Marcela Kurajdová

11

Moje srdcovky

Moje odznaky

Moje aktivity

11
11

Marcela Kurajdová napsala recenzi

20.09.2021 08:46

~
„Nestavaj pred seba celý život, to je priveľké sústo. Zameraj sa na tie veci, ktoré máš na dosah. Ber deň za dňom, týždeň za týždňom, to sú méty, o ktoré sa teraz snaž. A život príde, pridá sa k tebe, ani si nevšimneš kedy.“
~
Vizuálne nádherná a hmotnosťou ľahučká – presne takto si predstavujem dokonalú knihu, kým ju začnem čítať. Škerila sa na mňa od minulého leta, kedy som si aj povedala „do roka a do dňa“ si ťa prečítam. Prispelo k tomu aj množstvo kladných názorov, ale aj tak som sa držala pravidla „už radšej žiadne, nie to ešte veľké očakávania“.

Názov knihy je dokonalý a svoj význam skrýva dovtedy, kým ho nenájdete v samotnom príbehu. Anotácia tiež zaujala a prvej tretine príbehu som tlieskala, dupotala radostnými nohami a bodovala ju piatimi z piatich. Mala som pocit, že čítam šialený zábavno-trpký príbeh slovenskej vydepkovanej Bridget Jonesovej. Stále som neverila, že naša Miriam, hlavná postava príbehu, ma len 26 rokov. Podľa jej vnútorného hlasu a myšlienok na mňa pôsobila ako vyžitejšia 40-tnička, ktorá si zrazu uvedomila, že jej mladosť ušla a čas po mladosti sa valí rýchlosťou vodopádu. Naozaj takto uvažujú dnešné iba 26-ročné ženy? Tak to mám potom obrovské šťastie, že mňa čas nenaháňa doteraz a to mám o 10 rokov viac ako Miriam, naša zablúdená ovečka, ktorej začali tikať vzťahové hodiny. Na druhú stranu sa tiež vedela správať ako dievča, ktoré síce vie, že potrebuje a CHCE lásku, ale nevie ako ju má uchopiť; že na to stačí iba počúvať vlastné srdce a nepodliehať zbytočným otázkam a strachu v hlave, ešte k tomu z niečoho, čo nezažila (v dnešnej dobe problém viacerých ľudí).
~
„Každý, koho poznám a je približne v mojom veku, sa už usadil alebo k tomu smeruje. Kdesi v kútiku duše som cítila, že by som chcela niečo podobné aj ja. Nájsť niekoho, s kým by sa predstava „až do smrti“ stávala optimistickou vidinou, a nie nočnou morou. Podobné túžby som mala naposledy v puberte, keď sa človek zamiluje za pár sekúnd a odrazu je všetko ružové. No ošiaľ vyprchá rovnako rýchlo, ako prišiel.“
~
Tlieskam autorke za vtipné pero, vďaka ktorému som sa natriasala ako v autobuse a že sa mi to po tých predchádzajúcich, skôr smutnejších knihách sakra páčilo. Klasické reálne situácie, či už v práci alebo osamote doma s fľašou vína alebo na prechádzke so psom Oskarom, ktorý vás mal totálne v paži a ešte vás v pohodičke vytláčal z postele (ach tie psiská šibnuté, ťažko s nimi, horšie bez nich), tiež vtipná typicky slovenská povaha babky rebelky, ma neskutočne bavili a chcela som ich VIAAAC. Babi bola fakt super! Vystískala by som ju aj za to, že sa nekašlala a pri televíznych správach hrešila ako pohan (tak dopadnem aj ja!), že až do posledných dní svojho života zachovala myšlienku „hľadanie starej protézy moju vnučku Miriam náramne baví“ a tie 2h prehľadávania jej bytu s cieľom nájsť Babine zuby, sú tá pravá zahrievacia činnosť, ktorá nesmie chýbať. Základ každej spoločne strávenej nedele. Proste babky. Aj chudák ryšavý „líškopes“ Oskar bol pre Babi stále iba Miško, lebo každá babka pozná enem tri mená a viac nie. Tak milené, srdce hrejivé, kútiky rozťahujúce a plné Babinej lásky.

A potom to prišlo. V momente, keď zomrela Babi, zomrela pre mňa aj tá najkrajšia a najvtipnejšia časť knihy a nastalo trvalé obdobie s názvom KLIŠÉÉÉ. Skoro ma porazilo. Zvyšné dve tretiny, nech bol príbeh vystavaný akokoľvek zaujímavo, boli jedna veľká, predvídateľná, šťavu strácajúca a otrepaná nuda. Mrzelo ma to strašne moc, pretože autorka ma neskutočný talent na rozprávanie každodenných činností, ktoré obalí príjemným a pohodovým humorom a radšej by som aj celých 248 strán čítala o vtipno-nešťastných Miriaminých náhodách/nehodách ako o zlom vzťahu, vlastne nevzťahu. Miriam by som na záver knihy ešte jednu facla (za to jej nezmyselné rozhodnutie)!
Tak hľadám sakra lásku a keď ju nájdem, zmiznem z povrchu zemského? A to tie „prekvapenia“, ktoré vyplávali na konci knihy na povrch, podľa mňa vôbec neboli dôvody na to, aby sa zachovala tak, ako sa zachovala. Potom plače nad rozliatym mliekom, pre Kristove korčule! Celkovo koniec príbehu bol veľkým sklamaním, ale rešpektujem ho tak, ako je napísaný. Nevravím, že som čakala „hepiend“, to nie, ale oba ľúbostné vzťahy, či už ten, čo prebiehal v reálnom živote alebo ten, čo si reálne postavy vymýšľali v e-mailovej komunikácii, boli na môj vkus príliš predvídateľné a ubrali z celkového nadšenia z knihy. Na autorku určite nezanevriem a teším sa, čo ďalšie hodí na papier, ale rada by som si prečítala niečo vtipné, na čo má prirodzený talent. Ľúbostným vzťahom by som sa vyhla.. ale to je iba môj názor. Viac už asi nemám čo dodať, lebo som z toho celého normálne smutko.
...chýba mi rebelka Babi a jej stratené zuby; o nej by som si prečítala aj 400 strán.
~
„Cítim, že to, čo ťa trápi, je túžba po láske. Takej, ktorá nezraňuje. Takej, akú si v skutočnom svete nenašla. Lenže ťa sklamem. Láska sa nedá nájsť medzi riadkami. Nevystupuje na veľkých scénach. Láska sedí v publiku medzi dvoma ošúchanými stoličkami, dvoma obyčajnými ľuďmi. Skrýva sa v letmých dotykoch, pohľadoch bez slov, drobných, starostlivých gestách a v každodennej rutine. Knihy sú o veľkých scénach a láska je biele miesto po poslednom riadku.“
~
Záverečná 45 kapitola, ktorú som skoro prehliadla, je krásne napísaná.
...

Čti víc

11
11

Marcela Kurajdová napsala recenzi

20.09.2021 08:39

Hovorí sa, že domov je tam, kde sa cítime najlepšie. Je to pocit našepkávajúci nám, že SEM patríme - TU sme v bezpečí a z toho pramení naša istota, spokojnosť a pokoj. Myslím, že presne takto to cítila aj ruská starenka baba Duňa. Aj napriek tomu, že žila v meste kúsok od vybuchnutého reaktora v Černobyle, aj napriek tomu, že žiarenie mala až v kostiach. Pestovala zeleninu a ovocie v pôde plnej radiácie, ktorá bola pre ňu zemou, kde sa narodila, vyrastala a kde chcela aj dožiť. V tichu, väčšej samote, len za spevu vtákov a šumu vetra. Miesto, ktoré nechcela za žiadnu cenu opustiť. Mala na výber aj inú bezpečnejšiu zem, ale.. domov je len jeden. Obzvlášť pre starú nevládnu ženu, ktorá už nemala iba 82 rokov, ako často vravievala. Nechcela si zvykať na cudzie a nepoznané. Patriot, ako sa patrí!

Tohto knižného drobca môžeme nazvať príbehom jednej etapy života úžasnej starenky, ktorá bola vždy priamočiara a šetrila slovami. Načo bedákať a polemizovať, keď všetko aj tak plynie svojou cestou a vlastným životom? Jej prispôsobenie sa situácii okolia bolo obdivuhodné. Rodina, ktorá jej chýbala nebola nikdy viac, ako jej rodné mesto Černovo pri Malyši - kúsok od reaktora.
~
"Doteraz sa každý deň čudujem, že som ešte tu. A každý druhý rozmýšľam, či náhodou nepatrím k tým mŕtvym, ktorí tu strašia a odmietajú vziať na vedomie, že ich meno dávno svieti na náhrobku. Niekto by im to mal povedať, ale kto by už len bol taký bezočivý? Ja som rada, že mi nikto nemá čo hovoriť. Všetko som videla a ničoho sa už nebojím. Nech si tá smrť príde, ale, poprosím, s úctou."
~
Veľmi sa mi páčilo, že kniha nebola o tragédii v Černobyle. Tá bola len akousi, sem tam spomenutou, vedľajšou postavou. Cudzinci tam síce pobehovali vo všelijakých skafandroch a aj samotná baba Duňa bola v jednej chvíli vďačná za nemecký výdobytok modernej doby - alobal, no bola presvedčená, že keď doteraz neumrela, bude žiť ešte dlho. Racionálne zmýšľanie bez fňukania, múdrosť staršieho človeka, ako aj odvaha vrátiť sa do mŕtvej zeme boli jej životnou silou, vďaka ktorej ju nazývali hrdinkou. Jej skromnosť tomu nerozumela, ba priam sa tomu vysmievala. Netúžila byť šéfkou černovskej spoločnosti s 10-timi obyvateľmi, ale či chcela alebo nie, prischlo jej to.
Človečina! Surová a prirodzená, skrytá v tejto útlej knižke. Niekomu by sa týchto 153 strán mohlo zdať o ničom, ale po pravde, je to príbeh o všetkom. Pripomínala mi Bystré dievča (tiež od Inaque). Čítame o bežných dňoch, činnostiach a nečakaných hosťoch a následných zvratoch. Často úsmevné, aj vtipne, dojímavé, hlboké a silno reálne. Názov knihy netreba brat doslovne. Myslím, že poslednou láskou baby Dune bola v skutočnosti jej zamorená rodná zem, mesto Černovo, ktoré nadovšetko milovala.

