Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Just the guy...
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Prekliaty záliv má kostrbatý rozbeh. Kostrbatý v zmysle, že sa tam veľa vecí stane, ale kauzálne nedávajú zmysel. Napríklad keď Lester uvidí morskú strigu, zatiaľ čo sa Andras neďaleko potápa ako je možné, že to prežili, keď len noc predtým nastal na mori masaker?
Rado vie vytvoriť uveriteľné a všestranné charaktery. Dokáže pracovať s atmosférou a mýtus o morskej strige robí zaujímavým a vo veľkej miere aj originálnym. Preto som tomu kostrbatému úvodu nerozumel. Hľadať si k tomu cestu mi zabralo nejaký čas a dokonca som sa pristihol, že ma to až tak nebaví.
Lenže potom príde koniec druhej kapitoly a koniec štvrtej kapitoly a všetky veci začínajú dávať logiku a zapadať na svoje miesto. A to už Rado naplno rozohráva svoju temnú víziu plnú perverzností, krvi a násilia. A zrazu tam fungovalo všetko. Hlavné aj vedľajšie postavy spolu kooperujú a robia to nenásilne a uveriteľne. Mikropríbehy iných postáv dopĺňajú hrôzy, ktoré sa na Jamajke dejú, a finále vytvára správne napätie a prichádza aj s rozuzlením, ktoré sa dá v predstihu odhadnúť, ale zároveň v rámci príbehu dokonale funguje.
Možno to má béčkový nádych, ale to vôbec nevadí. Na konci dňa je Prekliata zátoka mytologickým zárezom v hororovom žánri, ktorý tu tak dlho chýbal. Možno je príbeh v niektorých scénach zbytočne uponáhľaný, no zároveň sa mu nedá uprieť premyslenosť s postupnou gradáciou, ktorá sa čitateľovi na konci dostatočne odmení.
Malý klenot, ktorý stojí za prečítanie. A ilustrácie v knihe sú skvelé.
Na knižke mi vadilo niekoľko vecí. V prvom rade to boli neustále vysvetľujúce dialógy. V expozícii mi síce prekážali, ale dokázal som to pochopiť, keďže išlo o predstavenie nového sveta a jeho pravidiel. Väčšina postáv sa tak často odkláňa od prirodzeného dialógu, aby čitateľovi predstavila nejakú novú vec, situáciu alebo rozšírila mytológiu daného sveta. Za normálnych okolností by takáto vec nefungovala, ale tu sa podaril Oškovi trošku figliarsky kúsok pretože na konci dňa, aj napriek všetkým kostrbatým vetám, tomu svetu rozumieme. Vysvetlil ho dopodrobna a zabránil tak čitateľovi, aby sa v plejáde mien, zvukov, názvov a súvislostí stratil. Ak sa to čitateľovi stane, je to len a len jeho chyba, pretože Andrej sa snaží ako kurátor múzea vysvetliť každú jednu vec tak, aby bola pochopiteľná, jasná a zasadená do kontextu. To, že sa hlavnej postave vysvetľuje fungovanie v Citeure, aj napriek tomu, že ako člen kráľovskej rodiny musel absolvovať Mestovedu a poznať miestne pomery, je trošku úsmevné, ale dá sa to prekúsnuť.
Čo ma úprimne sklamalo, bolo odklonenie od vedľajších dejových línií v prospech tej hlavnej. Od určitého momentu totiž sledujeme putovanie Vadenora s prapodivnou rodinkou, a jeho druhovia a kamaráti, ktorým bola v expozícii venovaná značná pozornosť, sú odrazu odsunutí na druhú, v niektorých prípadoch až tretiu koľaj. To zamrzí, pretože tam bolo niekoľko príležitostí na rozvinutie mytológie daného sveta, ale aj charakterov. Najlepšie je to vidieť v pasáži, kde Torenn a Sebatias stretnú v lese bôžika Elku. Pasáž má až magický presah a je škoda, že takýchto stretnutí, nových postáv a situácií v knihe nie je viac.
