Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
„Abyste byli nenahraditelní, musíte se vždy odlišovat.“
Niekedy nastane chvíľa, keď sa treba zbaviť vecí, o ktorých viete, že vám dali všetko a do rúk ich už nechytíte. Bežne to nie je ľahké, lebo nostalgia, zvyk a krasota sama o sebe. Keď ma však pochytí odhodlanie, idem do toho. Príkladom je eleganciu šíriaci ilustrovaný životopis módnej priekopníčky a majiteľky nesmrteľného impéria značky Coco Chanel. Počas 5 rokov som si ju prelistovala asi 3x a poslušne vždy vrátila do knižnice. Dnes nastala menšia emocionálna zmena a čierno-bielu krásku odprevádzam do iných rúk.
Neľutujem, lebo na stole ma čaká jej tučný životopis, kde mi síce chýba viac fotografii, a ktorý budem čítať asi rok :D, ale verím, že doplní moje obzory o ikone, ktorú velebím za jej talent, jedinečný vkus a štýl, ale hlavne preto, že v silnom mužskom svete tej doby ostala vždy sama sebou a tvrdo pracovala.
Mademoiselle Chanel je hádam najznámejšou módnou ikonou, aká kedy existovala a aká nikdy neumrie. Prvá vec, ktorá mi pri jej mene napadne sú neprehliadnuteľné perly, parfém No. 5, kostým a kabelka 2.55. Keď raz za čas vidím na ulici ženu, ktorá je ako z módneho katalógu kolekcie od Coco, idem do kolien.
Tá elegancia, ktorú nevie nosiť každá žena. To sebavedomie, ktoré musíte mať, inak budete skôr na smiech, lebo, čo si budeme klamať, nie každý vie správne prezentovať Chanel a nie každému sa hodí.
S tým sa musíte narodiť.
Tisíce vo vačku nie sú všetko. :D
~
„Čo sa týka doplnkov, najdôležitejšie je dať si dole posledný, ktorý bol pridaný.“
~
Už 12-ročná bola sirotou a v dospelosti sa nerada vracala do minulosti. Čo všetko škaredé v tej dobe zažila, nevie nikto, ale využila to vo svoj prospech a premenila na motiváciu a cieľ žiť presný opak. Čierna a biela boli farby, ktoré sa ako jediné nosili v sirotinci, kde vyrastala. Rovnako tvar mníšskeho habitu a guľôčky na ružencoch neskôr predstavujú jednoduchý strih jej návrhov šiat s neoddeliteľným šperkom.
Stojím za jej názorom, že nič nerobí ženu staršou ako zložitosť a prečačkanosť. Aj preto sa Coco do konca svojho života obliekala ako školáčka a trvala na jednoduchosti.
Oku lahodiaca kniha patrí skôr do zbierky pekných vecí, ktorá zachytáva najdôležitejšie etapy Gabriellinho života, aj života značky po jej smrti. Je to naozaj fešný kúsok, ale obsahovo už pre mňa Coco nie je postačujúca, no ako dar je dokonalá.
Autorka Megan Hess je medzinárodná módna umelkyňa, ktorá spolupracuje s najprestížnejšími odevnými značkami na celosvetovom trhu. Jej meno je vo vyšších kruhoch viac a viac objednávané. Na konte má 22 takýchto pekných kníh (medzi nimi aj módnu sériu fashion myšky pre deti). :)
Má talent, to uznávam, ale ako som už spomenula, jej knižné tituly sú pre mňa chvíľkovou radosťou, ktorá po čase omrzí, ale zase trvá dlhšie, ako 20 minútová radosť z kúpi nepotrebnej hlúposti, lebo „mám zlý deň“. :D
Tí, ktorí majú radi tento tip kníh si určite prídu na svoje.
~
„Móda odchádza, štýl nikdy.“
~
Nezvyknem ponocovať kvôli knihe, tie opuchnuté oči mi nestoja za to. Kniha vždy počká, príbeh tiež neutečie, ale Ženy z Vard to po dlhých rokoch zmenili. Posledných 100 strán ma tak zdrapilo, až mi išlo dušu urvať a spať som išla urevaná ako malé decko. To samotná autorka je čarodejnica, lebo napísala román, ktorý som len ťažko púšťala z rúk. :)
No aj tu sa nájde jedno moje „ale“, lebo koniec, ktorý všetko pokazí a dá vášmu úprimnému sopľu stopku, som fakt nečakala. :/
Škoda..
Podľa charakteru odsúdenej by som v tých časoch tiež zhorela. Len preto, že bola hubatá, mala najväčší dom (závisť je strašná sviňa) a zo zaužívaných zvykov si nerobila ťažkú hlavu. Dokonca si namiesto nepohodlnej sukne natiahla nohavice po mŕtvom manželovi (pre rok 1617 absolútne neslýchané). Počas procesu a záverečného rozsudku mi bolo strašne. :(
Spomenula som si na všetky nevinné životy a nezmyselné vyčíňanie brutálnej inkvizície dávnej minulosti. Kde sú tie tresty pre dodnes velebenú nenažranú cirkev?!