Ruska Duňa mala dve deti, no iba s dcérou ostala aspoň v písomnom kontakte. Syna brala ako muža, ktorý žije niekde tam, ďaleko. Nespomínala ho. Mala aj vnučku, ktorú si vo svojich predstavách zidealizovala, jedinej šetrila peniaze, a ktorú nikdy, žiaľ, nevidela. Balíčky prichádzajúce z Nemecka od jej dcéry boli skôr na obtiaž, ale ako rokmi pochopila, boli dôležité hlavne pre jej dcéru, aby utíšili výčitky zo zanedbávania vlastnej matky a tak milá a slušne vychovaná baba Duňa vždy za ne s láskou poďakovala a zdôraznila, že sa jej náramne hodia (hlavne batérie do ovládača, ktorý nemala). Nemať po ruke telefón, lebo na čo, keď tu nie je signál, ani žiadnu knihu, lebo zásoby sa do tohto mŕtveho mesta nevozili. Sem sa chodilo iba zomrieť. A tak žijete zo dňa na deň, zhovárate sa so susedmi, karháte posledných černovských starých pánov správajúcich sa ako deti (hádam nikdy nedospeli) a nezabúdate na polievanie svojej záhradky, aby vaše rádioaktívne rajčiny prekypovali krásou a šťavnatosťou. Aká to irónia!

Nechcem rozoberať dej, ten je naozaj výborne vystavaný a pútavo napísaný. Poklad samotného príbehu spočíva v tom, že prebúdza emócie, ktoré budú ešte dlho doznievať. Svojim spôsobom smutné, ale tiež odvážne, čisté a úprimné, dobré ako výchova starej generácie, ktorá už pomaly, ale isto, bohužiaľ, mizne z našich životov.

Výborná kniha!

Čti víc

11
11

Marcela Kurajdová napsala recenzi

20.09.2021 08:33

Ja som tá, ktorá spadá do „Team Metthew“. Tá, ktorá keď sa spomenie jeho meno dvihne ruky k nebesám a začne tlieskať, tá, ktorá si pozrela každý jeho film a tiež tá, ktorá ho má na filmovom plátne fakt že rada. Nejde o zaláskovanosť v zmysle slintania až besnoty, ale proste mi je tento texaský Američan s írskymi koreňmi strašne sympatický. V kuse by som na neho žmurkala a mávala kvalitným fľaškovým pivom. Ako Moondog (film The Beach Boom) ma úplne presvedčil o tom, že by sme si rozumeli, ale.. po prečítaní knihy som od toho trochu upustila. Nič to však nemení na tom, že mu zožeriem každú jednu zahranú postavu a to je pre mňa znak toho, že ako herec je naozaj dobrý.
„Som rodený optimista a prostredníctvom humoru som sa toho v živote veľa naučil. Pomohol mi vyrovnať sa s bolesťou, stratou a nedostatkom dôvery. Nie som dokonalý, to vôbec nie, často, ako sa hovorí, šliapnem do hovna a vždy si to rýchlo uvedomím. Jednoducho som sa ho naučil zoškrabať z topánok a kráčať ďalej. Každý z nás občas stúpne do hovna.“

Už sa vám niekedy stalo, že čítate knihu, z ktorej máte pocit, že vám ide „od huby“? :D Narážam na vyjadrovanie a celkové rozprávanie príbehov, sem tam nejaké to mudrovanie o živote. V 99% som Matthew-a vnímala ako výborného herca so sexy jamkami v lícach a s charizmou, vďaka ktorej sa dievčatá pýria (poniektoré rovno roztiahnu nohy). Že je tiež režisér, scenárista, producent a všetko ostatné okolo natáčania, s tým som tak nejako rátala. Každý herec skôr či neskôr skončí AJ ZA kamerou. Už na začiatku hereckej kariéry mu niekto poradil, že ísť na konkurz a chcieť iba rolu sa nevypláca, lebo pôsobíte ako totálny chudák, ktorý potrebuje peniaze. Ak však spomeniete, že chcete aj režírovať, vtedy sa na vás pozrú INAK! Matthew je vlastne trochu multitalent, hudobne vnímajúci a milujúci nočné trieskanie na bongá pod vplyvom trávy, kedysi vlastniaci hudobné nahrávacie štúdio, kým neprišlo prvé dieťa. Vlastnou aparatúrou si vystlal aj svoj „kamión“, v ktorom roky žil a precestoval s ním kus Ameriky. Dnes aj profesor na jeho „alma mater“ texaskej univerzite a vlastník futbalového klubu MLS Austin.

Neviem, ako to pán McConaughey dokázal, ale po dočítaní jeho knihy mám pocit, že ho poznám celý život. Nie je to bežný životopis, kde sa dozviete všetko od začiatku až po koniec. Dokonca si dovolím tvrdiť, že sú to skôr zozbierané spomienky na jeho mladosť, prísnu až, na môj vkus, surovú výchovu rodičov, ktorí mi (prepáč Maťko) pripomínali strednú robotnícku vrstvu z knihy Hillbilly Elegy, tj. sedláci/hulváti s vášnivou a oddanou povahou voči rodine. Taká je ale v skutočnosti takmer celá tresknutá Amerika, kde je otec rodiny big macher s neprekonateľným egom. Spomienky na študentský výmenný pobyt u psycho rodiny v Austrálii (naozaj sa to stalo?.. pre boha živééého!), na motorkový trip s kamošmi po Európe, zdolávanie Amazonky, nekonečne dlhej rieky v južnej Amerike (lebo tak mu nakázal jeho mokrý sen), ktorá dala Matthew-ovi pocítiť slobodu a neviazanosť, ktorú „potreboval.“ Postupne sa mi zdalo, že stále niečo potreboval, hlavne duchovného charakteru. Všetko, čo dovtedy mal alebo dokázal mu bolo málo. Miestami som mala pocit, že ma o sebe prehnane vysokú mienku. Trošku mi to začalo liezť na nervy. Úprimné priznania, že bol v mladosti namyslený a neskromne sebavedomý, lebo vedel, že je pekný, tiež tvrdohlavý s veľkým egom – aspoň, že si to uvedomil a priznal všetko (možno iba väčšinou?), čo bolo podľa neho zlé alebo len podedené po otcovi, ktorého mal veľmi rád. Ako nezvládal nápor začiatočnej slávy, že navonok pôsobil ako vyrovnaný macher, ale v kútiku duše sa strácal sám v sebe a potreboval odpovede a pravdy. Kniha má istú chronologickú postupnosť, ale prezradené je nám iba to, čo Mattew prezradiť chcel.

Vôbec mi nevadilo, že som nečítala iba o jeho filmovom svete. Stále tu sú príbehy, ktoré vám rozpráva ako kamarátovi pri pive a vás to neskutočne baví. Bez hanby a skôr ako ponaučenie opisuje jeho hlúpu naivitu, keď si myslel, že rolu dostane tak, že bude sám sebou a neprečíta si scenár (opäť ukážka prehnane vysokého sebavedomia a mladej tvrdohlavosti). Tiež nám dáva nazrieť do jeho myšlienok, úvah a právd, na ktoré dochádzal dozrievaním a skutočným žitím svojho života. Tie skáču do textu, občas vás vyrušia a občas si poviete „bože, veď tohto názoru som aj ja!“; múdrosti objavujúce sa hala bala, ktoré boli osviežujúce, ale niekedy aj hraničiace s motivačno-filozofickou literatúrou, ktorú neznášam. Občas som sa v nich strácala, lebo išlo o intímne a hlboké filozofovanie o živote, ale inak mal vlastne pravdu. To len mňa nebaví čítať takéto „blá blá..bla“.
Nezistil a nepovedal nič nové, ale dôležité je, že na to prišiel. To je to, o čo mu celý život išlo – pochopiť, pomenovať, nájsť vtedy, keď už prestanete hľadať, prijať a pocítiť stav vyrovnanosti a šťastia. Niekomu to trvá celý život a niekto do tohto štádia ani nedôjde. Trochu ma prekvapilo, že on je jeden z tých chlapov, ktorý si stále potrebujú niečo dokazovať a aj keď bol spontánny a za každú srandu, jeho cieľavedomosť a dychtivosť mi veľmi nešmakovali. No tiež je to len obdobie, ktorým keď si človek prejde, tak zistí, že ku šťastiu mu naozaj stačí iba zdravie, milujúca rodina/partner, nejaké tie koníčky, dobrá práca a človek dokáže byť nad mieru spokojný. Stránky, v ktorých opisuje spoznanie svojej ženy sa ženskému oku čítajú lahodne. Predsa len, tak ako bol kreatívny v rozprávaní o spoznávaní života, bol aj v básnení o svojej nádhernej žene a za to som celá roztopená aj za ňu, Camilu Alves. Som rada, že tiež prezradil, že s jeho matkou to nemal ružové. V momente, keď začal byť slávny, začala sa na ňom priživovať a na 10 rokov mal postarané o hádky. Z tohto mi bolo dosť na nič. Aký hlúpy a nenažraný musí byť rodič, ktorý sa chce zviesť na sláve svojho dieťaťa? A to nie je prvýkrát, čo čítame, že jeho rodičia chceli zo všetkého vytrieskať peniaze. Je fajn, že Matthew je s tým v pohode, ale mne sa rozum zastavoval.

