Vianoce

Renáta Hatinová

25

Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?

Založit si profil
O mně

Som knihomoľ ????

Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři

Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?

Založit si profil
O mně

Som knihomoľ ????

Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Zobrazit více

Moje srdcovky

Moje odznaky

Moje aktivity

25
Renáta Hatinová

Renáta Hatinová Nepřečtená

29.11.2021 21:21

25
25

Renáta Hatinová napsala recenzi

29.11.2021 21:21

Roky som vedome obchádzala diela klasiky, ale už asi dozrel čas, aby som si niektoré z nich prečítala a tak je Pani Dalloweyová ďalšou v dlhom zozname “povinnej” literárnej jazdy.
O tomto diele už bolo popísaných množstvo recenzií a bolo rozpitvané rôznymi literárnymi kritikmi či vedátormi a tak sa k Pani Dallowayovej vyjadrím len v skratke. Pre tých, ktorí patria do skupiny ignorantov vyššej literatúry, tak ako ja a stále netušia o aké dielo sa jedná, tak v skratke k deju:
Hlavná hrdinka, bohatá Londýnčanka, manželka poslanca Clarissa Dallowayová, pripravuje večierok pre svojich priateľov. Počas jedného dňa a samotnej slávnosti sa dozvedáme rôzne detaily zo života hlavnej protagonistky a nielen jej. Autorka čitateľovi postupne priblíži Clarissiných známych, načrie do ich životov a rozpitvá ich jednotlivé myšlienkové pochody. Čo sa mi na tomto diele páčilo, bola forma akou to predstavovanie a zoznamovanie sa s Clarissinými známymi prebiehalo - pekne hladko, od jednej postavy k druhej, od jedného životného príbehu k druhému, tak že som občas ani nezaznamenala deliacu hranicu medzi príbehmi jednotlivých postáv.
Zo začiatku sa mi kniha čítala trochu ťažšie, nakoľko som si musela zvyknúť na autorkin štýl písania. Dialógy, ktoré takmer absentovali, by boli celkový spád urobili plynulejším, ale potom čo som sa asimilovala, to už odsýpalo.
Okrem rôznych životných príbehov autorka dovolí čitateľovi nakuknúť pod pokrievku anglickej spoločnosti na začiatku 20. storočia, na rôzne vtedy zaužívané názory a postupy, spoločenské rozdelenie ľudí.
Pani Dallowayová je vskutku zaujímavým čítaním, avšak nie prvoplánovým a vyžadujúcim si trochu väčšiu mieru sústredenosti pri čítaní.

Čti víc

25
25

Renáta Hatinová napsala recenzi

25.11.2021 20:46

Na jar tohto roku sme sa dočkali prekladu strhujúceho trileru AURIS autorskej dvojice Kliesch/Fitzek a pre mnohých dlho očakávaná novinka Frekvencia smrti už čaká na svojich čitateľov na pultoch kníhkupectiev a e-shopov.
-
Telefonát na tiesňovú linku Berlínskeho hasičského zboru, unesené dieťa a Matthias Hegel, ktorý ako jediný dokáže z krátkeho zvukového fragmentu získať závažné informácie, ktoré by pomohli zachrániť novorodeňa. Hegel je však vo väzbe a na investigatívne vyšetrovanie potrebuje spojenca. Nie práve kóšer spôsobom získa na túto prácu Julu Ansorge - autorku kriminálnych podcastov. A ako celý ten hon na neznámeho únoscu dopadne? Tak to budete musieť siahnuť po knihe, aby ste sa to dozvedeli!
-
Podaktorí si možno pamätajú moje oslavné ódy na Auris, ktoré som spievala v máji t.r. Dovolím si citovať sama seba: “V tom najlepšom to skončilo! AURIS - kniha, pri ktorej si poviete, že Vincent Kliesch je len krycie meno pre Fitzeka a že zasa raz Vás dobehli! Dostali i mňa! Toto som naozaj nečakala, nie takýto záver! A už teraz Vás môžem uistiť, že po tejto knihe budete chcieť viac.”
Tak ako som pri prvej časti nevedela udržať svoje nadšenie na uzde, tak pri Frekvencii smrti sa moje nadšenie skôr držalo v medziach vlažného entuziazmu. Netvrdím, že sa kniha nevydarila, ale chýbala mi v nej iskra, ktorá bola prítomná v prvej časti. Pointa príbehu bola fajn, dokonca verím, že by sa takýto scenár mohol odohrať aj reálne, ale pri tejto knihe som nezažila ten pocit ako pri prvej časti, že vás dej deží vo svojich pazúroch, kým neotočíte poslednú stránku.
Postavy si udržali svoje charakterové črty, hoci tentokrát si čitateľ neužije toľko spoločnosti Matthiasa Hegela. Veľmi zaujímavá je postava Cecile, ktorá síce zohráva len vedľajšiu úlohu, ale v závere mala asi najprekvapivejší posun. Kým Cecile bola zaujímavá, tak jej manžel Jonathan Dorm - psychológ, toho by som označila za záhadného a jeho činy obzvlášť.
Záver som už akosi tušila a očakávala, takže wow efekt sa nedostavil, ale napriek tomu to bolo rozuzlenie, ktoré čitateľ prijme ako vierohodné - nie ako mnohé z Fitzekových kníh, kde sa po x zvratoch čitateľ dopracuje k záveru, ktorý je niekedy úplne nereálny ba až chimérický.
Tak si to teda na záver zhrňme: Frekvencia smrti je fajn triler, ktorý je svojim obsahom zaujímavý, ale nie tak elektrizujúci ako Auris, napriek tomu si čitatelia a hlavne tí, ktorí nemajú radi prekombinované krváky, prídu na svoje.

