Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Pekný formát a tematicky zaujímavá grafika upútajú na prvý pohľad každého, kto snorí a hľadá podobný žáner. Mňa detto, len som nerátala s tým, že si do polovice knihy budem pokladať otázku „pre koľkoročných to vlastne je“? :D
Autor mi na ňu odpovedal, ale až na posledných stranách, čo je škoda. Keby tento „doslov“ capol na začiatok knihy a poďakovanie na koniec, ako je to bežným zvykom, pomohol by nie len mne, ale aj ostatným, ktorí sa tešili na strašidelné čítanie, od začiatku pociťovali tajomné vzrušenie a mali očakávania, ktoré prvotné povedačky o duchoch a nepríjemných udalostiach, ktoré sa „asi“ stali, spláchli silou studenej vody z hrdzavého vedra.
Od Krvavé Máry som dostala úplne niečo iné, než v čo som dúfala a chcela. Tešila som sa na bububu historky, ktoré sa desaťročia tradujú a dedia z generácie na generáciu, z jedného tábora na druhý, cestou sa samozrejme poobmieňajú, prikrášlia a vyhrotia do tresknutých nadvýmyslov, lebo taká je už ľudská hlava a povaha. :D
Ale všetko, aj napriek modernej dobe a hádam lepšej slovnej zásobe (veď ide o rozprávanie vysokoškolákov) ostalo v pôvodnej jednoduchosti, v opakovaných slovách, podobných historkách a miestami to nebavilo. :/
Sranda, že ja som poznala iba štvrtinu z toho, čo sa do knihy vošlo (myslela som, že mám lepší prehľad na čo mi bol ten metal v mladosti?). :D
Postupne som začala chápať, že knižka je viac-menej z českého trhu a pre český trh. Nie, že by nám neponúkala niečo nové, veď je zbierkou 99 temne ladených príbehov o duchoch, vrahoch, nevysvetliteľných pocitoch, príšerách a všetkého ostatného dnešnej (teda z r. 2015) vysokoškolskej českej mládeže, len som mala miestami pocit, že ma vyhadzuje z kola von.
Myslím, že pre Čechov je to super publikácia a darovala by som ju všetkým pubertiakom, nech im trošku od ľaku poskočia bradavky. :D
Keď si spomeniem na moje nepríjemné a táborové zážitky, keď som mala nevinných 12 rokov, sedela pri žeravom táboráku a za chrbtom cítila chlad z tmavého lesa plného zvukov, na ktoré mestské dieťa nie je ani náhodou zvyknuté, od strachu sa mi chcelo plakať. :D
Dnes som už ale staršia kofa a ústne podanie podobných príbehov v štýle „kamoška mojej sestry jej raz povedala.. sused nám povedal, že jeho bratranec mu povedal.. atď.), už nie je pre mňa.
Skôr pobavia, ako zastrašia, ale nebudem klamať a robiť zo seba motorkársku drsňáčku - nečítala som ju po večeroch, keď som bola sama doma. :D Predsa len, pukne parketa alebo sa začnú vlniť vystrihnuté netopiere z čierneho papiera na nitke a už som dosratá až za ušami.
Trošku sklamaná sa knihy vzdávam, ale aspoň konečne viem, kto je tá Krvavá Mary a že drink, ktorý úplne najviac zbožňujem a radšej s dvojitou vodkou, by mi pri jeho trojnásobnom vyslovení mohol vyškriabať oči a dokaličiť celú tvár. :D
Skúšať to radšej nebudem, ať jsem hezká nafurt! :D :D :D
Za čo knihe ale ďakujem, je množstvo vyvolaných spomienok na detské tábory, kde sme si po nociach na izbách rozprávali hlúposti rovnakého charakteru a potom sme jak šibnuté revali, že vidíme duchov, krv a chceme ísť domov.
Ach, zlaté to časy!
Dal bych si to ještě jednouuu.
Pediatrička je výborná!
Nie len kniha, ale hlavne ONA, povolaním detská lekárka, ktorá nevyštudovala neonatológiu preto, lebo jej záleží na deťoch a je voči ním silno empatická, ale preto, že ju to bavilo a dobrovoľne išla v otcových šľapajach. Deti v skutočnosti neznáša. Sama žiadne nechce, ale povolanie sype pekné peniaze, veď nejde o nič náročné. Stačí predpísať recept a hneď je pre rodičov a ich malé ratolesti tá najlepšia, tak prečo nie? Jediné, čo jej lezie na nervy sú duly a moderné rozhodnutia tehotných žien rodiť doma a bez pomoci odborného lekára (nerozumiem ani ja, ale nevadí). :D
Mala som pocit, že iba tieto dve veci v nej dokážu prebudiť nejaké city a celkom vtipné detektívne sklony, kým neodrodila milencovho syna a nezamilovala sa nehynúcou materinskou láskou, akú dovtedy nepoznala. V nanosekunde prijala fakt, že je súčasťou jej života a že bez neho nechce žiť. Neskutočne!