Každopádne - žeriem ťa chlape za tento tvoj počin a bodaj by si napísal ešte niečo „málo“ o svojich vtipných zážitkoch, spomienkach, mladých láskach a životné pravdy nechaj už doma.
Úprimnosť, to je vždy zaručený úspech!
Jediné s čím nesúhlasím, je jeho tvrdenie, že ak veríte v šťastie, tak veríte v Boha – no tak to hr prrrr! :D Na mňa s Bohom nikto nechoďte :D Nebrala som to samozrejme osobne, len ma to nebavilo, lebo ja som hold rebelujúci neznaboh a v knihe bolo toho Boha na mňa trošku viac.

Kniha sa inak číta veľmi dobre a rýchlo. Nič náročné a priam ako stvorené pre toto obdobie :) obsahuje aj pár fotografii a celkovo máte pocit, že počúvate memoáre dobrého kamoša a program na pár večerov máte vybavený. Nedá mi ale nedopísať, že ku koncu som sa už tešila, že to budem mať za sebou. A prečo? Pre, mnou už spomenuté a ku koncu pričasté filozofické rapotanie o živote neživote..

„Nenaplnené očakávanie bolí viac ako nenaplnená nádej. Nádej je schopná vyprodukovať obrovské šťastie a zvyčajne nespôsobuje veľké sklamanie, jednoducho sa nedá tak dobre zmerať.“

Čti víc

11
11

Marcela Kurajdová napsala recenzi

20.09.2021 08:19

Ngannelong, tak mu vravia domáci. Ja by som povedala „tamtá desivá zubatá hora“. V skutočnosti je to skalnatý útvar (bývala sopka), ktorý vznikol stuhnutím vyliatej magmy. Už len tento pôvod je pre mňa ďalším kúzlom, ktoré príroda dokáže. Hanging Rock (neďaleko Mount Macedon v štáte Victoria) starý vyše 6,25 milióna rokov je stále iba takým nováčikom spomedzi ostatných. Mamelon, ktorý už len pri pohľade naň pôsobí ako jadro neviditeľného magnetického pola; miesto, ktoré vábi ľudí a zver, ktoré sa v ňom nenávratne stratia...

Záhada Akadémie Appleyard – aj takto môžeme nazvať túto, svojím spôsobom, jedinečnú knihu Piknik na (pri) Hanging Rock. Anotácia znela výborne, až sa mi zježili chlpy na rukách. Stalo sa na Valentína v r. 1900 – deň, keď tri dievčatá a jedna učiteľka zmizli bez stôp niekde pri, na, v, pod? Hanging Rock. Už sa nevrátili a nikdy sa nenašli. Nárek a šuškanie ostatných študentiek, guvernantiek, zamestnancov kuchyne a ľudí z okolia riaditeľke školy veľmi nepomohli. Sledujeme tak negatívne pôsobenie účinkov zmiznutia a ich rýchly spád na školu a okolitú komunitu.

Prečo som o tomto vyše 55 rokov starom románe ešte nepočula? Mladé, veselé a neskúsené, zato vzdelané a po dobrodružstve túžiace dievčatá vyššej spoločnosti. Študentky internátnej školy Appleyard College, ktoré nám svojimi mravmi a zaužívanými spôsobmi pripomínajú, že je rok 1900. Bolo to obdobie, kedy sa nosili korzety, hrubé pančušky, topánky na nižšom podpätku pre správne držanie ženského tela, kožené rukavičky a klobúčiky aj napriek horúcemu letnému počasiu, z ktorého by dnešné dievčatá rad radom poodpadávali (teda ja určite). Páni mali na hlavách svoje povestné klobúky, v rukách vychádzkové palice a „sluhov“, ktorí im dolievali víno a starali sa im o kone. Zdvorilostné správanie tiež nechýbalo (nie, ako dnes = veď viete, ako šafranu..).
Aj keby ste si nečítali, o čom kniha je, vedeli by ste, že príbeh sa odohral počas suchého leta, keď slnko pálilo ako fras a vaše zmysly boli otupené, no stále schopné vnímať krásu austrálskej buše a čistého neba. Horúčava, vďaka ktorej síce trpíte, ale aj cítite dotyk slnečných lúčov na tvári, vôňu kvetov a okrem vtáčieho štebotu počujete lenivý žblnkot okolitej rieky, akoby aj ju to teplo unavovalo. Teplo sršiace priam z knihy. Všetko dokopy sľubuje romantický dobový zážitok, aj keď na blízku niet dostatok mužského pokolenia.
Urapotaným mladým dámam to v deň Sv. Valentína nevadilo. Konečne mohli opustiť areál akadémie a vydať sa na celodenný výlet, piknik pri Hanging Rock. Povolený bol obed pod skalou, oddych, čítanie a následne vrátenie sa na neskorú večeru. Dokáže si človek strážiť čas, keď sa zrazu cíti slobodne ako divá zver? Ani vás nerozčúli, že hodinky, ktoré nikdy nezastali, ukazujú zlý čas a ich ručička sa nehýbe. Máte chuť objavovať prírodu a zákutia veľkej skaly a len mihom sa spýtate, či môžete a zrazu vás niet. Posledné zakývanie a povedaný sľub, že sa čoskoro vrátite..

Po dočítaní knihy som si pozrela film z r. 1975 a teda poviem vám, dalo to riadku bodku za celým príbehom. Ostalo mi sucho v ústach a neviditeľná hrča v krku nešla prehltnúť.

Čím to bolo, že účastníci pikniku prestali vnímať čas? Malo miesto, kam sa vybrali na piknik, nevysvetliteľnú moc? Áno, všetko čo sa stalo, bolo zahalené rúškom tajomstva a spoza ramien na vás dýchala mystika vyvolávajúca neistý mrazivý pocit. Zaujímavé je, že som mala pocit, že sa celý príbeh udial v jeden nekonečný deň. Tak trošku som do toho tajomna spadla. Prečo niektoré dievčatá bezhlavo opustili miesto, kde na nich čakala nedojedená kuracia roláda, želé a chutný koláč? Prečo si nezdriemli ako ostatný zvyšok piknikovej posádky? Prečo ich to ťahalo ku skale Hanging Rock, ktorá ich lákala ku skúmaniu a následnému odpočinku už bez pančušiek a topánok? Prebrodiť sa dlhou trávou, papradím a všetkým možným, čo následne zakrylo ich stopy, pohltilo spodničky, dotrhalo šaty a zrazu zmizli z povrchu zemského.

Ak ste po prečítaní knihy pátrali po ďalších informáciách ohľadom záhady zmiznutia dievčat, natrafili ste, ako aj ja, na viac článkov, vďaka ktorým sa váš úsudok uzdravil alebo zošalel. Ja stále neviem, čo si mam o pravdivosti tohto príbehu myslieť a alibistický postoj samotnej spisovateľky, je úžasný. Je iba na nás, čomu uveríme. Príbeh je síce fiktívny, ale vraví sa, že... Keďže ja som človek, ktorého trasie pri mystických príbehoch, rada uverím a ponechám si svoj skľúčený pocit z nedokončeného príbehu, ktorý autorka napísala behom 2 týždňov. Ako sama priznala, príbeh sa jej prisnil a sníval sa jej niekoľko dní. Niektorí jej priatelia prezradili, že Joan sa zaujímala o spiritualitu a verila v duchov. Svoju vieru a túžbu komunikovať o týchto veciach vsunula do príbehu ako akúsi časovú slučku, ktorá sa udiala v onen osudný deň na Valentína r. 1900.

Tiež existuje posledná "18" kapitola, ktorú autorka z knihy vyhodila. V tej dobe (r. 1967) nebolo vhodné, aby mal takýto koniec vysvetlenie. Ubralo by to na jeho atmosfére a tak oficiálny záver vyšiel, na želanie autorky, až posmrtne ako samostatná kniha v r. 1987 (urgentne potrebujem jej preklad!). Tiež Austrália prechádzala v 60 rokoch akýmsi kultúrnym obrodením a posledná kapitola bola na tu dobu (ako to správne pomenovať?) príliš moderná až nadčasová? Boli isté obavy, že by ho čitatelia skôr neprijali alebo by skôr ublížil napredovaniu rozkvitajúcej austrálskej literatúre (odporúčam si dohľadať všetky informácie o tejto záverečnej kapitole). Mne osobne to rozšírilo pohľad na samotný príbeh, autorkine zmýšľanie a tiež moje súkromné polemizovanie o čase – nečase.

V tejto českej verzií, ktorú som čítala ja, je výborný doslov prekladateľky, ktorá nám objasňuje prečo je okolo skaly Hanging Rock také halooo. Je to miesto, ktoré v minulosti slúžilo ako miesto obchodu a uzatvárania mieru a jeho pôvodne obyvateľstvo s ním bolo späté nie len kultúrne, ale aj duchovne. Istá magická aura tam zrejme naozaj je. V dnešnej dobe sa rezervácia Hanging Rock využíva ako koncertné miesto pre veľké mená (The Eagles, Elton John, Ed Sheeran, Bruce Sprengsteen atď. ..).

Aj keď ma druhá polka knihy už tak nebavila ako prvá (tá je záhadou sama o sebe s vygradovanou tajomnou atmosférou, s nádhernými opismi prírody a poéziou pohladenými vetami), celkový dojem z knihy je naozaj uspokojivý. Nie som si však istá, či mi stačil tento český preklad, ktorý bol na mňa trošku priťažký. Poznáte to, keď sa v čítaní zasekávate a viac myslíte na samotné slová ako na celok. To odpútavalo moju pozornosť, miestami bolo na obtiaž a nebavilo, a preto asi potrebujem slovenskú verziu s ospevovaným prekladom Lucii Halovej, nech sa cítim ako ryba vo vode. Samotný román bol napísaný náročnejšou angličtinou, tak už sa nečudujem. Tiež ma mrzí, že táto dokonalá téma nebola pre mňa dotiahnutá na 100%. V skutočnosti ide vlastne o strašnú drámu, ktorá poznačí viacero životov a smrť si nenájde iba dievčatá zatúlané v skale (ak v ich prípade ide naozaj o onú smrť). Škoda, že sa autorka viac nepohrala s intimitou mysle stratených hlavných postáv a aj postáv, ktoré ostali trvale poznačené touto nešťastnou a nikdy nevyriešenou udalosťou

Knihu určite odporúčam, len neviem, či bude pre každého. Je skôr pre „náročnejšieho“ čitateľa, ktorý v románoch hľadá viac hĺbku, ako pobavenie. Záhada Akadémie Appleyard vo vás ostane rezonovať a myslím, že na nevysvetlené zmiznutie dievčat a jednej učiteľky tak ľahko nezabudneme.