Čti víc

25
Renáta Hatinová

Renáta Hatinová Nepřečtená

25.11.2021 20:46

25
25

Renáta Hatinová napsala recenzi

16.11.2021 19:08

“Je to šílené, jak věci mohou vypadat zdánlivě normálně. Když jen trochu chceš. Když se nechceš podívat pod pokličku. Člověk by málem myslel, že žije v dokonalém světě, kde se všechno vždycky nakonec nějak srovná.”
-
Delphine de Vigan je francúzska autorka, ktorá si pre svoje príbehy vyberá rôznorodé témy. No a já je v poradí treťou knihou, ktorú som som práve dočítala a určite ju ešte zopár dní nedostanem z hlavy.
-
No a já je príbehom trinásťročnej Lou - dievčaťa s vysokým IQ, ktoré má na prvý pohľad ukážkové detstvo a Nolwenn, teda No, mladej bezdomovkyne. Túto dvojicu dopĺňa a vyvažuje Lucas, spolužiak Lou, ktorý má takisto svoje rodinné problémy, tie však skrýva za fasádou ľahostajnosti a maskuje nežným úsmevom.
Lou hltá rôzne encyklopédie, zbiera všakovaké veci a doma vykonáva rôzne pokusy, pozoruje ľudí na stanici, v metre, vyhodnocuje ich mimiku, správanie. Je na svoj vek nadpriemerne inteligentná a preto nezapadá ani medzi svojich vrstovníkov, ani medzi starších spolužiakov. Niekomu by sa táto dievčina mohla zdať čudnou, ale keď nahliadnete do zákulisia jej života, tak mnohé veci vám zrazu budú dávať zmysel. Napriek všetkému si ju obľúbite, či už kvôli jej detskej naivite, ktorú maskuje svojimi encyklopedickým vedomosťami, alebo jej bezhraničnému entuziazmu.
Priateľstvo medzi Lou a No je niečo, čo si dnes bežný človek nedokáže ani predstaviť. Sú to dievčatá z diametrálne odlišných svetov, ktoré napriek tomu majú mnoho spoločného. Obe sú takpovediac “mimo”, ani jedna z nich nie je šťastná. A Lou pojme ich priateľstvo ako druh sociálnej práce.
-
“Lidi dokážou sestrojit nadzvukové letouny a vypouštět rakety do vesmíru, identifikovat zločince z jediného vlasu anebo nepa trného kousíčku kůže, vypěstovat rajče, které vydrží tři týdny v ledničce a ani trochu neseschne, uložit do mikroskopického čipu miliardy dat. Dokážou nechat lidi umřít na ulici.”
-
Na knihách Delphine de Vigan sa mi páči, že autorka sa nesnaží nutne ukončiť knihu happy endom. V knihách Spojenia a Slová vďaky sme boli svedkami aspoň čiastočného happy endu, tu však ide viacej o priebeh deja ako o to, aký bude záver. No a já spracováva rôzne pálčivé témy: či je to téma dospievania, alebo ako sa vyrovnať s tým, že som iná/iný, alebo bezdomovectvo a jeho príčiny či následky. Jednou z tém je aj nefunkčná rodina - s touto témou sme sa mohli stretnúť aj v knihe Spojenia. Ak by som si však mala z tejto trojice vybrať tú najemocionálnejšiu knihu, tak ňou bola rozhodne Slová vďaky. Spojenia a No a já slúžia skôr ako zrkadlo dnešnej spoločnosti, ukazujú čo všetko môže nefungovať, čo všetko sa môže pokaziť.
-
“Než jsem potkala No, věřila jsem, že zlo spočívá v křiku, ranách, válce a krvi. Teď' vím, že zlo je taky v tichu, že je často na první pohled neviditelné. Zlo je čas na zacelení ran, ten nezkratitelný sled dnů, nemožnost návratu. Zlo je to, co nám uniká, mlčí, ne ukazuje se, zlo je to, co nemá zdůvodnění, to, co zůstane navždy neproniknutelné.”
-
Milí priatelia knihomili, ak ste doteraz nemali tú česť a zatiaľ ste od tejto nadanej francúzskej autorky nič nečítali, tak Vám ju môžem iba odporučiť. Nech siahnete po ktoromkoľvek jej diele, s najväčšou pravdepodobnosťou nebudete sklamaní. Daphne de Vigan Vás rozosmeje, prinúti Vás zamyslieť sa nad sebou, okolím, svetom, alebo Vás rozosmúti a rozplače. Jej diela majú vždy čo ponúknuť.

