Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Dá sa povedať, že od Dědiny, ktorú radím do skupiny „nič a zároveň všetko“ som dostala presne to, čo som očakávala. Niekedy stačí iba jedno slovo, aby mal človek jasnú predstavu o čo asi pôjde a čaká, či sa vypovedaná realita bude zhodovať. :)
Román o živote na vidieku je podaný očami obyvateľov, ktorí vytvorili mozaiku prepletených vzťahov a ich charakteristické nárečie je veľkou pridanou hodnotou odzrkadľujúcou väčšiu vidiecku človečinu a autentickosť. Začala som čítať, trochu som sa strácala v postavách a brzdil ma práve spomínaný jazyk, tak som zamenila za audioknihu a musím uznať, že to bolo fakt dobré!
Je nahovorená 7 hlasmi, tj. všetkými knižnými postavami. Vďaka ním som to viac prežívala a vedela sa hlbšie vcítiť, ale aj nasrať. :D
Miestami humorné, aj keď tragické a o mojej zlosti zo zaspatej doby, nemoderných spôsoboch a názoroch radšej pomlčím. No aj také sú povahy. Povahy, ktoré ctia tradície a milujú zdedené zvyky. Poznáte to starého psa novým kúskom nenaučíš.
Niekedy je to až na útek. :D
Nebola som čitateľom, ale susedou od vedľa, rozumej všetko na dosah rúk, očí aj uší. :D Plot neplot medzi domami a pozemkami? To je jedno, veď to nie je oceľový kryt, to predsa vieme. :)
Jediné, čo ma nemilo prekvapilo bolo, že tu nebola ani jedna postava, ktorú by som si obľúbila. Ešte viac ma zabilo, keď mi môj priateľ pochádzajúci z echt podobného miesta o počte cca 2000 obyvateľov povedal, že presne takto to na malých dedinách býva. Určite je tu akýsi vzorec, ale to isté platí aj o veľkomestách.
Ja dediny milujem presne preto, že sú iné, opačné, pokojnejšie, pomalšie a keď už vám lezú na nervy jej občania, stále sú tu rozkošné kačičky, kuriatka, jeden drzý kohút, hlučná krava, šibnuté mačky, zúrivé nedôverujúce psy (smradľavá maškrta všetko napraví), krásne zelené polia a záhrady plné chutných voňavých plodov a niekde aj nádherné kone.
Taká stará piecka ma tiež svoje čaro. :)
Bola som mrzutá z charakterov, ktoré mali výrazné negatívne vlastnosti. Osobne ich neviem vystáť ani v bežnom živote. Určite nie som dokonalá, ale okatá vypočítavosť, neprajnosť a závisť, zatrpknutosť, verejné ohováranie, neustále výčitky a citové vydieranie rodičov aj starých rodičov, nepýtané rady a bezohľadné nároky na vlastné deti, aby udržiavali chod hospodárstva a nekonečných pozemkov tak, ako to bolo pred 100 rokmi, tj. žiadne moderné napredovanie alebo prispôsobovanie sa prítomnosti, či žiadna podpora mladých, ktorí majú odlišné sny a želania, prípadne sú totálne leniví a žiadny osoh z nich.
Verím, že nie všade je to rovnaké a život mimo mesta vie byť aj pekný. Toľko prírody naokolo a to ticho (teda kohúta pred 5h by som zahrdúsila a časom možno aj káble na verejnom ozvučení). :D
Tiež nevolaná nuda presahuje hranice znesiteľnosti, čo sa odzrkadlí na nálade a rečiach ľudí, ale späť ku knihe.
Nečakajte hrdinov, či veľké činy. Je o prostých ľuďoch, na môj vkus jednoduchších a žijúci z generácie na generáciu v zaužívaných stereotypoch. Ja by som sa zbláznila, ale každý sme nejakí a každému vyhovuje niečo iné. Opisuje ľudí rôznych vekových rozdielov tak dobre, až som mala pocit, že patrím do ich „rodiny“ a v momente som chcela baliť kufre. :D
Veľmi mi chýbala nejaká akcia alebo humbug, ale na druhú stranu som si ich nevedela predstaviť. :D
Čo také by sa muselo stať, aby sa (aj) zasmiali?
Aby si povedali, ako sa majú radi?
Možno aj viem, ale.. hádam to nájdem v inej knihe, ktorá mi rozpovie o dedinskej veselici a dobrých srdciach starých mám so štyrmi podsukňami a tromi spodničkami, ktoré si poctivo každý boží deň zaväzujú s mozoľnatými rukami od tvrdej dlhoročnej práce. :)
Niektorí sa vyjadrili, že Dědina je slabšou autorkinou knihou. V tomto prípade sa teším na tie ďalšie, lebo obkukávať a písať teda pani Dvořáková umíííí.
Zrzky sú podľa mňa tie najcharizmatickejšie ženy na svete! Nemusia byť na prvý pohľad krásavice. Niekedy sú, ako sa vraví, tak škaredé, až sú pekné (prosím, berte to s rezervou dúfam, že viete, ako to myslím). :)
Jednoducho majú kúzlo, ale nie je zrzka bez pieh. Touto ódou na ryšavé stvorenia, myslím tým všetkých ľudí, chcem iba povedať, že pre moju maličkosť boli, sú a vždy budú najväčším magnetom s nemalou dávkou príťažlivej tajomnosti.
Prvýkrát ma Aňa ohúrila vo filmovom spracovaní Vieweghovho románu Výchova dívek v Čechách. Ako pubertiačka zaláskovaná do svojho profáka na strednej som sa vo filme veeelice videla. :D Tiež nezabúdam na jej ďalšie mladšie filmy ako Jízda, Requiem za sen, Návrat idiota, či následné, v dobe vzniku dychberúce Kytice, Želary... a aj v minuloročnej Slúžke bola tak akurát prísna a protivná, že som jej to opäť zožrala. Čo sa však týka jej spisovateľského talentu, hmm, neviem. :/
Forma denníku nie je pre mňa to pravé orechové, ale s odstupom času dvíham hodnotenie, lebo veľa vecí doznieva dodatočne.
Myslela som si, že z P.S. budem nadšená ako z vizuálu celej knihy, ktorému dávam viac ako plný počet bodov. Vlastne som si knihu užila hlavne po výtvarnej stránke (autorkou kresieb je Anina sestra Lela, talentovaná výtvarníčka), no slová, ktoré prúdili Geislerke hlavou, a ktorými istú dobu fejtónovala v ELLE sa ma, na moje veľké prekvapenie, veľmi nedotýkali. Myslím, že som knihu čítala v „nesprávnom“ čase alebo vôbec nie je pre mňa. Strašne to nechcem napísať, natož priznať si, ale miestami som sa nudila. :/
Všetkému, čo Aňa zo svojho súkromia prezrádzala, o čom polemizovala až filozofovala som porozumela, aj smútok za stratou blízkych som precítila, pritakávala som každej jednej múdrosti a myšlienke, ktorú vyslovila, ale.. je tam to moje ale.