Čti víc

11
11

Marcela Kurajdová napsala recenzi

20.09.2021 08:16

Ngannelong, tak mu vravia domáci. Ja by som povedala „tamtá desivá zubatá hora“. V skutočnosti je to skalnatý útvar (bývala sopka), ktorý vznikol stuhnutím vyliatej magmy. Už len tento pôvod je pre mňa ďalším kúzlom, ktoré príroda dokáže. Hanging Rock (neďaleko Mount Macedon v štáte Victoria) starý vyše 6,25 milióna rokov je stále iba takým nováčikom spomedzi ostatných. Mamelon, ktorý už len pri pohľade naň pôsobí ako jadro neviditeľného magnetického pola; miesto, ktoré vábi ľudí a zver, ktoré sa v ňom nenávratne stratia...

Záhada Akadémie Appleyard – aj takto môžeme nazvať túto, svojím spôsobom, jedinečnú knihu Piknik na (pri) Hanging Rock. Anotácia znela výborne, až sa mi zježili chlpy na rukách. Stalo sa na Valentína v r. 1900 – deň, keď tri dievčatá a jedna učiteľka zmizli bez stôp niekde pri, na, v, pod? Hanging Rock. Už sa nevrátili a nikdy sa nenašli. Nárek a šuškanie ostatných študentiek, guvernantiek, zamestnancov kuchyne a ľudí z okolia riaditeľke školy veľmi nepomohli. Sledujeme tak negatívne pôsobenie účinkov zmiznutia a ich rýchly spád na školu a okolitú komunitu.

Prečo som o tomto vyše 55 rokov starom románe ešte nepočula? Mladé, veselé a neskúsené, zato vzdelané a po dobrodružstve túžiace dievčatá vyššej spoločnosti. Študentky internátnej školy Appleyard College, ktoré nám svojimi mravmi a zaužívanými spôsobmi pripomínajú, že je rok 1900. Bolo to obdobie, kedy sa nosili korzety, hrubé pančušky, topánky na nižšom podpätku pre správne držanie ženského tela, kožené rukavičky a klobúčiky aj napriek horúcemu letnému počasiu, z ktorého by dnešné dievčatá rad radom poodpadávali (teda ja určite). Páni mali na hlavách svoje povestné klobúky, v rukách vychádzkové palice a „sluhov“, ktorí im dolievali víno a starali sa im o kone. Zdvorilostné správanie tiež nechýbalo (nie, ako dnes = veď viete, ako šafranu..).
Aj keby ste si nečítali, o čom kniha je, vedeli by ste, že príbeh sa odohral počas suchého leta, keď slnko pálilo ako fras a vaše zmysly boli otupené, no stále schopné vnímať krásu austrálskej buše a čistého neba. Horúčava, vďaka ktorej síce trpíte, ale aj cítite dotyk slnečných lúčov na tvári, vôňu kvetov a okrem vtáčieho štebotu počujete lenivý žblnkot okolitej rieky, akoby aj ju to teplo unavovalo. Teplo sršiace priam z knihy. Všetko dokopy sľubuje romantický dobový zážitok, aj keď na blízku niet dostatok mužského pokolenia.
Urapotaným mladým dámam to v deň Sv. Valentína nevadilo. Konečne mohli opustiť areál akadémie a vydať sa na celodenný výlet, piknik pri Hanging Rock. Povolený bol obed pod skalou, oddych, čítanie a následne vrátenie sa na neskorú večeru. Dokáže si človek strážiť čas, keď sa zrazu cíti slobodne ako divá zver? Ani vás nerozčúli, že hodinky, ktoré nikdy nezastali, ukazujú zlý čas a ich ručička sa nehýbe. Máte chuť objavovať prírodu a zákutia veľkej skaly a len mihom sa spýtate, či môžete a zrazu vás niet. Posledné zakývanie a povedaný sľub, že sa čoskoro vrátite..

Po dočítaní knihy som si pozrela film z r. 1975 a teda poviem vám, dalo to riadku bodku za celým príbehom. Ostalo mi sucho v ústach a neviditeľná hrča v krku nešla prehltnúť.

Čím to bolo, že účastníci pikniku prestali vnímať čas? Malo miesto, kam sa vybrali na piknik, nevysvetliteľnú moc? Áno, všetko čo sa stalo, bolo zahalené rúškom tajomstva a spoza ramien na vás dýchala mystika vyvolávajúca neistý mrazivý pocit. Zaujímavé je, že som mala pocit, že sa celý príbeh udial v jeden nekonečný deň. Tak trošku som do toho tajomna spadla. Prečo niektoré dievčatá bezhlavo opustili miesto, kde na nich čakala nedojedená kuracia roláda, želé a chutný koláč? Prečo si nezdriemli ako ostatný zvyšok piknikovej posádky? Prečo ich to ťahalo ku skale Hanging Rock, ktorá ich lákala ku skúmaniu a následnému odpočinku už bez pančušiek a topánok? Prebrodiť sa dlhou trávou, papradím a všetkým možným, čo následne zakrylo ich stopy, pohltilo spodničky, dotrhalo šaty a zrazu zmizli z povrchu zemského.

Ak ste po prečítaní knihy pátrali po ďalších informáciách ohľadom záhady zmiznutia dievčat, natrafili ste, ako aj ja, na viac článkov, vďaka ktorým sa váš úsudok uzdravil alebo zošalel. Ja stále neviem, čo si mam o pravdivosti tohto príbehu myslieť a alibistický postoj samotnej spisovateľky, je úžasný. Je iba na nás, čomu uveríme. Príbeh je síce fiktívny, ale vraví sa, že... Keďže ja som človek, ktorého trasie pri mystických príbehoch, rada uverím a ponechám si svoj skľúčený pocit z nedokončeného príbehu, ktorý autorka napísala behom 2 týždňov. Ako sama priznala, príbeh sa jej prisnil a sníval sa jej niekoľko dní. Niektorí jej priatelia prezradili, že Joan sa zaujímala o spiritualitu a verila v duchov. Svoju vieru a túžbu komunikovať o týchto veciach vsunula do príbehu ako akúsi časovú slučku, ktorá sa udiala v onen osudný deň na Valentína r. 1900.

Tiež existuje posledná "18" kapitola, ktorú autorka z knihy vyhodila. V tej dobe (r. 1967) nebolo vhodné, aby mal takýto koniec vysvetlenie. Ubralo by to na jeho atmosfére a tak oficiálny záver vyšiel, na želanie autorky, až posmrtne ako samostatná kniha v r. 1987 (urgentne potrebujem jej preklad!). Tiež Austrália prechádzala v 60 rokoch akýmsi kultúrnym obrodením a posledná kapitola bola na tu dobu (ako to správne pomenovať?) príliš moderná až nadčasová? Boli isté obavy, že by ho čitatelia skôr neprijali alebo by skôr ublížil napredovaniu rozkvitajúcej austrálskej literatúre (odporúčam si dohľadať všetky informácie o tejto záverečnej kapitole). Mne osobne to rozšírilo pohľad na samotný príbeh, autorkine zmýšľanie a tiež moje súkromné polemizovanie o čase – nečase.

V tejto českej verzií, ktorú som čítala ja, je výborný doslov prekladateľky, ktorá nám objasňuje prečo je okolo skaly Hanging Rock také halooo. Je to miesto, ktoré v minulosti slúžilo ako miesto obchodu a uzatvárania mieru a jeho pôvodne obyvateľstvo s ním bolo späté nie len kultúrne, ale aj duchovne. Istá magická aura tam zrejme naozaj je. V dnešnej dobe sa rezervácia Hanging Rock využíva ako koncertné miesto pre veľké mená (The Eagles, Elton John, Ed Sheeran, Bruce Sprengsteen atď. ..).

Aj keď ma druhá polka knihy už tak nebavila ako prvá (tá je záhadou sama o sebe s vygradovanou tajomnou atmosférou, s nádhernými opismi prírody a poéziou pohladenými vetami), celkový dojem z knihy je naozaj uspokojivý. Nie som si však istá, či mi stačil tento český preklad, ktorý bol na mňa trošku priťažký. Poznáte to, keď sa v čítaní zasekávate a viac myslíte na samotné slová ako na celok. To odpútavalo moju pozornosť, miestami bolo na obtiaž a nebavilo, a preto asi potrebujem slovenskú verziu s ospevovaným prekladom Lucii Halovej, nech sa cítim ako ryba vo vode. Samotný román bol napísaný náročnejšou angličtinou, tak už sa nečudujem. Tiež ma mrzí, že táto dokonalá téma nebola pre mňa dotiahnutá na 100%. V skutočnosti ide vlastne o strašnú drámu, ktorá poznačí viacero životov a smrť si nenájde iba dievčatá zatúlané v skale (ak v ich prípade ide naozaj o onú smrť). Škoda, že sa autorka viac nepohrala s intimitou mysle stratených hlavných postáv a aj postáv, ktoré ostali trvale poznačené touto nešťastnou a nikdy nevyriešenou udalosťou

Knihu určite odporúčam, len neviem, či bude pre každého. Je skôr pre „náročnejšieho“ čitateľa, ktorý v románoch hľadá viac hĺbku, ako pobavenie. Záhada Akadémie Appleyard vo vás ostane rezonovať a myslím, že na nevysvetlené zmiznutie dievčat a jednej učiteľky tak ľahko nezabudneme.

