Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Vždy sa nájdu čitatelia, ktorí sú touto nesmrteľnou gotickou klasikou nepobozkaní. Ja sa k nej vraciam po vyše 20-tich rokoch a nemohla som si vybrať dokonalejšie obdobie, ako tohtoročnú žltým lístím zaliatu nádhernú jeseň.
S kompletným nekráteným vydaním som sa neponáhľala. V knižnici mu to náramne pristalo a asi to tak malo byť, lebo nakoniec mi ho predčítal charizmatický Robo Roth. Vďaka svojej bezchybnej intonácii zahodil všetky moje obavy z afektu, ktorý občas nezvládam. Mala som teda menšie obavy, ako to dopadne, ale žiadne teátro sa nedostavilo, iba ohúrenie jeho hlasovým prednesom.
Namotal sa aj môj priateľ, román je fakt dobre napísaný, ale spoločne sme si pofrflali nad rýchlo zbúchaným koncom. :D
Do pekla s nami, ale viete ako - v dnešnej dobe a po toľkých rozťahaných aj psychologických záveroch už automaticky očakávate, že predĺžené konce budú hádam všade, aj v 128 rokov starej knihe. :D
Aby som ale k pánovi Stokerovi nebola neúctivá a nemyslela na to, že Kingov záver v Prokletí Salemu neprekoná už asi žiadna vampírovina, Draculu stále považujem za jednu z najlepších kníh anglickej literatúry.
Ak by som si ale teraz zvolila čítanie namiesto audia, asi by ma porazilo. Nebudem klamať, že ma to miestami nudilo a krása starého jazyka ma zrejme nadobro opustila. Svoje historické románové obdobie mám už dávno za sebou, ale aspoň viem, že ak ma chytí rapel na opakovačku, zoženiem si skrátenú verziu, nech nezívam (odpusť Bram).
V téme ostávam celý týždeň a oprašujem niektoré filmové adaptácie, doplnené najnovším filmom, ktorý nie je až taký waw, ako poniektorí tvrdia, konečne som si tiež pozrela britský 3-dielny seriál z r. 2020, ktorý prevýšil moje očakávania a následne sa nechcene dorážam 10-dielnou americkou hovadinou, ktorej nepomáha ani mladý Tudor (Jonathan Rhys Meyers). :D
Ak by ste si chceli dať drákulovské repete, ako ja, odporúčam vyskúšať audioknihu s atmosférickou hudobnou vložkou. Je to úplne iný zážitok.
Aj ja si na tento formát zvykám už viac ako dva roky a stále sa neviem sústrediť na 100%, ale vďaka audiu môžeme „čítať“ naozaj všade a „takmer“ celý deň (obzvlášť je to veľká výhoda pre pomalších čitateľov).
Nech sa už rozhodnete akokoľvek, ani filmová voľba s Gary Oldmanom, krásnou Winonou Ryder a ešte viac rozkošným mladým Keanu Reevesom nie je zlé riešenie (úplne som zabudla, že jednou z Drakulových neviest je Monica Bellucci a ukáže svoje dokonalé poprsie).
Spomenieš „bizár“ a v tej chvíli si najlepší kamoš. :P
Nie je teda prekvapením, že môj jesenný prieskum vyhrala práve táto knižná novinka (v češtine vyšla už v r. 2020, Host).
S pani Tokarczuk som ešte nemala tú česť a chvály na jej vypísané umenie čítam kade tade. Uverila som, že teraz je ten správny čas a po týždni točím hlavou, ako som sa opäť sekla. :D :D
Kniha poviedok asi nebude najlepšou voľbou, ak autora ešte nepoznáme. Zvedavosť na Olgin talent ocenený Nobelovou cenou za literatúru ešte neopadla, nech už to s bizarnými poviedkami s eňo ňuňo obálkou dopadlo ako rande na slepo, siahnem ešte po niečom ucelenom a uvidíme, ako vypáli schôdzka na druhý pokus. Možno nevypáli nikam a nijak. Som v napätí. :D
Z celej zbierky, ktorá je opísaná tak pútavo, že som očakávala druhú Angelu Carter sa mi páčili až dve poviedky a ostatné, ktoré si už len matne pamätám ma vôbec neoslovili. Dokonca mi ani neprišli ničím výnimočné a spomínaný bizár sa fakt nekonal.
Na môj vkus boli rozťahané, viedli dostratena až nudili, ničím neprekvapili a aj keď bol nápad dobrý, štýl akým boli napísané neohúril a záujem rapídne klesol. :/
Celkom ma to štvalo bola som pripravená chváliť a odporúčať. Trpkosť sklamania našťastie odznieva a ja sa utešujem tým, že som ju kúpila za poukážku, ktorá ma stála iba 20 starých a nepotrebných kníh. :D Menila by som tak, či tak.
Jediné prekvapenie, ktorého sila sa tiahne celou knihou, bolo narábanie s textom. Dala by som ruku do ohňa, že autorov je viac, a už len za to chválim jednu a tú istú osobu.
Aj preto si od Olgi prečítam niečo ďalšie, aby som si overila, či jej čaro, ktorým viacerých opantala, bude mať dosah aj na môj vkus. Snáď sa dostavia motýle do môjho často hladného knižného priestoru.