Posledná moja výtka je, že Andrej sa drží trochu späť. Nebojí sa pejoratívnych výrazov, drsnosti a krvi, ale zároveň nikdy naplno neukáže potenciál svojich postáv v týchto scénach a situáciách. Andrejove postavy pochybujú, snažia sa zachrániť alebo niekomu pomôcť, ale akoby im bola tá drsnosť v svete, kde musí byť každý tvrdý odobratá. A ak sa aj vyjadria vulgárne, pôsobí to trochu neprirodzene. Ale to môže byť moja subjektívna vec, ktorá nemá s autorovým umom nič spoločné len som zvyknutý na drsnosť od Eriksona či Abercrombieho.
Mohlo by sa zdať, že tieto postrehy evokujú, že kniha je nudná, nezaujímavá alebo zlá. Opak je však pravdou. Ak pristúpime na Andrejove pravidlá, čaká nás skvelo vykreslený príbeh. Dej má vťahujúci charakter, postavám po čase začíname rozumieť a v niektorých prípadoch sa dokonca objaví napätie. Vytvorenie nového jazyka, magického systému a hlavne spoločenstva a bytostí, ktoré tento svet obývajú, funguje na výbornú. Pavúčnice, worgovia, mysľotepectvo a iná priehršť nápadov majú v príbehu svoje miesto a pôsobia uveriteľne a v kontexte fikčného sveta nemenne. Na tomto základe Andrej stavia svoje pravidlá a nenásilnou formou nám ich aj predstavuje. Kniha sa číta ľahko, je obohatená o pekné ilustrácie a finálny dojem zostáva pozitívny a objaví sa aj túžba okamžite siahnuť po pokračovaní.
Takže Andrej odviedol svoju robotu dobre. Dúfam, že na ďalší diel nebudeme čakať dlho. Objektívne za 4*, ale za tú odvahu vytvoriť ságu na pokračovanie dávam plný počet. Určite stojí za prečítanie a rozhodne knižku aj čítajte a kupujte ak sa mám druhého dielu dakedy dočkať.
Väčšinou mám pocit, že King je v novelách istejší a zaujímavejší. Tu ale badám prvé výrazné zakopnutie. Telefón pána Harrigana je vykrádačka autora samého s jediným rozdielom, že tu máme modernú technológiu v podobe I-phonu. Väčšinu času sa tam nič poriadneho nedeje a samotná myšlienka ma nechala dosť chladným. 2*. Chuckov život pôjde tohto roku do kín ako Flannaganova adaptácia. Príbeh je to zaujímavý a viacvrstvový, ale podaný bez skutočne silnej scény a s pointou, ktorá by fungovala u ranného Kinga. Tu pôsobí trošku ako prežitok. 3*. Keď tečie krv je návrat k Holly Gibneyovej a jediný príbeh zbierky, ktorý ma skutočne bavil aj napriek tomu, že bol koniec predvídateľný. Ale tu sa naplno prejavilo autorove majstrovstvo pracovať s tajomstvom, gradáciou a sympatickými postavami. 4*. Potkan je na tom rovnako ako Telefón pána Harrigana. Vykrádačka predchádzajúcich autorových diel s jediným rozdielom že namiesto predavača alebo démona tu máme potkana. Na to, že sa celý príbeh dal zmestiť do 15 strán je táto poviedka skôr nudná. A keď začne byť skutočne zaujímavá, príde koniec. 2*. Od Kinga si asi potrebujem dať na chvíľu pauzu.
Vlci sú príjemným prequelom k hlavnej trilógii. Ten historický nádych tomu kupodivu svedčí a hoci samostatný príbeh je lineárny a bez väčších prekvapení, je to Kotleta v plnej zbroji. Baví to, je to plné krvi a erotiky a zároveň to krásne dopĺňa osudy a informácie spomenuté v Hustých nářezoch. Bratstvo krvi je funkčná séria, ktorá si neberie servítky pred ústa a preto je značne sympatická. Ak teda máte radi takýto druh literatúry.
