Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Predstavte si knihu, ktorá vám po prečítaní zabezpečí nesmrteľnosť. Prečítali by ste si ju?
Presne takú knihu hľadá Ján Taber, knižný archeológ, ktorého poslaním je hľadať vzácne staré knihy pre svojich klientov. Tou knihou je dávno stratené dielo apoštola Petra s názvom Petrova apokalypsa. Zdá sa však, že niekto nechce, aby ju našiel, začnú sa totiž jemu a jeho okoliu diať čudné, nebezpečné veci.
Tak začínajú HÁDANKY, prvotina od slovenského autora Petra Sinu. Je to svojský mix thrilleru, fantasy a gréckej mytológie, ktorý čitateľa zoberie do súčasnej Prahy, Benátok či Atén, ale aj do Talianska v 16.storočí, ku kolchidskej čarodejnici Medei, ktorá žila podľa mýtov pred 3000 rokmi, a dokonca aj k samotnému vládcovi pekiel Hádovi.
Toto bolo veľmi rýchle čítanie. Dej sa posúval stále dopredu, niečo sa dialo na každej strane a nebola tam žiadna nudnejšia časť. Striedala sa tu dynamicky prítomnosť s minulosťou a príbehmi z gréckej mytológie.
Osobne by som rada miestami spomalila. Autor vytvoril zaujímavý svet pekelného kráľovstva, no mala som pocit, že si ho neviem úplne predstaviť. Prijala by som aj, keby sme trochu bližšie spoznali premýšlanie postáv, nejaké ich vnútorné prežívanie. Takto to bolo celé dosť dejovo orientované. Dialógy mi prišli občas strojené a ťažko sa mi verilo, že by sa ľudia takýmto spôsobom rozprávali v skutočnom živote, ale to sa mi stáva dosť často pri slovenských knihách.
Na druhej strane ma bavilo, koľko mytologických postáv som tu lepšie spoznala, a ako som popri čítaní vyhľadávala doplňujúce informácie o histórii aj geografii. Také knihy mám rada.
Lynn Painter píše tínedžerskú romantiku, pri ktorej niekedy mám pocit, že už som z nej asi vyrástla, a niekedy zase plačem a červenám sa, ako keby som mala 17 ako hlavná hrdinka Táto kniha bola ten druhý prípad, zhltla som ju za jeden deň, mierne sa pri tom spálila a rovno objednala pokračovanie
Hlavná hrdina Elisabeth - Libby - Liz maturuje a čaká na svoju veľkú životnú lásku. Pred pár rokmi jej zomrela mama, s ktorou mala krásny vzťah, a ktorá ju naučila milovať kvalitné romantické filmy. Liz sa snaží zachovať si spojenie s ňou, a bojovať proti svetu, ktorý sa posúva ďalej, a v ktorom spomienky na jej úžasnú mamu pomaly blednú. Okrem toho má otravného suseda-spolužiaka, s ktorým bojujú o jedno ideálne miesto na parkovanie, a ďalšieho spolužiaka, do ktorého je od detstva platonicky zamilovaná a ktorý jej príde ako dokonalý romantický hrdina do jej príbehu.
Liz mi bola instantne sympatická. Je svojská, vie, čo chce a čo ju baví, a to je v jej veku veľmi vzácne Páčilo sa mi, že tu žiadna postava nebola čierno-biela, nikto vyslovene zlý alebo záporný, všetko to bolo o uhloch pohľadu. Tak, ako to väčšinou býva v skutočnom živote. Rada by som sa dozvedela čosi viac o Wesovi, možno v pokračovaní.
A veľmi ma bavilo, že každá kapitola začínala nejakou hláškou z romantického filmu, a 90% z nich som poznala naspamäť!
Vyšlo už aj v slovenčine
Po minuloročnom Päťhviezdičkovom víkende som sa veľmi tešila na druhú návštevu dovolenkového ostrova Nantucket na severovýchodnom pobreží USA. A predčilo to moje očakávania.