Na záver už iba zhrnutie - Bizarné poviedky rozhodne nie sú také waw, ako vás o nich presviedča anotácia na obale/prebale knihy.
Áno, istá originalita tam je, ale mňa, žiaľ, nepresvedčila a nemôžu za to ani otvorené konce, ani pachuť, že je to súhrn nápadov počas celého autorkinho života. Podľa mňa proste nestačia na plný počet bodov a horko ťažko ich označím za priemer alebo obľúbené a veľmi výstižné „meh“.
Minulý rok som čítala ZIMNÍ LIDÉ a bola som milo prekvapená. Na zahmlené a konečne aj mrazom poláskané obdobie to bol perfektný doťuk, ktorý mi dal to, čo sľuboval. Boli zimomriavky, bol nepríjemný pocit, výborná atmosféra, aj zaujímavý príbeh a občas aj pretočenie očami, lebo pri americkej komercii sa inak nedá. :D
Anotácia a hodnotenie Tajemnství pramenů ma zaujali natoľko, že predsudky, aj skúsenosti s bestsellermi išli bokom. Veď keby to bola blbina, tak aspoň nebude „blato na hžišti“ (od strachu, nie z piva). :D
Opäť som zvolila audioknihu, pri ktorej sa mi ale občas stane, že nechcene vypnem. Z časti za to môže príjemný a priam terapeutický hlas Jitky Ježkové. Potom nastane menšia panika, kto komu čo urobil, povedal, ukázala, proste stratená v jednom kole. :D
Dvojkombo audio + fyzická kniha našťastie vždy pomôže, kocúrkovo sa utrasie a ja konečne pochopím, ktoré postavy sú z r. 2019, a ktoré z r. 1929. História miestnej vody je totiž bohatá a všetky generácie si nesú jej prekliatie so sebou.
Máme tu teda prírodné pramene s tajomnou liečivou silou a povráva sa, že plnia priania. Čo z toho ale, keď si v rovnakej váhe berú daň? :/
Ako tomu zabrániť, keď zo začiatku povedačkám nikto neverí, až kým sa neutopí ďalšia osoba? Kde sa vzalo, tu sa vzalo, vždy tu bolo a vždy bolo hladné. Koniec plný nádeje mi ešte na poslednej strane capol facku a ja sa pýtam „prečo toto už dávno niekto nenatočil?“. Bol by to taký fajn light hororček plný hmly a vody a v kine by som si na ňom fajnovo pošušňala (na tých načoskách určite). :P
Sranda inak, že som autorku čítala iba raz, aj to pred rokom a pri čítaní prameňov som už po pár kapitolách rozpoznala jej rovnaké zostavenie deja, vyrozprávanie príbehu, prelínanie udalostí z minulosti do prítomnosti a naopak, rozbaľovanie informácii a tiež rovnaké gradovanie napätia a tajomna. Trochu mi to prekážalo a za presnou polovicou som si musela dať na pár dní oddych.
Tiež chápem, že sa všetko muselo vysvetliť, odokryť a došlo tak k akémusi naťahovaniu v tesnom závese „leto na saniach“ a prológu som sa zrazu nevedela dočkať. :D
Na druhú stranu, radšej takto, ako by som po zatvorení knihy/dopočúvaní audia kukala do steny na veľký otáznik a ostala vytočená, lebo „gde odpovede?“
Ak máte obavy, že sa budete báť, nou stresss. Nebude vás mykať, ako pri „pravých“ hororoch, kde chcete zomrieť skôr, než vás to dolapí. :D
Vyhovovalo mi jemno-nepríjemné mravčenie, postavené chlpy a dvihnuté obočie zo scén, ktoré nečakáte a síce som mala tušáka, čo a ako bude, nevadilo mi to. Užívala som si atmosféru, kvôli ktorej som si knihu vybrala a hodnotím ju, ako slušný priemer. Do konca novembra ostáva ešte pár dni, tak možno stíham ešte jednu zlovestnú. :P
Vianočné ešte počkajú.
Anotácia je veľmi dobre napísaná a neprezradí nič, čo by nemala. Ak vás teda zaujme, choďte do toho. Nebolo to síce lepšie, ako Zimní lidé, myslím, že prvotné waw s nimi pominulo, ale ostanem pri tradícii výberu cukrovinky z vitríny Jennifer McMAHONovej a uvidíme, ako povedala jedna veľmi zle rozprávajúca moderátorka Telerána, ktorá nepozná spisovnú slovenčinu, ale je peknučká, a to zjavne stačí - „ako to dopadne ponabudúcu rok“ (zabite ma!). :D :/ :D
Hmm, nechcem tejto krásnej knihe ublížiť, ani ju ohovoriť a už vôbec ju nebudem škatuľkovať, to ani nejde. Prvýkrát sa ale tesne pred koncom vzdávam dočítania kvôli pocitu, že takto je to v poriadku, že končím v tom najlepšom, čo moja nálada a trpezlivosť unesú (snáď sa niekde dočítam, ako to skončilo).
Pravda je taká, že sa mi „Chuť jablečných jadýrek“ veľmi páčila, ale.. bolo toho zbytočne veľa opisov a detailov (ako tá jedna kamoška, čo nejde k veci, lebo vám musí porozprávať všetko nepodstatné, kedy sa zobudila, čo kde bolo, ako a prečo a vy radšej vypnete).
