Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
V mojej ♿ hrudi človečie ♥️ tlčie.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ja neviem, čo si mám vlastne o tomto titule myslieť. Klamala by som, keby som tvrdila, že ma z neho nebolelo hlava. Avšak. Či chcem, alebo nie, tak Čo okom nevidíš ma núti k reakcii. Aj keď to jediné, čo som z titulu často dokázala vnímať naplno bola tá neuveriteľná eufória z hry svetla v listoch jabloní či niečo tak prosté ako je tikot budíka, lebo práve to mi vpustilo do života trochu viac svetla, sledovať ako sa obyvatelia Westerwaldu navzájom strachujú i rastú mi vydláždilo cestu k bezodkladne získanému priestoru na lásku. Až som si na čas (síce iba krátky) strávený po boku tejto knihy pripadala nesmrteľná. Predsa len, čo je v rodine, to sa počíta.
Ako zarytého zástancu nesmrteľnej oldschool metódy pero-papier ma k tomuto literárnemu počinu dohnala číra zvedavosť, ako to dopadá, keď vaše srdce ovládajú stroje s veškerou technikou. A keďže ma chytajú mdloby zo všetkého, čo má viac ako dve tlačítka :-D (ja dokonca odkladám aj kúpu nového mobilu najdlhšie, ako je to možné), tak pre svoje vlastné dobro som chcela vedieť, čo ma čaká a neminie. :-D Aby ma tá nepredvídateľnosť nezastihla nepripravenú. A udialo sa niečo, čo nikto nečakal. QualityLand nemal ďaleko od pravdy. Napriek tomu mi dodal kus novej perspektívy, veľa psiny i zdravej rovnováhy.
Nachádzať upokojenie v umení sa môže vyplatiť. Začať veriť v náhody sa môže vyplatiť. Svoje o tom vie aj Jocelyn Guenevere Marchantierová-Jonesová. Dáma naštvaná, nedocenená, ale srdečná. S takou láskou totiž nespomína na babičku len tak hocikto. Za seba môžem s čistým svedomím povedať, že začať znovu žiť jej očami bola napriek všetkému sranda za všetky prachy. Aj keď počas toho odporúčam prižmúriť obe oči a vyzbrojiť sa najvyššou dávkou nadhľadu, akou disponujete.
Karin Krajčo Babinská v spojení s pánom manželom v audioverzii má švih. I keď pre nás vytvorí postavičku, ktorá celkom stratila záujem o svet. Ona to s nami (i ňou/nimi) nemyslí zle. Pretože má strach. O naše zdravie. Snaží sa nás hrou na vytrvalostný beh až do konca nakopnúť. K poznaniu, ako predsa len na trápenie nie sme sami. Veď, čo ak sa nás zastane a podrží niekto, od koho to čakáme najmenej, aj keď si myslíme, že nikomu nechýbame. Základ však je mať rád toho, kto sa odráža zo zrkadla, ktoré patrí vám. Ožila som pri tejto knižke.
Vždy som sa čudovala, čo také ľudia na tvoroch z obálky tejto knihy vidia. Čo ich robí takými špeciálnymi, že stoja za záujem toľkých tisícov ďalších mne podobných. Po jej prečítaní sa už ani trochu nedivím. Len tíško závidím, že som s obdivom týchto špiónov nezačala skôr. Ono totiž môžete byť svedkom veľkého zármutku, rumencových líc, výčitiek či snáh o malé zázraky dokonca aj, keď ste chobotnica. Ale aká. Tak chápavá, múdra, a tak nádherná. Stačí rozprestrieť farby svojich chápadiel. A nechať sa nimi oblapiť. Lebo na dobrodružstvo vášho života nikdy nie je neskoro.
Dnes som šla prostredníctvom Zátišia na rande. S očarujúcim mestom Florencia. A treba povedať, že sa mi predstavilo v tom najlepšom svetle. Napriek nezvyčajnej, nikam neponáhľajúcej sa prezentácii ma patrične pohostilo, vyobliekalo aj navoňalo. Ach, ako dobre som sa ja len najedla. Jeho obyvatelia teda rozhodne majú byť na čo pyšní. Aj na koho, ak mám byť celkom presná. S výbuchom energie menom Evelyn totiž dostanete do daru týchto slnečných momentov plné priehrštie. Nemusíte sa báť podľahnúť. Pri nej sa i žiaľ vlieva do krásy. Podeliť sa s ňou o svoj názor na život je radosť. Pre ňu sa stanete všetkým, len nie obyčajným fľakom na chode dejín. Nebudete imúnny voči umeniu prelínajúcemu sa so životom. Splyniete v jeden domov a možno vám na to postačí iba jedno tanečné kolo. Ak majú mať nebesá nejakú podobu, potom jedine takúto. Nechcela by som byť nikde inde.