Tentokrát sa v tej “lepšej” časti ostrova chystá veľkolepá svadba, no v svadobné ráno nájde nevesta telo svojej družičky vyplavené na pláži. Prehnala to predošlý večer s alkoholom a išla si zaplávať? Alebo ju niekto utopil? Hlavný svedok je navyše nezvestný. A čo robila nevesta tak skoro ráno na pláži, so zbalenou taškou?
DOKONALÝ PÁR mi dokonale sadol a nestíhala som otáčať strany. Páčilo sa mi, ako jednotlivé postavy tohto zamotaného príbehu postupne do hĺbky odhaľovali svoju minulosť. Ako sa to celé rozuzlovalo (aj viac zamotávalo) cez policajný výsluch, rozhovory, spomienky. Ako každý niečo skrýval. Ako vlastne žiadny z párov nebol dokonalý, a každý mal nejaké kostlivce v skrini. A ten záver nemal chybu.
Užívala som si luxusné prostredie dokonalej vily Letný sen, aj drahé dizajnové byty na manhattanskej Upper East Side, ktoré majú vlastný výťah na 61.poschodie. Sviečky za 450 dolárov. Biele kašmírové deky. Postelné prádlo z egyptskej bavlny. Elin píše o jedle a nápojoch tak, že úplne cítite, ako vám stúpa do hlavy černicové mojito a rozplýva sa vám na jazyku homár v maslovej omáčke. Mňam!
Inak kniha bola predlohou pre netflixový mini-seriál Svadba roka, ktorý tiež odporúčam. Bol dobrý, a knihe celkom verný, aj keď na knihu sa (neprekvapivo) nechytá. Tá ide krásne do hĺby a vykresľuje vzťahy, vnútorné prežívanie, motívy, tak, ako to film proste nedokáže.
Pýchu a predsudok a kadejaké jej variácie som už čítala na desiatky spôsobov. Keď som videla túto novú verziu, v modernom prevedení, odohrávajúcu sa na toskánskej farme Mirabelky, uprostred slnkom zaliatych viníc, nemohla som skrátka odolať
Mr. Dracy (v tomto prípade Michael D’Arcy) je anglický bohatý podnikateľ, ktorý v Mirabelkách trávil počas detstva každé letné prázdniny. Elisabeth (Elisa) je farmárka, vinárka a slobodná matka. Príbeh sa odohráva viacmenej tak, ako sa od P&P predpokladá. Charles Bingley prichádza na toskánsky vidiek, na farmu, ktorú zdedil. Okamžite zaujme svojím bohatstvom a priateľskou povahou všetky matky s nevydanými dcérami v okolí Jeho kamarát, odmeraný prepracovaný podnikateľ Michael, takisto, ale Elisa je voči jeho šarmu chladná - pri prvom stretnutí ju totiž nechtiac totálne douráža
Je to celé vtipné, krásne taliansky bláznivé, a lepšiu oddychovku do kufra na dovolenku nenájdete. Jediná vec, ktorú by som knihe vytkla, je, že som stále mala chuť dať si k nej pohár chianti a nejakú taliansku kulinársku špecialitu
“Fľaštička atramentu dokáže sprostredkovať veľké veci. Niekedy až priveľké. Je dosť dobre možné, že atrament je zásadnejšou tekutinou než krv, pomyslela si. Lieči, usmerňuje, zachraňuje alebo zabíja.”