Začala som byť mrzutá. Nádherný opar horúceho leta s vôňou šťavnatých jabĺk všade, kam sa človek pozrel, rozkvitnutej záhrady plnej bzučiaceho hmyzu, zarastených plotov a stien podedeného starého domu s vŕzgajúcou podlahou, suchého tepla a prívalového dažďa z neho a stále to isté dokola, až sa hlava točí v mdlobách. Netušila som, že je možné napísať knihu, ktorá hľadí poéziou a zároveň uspáva.
Stále hľadám slová pre svoje dojmy a emócie. Bije sa vo mne úžas z intímnej lyriky, ktorá hreje, ako posledné lúče zapadajúceho slnka, so zlosťou zrodenou z množstva všetkého, na čo oko padne.
Nostalgická zasnenosť sa tak vo mne menila na nepohodlie a hromženie, či čitateľ naozaj musí vedieť koľko dverí má dom, kam vedú a ktoré sa v skutočnosti nepoužívali, kde všade visia kľúče, čo všetko je ukryté v šuplíkoch, v starých skriniach a čo všetko Iris kúpila v miestnom obchode. Síce vďaka tomu splynieme s okolím a jeho životom, ale.. už to bolo otravné a nadšenie opadalo.
O tom potom, že som sa strácala v menách , lebo tri generácie žien a veľa sestier, tiet, sesterníc a kamošiek. V mori spomienok a tráum som nedostala viac z reality, ktorá ma zaujala, no dostala menej priestoru.
Chápem, že nebola autorkinou prioritou.
Možno potrebujem viac zostarnúť a možno na „jadierka“ nikdy nedozrejem. Ťažko povedať, či sa ku mne knižné jabĺčka dokotúľajú tak, ako si prajem.
Trpezlivosti mám na rozdávanie, ale v poslednej dobe sa rada schováva. Možno je to len ďalšia z kníh, ku ktorým neviem nájsť cestu. Mrzí ma to, ale keď sa vyspím, tak už nebude.
Najkrajšie na románe je prelínanie životov všetkých postáv, v ktorých som síce mala guláš, ale išlo o akési kúzlo, ktoré vírilo nad ich spoločnou krvou a magično, ktoré navodzovalo atmosféru vidieckej povedačky. Nevadilo mi, že jablone na tomto mieste kvitli 2x do roka, že ríbezle počas noci zbeleli a že dotyk jednej zo sestier bolel, lebo iskrila a kopala, ako kovová kľučka dverí. Bolo to čarovné a predsa prirodzené, no postupne sila knihy slabla. Akoby sa aj sama autorka stratila vo víre spomienok na detstvo a čas strávený na prázdninách u babky.
Ani neviem, ako to celé ukončiť.
Vyskúšajte sami alebo aj nie.
Práve som zistila, že bol podľa románu natočený film, ale nikde ho neviem najsť..
Na Ghúla som sa strašne tešila.
Očakávala som niečo v štýle Kingovho TO šmrncnuté deckami zo Stranger Things a z podobných TV programov, v ktorých sú deti hlavnými postavami. So svojimi typickými a predsa jedinečnými povahami vás vždy chytia za srdce a ešte k tomu 80-te roky? Dajte to sem, fofrem. :D
Jeden je bucľatý a stále špinavý od čokolády, druhý múdrejší a zažratý do komiksov a televízneho programu tej doby a tretí statočnejší a mocnejší, lebo namiesto letných prázdnin si povinne a na rozkaz ožratého tatka, správcu cintorína, užíva zakopávanie čerstvých nebožtíkov. Stále to znie fajn, že? :D
Lenže vy očakávate, že hl. postavou je slizké páchnuce zlo v podobe znetvoreného človeka so žltými očami, ktoré sa po dlhých rokoch prebudí a je pripravené opäť požierať. Postupne zisťujete, že je iba vedľajšou, aj keď dôležitou postavou, od ktorej sa odvíja celá akčnosť príbehu a nepoznaný strach z neznámeho. Ghúl si počas dňa v tichosti tuneluje a rozširuje svoju ríšu pod cintorínom, ale v noci nastáva jeho čas. Hoduje na správne prehnitých mŕtvolách a nad ránom si užíva dezert v húževnatej snahe rozmnožiť svoj nechutný druh s uväznenou ľudskou plodnosťou. :(
Znie to hrozne, aj to bolo hrozné, ale stále som čakala na niečo, čo ma ohúri z fantasy-horor sveta a nie krutosťou, ktorá je príliš reálna na to, aby som mohla zabudnúť. :(
To najväčšie zlo totiž čakalo niektorých chlapcov doma, a na to som fakt nebola pripravená. Ak chcel byť autor nechutný a chcel ryť pod kožu, tak sa mu to podarilo. Na konci som sa neubránila zaslzeným očiam a zúfalstvu, že sa veci nemenia tak, ako si dieťa povie „ja nebudem, ako môj tatko“. Realita je však často kópiou zaužívaných vzorcov výchovy a tráum, ktoré sú tak mocné, že im človek nedokáže uniknúť. Prečo je to tak ťažké? :(
Neviem, či som sklamaná alebo čo sa stalo. Bola som pripravená na horor v nadprirodzenom svete, že ma z neho bude triasť pri nočnej návšteve toalety, očakávala som aj nejaký ten humor z detských čias, ale ľudia moji, dostala som mega smutnú a bolestivú drámu s príšerou v tesnom závese, s čím som nepočítala. Či to bola super kombinácia? Asi áno, ale na plný počet bodov to u mňa nie je. V jednom sa ma ale kniha dotkla, no nemôžem/nechcem prezrádzať. Aj po pár dňoch po dočítaní mi je stále smutno.