Čti víc

11
11

Marcela Kurajdová napsala recenzi

20.08.2021 12:29

S touto temnou krasavicou sa obchadzame uz nejakych par rokov, ale vedela som, ze raz sa pomojkame :) Osud zariadil, ze sa ku mne konecne dostala a to vdaka vydavatelstvu Zelený kocúr!

Ti, co ma lepsie poznaju vedia, ze s panom Burtonom sme stari kamosi a jeho neprekonatelna Ospala diera startuje moj kazdorocny Halloween.
Timov talent, zmyslanie a morbidny humor je pre mna to prave orechove, aj ked Charlieho tovaren na cokoladu som trochu rozdychavala :/ Nuz, aj majster Tarantino sa vie seknut.. :D Utla knizocka skryva kadejake humorne verse/neverse, ktore potesia vsetkych Timovych fanusikov. Je dokonalym darom aj pre tych, ktori uz nevedia co so sebou, ale aj pre tych, ktori sa sklamali v laske a myslia si, ze nic horsie sa uz nemoze stat. Omyl drahi priatelia! Hned prva basen vas presvedci o tom, ze pokial nie ste Triesko a nezamilujete sa do Zapalky, vsetko je v poriadku a vy ste stale "sejfff" :D Triesko uz nie, lebo sa buchol do Zapalky a boli z toho iskry hromy blesky ... cista smrt! :D

Zhltnete ju na jedno dlhsie posedenie pri kave (a cigoske), potesite svoju temnu (alebo aj netemnu) dusu a nie jedno oko. Ja som nadsenaaa!
Zbierka obsahuje aj anglicky original.

Čti víc

11
11

Marcela Kurajdová napsala recenzi

20.08.2021 12:21

Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.

ONA - 26 ročná učiteľka Celeste Priceová
ON - 14 ročný žiak Jack Patrick ... a ďalší v jeho veku
..nesmie byť tučný, ani príliš vysoký, žiadny svalovec - tí sú sebavedomí a extrovertní. Neudržia tajomstvom, nepoznajú hanbu a radi sa pochvália. Musí byť plachý, spolužiakmi neuznávaný a nesmie mať akné! Pleť musí byť krásna, bez znakov puberty. Musí to byť ešte mladý, dospievajúci, feromónmi páchnuci a vlastným potom dolepený chlapec. Nie navoňaný dospievajúci muž! Stále nadržaný a túžiaci po sexe, aj keď ho ešte nezažil. Nesmie zarastať, to je už odpudivé. Nesmie mať viac ako 14 rokov!..

Toto boli prehnané a náročné kritéria, podľa ktorých si Celeste vyberala. Chorá Celeste, ktorá vyštudovala učiteľstvo len preto, aby sa ľahko dostala k mladým chlapcom, ktorí ju tak priťahovali. Chorá Celeste, ktorá hneď v prvý vyučujúci deň napísala na predné lavice šťavou z rozkroku svoje meno a čakala, kto "ju" ucíti. Ucítil by ju ten pravý. Ten, ktorý tiež hľadá.. možno ju.
Zvrátená, vypočítavá, perverzná a manipulatívna, večne nadržaná suka. Manžela si vyberala podľa majetku, vďaka ktorému mala pokryté všetky materiálne potreby, ale čo jej túžby? Závislá od masturbácie a špehovania vyhliadnutého objektu. Svojho 31-ročného manžela nechcela v posteli ani vidieť. V skutočnosti to bol pre ňu už starý cap, ktorého bolo treba (najlepšie každý večer) „niečím“ uspať. Muž, ktorý bol v najlepších rokoch, no nedokázal ukojiť jej divoké chúťky a posteľovú perverznosť, o ktorej ani netušil. Nebol to jednoducho hormónmi prevoňaný študent s denno-dennou viacnásobnou erekciou a mastným lesklým čelom (prosím predstavte si sexy pot na čele, lebo podľa Celeste boli mladí spotení chlapci sexi) – viem, ide to veľmi ťažko. ????????
... Potom si už iba pustiť telku a hľadať klipy, kde sa budú mladí dospievajúci chlapci naháňať (najlepšie na pláži, iba v plavkách).
~
„Mnohým by to možná připadalo jako protimluv, ale já to považovala za prostou ironii: spát s dospívajícími je podle mne jediná metoda, jak zajistit trvale zdravý sex. Teenageři jsou pozorní, pečlivě vnímají každý detail a obsesivně u něj prodlévají. Jsou od přírody obsesivní. A existuje snad nějaký jiný oprávněný způsob, jak prožívat sex? Vzpomínám si, jak jsem si na vysoké před mladším bratrem jednoho kamaráda stáhla tričko. Rozzářily se mu oči, jako kdyby poprvé v životě viděl sníh.“
~
Viete za čo najviac tlieskam autorke? Za to, že naša hlavná hrdinka má iba 26 rokov. V podstate je to mladá príťažlivá žena, mentálne stále dospievajúca a možno práve tá žena šťasteny, ktorej vzhľad pôsobí na šťavnatých 20 rokov. Vďaka manželovým peniazom si mohla dovoliť drahé kozmetické procedúry, ktoré by ju v jej veku ešte nemali trápiť, nie ich ešte využívať. Posadnutá mladosťou, postavou bez jedného gramu tuku, odsudzujúca starobu, akoby to bola pliaga ľudstva. Povrchná voči starším ľuďom tak veľmi, až preto nemám pochopenie. Presne za tento vek a popis ju neviem rovnako nenávidieť ako akéhokoľvek starého slizkého pedofilného chlapa. Áno, je mi odporná a obratom by som ju zavrela na psychiatriu, ale miestami som mala pocit, že jej takto „šibe“ len preto, lebo vždy všetko mala a teda nemala ani potuchy, aké ťažké je zarábať veľké peniaze a nemať popritom čas myslieť na blbosti. Lenže naša príťažlivá Celeste bola veľmi inteligentná a vypočítavá a platilo u nej pravidlo „kto si ako urobí, tak má“.
~
„Jsem mladá a vypadám dobře, takže vše jde zatím snadno. Snažím se nemyslet na ty mrazivé roky, kdy mě proud času začne okrádat o svěžest a tělo spustí změny k horšímu. Budu se pak muset omezit na kluky určitého typu – mladíky bez matky anebo jedince tak sexuálně lačné, že jim moje opotřebovanost nebude vadit. Nakonec si budu muset najít líp placené místo někde u velkého města, kde si lze na jeden večer koupit hošany bez domova. Ale do té doby ještě zbývá mnoho let, a já si mezitím hodlám užít spousty legrace.“
...
„Kolem předupala běžkyně, ženská přes třicítku, hřmotně lapající po dechu. Mela uhnaný výraz člověka, který přibíhá z tíživé situace a s hroznou zprávou směruje na ještě méně příjemné místo. Tenhle výraz v obličeji byl v ostrém kontrastu k copu černému jak kafe, který jí trčel uprostřed lebky jak chochol na klobouku napoleonského infanteristy. Ženy – lidé – nemají žádný způsob, jak ladně zestárnout: od jistého momentu vypadá každý detail, který evokuje mládí – tak jako ten její účes, ve stylu studentské roztleskávačky -, trapně.“
~
Budem úprimná - ťažšie sa mi prijíma fakt, že mladá žena môže byť až takto úchylná a sebecky zameraná na svoju rozkoš (môže za to nuda alebo ju rovno zaškatuľkujem ako „pedofilku“?). Aj z tohto dôvodu je pre mňa kniha Tampa unikátom spomedzi všetkých kníh o pedofiloch, manipulácii a celkovej sexuálnej šialenosti dospelých ľudí za dospievajúcimi deťmi. Toto totiž nie je o láske medzi (staršou) ženou a mladým mužom. Toto je iba o sexuálnom apetíte našej hlavnej hrdinky, kde sledujeme ako krásne využiť dar reči pre zvádzanie a dosiahnutie svojich cieľov. Pochopte ma, prosím, správne – ja si nehoviem v týchto témach, ale sú pre mňa zaujímavé, pretože sa v reálnom živote dejú a je dôležité poznať aj „pedofilnú“ myseľ, nakoľko to v konečnom dôsledku pomôže pri určení trestu a celkovom vyšetrovaní každého prípadu. Presne tento pohľad kniha ponúka a zároveň je aj veľkým paradoxom, keď očakávame spravodlivosť a zadosťučinenie! Viac nebudem prezrádzať, lebo stojí za prečítanie.

Dielo inšpirované Lolitou a vždy s ňou porovnávané. Ako bude reagovať spoločnosť na fakt, že predátorom je krásna mladá žena? Je rozdiel v tom, ak je pedofilom žena a nie muž? Neuberajú sa percentá viny len preto, lebo mladí chlapci nie sú až tak zraniteľní ako mladé dievčatá? Otázky, na ktoré je možno ľahké odpovedať, ale tiež otázky, ktoré vyvolávajú veľa podotázok. Výborná kniha ukazujúca opačný príbeh (skôr sa stretávame s prípadom, keď je pedofilom chlap), bez štipky naivity a prikrášlenia. Naopak s brutálnou surovosťou, či už ide o sexuálne scény alebo emočný dopad.