Bavia ma knihy, ktoré ma učia históriu cez zaujímavé príbehy, o to viac, ak sú slovenské. Vďaka tejto knihe som bližšie spoznala Ludevíta Štúra a jeho presvedčenie, že Slováci si zaslúžia vlastný jazyk. Niektoré veci som si preverovala na internete, pri niektorých som si musela doštudovať súvislosti. Autorka navyše krásne vykresluje život v polovici 19.storočia - čo ľudia jedli, ako sa obliekali, ako cestovali či trávili svoje dni. (Ženy si napríklad robili pravidelne pleťové masky z čerstvého tvarohu vyšľahaného s bielkom, aby mali čo najbledšiu pokožku :))
Bolo to výborné, napriek tomu, že vzťah Adely Ostrolúckej a Ludevíta Štúra ma v zásade strašne iritoval. Prekvapilo ma, že zromantizovanú predstavu Adely ako nenaplnenej lásky Štúra tu autorka stavia na hlavu. Zo Štúra robí pohladného, tak trochu samoľúbeho zarytého starého mládenca, ktorý je zvyknutý, že má obdivovateľky. Adela je vzdelaná, rozmaznaná, trochu znudená zemianska dcéra, ktorá šikanuje služobníctvo a nepekne sa správa k ľuďom, ktorí sú spoločensky menej významní. Do Štúra sa platonicky zamiluje a sice z útržkov jeho zachovanej korešpondencie vyznieva, že ona bola akousi jeho spriaznenou dušou a múzou, ktorá ho inšpirovala, úprimne ja som v knihe nič také z ich vzťahu nevnímala.
Samotný ľúbostný príbeh ale našťastie tvorí len malú časť knihy.
“Chudoba je hrob všetkých ideí, písal v listoch adresovaných Adelinej matke. Kto si nemá za čo kúpiť jedlo, nemá ani pomyslenie na knihy, hudbu, na nič. Na sebe samom som sa presvedčil, že ľudia budú kultúrni až potom, keď prestanú byť hladní.”
10-ročnú vojnu o jednu ženu, pri ktorej prišlo vojsko na tisíc lodiach obliehať jedno mesto, pozná celý svet. Ale okrem tej jednej ženy - bájnej Heleny Trójskej - o koľkých ďalších ženách ste v súvislosti s touto vojnou počuli alebo čítali? Táto kniha to celé napraví, a epos o Odyseovi, Achilovi, Hektorovi a iných veľkých odvážnych mužoch, rozpráva kompletne z pohľadu žien. Dodáva im nielen hlas, ale aj bohaté vnútorné prežívanie, dôvtip a múdrosť, odvahu a obrovskú silu vôle.
TISÍC LODÍ mi potvrdilo, že Natalie Haynes jednoznačne môžem. Baví ma, ako píše o mytológii a histórii cez príbehy žien, ktoré nám boli doteraz neviditeľné.
Táto kniha je, podobne ako Medúza, písaná naoko chaoticky. V kapitolách sa striedajú príbehy, ktoré sa prepletajú celou knihou od prvej strany po poslednú, s ucelenými príbehmi niektorých hrdiniek, ktoré sú vyrozprávané v jednej izolovanej kapitole. Na začiatku knihy je opäť veľmi užitočný zoznam postáv. A stretávame sa opäť nie s jednou alebo zopár postavami, ale všetkými, ktoré boli dôvodom, súčasťou, dôsledkom Trójskej vojny. Jednotlivé kapitoly a príbehy na konci do seba zapadnú ako dokonalé puzzle.
Z tých príbehov na pokračovanie je to napríklad prežívanie Trojaniek, ktoré boli zajaté Grékmi po skončení vojny, a ktoré miesto toho, aby mohli trúchliť za svojimi mŕtvymi manželmi, synmi, bratmi, stoja pred neistou a dosť strašnou budúcnosťou ako grécke otrokyne.
Takisto tu čítame priebežne listy Odyseovej manželky Penelopy svojmu mužovi, v ktorých rekapituluje jeho 10-ročný návrat domov. Rozmýšla v nich aj o tom, ako Odyseus prišiel o možnosť vidieť rásť ich syna, aj ako ona prišla o možnosť mať ďalšie deti, keďže 20 rokov čaká na manžela.