~
„Bolo neprijateľné, že predo mnou nestál celý regiment, pripravený napichnúť si ma ako sýty dezert, pevné prsia, čo nevyťahalo žiadne dieťa, vagína nepodrobená skúške, akou je pôrod, ružové svaly, sliznica ligotavá ani jablko v karameli, stále nedotknutá.“
~
Niekto nebude mať pre Cecíliu pochopenie, niekto ju bude neznášať. Chladná, tvrdá, stručná, ako keby nemala záujem, ani čas a pritom pracuje s deťmi. Všetky jej vlastnosti ma natoľko fascinovali, že som voči nej mala okamžité sympatie a v niektorých situáciách som ju viac než chápala a ticho podporovala (často mi pripomínala Kristínu z Kliniky Grace/Chirurgové neznášaná a zároveň zbožňovaná).
Moje vlastné emócie idú niekedy poriadne bomby a ťažko ich ovládam, preto sa mi páčila JEJ strohosť a dokonalá disciplína. Viac-menej si často iba niečo myslela, než aby to povedala nahlas. Z ničoho si nerobila „veľkú hlavu“. Situácie prijímala tak, ako sa diali, až to bude niekomu divné a niektorí muži, o ktorých si myslíme, že nemajú srdce môžu ísť do prdele, keď uvážim aká praktická a racionálna vedela byť pani doktorka. Je to vôbec v praxi možné?
A potom sa to stalo. Žena, ktorá mala rada svoj každodenný „nudný“ program, ktorá by najradšej zaspávala po dobrej súloži a aspoň 2 orgazmoch, jednom pive a uspokojujúcej cigarete, jedného dňa precitla a začala byť závislá na prítomnosti a vôni malého človiečika. Iba na ňom, aj napriek množstvu iných detí, ktoré jej pravidelne prechádzali rukami.
Bežne v knihách hľadám hĺbku. Chcem poznať minulosť a dôvody, prečo hlavné postavy konajú tak a onak, chcem sa na ne naladiť, priam nalepiť, aby som mohla pochopiť a pritakávať, ale v Pediatričke je všetko inak a je to.. fakt skvelé. Neviem, ako to autorka dokázala, ale svojim vyváženým a často ráznym rozprávaním mi dopriala kvalitu bez pátosu a zbytočne zdĺhavých opisov, či emócii, ktoré bežne vyžadujem. Okamžite som naskočila na jej vlnu, rýchlosť, charakter textu (celkom intímny) a čítanie sa stalo zážitkom, na ktorý budem rada spomínať.
Nič mi nechýbalo, nič ma nenudilo, som nadmieru spokojná.
Iba 143 strán, ale kvalitka jak lusk.
„..nechcem okolo seba ľudí, čo mi nerobia dobre.“
(detto Cecília, detto)
Ani narastajúci vek, či v tvrdšia realita nezmenili môj názor na príbeh o sile priateľstva, porozumenia, lásky a blahodarnom účinku čokolády, nech už je sladká, s kúskami kandizovaného alebo čerstvého ovocia alebo horká so štipkou čili a kopčekom čerstvej šľahačky (moja obľúbená) a na veky vekov ho budem považovať za to najkrajšie vyobrazenie života v malom staromódnom mestečku, kde zaspal čas, víta sa stereotyp s poslušnosťou a rebelantstvo tu nemá pochopenie. Aspoň nie také, ktoré sa vymyká kresťanským zvykom a kázaniu miestneho šéfa farára s nekonečným množstvom predsudkov a strachom z nepoznaného. :D
Ku knižnému románu som sa neponáhľala. Filmové spracovanie bolo kedysi pravidlom, ako vianočná Bridžitka. Poznala som ho naspamäť a rátala s tým, že nebude ďaleko od autorkinho pera, čo sa mi práve potvrdilo.
Film je síce vtipnejší a láskavejší, ale všetky postavy, gro veci a myšlienky sú zachované a ja si obe verzie neviem vynachváliť. Ak hľadáte niečo so silným manipulatívnym charakterom k požieraniu čokolády v akomkoľvek tvare, množstve, či konzistencii, zároveň plné šialeného a nezmyselného odopierania si chuti prinášajúcej radosť a pocit šťastia, dva tábory, ktoré na prvý pohľad nie je možné spojiť, berte Čokošku do rúk a užite si jej príťažlivé uspokojivo pomalé tempo s nevtieravou mágiou. :)
Pre každú odloženú knihu raz nastane ten správny čas. V mojom prípade to chcelo prvý mrazivý vietor, ktorého teplejšia jarná obmena je jednou z hlavných postáv v živote slobodnej matky Vianne a jej malej dcérky Anouk. Neustále putujúce z miesta na miesto hľadajúce svoj domov, lebo vždy je to o pocite istoty a kotvy, ktorá nezradí svoju loď.
Prepieranie malého mestečka, v tomto prípade fiktívnej francúzskej dedinky a jej komunity, ktorej atmosféru obkukala a z reálnych zážitkov a spomienok spísala šikovná Joanne Harrisová mi naplnilo túžbu nájsť nenáročnú, no zároveň dobre a hĺbavo napísanú oddychovku, ktorá zahreje srdce. Po ospevovanej novinke, lepšie povedané jesennom prepadáku s názvom „Kaviareň Pumpkin Spice“, mi citlivo a krásne napísaný román od vnímavej pozorovateľky a autorky ďalších 3 pokračovaní, napravil chuť.