Jej pohľad na svet a život, neustále upozorňovanie cez rôzne situácie, zážitky a pravdy nepravdy, že žiť treba v prítomnosti, ktorú si máme vychutnať tak, ako chceme my a nebrať ohľady na to, ako pri tom vyzeráme a čo si kto o nás pomyslí.. to všetko je mi viac než sympatické, lebo som rovnakého názoru, len..
Nejde mi na jazyk, ako správne opísať alebo pomenovať pocity, keď viete, čo tým „chcel autor povedať“, ale pretieklo to vedľa vás ako rozliate mlieko po stole, za ktorým ste nesedeli. :/
Týmto nechcem povedať, že Aňa píše zle alebo nudne. Veľa čitateľov jej texty chváli, prípadne sa v nich vidia, ale ja pri nej asi ostanem iba ako pri herečke.
Kniha P.S. v sebe ukrýva časť Aninho života, vďaka ktorej som sa zoznámila s jej 3 deťmi, s jej otcom, manželom a spomienkami na bývalých milencov a kamarátov, zahraničné flámy a slobodný vietor vo vlasoch aj sukniach, či skleničke dobrého vína. :D
Musím uznať, že žiadnej inej žene sa nehodí pohár s vínom v ruke viac, ako drzej, vyrovnanej, cieľavedomej a filmovo často nešťastnej Ani.
Normálne som si musela dať repete seriálu „Až po uši“, inak to fakt nešlo. :D
Ak ste ešte nevideli, chybu treba napraviť!
Čo ma najviac za ňu potešilo je, že je šťastná a navždy svojská.
Myslím, že knihu ocenia matky a ženy, ktoré radi tajomstvá duše jednej spoločensky známej a zaslúžene chválenej pani herečky, ktorá má čo povedať.
Počula som, že kniha je iná ako film s Nicole Kidman a Sandrou Bullock (1998), moja tínejdž srdcovka, ktorý viaceré poznáme naspamäť (snáď mi chlapi odpustia, ale toto je vo veľkej prevahe babská záležitosť). :D Jedno z mála klišé, ktoré uznávam a nemám ho nikdy dosť, lebo jeseň je o chladnejších večeroch, žlto-oranžových listoch na chodníku, kopcoch jabĺk v debničkách, popadaných gaštanoch, horúcom čaji a zlej predtuche, z ktorej behá mráz po chrbte. Aj moja jeseň začína Gilmorkami a Magickou posadnutosťou a zbožňujem to úplne najviac. :)
A tak sa stalo, lebo inak to nešlo, že počas čítania som mala pred očami brunetku s ryšavkou a potláčala fakt, že vášnivá Gillian je v skutočnosti špinavá blondínka. :D To ako keby bol knižný Edo z Twilightu dlhovlasý blonďák, ale vy ste zvyknutá na Pattinsonov hnedý bordel na hlave a inak to už nebude. Bodka! :D Strašne by som chcela román vytlieskať do neba a on si to aj z veľkej časti zaslúži, ale jeho nálada by bola radšej, keby som knihu rovno hodila do lona každej žene, ktorá verí svojej intuícii, našepkávaniu šiesteho zmyslu a ľúbi podmanivé ženské romány s tajomnou atmosférou magična. Nemyslím prútiky, vybuchujúce lietajúce gule a babu jagu zo Snehulienky, či presladené scény, lebo „ženský román“, ale účinné bylinky, prenasledujúce mačky, zmysel pre boľavé srdce a sesterskú lásku, nech je vaše „dvojča“ kdekoľvek, načúvanie červenému mesiacu a zvukom vetra, zdravé sebavedomie a voňavá príťažlivosť, ktorej sa nedá odolať. Neviem síce, či je výhra mať šarm neodolateľnej bohyne, vďaka ktorému sa do vás zamiluje celé mesto, ale.. nejaké výhody to určite má. :D Bolo to jednoducho výborné a presne také, aké som chcela!
„Ak rozsypeš soľ, prehoď si ju cez ľavé rameno. Pri záhradnej bráne pestuj rozmarín. Do zemiakovej kaše patrí aj paprika. Pre šťastie si zasaď ruže a levanduľu. A zamiluj sa vždy, keď sa ti naskytne príležitosť.“
Prekusla som pár momentov, ktoré bežne ofrflem, lebo v zápale infantilnosti k príbehu som ich ľahšie strávila. :D Na oplátku som dostala hlbšie emócie z rodinných väzieb, ktorých spojitosť naprieč viacerým generáciám udržiavala oná neopísateľná moc a láska. Myšlienky všetkých žien z rodu Owensových otvárali bránu k spoznaniu ich túžob, tajných prianí, snov, ich pováh aj strachov. Všetko malo svoj čas a nikam sa neponáhľalo. Poučená skúsenosťami z podobných textov som opäť pociťovala, ako ryje pod kožu a preniká do emočného spektra. Páčilo sa mi to. Ak by ste mali zálusk aj vy, nechajte si ju na jeseň. Bude to (takmer) dokonalé. :)
Ako som už naznačila, dej nie je akčný a nečaká vás žiadne prekvapenie, či zvrat vystreľujúci ruky nohy do strán, i keď osud nespútanej Gillian prekvapil. Precízne detaily a bežný život môžu niekoho nudiť, ale vo viacgeneračnom románe vytvárajú hutnosť rokov, ktoré okrem zaužívaných stereotypov, nudných, či divokých, každá zo žien inak, prinášajú aj nechcené situácie, napr. smrť jedného gaunera. A teraz babo raď! :D
Mesiac som žila v meste Massachusetts a tvárila sa, že Owensové tety, sestry a dcéry sú moje susedky, kamošky, spolužiačky a že poznám to najhlbšie tajomstvo ich rodinnej histórie. Trošku ma mrzelo, že tety „čarodejky“ tu nemali toľko priestoru, ako vo filme, ale páčila sa mi ich životná filozofia, ktorú nemožno necitovať:
