Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
V mojej ♿ hrudi človečie ♥️ tlčie.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Vždy sa rada nechám obohatiť o nové poznatky. Ak sa tak stane vďaka knihe, od ktorej to vôbec ale vôbec nečakám, potom je to pre mňa o to vzrušujúcejšie. Môj názor na tetovanie Tatérka síce nezmenila, ale značne rozšírila. A dosť riskantným spôsobom. Minimálne ma utvrdila v tom, že sa netreba všade pchať jak varecha. Niekedy mi jej bolo aj ľúto. Na prvý diel celkom dobrý triler.
Pre každú z vytvorených postáv (snáď okrem kocúra Mojžíše) si nájdete trochu toho či onoho z celej plejády emócií a dôvodov prečo k nim pociťovať obdiv i opovrhnutie zároveň. No nakoniec veľmi pomaly, ale hlavne spoločne a s citom hodným tej najjemnejšej čokolády prídete na to, že všetko, čo sa im / vám v živote prihodí je len obdobie. A že to polepíte. Aj tie rozbité čriepky nádeje, dôvery, priateľstva a lásky. Možno dokonca skôr Než napadne první sníh. Veľmi, veľmi dobrý príbeh. Až mi je divné, že som ho nezachytila už dávno.
Nový rok som naštartovala Slovami vďaky. A nemohla som urobiť lepšie. Aj keď knižku určite nebolo jednoduché preložiť tak, aby text nestrácal zmysel, vďaka neskonalému talentu prekladateľa Alexandera Halvoníka vo mne zostane rezonovať omnoho dlhšie, než na jedno popoludnie. Naozaj veľmi jemne zachytáva príbeh, ktorý vháňa slzy do očí. Lebo dáva nádej, že my sa na štafetu dávania a dostávania zobudíme skôr, ako bude neskoro. Navyše v ňom tiež bije do očí, že dorozumieť sa dokážeme aj bez slov. No v prvom rade nezabúda na fakt, že i seniori si zaslúžia našu pozornosť. Vrelo odporúčam všetkými desiatimi.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Neviem ani spočívať, koľkokrát za život som si už povedala, na toto by som najradšej zabudla. No môžem snáď po prvýkrát zodpovedne prehlásiť, že na toto monumentálne dielo sa to nevzťahuje. Na knihu Amadoka totiž siaha naozaj máloktorá. Jej spôsob zobrazenia, ako sa haraburdie ešte môže zísť a premeniť sa na neoceniteľný poklad, akú silu dokáže mať vizualizácia, obyčajný vŕzgajúci okenný rám či červený rúž je neskutočný. Prekvapilo ma, koľko toho človek má zakoreneného, nevyriešeného v mozgovej kôre z vojny so sebou samým i spoločnosťou. Aké náročné je mať sa rád spoločne s chybami, aké náročné je zmieriť sa s nepriateľom, lebo iba tak aspoň tuší, aký je naozaj. Zároveň je na zaplakanie, koľko vecí je schopný vymyslieť, len aby zabudol. Samozrejme, pod maskou uľahčenia si života. A pritom potrebuje toľko trpezlivosti na čo i len malinkú štrbinku spomienky. Aby toho málo nebolo, tak pod kulisami tohto všetkého dejiny Ukrajiny dostávajú na prerozprávanie čoraz viac priestoru. Pre moje zvedavé ja našťastie úplne inak ako to poznám zo školských lavíc. Vnímanie vynárajúcich sa prekrútených spomienok očami Bohdana s jeho manželkou Romanou, ktorá sa stala záchytným pamäťovým bodom spôsobí, že ma prvýkrát v živote zradí vlastný hlas. V tej chvíli sa sama seba pýtam, či by som na jeho mieste chcela byť niekým iným. Ale komu sa to vlastne malo prihodiť, ak nie jemu? A pokiaľ by mal na výber, zmenil by niečo? V závislosti od uhľa pohľadu sa potom strata pamäti strieda s požehnaním a prekliatím. Lebo to, čo na ňom najviac nenávidela, čo ich ešte donedávna zvyklo rozdeľovať, ich zrazu spája. A to, čo im bolo úplne prirodzené sa náhle pod tlakom deformuje. Až sa aj obyčajný úsmev v jeho tvári pridá k jej najväčším, nesplneným snom. Alebo si mozog pamätá iba to, čo si sám chce pamätať? Ani verejné budovy či dom, v ktorom už býva niekto iný, jedlo alebo osobné predmety ako fotoaparát s fotografiami so skrytým významom ich vzniku v titule Amadoka nezostávajú pozadu so svojimi vlastnými zachovanými spomienkami. Vedia rozplakať, rozľútostiť i zdvihnúť krvi tlak. Lenže, keď to tak spoľahlivo zvládne starý kufrík s denníkom, prečo nie krajina? Stále som čakala, kedy sa konečne prevezme zodpovednosť na národnej úrovni. Avšak má štát vôbec svedomie? Alebo stále platí, bližšia košeľa ako kabát? Podobne polemizovať by sa dalo pokojne na dve ďalšie strany. Veľa zaujímavých vecí totiž ako rieka vyplaví i vstrebe tento fenomenálne preložený počin.