Nemusím opisovať, čo všetko sa tu udeje a že Veľká noc má byť v prvom rade oslava a vítanie znovuzrodenej jari a všetkého, čo po roku opäť rastie, pučí a prebúdza sa, tak ako to poňali aj pohania, kým niekto nezaviedol nezmyselné sebazaprenie a pôst ala odopierať si to najlepšie a najlahodnejšie, čo nám príroda ponúka (nie, ani na zelený štvrtok si neodpustím mäso, ak mám na neho chuť prečo by som si to robila?!). :D
Prečo by som mala mať pocit viny? Kto je spokojný, ten je šťastný a dobrý človek. Takto mi to ukazuje sám život, a takto na to poukazuje aj autorka, ktorá ale nemala v úmysle haniť cirkev. No otázka, čo je v skutočnosti dôležité a správne je, myslím, na mieste.
Plné bruško, šťastné bruško. :D
Počas čítania, po ktorom mi to výborná audiokniha len potvrdila, som sledovala „vtipný“ boj medzi zaužívanými zvykmi stereotypných dní, lebo nie každý má rád zmeny a nový vietor v podobe cudzinky s úsmevom na perách, milým a rovnocenným prístupom ku každému, vždy v pestrofarebných šatách s fľakmi od čokolády a kúzlom, ktorému ťažko odolať.
Jej hravá drzosť a občas prehnané sebavedomie mi boli veľmi sympatické. Vlastne som sa v nej videla a aj keď „stále utekala, aby konečne našla“, zistila, že spoločne sa všetko dá zvládnuť prekonať strachy, boliestky, pomôcť si, povzbudiť sa, byť si oporou a zahrabať nezmyselné predsudky, bez ktorých sa ľahšie dýcha.
Čokoláda je fakt dobrá. Knižná, filmová, audio, z kakaových bôbov, plnená, ružová ruby aj biela pochúťka. Dajte si ju kedykoľvek, akokoľvek, aj pred spaním, či na raňajky.
Jednoducho vždy, keď na ňu dôjde chuť, lebo môžete a nie je to hriech!
Absolútne žiadne výhrady!
Iba potlesk za výborne odvedenú prácu a nápad vytvoriť napínavý kriminálny triler svetoznámych rozmerov, ktorý stačí raz vidieť, raz čítať a pamätáte si ho navždy.
Nie je to horor, z ktorého nezaspíte, nebudete sa ani báť, aj keď nepríjemne pocity tu majú svoje miesto a sú tak akurát. V koži obetí sériového vraha s prezývkou „Buffalo Bill“ by nechcel byť nikto z nás, teda hlavne my bambulky s kyprými tvarmi, lebo také on mal najradšej. :D
Film som (nechtiac?) videla ešte ako dieťa, s knihou som sa teda neponáhľala (žeby traumička z detstva?). :D
Na dokonalého, šarmantného, zároveň slizkého a hrôzostrašného doktora Hannibala Lectera, ktorý je viac prefíkaný, ako inteligentný a manipulatívny gentleman s výnimočným čítaním v ľuďoch, ktorých pozná lepšie, ako oni sami seba sa nedá zabudnúť.
Cena „Brama Stokera“ za najlepší román je právoplatná, ako aj Oscary za herecké výkony Anthonyho Hopkinsa a Jodie Foster. Druhýkrát to už ale čítať nebudem. :D
Detektívka pod vedením mladučkej kadetky akadémie FBI Clarice Starlingovej plná správneho napätia a adrenalínu, ktoré zaručujú výborný čitateľský zážitok vo vás ešte dlho zanechá ten správny nepríjemný pocit. Niektorí vravia, že to bolo v pohode, nič výnimočné, ale ja tento druh literatúry nevyhľadávam, čiže som mega nadšená a večer sa ešte dorazím filmom, ktorý môj priateľ za žiadnych okolností nechce vidieť.
Nedá mi ešte nespomenúť, že sa mi páčila nepotrebnosť opisovať nechutnosti, krutosti a obludné chúťky vraha, pomýleného transvestitu, ktorý miloval ľudskú kožu stačilo, že ste vedeli tento fakt a bolo vám jako hodně blbě. :/
Dej bol dobre vystavaní a správne gradoval k vyvrcholeniu. Dnes už poviem, že trošku rýchlemu, ale nebudem si kaziť celkový dojem, ktorý z knihy mám.
Jahniatka sa ma dotkli hlbšie, než som čakala už len vďaka prepracovanosti osôb, výborným dialógom, posunom priamo k veci a nie „od veci“ v štýle „nafúknem to o ďalších zbytočných 100 strán“.
Opisy a vysvetlenia rôznych situácii, súkromných životov a konaní, to všetko boli odpovede na moje otázky a ešte viac. Nenáročne napísané, ale so svižným tempom, od ktorého sa neviete/nechcete odlepiť a témou vhodné aj pre „slabšie“ povahy nevyhľadávajúce trilery a desivé detektívky (ako ja). :D
Za mňa v týchto posledných, pre mňa stále temných novembrových dňoch veľká spokojnosť.