„Dobrota podľa nich nebola cnosť, ale len prejav bezcharakternosti a strachu, ktorý sa skrýval za pokoru. Tety verili, že v živote sa treba starať o iné veci ako o chumáče prachu pod posteľou či lístie hromadiace sa na verande. Ženy z rodu Owensovcov nedbali na konvencie. Boli tvrdohlavé a svojvoľné. A tak to malo byť. Ak sa niektorá Owensová aj vydala, zásadne trvala na tom, že si ponechá svoje meno a že jej dcéry budú tiež Owensové. Regina, mama Sally a Gillian, bola obzvlášť nekontrolovateľná. Tety vždy zadržiavali slzy pri spomienke na to, ako Regina kráčala večer v podkolienkach po zábradlí verandy a rozhadzovala pri tom rukami, keď vypila priveľa whisky. Možnože bola nerozvážna, ale Regina vedela, ako sa baviť. To bola vlastnosť, na ktorú boli Owensové ženy hrdé. Gillian po mame tú divokosť zdedila, no Sally by nevedela, čo je to zábava, ani ak by si k nej prisadla a uhryzla ju do nosa.“
Dajte si Magickú posadnutosť ak vám nevadí pomalšie rozprávanie a lahodí magický realizmus. Mágie je tu tak akurát a možno ešte menej, ako by ste čakali. :)
P.S.: snažím sa pochopiť, prečo je kniha odporúčaná až od 18 rokov. Nie je tam nič také, čo by mladý cca 14-ročný človek nezvládol (predpokladám, že sexuálna scéna už nebude prekvapením, či?). :)
Vždy sa mi páčila obálka Mexickej vlny. Zmes ohnivých farieb pripomínajúca vášeň, boj, spálené mosty aj nový začiatok. Ale čo ten názov? Striehla som, kedy a či vôbec bude vysvetlený a autor si z nás krásne „vystrelil“. Potiahol to rovno až na poslednú vetu (kto nechce vedieť, nech nečíta moje posledné slová). :D
Matkina v období jeho najväčšej slávy chválilo veľa ľudí. V Bratislave boli z neho všetci hotoví, že konečne niekto, kto píše tak, ako sa v BA naozaj žije. Ospevovali prvotinu Polnočný denník, s ktorým sa čitatelia zoznámili vďaka publikovaniu jednotlivých častí v Pravde. Musím uznať, že to bol výborný marketingovo-propagačný ťah, ktorý vďaka nemenovanej dennej tlači pôsobiacej až dodnes (nechápem, že to stále niekto číta), pomohol aj Evite s „Všetko alebo nič“. Viacerí mi Matkina odporúčali, ale mala som to na háku. Nelákal ma. Po dočítaní už aj viem prečo.
Kniha vyšla v r. 2005, čo je 19 rokov dozadu a pamätám si, keď som ju dopĺňala do výkladu kníhkupectva Modul (Panta Rhei ani Martinus ešte neboli na svete). Spolu so 6 časťou Harryho Pottera išli ako teplé rožky. Myslím, že aj Banáška s Polniškou si vtedy pre ňu prišli. :) Najmä ženy mi vraveli, že je super, že je to na našom trhu niečo iné, prudko čitateľné a ja netvrdím, že na tú dobu nebolo.
Nebyť audioknihy, ktorá ma zas raz nakopla, stála by mi v knižnici asi naveky. :D V podaní Mizziho interpretácie znela všelijako a miestami až nechutne nadržane. :D Aby ste ma správne pochopili Mariánovi idú veľmi dobre skôr negatívne postavy a utkvel mi v pamäti ako vrah, násilník a hajzel, čiže tlieskam za dobre odvedenú prácu pán Mitaš. Aj vďaka vám som si ju šupla rovno 2x po sebe a pri sexuálnych scénach ma krútilo odporom (z tvojho hlasu Mizzi). :D
Celkový dojem z románu mám vlažný, čo ma trochu štve. Začiatok bol totiž perfektný a „hodil ma do kresla“, ale už od 5-tej kapitoly sa pútavé písanie zmenilo na veľmi strohý, rýchly a zosekaný text. Niečo bez vysvetlenia, niečo bez logiky, začala som si vravieť, aké sú postavy sprosté a nereálne. Neviem, čo sa stalo, akoby autorovi nakázali, nech to skráti, vymaže rozsiahlejšie opisy a pretriedi myšlienky hlavnej rozprávačky presne to, čo sa mi na začiatku páčilo.
Opisované roky, tj. pokomunistické obdobie a príchod nového milénia mi rozprávaním občas pripomínalo Mornštainovej knihy, ale v tomto prípade predbehol Matkin, aj keď veľmi skromne a plytko. Až ma zaskočilo, či bolo naozaj potrebné toľké menovanie rôznych značiek na to, aby som sa akože topila v nostalgii alebo sa autor bál, že čitateľ nespozná obdobie „po štrnganí kľúčov“? :D
Ochabnuté pokračovanie by pokojne unieslo ďalších 100 strán. Možno by sa mi potom dostala pod kožu a trafenú Terezu by som chápala. Takto to bolo ploché, chladné, s nevyužitým potenciálom a v mojom prípade aj ľahko zabudnuteľné. Nedokážem oceniť autorovu výnimočnosť, ktorú viacerí chvália a snáď mi nebude mať za zlé, keď „MV“ označím sa obyčajný priemer. Priznávam, že som rozmaznaná a 19 rokov čítania rôznych žánrov a autorov urobilo svoje. Zrejme aj preto mi Mexická vlna nestačí.
Čudujem sa inak, že nie je sfilmovaná.
Slovensko predsa miluje filmy o socializme. :D
Príbeh nebudem rozoberať (traja súrodenci, vlastní aj nevlastní a všetko okolo toho). Len dodám, že nápad vôbec nebol zlý, ale vadili mi krátke vety a často jednoslovné odpovede v dialógoch, ktoré riešili vážne situácie. Keď som si ich ale predstavila v reálnom živote, priznávam, že nie každý koná hystericky a že existuje slovná a emočná stopka. Niekto je v takom šoku, že je rád, že povie aspoň to jedno posraté slovo, aj keď ho v hlave pichá vrece plné súvetí a vulgarizmov. :D
Teraz iba rozmýšľam ak je Mexická vlna považovaná za najlepšiu M.E.M. knihu, oplatí sa čítať aj ostatné jeho knihy? Mám taký pocit, že v mojom prípade netreba..
Jop a dozvedela som sa ešte jednu vec, a to tú, že autor je vlastne autorka. :D Možno som to aj v tej dobe vedela, ale môj mozog je ako ementálová špongia. Ja sa aj starej informácii, ktorú som kedysi zrejme vedela, poteším, ako horúcej novinke. :D Ach, život je krásny! :D
Čerešnička na záver - nedá mi necitovať vetu, z ktorej som sa skoro došťala!
„Ja ti poviem, čo je láska, keď koko. v pič. mľaská“.