Príbeh nám rozpráva samotná učiteľka – v mojom prípade to znamenalo, že som mala chuť rozdávať facky vždy, keď som knihu otvorila. Občas pritiahnuté za uši (odtrhnúť si podpísaný kúsok z pohľadnice s menom môjho milovaného študenta a vraziť si ho čo najhlbšie – vy viete kam! Mňa hneď napadlo to množstvo baktérií, špinavé ruky a potom som dostala sebareflexný preplesk, že toto normálna žena NAOZAJ neurobí) alebo iba nepoznám perverziu človeka natoľko, že sa naozaj pripravuje na prvý školský deň tak, ako keď ide žena na druhé rande a hrozí minimálne "druhá méta"? - celá sa oholí, nedá si podprsenku a naschvál sa postaví k ventilátoru, aby mali študenti krásny výhľad na jej stoporené bradavky, ktoré by najradšej roztrhali ten kus látky, ktorý ich zakrýval.. kriste pane na nebi! Na druhú stranu, bez ohľadu na to, čo kniha rieši, prebúdza aj istú dávku vzrušenia, ktorú chcete potlačiť, ale ak máte bujnú predstavivosť ako ja, nie je vôbec ľahké tomu odolať. :D :D

Jeden bod u mňa pani učiteľka predsa len má a to za svoj pud sebazáchovy – nechcela deti, lebo si bola vedomá toho, že ak by to bol syn, od istého veku by jej nebol ľahostajný (omg, si robíš prdel Celestííína?!!!). Podobne zmýšľal aj Humbert Humbert v Lolite, ktorý sa do toho vložil ešte viac a slintal aj nad vlastnými vnučkami. Na rozdiel od neho nechcela Celeste ani náhodou takúto možnosť pripustiť. Často tiež zdôrazňovala, že jej krása a dokonalé telo bolo pre ňu (aj jej manžela) všetkým! Žiadne deti, ktoré spôsobujú strie a kilá navyše, nepripadali do úvahy. Išlo to ruka v ruke a mne aspoň nebolo zle pri čítaní sexuálnych predstáv s jej vlastným synom.

Prvý sexuálny zážitok medzi pani učiteľkou a študentom Jackom opísala autorka dokonalo a vyvolala vo mne pocit maximálneho znechutenia. Nešlo o to, čo sa dialo, ale spôsob, akým tento ženský zvrhlík lámal, prehováral, lichotil a nakoniec aj zlomil svoju obeť. Hneď ma napadlo, že sfilmovať túto knihu by nebolo od veci, len neviem, či by nešlo skôr o porno, ako o účelový film, prípadne by ho nesmeli točiť Slováci, ani USA. Po vzhliadnutí filmu Srdcová kráľovná si dovolím tvrdiť, že takí Dáni/Švédi by to dokázali bravúrne.

Dokonalý psychologický a časový obraz precíznej prípravy a opäť zdôraznený fakt, že pedofil/manipulátor/sexuálny predátor je vždy o pár krokov dopredu ako jeho obeť. Podobný názor som mala aj na knihu Ty krásna, temná Vanessa.

Ľútosť? V žiadnom prípade, ale.. na stotinu sekundy mi Celeste bolo ľúto, pretože ako čitateľ som si uvedomila, že aj keď je to sebecký a sexuchtivý sociopat, ktorý nepozná emočnú náklonnosť, akékoľvek výčitky, natož súcit a lásku (iba k sebe samej), s jej úchylkou sa musela narodiť a to neprajem nikomu. Nevieme síce, aké mala detstvo, ale podľa jej správania dedukujem, že to bolo šťastné dieťa a aj žena, pretože všetko čo chcela - po čo túžila - mala, a aj dostala! Ak by mal niekto nutkanie po mne za toto hádzať virtuálne kamene, páči sa. Nezosypem sa z toho! :)

Pri tejto knihe som si poznámky ako aj celú recenziu začala písať už po prvých prečítaných stranách a som tomu rada. Keď som si totiž prečítala veľmi hodiaci sa Doslov, zistila som, že minimálne na 80% sa s nim stotožňujem. Je dokonalým zhrnutím celej knihy a navádza k ďalším otázkam, ktoré sa vám v hlave začnú vynárať ako z bezodnej studnice. Tampa je ako taká malá štúdia nenormálnej mysle zameranej na sexuálne uspokojenie, nie však vyslovene s dieťaťom, ale mladým dospievajúcim chalanom a preto neviem obratom a jednostranne povedať, že ONA je pedofil, keď chlapci v určitom veku dospievania túžia presne po tom, čo je v Tampe opísané. Viem, že niekto bude mať iný názor, ale toto je moje pochopenie knihy a moje emócie, ktoré vo mne vyvolala!
Naozaj výborne dielo, ktoré odporúčam všetkými stopäťdesiatimi aj ďalšími.
~
„Klimatizace mi sice mrazila kůži na lebce, ale nedokázala odvát to neustálé svedení, které mě nutilo pořád znova křížit, otevírat a přehazovat nohy. Chvílemi jsem si už prala, abych mela místo vlastních genitálií protézy a mohla si je snadno sundat. Vydávaly ze sebe neustálý bzukot vzruchu, po celý můj život spouštěly šum žádostí jak nějaký nekončící soundtrack – a kamkoli jsem se podívala, seděla tam chlapecká těla a já musela sledovat, jak kluci znuděně poklepávají prsty o lavici, jak se jim napíná teprve zvolna sílicí biceps, když zdvihají ruku, aby se poškrabali za uchem, a jak jim mezi rty proniká poupátko jazyka, aby si naslinili koutky úst. Než den skončil, stěny třídy byly potažené pachem feromonů jak čerstvým nátěrem a mne se točila hlava.“
~

Čti víc

11
11

Marcela Kurajdová napsala recenzi

20.08.2021 12:16

PYROKINÉZA - Schopnosť ovládať plamene, oheň alebo teplo pomocou vlastnej mysle. Tiež fiktívna alebo legendárna schopnosť zapaľovať oheň len silou vôle. Niekedy sa označuje aj ako určitý druh psychokinézy. Zahrňuje všetky schopnosti manipulácie s ohňom: od základných ako zapaľovanie a hasenie až po vedľajšie ako je teplota alebo tvar plameňa.

Sranda, akú majú slová MOC! Ja som si vďaka názvu knihy stále spievala Firestarter od The Prodigy a teda poviem vám, dokopy to malo celkom hustú atmosféru.

Moja druhá kingovka a Kingov v poradí 9 román (r. 1980). Spomínam si, že Podpaľačku som počas svojho života chytila do rúk už 2x, ale nikdy nedočítala. Voľajako ma to v 20-tke nebralo, aj keď otec vravel, že je super. Samé naháňačky, vysielačky, občas nejaký oheň, smrad zo spálených vlasov, auta vo vzduchu a únava dvoch utečencov, ktorú som tiež pociťovala, ale z čítania. Na môj vkus sa v románe nachádza viac textu, než by potreboval. Opisy ulíc v trošku prehnanom množstve, kde čo je alebo bolo - s radosťou by som uvítala redukciu minimálne o 30 FS. Prvé strany mi prišli vlažnejšie a musela som sa cez ne prehrýzť. Beriem to tak, že do niektorých knižných príbehov musím dospieť, aby som dokázala oceniť ich kvalitu alebo proste zo mňa nebude Kingo-fil.
Tak ako Carrie, ani Podpaľačka ma štýlom písania neohúrila natoľko, aby som povedala WAW a bodovala 5 hviezdami, aj keď samotný príbeh o dievčatku, ktoré chrlí oheň ako taký drak (nie dráčik požiarnik, to si nepleťme!) je na postavenie zo stoličky.

Myslím, že Kingovú Podpaľačku nemusím predstavovať, ale verím tiež, že sa nájde kopa ľudí, ako ja donedávna, ktorí knihu poznali iba kvôli názvu, prípadne kvôli malej rozkošnej Drew Barrymore a jej poletujúcim vlasom ala Beyoncé na pódiu, ktorá si v tomto detskom veku nezahrala iba v E.T. mimozemšťanovi, ale aj vo filme Ohnivé oči (Firestarter r. 1984). Z názvu aj anotácie tohto psychothrilleru vieme, že naša malá princezná je vlastne diablova zbraň (hlavne, keď ju niekto naštve). Možno máme niečo spoločné, lebo aj mne stúpa telesná teplota, keď ma niekto vytočí - hlavne v tvári, takže bohvie.

Chúďa malé si to ako bábätko neuvedomuje (logicky). Až keď sa udejú škaredé veci ako popálene mamičkine ruky a spálená obľúbená hračka, si začne malá Charlene McGeeová (Charlie) uvedomovať, že robí niečo, čo JE ZLÉ. Niečo, čo dokáže ublížiť, ale aj zabiť a to niečo nevie ovládať. Bohužiaľ aj NIEČO, čo sa v blízkej budúcnosti bude od nej vyžadovať, lebo iba tak dokáže zachrániť seba a svojho otca Andrewa. Ako 8-ročná si začne uvedomovať svoju moc. V kútiku duše sa jej to páči a to ju vyľaká ešte viac ako nejaké zapaľovanie podrážok mužom, ktorí si to zaslúžia. Spozná tiež pocity viny, strachu a zúfalstva, pretože svojou schopnosťou dokáže nie len ochrániť a zničiť. Vedľajším účinkom sú škody na majetku a životoch iných, ktorí za nič nemôžu a ktorých má dokonca rada. Veľký vnútorný boj, ktorý Charlie prežíva spôsobuje dokonca myšlienky na samovraždu, lebo inej cesty podľa nej niet. Toto priznanie je aj pre čitateľa bolestné.

Charlie - dcéra, ktorá bola božím požehnaním lásky dvoch ľudí, no dieťa, ktorého hlavnou nadprirodzenou schopnosťou je pyrokinéza, a teda dieťa, ktoré nikdy nebude mať normálne detstvo. Mutant.

Podstatou celej knihy je útek otca s dcérkou v NY pred organizáciou Firma, ktorá ma na rováši testovanie nového syntetického hormónu, ktorý tak trošku DOSŤ! mení osobnosť človeka a grátis v nich prebudí nadprirodzené schopnosti (telepatia, telekinéza..), prípadne niektorí rovno zošalejú alebo si vyškriabu oči alebo rovno umrú. Nejde teda o testovanie neškodnej drogy L6, ako bolo študentom, ktorí za to dostali 200$, povedané. Firma celá besná zrazu nevie, či potrebuje živých oboch alebo len TU MALÚ, ktorá je dcérou testovanej Vicky a Andrewa. Predpokladajú totiž, že u dieťaťa budú nadprirodzené schopnosti oveľa silnejšie a nebezpečnejšie. Čo takto ich testovať a využiť vo svoj prospech? Ako to už pri týchto naháňačkách býva, aj by som napísala "samá krv", ale v tomto prípade samé ohníky a ohne, sem tam nejaká mŕtvola a pre ešte väčšie zdôraznenie moci našej malej Charlie, veľké výbuchy a pomocná telepatia s otcom. Detailné opisy smradu po spálenom mäse, látke, vlasoch, tráve, či roztavenom železe boli bravúrne ako aj dokonalosť záverečného masakru, ktorý som si neskutočne užila.