Dostala sa ku mne úplnou náhodou, labzovaním vo výpredaji. :D Obálka s názvom zaujali a tajomno okolo toho rozhodlo, že ju chcem čítať.
Autora nepoznám, ale internety chýria slávu, tak som bola zvedavá ešte viac. Bol to risk za málo peňazí a také ja rada (nech život nie je ako predpísaná rovnica). Veď, keby to dopadlo zle, prípadne úplne na hovno, nebudem plakať, že som namiesto toho mohla mať luxusný kúsok šťavnatého lososa. :D
Žena stojaca na brehu, stále v morských vlnách, iba v žltých plavkách a s prázdnym výrazom tváre. Kde sa vzala, tu sa vzala. Je v šoku alebo to iba hrá? Bažila som po informáciách, ako všetci čitatelia miestnych novín, ktoré dlho nepriniesli žiadnu senzáciu. Zo začiatku chytľavé, ako titulky článkov, ktoré s nimi už ďalej nemajú nič spoločné. Postupne priemerné, až obyčajné, občas nudnejšie, ale záver dáva môj prispatý palec do pozoru.
Síce je skôr filmového charakteru, než reálny, ale nevadilo mi to. Autor ma vypísanú ruku a dokáže zaujať, lenže ak nesympatizujete so žiadnou postavou, teda aspoň ja to takto mám, román vás prestane zaujímať. Obzvlášť, keď to všetko smeruje iným smerom, než ste si predstavovali.
Fakt som čakala ťažké sci-fi.
Myslela som, že najväčší priestor dostane práve ONA záhadná žena, ktorá v pohode prežila pár dni v policajnej cele bez vody, akejkoľvek potreby navštíviť toaletu a stále v plavkách, ale kdežeee. Asi 60% celého textu patrilo inej hlavnej postave - chalanovi z Prahy menom Karel Vrba, stážistovi v malom vydavateľstve novín, ktorý bol presne tým typom muža, s ktorým by som si nemala čo povedať. Neviem, čo presne mi na ňom nesedelo alebo vadilo nenašla som si k nemu žiadnu cestu. Jeho súkromný život ma absolútne netrápil, chcela som vidieť do JEJ hlavy, ale potom by to nemalo také grády a atmosférou nepripomínalo tajomnú Rebeku.
Přišla z moře je zaujímavá kniha, nápad nie je zlý, ale je tu to ALE. :/
Stále sa snažím nájsť pozitíva a nefrflať. Dochádza mi, že keby som sa ku knihe nedostala, nič by sa nestalo. Chýbalo mi niečo, čo by ma celú dobu držalo v napätí, ale spisovateľ to poňal ako lajtovú detektívku s mystickým nádychom a intímnou sondou Karla, ktorého pracovná náplň sa menila na detektíva v plienkach, a ktorého už v živote nechcem „vidieť“. Autorov štýl ma však presvedčil o tom, že potrebujem ešte jednu jeho knihu a tentokrát stavím na ospevovanú istotu.
Román je inak označený za noir, no ja si pod týmto slovom predstavujem úplne niečo iné. Skvelým príkladom je napr. naša slovenská zbierka poviedok Slovensko NOIR a nie kniha, pri ktorej vás ani raz nestrasie, a ktorá nemá ten správny temno-záhadný náboj.
Vzhľadom na to, že je UK moja veľká láska, hovela som si v opisoch anglickej nátury „pravých“ snobov a nespokojnosti, ktoré vyvoláva (aj) otázka imigrácie a akéhosi „kradnutia“ zeme cudzincami. Súhlasila som s myšlienkami bez omáčok a empatie voči ostatným, ktoré riešili problémy toho obdobia, v ktorom sa Londýn topil čoraz viac a viac. Dnes, o 10 rokov neskôr je Londýn z môjho pohľadu už „pod vodou“. Nemôžem povedať, že by ma to všetko okolo UK nebavilo, len mi to občas prišlo mimo tému.
Viem, že z môjho názoru si veľa nevezmete, ani ja sama neviem, čo viac dodať. Po dočítaní mi ostalo ono charakteristické anglické „meh“.
Ďalšia klasika, ku ktorej som pričuchla až v neskoršom veku, čoho absolútne neľutujem. Je ohromujúce, že PSYCHO má iba 128 strán (teda záleží od vydania), a taký parádny psychologický triler nám ponúka, že sa nechytajú ani niektoré modernejšie snahy o veľdielo nechutnosti. Skromnosť v opisovaní morbídno-krvavo-odporných detailov nie je v tomto prípade vôbec na škodu. Práve naopak. Bloch nešiel na hranu, čo dnešná doba priam vyžaduje. Stačili mi dve slová - „nekrofilné porno“ a mala som jasno aj dosť aj vlastné predstavy.
OMG. :D
Som rada, že som zvolila poradie najprv čítať, potom Hitchcockov film, ktorý dopomohol k autorovej sláve dovtedy nie veľmi obľúbenej knihy. Nezaostáva za jej kvalitou, aj keď niektoré scény sú opatrné (60-té roky mali svoje čaro aj obmedzenia), ale pozrela by som si modernejšiu verziu, po ktorej ani chýru, ani slychu. :/ Ako to? Žeby strach z vysoko nadstavenej latky Hitchcockovho umenia?
