda, že nemá veľa strán, že text je nenáročný, a preto sa číta rýchlejšie ako by sme chceli, ale netreba citové vydieranie, ani krkolomné opisy na to, aby vám bolo biedne. Téma a príbeh samotný si pokojne zaslúžia o ďalšiu stovečku strán naviac, ale spokojná som aj takto, lebo Saša dokázal to, čomu hovorím „pútavé rozprávanie nehodné pauzy“. :)
A tak som Bývalého syna vláčila kade tade, veď je to ľahký paperback s krásne minimalistickou, ale trefne výstižnou titulkou (postupne som chápala tu ležiacu osobu skrytú v bielo-červenom písme, lebo ja ľúbim nečítať si anotácie). :D
Všetko podľa môjho vkusu, aby som uznala, že ide o fakt dobrú knihu. Jop a to, že milujem starých ľudí v románoch nemusím asi pripomínať. Starká aj so svojimi geriatrickými maniermi bola úžasná a vlastne jediná, ktorá ctila rodinu tak, ako sa patrí. Tá pravá autorova bábuška bola inšpiráciou a ako sám priznal, mnohé v románe sa opiera o skutočné zážitky, či postavy.
Že sa kniha v Bielorusku musela stiahnuť z regálov a predávala sa iba podpultovo, to asi neprekvapuje, že? Bola predlohou divadelnej hry, ktorá sa zakázala, ale uviedli ju v Kyjeve. Autor apeluje na to, aby si ľudia nemysleli, že Bielorusko podporuje ruskú agresiu voči Ukrajine. Samo je okupované vlastným vojskom a konajú sa v ňom protesty a následná štátna brutalita. Nemáme zabúdať na to, že je súčasťou Európy a nie opačnej severovýchodnej strany, aj keď ho označilo za zradcu a fašistu a podľa správ, ktoré o ňom šíri ho za jeho spisovateľskú aj novinársku činnosť čaká 20-ročné väzenie a zbavenie bieloruského občianstva. Niet divu, že sa s rodinou odsťahoval.
Kniha sa preložila do viacerých jazykov, čím sa dostala do rúk zahraničným čitateľom a ľuďom, ktorí neveria, že sa niekde stále diktuje, ako „správne“ žiť.
Názov Bývalý syn ma tak viacero významov a po dočítaní vám dôjde, že medzi prvé patrí krajina aj rodina.
Ja na BRAK, knižný festival, nechodím, ale našla som záznam rozhovoru z ročníka 2022, kde bol Saša hosťom čerešnička na torte jak lusk!
Dajte si.
Bábovky ako oddychové čítanie milo prekvapili. Boli presne také, aké som ich ku koncu vyčerpávajúceho horúceho leta potrebovala, ale už sa ochladzuje, cítite to?
Z románu nevyplýva žiadne poučenie, nie je tu ani jedna osoba na vystískanie, či návody ako lepšie žiť alebo opraviť pošramotené medziľudské vzťahy. Naopak, Radka nám ukazuje všetky tie „ošklivosti“, ktoré nechceme zažiť a rovno ich nahádzala do jedného vreca. :D
Niektorí čitatelia s tým mali problém. Áno, aj mne sa to zdalo príliš deprimujúce, nešťastné, trošku opakujúce sa, ale nevadilo mi to.
Zbožňujem plné charaktery a kĺzanie po povrchu iba ničí príbehy, ale teraz mi tá skromnosť v hĺbke a občasné točenie bulvami nevadili, ba priam som si sliedenie a „šokujúce“, sem tam prehnané zvraty celkom užívala. :)
Bolo to také babské a neškodné, ale keby som knihu čítala v období jej slávy, asi by som bola kritická. :D
Autorka vytvorila „s prižmúreným okom“ celkom reálne a viac smutné, ako veselé príbehy 12-tich žien všetkých možných vekových kategórii, ktoré niečo spájalo (rodina, kamarátstvo, zatajované známosti, škola, susedstvo..). Zo začiatku som všetkých vedela zaradiť, ale postupne som sa strácala, lebo.. 12 žien + nejakí tí nadržaní chlapi, pubiši a vtipno-napínavý chaos bol na svete. :D :D
Kto je kto a kto je koho čo a čo vlastne s tými ukradnutými peniazmi? No amen aj tma. :D Veľmi mi pomohla audiokniha, v ktorej sa nestratíte už len preto, že každá ženská postava je nahovorená iným hlasom. Je to prehľadné, ale dopomôže aj papier a perečko. Pavučina vzťahov a situácii je totiž celkom pestrá a veľké plus je ich nepredvídateľnosť, teda aspoň ja som si užívala stav, že sa mi nechcelo dopredu hádať a tipovať.