KONEEEEEEEEEECCC! :D :D :D
„Láska je ako mexická vlna. Musíte ju odoslať a dúfať, že sa cestou okolo štadióna nestratí. Že nezmizne. Že časť citu pošlú iní ľudia ďalej a že časom dorazí až k vám. Občas to trvá, ale tak to už chodí. Málo čo prebieha predvídateľne.“
Stretli ste sa niekedy s pojmom Snuff? Ide o pomenovanie ilegálnych pornofilmov, stále veľmi žiadaných, ktoré počas natáčania zachytávajú vraždu/zabitie ako vrchol a cieľ celého aktu. Čo vám poviem? Grcať sa mi chce z takejto úchylky. Ak sa však smrť predstiera, nie je to už ono! Čiže chápete, daná osoba (väčšinou žena) musí doslova brutálne „skapať“. Raz som videla poviedkový film Daniho Filtha a doteraz neviem, čo to malo znamenať a či také násilie naozaj niekoho vzrušuje, probúúúch!
Bez ohľadu na to, že išlo o totálne b-éčkovu hovadinu a akýsi metalový humor v rámci hranej zvrhlosti, vidieť to ako 16-ročná stačí asi fakt, že si to pamätám dodnes.
Podľa názvu knihy som teda očakávala nechutnosť najhrubšieho zrna, čo Snuff pre mňa znamená, ale dostala som (našťastie) niečo iné, menej drastické a z iného pohľadu. Niečo z čoho mi nebolo zle, lebo zámer hlavnej postavy, ženy, som vedela pochopiť. Miestami to bolo trochu otravné, ale taká je už Amerika a jej, často, ploché charaktery, ktoré si aj tak myslia, že sú viac ako zvyšok sveta. :D Haha, toto vždy pobaví. :D
A presne to sa darí autorovi dokonalo vykresliť. Je to môj iba druhý Palahniuk a rozhodne s ním nekončím. Témy, ktorých sa chytá a štipľavo ich kopíruje bez cenzúry a pre pobavenie s nafúkanejším teátrom, iróniou, či bezohľadnou surovosťou ma strašne bavia a ešte ich krásne zabalí do humorného oparu ala vtipnotrpký preplesk cez celý ksicht aj ušný lalôčik. V pohodičke.
Teším sa! :D
Očakávanou odmenou jeho kníh sú bizarnosti a perverzné podivno, ktorých vznik predpovedajú skôr drogové úlety, či šialená myseľ alebo je Chuck naozaj taký nebojácny inteligentný macher, že vám pravdu naservíruje medzi riadky a čitateľ nech si hľadá. Aj samotný výsmech americkej spoločnosti a možno už aj spoločnosti celého sveta je citeľný, ale ak čakáte, že ostanete z témy, ktorá opisuje štipľavé videa vzrušení, dopredu vás sklamem.
Snuff je vo svojej nahej podstate drámou jednotlivých osôb, ktoré bojujú so svojimi démonmi a nedostatkom záujmu, či totálnym zavrhnutím biologických rodičov, čo z nich vytvára jedincov s jediným cieľom hľadať, pomstiť sa, vyfňukať sa a nakoniec.. konečne pobrať realitu.
Aj keď ma čítanie bavilo, nedávam Snuff-u plný počet bodov. Ťažko povedať, čo presne mi chýbalo. Nebol nudný, nemal ani výrazné tiché miesta, veď je to kratšia novela. Zrejme som neprijala priestor, v ktorom sa odohrával - išlo iba o jeden deň v štúdiu, jedno natáčanie, kde si to iba jedna žena chcela rozdať so 600 chlapmi a prekonať tak svetový rekord, a toto všetko sledujeme z pohľadu 5 ľudí.
Priznám sa, nepoznám doterajší svetový rekord jednej vagíny a viacerých penisov a nerozumiem vášni prekonávať toto číslo, ale každý máme iné hobby a proti gustu.. :D
Znie to až bez nápadu - šukať len tak s množstvom chlapov. Čo mi taká kniha môže ponúknuť? Jeden fňuká, že je dotyčnej syn a musí jej to povedať, nie len si kupovať odliatky jej pŕs a vonkajších piskov a celé dni ich mačkať. Druhý, bývalý pornoherec, sa nevie zmieriť s narastajúcim vekom a spadnutými semenníkmi a ješte jednooouuu si chce so 40-ročnou kolegyňou zamrdať. Tretí zase do seba hádže modré tabletky ako lentilky, akoby mu nehrozil infarkt a možná smrť len preto, aby bol nonstop pripravený a ohúril pornostár, ktorú si chce vziať za ženu. A tí ostatní? Našuchorení, neustále stoporení a pohonkávajúci si svoje nádobíčko celí nedočkaví, kedy budú na rade, kedy budú môcť konečne zasunúť a oprskať. :D
V skutku vtipné, ale aj „bez komentára“. :D
Cieľom Cassie Wrightovej, odhodlanej ženy zmeniť pohlaď na svet pornopriemysľu cez svoju 600x vítajúcu vagínu však nie je prekonať doterajší rekord. Či sa s ním stotožníte alebo nie, v prípade Palahniuka je to úplne jedno. :D
Zas raz ma ale sklamala anotácia knihy, ktorá prezrádza dosť z deja, a tak vás nečaká žiadne prekvapčo kto je kto a kto čo? prečo? a načo?, ale aspoň záver je menej predvídateľný a posledná natočená súlož vrcholí priam s elektricky nabitým iskrením. :D
Tiež je otázne, či naozaj niekto zomrie, ale plán je jasný vaginálna embólia!
Dajte si Snuff, ak neviete, ktorou cestou a kam alebo čo..
Ešte mi nedá nespomenúť, čo ma tiež veľmi bavilo - v príbehu občas narazíte na malé šoubiznisové infošky, ktoré vychádzali z úst našej pornohviezdy, až mi to nedalo a začala som googliť, či bol naozaj Bela Lugosi pochovaný v Drakulovom plášti, či herečka nemého filmu Norma Talmadge v r. 1927 naozaj založila „Hollywoodský chodník slávy“, keď nedopatrením stúpila do mokrého cementu pred divadlom Grauman alebo či mŕtvu Marie Prevostovú naozaj od hladu požieral jej vlastný pes v byte, kde skonala alebo že Adolf Hitler v skutočnosti ako prvý vynašiel „čaro“ umelej Anči, čím chcel zabrániť návštevám francúzskych bordelov jeho vojakmi, aby tak predišiel nákazám a zbytočnému rozmnožovaniu mimo árijskú rasu (to sa mi nepodarilo vypátrať, ale budem veriť autorovi ) a ono vám to internety „fakt fakt“ všetko potvrdia a vás totálne ovalí. :D
Malé pravdivé klenoty slávnych osobností veľmi zapôsobili a po celú dobu korenili dianie v štúdiu s čakajúcimi uslintanými vtákmi. :D
Rovnako ma neskutočne bavili názvy filmov, ktoré väčšina z nás pozná, ale ak je ukradnutý scenár za účelom spraviť z hlavných postáv nezastaviteľné králičie duracelky, tak vás to občas zdrapí za brucho a nevieme sa prestať natriasať, len tentokrát od smiechu a nie z tej druhej mľaskajúcej činnosti. :D
Ku príkladu a pre pobavenie uvádzam pár a chválim prekladateľovu vynaliezavosť:
Prvá světová šukačka: hluboko v zákopech
Čarodej ze země Koz
Malá Dořiťka
Zkropení zlé ženy
Sex noci svatojánské
Večer tříptákovy
Udělám se, tudíž jsem..