Japonsko po všetkých jeho stránkach ma odjakživa fascinovalo. Či už svojou eleganciou, umným prepojením starodávnej histórie s tou novodobou alebo zmyslom pre hrdosť. Inak tomu nie je ani pri čítaní Šóguna. Oddanosť s vernosťou v tejto knihe tiež nepoznajú prekážky. Čím viac sa síce blíži deň, keď sa každá z postáv bude musieť rozhodnúť, na koho stranu sa postaví, tým viac sú meče napité krvou, no počas sledovania vývoja toho tŕňa na váhach moci o nestratenie tváre som sa cítila ako pri otváraní darčeka. Napäto i vzrušujúco. V spôsobe, akým sa silou vlastnej vôle držia toho, čo milujú je niečo éterické. Vôbec som však nevedela, že aj opis priebehu čajovej ceremónie môže byť natoľko dychberúci. Stopercentne istá som si iba jedným. Šancou dozvedieť sa novinky o tom, ako kedysi fungovali gejše nikdy nepohrdnem. V tomto dieli sa o nich pochopiteľne, píše veľmi skromne, ale byť pri zárodku formovania hierarchie ich začlenenia do spoločnosti je pre mňa o to väčší zážitok. Dospieť do štádia vnímania času, pružnosti a osobitých gest tak, aby vznikla choreografia ako ju stránky Ázijskej ságy prezentujú mi ešte chvíľku potrvá, avšak vďaka pánovi menom James Clavell mám nielen ohľadom vyššie uvedených aspektov daného národa skutočne kvalitný základ.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Zlodej hviezdneho prachu dokáže aj z ticha vytvoriť zbraň. Priam omamne rozpráva príbeh o tom, akú cenu má duša. Čo všetko vám stojí za obeť i aká ťažká je hlava, ktorá nosí korunu, keď jej na pleciach leží ťarcha celého kráľovstva. Nejedno tajomstvo či prelud rafinovane odieva pekne do jagava. Nechať duny zasypať ma bojom za ich neodhalenie v arénach života a smrti má svoje čaro, pre mňa snové, miestami až skľúčujúce zároveň. Váha viny však vo mne úplne nepochovala nádej, nech milióny malých gest možno časom porazia silu bômb. Práveže normálne mám teraz chuť ísť si postaviť na vnútroblokové ihrisko hrad z piesku. Hotová som z tejto knihy.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Druhá časť série Anarchorance je presne ten príbeh, aký mi chýbal ku šťastiu. Lepšie povedané Riján som potrebovala k životu, tak je úchvatný. Bez váhania radí Ivetku Pernišovú medzi autorky, ktoré sa ma už nezbavia. Zaujala ma natoľko, že som sama spriadala teórie, ako vôbec prišla na tie pomenovania planét, rastlín či prístrojov. A netrúfam si odhadnúť, ako sa cítila, keď zabíjala sebou vytvorenú postavu, ale mne bolo úzko už pri skone Sky. No, nebudem chodiť okolo horúcej kaše, nečakaný je pre mňa raz a navždy jeho druhé meno. Nebezpečenstvo vám v ňom dýcha na krk tak často, že máte pocit, že vás snáď udusí vlastný tieň. Srdce mi tĺklo ako na poplach tak nahlas, až považujem za zázrak, že ho nepočul nik iný. Zároveň mi z tých dialógov oči iskrili pobavením. Načisto som z tejto knihy stratila reč.
Ešteže Martinus ponúka vyhľadávanie s filtrom, lebo inak by som asi nikdy nenatrafila na túto čiernu nádheru so smaragdovými odleskami, ktorej názov isto iste nevyslovujem správne. Odvtedy mi nescháza z mysle. Už po zhliadnutí počtu strán spoločne s anotáciou mi bolo viac než jasné, že bude príbehom, kde sa toho zomelie celkom dosť. Ibaže to má malý háčik. Je knihou, v ktorej atmosféra hustne, keď vlastne ešte ani nemala z čoho zhustnúť. Miestami tá akčnosť bola až psycho. Pritom postavy sa hlavne snažia zoceliť svoju vlastnú identitu, pekne každý sám za seba. A napriek tomu som si srdce počula búšiť až v hlave, a to tak hlasno, že som sa nebola schopná sústrediť na nič iné. Musela som si pripomínať, že predsa (pre pána kráľa!) čítam len knihu. Navyše fakt by som sa nečudovala, ak by Ivetka Pernišová vlastnila nejaký magnet na skvelé, relevantné postrehy ohľadom politiky fungovania štátu, umelej inteligencie, zachovania fauny i flóry či výskumu vykonávaného na ľuďoch. Stala sa mojím hlasom, keď na ne sama neviem nájsť slová. Nespomínam si, že by som v science-fiction žánri za tridsať rokov, čo žijem od našej krajanky / krajana prečítala niečo podobne unikátne vystavané. Netuším, ako je možné, že som sa k sérii Anarchorance dostala až po toľkom čase od vydania jej pilotného dielu, no už ju za ten svet nepustím.