Ku Ghúlovi sa už nevrátim, ale snažím sa nájsť filmovú verziu z r. 2012 aspoň s titulkami (tvárim sa, že to mizerné hodnotenie som nevidela). :D
Ak by ste niekto rozmýšľali, či to môže čítať dospievajúci pubertiak, tak skôr nie. Nie pre zrúdu menom Ghúl, ktorý rád rozpadajúce sa smradľavé ľudské mäsko a mazľavý podkožný tučik, ale pre zločiny, ktoré vie napáchať sám človek, a z ktorých mi je doteraz nahovno. :(
WOW!
Aj takto by som to mohla zhrnúť, ale nebohá Jacqueline si zaslúži ďalšie ovácie. Moje „wow“ ale nie je o vystrelení zadku zo stoličky, ale o hlbšom zatlačení do miesta, kde knihu dočítate. Táto chvíľa bola umocnená ešte aj tým, že si posledných 20 strán so mnou prečítal môj priateľ. Obaja sme na seba pozerali so slovami „tak toto som nečakal/a“. V kútiku duše sme totiž obaja dúfali, že to dopadne inak. Zároveň si ale nevieme vynachváliť koniec, pre ktorý sa autorka rozhodla.
Predpokladám, že teraz by bolo dobré zodpovedať otázku „čo sa vlastne stalo?“. Ak máte radi atmosféru nepoznanej blízkej budúcnosti, dystopie a jemného závanu fantastiky, tak prosím, nehľadajte odpovede. Zničíte si zážitok, ktorý román ponúka cez pomalšie, ale za to napínavé a mimoriadne rozprávačské umenie. Intímne a s psychologickým obrazom zoznamuje čitateľa s jednotlivcom bez identity a mena, počnúc rokmi jeho existencie v skupine a v čase, ktorý nemožno zaškatuľkovať do konkrétnej doby, krajiny, či územia a možno ani do planéty Zem. Môžete len polemizovať, čo je reálne, čo podstatné a čo hrá vedľajšiu rolu alebo kulisu.
Úžasné je vnímanie hrôzostrašnej tragédie očami hlavnej hrdinky, ktorá vedie nekonečný monológ. Žiadne kapitoly, len súvislý text bez zbytočného sentimentu, skôr spriatelený s drsnou stručnosťou. Prečo práve tieto ženy? ženy bez pamäte, žijúce v klietke pod povrchom, ako taká háveď v pasci, z ktorej niet úniku a ešte k tomu strážené mužmi s bičom v ruke, plné spomienok na šťastnú minulosť, ktorá je nenávratne preč. Je to iba zlý sen alebo ide o nejaký experiment?
Nevadili mi chýbajúce odpovede. Prijala som dej a miesto tak, ako ich autorka nastolila a začala som sa zamýšľať nad vlastnou schopnosťou prispôsobiť sa v rovnakej situácii. Prežívanie, zmýšľanie a odhodlanosť našej malej hrdinky, ktorá dospieva v mladú, postupne dozrieva v staršiu ženu prevalcovalo všetko, čo sa zdá byť na prvý pohľad dôležité a desivé. Čo je však v skutočnosti naozaj desivé? Pre každého čitateľa to môže byť niečo iné a z knihy si vyberá, ako zo švédskych stolov.
Bolo zvláštne až dojemné uvedomiť si, že ak ste nepoznali hudbu, nevedeli poriadne čítať ani písať, nemali ste predstavu ako vyzerá, tobôž, ako sa používa zbraň, či rôzne elektronické pomôcky alebo ako chutí pomaranč, oslobodilo vás to od väčšieho smútku, clivoty a túžby po tom, čo ste zrazu stratili. Nevedomosť bola v tomto prípade výhrou a odbremenila človeka od úzkosti, nostalgie a nebezpečnej rezignácie. Čo z toho ale, keď na celom rovnako vyzerajúcom svete ostanete sama? A ste naozaj sama?
~
„Svet, ktorého som potomkom, je mi úplne cudzí. Nikdy som nepočula hudbu, nevidela maľby, nečítala som knihy toho sveta.. Poznám len kamenistú pláň, putovanie a pomalé strácanie nádeje, som neplodná ratolesť rasy, o ktorej nič neviem, dokonca ani to, či zmizla. Možno ľudstvo niekde pod hviezdami prekvitá a netuší, že jedno dievča jeho krvi ukončuje svoj život v tichu. S tým nič nezmôžeme. Mám pocit, že pri týchto myšlienkach by som sa mala rozplakať.. Nie som schopná plakať za niečím, o čom som nič nevedela.“
~
Neviem, ako uzavrieť moju „úvahu“. Som ohúrená, a to až natoľko, že mi nevadí, že som dnes vo svojej knižnici našla prvé SK vydanie z r. 2000, na ktoré som totálne zabudla.