PSYCHO sa stalo klasikou celosvetovej literatúry. Atmosféra je dostatočne nepríjemná, aby vám bolo nekomfortne, ale nie je to ten tip hororu, kvôli ktorému nezaspíte. Priamej reči je tu máličko, čo však nevadí. Dej rýchlo napreduje, postáv je tak akurát, stále sa niečo deje, napätie graduje a myšlienky podivného majiteľa motela bez hostí sú duchom celého výborne vystavaného príbehu.
Okrem populárnej scény v sprche a výbornej Herrmannovej hudby som nič iné nepoznala, ani anotáciu som si nečítala, a tak bol pre mňa koniec prekvapením len s malým tušením (to je už tým množstvom podobných scenárov vyrozprávaných všetkými možnými spôsobmi, vďaka čomu vás už takmer nič neprekvapí). Na tie roky šesťdesiate je to ale skvelý počin.
Autorovou inšpiráciou bola skutočná postava amerického sériového vraha Eda Geina. Následným internetovým sliedením som došla do štádia maximálneho znechutenia a aj za toto dávam Blochovi bod naviac. Vzdelávanie je v akomkoľvek smere stále dôležité. :D
Robert teda vytvoril postavu Normana Batesa, starého mládenca s rovnakým duševným narušením, obľubou v temný knihách, s otrasným detstvom vďaka matkinej zvrátenej výchove, ktorá spôsobila jeho paradoxnú závislosť na nej (oidipovský komplex) + schizofrénia. Z psychologického hľadiska mi ho bolo ľúto. Nie vždy sa s takou poruchou narodíte. Ono duševné narušenie a schíza vznikajú aj nezdravým zaobchádzaním, utláčaním, šikanou, či traumou. Nič to ale nemení na veci, čo za monštrum Bates bol aj napriek svojmu nevinnému až poľutovania hodnému zjavu.
Fiktívne miesto, kde sa všetko odohrávalo zožalo taký úspech, že v Hollywoode postavili totožný motel s domom na kopci pre tých, ktorí radi viac autenticity a nepríjemného vzrúša. :)
Tak mi napadá, že by som konečne mohla opáčiť seriál „Batesův motel“, nech sa už poriadne doserem.
PSYCHO je prvou časťou 3-dielnej série, ktorej zvyšné časti už nemajú také pozitívne ohlasy. Ak by ste sa nevedeli rozhodnúť, v ktorom formáte a akým štýlom sa zoznámiť s touto psychošinou, prípadne ste už mali tú česť s knihou, vyskúšajte jej audio. Je to fakt pecka sprevádzaná s pôsobivým hudobným podmazom a dokonalou intonáciou hlasu Kajetána Písařovice. Pri niektorých scénach sa mi doslova zastavil čas.
Skromné knižné starinky sa mi páčia čoraz viac. Vyhovujú mojim predstavám o dobre napísanom trilery bez zbytočného balastu a opisov, ktoré dokážu zabiť sústredenie aj záujem čitateľa.
Bloch napísal nezabudnuteľnú nepríjemnosť, ktorá nemusí byť dokonalá svojou formou, ale že je ako jednorazový celok výborná, tak to vám garantujem.
Ďalšia klasika, ku ktorej som pričuchla až v neskoršom veku, čoho absolútne neľutujem. Je ohromujúce, že PSYCHO má iba 128 strán (teda záleží od vydania), a taký parádny psychologický triler nám ponúka, že sa nechytajú ani niektoré modernejšie snahy o veľdielo nechutnosti. Skromnosť v opisovaní morbídno-krvavo-odporných detailov nie je v tomto prípade vôbec na škodu. Práve naopak. Bloch nešiel na hranu, čo dnešná doba priam vyžaduje. Stačili mi dve slová - „nekrofilné porno“ a mala som jasno aj dosť aj vlastné predstavy.
OMG. :D
Som rada, že som zvolila poradie najprv čítať, potom Hitchcockov film, ktorý dopomohol k autorovej sláve dovtedy nie veľmi obľúbenej knihy. Nezaostáva za jej kvalitou, aj keď niektoré scény sú opatrné (60-té roky mali svoje čaro aj obmedzenia), ale pozrela by som si modernejšiu verziu, po ktorej ani chýru, ani slychu. :/ Ako to? Žeby strach z vysoko nadstavenej latky Hitchcockovho umenia?
PSYCHO sa stalo klasikou celosvetovej literatúry. Atmosféra je dostatočne nepríjemná, aby vám bolo nekomfortne, ale nie je to ten tip hororu, kvôli ktorému nezaspíte. Priamej reči je tu máličko, čo však nevadí. Dej rýchlo napreduje, postáv je tak akurát, stále sa niečo deje, napätie graduje a myšlienky podivného majiteľa motela bez hostí sú duchom celého výborne vystavaného príbehu.
Okrem populárnej scény v sprche a výbornej Herrmannovej hudby som nič iné nepoznala, ani anotáciu som si nečítala, a tak bol pre mňa koniec prekvapením len s malým tušením (to je už tým množstvom podobných scenárov vyrozprávaných všetkými možnými spôsobmi, vďaka čomu vás už takmer nič neprekvapí). Na tie roky šesťdesiate je to ale skvelý počin.
