Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Just the guy...
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Healing Hippo sa nesie v rovnakom duchu ako Aoyamino To čo hľadáš nájdeš v knižnici. Pätica osudov, ktoré spája jedno miesto a ktoré sa jemne prepletajú je sondou do životného medzistavu jednotlivcov, v ktorom sa rozhodujú čo ďalšie majú urobiť, aby boli šťastní. Znova je to citlivé a príjemné. Číta sa to ľahko a Aoyama má úžasný dar jednoduchými vetami vytvárať krásne obrázky. Človek má potom pocit, že sa reálne nachádza v danom diele, v parku Hinoda. Knižnica mi prišla ale svojimi príbehmi silnejšia, dojímavejšia a komplexnejšia. Toto ( aj napriek všetkým kladom) už také trefné ( aspoň pre mňa) nie je. To ale neznamená, že sa nejedná o peknú a citlivú knihu. Aoyamina tvorba je hlavné o silných charakteroch a tie tu sú.
Úplne rozumiem tomu ošiaľu okolo tejto knihy. Päť príbehov hovoriacich o ľudskej túžbe niekam patriť, cítiť sa potrebný a nebáť sa začať pracovať na svojich snoch. Aoyama veľmi umne necháva svojich protagonistov riešiť každodenné starosti a predkladá im zmeny s ľahkosťou a prirodzenosťou. Nepotrebujeme k tomu žiadny zázrak. Ide cestou, ktorá evokuje, že všetky potrebné odpovede majú jej hrdinovia dávno v sebe. Len potrebujú, aby ich niečo alebo niekto pošťuchol. Príbehy sa navzájom prepletajú a robia to hravou a nenásilnou formou. Zároveň hovoria o životných múdrostiach a postojoch bez sentimentu a zbytočného klišé. Funguje to práve preto, lebo je to vo svojej podstate také jednoduché. Kniha, ktorá vo mne vzbudila pocit, že je všetko v poriadku. Čo sa máloktorému príbehu podarí.
Na publikáciu som sa veľmi tešil, lebo vizuálne ide o bohatú a podmanivú knihu. Dá sa v nej listovať a porovnávať rôznych autorov kresieb a drevorezov. Ukazuje to obrovskú záľubu v neprirodzenom svete, ktorý sa svojho času stal predmetom (alebo aspoň jednou vetvou) umeleckého vyjadrenia v Japonsku.
Osobne som ale očakával akademickejší alebo príbehovejší zápis démonických bytostí. Absentujú tu príbehy, niektoré príšery dokonca ani nemajú presný význam alebo funkciu a skôr než čokoľvek iné je kniha vizuálnym sprievodcom po obrazoch a ich umelcoch.
A hoci dáva do kontextu ómi, júrei, jókai a príšery z divadla kabuki, ako celok je skôr doplnením alebo začiatkom než publikáciou, ktorá vám priblíži vieru alebo vznik bytostí, poprípade to, kde sa s nimi ľudia stretávali a ako ich dokázali poraziť (teda mimo spomenutých samurajských hrdinov, ktorí sekali duchov a ich končatiny hlava-nehlava).
Číta sa to ľahko a rýchlo. Ale za mňa je to skôr krásna obrázková encyklopédia než hlboký ponor do sveta príšer a zázračných bytostí.
To, že sa tam spomenie ropušia, hadia a pavúčia mágia bez akýchkoľvek vysvetlení a bez zoznamu ďalších možných zvieracích mágií, ma asi mrzelo najviac.
Druhá časť Prvého zákona sa nesie v duchu intríg, cesty na koniec sveta a začiatku vojny. Vzťahy medzi postavami sa postupne prehlbujú (Logen a Ferro), iné postavy sú zase postavené pred nezávideniahodné situácie (Glokta a obrana Dagosky).
Abercrombie píše kvetnato. Dáva si načas a nikam sa neženie. Keď to robil v prvej časti, žral som mu to aj s navijákom, pretože vďaka tomu krásne vykresľoval svoj fikčný svet. Rozohral svoje figúrky na šachovnici a ukázal nám, kam sa asi bude celý príbeh uberať. Bavilo ma to a tešil som sa na rezanicu.
Druhá časť má nespočetne veľa skvelých miest. Ale zároveň je vďaka dlhým opisom aj ťažkopádna. Veci, ktoré sa dajú vypovedať jasnejšie a rýchlejšie, sa tu zbytočne vlečú. Nepovažujem tak druhú časť za rovnako dobrú ako tú prvú. Rozširuje svoj svet, pripravuje si pôdu pre veľké finále, ale stále necháva nevypovedaných veľa otázok.
Najobľúbenejšia postava je stále Logen.
Ja mám tieto Fryove prerozprávania starogréckych mýtov rád. Odysea je završením jeho cesty vysvetliť nám zrozumiteľne ( ak sa to pri toľkých menách a vzťahoch vôbec dá) a zábavne niečo o čo sme sa učili, čo k našej kultúre patrí a čo sa k nám dostáva aj formou populárnych príbehov, filmov, komiksov. Odysea je skvelá chuťovka pred Nolanovým veľkofilmom a aj ako niečo ku čomu sa dá neustále vracať a zabávať sa nad rôznymi odbočkami Odyseovho putovania. Podobne ako Trója je aj v tomto prípade príbeh viac akčný ako prvé dva zárezy v sérii. Ale zároveň krásne uzatvára dejový oblúk. Pre fanúšikov gréckej mytológie a špecifického humoru Stephena Frya povinnosť. Skĺbi sa tu totiž to najlepšie z jeho osobnosti a talentu.