West rajc story
Sníh padá na cecky
Madisonské dírky
Černý pták přistál
Kunda na rozpálené plechové střeše
Příběh souložnice
Sperminátor
Šukna mistra Leonarda
Doktor Živé tágo
Ženatý s podvazky
Pošťák vždycky stříká dvakrát
Za zvuku kuřby
EKVÁDOR, rovník zeme, je výstižným názvom hutného románu, ktorého prevažná časť sa odohráva na sopečných rovníkom preťatých ostrovoch Svätý Tomáš a Princov ostrov (portugalsky: So Tomé e Príncipe) pri pobreží strednej Afriky. V živote som o tomto ostrovnom štáte nepočula a vďaka knihe som obohatená o ďalšiu prírodnú krásu, ktorej temná história, obchodovanie s otrokmi, sťahuje kútiky úst. :(
Obyvatelia exotiky s tropickým počasím, rozumej „prepotené komplet všetko“, veľmi rýchlo pochopili systém 2-3 košele na deň. Rozhorúčené telo z alkoholu už nestálo za reč, lebo človek sa potil aj počas nehybného sedenia na terase (posledné letá pozná aj Slovač). :D Jedinou ochladzujúcou odmenou bolo zavŕšenie dňa studeným kúpeľom (samozrejme iba tí bohatí = bieli) a vďaka nebesám, že si dokázali zvyknúť na oťapenosť a únavu z horúčav. Čím skôr prestali bedákať, tým skôr sa im pred očami začal rozprestierať raj na zemi, ktorý som pomenovala „50 odtieňov zelenej“ kakaovníkové plantáže s panenskými plážami na So Tomé e Príncipe.
Za opisy miestnej fauny, flóry a honosných večerí uzatváraných kvapkou brandy, ginu a cigary autorovi zo srdca ďakujem. Stále som bola mlsná aj smädná. :D Román som si nechávala na čas pred spaním (kniha nie je najmenšia, ani najľahšia), kedy som bola dostatočne oddýchnutá a pripravená na novú slnkom zaliatu zem, ale dopadlo to tak, že som ju nakoniec vláčila každý deň so sebou a posilňovala predlakťový musculus. :D Z tohto vyznania sa dá vydedukovať, že bola super, ale ja som ju iba chcela mať čo najskôr za sebou. :/ Teraz to zase znie negatívne, ale vysvetlím..
Román o otrokárstve a bez otrokov? Naozaj stačí spomenúť iba počty pašovaných čiernych chudobných ľudí, opísať dieru, ktorá je ich domovom a kde zmorených otrokov čakajú ich ženy s deťmi, prípadne jedného „zachrániť“ a to je všetko? Celá kniha je iba o bielych vykorisťovateľoch, majiteľoch honosných plantáži, ich niekoľko poschodových večerách, kráľových očakávaniach a guvernérovi Luisovi, ako inak, ďalšom bielom mužovi, ktorý sa nechá nachytať na hruškách ako malý chlapec (čo muž neurobí pre rozpálene ženské lono? Ach jaj). :D Ďalšia vec, ktorá ma fakt naštvala bola, že ak sa v románe vyskytla žena, tak len z jediného dôvodu áno, presne z toho sexuálne potešenie. To naozaj?!
Kde sú tie životné drámy a nešťastné osudy ľudí, ktorí boli oklamaní, zneužívaní a na smrť utýraní? Tak povrchne opísané otrokárstvo, časom upravený pojem „platená, ale nútená práca“ som ešte nikde nevidela. Nerozumiem, ako mohol autor napísať knihu iba z pohľadu vyššej, bielej, z veľkej časti rasistickej vrstvy, ale.. vieme, kto mal v tých rokoch všetku moc.
Otrokárstvo bolo v Portugalsku zrušené v r. 1875 a Rovník rozprávať o tom, že sa tak ani zďaleka nestalo. Nápad výborný, avšak nevyužitý (aspoň taký mi ostal dojem). Všetko som si predstavovala inak a je to zrejme aj môj problém - raz ma to bavilo, potom zase nie, ale chcela som vedieť, ako to dopadne. :) Žiadna sláva sa však nekonala, ani hĺbka avizovaného problému, s čím som ako čitateľ rátala. Som sklamaná. Ide však o to, že som chcela iný príbeh, ako som dostala a s týmto pocitom som bojovala až do poslednej strany.
Prijala som politické dianie, ktorému sa bežne (knižne) vyhýbam aj viaceré detaily pre pochopenie dôležitých, rozhodujúcich situácii a ich k nešťastiu vygradovaný koniec. Autor si dal námahu a vymenoval všetky možné mená aj názvy miest, v ktorých som sa strácala a z ktorých si nepamätám ani jedno. Žiaľ, faktom ostáva, že príbehu chýba náboj a nečakaný koniec je síce prekvapivý, ale nechytá za srdce.
Ako vždy, po dočítaní som prekutrala celý internet a musím priznať, že jeho informácie by mi bohato postačili, ale to čitateľ nevie, kým nedočíta a nepogoogli. :D Mojím názorom sa samozrejme nenechajte odradiť. Ak vás román zaujal, dajte mu šancu. Možno nebudete mať očakávania ako ja a dáte mu všetky hviezdy vesmíru. :)
A aby som nezabudla veľmi oceňujem dobové fotografie pestovania a obrábania kakaovníkov, plantáži s nádhernými budovami, ktorým navždy ostane nálepka „otrokárska zem“, a tiež potešili vysvetlivky so stručnou históriou oboch ostrovov.