Autorovou inšpiráciou bola skutočná postava amerického sériového vraha Eda Geina. Následným internetovým sliedením som došla do štádia maximálneho znechutenia a aj za toto dávam Blochovi bod naviac. Vzdelávanie je v akomkoľvek smere stále dôležité. :D
Robert teda vytvoril postavu Normana Batesa, starého mládenca s rovnakým duševným narušením, obľubou v temný knihách, s otrasným detstvom vďaka matkinej zvrátenej výchove, ktorá spôsobila jeho paradoxnú závislosť na nej (oidipovský komplex) + schizofrénia. Z psychologického hľadiska mi ho bolo ľúto. Nie vždy sa s takou poruchou narodíte. Ono duševné narušenie a schíza vznikajú aj nezdravým zaobchádzaním, utláčaním, šikanou, či traumou. Nič to ale nemení na veci, čo za monštrum Bates bol aj napriek svojmu nevinnému až poľutovania hodnému zjavu.
Fiktívne miesto, kde sa všetko odohrávalo zožalo taký úspech, že v Hollywoode postavili totožný motel s domom na kopci pre tých, ktorí radi viac autenticity a nepríjemného vzrúša. :)
Tak mi napadá, že by som konečne mohla opáčiť seriál „Batesův motel“, nech sa už poriadne doserem.
PSYCHO je prvou časťou 3-dielnej série, ktorej zvyšné časti už nemajú také pozitívne ohlasy. Ak by ste sa nevedeli rozhodnúť, v ktorom formáte a akým štýlom sa zoznámiť s touto psychošinou, prípadne ste už mali tú česť s knihou, vyskúšajte jej audio. Je to fakt pecka sprevádzaná s pôsobivým hudobným podmazom a dokonalou intonáciou hlasu Kajetána Písařovice. Pri niektorých scénach sa mi doslova zastavil čas.
Skromné knižné starinky sa mi páčia čoraz viac. Vyhovujú mojim predstavám o dobre napísanom trilery bez zbytočného balastu a opisov, ktoré dokážu zabiť sústredenie aj záujem čitateľa.
Bloch napísal nezabudnuteľnú nepríjemnosť, ktorá nemusí byť dokonalá svojou formou, ale že je ako jednorazový celok výborná, tak to vám garantujem.
Ďalšia klasika, ku ktorej som pričuchla až v neskoršom veku, čoho absolútne neľutujem. Je ohromujúce, že PSYCHO má iba 128 strán (teda záleží od vydania), a taký parádny psychologický triler nám ponúka, že sa nechytajú ani niektoré modernejšie snahy o veľdielo nechutnosti. Skromnosť v opisovaní morbídno-krvavo-odporných detailov nie je v tomto prípade vôbec na škodu. Práve naopak. Bloch nešiel na hranu, čo dnešná doba priam vyžaduje. Stačili mi dve slová - „nekrofilné porno“ a mala som jasno aj dosť aj vlastné predstavy.
OMG. :D
Som rada, že som zvolila poradie najprv čítať, potom Hitchcockov film, ktorý dopomohol k autorovej sláve dovtedy nie veľmi obľúbenej knihy. Nezaostáva za jej kvalitou, aj keď niektoré scény sú opatrné (60-té roky mali svoje čaro aj obmedzenia), ale pozrela by som si modernejšiu verziu, po ktorej ani chýru, ani slychu. :/ Ako to? Žeby strach z vysoko nadstavenej latky Hitchcockovho umenia?
PSYCHO sa stalo klasikou celosvetovej literatúry. Atmosféra je dostatočne nepríjemná, aby vám bolo nekomfortne, ale nie je to ten tip hororu, kvôli ktorému nezaspíte. Priamej reči je tu máličko, čo však nevadí. Dej rýchlo napreduje, postáv je tak akurát, stále sa niečo deje, napätie graduje a myšlienky podivného majiteľa motela bez hostí sú duchom celého výborne vystavaného príbehu.
Okrem populárnej scény v sprche a výbornej Herrmannovej hudby som nič iné nepoznala, ani anotáciu som si nečítala, a tak bol pre mňa koniec prekvapením len s malým tušením (to je už tým množstvom podobných scenárov vyrozprávaných všetkými možnými spôsobmi, vďaka čomu vás už takmer nič neprekvapí). Na tie roky šesťdesiate je to ale skvelý počin.
Autorovou inšpiráciou bola skutočná postava amerického sériového vraha Eda Geina. Následným internetovým sliedením som došla do štádia maximálneho znechutenia a aj za toto dávam Blochovi bod naviac. Vzdelávanie je v akomkoľvek smere stále dôležité. :D
Robert teda vytvoril postavu Normana Batesa, starého mládenca s rovnakým duševným narušením, obľubou v temný knihách, s otrasným detstvom vďaka matkinej zvrátenej výchove, ktorá spôsobila jeho paradoxnú závislosť na nej (oidipovský komplex) + schizofrénia. Z psychologického hľadiska mi ho bolo ľúto. Nie vždy sa s takou poruchou narodíte. Ono duševné narušenie a schíza vznikajú aj nezdravým zaobchádzaním, utláčaním, šikanou, či traumou. Nič to ale nemení na veci, čo za monštrum Bates bol aj napriek svojmu nevinnému až poľutovania hodnému zjavu.
