Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Na IG ma nájdete ako @mojkniznysvet ;)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Hrobník ma zaujal hneď ako prvý krát zvíril vody instagramu - vyzeralo to byť celkom zaujímavé čítanie, ale obálka slovenskej knihy vyzerá dosť netradične a preto som zaváhala. Keď som však narazila na túto knihu na Audiolibrixe, váhanie bolo preč ako šibnutím čarovného prútika a ja som sa už túlala ulicami Viedne.
Hrobník je vskutku vydarený mix klasickej detektívky premiešanej výňatkami z hrobárovho almanachu, ktorý koncom 19. storočia popri svojej práci na centrálnom cintoríne vo Viedni píše Augustin Rothmayer. Tento pán, podľa môjho názoru, zatienil i úspechy hlavnej postavy - Leopolda von Herzfeldta. Z Hrobárovho almanachu sa čitateľ/ poslucháč dozvie mnohé “lahôdky”, ktoré sprevádzajú toto povolanie a okrem mnohých nechutností, ktoré by som asi radšej ani nevedela, som sa dozvedela množstvo zaujímavých informácií. (Pohrebníctvo a patológia majú množstvo styčných bodov, ako som zistila! ????)
Leopold von Herzfeldt nie je až takou silnou osobnosťou ako by sa od hlavného hrdinu očakávalo, ale zase nie je ani úplný tĺk - má pozorovací talent, taktiež talent uraziť kade-koho a asi jedným z jeho najväčších talentov bolo, náhodne sa vyskytnúť tam, kde sa niečo deje. Nuž a nakoniec sa mu podarilo i vyriešiť prípad a dolapiť vraha.
Okrem hlavnej dejovej linky, ktorá sa venuje vraždám mladých žien, autor rozvíja viacero mikropríbehov - všetky sú zaujímavé a viac či menej majú do činenia s hlavným motívom. Takisto tu nájdeme aj ľahký závan romantiky, ktorý ale nepôsobí rušivým dojmom.
Kniha ako celok bola fajn, počúvanie som si užila a určite si doprajem aj druhú časť, na ktorú si však budem musieť ešte počkať, nakoľko ako audiokniha vyšla zatiaľ len jednotka. Kto si chce prečítať nielen jednotku, ale hneď aj dvojku, tak nech radšej siahne po tlačenej verzii.
Môže myť poviedka o hľadaní úniku pred nechceným tehotenstvom hororový nádych? Môže.
Môže rozpravánie o interrupcii spôsobiť, že sa začnete obávať o život rozprávačky? Môže.
.
“Praktická rola pani P.-R. sa tu končí. Dovŕšila svoju úlohu, spustila program na odstránenie nešťastia.”
.
Zimomriavky, hrôza, zhnusenie, ohromenie ….
.
Pochopenie.
.
Scéna bez mena, život a smrť zároveň.
.
Túto poviedku som čítala s veľmi znepokojivým ba až stiesneným pocitom. Slová, ktoré mi k tejto poviedke spontánne napadajú - drsné, surové, bezvýchodiskové, zúfalé, iba slabo vystihujú moje mentálne rozpoloženie počas čítania tejto poviedky, ktorej záver je síce prijateľný, ale i tak zanecháva pachuť bezradnosti hlavnej hrdinky. Poviedku som zhltla na jedno posedenie, ale rezonovať bude ešte dlho.
-
Hlavnou postavou druhej poviedky Mladý muž je tá istá rozprávačka z poviedky Udalosť. Tentokrát už ale nie je mladou slečnou, ktorá musí riešiť problém zvaný neželané tehotenstvo, ale potýka sa s iným “problémom”, na ktorý určitá časť populácie nazerá krivo: vzťah s oveľa mladším mužom.
Je zaujímavé, že ak si muž v zrelom veku (niekdy takmer až v dôchodkovom) “narazí” oveľa mladšiu ženu, tak je to v poriadku. Ale ak to zrazu urobí staršia žena, tak všetci moralisti majú plné ústa rečí.
.
“Oči všetkých, ktorí sedeli na betónovom múriku pozdĺž pláže, nás sledovali z jedného konca na druhý. A. ma upozornil, že sme neprijateľnejší ako homosexuálny pár.”
.
A čo povedať na záver? Že túto knihu odporúčam všetkým ženám, mladým či starým, jednoducho všetkým.