Rozmýšľam, či je osud alebo kto/čo? taký doprajný a 100 krokov predo mnou, že mi predhodil Burgessov pomaranč až tesne pred štyridsiatkou. Keby som ho čítala ako pubiška, bola by som z jeho týnštiny totálne zúfala. :D
Ide o slangový jazyk „teens“ anglickej mládeže v 60-tých rokoch, ktorej by som nerozumela ani holý prd. :D
Autor bol našťastie ohľaduplný a na konci knihy zostavil slovník všetkých slov, ktorým nemusíme rozumieť (zišlo by sa aj v iných knihách, ako neodmysliteľné mapy vo fantasy svetoch). :)
V českom preklade ide o veľkú časť anglických slov používaných v rámci bežného rozhovoru (lukoval jsem, skrímovali, jeho fejs, v lajfu, smeloval, moje ajka, byl to frendííík..). Dnes už tieto základy slov ovládam, ale pri niektorých som stále nevedela, odkiaľ fúka vietor. :D
Stále váham, či knihu označiť za super alebo ako dobrý priemer. Ovláda ma totiž dnešná doba a množstvo, prevažne britských klubových filmov, ktoré mi atmosféra Mechanického pomaranča pripomínala (násilie na slobode alebo v lochu alebo ako strašiak v hlave). Po dočítaní autorovho stručného životopisu mám dosť a prihliadam na extrém zla, agresie a radosť z nich, ako na vypísanie sa z traumy (jeho prvú tehotnú manželku prepadli, dobili, znásilnili a nepočaté dieťa neprežilo. V tom čase bol v armáde, z ktorej ani v takejto situácii nedostal „opušťák“ neuveriteľné!). :(
„MP“ vo svojej podstate vnímam ako jedinečný, čo ale neznamená, že sa mi veľmi páčil.
Obišiel ma pocit, že mi bolo ponúknuté niečo nové, niečo waw, ale! V roku 1962 to musela byť strašná šupa, takže áno, dystopický román s prvkami krimi, čiernej komédie, drámy, zásahu veľkej moci atď. má svoje neopakovateľné kvality, jedinečný jazyk, vyhrotené násilnícke scény, ale čo je hlavné, bavil ma. Dozvuky z neho sú celkom creepy. :P
Voči opisovanému násiliu sa dá obrniť, aspoň mne sa tak darilo. Zrejme tiež zavážilo, že som viac počúvala, ako čítala a bol to trošku iný zážitok. Počuť niekoho rozprávať týnštinou bolo občas na ranu. Bránila som sa jej, ako aktuálnemu slovníku mladých ľudí, ale kupodivu si na ten špeci slang rýchlo zvyknete. Často to ale bolo na hrane medzi úžasom a plieskaním sa po čele. :D
Interpretácia Davidom Novotným bola až tak dobrá, že som mu mala chuť jednu uvaliť. :D V skutočnosti by som ale rada vyfackala Alexa (neskôr iba väzňa číslo 6655321), nášho iba 14-ročného darebáka, ktorý sa vyžíval v ničení, ubližovaní a bolesti, potužený mliečkom plným drog. Kubrickove filmové spracovanie je neopísateľné narážam skôr na farby, sexuálnu fantáziu a detaily interiérov, z ktorých mi vybiehali očné buľvy. :D
Samozrejme neberiem do úvahy iba bandu nadrogovaných pubertiakov. Alex nevyčíňal sám. Spôsob, akým sa vo väzbe mala meniť jeho identita sa rovnal čistému mučeniu, ktorý by za reálnych okolností nebol dopustený, aj keď.. spomenula som si na „milovanú“ sestru Ratchedovú z Prelet nad kukučím hniezdom a iné zariadenia/násilné skupiny, v ktorých sa podobné praktiky používajú dodnes.
Trošku ma mrzí, že nemám ENG na úrovni čítania kníh, nakoľko v pôvodnom znení (ENG) pobrala týnština poruštenie a tak trochu si to neviem predstaviť. :D
Každopádne, ak vás „MP“ zaujal a dlho nad ním uvažujete, ako ja roky, skúste. Nemá veľa strán a mapuje obdobie agresívneho dospievania a radikálnej „prevýchovy“ až k ironickému otvorenému? koncu plného nádeje. :)
Dá sa ľudské zlo potlačiť a zmeniť charakter natoľko, že vznikne nový človek?
Keď padneme na úplne dno a nájdeme silu odraziť sa - dostane naša pôvodná podstata nový priestor?
..a všetko je tým pádom v riti, tj. na úplnom začiatku?
Podľa mňa je to dobrá kniha, kde sa nesmiete pýtať, prečo bol Alex taký a mal potrebu robiť to a hento. Proste to berte tak, ako to je. Nebude ale pre každého. Označenie „kultovka“ by mohlo byť opodstatnené, ale ani Pulp fiction ňou už dávno nie je. Veď ho pozná celý svet, tak ako Mechanický pomaranč a byť kultový znamená predsa len niečo iné...
Do svojej súkromnej zbierky si zapisujem pár slov z týnštiny v českom preklade, ktoré asi nikdy nevymažem z hlavy. :D
hiumaník (human človek)
frendík (friend kamarát)
lúúkoval (look pozerať, vidieť)
smelovat/l (smell pach, vôňa)
smelovatý (prevažne smradlavý)
hírovat (hear počuť)
chorošne (dobre)
wolkovat (walk chodiť)
tolkoval (talk rozprávať)
nois (hlas)
skrímoval (scream kričať)
pilouuu (pilow vankúš)
ajka (eyes oči)
fejsis (face tvár, ale myslené skôr ako ksicht)
lipsis (lips ústa)
lajf (life život)
pokartáčovat pretiahnúť
guliver - mozog
Lepší priemer, na ktorý rozhodne nezabudnem.
Rozmýšľam, či je osud alebo kto/čo? taký doprajný a 100 krokov predo mnou, že mi predhodil Burgessov pomaranč až tesne pred štyridsiatkou. Keby som ho čítala ako pubiška, bola by som z jeho týnštiny totálne zúfala. :D
Ide o slangový jazyk „teens“ anglickej mládeže v 60-tých rokoch, ktorej by som nerozumela ani holý prd. :D
Autor bol našťastie ohľaduplný a na konci knihy zostavil slovník všetkých slov, ktorým nemusíme rozumieť (zišlo by sa aj v iných knihách, ako neodmysliteľné mapy vo fantasy svetoch). :)
V českom preklade ide o veľkú časť anglických slov používaných v rámci bežného rozhovoru (lukoval jsem, skrímovali, jeho fejs, v lajfu, smeloval, moje ajka, byl to frendííík..). Dnes už tieto základy slov ovládam, ale pri niektorých som stále nevedela, odkiaľ fúka vietor. :D
Stále váham, či knihu označiť za super alebo ako dobrý priemer. Ovláda ma totiž dnešná doba a množstvo, prevažne britských klubových filmov, ktoré mi atmosféra Mechanického pomaranča pripomínala (násilie na slobode alebo v lochu alebo ako strašiak v hlave). Po dočítaní autorovho stručného životopisu mám dosť a prihliadam na extrém zla, agresie a radosť z nich, ako na vypísanie sa z traumy (jeho prvú tehotnú manželku prepadli, dobili, znásilnili a nepočaté dieťa neprežilo. V tom čase bol v armáde, z ktorej ani v takejto situácii nedostal „opušťák“ neuveriteľné!). :(
„MP“ vo svojej podstate vnímam ako jedinečný, čo ale neznamená, že sa mi veľmi páčil.