Kniha mi pripomenula pubertálnu zvedavosť a množstvo šokujúcich informácii, na ktoré nikdy nezabudnem. Románové spojenie severského života na ostrove Vardo v mrazivom Finnmarku (dnes Nórsko) spred 400 rokov a témy nepochopenia, lepšie povedané neakceptovania inej viery, bolo výborné a privialo nový neokukaný vietor. Opisy, niekedy až v zasnenom poetickom duchu, nehostinnej studenej krajiny boli neskutočne živé a surové. Nebolo ťažké predstaviť si, že ste jej súčasťou, aj keď, na môj vkus, a to zimu milujem, jej bolo predsa len trošičku viac.
Je tu množstvo nádherných pasáži, venovaných vtedajšiemu životu - zabíjanie sobov, aby ste mali čo jesť, aby ste sa mohli zohriať ich kožušinami a popri tom nechcene počúvali nárek ich trúchliacich polovičiek.. krásne opísaný smútok, ktorý neviem pustiť z hlavy. A potom prišla v jednu noc, presne 24.12.1617 veľká tragédia. Nečakaná silná búrka usmrtila na mori 40 mužov a ostrovu tak ostal iba ženský kolektív. Ide o skutočnú udalosť, ktorej nešťastie využil sám kráľ Kristián IV. k potlačeniu a odstráneniu nepodvoleného domorodého obyvateľstva Sámov. Ich bežnou praxou bolo rozprávanie sa s duchmi alebo tkanie vetra nezaváňa to mágiou?
Pripomínali mi Indiánov a ich spojenie s prírodou, ku ktorej mám bližšie aj ja. Rozhodne lepšia voľba, ako kľačať na kolenách a modliť sa k vlasáčovi na kríži (šak to je čistá depresia). :D
Lenže ženy nemôžu ostať samé. Treba ich kontrolovať a usmerňovať, veď nie sú také múdre ako muži. Nesmú loviť ryby, to je iba chlapská práca a podobné hlúposti. Smrťou mužov nastal začiatok pekla pre zvyšok obyvateľstva Vardo, ktoré sa behom pár rokov preriedilo závojom žeravého ohňa a pre lepšie dotváranie predstáv všetko vidíme z pohľadu dvoch žien. Jedna priamo z ľadovej krajiny, druhá z bohatej spoločnosti, odsúdená na otrasný život s fanatikom veriacim iba v jednu spravodlivosť.
Autorka používa úžasný, miestami až poetický jazyk, akoby k vám prehovárala.
Atmosféra je neskutočná. Vydoluje z vás zúfalstvo, že sa môžete len prizerať. Opisovaný chlad zalieza pod kožu a vy nevedomky pijete litre horúceho čaju. :)
Nejde o priamu akčnosť, či prudké zvraty, no pripúta vás ako silný magnet. Dráma graduje správnym tempom a čitateľ tuší, ako to dopadne. Žiaľ, tušíte aj, kam speje jedno kamarátstvo, ktoré si autorka mohla naozaj odpustiť. Normálne mi to zničilo zážitok zo slzavého údolia a ostala som vytočená - do knihy sa to absolútne nehodilo, ale posúďte sami.
Aj napriek tejto veľkej výhrade knihu odporúčam pre jej nádherný jazyk a výnimočný pohlcujúci štýl.
„..ale kdo by prosím vás chtěl mít hodného muže, nebo hodnou ženu? Já tedy NE!“ :D
Dahlove čítanie pre dospelých opäť nesklamalo a povýšil ho prednes výborného českého herca Jiřího Labúse, ktorý do audioknihy vložil hádam celé svoje komediantske JA. :D
Bavila som sa každou jednou kapitolou, až mi hlava nebrala, čo za eroťácku koninu Roald vymyslel. :D
Ono to vlastne vôbec nevzrušovalo a často sa aj opakovalo, čo miestami nudilo, ale pri audio je výhoda, že môžete počúvať „baj ucho“. Vtipné patálie okolo všetkého teda potláčali akékoľvek vlnenie bokmi, aj niečím iným. :D
Plán, ktorý autor v mene strýčka Oswalda zosnoval nebol nereálny. Afrodiziaka predsa existujú, garantovaná modrá tabletka tiež, tak prečo by nemohol aj zábrany odháňajúci výťažok z čohokoľvek, nútiaci mužov vyššieho nadania a postavenia k hodnotnej ejakulácii? Obzvlášť, keď uschované „dobrovoľne“ odovzdané spermie objektu mužského pohlavia nadobudli nevyčísliteľnú hodnotu až po smrti ich stvoriteľa? :D
Poďme ich všetkých egom a sebaovládaním pobláznených zotročiť, veď je to záležitosť pár hodín jedného dňa a šup ho tralalaaa už je zarobené na dokonalý život. Vidina nehorázne vysokého bohatstva pre strýčka Oswalda nemala stopku a podkurovala jeho nenažranosť. :D Žasla som nad nápadom založenia prvej spermobanky na svete, ktorej obetami boli výhradne slávne osobnosti tej doby ako Albert Einstein, Picasso, Sigmund Freud, ktorý sa zo súlože doslova vysmieval, Monet, Puccini, Proust a tak ďalej, a tak ďalej (kráľov všetkých krajín a ostatných géniov netreba vymenovať, nech ostane nejaké to prekvapčo) a ani o tom nevedeli. :D
Bonviván Oswald sa mi zaryl do pamäti, ako najnebojácnejší sebavedomí huncút, milovník opery a žien, odborník na čínsky porcelán a drahé víno, zberateľ pavúkov a škorpiónov, fajnšmeker, či ako sa to správne? - kožmeker v pravom slova zmysle, jednoducho prefíkaný koťuha, na ktorého nikdy nezabudnem. :D
Treba si prečítať, ešte lepšie vypočuť a nehľadať za tým náročnú literatúru, lež jednoduchú zábavu poblázneného cieľavedomníka túžiaceho po všetkých peniazoch (a spermiách) na svete.