Obálka knihy je hotová namotávka a ani obsah nie je na zahodenie. Ja som si knihu celkom užila a divím sa že táto nedávna novinka ešte vody Instagramu veľmi nenamútila.
Štyridsať sloníc by som označila ako oddychové čítanie, hoci sa v nej dočítate o vojne gangov, krádežiach v luxusných obchodných domoch a budete svedkom i krviprelievania, tak napriek tomu to nie je nervy drásajúci román.
V anotácii sa dočítate, že autorka sa inšpirovala skutočnými udalosťami - áno je to pravda i keď niektoré historické fakty si upravila podľa seba a románová Alice Diamondová je podľa svojej reálnej predchodkyne zobrazená iba čiastočne. Napriek tomu je však stále silnou hrdinkou, ktorá na svojich pleciach nenesie iba vlastný osud, ale i osud svojej rodiny, Mintu - štvrte, v ktorej vyrastala a neskôr i celého gangu Štyridsiatich sloníc.
Knihe nie je v podstate čo vytknúť, dej nestagnuje a autorka sa nezaoberá opismi zbytočností. Erin Bledsoe sa skôr zamerala na vykreslenie postáv, ich charakterov, pohnútok a hlavne chcela poukázať na fakt, že ženy v minulosti nemali na ružiach ustlané, o rovnoprávnosti či svojprávnosti už vôbec nehovoriac. Aj preto bol gang Štyridsať sloníc taký úspešný - muži nikdy neverili, že ženy môžu byť naozajstnou hrozbou.
Takže ak máte chuť na knihu s kvapkou histórie v popredí so silnou a odvážnou hrdinkou, nevadí vám trochu krvi a zmysel pre poriadok vám dovolí privrieť oko nad niekoľkými krádežami rôznych cenností, tak kľudne siahnite po knihe, určite si pri nej oddýchnete.
So zbierkami to býva všelijaké. Väčšinou je to u mňa 50:50, niekedy 70:30 a niekedy, tak ako i teraz, je to takmer plný počet.
Dušo Martinčok ma prekvapil, zaujal a trochu i dojal svojimi poviedkami. Boli rôznorodé, tak ako i ľudia, ktorí žili v paneláku na Kalinovej ulici - chlapec Oliver, vysokoškoláčka Natália, domová dôverníčka Dana, či staré dámy Milka so Zitou.
Ústrednou postavou je Oliver. Čitateľ sa s ním zoznámi ako sedemročným chlapcom v úvodnej poviedke Záhrada. Neskôr sa len kde-tu mihne a finále opäť patrí Oliverovi, teraz už takmer dospelému mladíkovi v poviedke Kvety v noci. Stretávame sa tu nielen s ľuďmi, ktorí boli Oliverovi blízki, ale i s tými, s ktorými bol jeho vzťah komplikovaný a nejednoznačný. Záverečná poviedka bola skvelým ukončením tejto knihy a aj názov Niekto sa nájde naberá úplne iný rozmer ako na začiatku.
Zaujímavá bola aj poviedka Zoja sa vracia - autor tu stvárnil tri alternativne podoby jedného pribehu; výnimočná bola aj poviedka Pre prípad dožitia či Civilná ochrana.
Kniha Niekto sa nájde ma milo prekvapila a som rada, že som mohla nakuknúť do životov obyčajne neobyčajných ľudí jedného paneláka.
Maminčin mazánek je prvou audiočasťou (zatiaľ) 5dielnej knižnej série o vyšetrovateľke Charlie Stafford, ktorú nahovorila, pre mňa nová “tvár”, Nina Horáková.
Charlie je celkom sympatická mladá detektívka, hoci trochu svojská, ale ja som si ju obľúbila na prvý šup - možno preto, že mám rada hrdinky, ktoré sa vymykajú bežnému poriadku a sú tak trochu nezvládnuteľným živlom.
So svojím šéfom, Geoffreym Hunterom, má za úlohu vyšetriť zmiznutie matky a dieťaťa. Spočiatku jasný prípad sa postupne zamotáva, keď pribudne ďalšia nezvestná dvojica a to nehovorím o tom, že rad podozrivých sa tiež rozširuje. V čom je táto krimi špecifická je jej dej. Počiatočná dejová linka nezostáva iba osamelo sa odvíjajúcim príbehom, ale autorka nám dožičí ešte jednu, tiež pomerne závažnú a nespravodlivosťou zaváňajúcu linku, odohrávajúcu sa kdesi na pozadí rozprávania.