Obišiel ma pocit, že mi bolo ponúknuté niečo nové, niečo waw, ale! V roku 1962 to musela byť strašná šupa, takže áno, dystopický román s prvkami krimi, čiernej komédie, drámy, zásahu veľkej moci atď. má svoje neopakovateľné kvality, jedinečný jazyk, vyhrotené násilnícke scény, ale čo je hlavné, bavil ma. Dozvuky z neho sú celkom creepy. :P
Voči opisovanému násiliu sa dá obrniť, aspoň mne sa tak darilo. Zrejme tiež zavážilo, že som viac počúvala, ako čítala a bol to trošku iný zážitok. Počuť niekoho rozprávať týnštinou bolo občas na ranu. Bránila som sa jej, ako aktuálnemu slovníku mladých ľudí, ale kupodivu si na ten špeci slang rýchlo zvyknete. Často to ale bolo na hrane medzi úžasom a plieskaním sa po čele. :D
Interpretácia Davidom Novotným bola až tak dobrá, že som mu mala chuť jednu uvaliť. :D V skutočnosti by som ale rada vyfackala Alexa (neskôr iba väzňa číslo 6655321), nášho iba 14-ročného darebáka, ktorý sa vyžíval v ničení, ubližovaní a bolesti, potužený mliečkom plným drog. Kubrickove filmové spracovanie je neopísateľné narážam skôr na farby, sexuálnu fantáziu a detaily interiérov, z ktorých mi vybiehali očné buľvy. :D
Samozrejme neberiem do úvahy iba bandu nadrogovaných pubertiakov. Alex nevyčíňal sám. Spôsob, akým sa vo väzbe mala meniť jeho identita sa rovnal čistému mučeniu, ktorý by za reálnych okolností nebol dopustený, aj keď.. spomenula som si na „milovanú“ sestru Ratchedovú z Prelet nad kukučím hniezdom a iné zariadenia/násilné skupiny, v ktorých sa podobné praktiky používajú dodnes.
Trošku ma mrzí, že nemám ENG na úrovni čítania kníh, nakoľko v pôvodnom znení (ENG) pobrala týnština poruštenie a tak trochu si to neviem predstaviť. :D
Každopádne, ak vás „MP“ zaujal a dlho nad ním uvažujete, ako ja roky, skúste. Nemá veľa strán a mapuje obdobie agresívneho dospievania a radikálnej „prevýchovy“ až k ironickému otvorenému? koncu plného nádeje. :)
Dá sa ľudské zlo potlačiť a zmeniť charakter natoľko, že vznikne nový človek?
Keď padneme na úplne dno a nájdeme silu odraziť sa - dostane naša pôvodná podstata nový priestor?
..a všetko je tým pádom v riti, tj. na úplnom začiatku?
Podľa mňa je to dobrá kniha, kde sa nesmiete pýtať, prečo bol Alex taký a mal potrebu robiť to a hento. Proste to berte tak, ako to je. Nebude ale pre každého. Označenie „kultovka“ by mohlo byť opodstatnené, ale ani Pulp fiction ňou už dávno nie je. Veď ho pozná celý svet, tak ako Mechanický pomaranč a byť kultový znamená predsa len niečo iné...
Do svojej súkromnej zbierky si zapisujem pár slov z týnštiny v českom preklade, ktoré asi nikdy nevymažem z hlavy. :D
hiumaník (human človek)
frendík (friend kamarát)
lúúkoval (look pozerať, vidieť)
smelovat/l (smell pach, vôňa)
smelovatý (prevažne smradlavý)
hírovat (hear počuť)
chorošne (dobre)
wolkovat (walk chodiť)
tolkoval (talk rozprávať)
nois (hlas)
skrímoval (scream kričať)
pilouuu (pilow vankúš)
ajka (eyes oči)
fejsis (face tvár, ale myslené skôr ako ksicht)
lipsis (lips ústa)
lajf (life život)
pokartáčovat pretiahnúť
guliver - mozog
Občas strašná nuda :/ ale príbeh pekný..
Slunečnice sú veľmi nenápadná kniha. Ani pri googlení s LGBT tématikou mi nevyskočila ako vhodná literatúra, pritom práve ONA je tou krajšou verziou rozprávania o láske medzi mužmi, v súžití s citovou „polyamóriou“ a o láske ako takej.
A možno chápem, prečo nie je zaškatuľkovaná. Sú v nej totiž iné prednosti, ktoré mi prišli pútavejšie a ktoré pohladia poetickú dušu, aj tých, ktorí ľúbia Van Goghové žlté kvety.
~
„Dveře se rozletěli a málem vypadly z pantu. Leonard Judd se vrhl po obraze a Dora se pohnula rychleji než kdy dřív, postavila se před malbu, zvedla kladivo a řekla: Udělej to, a já tě zabiju. Jestli ne teď, tak až budeš spát. Ten obraz jsem já. Nedotkneš se ho, budeš ho respektovat. Dneska se nastěhuju do pokoje pro hosty. A ty si zítra koupíš jiné kladivo.
To všechno kvůli obrazu se slunečnicemi.“
~
Vďaka „inému“ štýlu písania, ktorý ma miestami celkom potrápil môžem prehlásiť, že po dlhšej dobe čítam román, kde opisovaná homosexuálna láska pôsobí prirodzene, veď vždy tu aj bola (v „Niekto sa nájde“ som mala podobný pocit) a netlačí na čitateľa „prehnaným“ spôsobom posledných rokov.
Slunečnice sa nepredvádzajú a nechcú byť výstredné. Sú ako všetky obyčajné dni obyčajných ľudí, ktoré plynú s časom. Nie je o extrovertnej žiadanosti, ale naopak, o skromnosti, pokore a hlboko zakorenenej spomienke, ktorá živí ľútosť premrhanej šance, či nevyslovených túžob (takéto zaseknutie v čase je vždy skôr na škodu, ale každý to máme inak..).