Čti víc

25
Renáta Hatinová

Renáta Hatinová Nepřečtená

16.11.2021 19:08

25
25

Renáta Hatinová napsala recenzi

10.11.2021 17:33

Poznáte rozprávku Kráska a zviera? Tak ju mixnite so špionážnym trilerom a vznikne z toho kniha Tajomstvo opery.
-
Román Tajomstvo opery napísala veľmi sympatická začínajúca slovenská spisovateľka Alexandra Vrábelová, ktorá je, ako som sa dočítala na internete a v záverečnej časti knihy, mamou štyroch detí! Klobúk dolu, že pri štyroch ratolestiach jej zostáva ešte čas i na písanie!
-
Tajomstvo opery sa odohráva na rôznych miestach vo Francúzsku. Najčastejšie však v Paríži a ústredným dejiskom, kde sa všetko začína i končí je Opera Garnier. Paríž - doteraz nikdy som tam nebola, mesto sa mi síce páči ale zatiaľ som nemala potrebu virtuálne spoznávať pamiatky tohto mesta, teda až kým sa mi do rúk nedostala táto kniha. Alexandra Vrábelová opisuje historickú budovu opery takým spôsobom, že vám zrazu vaše predstavy nebudú postačovať a zatúžite tú krásu vidieť na vlastné oči. A tak som veru potrápila Google a už sa vôbec nečudujem, že si autorka ako dejisko svojho románu vybrala práve túto budovu - je nádherná! A niet divu, že si Operu Garnier vybrala i Emma ako predmet svojej stávky. Emma je študentka architektúry, ktorá bola v mojich očiach trochu ľahkovážna, ale prekvapivo cieľavedomá a húževnatá a predsavzala si, že v opere nelegálne strávi celú noc. Počas tejto noci zažije adrenalínové dobrodružstvo, zraní sa a spozná tajomného muža…
-
“Je zvláštne, ako niektoré vzťahy človekom prejdú bez toho, aby v ňom zotrvali - ako čistý priestrel. Guľka, ktorá prejde časťou tela a vyletí von. Rana sa zahojí a človek žije ďalej.”
-
Pri čítaní ma autorka ohúrila jej znalosťami rôznych podrobností, či sa to týkalo už spomínanej Opery Garnier, alebo rôznych operných predstavení, ktoré sa spomínali v románe (Turandot, Music of the Night - príznačný názov, ktorý obsahovo zapadá do knihy) alebo rôznych iných faktov. Takisto ma v závere milo prekvapil denník už spomínaného tajomného muža, ktorý trochu objasní jeho konanie i to, ako sa na vývoj udalostí pozeral on. A myslím, že tieto riadky by neobmäkčili len Emmu, ale aj väčšinu čitateliek.
Dynamický dej a množstvo dialógov vás pohltia takým spôsobom, že sa ani nenazdáte a budete zrazu s ľútosťou obracať poslednú stranu príbehu.
Ako sa to celé vyvinie a aký bude záver si môžete prečítať v tejto čerstvej a ešte voňavej novinke Alexandry Vrábelovej.