..ale kamoška KARMA nikdy nespí! :D :D :D
Koniec je typický pre Roaldove príbehy, a tie o Oswaldovi sú zábavné, často ironické a vtipno-nešťastné, páchnuce po minulom storočí a teatrálne tesne na hrane znesiteľnosti. Dá sa vnímať aj ako hlúposť s trápnosťou dokopy a niektorým neulahodil. Ja som mala to šťastie, že som bola správne naladená. Jediná škoda je, že sa nedozviem, ako to brala spoločnosť v rokoch vydania tejto srandy, ktorú treba brať s veľkou rezervou. Pri spomienke na ňu to bude vždy s úškrnom cez celú tvár. :)
Hneď v úvode priznávam, že podľa názvu knihy som išla na istotu. Dostanem krásny hrejivý príbeh, po ktorom pišťal celý môj človek a budem spokojnučká aj s preležaninami od toľkého leňošenia, prejedania sa, pitia vareného vínka a všetkého ostatného, čo k vianočným sviatkom patrí. :)
Omyl! :D :/
Ani náhodou mi nenapadlo, že to môže byť zlátanina všetkých možných dostupných rozprávok a filmov, ktoré viacerí už poznáme naspäť. Narnia, Pán prsteňov, Harry Potter a raz mi dokonca napadla aj Princezná Fantaghiró (alebo ako pán Baláž z rádia FM povedal „Fantasmagória“). :D
Beriem, že boli Adamovou inšpiráciou, ale bez individuálnej originality to vždy bude len kópia a teraz ešte aj v maximálne jednoduchom a plytkom štýle. :/
Pevne verím, že sa autor neurazí, nakoľko som na rozprávku našla iba chválu. Síce jej nerozumiem, ale prajem mu, aby sa „Cesta za Vianočným svetlom“ naďalej páčila a rozdávala čitateľom to, čo som ja nedostala.
Nevedela som, že ide o SK autora, vlastne som to pri zapisovaní do wishlistu neriešila, ale trápenie s textom od samého začiatku mi nešepkávalo, že to bude „náš“ trh.
Nepýtajte sa „prečo“? - jednoducho to vždy vycítim. Aby to ale nevyznelo totálne necitlivo, že škatuľkujem mladých, ešte málo ostrieľaných spisovateľov, aj tí nie raz prekvapili, veľmi oceňujem nápad, hlavné postavy aj samotnú tému príbehu.
K dobrému čítaniu mi to však nestačí a pri druhej polovici knihy som doslova zívala a gúľala očami.
Chýbala mi hĺbka charakterov, myšlienky, vďaka ktorým by som ich viac spoznala a emócie, ktoré dokážu zamávať s knihomoľskou dušou. Všetci mi boli po chvíľke ukradnutí, ešte aj ten uštekaný havko.. bauuuu. :(
Preformulovanie viet urobí a zachráni veľa, ale túto snahu som nevidela (napr. v dvoch po sebe idúcich vetách vidíte 3x to isté slovo, tiež obľuba v zámenách „ktorá, ktoré, ktorý“ lezie už po 10-tich stranách pekne na nervy).
Jednotvárnosť celého textu mi navodzovala pocit, že čítam to isté dokola. Keby to nebola detská literatúra, odporúčala by som nie len jazykovú, ale hlavne štylistickú korektúru, aby sa minimalizoval dojem z opakovania. Žiadna výnimočnosť, či pripútanie čitateľa a humor?
Je tu pár situácii, ktoré pri predstave mohli byť vtipné, ale zbytočné opisy nepodstatných vecí to všetko zabíjali. Deťuchy našťastie takéto veci neriešia, tak snáď sa knižke nejaké potešia. :D
Stále nedokážem pochopiť, že autor nevyužil kvetnatosť rodného jazyka a ostával pri rovnakej šablóne. Jednu vec vieme opísať viacerými vetami bez toho, aby stratila význam, či podstatu myšlienky. Absencia alternatív, za to vysvetľovania, ako keby sme nemali vlastnú predstavivosť a fantáziu. Rozprávke by prospeli ilustrácie, aj keď sú ďalším, veľmi vysokým nákladom.
Nuž, čo dodať?
Veľmi som sa tešila na magickú cestu s ufrflaným sobom, pojašeným psom a hľadaním pravdy a stratenej slečny Lilly, ale nedostala som ani info, v ktorej krajine žijú. Podľa mien však tipujem, že Slovensko to nebude. :D
A šak, dobre pre nich..