Ako už vieme z Medúzinho príbehu, autorka nemá zľutovania s niektorými mužmi. Tentokrát je obeťou jej satiry autor Iliady a Odysei Homér, na ktorého neschopnosť sa priebežne v knihe sťažuje múza epického básnictva Kalliope.
Za mňa 5/5 , milujem a prosím si ďalšiu Natalie Haynes!
“Nechcem spomínať len na tie najšťastnejšie dni, hoci aj tie k tomu patria… Ale aj na tie naozaj ťažké dni. Dni, keď som bol stratený, či dni, keď som si myslel, že o teba prídem. Keď sa všetko rozpadlo a potreboval som len a len teba. Chcem si pripomenúť celý príbeh našej lásky.”
Vo svojich životoch si vlastne ani nespomínajú na čas, kedy neboli spolu. Vyrastali v susedných domoch na pobreží oceánu, nerozlučné kamarátstvo prešlo do prvého zaľúbenia, manželstva, rodičovstva, lásky na celý život. Teraz jej diagnostikovali smrteľnú chorobu, pri ktorej sa postupne stáva väzňom vo vlastnom tele a vlastnej hlave. Nechce čakať, kým sa úplne nestratí, chce si sama určiť, kedy odíde. Rozhodnú sa spolu ukončiť ich spoločný príbeh a majú pred sebou posledný rok, kedy sa chcú rozlúčiť so životom, s deťmi, vnúčatami.
PRÍBEH NAŠEJ LÁSKY je presne tým. Je to príbeh celoživotného vzťahu, ktorý zvonku pôsobí dokonale a rozprávkovo, no hlavní hrdinovia nám postupne odhaľujú, čím všetkým si prešli, a ako museli pracovať na tom, aby spolu prežili krásny naplnený život.
Pretože celoživotný vzťah nie je len o motýlikoch bruchu, lietajúcich iskrách, neskonalej túžbe a presvedčení, že ten druhý je dokonalý. Sú to aj rozhodnutia, ktoré majú potenciál váš vzťah nadobro zničiť. Ústupky a kompromisy. Hádky o úplné banality. Dni, kedy vás na tom druhom irituje každá maličkosť. Konverzácie, v ktorých neriešite nič iné, len čo nakúpiť v potravinách, urobiť na večeru, kedy vyzdvihnúť ktoré dieťa kde. Toto všetko spletá dva životy nerozdeliteľne do jedného.
To ma na príbehu Josepha a Evelyn asi najviac bavilo. Aké to bolo celé skutočné. Ako si budovali život a rodinu v penzióne Ustrica. Ako spolu čelili všetkému dobrému aj zlému. Tá nostalgia a túžba zažiť to celé ešte raz, odznova, ma párkrát dojala k slzám.
A potom je tu tá zaujímavá dilema, či si môžeme sami určiť koniec nášho príbehu. Či sa vieme dobrovoľne rozlúčiť s našimi najbližšími, uprieť si možnosť vidieť vyrastať svoje vnúčatá, byť súčasťou života svojich detí.
Mimochodom, toto nie je žiadna rýchlokvasená kniha, príbeh Josepha a Evelyn vznikal a zrel viac ako desať rokov. A je to cítiť.
PS Nechcem spoilovať, ale záver bol pre mňa čerešničkou na torte, nečakaný a veľmi milý
Mia má 17 rokov, rozmýšla nad výberom vysokej školy a svojou budúcnosťou, rieši prvú lásku, nedorozumenia s najlepšou kamoškou, rozhádaných rodičov… a je fotografkou maličkostí. Od narodenia je totiž prakticky slepá, na jedno oko vidí veľmi slabo a na druhé vôbec. Fotoaparát jej pomáha vidieť detaily, ktoré jej zraku inak unikajú.