Bežne sa v živote stretávame s neverou, neplodnosťou, sklamaním, klamstvami aj snahou o pozornosť horšie zvoleným spôsobom (samovraždou). Škoda, že postáv bolo až 12. Radšej by som prijala, keby sa niektoré opakovali a mali uzavreté životné príbehy, ale ľúbim aj otvorené konce. Práve tie dodávali knihe vyššiu pridanú hodnotu. Koniec si neviem vynachváliť, aj keď som sa zmohla iba na jediné „och“. :(
Cez víkend som si pozrela ešte filmovú verziu, ktorá je slabším českým priemerom. Rozhodne sa z knihy dalo vytrieskať viac. Už len o nej píšem, že nešla až tak do hĺbky, čiže rozumiete aká „hĺbka“ bola vo filme? :D :/
A že vynechali starú pani so vzácnou vázou, to ma fakt nasralo. :D
Po dočítaní pociťujem nespravodlivosť, ktorá je všade okolo nás, ako keby bola geneticky daná. Tí, ktorí sú lepší prehrávajú a víťazia svine. Je mi z toho zle, ale viete ako - bez chrbtovej kosti získate „viac“.
Ja som vďačná, že tú svoju mám.
To ona je pre mňa to VIAC!
Nedočítala som. Nedalo sa. Ak sa budeme baviť čisto o texte, tak ten bol pre mňa zmesou nudy, chaosu a totálne neuchopiteľný. Nepomohli ani zaujímavé minimalistické obrázky, ktoré zo začiatku upútali moju pozornosť. Lenže lovenie v podivnom abstrakte plnom končatín, hláv, geometrických tvarov, fľakov a skrytých významov ma tiež dlho nebavilo. :D
Ani nápad ošperkovať román kratučkými vsuvkami, ktoré si má čitateľ predstaviť ako text na podpivníku, vtlačené medzi jednotlivé strany, akási mysticka často v téme gréckej mytológie vzdialenej od samotného príbehu rovnako, ako ja, dievka to slovenská od svojej vysnívanej Aljašky nepomohol a ešte viac ma to domotalo. :D
Nepochopila som, čo to malo byť, čo to chce byť, teda možno áno, ale bolo mi to jedno a dokonca ani opisy znásilnenia, pocitu samoty, opustenia a tápania v prázdnom svete so mnou nezamávali a zívalo aj moje srdce. :/
200 strán a bieda taká, že som sa nehodlala prekonať ani kvôli nároku na plnohodnotný názor na knihu. Ale čert to ber. :D :D :D
Šťastná som už len za to, že je to moja prvá kniha za rok 2024, ktorú som nedočítala.
Nikdy si dopredu nečítam názory, ani recenzie a som rada, že v prípade Mutabora (počas čítania som ho stále volala Matador :D) nie som jediná, kto potvrdil zvláštnu náročnosť a chaotickosť textu. Kniha je pre mňa záhadou a často som mala pocit, že bola napísaná trochu silene za účelom vytvoriť niečo jedinečné (zatiaľ som od autora nič iné nečítala, tak nemôžem porovnať s inými jeho dielami). Dokonca ani v autorovej rodnej zemi nie je vychválená do nebies, ale obálka aj pútava anotácia ma natoľko oklamali, že som si bola viac než istá, že bude výnimočná. :D
Nuž, aj majster tesár sa sekne, či ako? :D
Ale nie, jednoducho Mutabor nie je pre mňa a dokonca mi ani neostal pocit, že viem, komu by som ju darovala, a to už je čo povedať!
Jeden svetlý bod tu predsa len je a ním sú niektoré naozaj krásne napísané vety, ktoré pohladia nie jednu poetickú dušu, lenže to nestačí na to, aby som knihu označila za obstojnú, nie to ešte za dobrú.
Autor zjavne veľmi ľúbi Virginiu Woolfovú. Trúfam si povedať, že jej Orlando tu zohral menšiu vedľajšiu úlohu. :)
~
„V pohárku kostky zažloutlé potem hráčů, zvadlé listí na stolech, papír, do kterého je zabalená ryba, jemné hedvábí šatu, parfém a odér z cigaret, tři nymfy, které časně zrána sbírají rosu z nejkrásnějších květu.
Tráva narostla do výšky a jako by ve větru tančila, choulí se v ní ostrůvky odkvetlého šťovíku a bolševníku plné lezoucího bzučícího hmyzu. Jako malá si o něj spálila ruce, když chtěla zblízka pozorovat všechny ty pestré broučky. Nad loukou v paprscích slunce povlává jemný prášek pylu; vítr ta vlákénka žene k řece, na jejíchž březích rostou olše a pase se tam kůň s bílými spěnkami.
Takové sny mi nahánějí strach, vždyť odhalují křehkost lásky, kterou si právě teď nechci připouštět.“
~
Ufff, toto bolo náročné!