Aj teraz, aj počas čítania som rozmýšľala, čo mi na inak pekne a s nehou napísanej novele o oslave života v staršom veku, trochu vadilo. Nechcela som si pripustiť, že mi nikto neprirástol k srdcu, ako som dúfala a hlavná hrdinka mi miestami liezla na nervy. Ani po vzhliadnutí filmovej adaptácie, ktorá je mimochodom výborná a drží sa knižnej predlohy, sa to nezmenilo. Je ale potrebné, aby sme knižné postavy zbožňovali?
Nemyslím si, no patrím k čitateľom, ktorí majú radi sympatické postavy a vzťahu Addie a Louisa som držala palce. :)
Pár vecí som v duchu ofrflala, ale neovplyvnilo to moje rozhodnutie označiť Cizincov za krásny a veľmi citlivý príbeh o poslednej láske a veľkom priateľstve v starobe, ktorej by som sa aj ja chcela dožiť. Nejdem si predstavovať, že by som raz mohla byť vdovou, ale ak by sa tak stalo, verím, že aj v tom čase budem žena činu i slova a vezmem si príklad z Addie naberiem odvahu, ktorá bude väčšia, ako nervozita a zaklopem na dvere susedovi. Rovnako, ako ona, budem vyberať podľa pocitu, že dobrí ľudia ešte nevymreli. Asi ho nepozvem hneď do spálne, aby sme usínali v chýbajúcom objatí, ale nejaký povzbudzujúci nápoj sa v chladničke určite nájde. :D
Obaja priznali, že najhoršie sú práve noci, keď ich pohlcuje ticho, spomienky a samota. Bola som v šoku, ako im okolie neprialo (čaro malomesta). Ľuďom je závisť bližšia, než sa zdá a nie každý sa dokáže odosobniť od ohováračiek a škaredých pohľadov. V sedemdesiatke by to už každému mohlo byť jedno, ale nejde o najľahší postoj. Príjemnejšie sa však zaspávalo, keď ste mali po boku niekoho, s kým ste neplánovali nezáväznú milovačku, ale vzácne načúvanie a dôverné rozhovory. :)
Príbeh, ako taký, sa mi veľmi páčil, ale niektorým konaniam postáv som nerozumela. Addie charakterom stvárňovala ženu, ktorá stále bojovala s emóciami, nevedela si poradiť s vlastným neprajným synom a keď niečo tvrdohlavo zamietla, obratom sa do toho opäť pustila, bez akéhokoľvek ospravedlnenia. Niečo mi na nej nesedelo, ale každý sme nejaký.
Možno, keď budem v jej veku, vypoviem veľa podstatného pohľadom a tichom, tak ako ona.
Film je v tomto prípade nežnejší. Stále ma ale štval jej dirigentský syn, no aj to bolo zrkadlom ich minulosti. Trochu som bojovala s jej poslušnosťou voči nemu, veď hádam mala právo naviazať nový vzťah, nech už boli klebety o Louisovi akékoľvek, ale.. beriem autorove riadky tak, ako ich napísal.
Žiaľ, vydania vlastnej knihy sa už Kent Haruf nedožil. Novelu dopísal pár mesiacov pred svojou smrťou a bol zmierený s faktom, že vyjde posmrtne.
Ak vás „Cizinci v noci“ nezaujali natoľko, že by ste si ich chceli prečítať, dajte šancu aspoň filmu. Je to nádherná sonda do života osamelých zostarnutých duší, ktoré nezabudli na chuť nového rána a na radosť z maličkostí. Nesúhlasím so zbytočne smutnejším koncom, ale rozumiem.. písať knihu v období zmierovania sa s vlastným koncom, tiež by som jej asi nedožičila happyend. :D
Novele sú vyčítané chýbajúce úvodzovky, a že je tu tej priamej reči až až! Mne to nevadilo, dá sa na to zvyknúť, ale prečo ich nevyužiť, keď presne na to slúžia? :/
Stále mám tiež pocit, že potenciál knihy nebol využitý na 100%. Na druhú stranu je to len úryvok života, ktorý sa pomaly blíži ku koncu a stále vie byť krásny, a že aj krásny bol.
V najväčšej sláve Netflixu mi o oči zavadila vianočná novinka celkom dobre hodnoteného seriálu. Niečo mi to hovorilo, až som zistila, že nejaký ten piatok mám doma predchodcu - knihu, na ktorú som totálne zabudla. Zrejme ma až tak nezaujala, lebo som zabudla na ďalšie 4 roky. :D
Po prvej tohtoročnej, ktorá ma totálne sklamala, som stále túžila po niečom nenáročnom, stále vianočnom a dala som šancu YA literatúre, ktorá občas prekvapí.
Neviem to vysvetliť, keďže ma celkom bavila, ale presne v polovici knihu zatváram s rozhodnutím, že ju nedočítam. :/
Nie preto, že by bola príšerne nudná, náhodou nápad spoznávania sa s cudzou osobu cez zápisník, nech už to dopadne akokoľvek, do ktorého vylejete svoje názory, pocity, osobné mindráky a neskôr aj sarkastické rýpanie, či úlohy, na ktorých splnenie musí ten druhý prekročiť svoje zásady a niekedy aj strach (ak ste introvert alebo NEmilovník veľkého davu, tak je to naozaj výzva) bolo zábavne a dokázalo upútať, ale.. začínala som sa báť okamihu, keď sa tí dvaja, Dash a Lily, reálne stretnú.