Výborný názov zbierky, ktorá absolútne nevystihuje obsah. Čo nie je u Kingových poviedkových zbierok po prvýkrát. Nájdu sa tu asi štyri veci, ktoré sú naozaj že skvelé - napríklad Ur s odkazmi na Temnú vežu. Ale zvyšok je len taký výplach. Nie je to zlé, ani nudné. Ale od hrôzu a nepríjemných pocitov to má ďaleko. Knižka vyšla v období kedy King výrazne zmenil žáner a odklonil sa od hororu a temnej fantasy. A je to tu cítiť. Ja som hlavne zistil, že tieto jeho súčasné monumentálne zbierky sú kvalitou tak kolísavé, až som sa v niektorých momentoch nútil k čítaniu, čo je u tvorcu jeho formátu škoda. Toto ma bohužiaľ celkom sklamalo.
Dôstojné zakončenie trilógie, ktorá spája doteraz nespojiteľné. Upírov a mimozemšťanov. Kotleta ide na plné gule a nezastaví sa pred ničím. Tento jeho fikčný svet mám veľmi rád, hoci je to žáner, ktorý by som si náležite užil skôr za mojich študentských čias. Je to ale inteligentná rezanica a celé to snaženie hlavných hrdinov dáva v konečnom dôsledku zmysel. Je to krvavé, plné super hlášok a bohužiaľ( preto jedna hviezda dole) veľa záchran na poslednú chvíľu. Nemám veľmi rád deus ex machinu. Ale tu si to ( či sa mi to páči, alebo nie) žáner vyžaduje. Zábavná a oddychová trilógia, ktorú som si naozaj užil.
Musím povedať, že finále nenaplnilo moje očakávania. Nemý hlas je surovou a nepríjemnou sondou na tému šikana a dospievanie. Niektoré postavy som si obľúbil. Iné nie. Nie som ten typ, ktorý by teraz potreboval mať všetko uzatvorené, ale tu sa mi žiadalo uzatvoriť aspoň niečo, kedže to už pokračovanie nemá. Je to trošku škoda. Pretože som naozaj dúfal, že aspoň niekto z postáv, nájde to svoje šťastie. Takto môžeme len dúfať že to tak bude. Po výbornej šiestej časti, toto trošku vyšumí do prázdna. Ale som rád, že som si to prečítal.
Sme pred finále. A tentoraz si posvietime na všetky vedľajšie postavy. Na ich traumy a na ich bolesti. Nemý hlas je silnou sondou a charakterovou štúdiou o šikane. Pri jeho čítaní som sa necítil príjemne. Veľmi ale oceňujem jednu vec a to, že tie postavy sa vlastne snažia nejako spamätať. Rozlišujú medzi tým čo je dobré a čo je zlé. Uvedomujú si svoje slabosti aj neschopnosť byť lepšími. Pretože ich to skrátka nikto nenaučil. Pre mňa je toto zatiaľ najlepší diel, už inak veľmi dobrej série.
Pritvrdzujeme. Konečne sme sa naplno rozbehli a všetky útrapy a bolesti sa pomaličky derú na povrch. Čítať túto sériu je v zásade veľmi smutné. Rozbitosť osudov, ktoré si zaslúžia šťastie, ale vďaka traume ho nevedia nájsť, je v tomto zväzku v centre celého diania. A čo je horšie, postavy nevedia ani svoje útrapy pretaviť do zmysluplných emócií alebo slov. Je to komplexný príbeh po ktorom vám v zásade zostane clivo. Čakal som niečo romantickejšie. Toto je príbeh o vyrovnávaní sa s traumou a bolesťou. Tej lásky tu zatiaľ veľa nie je.
V tejto časti sa síce niektoré motívy prehlbujú, ale zároveň mám pocit, že sa dejovo až tak výrazne neposúvame. Stále akoby tápame - hlavne čo sa týka vzťahu ústrednej dvojice. A plejáda nových postavičiek pôsobí v tomto smere mätúco. To, že je tu znázornená aj babička je príjemné ozvláštnenie ale v rámci kontextu celého diela pôsobí trošku účelovo. Som zvedavý na ďalší vývin. Tento diel mi ale príde ako bohapustá vyplňovačka medzi emočným a dejovým posunom.