Vlastne sa teším, že mám dva rôzne preklady v rozmedzí 25-tich rokov, ktorých odlišnosť bude určite citeľná.
Z útržkov súkromia židovskej spisovateľky, ktorá mala to šťastie, že ušla pred nacistickým besnením viem ešte viac porozumieť psychologicko-intímnemu pitvaniu ľudskej, v tomto prípade ženskej duše. Časť jej rodiny bola zavraždená v Osvienčime a jej osobné skúsenosti s antisemitizmom ju inšpirovali k vytvoreniu postapokalyptického prostredia v ocenenom románe „Ja, čo som nikdy nepoznala mužov“, od ktorého som sa nevedela odlepiť, a ktorý vrelo odporúčam.
~
„Nepochybujem, že nikto nikdy nepríde. Dvere nechám otvorené a svoj príbeh na stole, kde naň bude pomaly sadať prach. Jedného dňa prírodné katastrofy, ktoré lámu planéty, zničia aj pláň, úkryt sa prepadne na hŕbku úhľadne poukladaných papierov, rozsypú sa do trosiek, nikdy neprečítané.“
~
WOW!
Aj takto by som to mohla zhrnúť, ale nebohá Jacqueline si zaslúži ďalšie ovácie. Moje „wow“ ale nie je o vystrelení zadku zo stoličky, ale o hlbšom zatlačení do miesta, kde knihu dočítate. Táto chvíľa bola umocnená ešte aj tým, že si posledných 20 strán so mnou prečítal môj priateľ. Obaja sme na seba pozerali so slovami „tak toto som nečakal/a“. V kútiku duše sme totiž obaja dúfali, že to dopadne inak. Zároveň si ale nevieme vynachváliť koniec, pre ktorý sa autorka rozhodla.
Predpokladám, že teraz by bolo dobré zodpovedať otázku „čo sa vlastne stalo?“. Ak máte radi atmosféru nepoznanej blízkej budúcnosti, dystopie a jemného závanu fantastiky, tak prosím, nehľadajte odpovede. Zničíte si zážitok, ktorý román ponúka cez pomalšie, ale za to napínavé a mimoriadne rozprávačské umenie. Intímne a s psychologickým obrazom zoznamuje čitateľa s jednotlivcom bez identity a mena, počnúc rokmi jeho existencie v skupine a v čase, ktorý nemožno zaškatuľkovať do konkrétnej doby, krajiny, či územia a možno ani do planéty Zem. Môžete len polemizovať, čo je reálne, čo podstatné a čo hrá vedľajšiu rolu alebo kulisu.
Úžasné je vnímanie hrôzostrašnej tragédie očami hlavnej hrdinky, ktorá vedie nekonečný monológ. Žiadne kapitoly, len súvislý text bez zbytočného sentimentu, skôr spriatelený s drsnou stručnosťou. Prečo práve tieto ženy? ženy bez pamäte, žijúce v klietke pod povrchom, ako taká háveď v pasci, z ktorej niet úniku a ešte k tomu strážené mužmi s bičom v ruke, plné spomienok na šťastnú minulosť, ktorá je nenávratne preč. Je to iba zlý sen alebo ide o nejaký experiment?
Nevadili mi chýbajúce odpovede. Prijala som dej a miesto tak, ako ich autorka nastolila a začala som sa zamýšľať nad vlastnou schopnosťou prispôsobiť sa v rovnakej situácii. Prežívanie, zmýšľanie a odhodlanosť našej malej hrdinky, ktorá dospieva v mladú, postupne dozrieva v staršiu ženu prevalcovalo všetko, čo sa zdá byť na prvý pohľad dôležité a desivé. Čo je však v skutočnosti naozaj desivé? Pre každého čitateľa to môže byť niečo iné a z knihy si vyberá, ako zo švédskych stolov.
Bolo zvláštne až dojemné uvedomiť si, že ak ste nepoznali hudbu, nevedeli poriadne čítať ani písať, nemali ste predstavu ako vyzerá, tobôž, ako sa používa zbraň, či rôzne elektronické pomôcky alebo ako chutí pomaranč, oslobodilo vás to od väčšieho smútku, clivoty a túžby po tom, čo ste zrazu stratili. Nevedomosť bola v tomto prípade výhrou a odbremenila človeka od úzkosti, nostalgie a nebezpečnej rezignácie. Čo z toho ale, keď na celom rovnako vyzerajúcom svete ostanete sama? A ste naozaj sama?
~
„Svet, ktorého som potomkom, je mi úplne cudzí. Nikdy som nepočula hudbu, nevidela maľby, nečítala som knihy toho sveta.. Poznám len kamenistú pláň, putovanie a pomalé strácanie nádeje, som neplodná ratolesť rasy, o ktorej nič neviem, dokonca ani to, či zmizla. Možno ľudstvo niekde pod hviezdami prekvitá a netuší, že jedno dievča jeho krvi ukončuje svoj život v tichu. S tým nič nezmôžeme. Mám pocit, že pri týchto myšlienkach by som sa mala rozplakať.. Nie som schopná plakať za niečím, o čom som nič nevedela.“
~
Neviem, ako uzavrieť moju „úvahu“. Som ohúrená, a to až natoľko, že mi nevadí, že som dnes vo svojej knižnici našla prvé SK vydanie z r. 2000, na ktoré som totálne zabudla.