Rátala som s tým, že zábava pominie, že to môže nabrať obrátky smerujúce k trápnosti, nude alebo k situáciám, ktoré si nechcem pripomínať. :D
Keďže ide o teenagerov, ktorí sú niekedy stále ako malé deti, teda Lily určite, videla som scenáre, za ktoré by som knihe ublížila. :D
A ja si nechcem kaziť vianočného ducha (áno, ešte stále ho mám).
Od januára do marca je najhoršie ročné obdobie, ktoré neviem pomenovať, čiže Merry Christmas pokračuje. :D
Cez víkend som si konečne pozrela seriál a som spokojná. Následné recenzie (oboch verzii) ma utvrdili v tom, že seriál je lepší, či už vtipom alebo originalitou, spätným vysvetlením, ale aj ponechaním pohľadov z oboch strán. Bolo to ešte k tomu 8 krátkych cca 25 minútových častí, čiže sobota jak vyšitá a k tomu upečený koláč a dve kávy. :D
To by som ale nebola ja, keby som nezačala lustrovať internet a neprečítala si všetky možné dojmy, že kniha je predsa len v niečom iná, a tak som behom oddychovej chvíle na gauči zbúchala zvyšok rýchločítaním, a teda budem sa tváriť, že som to neurobila. :D
Neviem, ako je možné pokaziť tak dobre našliapnutý príbeh o dvoch 16-ročných pubertiakoch, ale dá sa to. Kým on bol až príliš múdry a zrelo sarkastický, ako minimálne 22 ročný mladý muž, Lily bola zase občas ako 12-ročné dieťa. Čo jej však neberiem, bola jej výnimočnosť, ktorú ostatní nazývali „divná“. V seriály to krásne ukázali, ako aj vianočný New York (veľa veľa svetielok), ktorý som v knihe veľmi nenavnímala. Akoby tam ani nebol. Možno za to mohol Dash, totálny Grinch nenávidiaci celý ten blázinec okolo sviatkov a paradoxne on jediný (plus pár vedľajších postáv), ktorý ma držal pri čítaní.
A že obaja milovali knihy a mali prečítané hádam všetko z povinnej literatúry, to sa mi tiež nezdalo. Jediná macherka v čitateľskom svete je Rori Gilmorová. OK, aj ona mala IBA 15 rokov. :D
Musím ešte vyzdvihnúť spôsob, akým autori písali tento príbeh. David písal kapitoly za Dasha a Rachel za Lily a nikdy sa dopredu nedohodli, kam to celé bude spieť. Preto zjavne ten „obyčajný“ koniec bežného života a situácie, ktoré neboli nereálne, ale.. prestali ma zaujímať. A to je asi všetko z mojej strany.
Jop a beriem si Dashov nevraživý opis jeho vianočnej emócie, ktorú síce nezdieľam, ale inak ma vlastne úplnú pravdu. :D
„Všude davy lidí, šourajících se jako dobytek na porážku, nekonečné návštěvy všemožných příbuzných, předstírané veselí, únavné pokusy o upřímnou radost moje vrozená averze k mezilidskému kontaktu se v takových chvílích přirozeně jen posilovala. Kamkoli jsem se vrtnul, vždycky jsem mněl pocit, že jdu proti proudu. Nechtěl jsem přispět na „spásu“, a už vůbec ne nějaké „armádě“. Bylo mi úplně jedno jestli tyhle Vánoce budou bílé. Jedinou světlou stránkou tohohle období bylo to, že škola byla zavřená (pravděpodobně proto, aby se všichni mohli unakupovat k smrti, anebo zjistit, že příbuzenstvem stejně jako arzenikem se člověk nejlépe otráví po malých dávkách.)“
S čítaním som si dala načas. Boli tu obavy, že mi knižka nesadne, lebo so slovenskými autormi mám komplikovanejší vzťah (pripúšťam, že naša literatúra nemusí byť pre mňa). O to viac ma potešilo a milo prekvapilo, čo mi Mirka ponúkla - pocity, ktoré som nevedomky potrebovala. :)
V deň vydania 7-mich poviedok balkánskeho charakteru, možno ich označiť aj ako kratšie texty bez „ukotvenia“, som si to namierila do najbližšieho kníhkupectva, aby som opäť očuchala, obchytala, poobzerala a prečítala pár strán, nech viem, do čoho pôjdem/nepôjdem a usúdila som, že na toto potrebujem správnu chvíľu. Nech už to čakanie trvalo vyše roka, stálo to za to. :)
Nočné čítanie bolo dokonalé. Nešlo o lásku na prvý pohľad, ale autorkin debut vyvolal zvedavosť, ktorá je pre všetky strany dôležitá. Hotel Balkán beriem ako ochutnávku nového talentu na našej pôde a friško si poprosím ďalšiu sl. Kuľková. :)
Za nápad vytlačiť obálku v 5 variantoch, ktoré dokopy tvoria panoramatický obraz Ohridského jazera dávam body navyše, ale s ilustráciami od študenta VŠMU Marca Rapanta si stále nie som istá. Páčia sa mi alebo nie? Nateraz nepodstatné, nakoľko splnili účel a živili atmosféru celku, čo je pre mňa viac, ako dostať do rúk uspokojivý román. Vďaka mravčej práci čierno-bieleho minimalizmu sa umocnila úzkosť, beznádej a smútok, ktoré sa v krajinách bývalej Juhoslávie, v ich podstate a najhlbšom vnútri, držia ako puch dávnej vojny v opustených budovách a v dušiach obyvateľov. Nie, že by tu nebola viera v lepšiu budúcnosť a ulice plné usmiatych ľudí, no závan krvavej minulosti, zaužívaných zlozvykov nadržaného patriarchátu, či nezmyselné lipnutie na stereotype nechcú odísť. :(
H. B. mi okrem iného pripomenul jednu z najkrajších spomienok na milovaný zelený Belehrad a jeho návštevy plné smiechu, príjemného leta ešte bez trópov a nádherný ohňostroj v opare slobody.