Pri Nevědení sa môžete spoľahnúť na hlboké úvahy o tom, kam dospejeme, ak už nikto nezostane vo svojej domovine, lebo začuje volanie zahraničia. A na druhej strane, aké je následne komplikované vcítiť sa do kože človeka, ktorý zo svojej vlasti nevystrčil päty jak je rok dlhý. Možno sa dokonca spoločne zhodnete, že netreba mať zas názor úplne na všetko. Milan Kundera totiž píše bez servítky pred ústami, ale v jemnejšej tónine. Čiže moje zoznámenie sa s ním inak ako na výbornú ani dopadnúť nemohlo.
Hoci sa po celý čas tvrdohlavo drží svojej temnej stránky, tak Sběratel sněhu je ako pozorovateľ veľmi pozorný a citlivý. V ťaživej atmosfére príbehu som mala trošku problém nájsť sa, ale postavy ma v tom nenechali samu a všetko mi vynahradili. Autorov špecifický typ vyjadrenia zaistil, že ak sa naskytne príležitosť, prečítam si aj ďalšiu knihu.
Publikácia má nos na výborné typy pre knihomoľov či cestovateľov s dušou dobrodruha. V duchu jej povzbudzujúceho hesla - jeden za všetkých, všetci za jedného to naozaj veľmi funguje. Výrazne k tomu ako podľa nej úsmev účinkuje na nepriateľa, ako reality šou vymýva mozog či ako spoločnosť spravovať tak, aby vlk bol sýty aj ovca celá prispievajú priložené grafy i fotografie. Vyžaruje z nej osobné zanietenie. Je hmatateľným príkladom toho, že ako ľudstvo sme omylní, ale poučiteľní. Skrátka, že aj v mori temnoty zvládneme zažať svetlo. A to je dobre vedieť za každých okolností.
Léčebna by mala mať na viditeľnom mieste napísané varovanie, že rozhodne nie je knihou pre každého. Mňa roztrhala na kusy. Ale našťastie aj naspäť zlepila. No nechýbalo veľa a začala by som o sebe pochybovať.
Kniha Tvorivý akt je medzi svojimi literárnymi kolegami a kolegyňami jasným zábleskom šťastia. Jej štýlom boj proti tvorivému bloku spolu s negatívnymi vplyvmi naň vyzerá celkom jednoducho. Zachraňuje, čo sa dá. Pre túto publikáciu vlastne slovné spojenia vzdať sa alebo nedá sa neexistujú. S ňou cesta za hranice umenia môže byť menej dospelácka a oveľa viac detská. Dáva nám na výber. A pritom smieme zostať otvorení, skúšať to i z iného konca a nevyvíjať dokonca počas samotného čítania na seba zbytočný tlak. Snáď sa z jej rozumných rád niečo nalepilo aj na mňa.
Ten, komu sa vidí, že vnímanie žien ako ľudských bytostí stagnuje, nech si prečíta Bál šialených žien. No po pravde? Keby niet filmu, tak ani neviem, že kniha existuje. Čo by bola strašná škoda, lebo oboje výstižne spracovali horlivé nasadenie krotenia túžob nepohodlného. Táto kniha mi lepšie pomohla pochopiť potrebnosť a silu vlastných slabostí či ako to, čo sme považovali za nesmrteľné je zrazu krehké ako pavučinka. Aj keď mi z tých praktík niekedy bolo až nevoľno, neľutujem ani slovo.