Fiktívne miesto, kde sa všetko odohrávalo zožalo taký úspech, že v Hollywoode postavili totožný motel s domom na kopci pre tých, ktorí radi viac autenticity a nepríjemného vzrúša. :)
Tak mi napadá, že by som konečne mohla opáčiť seriál „Batesův motel“, nech sa už poriadne doserem.
PSYCHO je prvou časťou 3-dielnej série, ktorej zvyšné časti už nemajú také pozitívne ohlasy. Ak by ste sa nevedeli rozhodnúť, v ktorom formáte a akým štýlom sa zoznámiť s touto psychošinou, prípadne ste už mali tú česť s knihou, vyskúšajte jej audio. Je to fakt pecka sprevádzaná s pôsobivým hudobným podmazom a dokonalou intonáciou hlasu Kajetána Písařovice. Pri niektorých scénach sa mi doslova zastavil čas.
Skromné knižné starinky sa mi páčia čoraz viac. Vyhovujú mojim predstavám o dobre napísanom trilery bez zbytočného balastu a opisov, ktoré dokážu zabiť sústredenie aj záujem čitateľa.
Bloch napísal nezabudnuteľnú nepríjemnosť, ktorá nemusí byť dokonalá svojou formou, ale že je ako jednorazový celok výborná, tak to vám garantujem.
Myslela som, že k vianočným pocukrovaným oddychovkám premostím nejakou milenou rozprávkou, ale pri utieraní prachu na knižnici zaostrujem a namiesto Jakuba a jeho obrovskej broskyne chytám do rúk autorove Ľúbostné (milostné) rošády pre starších. :P
Ostávam teda v téme pre dospelých a s vedomím, že pôjde o vkusnú máličko pikantnú šibalskosť spojenú s humorom a bez krkolomných sexuálnych polôh, na ktoré teraz nemám náladu (seknutá v krížoch by som od bolesti plakala aj z predstáv). :D
Knihe po tých rokoch hlbokého spánku na najvrchnejšej poličke zožltli listy. :( Až ma to zabolelo, ale upokojujem sa myšlienkou, že ma aj tak prežije, tak čo tam po knižnej žltačke?. :D Na nálade to neubralo. Rošády tvoria iba 4, zrejme najznámejšie autorove poviedky. Preslávili ho skôr knižky pre deti, ktoré rovnako obľubujem a nezabudnuteľný britský humor, ktorý nie vždy pochopím, ale snaha (aj túžba) tam je! :D
Zo zbierky, ktorá jemne šteklí ma síce neodvalilo a zrejme sa k nej ani nevrátim, ale Roaldova kvalita písania (jeho mysle) je v tom, že minimálne 2 si zapamätám navždy. Je to kvôli ich koncom, ktoré som nepredpokladala a ktoré ma v skutku dosť pobavili. :D
Všetci chvália autorovu „vypointovanú“ pointu, láskavý humor, iróniu a bumerang, ktorý vráti to, čo človek zaseje bežne povedané „na posratého aj hajzel padne/kto komu jamu kope, sám do nej...“ a mne sa to páčilo. :)
Autor sa s postavami nekašlal a daroval im presne to, čo si zaslúžili. Sú tu aj výnimky, kde by ste prijali šťastnejší koniec, ale dráma patrí k životu a Roald zrejme nechcel, aby sme sa toľko zabávali a zabudli...
Starého záletníka v dobrej forme a s darom reči, strýčka Oswalda som si hneď obľúbila. Je to také sebavedomé nadržané trdlo, ktoré si nemôže pomôcť. :D
Pripomínal mi všetky roztomilé postavičky s hlbokou vierou v samého seba, vďaka čomu mu vždy „nejaká“ podľahla. Základom je dostať ženu do postele za každých okolností, nech sa deje, čo sa deje, a tu si autor zgustol na karmickom zrkadle irónie. :D
Nie vždy totiž išli Oswaldové ciele a životné výzvy podľa plánu, ale potom je tu opäť nové ráno a sním začína nový deň, tj. nové príležitosti a!!! nové dámy samozrejme. :D
Na čo sa zapodievať myšlienkami na minulosť, aj keď len včerajšiu? Čo tam po nechcenom sexe s leprou alebo najtučnejšou ženou, ktorá vyvoláva strach z privalenia a zadusenia? :D
Oswald sa nevzdáva a ide ďalej, lebo ak považujete život za malinu, on taký aj naozaj bude (teda aspoň podľa Oswalda). :D
Nebolo to to najlepšie a najvtipnejšie, čo som kedy čítala, ale bolo to dobré natoľko, že potrebujem spoznať flirtovníka strýčka až na kosť. Vďačím touto cestou sama sebe, že som si dávne roky dozadu zakúpila celú zbierku od Slovenského spisovateľa a môžem teraz realizovať vlastné bádanie a spoznávanie, pri ktorom sa, pevne verím, dobre zabavím. :D
Smejte sa vždy, keď sa dá a čo najviac a užite si prvú adventnú nedeľu. Ja pálim sviečky celoročne, čiže pokračujem v zaužívanom.. :)
Ešte v posledný novembrový deň som dopočúvala Mlhu od Kinga. Ide o novelu, ktorá je súčasťou zbierky poviedok, a ktorá na svoj menší počet strán dokázala výborne opísať pár napínavých dní obyvateľov malého mestečka Bridgton (Maine, USA), po tom, čo hrozivá búrka priniesla z jazera ešte hrozivejšiu hmlu.