Nikdy nezabudnem na zbombardované budovy, ktoré si ponechali v uliciach, ako pripomienku útokov NATO v r. 1999. Dnes sú už minulosťou a ich ohlodané telá zrovnané so zemou (že vraj ohrozovali na živote). :/
Nuž, nejdem ďalej vŕtať, ani nášho Istropolisu už niet. :(
Kniha získala cenu čitateľov Anasoft litera 2024 a umiestnenie do top 10 najlepších SK kníh. Tlieskam úspechu aj v podobe ďalších prekladov do srbčiny, bulharčiny a nemčiny.
Bagalovky síce nečíta každý, aj škoda, lebo si to zaslúžia, ale ak by sa tak dialo, zrejme by zmizlo čaro originality a zavrhnutého mainstreamu. Ani ja nie som pravidelný fanúšik, ale KKB nie je vydavateľstvo, ako tie „ostatné“.
Ide o všehochuť v pravom slova zmysle.
Dajte si Balkán v útržkoch aj vy. :)
Zimní lidé boli mojim vybočením z komfortnej zóny. Páčili sa mi, aj keď nejaké ponosovanie bolo (chvíľu budem mať averziu na české slovo „tetička“) a mám také tušenie, že mi spôsobili čitateľskú krízu. Po nich mi totiž všetky ostatné knihy prídu nepostačujúce alebo ma veľmi rýchlo prestanú baviť (buď som už knižne rozmaznaná alebo za to môže blbý január). :D
Pre istotu si teraz vyberám tie, ktoré majú aj audioverziu alebo boli hodné k natočeniu filmovej, či seriálovej adaptácie - ako každý zvedavec, aj ja chcem poznať koniec všetkého, čo chytím do rúk. :D
Ešte k tomu hlas Jitky Ježkové je tak výborný, že ducharina mala vďaka nej väčší rozmer a hudobné vsuvky boli hrôzostrašné tak akurát.
Triler s prvkami hororu, a že mi fakt občas cukalo polkami, keď som ju po večeroch sama doma čítala/počúvala je, dovolím si tvrdiť, povinnou jazdou každého fanúšika Stephena Kinga. Jednak tiež obsahuje pomalý rozbeh a rozsiahle opisy charakterov, vďaka čomu vám ešte pár dní po dočítaní budu rezonovať v hlave, tiež je tu pár strán, ktoré by som vyšmarila, lebo zbytočne a dosť americky naťahovali napätie, až som sa namiesto strachu začala rehotať, ale lepšie než googliť, ako vyhnať mŕtvych, ktorí sa prišli „hrať“ jak poverčivá koza :D, a tiež jednak preto, lebo vystavaná pavučina deja a postáv, ich vnútorný nepokoj a bolesť, pohnútky podobného konania a neprezradený zvyšok nakoniec vedú rovnakým desivým smerom.
Neverím inak, že toto ešte nebolo natočené. Taká mini séria by bola výborná, hlavne, ak by sa dodržalo obdobie zasneženej ponurej krajiny dotvárajúcej tajomnú, až dusivú atmosféru. Vlastne, škrabavé zvuky zo skrine boli poriadne creepy (strašidelné). To nechcem nikdy zažiť. :D
A keď už by sa tak stalo, dúfam, že mi vlasy zbelejú na hrivu Emila Horvátha, lebo po takom blond odtieni túžim už 2 roky. :D
V knihe sa nachádza množstvo mien a rôzne časové úseky, ktoré sú zo začiatku chaotické a pre niekoho (mňa) trochu náročné na orientáciu, ale každá kapitola má svoj rok alebo meno rozprávača, tak sa dá postupne zorientovať.