Vlastne sa teším, že mám dva rôzne preklady v rozmedzí 25-tich rokov, ktorých odlišnosť bude určite citeľná.
Z útržkov súkromia židovskej spisovateľky, ktorá mala to šťastie, že ušla pred nacistickým besnením viem ešte viac porozumieť psychologicko-intímnemu pitvaniu ľudskej, v tomto prípade ženskej duše. Časť jej rodiny bola zavraždená v Osvienčime a jej osobné skúsenosti s antisemitizmom ju inšpirovali k vytvoreniu postapokalyptického prostredia v ocenenom románe „Ja, čo som nikdy nepoznala mužov“, od ktorého som sa nevedela odlepiť, a ktorý vrelo odporúčam.
~
„Nepochybujem, že nikto nikdy nepríde. Dvere nechám otvorené a svoj príbeh na stole, kde naň bude pomaly sadať prach. Jedného dňa prírodné katastrofy, ktoré lámu planéty, zničia aj pláň, úkryt sa prepadne na hŕbku úhľadne poukladaných papierov, rozsypú sa do trosiek, nikdy neprečítané.“
~
Prekvapenie náhodného výberu.
Nepamätala som si, prečo ju vlastním, ale dôverovala som jej miestu v knižnici. Keď si teraz čítam obsah románu na prebale, neviem neviem, či by som ho dokázala lepšie opísať. Ostanem teda pri pocitoch a dojmoch z dočítaného a podelím sa o ne.
Autora som nepoznala a fakt ma štve, že nemám hlavu na mená, lebo keby sa na našom trhu objavila ďalšia jeho kniha, siahnem po nej, ako „po údenom“. Tiež ma štve, že od autora bola preložená až jedna jediná, ale chápem - je to Sýrčan aktuálne žijúci v Berlíne (pre svoju úprimnosť a odvahu v písaní musel utiecť pred režimom Bašára Asada, ktorý neváhal likvidovať intelektuálov tohto druhu) a preložiť román zo sýrskej arabčiny nie je také jednoduché, ako napr. z ENG (Ticho a vřava bola preložená z francúzštiny a dodnes je v Sýrii zakázaná).
Sirresov štýl rozprávania a psychologicko-detailný opis konania a logiky hlučného davu, či diania v spoločnosti je úžasný!
Tému románu by som si dobrovoľne nevybrala, úprimne povedané, nie je ani na okraji môjho záujmu, obzvlášť v dnešnej dobe, ktorá sa začína podobať na toto knižné šialenstvo a davovú psychózu, rozumej lásku skríženú s pomäteným fanatizmom k diktátorovi, ktorého triezvy a zdravo zmýšľajúci človek - individualista, ktorý je sám sebou - naozaj nebude mať rád, ale kniha mala skvelé hodnotenie, tak som neodolala a neľutujem.
~
„K čemu je dobré vysílat v rádiu písně blábolící o lásce a zlomeném srdci? To přece nemá žádný smysl! Proč deprimovat lid? Když už se musí vysílat nějaká milostná píseň, pak je nezbytné, aby šlo o lásku k Vůdci. Koneckonců veškeré emoce mají směrovat k Vůdci: vřelá náklonnost, láska, vášeň, milostný zápal, okouzlení. Naproti tomu, pokus se podobné city vztahuji k nějaké obyčejné holce, všichni víme, že se tu jedná o čirou dekadenci.“
~
Nevedela som sa od nej odtrhnúť. Rozobrať priebeh jednej oslavy a povinného velebenia Vodcu na počesť jeho 20-ročnej nadvlády plnej vyhrážok, zákazov a šírenia strachu, kedy jedinou reakciou ľudí vo východnej zemi, nepomenovanej, ale predsa rozpoznanej Sýrii bola účasť veľkého sprievodu aj za cenu smrti ušliapaním besného davu, prípadne, ak ste boli bezvládny, museli ste v TV pozerať sprievod a Vodcov priam metamfetamínom poháňaný nekonečný monológ na plné gule, inak by ste dostali nie len po hube, ale aj pár rokov v chládku, toto všetko dokáže bezkonkurenčne vyrozprávať iba človek, ktorý to zažil.
Ešte aj to pekelné leto a jeho horúčavu ste cítili na pokožke, až sa vám z toho lepil krk. Vďačne púšťajúc klímu som ľutovala všetkých, ktorí ju v knihe nemali a musel im stačiť rozheganý ventilátor s víriacim horúcim vzduchom.
Sýria na prelome 50/60-tych rokov poznala demokraciu, ale po nástupe Háfize Asada, začala trvajúca diktatúra a o vláde jeho syna som radšej ticho. Ak vás táto téma zaujíma, povenujte sa jej čo i len hodinku a budete mať dosť. Ďakujem autorovi za rozšírenie obzorov, aj za zmienku o prvom objave povahy orientálneho režimu (4 str. pred Kristom), keď Alexander Veľký dobil Perziu. Zatiaľ čo v gréckych Aténach išlo o vzťah panovníka k občanovi, v Oriente to bola skôr otázka nadvlády (monarcha-boh nad ostatnými bytosťami). Či už v Perzii, Egypte alebo Číne, všade tam sú panovníci bohmi a ich poddaní sú otrokmi.