Autorke nemožno uprieť bravúrnosť s akou zakomponovala do deja určité pálčivé témy, ako napr. domáce násilie či už na ženách alebo deťoch, ako si poradila s psychológiou negatívnych postáv, násilníkov či samotného vraha. A niet divu, veď po odpracovaných desaťročiach v službách Metropolitnej polície má skúseností určite viac než dosť.
Záver tejto detektívky čitateľa nenechá neuspokojeným - rozuzlenie má uveriteľný charakter, veľké plus má autorka za to, že z Charlie neurobila žiadnu Wonderwoman (teda iba trochu) a všetky otázky sú zodpovedané, nič nezostáva neobjasnené.
Posluch ako taký bol fajn, bez hluchých miest a Nina Horáková bravúrne zvládla svoju úlohu interpretky. Rozhodne som zvedavá na nasledujúce časti.
Och, moje srdce plesá. Bolo to poetické, melancholické, optimistické a triezvo tragické. Bolo to úžasné! Zamilovala som sa do Bariccovho jazyka! Do jeho opisov a vykreslenia postáv či deja, do jeho metafor a prirovnaní.
“Hervé Joncour jím dlouze listoval a prohlížel si ho. Vypadal jako katalog stop malých ptáků, sestavený s puntičkářskou posedlostí. Bylo překvapivé si pomyslet, že to jsou znaky, a tedy popel spáleného hlasu.” - o liste písanom japonskými znakmi
Dej ubieha ležérne, ba až pomaly, možno až slimačím tempom, napriek tomu sa na niekoľkých desiatkach stránách pred očami čitateľa odohrá celý život Hervého Jancoura. Život plný dobrodružstva, odriekania, nenaplnenej túžby, osudovej lásky…
Čítajte!
Kto ma pozná a číta moje príspevky vie, že môj knižný záber je rôznorodý a nezriedka siahnem aj po knihách pre mladšie ročníky. Táto sa zdala byť fajn… Mať tak o x rokov menej, tak možno, teraz to ale bolo utrpenie.
Príbeh ako taký bol v poriadku: dieťa sirota a smoliar v jednom, vyrastajúci u náhradných rodičov, u ktorých sa však nikdy dosť dlho neohreje - vždy sa niečo jeho pričinením pokazí a tak Alcatraz putuje nechcený od jednej rodiny k druhej. Keď však dovŕši trinásť rokov situácia sa náhle zmení a Alcatraz zažíva jednu neuveriteľnú situáciu za druhou.
Taký 10-12 ročný čitateľ by si užíval každý jeden súboj knihovníkov - okulátorov, či sčítaných hovoriacich dinosaurov alebo výnimočné schopnosti našich protagonistov, ako boli schopnosť všetko pokaziť či prísť všade neskoro, trebárs aj do dráhy práve vypálenej guľky zo strelnej zbrane.
Príbeh bol teda celkom fajn, ale čo ma privádzalo do vývrtky bolo neustálé odbiehanie od deja na začiatku každej kapitoly, či zamýšľanie sa nad kadejakými nepodstatnými vecami alebo autorove/ Alcatrazove prehováranie k čitateľovi. Strašne ma to iritovalo a kazilo mi to dojem z príbehu. Viem, že autor takto chcel naviazať bližší kontakt k čitateľovi a týmto ho aj zapojiť do diania v príbehu, ale sorry, u mňa to nefungovalo. Preto ak by mala byť v podobnom štýle spracovaná aj druhá časť príbehu o Alcatrazovi, už teraz viem s určitosťou povedať, že po nej nesiahnem a táto čast poputuje do knižnice, kde hádam poteší tých, ktorým je primárne určená.
Jennifer Saint sa drží základnej kostry gréckej antickej mytológie, kde je Ariadna dcérou krétskeho kráľa Minoa a zaľúbi sa do aténskeho hrdinu Tesea, ktorému pomôže zvíťaziť nad netvorom Minotaurom. Aj ďalej sa drží verzie gréckeho básnika Hesioda, ktorú potom dotvára svojim vlastným príbehom o Ariadne.