Až tak veľmi, že po 110 strane knihu odkladám. Snáď sa mi ale odhodlanie a nálada podvoliť sa chaosu, ktorý teraz vo mne vyvolala, vráti. Nejde o negatívnu kritiku, ale moje najúprimnejšie priznanie si, že mnohohlasné (polyfonické) romány nie sú, žiaľ, pre mňa. :(
Ani neviete, ako ma to štve, ale tiež priznávam, že zrejme nie som ochotná venovať toľkú energiu románu, ktorý si ho právoplatne zaslúži. Cítim hĺbku ukrytú v texte, ktorá by ma vedela dostať a viem, že niektorí (náročnejší) slovenskí čitatelia z nej budú nadšení. :)
...a tak som to zobrala z opačného konca a začala si o autorke vyhľadávať dostupné informácie, ktoré ma utvrdili v tom, že pani Telles bola jedinečná svojho druhu a pisateľským štýlom mi pripomínala Clarice Lispector (dve brazílske spisovateľky, ktoré k sebe chovali vzájomnú úctu).
Všimla som si, že brazilská literatúra ma iné vnímanie a precítenie hĺbky ľudskej duše. V mojom prípade je to ponor, ktorý hraničí s utopením a stále rozmýšľam, či je to dobré alebo zlé. :D
Možno rozmýšľam zbytočne a túžbu uchopiť román, ktorý je bez hraníc a lieta v bezodnej slobode slova, by som mala potlačiť.
„Dievčatá“ ma v skutku vyčerpávali.
Nedokázala som uniesť „inú“ krásu jazyka a toku myšlienok, netypické prirovnania a odlišnú skladbu viet, ktoré im autorka venovala. Strácala som pozornosť - rozčuľovalo ma to. Preklad tohto diela považujem za neskutočne ťažkú prácu, tak snáď pri nej neboli potrebné veľké dávky ružových kúzelníkov (tabletiek). :D
Až po dočítaní posledných strán, ktoré sú rozhovorom našej prekladateľky Silvie Slaničkovej s brazílskym pedagógom Niltonom Resendeom, pre ktorého je Lygia jednou z najdôležitejších osôb v jeho živote, zisťujem, že výstižne pomenoval to, čo mi v románe prekáža - „zámerné zlyhanie rozumového usporiadania“. Bam a som v koncoch! :D :D :D
Nilton tiež odporúča prečítať si celú tvorbu, aby sme pochopili skutočný rozmer a veľkosť spisovateľkinej literatúry. Šípim, že to bude bádanie na dlhšiu dobu, ktorá nekončí jedným dielom, ale začína.
Preferencie a vkus sú úžasná vec a každý to máme inak. :)
Som si vedomá toho, že nie všetko je pre mňa, ale stále skúšam, objavujem, snažím sa pochopiť a keď to nejde, tak čo už.
Ešte pred pár rokmi by som knihu ofrflala a obvinila spisovateľku, že aj ona musela niečo brať, ako jedno z jej dievčat, ale.. nie je to klasická európska autorka, aby mi jej slová boli bližšie. Brazílčania sú šialene iní a vedia sa rozprávať bez priameho zmyslu, času a opisu, na ktoré som zvyknutá, a ktoré obľubujem. Myslím, že ich rečou je kombinácia slov a emócii, ktoré plávajú v neohraničenom priestore, a ktorú nedokážem uchopiť.
Vďaka autorke som si aspoň uvedomila „veľkosť“ svojej tolerancie, ktorá ani zďaleka nie je taká otvorená, ako som si myslela. :D
Čítala som v tichu, každý deň, aby som nevypadla z rozpáleného kolotoča, ako vysušený list. Občas som sa pridržala, ale v prevahe bol zmätok z mien a „hlasov“, no nezúfam a s Brazíliou nekončím. Taký Kentaur v záhrade alebo Neviditeľný život Eurídice Gusmao mi sadli, ako riť na šerbeľ.
„Dievčatá“ tak pre mňa ostávajú poskakujúcou pružinou bez vlastnej osi. Nepoznala som jej ďalší smer, čo ma svojím spôsobom priťahovalo, ale presah malo neporozumenie. Som však rada za vlastnosť netrápiť sa s textom, ktorý nesadol. Možno raz splyniem s atmosférou, ktorú dielo ponúka a dôjdem až do samotného konca...
Lygia bola nominovaná na Nobelovu cenu za literatúru v r. 2016 a dožila sa krásnych 103 rokov. Štát po jej smrti vyhlásil 3-dňový smútok. V r. 2005 získala Camesovu cenu (najdôležitejšia za literatúru v brazílskom jazyku). Bola vyštudovaná právnička pracujúca pre vládu svojej krajiny, za čo bola neskôr vyznamenaná. Niet pochýb o tom, že pre svoju krajinu bola a stále je výnimočným človekom, ktorému patria všetky zásluhy.
Bože, aká bola pekná za mlada!