Aj by som sa ďalej rozpísala (ako to mám vo zvyku), lebo pán spisovateľ ŠteFko Kráľ pútavo píše o rôznych činnostiach organizácií, ktoré vyšetrujú a zaoberajú sa podobnými, ak nie rovnakými prípadmi, ale.. jeho doslov ku knihe je tak výborne napísaný, že ja by som to lepšie nedokázala (slová, vďaka ktorým mam o ďalších 1000 myšlienok naviac).
Za mňa 3,5 hviezdičky z 5.

Čti víc

11
11

Marcela Kurajdová napsala recenzi

20.08.2021 12:11

Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.

Pamätáte si na nešťastné udalosti v r. 2017, ktoré sa pripisovali nebezpečnej online hre s názvom Modrá veľryba (inak tiež „Tichý dom, More veľrýb, Zobuď ma o 4:20“)? Hrala sa prostredníctvom sociálnych sieti a nabádala mladých ľudí, prevažne teenagerov, plniť sebapoškodzujúce úlohy, ktoré vrcholili „výhrou/odmenou“ spočívajúcou v psychickej rezignácií mladého človeka a prijatím faktu, že samovražda je vykúpenie a začiatok lepšieho života. Choré, že? Polemizuje sa, či nešlo o hoax a aj na samotnej wikipédii je to opísané veľmi alibisticky, no v tom roku len v Rusku zaznamenali 130 samovrážd spájaných s MV. Pre autora tejto hry išlo o oslobodenie spoločnosti od biologického odpadu, tj. slabých a nepotrebných ľudí, trpiacich psychickými poruchami, prípadne iba so sklonmi mať zlé a smutné myšlienky, ktoré sa dali zlomiť. Spáchanie samovraždy bolo síce myslené ako začiatok lepšieho života, pretože ten doterajší bol pre obete hry neznesiteľný a nemal žiadny zmysel, ale pre autora to bol splnený cieľ.
Prečo spomínam túto smutnú a nechutnú záležitosť? Kniha „Bola som tu“ mi ju totiž, bohužiaľ, pripomenula. :(
~
„Neviem a nepoviem sa spolu člnkovali. Nepoviem vypadol z člna. Kto sa zachránil? Ten vtip nám raz povedal Megin strýko Xavier. Do omrzenia sme ho opakovali. Neviem. Neviem. Neviem.“
~
Príbeh je z kategórie teenagerské čítanie, ktorému sa už pár rokov vyhýbam. Rokmi som znáročnela a tento druh literatúry ma prestal baviť (a možno som nechtiac čítala slabšie knižné kusy). S takmer žiadnym očakávaním (anotácia nič konkrétne neprezrádza), ale s úmyslom oddýchnuť si od ťažších tém, som chytila do rúk túto krásnu mäkkú väzbu. Chcela som si prečítať niečo pohodové, aj keď hlavnou témou bola smrť študentky. A v tomto bol môj problém. Podcenila som tému „samovražda“ a dostala tak ďalšiu facku, ktorá mi nedala spať. Kniha je sama o sebe napísaná veľmi čitateľne a jednoducho. Naozaj je to YA (young adult) štýl, ale tá téma! Ďalšia kniha, ktorú by som zaradila do povinnej stredoškolskej literatúry a tiež ako „dobrovoľné“ čítanie pre rodičov.
Prečo? Práve preto, že mi pripomenula, že sú medzi nami ľudia (môže ísť aj o online samovražednú podpornú skupinu), ktorí sliedia a číhajú na potenciálne obete, ktoré sa dajú ľahko zmanipulovať a dokážu ukončiť svoj mladý a ešte neprežitý život na úkor potešenia nejakého úchyla, ktorý sa schováva doma za PC a robí zo seba neviditeľného VODCU! Vodcu, ktorý iba „pomáha“ strateným a nešťastným dušiam a zbavuje ich všetkého zlého. (NO COMMENT!!!)

Obsah knihy nám prezrádza, že ide o príbeh dvoch kamarátok, ktoré sa poznajú od malička, Cody a Meg. Pochádzajú z malého neškodného mesta s počtom obyvateľov max. 1574. Filchburg, kde sa nič nedeje, kde je doslova totálna nuda. Rozdelí ich univerzita na druhom konci kontinentu a čas, ktorý si zrazu na seba nevedia nájsť. Cody je v šoku, keď sa dozvie, že jej najlepšia kamarátka Meg, čerstvá 18-tka, spáchala samovraždu. Ako je to možne? Meg, ktorá bola vždy priebojná, kamarátska, nič pre ňu nebolo nemožné a s každým sa dala hneď do reči. Svojim spôsobom čudáčka, „ruža v púšti“, ako ju spisovateľka nazvala. Ešte aj spôsob, akým vykonala svoj odchod zo sveta bol zvláštny - naplánovaný do najmenších detailov, aby sa nič nepokazilo a neprezradilo. Ako to, že Cody nič nespozorovala? Boli predsa nerozlučné tandemské duo. Niečo jej na tom stále nesedelo. Myslím, že každá najlepšia kamarátka by sa pustila do akéhokoľvek pátrania, len aby zistila čo sa vlastne stalo a prečo si jej, bežne veselá a urapotaná priateľka, siahla na život.

Vtedy to celé začalo. Aj keď kniha vôbec nie je písaná dramatickým štýlom ala brutál triller, z ktorého vás nonstop mrazí, ja som z nej bola totálne hotová. Veci, ktoré vyplávali na povrch, ktoré vôbec neboli legálne, ale naopak hodné väzenia. Rúško tajomna, ktoré obaľovalo každý ďalší Codyn pohyb, ako aj jej narastajúci strach, čo ak sa to dozvie... Hnev, nezodpovedané otázky a smútok nás veľakrát donútia konať bez rozmýšľania. Je to ako droga, ktorá vám dá energiu a pocit, že dokážete čokoľvek, len aby ste zatienili tú bolesť z trápenia nad smrťou milovanej osoby. :(

Romantickú klišé linku teenagerov nekomentujem. Všetci sme boli mladí a občas zle zareagovali. :D V tomto príbehu je to len taký bočný slabý odvar popri tom všetkom, čo sa udialo a stále deje. Trošku narýchlo zbúchané, čo je škoda. Kniha by pokojne zniesla o pár strán naviac a hĺbka mohla byť dopriata aj novovznikajúcim vzťahom.

Chválim anotáciu, ktorá neprezrádza nič konkrétne, čo by pokazilo vašu dychtivosť z čítania, ale práve naopak! Iba vás posunie tým správnym smerom k väčšej zvedavosti. To skôr moja recenzia prezradila až príliš, aj keď sa snažím nepovedať všetko. Pre mňa to bol môj najnapínavejší YA príbeh, aký som kedy čítala a veľmi ma mrzí, že sa dnešná verejnosť nevenuje tejto téme oveľa viac. Aj choroby spojené práve so samovraždou sú nebezpečné a autorka zdôrazňuje, aby sme sa nebáli požiadať o pomoc kohokoľvek, aj keď máme iba škaredé myšlienky. Hlavne mladí ľudia, ktorí sú často nestabilní a plní nálad, nerozoznajú, či netrpia depresiami alebo či nejde o bipolárnu poruchu. Práve im treba najviac pomôcť a podchytiť prípadnú psychickú chorobu. Rozhodne si to zaslúži väčšiu pozornosť, ako takááá „dúha sem a dúha tam“, až sa z tej dúhy za chvíľu .... (všetko dokopy).

Kniha je venovaná akejsi Suzi Gonzalesovej. Po dočítaní sa dozviete prečo a KTO BOLA Suzi Gonzalesová a že práve ONA bola pre spisovateľku inšpiráciou k tomu, aby napísala túto knihu a vniesla tak do knižného sveta témy, ktoré nie sú až tak vyhľadávané a oblúbené. Sú však nebezpečné a keď sa im spoločnosť nebude dostatočne venovať, málokto z tých, ktorí potrebujú pomoc, nájdu v sebe odvahu a požiadajú o ňu.
Teda poviem vám, je mi dosť ťažko a asi sa rozrevem - aj vďaka záverečnej autorkinej reči, ktorá všetko krásne uzavrie a dovysvetľuje. Kiežby okrem svetlej nádeje tiež pomohla ako čisté a úprimné antidepresívum.
~
„Pred časom si mi povedal, nech sa radšej porozprávam s niekým iným, pamätáš sa? Poslúchla som ťa a teraz mám kopu nových priateľov, neuveriteľne inteligentných ľudí s veľmi kontroverzným pohľadom na svet. Vieš, ako som vždy chcela kráčať proti prúdu. Vzbura proti konvenciám má mnoho podôb. Existuje nekonečne veľa spôsobov života a človek sám rozhoduje, čo preňho život znamená. Naša spoločnosť je veľmi úzkoprsá, lenže keď sa raz prestaneš riadiť umelo vytvorenými pravidlami, otvoria sa ti nové cesty k slobode. To ma naučili moji nový priatelia. Sú mi veľkou oporou. Myslím, že moje rozhodnutie mnohých ľudí prekvapí, ale tak to už v punk rocku chodí, nie? V každom prípade už musím ísť. Chcem stihnúť autobus.“ (poznámka – autobus = zabiť sa)

Čti víc

11
11

Marcela Kurajdová napsala recenzi

20.08.2021 12:04

Tušila som, že román o hľadaní cesty medzi cudzou ženou a deťmi muža, ktorý nie je jej manželom, lež iba čerstvou známosťou, nebude žiadna ľahká komédia. Čo som však netušila, bola pavučina detailných situácií a jedného tajomstva, o ktorom vedeli takmer všetci, no nerozprávali sa o ňom. Viete ako to teda dopadne, keď všetci vedia, no myslia si, že ostatní nevedia? :D Totálny chaos, výčitky, nervozita a zbytočné nedorozumenia. Dráma, z ktorej aj vám bude clivo aj napriek tomu, že ste boli dieťa šťasteny, mali ste oboch rodičov, k tomu ideálne bývanie, vhodné podmienky na učenie a súkromie a hlavne ste mali niekoho, komu na vás záležalo a ľúbil vás. Aby som ale nevyvolala dojem, že ide o citovú vydieračku, nebudete mať permanentné slzavé údolie, iba akýsi srdca bôľ a pochopenie pre niektoré konania, ktoré deprimovaný, trúchliaci a aj osirotený človek urobí. :(
Tiež žiarlivosť nie je ideálna kamoška a dokáže pomotať myseľ nesprávnym smerom.