Kniha sa čítala dobre, príbeh odsýpal a ja som si užívala každú jednu kapitolu. Zaujímavý bol nielen príbeh o Ariadne, ale aj o jej sestre Pasifae. Miestami ma dokonca zaujala viac ako jej slávnejšia sestra. Príbeh sa pomaly blížil ku koncu a ja som ešte stále netušila aký by mohol byť záver. Popravde ma trochu šokoval a neubránila som sa i jednej-dvom slzičkám! Medzičasom vyšla vo vydavateľstve Tatran už i autorkina ďalšia kniha: Elektra, ktorá má byť vraj ešte lepšia, tak sa už teším na ďalší skvelý príbeh.
Dobrého veľa nebýva a to je i prípad tejto 80 stranovej knižôčky, textu na rozhraní medzi skutočnou inscenáciou a poviedkou.
Príbeh chlapca, siroty, ktorý sa narodil na palube zaoceánskej lode. Tam vyrástol, stal sa legendárnym klaviristom a za celý život nespočinul nohou na súši…
“Tisícdeväťsto pre svet vlastne neexistoval: žiadne mesto, farnosť, nemocnica, väzenie ani bejzbalové mužstvo nemalo nikde zapísané jeho meno. Nemal vlasť, nemal dátum narodenia, nemal rodinu. Mal osem rokov, ale oficiálne sa nikdy nenarodil.”
Napriek tomu, že Danny Boodmann T. D. Citrón Tisícdeväťsto nikdy neopustil loď, vedel o ďalekých krajinách a ľuďoch oveľa viac ako ktokoľvek iný.
“V tomto bol génius, bez debaty. Vedel počúvať. A vedel čítať. Nie knihy, s tými je to iné, vedel čítať ľudí. Znamenia, ktoré ľudia na sebe nosia: miesta, zvuky, pachy, ich zem, ich príbeh... Celý na nich vytlačený. On čítal a nekonečne starostlivo zaznamenával, zaraďoval, triedil... A každý deň pridal malý kúsok k tej obrovskej mape, ktorú si vykresľoval v hlave, bola to velikánska mapa sveta, celého sveta, z jedného konca na druhý, obrovské mestá a kúty v baroch, dlhé rieky, mláky, lietadlá, levy, úžasná mapa. Cestoval po nej ako Boh a jeho prsty zatiaľ kĺzali po klávesoch a láskali krivky ragtimu.”
Tisícdeväťsto je smutno-krásny príbeh, je to príbeh o ktorom viete, že neskončí happy endom, ale napriek tomu je celý príbeh oslavou života, vášne, radosti, napriek mantinelom v ktorých sa odohrával. Je to príbeh o tom, že život môžeme prežiť naplno, záleží len na nás z akého uhla ho vnímame, preciťujeme. Krásny, aj keď trochu smutný príbeh.
Na prvý pohľad obyčajný triler, ktorý sa odohráva v dvoch časových obdobiach - na začiatku 20. storočia a v súčasnosti. Čitateľ/ poslucháč však veľmi rýchlo zistí, že triler obsahuje aj hororové prvky, ktoré sú v audioknihe umocnené vhodne doplnenou hudbou a tak o zimomriavky nie je núdza. Veľkou mierou k tomu prispela i samotná interpretka Jitka Ježková, ktorá má na svojom konte takmer stovku audiokníh (knihy od autorky C. J. Tudor, A. Christie, či sériu o Josie Quinn od Lisy Reganovej) a momentálne je vo svojej najlepšej forme!
Keďže sa v knihe striedajú dve časové obdobia autorka potrebovala na vystavenie príbehu množstvo osôb. Takmer každá kapitola je podaná z pohľadu inej osoby, ale s orientáciou v deji som problém nemala.
Autorka veľmi šikovne skladá dieliky príbehu, takže zápletku sa čitateľ dozvedá len po malých krokoch. Ale jedno malé mínus som predsa len na začiatku knihy vnímala - takmer nekonečné upozorňovanie na “niečo nekalé” v okolí Ďáblova pařátu či na návštevníkov zo záhrobia, ale postupne sa to utriaslo a dej už ubiehal bez zbytočného opakovaného upozorňovania na už niekoľkokrát spomenuté skutočnosti.
Posluch tejto knihy som si naozaj užila a prospelo k tomu i prostredie v ktorom som počúvala! Veď uznajte, venčiť po nociach svojho domáceho miláčika so slúchadlami v ušiach má niečo do seba!
Ak máte radi knihy s kvapkou duchariny, tak táto je obzvlášť vhodná na nastávajúce jesenné, sychravé večery a odporúčam ju ako audioknihu - zážitok bude 100%!