Také mlieko sa bežne nevidí.
My sme síce raz s kamoškou dostali „super“ nápad ísť v novembri do BŠ omrknúť Počúvadlo (veď to bude nádhera s tou plížiacou sa hmlou), ale po 5 minútach o rýchlosti 20km/1h autom, sme dali okamžitú otočku a modlili sa, aby do nás nikto nenapálil. Vôbec sme nevedeli, kde sme, či sme v správnom pruhu a vďakabohu za navigáciu v mobile.
Počúvadlo som dodnes nevidela. :D
A presne takéto mlieko, kde vidíte max. meter pred sebou a ďalej nič prišlo v Kingovej psychologickej novele s hororovými prvkami z ničoho nič a dosť sa ponáhľalo. Možno preto, aby čo najskôr vypľulo tie nechutné príšery, ktoré s našim svetom nemajú nič spoločné. Milovali ľudské mäso a krv. Niektoré mali chápadlá, ako chobotnica a ukrývali v sebe ostré zuby, ktoré trhali kusy tela, prípadne vás ocucávali ako letné ovocné Calippo. Moja fantázia fungovala ako švajčiarske hodinky a bol to v skutku príjemný strašidelný masaker.
Počas každej katastrofy, nehovoriac o jednom dni voľna, keď šialení ľudia robia rovnaké zásoby, idete do nákupáku zohnať základné veci na prežitie, ale čo ak vás tam uväzní hmla, do ktorej sa bojíte vkročiť? Obzvlášť, keď poniektorí začnú kričať, že tam niečo je?! Niečo, čo zabíja a je hladné.
Nastáva chaos a ľudia panikária. Jedni chcú zatvoriť dvere bez možnosti úniku, iní chcú ísť naspäť domov za svojou rodinou.. vznikajú hádky, rozbroje a strach prešpikovaný s hystériou zamiešajú karty. Sledujeme vytváranie skupiniek, ponorkovú chorobu, lebo dajte si pár dni v obchode s cudzími ľuďmi a jednou prepnutou náboženskou fanatičkou, ktorá vás začne presviedčať o tom, že ide o boží trest, ktorý potrebuje obete.
Ojoooj! Nervy som mala za 100 čertov a zároveň bola napnutá, ako taká pružina.
Fungovalo to výborné! :))
Potrebná hĺbka postáv a charakterov, ich uveriteľné myšlienky a reakcie, postupne budovaná atmosféra a nutný záverečný boj (aj sám so sebou, nie len s príšerami). Stephen King je ale spisovateľ, ktorý robí zbytočné chyby a niekedy zničia dokonalo vystavaný príbeh. V tomto prípade išlo o koitus, ktorý sa do vybičovanej situácie vôbec nehodil. Fakt bolo potrebné sexuálne uspokojenie, lebo „zajtra môžeme zomrieť“?!
WTF? :D :D
Akože ja byť dosratá z toho, čo je vonku a že možno nedožijem ďalšieho rána, tak pochybujem, že by mi po rozume chodila upotená šukačka. :D
Mala som pocit, že je to tým, že si autor až tak neveril, že by to aj bez tej pikantérie mohlo byť fajn. Dobré sci-fi totiž nič také nepotrebuje. Čo už, ale jeden bodík ide dole.
Po vzhliadnutí filmu z r. 2007 rozmýšľam, či nebol hádam aj lepší. Upriamil pozornosť na správanie človeka pod tlakom a v uzatvorenom priestore plnom cudzích ľudí, kde slabšie povahy radi podľahnú alfa samcovi a väčšina tak môže byť proti vám, tj. začne boj na život a smrť. Knižný a filmový koniec nie je identický, s čím súhlasil aj samotný autor. Kým knižný je otvorený, čo som v tomto prípade uvítala, lebo veď, môže to dopadnúť akokoľvek, v prípade filmu to pre hrdinov bola snáď ta najhoršia možná verzia, ktorá mi opálila dekel. Nejde síce o špičkovú kameru a celebritky najvyššej triedy, ale pre mňa to malo výbornú atmosféru a splnilo takmer všetko, čo ponúkalo.
Aspoň som videla Šerminátora z Prcičiek v inej roli, aj keď pre mňa bude navždy tým chalanom, ktorý sa od hanby pochcal, lebo s príťažlivou Naďou sa v skutočnosti iba rozprávali. :D
Inak som spokojná a odporúčam všetkým, ktorí ľúbia tento žáner alebo chcú vybočiť z tém, ktoré bežne vyhľadávajú.
(počúvala som audio novely Mlha/Hmla).