Čti víc

25
Renáta Hatinová

Renáta Hatinová Nepřečtená

10.11.2021 17:32

25
25

Renáta Hatinová napsala recenzi

05.11.2021 19:21

Smrť, neoddeliteľná súčasť kolobehu života. Nikto ju nikdy nevidel, až raz, pri smrteľnej posteli babičky ju osloví dieťa - Martin. Smrť, teda Smrtonos alebo muž nazývaný aj Tanatos, ktorý je pre bežného človeka neviditeľný, po niekoľkých osamelých storočiach zrazu získava priateľa. Smrtonos sa zjavuje v Martinovom živote kedykoľvek a kdekoľvek a nie vždy za zrovna najvhodnejších okolností, čo často vedie k úsmevným situáciám. Nie zakaždým je však Martin nadšený prítomnosťou Smrtonosa z čoho mnohokrát vznikajú búrlivé diskusie medzi nimi.
Príbeh sa začína v čase, keď Berlín ešte rozdeľoval Berlínsky múr a končí sa v nedávnej minulosti. Autor popri rozprávaní príbehu o nevšednom priateľstve medzi Martinom - dieťaťom, teenagerom a neskôr dospelom mužovi, čitateľovi šikovne podsúva aj historické fakty z nemeckých či svetových dejín. A nielen to - ja som si nostalgicky zaspomínala na skupinu Die Fantastischen Vier (Fanta 4 - ako ju nazval autor v knihe a ako ich všetci vtedy volali). Pustite si na YouTube ich pieseň “Die da” a zaspomínajte na deväťdesiate roky.
Nesmierne ma pobavila aj zmienka o obľúbenom nátlakovom prostriedku rodičov, keď chceli, aby sa ich ratolesti viacej venovali škole a učeniu. Stavím sa, ze neuhádnete čo bolo tým prostriedkom vyjednávania! Nebudem vás dlho naťahovať, ale vodičský preukaz by tipol asi málokto z vás. Ja teda určite nie. Dnes asi skôr zaberá zaheslovaná wifi alebo zabavený mobil, ktorý v čase Martinovej mladosti bol ešte len hudbou budúcnosti a s kamarátmi používali klasickú pevnú linku. Apropó, vlastní ju vôbec ešte niekto?
-
Smrť môže mať rôzne podoby - v knihe Mrcha hnusná to bola sexi černovláska, za ktorou by sa v reálnom svete otočil nejeden chlap a v knihe Sebastiana Niedlicha mala smrť podobu mladého muža zahaleného v dlhom plášti a so sieťkou na motýle. Takže raz žena a raz muž - čo by ste si vybrali vy, ktorú verziu by ste radšej stretli, keď raz k tomu dňu D príde?
Napriek tomu, že som tu pospomínala rôzne témy o ktorých sa v knihe dočítate, tak to hlavné som ešte nespomenula. Okrem tých vtipno-smutných situácií tu nájdete aj veľa myšlienok o láske, vytrvalosti, sile osudu či pevnom predsavzatí alebo i na zamyslenie sa o vlastnej budúcnosti, o tom čo chceme, čo sme dosiahli alebo čo dosiahnuť môžeme.
A záver? Milé dámy, pripravte si aspoň balíček papierových vreckoviek! Aj keď vám pri čítaní z tváre nezmizne úsmev, ale slzám sa s najväčšou pravdepodobnosťou neubránite! Týmto však nechcem naznačiť, že by bol záver knihy nutne tragický - vždy existuje svetielko nádeje!

Čti víc

25
Renáta Hatinová

Renáta Hatinová Nepřečtená

05.11.2021 15:44

„Květiny a knihy jsou pro mnoho lidí právě tak nezbytné jako denní chléb. “

Honoré De Balzac