Snažím sa byť objektívna, no ide to ťažšie, nakoľko aj v našej rodine sa udiala rovnaká situácia. O to viac som súcitila s deťmi, ktorým zomrela mamina a vedela som sa vcítiť do kože manžela, ale aj samotnej hlavnej postavy Flory, ktorá bola tou „cudzou ženou“ . Tá, čo chcela dievčatám „ukradnúť“ ocka. Aspoň takto si to zo začiatku mysleli Jackove dcéry, hlavne staršia 17-ročná Izzy. Nedokázala prijať, že jej otec sa posúva ďalej, že žije ďalej, lebo musí. Inak by sa zbláznil, ale to Izzy nenapadlo. Ako každý teenager riešila iba svoj strach a zlý scenár, ktorý si sama vytvorila alebo žeby k tomu dopomohol fakt, že sa s otcom nevedeli porozprávať? Rola rodiča je zamestnanie na celý život a nečudujem sa, že tomu deti, ani nikto v Izzynom veku nechápu. Tak to proste je.. ako keby nadstavené prírodou. Nasleduje pomalý a utrápený kolotoč udalostí, ktorý našťastie (vo väčšine prípadov) dopadne dobre.
„kým nezažiješ, tak nepochopíš“
„kým sa nepopáliš, tak sa nepoučíš“
„kým sa neporozprávaš, tak...“

Som milo prekvapená, aj keď román obsahoval pár predvídateľných a klišé vecí, že pôsobil na mňa ako naozaj dobrá rodinná dráma. Nie sú náhodou aj tieto rodinné záležitosti jedno veľké klišé? :) Nejaký ten „vzorec“ podoby tam určite je a dokolečka dokola sa nám dejú podobné, ak nie rovnaké situácie ako vytrhnuté z filmu.

Flora je osamelá 30-tnička, ktorá pracuje v kvetinárstve, kde kedysi pracovala aj jej mama, než ju stihla nedobrovoľne opustiť. Bola iba 8-ročné dieťa a prischla tete, ktorá z toho nebola 2x nadšená. Ich vzťah bol skôr o vzájomnom rešpekte, aby vedeli vedľa seba existovať a neustálemu Florinmu prispôsobovaniu (pre pokoj v domácnosti). City ako láska a kamarátstvo od tety nepoznala. Ako to už býva, aby sa dieťa aspoň trochu zapáčilo, urobí všetko tak, ako chcete, povie všetko tak, ako očakávate.. len za jednu pochvalu, jeden úsmev ročne.. :(
~
„Pre tetu bola Flora uvoľnená nitka. Niečo, čo treba zo šiat odstrihnúť.“
~
Tak smutné, až vás z toho naozaj rozbolí srdce. Florine neustále podvoľovanie sa spôsobilo, že v dospelosti robila to isté a ľudia ju využívali a následne odkopli. Žiadne veľké priateľstvá alebo stabilný vzťah. Flooo (rada ju tak volám) ma vlastný svet, no nie je to bublina, ktorej by ste nerozumeli - postoj a trpezlivosť, tiež myšlienky nad drobnosťami a správaním ľudí. Obdivovala som jej vzťah ku kvetom. Vedela, ktorý ako vonia bez toho, aby ho mala pod nosom. Vedela, ktorý kedy darovať a na akú príležitosť. Ruža, aj keď je kráľovnou flóry, sa nie vždy hodí a mladú slečnu viac potešia poľné kvety ako bukréta ukrývajúca pár tŕňov a vážnosť. Kvety jej vynahrádzali láskavosť, ktorá chýbala ľuďom v jej okolí a ich vôňa ju upokojovala. Kvety boli jej najlepší priatelia.
~
„Naozaj túžila po tom, aby pre niekoho niečo znamenala, tak ako niečo znamenala pre svoju mamu. Chcela byť pre niekoho dôležitá. Prepojená s niekým. Chcela na niekoho dávať pozor a vedieť, že ten niekto dáva pozor na ňu. Chcela, aby ju niekto poznal a potreboval. Načo byť na svete, keď vás nik nepotrebuje? Načo, keď nikomu nezmeníte život?“
~
V románe sa nachádzali veľmi pekné myšlienky a samotný text mi prišiel miestami ako jemná poézia. Opisy emócii a hlavne Florinych myšlienok vždy dávali zmysel a bola tak neskutočne vnímavá, chápavá a láskavá, že sa Jack do nej hneď zamiloval. Bola presným opakom jeho ženy, ktorá bola aj na neho „veľká voda“. Viac si potrpela na názore iných a vždy sa chcela páčiť. Súťaživosť tak trošku naštrbovala ich vzťah a preto pokojná povaha Flooo bola pre otecka akýmsi zadosťučinením. Čo však na to dve mladé slečny, ktoré nevedia pochopiť, že život musí ísť ďalej? Neskutočne komplikované životné obdobie, ktorému nepomôže nič iné, iba čas. Veľa času a ochota vnímať a dopriať lásku – nie len sebe. Nie je to vyslovene psychologický román, ale téma je ťažšia a autorka s ňou narába opatrne. Oceňujem tiež snahu vyrovnať hladinu jemnou romantikou, občas aj šteklivými pasážami, ktoré, my dospelí, máme tak radi a tiež povaha malej 7-ročnej dcéry vedela rozveseliť a uľaviť od skľúčeného pocitu.

Nechcem veľa prezrádzať, kniha stojí za prečítanie a mne osobne otvorila nové pohľady na danú vec. Páčilo sa mi rozprávanie z pohľadu viacerých osôb - Flory, Jackovej staršej pubertálnej dcéry Izzy a tiež rodinnej kamarátky Clare, ktorá bola podobnej povahy ako Flooo. Obzvlášť Clare riešila vo svojom vnútri prečo sa celé roky priatelila so ženou, s ktorou nemala nič spoločné. Ak nerátame detske kamarátstvo, kde ju Becca (zosnulá mama) vytiahla z jej ulity, no zároveň ju využívala k tomu, aby pri nej vždy vyzerala lepšie a šikovnejšie. Je dôležité uvedomiť si, že nie každé kamarátstvo, ani to z detstva, či zo školy nemusí pretrvať večne. Stále sa niekam posúvame, dospievame a meníme. Niekedy sa nedá zotrvať s človekom, ktorý sa odkloní od vašej spoločnej cesty. Ťažšie je si tento fakt pripustiť a vedieť sa rozlúčiť. Veľa z nás sa nevie vzdať detských kamarátov, obzvlášť keď k ním cítime určitý druh vďaky, ale.. budeme vďačný do konca života? Pravý kamarát to nevyžaduje a nedáva nám pocítiť, že tak to má byť, lebo tak je to správne. Clarina mama mala na túto tému krásny monológ a ja si ho dovolím citovať:
~
„Ty s Beccou ste z vášho priateľstva vyrástli už dávno. Spájali vás len spomienky, jej neistota a tvoja neochota zmieriť sa s tým, že niekedy človeku prospeje niektorých vecí sa vzdať.
Život je priveľmi krátky, aby si ho zapĺňala priateľmi, ktorí sa o teba nezaujímajú ani ti neprinášajú radosť. Ľuďmi, ktorí sa len sťažujú, vysávajú z teba energiu, využívajú ťa, nespoľahlivými kamarátmi, ktorí nikdy neprídu, keď sa sľúbia – jedine ak si pri nich šťastná, v tom prípade si ich, samozrejme, nechaj. Zlí priatelia sú ako staré šaty v skrini. Sú ako to zamazané tričko, deravý sveter, šaty, ktoré ti už nesedia. Nemajú tam už miesto a treba sa ich zbaviť. ... Nejde o neľútostnosť, ak máš úctu sama k sebe. Okrem toho, vyberavosť v tom, s kým tráviš čas, patrí k starostlivosti o seba. Možno za to môže aj starnutie. Čas je vzácny. Vzácny je, pravdaže, vždy, ale keď sme mladí, trestuhodne ním mrháme. ... Priateľstvo má veľa spoločného s romantickou láskou – o niekoho sa zaujímaš, ľúbiš ho, a preto by si mala byť štedrá. Mala by si pre toho človeka chcieť len to najlepšie. Nesnažíš sa ho využívať vo svoj prospech.“
~
Občas som s Flooo bojovala, ale to len preto, lebo ja mam inú povahu. Ja by som veľa situácií riešila ráznejšie a bez akejkoľvek trpezlivosti, lebo niekedy aj to pomôže, keď človeku obratom otvoríte oči a nie dávať mu 300 rokov času, ale.. to som ja :D :D

Kniha je inak príjemné a pohodové čítanie, ktoré odsýpa ako piesok v hodinách. Nič náročne, aj keď samotná téma „komplikované rodinné vzťahy“, ako sa hovorí, nie je prechádzka ružovou záhradou.

Čti víc

„Knihy nemají být nářadím, které by zdobilo dům, nemají býti cenným zbožím, nýbrž mají býti zásobnicí, která živí ducha.“

Francesco Petrarca