Som vďačná, že autorka nemala chuť ponechať všetko mirnix-dirnix pohodené, lebo aj s takým som sa stretla a bolo to na hovno. Užívala som si gradovanie, aj keď koniec nebol v zmysle waw efektu, ale nečakala som ho, čiže za mňa môže byť. :)
Knihe až tak nemám čo vytknúť a som rada, že som si ju naložila ešte počas chladného zimného počasia, lebo tie opisy prírody zasneženej krajiny boli fakt neskutočné a moje víkendové výlety do bielych lesov v Bratislave boli aj vďaka tomu emočnejšie. Ešte chceme vyskúšať nočný výlet, ale keďže mám v pamäti vrytú Záhadu Blair Witch, drží sa ma ako sopeľ na rukáve, neviem neviem, ako to zvládnem. Priateľ ma utešuje, že šak máme čelovku.. fasa! :D :D
Držte mi palce a dajte si mysteriózny príbeh o malom dievčatku, ktoré rado surové mäsko. :P
To, že mi kniha pripomínala Cyntorýn zvieratiek je skôr bonus, ako šliapnutie vedľa..
Bolo to totiž rovnako prijemno-nepríjemné.
"Všechna moje děvčata jsou créme de la créme“
Pri tejto vete sa pani učiteľka Jean Brodieová, ktorej vyučujúce metódy vybočovali zo školských osnov ako chôdza na mol opitého človeka od plnej stredovej čiary, so sebavedomým terajšieho amerického prezidenta, napínala a prsila ako ten najkrajší páv v kráľovskej záhrade. Aby nie, keď ju jej vybraná sorta, pár vyvolených študentiek, žrala, ako dnešné deti rozprávky na veľkých plochých obrazovkách.
Nebohá, ale pre viacerých nesmrteľná Maggie Smithová (obľúbená nie len ako pani profesorka McGonagallová) získala za túto rolu vo filme (1969) Oscara. Nepamätám si, ktorá ženská filmová postava mi tak liezla na nervy, že som mala 100 chutí ju niečím ovaliť, aby konečne sklapla. Tých emočne prehnaných teatro monológov bolo na mňa priveľa, čiže rola splnená a Oscar zaslúžený. :D
Slečna Brodieová, ako nespútaná učiteľka na dievčenskej škole v Edinburghu (30-té roky 20 str.), bola na svoj vek a v tej dobe už stará dievka. Obhajovala sa ale tým, že ide o jej najlepšie roky, ktoré dobrovoľne, s láskou a neskutočným zápalom odovzdáva svojim stúpenkyniam, ktoré ľahko tvarovať.
Zo začiatku som si aj ja myslela, že je to výnimočná trošku viac vášnivá žena, ktorá miluje umenie, filozofiu a krásu viac, ako bežné štúdium a čokoľvek iné. Lenže postupne zisťujem, že jej srdce až príliš lipne na spomienkach, vybájených očakávaniach a naivných snoch budúcnosti, čím sa vyrovnala dospievajúcim dievčatám snívajúcich o prvom bozku a sex považujúcich za niečo odporné a zbytočné. Samozrejme pani učiteľka si ho dožičila až až, ale v knihe sa o tom „iba hovorí“. :P
Novela z pera uznávanej Muriel Sparkovej, ktorá ušla mojej pozornosti, to od začiatku mala slušne našliapnuté. Štýl písania bol iný a svojim spôsobom krásny. Bavila ma, pútala dejom a rozpravou o študentskom uctievaní a lojalite až za hranicu klamstiev. Pani učiteľka si, obrazne povedané, budovala malú armádu uctievačov, posluhovačov a špehov. Jej vysoká mienka o sebe samej bila do očí, až som ju začala neznášať. :/
Študentky si jej myšlienky a filozofiu života opakovali, ako básne a neuvedomovali si ich, niekedy, nezdravý charakter. Uznávanie fašistov cez ružové okuliare bol pre čitateľa prešľap, no slečna B. obdivovala všetkých veľkých vodcov, bez ohľadu na to, čo spôsobovali. Na margo tohto - vždy budem tvrdiť „čím väčšie sebavedomie, tým viac hmly v mozgu“. :D
Začala som našu namyslenú učiteľku vnímať ako manipulátora a narcistu a jej jedinečnosť osobnosti vyprchala. Je pravdou, že na mieste študentky by som na ňu asi nikdy nezabudla, ale z pohľadu pozorovateľa to bolo jedno úmyselne nechcené tvrdohlavé zlo. Ku koncu som veľmi bojovala. Akosi ma kniha prestávala baviť. Možno je to aj obdobím, kedy stále hľadám knihu, ktorá by mi sadla ako riť na šerbeľ.
Miestami mi to dokonca pripomínalo „Piknik pri Hanging rock“.
Moje hodnotenie je stále rozporuplné.
Novela si zaslúži pozornosť, ale nebude zrejme pre každého.