~
„Proto taky je v představách obyvatel Západu absolutní moc považována za čistě východní zlo. Toto dobrovolné podřizovaní Orientálců svým vladařům bylo důvodem, proč filozof Hegel řekl „v Orientu je jedinou svobodnou osobou panovník“.
~
Nihadov krátky román sa nás dotýka viac, než by sme si mohli myslieť. Ukrýva hrôzostrašné myšlienky, ktoré sú stále živé, živené a praktizované. Nedokážem porozumieť osobe, z ktorej moc nadvlády vytvorí nenažranú a chamtivú osobu bažiacu po ovládaní, ničení a zabíjaní. Nepáči sa mi, že má diktatúra na tejto zemi stále svoje chránené posvätné miesto a dúfam, že v našej krajine nikdy nedospejeme k úplnej strate demokracie. :/
Akú silu má ticho v hlučnom dave je hádam každému jasné (v oboch smeroch), ale keby aj nie, tak iba dodám, že je zdraviu, hlavne mentálnemu, prospešné naučiť sa nepočúvať a „vypnúť zvuk“.
~
„..kdyby tak všechen ten hluk, co nadělá člověk, mohl ustat, zůstaly by jenom lahodné a libozvučné zvuky přírody, třeba jako tenhle, který působí vánek, když fouká do stromu se zaprášeným a truchlivým listím.“
~
Nebudem ju opäť čítať, mrazí ma z nej aj po pár dňoch, ale odporúčam ju každému, kto vie aj vo „vymyslenom“ príbehu nájsť krutú pravdu diktátorského režimu a nebojí sa/nemá problém o tom premýšľať.
V čase, keď som načala škandalóznu predlohu „jednej noci za milión dolárov“ obehla svet smutná správa o smrti talentovaného herca a úžasného človeka Roberta Redforda. :(
Ďalším šokom bola knižná postava bilionára, ktorým nebol biely Američan, zbohatlík na finančnom trhu, ktorého som poznala z filmu, ale arabský šejk Ibrahím. Obavy, či si budem vedieť predstaviť niekoho iného, ako štramáka Roberta pominuli po pár stranách, a môže za to dobre napísaný román, v ktorom nie je núdza o dialógy, emócie každého druhu a príjemnú nevyčerpávajúcu životnú filozofiu.
Veľmi oceňujem, že autor okrem hlavnej témy „čo všetko urobíme za peniaze“ rozobral aj iné. V jadre veci mám jasno, ale ako by ste reagovali vy, keby ste dostali ponuku na jednu noc so sympatickým viac než zdravo sebavedomým, a teda príťažlivým chlapom, ktorý by za vaše telo a rozkoš ponúkol jeden milión? :)
Včera som si po rokoch opäť pozrela film (v r. 1993 vyšiel film, aj knižný preklad v CZ a SJ) a slintala nad mladučkým Woodym Harrelsonom (chvála bohu, že rolu nezobral Johny Depp, ani Tom Cruise, či Val Kilmer, John Cusack, nie že by neboli dostatočne hottt :D), ktorému zožeriem všetko aj v jeho aktuálnom veku. Zrazu sa mi kniha s filmom zliali dokopy a šejk Ibrahím sa nadobro vyparil. :D
Nuž, Redford je Redford, aj keď s odstupom času musím priznať, že živočíšny sultán sa mi do nočných hodín predsa len hodí viac. :P
Žiadna prehrotená romantika, či silené posteľové scény, sladkosť skôr trpká a citlivosť témy, tak akurát, aby čitateľa nepiclo. :)
Samozrejme, že tu boli situácie, ktoré boli na môj vkus „zastaralé“, ale ani mne nič lepšie nenapadlo. :D
Som spokojná a nadšená z toho, čo všetko dielo ponúka, rieši a rozoberá.
Ide o psychologicko-morálno-filozofické nahliadnutie do života ľudí, ktorí sú buď bohatí alebo nemajú nič, iba blbý nápad ísť do kasína a nechtiac tam prehrať všetky svoje peniaze. :D
Väčšina chlapov má „od prírody“ danú potrebu zabezpečiť svoju partnerku a rodinu. Beriem to ako prirodzenú vlastnosť, ktorá sa mi páči, ale občas sa niektorým vymkne spod zdravej kontroly a nedokážu pripustiť, že žena nepotrebuje blahobyt, aký jej chcú poskytnúť. Joshua Kanea, potomka preživších holokaustu a manžela Joany, ktorú neustále opisoval ako tú najkrajšiu ženu na svete, mi v tomto prípade bolo ľúto. Vytvoril si akúsi predstavu a cieľ, ktoré sa nedali dosiahnuť poctivosťou. Aj napriek vysnenej a dobre platenej práci architekta mu stále niečo chýbalo. Chcel tvoriť, chcel viac, chcel byť sám viac, lebo takto je to správne.
Začala som uvažovať, či to nebolo tým, že ho neopúšťala židovská ctižiadostivosť a „láska k peniazom“. Ťažko niesol dopad 2 sv. vojny na jeho rodinu. Sám spisovateľ musel v tých rokoch emigrovať z Francúzska do Ameriky, kde sa stal jej plnohodnotným občanom. Aby to ale nevyznelo, že Joshua škatuľkujem za jeho židovské korene, jeho silné zásady voči Nemcom, pre ktorých nechcel pracovať plne akceptujem, iná by som zrejme nebola, len.. lipnutie na minulosti, ktorej sa niekedy nedá odpustiť, ničí našu prítomnosť a spokojnosť v budúcnosti.