Trojica poviedok, ktoré sa nedajú označiť iným prívlastkom ako podivné. Prvý príbeh je o dievčati od ktorého si nikdy nikto nechce zobrať jedlo - čo v nej vzbudzuje značnú frustráciu. Poviedka začína netradične, ale stále je ukotvená v realite, len aby ju postupne opúšťala. Na rovnakom princípe fungujú aj zvyšné poviedky. Druhá je o dievčati, ktorú nikdy nič netrafí. Ani keď hrá vybíjanú, ale aj keď ju niekto šikanuje a chce jej ublížiť, všetky predmety sa jej vyhýbajú. TO zase vzbudzuje frustráciu u nej. A tá tretia je o babe, ktorá sa rozhodla že bude existovať tak, že bude ležať na bruchu. Pohybovať sa bude len pomocou lakťov a nôh a v tomto príbehu zažije jedno zvláštne nočné dobrodružstvo. Imamura je hravá, nápaditá a jej príbehy sa dostávajú pod kožu. Majú silný spoločenský presah a zároveň sú oslavou divnosti a iluzívnosti. Podobne ako aj jej predchádzajúce diela je aj táto poviedková zbierka zaujímavá svojím presným zobrazením charakterov a svetom, ktorý je zvláštny a zároveň nesmierne fascinujúci.
Jemnocitný príbeh o prvej láske a fascinácii. Je to pomerne priamočiary príbeh, rozprávaný očami dieťaťa, takže jedna myšlienka a úvaha strieda druhú. Funguje to, pretože je to úprimné. A pretože to má vrstvy. Či už ide o babičku, spolužiačku, ktorá miluje Heat a Al Pacina, alebo samotnú Pani Ľadový sendvič. To, ako ju vníma hlavný hrdina. Ako ju vnímajú ostatní a ako sa vníma sama. Na 92 stranách je vypovedané všetko. Malá epizóda zo života dospievajúceho chlapca. Silná preto, že všetka dráma je prirodzená a hrdina sa ju snaží len pochopiť. Krátka, ale trefná. Mieko Kawakami len dokazuje, že aj krátky formát jej veľmi svedčí.
Citlivá reprezentácia mladého dievčaťa, ktorej psychická porucha znemožňuje vidieť svet tak, ako ho vidia ostatní. Imamura pristupuje k ťažkej téme hravo a bez predsudkov. Celý čas sledujeme Amikin POW čo nám zabraňuje, aby sme vnímali nadávky a odťažitosť jej rodiny a spolužiakov. Jej vnímanie je hravé, originálne. To, že sa za tým skrýva nevypovedaný smútok je rovina s ktorou kniha pracuje veľmi dobre. Pretože ako dospelí vieme viac. Určite viac ako Amiko. Táto citlivá a jemná sonda do duše postihnutého dievčaťa je krásnou ukážkou, že silná novela nemusí šokovať nepríjemnými a dramatickými scénami. Ďalšia ukážka Imamurinej autorskej vyspelosti. Určite stojí za prečítanie.
Ja mám tieto Fryové prerozprávania veľmi rád. Pôsobia komplexne a sú plné vtipných dodatkov. To, že sa v tom neviem vždy dobre orientovať dávam za vinu veľmi podobným a často krát sa opakujúcim menám, ale aj v tomto sa snaží Stephen pomôcť ako sa len dá. Ku knihám sa dá neustále vracať, kvôli nadčasovosti príbehov. Zároveň vedia krásne obohatiť to, na čo si ešte spomíname zo školských lavíc. Doplniť niektoré informácie a uviesť veci na pravú mieru, poprípade ukázať varianty týchto rozprávaní. Trója je ďalším funkčným zárezom v jeho Gréckej sérii. Hneď po dočítaní odporúčam siahnuť po Ilión od Dana Simmonsa. Stane sa z toho omnoho väčšia zábava. Za mňa veľmi dobré čítanie, ktoré funguje, aspoň podľa môjho názoru, ak ho nečítame naraz, ale po kúskoch.
Úprimne? Čakal som všeličo. Variáciu na tisíc krát ohranú tému čo sa týka voyerizmu. Hlavne v rámci feministickej literatúry. Kde hlavná hrdinka niekoho druhého obdivuje a snaží sa ho pochopiť. Ale toto ma milo prekvapilo. Je to plné drobných momentov. Má to atmosféru evokujúcu slice of life a hlavne to nemá žiadnu výrazne dramatickú scénu. Možno jednu, ale aj tá je v konečnom dôsledku len ozvláštnením. Nutným koncom. Imamura píše ľahko a bez zbytočných opisov. Ide rovno na dreň a nerieši hlúposti. Ale či už sa jedná o opis detí v parku alebo o toxické ženské prostredie v hoteli, všetko to dýcha skutočnosťou. Milé prekvapenie ktoré je o hľadaní a túžbe, zmene a neschopnosti sa zmeniť a znova raz o kritike spoločnosti. Zožral som to príbehu aj s navijakom.