Tu som trošku bojovala s pocitom, že nebolo vypovedané všetko, na čo mala kniha potenciál a slušný nábeh. Možno som bola inak nadstavená a mala chuť na plnší dej - veľa sa tu toho neudeje a je to len také spomínanie a rozprávanie, ktoré nejde do hĺbky. Stále mi niečo chýbalo a aj z tohto dôvodu si ma kniha nezískala. Vo veľkej miere ma rušilo skákanie v čase, ktoré som si nie vždy všimla od prvej vety. :/ Nevedela som sa sústrediť a miestami ma to nebavilo, pritom krásu cítiť na každej strane, len.. mne utekala. Občas som mala pocit, že myšlienky jednej z hl. postáv, ktorej je venovaná prvá polovica knihy sú iba načrtnuté a hala bala porozhadzované. To ma strašne vytáčalo. :D
Cítila som sa ako „piate kolo u vozu“, ako keď idete von s kamoškou, ktorá zavolá svojich kolegov z práce a vy zrazu nezapadáte. Nepoznáte ich interný jazyk, ani humor, z čoho vznikne nešťastná situácia, po ktorej nikto netúži. :D
Sranda, že kniha dokáže vyvolať podobné pocity. Ide ale o môj problém vnímania, pochopenia a akceptovania, nakoľko niektorí čitatelia si tento štýl pochvaľujú. :)
A šak.. o nič nejde a beriem do rúk ďalšiu knihu. :)
Veľké plus bolo rozprávanie z pohľadu oboch mužov, čiže v druhej polovici knihy som sa zoznámila s úplne inou povahou, ktorá mi sadla a svojim rozprávaním pripomenula 80-té roky gay komunity, ktorú dokonalo zobrazil nezabudnuteľný seriál „It's a sin (Bol by to hriech)“. <3
Rieši sa totiž rovnaký problém a opäť mi bolo ťažko na srdci. :(
Autorka výborne zachytila povahy dospievajúcich chlapcov, neskôr mužov, vďaka čomu som hneď vedela, s ktorým by som bola kamoška, a s ktorým ani bohovi. :D
Boli tak rozdielni, až som nechápala, aké silné puto medzi nimi vzniklo, ale aj to sa stáva na menších predmestiach, v neúplných rodinách alebo keď vám rodič nedá lásku, ktorú potrebujete. Počas čítania si môžete pohmkávať pesničky, ktoré sú v nej spomenuté, a na ktoré sa všeobecne viažu naše najväčšie životné spomienky.
Neurazí, nenadchne, možno aj áno, ale nechám to na vás. :)
Je prirovnávaná k dielam Domov na konci sveta (Cunningham) a Daj mi svoje meno (Aciman). Čítala som iba Daj mi svoje meno, ale ani raz mi neprišla na um, takže neviem neviem.
Bolo to predsa len dávno. :P :D
Za mňa slabší priemer.. chýbala mi priama hĺbka.
Slunečnice sú veľmi nenápadná kniha. Ani pri googlení s LGBT tématikou mi nevyskočila ako vhodná literatúra, pritom práve ONA je tou krajšou verziou rozprávania o láske medzi mužmi, v súžití s citovou „polyamóriou“ a o láske ako takej.
A možno chápem, prečo nie je zaškatuľkovaná. Sú v nej totiž iné prednosti, ktoré mi prišli pútavejšie a ktoré pohladia poetickú dušu, aj tých, ktorí ľúbia Van Goghové žlté kvety.
~
„Dveře se rozletěli a málem vypadly z pantu. Leonard Judd se vrhl po obraze a Dora se pohnula rychleji než kdy dřív, postavila se před malbu, zvedla kladivo a řekla: Udělej to, a já tě zabiju. Jestli ne teď, tak až budeš spát. Ten obraz jsem já. Nedotkneš se ho, budeš ho respektovat. Dneska se nastěhuju do pokoje pro hosty. A ty si zítra koupíš jiné kladivo.
To všechno kvůli obrazu se slunečnicemi.“
~
Vďaka „inému“ štýlu písania, ktorý ma miestami celkom potrápil môžem prehlásiť, že po dlhšej dobe čítam román, kde opisovaná homosexuálna láska pôsobí prirodzene, veď vždy tu aj bola (v „Niekto sa nájde“ som mala podobný pocit) a netlačí na čitateľa „prehnaným“ spôsobom posledných rokov.
Slunečnice sa nepredvádzajú a nechcú byť výstredné. Sú ako všetky obyčajné dni obyčajných ľudí, ktoré plynú s časom. Nie je o extrovertnej žiadanosti, ale naopak, o skromnosti, pokore a hlboko zakorenenej spomienke, ktorá živí ľútosť premrhanej šance, či nevyslovených túžob (takéto zaseknutie v čase je vždy skôr na škodu, ale každý to máme inak..).
Tu som trošku bojovala s pocitom, že nebolo vypovedané všetko, na čo mala kniha potenciál a slušný nábeh. Možno som bola inak nadstavená a mala chuť na plnší dej - veľa sa tu toho neudeje a je to len také spomínanie a rozprávanie, ktoré nejde do hĺbky. Stále mi niečo chýbalo a aj z tohto dôvodu si ma kniha nezískala. Vo veľkej miere ma rušilo skákanie v čase, ktoré som si nie vždy všimla od prvej vety. :/ Nevedela som sa sústrediť a miestami ma to nebavilo, pritom krásu cítiť na každej strane, len.. mne utekala. Občas som mala pocit, že myšlienky jednej z hl. postáv, ktorej je venovaná prvá polovica knihy sú iba načrtnuté a hala bala porozhadzované. To ma strašne vytáčalo. :D
Cítila som sa ako „piate kolo u vozu“, ako keď idete von s kamoškou, ktorá zavolá svojich kolegov z práce a vy zrazu nezapadáte. Nepoznáte ich interný jazyk, ani humor, z čoho vznikne nešťastná situácia, po ktorej nikto netúži. :D
Sranda, že kniha dokáže vyvolať podobné pocity. Ide ale o môj problém vnímania, pochopenia a akceptovania, nakoľko niektorí čitatelia si tento štýl pochvaľujú. :)
A šak.. o nič nejde a beriem do rúk ďalšiu knihu. :)
Veľké plus bolo rozprávanie z pohľadu oboch mužov, čiže v druhej polovici knihy som sa zoznámila s úplne inou povahou, ktorá mi sadla a svojim rozprávaním pripomenula 80-té roky gay komunity, ktorú dokonalo zobrazil nezabudnuteľný seriál „It's a sin (Bol by to hriech)“. <3
Rieši sa totiž rovnaký problém a opäť mi bolo ťažko na srdci. :(
Autorka výborne zachytila povahy dospievajúcich chlapcov, neskôr mužov, vďaka čomu som hneď vedela, s ktorým by som bola kamoška, a s ktorým ani bohovi. :D
Boli tak rozdielni, až som nechápala, aké silné puto medzi nimi vzniklo, ale aj to sa stáva na menších predmestiach, v neúplných rodinách alebo keď vám rodič nedá lásku, ktorú potrebujete. Počas čítania si môžete pohmkávať pesničky, ktoré sú v nej spomenuté, a na ktoré sa všeobecne viažu naše najväčšie životné spomienky.
Neurazí, nenadchne, možno aj áno, ale nechám to na vás. :)
Je prirovnávaná k dielam Domov na konci sveta (Cunningham) a Daj mi svoje meno (Aciman). Čítala som iba Daj mi svoje meno, ale ani raz mi neprišla na um, takže neviem neviem.
Bolo to predsa len dávno. :P :D
Za mňa slabší priemer.. chýbala mi priama hĺbka.