Z jeho povahy ste cítili, že nie je rodený Američan, a o to viac ma ako postava zaujal. Mala som k nemu bližšie, ako k ostatným a som rada, že nám príbeh rozpráva ON.
Nejde o prevratné dielo, asi sa k nemu už nevrátim, ale dobre sa čítalo. Nechýbala jedinečnosť manželského páru, ich zaujímavé názory a postoje, či prirodzenosť. Zmýšľala som o nich, ako o dvoch autistoch žijúcich vo vlastnej bubline.
Sama som polemizovala, čo pre mňa znamená láska, vernosť, moja hrdosť a dôstojnosť, či „cena“, ktorej som hodná. Pre mňa sú peniaze až na 4-5 mieste, čiže ja som nepredajný kus a nebudem o tom ani uvažovať. :D
Denne však vidíme, čo dokážu urobiť s ľuďmi. Hýbu ich charakterom, ich skutkami a v jedinej sekunde dokážu oslabiť morálne zásady a hranice partnerského vzťahu. Niekto ich, naopak, považuje za svoju slobodu a istotu. Súhlasím, bez peňazí nie je žiadna väčšia zábava (ani alkohol si len tak nevypálite), ani 100%-tna istota pokojného spánku, ale každý to máme inak.
Dočítala som k spokojnosti a knihu označujem za chvályhodnú oddychovku. Ak vás láka zhmotnená skrytá túžba, pokušenie, podľahnutie a následky, ktoré môžu zničiť všetko, čo ste doteraz vybudovali, hor sa do nej.
Ako kritika modernej spoločnosti, ktorá sa hodnotí na základe úspechu a výšky vášho bankového účtu začiatkom 90-tych rokov je to vo všetkej počestnosti skvelé.
Budem úprimná táto kniha nie je pre mňa. :/
Nechala ma chladnou aj po druhom dopočúvaní, o ktorom som si myslela, že mi odkryje potenciál, ktorý videli iní. Som tiež sklamaná. Nie z románu ako knihy, ale z faktu, že z neho nič necítim. Aktuálne ani neviem, či ešte siahnem po ďalšej Barnesovej knihe, ale niekde som „počula“, že každá je svojim spôsobom iná, a to ma celkom zaujalo. :D
Na druhú stranu viem presne prečo ho čitatelia zbožňujú a chvália. Autorov dar reči, opisov, polemizovania, uvažovania, filozofovania, krásnych myšlienok, neskutočného rozpitvávania a všetkého ostatného, čo v podobných textoch býva je veľmi svojský a hutný, ba priam až vyčerpávajúci. Tu vznikajú iba dve cesty - buď sa zapáči alebo nie. A ja patrím k tým, ktorým Julianov štýl srdce nerozdrapil. Namiesto toho mi ale unavil celého človeka. :D Myslím, že keby toho nekonečného uvažovania o láske a vzťahoch, ľudskej pamäti, na ktorú sa nedá spoľahnúť tak, ako si myslíme (pre mňa po určitú hranicu znesiteľné, ale následne už iba nudné) bolo menej, asi by sa mi román páčil, ale to by potom už nebol ospevovaný Barnes. :)
Upútal ma vzťah 19-ročného Paula a 48-ročnej Suzany, ktorý netrval iba jedno leto, a v ktorom nešlo iba o intímnosti, často dominantné na začiatku takmer každého vzťahu-nevzťahu. Páčil sa mi nápad 3 chronologických častí, vždy z iného uhľa Paulovej osoby - zaujímavé spestrenie. Spomienkové rozprávanie, ktoré postupne odhaľovalo a išlo do hĺbky celej ich lásky a ňou poznačeného okolia ma raz bavilo, inokedy zase nechávalo ľahostajnou a miestami dokonca pripomínalo typicky Kingovské odbáčanie od témy, ktoré neznášam. :D Roky, počas ktorých sa všetko menilo, dozrievalo a, bohužiaľ, aj ničilo, smerovali k tomu najhoršiemu, čo som zo začiatku absolútne nečakala a za to dávam plusový bod. Postupne som si ale začala uvedomovať, že mi všetok ten smútok ubližuje a kazí náladu.
„Jediný příbeh“ má hlavu aj pätu, aj svoj význam a verím, že dokáže vcucnúť. Vravím si, že to môže byť tým, že mám aktuálne krásne životné obdobie, som šťastná a spokojná a aj keď milujem drámu a pôsobivý srdcabôľ, mám hranicu hĺbky, ktorú nezvládam a myslím, že Barnesov ponor do utrpenia, demencie, alkoholu, ubližovania na zdraví, psychologických obrazov a nešťastia bol tak hlboký, že som sa začala topiť. :)
Ale veď nevadí. Ako vždy v takýchto prípadoch, idem ďalej. :)
„Ano, láska pro něj byla katastrofa, ostatně i pro Siuzn.. očima projel několik přeškrtaných záznamů a pak notes zase vsunul do šuplíku. Možná, že celý život jenom ztrácel čas, možná, že lásku definici zkrátka zachytit nejde. Možná ji dokáže zachytit jenom příběh.“