Táto malá jemná knižka je jednoduchým tínedžerským príbehom a na jednej strane pôsobí ako priemerná YA - šablónovité čierno-biele postavy, miestami silené dialógy, láska, ktorá hory prenáša… Ide ale zároveň o výpoveď o tom, ako sa žije ľuďom s hendikepom, hlavne tým nie úplne na prvý pohľad evidentným.
Je to tzv. own voice román - autorka sama má praktickú slepotu a teda do príbehu vkladá svoje vlastné skúsenosti. A poviem vám, neveriacky som pri čítaní krútila hlavou a rozmýšlala, či naozaj existujú takí necitliví ľudia, akých stretáva hlavná hrdinka Mia.
Román je určený pre cieľovku 14-18rokov, a môže poslúžiť ako pekný prostriedok na scitlivovanie tínedžerov voči zdravotne znevýhodneným ľuďom. Aby v našej spoločnosti bolo viac empatických ľudí.
Francisk je 16-ročný bieloruský tínedžer, ktorý ide v piatok večer na koncert, zapletie sa nešťastne do zle zvládnutej tlačenice davu ľudí… a zobudí sa z kómy o desať rokov neskôr ako 16-ročný tínedžer - vo svojej krajine, ktorá, zdá sa, v kóme prežíva už nejaký ten čas.
Táto útla knižka toho skrýva mnoho. Predovšetkým v ľudskej rovine je to príbeh obrovsky silnej lásky, ktorá sa nevzdá za žiadnych okolností. Franciska vyhlásia po nehode za beznádejný prípad. Žiadna mozgová činnosť, nulová šanca, že sa niekedy ešte preberie. Na začiatku za ním ešte kdekto chodí na návštevy, niečo mu porozpráva, no postupne to s ním vzdajú všetci (vrátane vlastnej matky) - okrem babičky. Tá odmieta, že by sa jej vnuk už nikdy neprebral. Neúnavne trávi dni v jeho nemocničnej izbe, rozpráva mu, číta, strihá nechty. Študuje podobné prípady a skúša možné aj nemožné. Máte vo svojom živote ľudí, ktorí by to s vami nevzdali za žiadnych okolností?
Francisk sa zobúdza do sveta, kde ho čaká pár noviniek - napríklad wifi (ktorú však nariadením vládnej moci vypínajú každý večer o šiestej). Oveľa viac ho však prekvapujú veci, ktoré sa za 10 rokov nezmenili (ako napríklad prezident) či zmenili k horšiemu - v televízii už nenájde zahraničné kanály a všetci pozerajú len domáce správy, lebo nemajú na výber. V uliciach vládne apatia, bezútešnosť, strach prejaviť nahlas svoj názor či upozorniť na seba.
Kniha hovorí o roku 2009, autor ju napísal v roku 2014, u nás vyšla v roku 2020 a aj o 5 rokov je stále aktuálna. A slovenský čitateľ sa neubráni porovnávaniu a evidentným paralelám.
-
„Prečo?”
“Na toto slovo sa pokús zabudnúť. Prijmi to, čo ti vravia. Dohodnuté? Tak to bude jednoduchšie. Ani zdraví ľudia už nekladú nijaké otázky, tak ty sa už vôbec na nič nepýtaj. V opačnom prípade ti hrozí, že
sa zblázniš. Hlavne teraz! Proste ber všetko ako fakt.
Ak sa ustavične budeš vypytovať prečo, načo, začo, ďaleko sa nedostaneme..."
“…Žijeme v krajine, ktorá sa ideálne hodí pre ľudí, čo sa preberaju z kómy. Nič sa tu nemení. Nezáleží na tom, koľko v tej kóme človek preležal. Mesiac, niekoľko rokov, celú večnosť... Keď sa preberú, všetko naokolo je také isté ako v deň, keď sa im prihodilo nešťastie.”