Už 2 dni premýšľam, ako opísať moje dojmy z letnojesennej novinky Letá s Máriou, ktorej anotácia je taká výborná, že škoda ďalších slov, ale emócie z prečítaného sú vždy nápomocné. (prečítala som koncom septembra)
Spomína všetko, čo je potrebné vedieť a neprezrádza, čo má ostať prekvapením, a takto si predstavujem kvalitné navnadenie na knihu. :)
„..keď vás odchovajú na čírej a silnej senzuálne polievke, nič s tým nenarobíte, vonkajší svet vám bude väčšinou pripadať ako vyvarená kosť.“
Mnou však trošku lomcovalo sklamanie a nedá mi nepodeliť sa oň. Nechcem plašiť, ani odrádzať, išlo o moju prioritu, a tou bola túžba po magickom realizme chladnejších večerov, horúcom kávovom nápoji, pomaly už aj po jesennom horore s temnou obálkou a všetky knižné Márie Oljineho románu mali stále spotené telá, morský piesok vo vlasoch, pery chutné po šťavnatom dozretom ovocí, utancované topánky z nočných zábav a zrkadliaci západ slnka v šťastných vlhkých očiach. Stále boli prítomné v letnej horúčave, za ktorej zatratenie som sa modlila už od júla, a tak trochu mi pripomínanie tohto obdobia nerobilo dobre. :(
Budúce leto však bude prenikavo modrý kabelkový formát dokonalým letným čítaním a niektorí budú nadšení. :) Trblietavá časť titulky pripomína vodnú hladinu plnú tajomstiev a spomienok a z poetického oparu, ktorý sa nesie celým textom sa budú tešiť nie len milovníci poézie, ale aj náročnejší čitatelia. Prímorská nátura autorov žijúcich v krajinách, ktorých konce oblizujú slané príboje, vytvára nostalgiu za „dávnou“ dovolenku na chorvátskom pobreží. Hovieť si budú tí, čo dokážu oceniť väčšiu dávku spisovateľskej slobody a písanie „ako na vlnách“. Ja som bola z množstva postáv a poprehadzovaných rokov (príbehy nejdú chronologicky) dosť domotaná. :D
„Spieva si proti urieknutiu a aby zahnala hlad v žalúdku, spieva, aby jej zarmútené srdce zostalo radostné, pretože hoci má len osemnásť, vie, že keď si doň človek vpustí zatrpknutosť, otrávi ho.“
Na začiatku je síce pomôcka - náčrt 5 generácii žien, Márii, ktoré žijú v jednom a tom istom dome s krásnou bugenvileou (musela som googliť, čo je to za strom), ale ani rodokmeň v rozmedzí 100 rokov, ktorý začína najmladšou z rodiny mi nepomohol a už pri tretej Márii som to vzdala. Vnímala som už len krásu textu, ich spomienky a útržky životov.
Kapitoly, raz dlhšie a hlbšie, raz kratšie a menej zaujímavé, vždy o inej Márii a jej mužoch a v inom roku komplikovali moje sústredenie. Chuť spoznať všetky zrazu opadala a z chaosu som začala byť vyčerpaná. Po dočítaní už vôbec neviem, ktorá bola ktorá - matka, dcéra, babka, sestra, ale nehromžím a prijímam fakt, že toto nie je úplne kniha pre mňa. Iné jazyky zase vravia, že postačí ceruzka a lepšie sústredenie, nuž. :D :D :D
„Vzdelaní a sčítaní ľudia nikdy takto nežartujú (o sexe), aspoň nie verejne. V ich humore nie je miesto pre sex a možno to platí aj opačne, zistí o dosť neskôr. Akoby nás vzdelanie neoslobodilo, ale zošnurovalo..“
Musím ale uznať, že to chce veľkú dávku šikovnosti vytvoriť viaceré charaktery v rôznych obdobiach 20 storočia, ktoré okrem zasnenosti a oťapenej hlavy z tepla prinášajú mne veľmi cudzie konania a myšlienkové pochody, bolesť aj melanchóliu, prvé lásky a dospievanie, rodinné vzťahy, dôsledky vojny a ťarchu mužského patriarchátu, ktorý by som najradšej uvrhla do hlbín pekelných. Kapitoly ostali bez konca, akoby ich odvial vietor a ja som na to nebola pripravená.
Priznávam, isté čaro to malo, ale rýchlo som zabúdala a ostával pocit, že dostávam málo. :/
Málo z každej Márie, ktorej meno sa rokmi menilo..
„Ty si myslíš, že som romantička, dobre, nech sa páči, ale snobi privedú svet do záhuby. Neprepájate veľkoleposť s pôvabom či grandióznosť so sentimentálnym alebo monumentálnosť a údiv s vtipom ani sympatickosťou. A tak krása ochladla a všetko, čo je hoci len trochu čarovné na tomto svete, prešlo na stranu gýča, pretože nedávate šancu pôvabu. Preto tu dnes máme turbofolk, vyhrala vulgárnosť.“
Musím ešte vypichnúť množstvo nádherných myšlienok, ktoré som si opakovane čítala a ochkala nad ich pravdou, krutou až bolestivou. Ak vás zaujala, určite si ju dajte a môj názor berte ako silno subjektívny. :)
„..ženy mali zo spoločenského života len príbeh, iba klebety, bolo to skupinové sedenie, primitívna forma skupinovej terapie, a ony z neho vyšli načas uzdravené a bez sedatív, zaslepené vlastnými jazykmi, slzami a jedným až dvoma pohárikmi višňového likéru či amaretta. Rozhovor žien plynie ako rieka uprostred miestnosti. Je to rozvodnená riava, ktorej prúd sa napokon niekam vleje, ale ktorá vlastne prúdi nepretržite medzi nimi a napája ich, zvlhčuje, aby nevyschli a nezatrpkli.“