“Vieš, že väčšina našich ľudí nikdy nebola v zahraničí? Vieš si to predstaviť? To je odpoveď na tvoju otázku, prečo sa tak tvária. Nevedia si predstaviť, že jestvujú aj krajiny, kde sa ľudia na seba usmievajú. Nepoznajú iný život. Zízajú na televízor a myslia si, že svet funguje tak, ako vraví hlásateľ. Vieš, niekedy na tú debnu čumím a divím sa nad tými formuláciami? Ako môžu ľudia s vážnou tvárou vyslovovať to, čo vyslovujú?”
Demokracia, sloboda slova, právny štát sú dnes pre nás samozrejmosťou, aj vďaka EÚ. Kniha Bývalý syn od bieloruského autora Sašu Filipenka realisticky vykresľuje, aký je život bez nich, v krajine, ktorá nie je od tej našej veľmi vzdialená. Po prečítaní tohto príbehu si určite budete tie naše samozrejmosti vážiť o niečo viac.
NEVIDITEĽNÝ je príbehom chlapca, ktorý je múdry, dobre sa učí, má fajn kamarátov, rodičov, tú najoddanejšiu malú sestričku na svete… a keď odmietne dať spolužiakovi odpísať písomku, jeho život sa navždy zmení.
Je aj príbehom chlapca, ktorý má zlé známky, rodičov, ktorí ho zahŕňajú materiálnymi darmi, no nedokážu sa mu pozrieť do očí… a jediné chvíle, kedy svoj život má rád, je keď dokáže spôsobovať strach niekomu inému.
Je aj príbehom chlapca, ktorého najlepší priateľ prežíva ťažké obdobie, on vidí, že sa niečo deje, no radšej sa pozerá inam.
Je príbehom dievčaťa, ktoré má rado jedného chlapca, a trápi ho, čo ten chlapec prežíva, no nevie, ako mu pomôcť, a tak sa tvári, že o ničom nevie.
Je príbehom riaditeľky, učiteľov, ktorí sú presvedčení, že na ich škole nikdy šikana nebola, a že to, čo sa im deje priamo pred očami, je len zábava, bežné prekáračky medzi deťmi, nič, čo by bolo treba riešiť.
A našťastie je aj príbehom učiteľky, ktorá vidí a neodvracia tvár, ktorá si niečím podobným prešla a ktorá to nemieni nechať tak.
NEVIDITEĽNÝ je najlepšia kniha o šikane, akú som doteraz čítala. Pozerá sa na ňu komplexne a ide do hĺbky - z pohľadov všetkých zúčastnených. Pretože šikana zďaleka nie je len o obeti a agresorovi, je aj o všetkých ľuďoch okolo, ktorí si ju nevšímajú alebo nechcú všímať a tým jej dovoľujú silnieť a ničiť životy. A málokedy sa skončí happy-endom, skôr nenávratne poznačí všetkých, ktorých sa dotkla.
Autor má špecifický štýl písania, v knihe sa objavujú superschopnosti, príšery aj draky. Navyše len zopár postavám dá meno, strieda písanie v prvej osobe a tretej. Čítalo sa to však veľmi dobre, kapitoly sú krátke a dej tak trochu tajomný, tak trochu napínavý.
Len malé varovanie - prvých pár kapitol
môžu byť pre mladších čitateľov trochu mätúce (trochu som aj váhala nad označením 12+). Kniha totiž začína koncom príbehu - kedy hlavný hrdina je v nemocnici a nevieme, čo sa mu stalo. Striedajú sa perspektívy viacerých postáv, ale nepoznáme ich a len dedukujeme, či spolu nejak súvisia. Toto nie je neobvyklé pri knihách pre dospelých, ale na knihu pre 12-ročných je tých 80 strán pomerne dlhých na to, aby ich od knihy odradili. (Aj) preto som knihu čítala s deťmi - zdala sa mi príliš dôležitá, aby ju odložili.
Toto si naozaj prečítajme všetci. Nielen deti, ale aj rodičia a tí, ktorí s deťmi pracujú
