Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Artemis zamyslene odvetila: „Budú z teba ohromení. Nie sú zvyknutí vidieť ženu s tvojimi schopnosťami - ešte nikdy takú nestretli. Tam, kde žijú oni, ženy nelovia, nebehajú a nebývajú samy."
„Som vďačná, že som ostala napospas medveďom," povedala som.
Nevedela som si predstavit, aký život by ma bol čakal, keby som vyrastala zavretá za múrmi paláca, kde by mi nikdy nedali do rúk luk a nemala by som možnosť rozhodovať o svojom živote.
Atalanta. Dievčatko, ktoré hneď po narodení pohodili na úbočí hory, pretože nebola chlapec, ktorého sa ujme medvedica a vychová ho s mláďatami vo svojej nore. Potom si ju vezme pod ochranné krídla bohyňa lovu Artemis a vyrastie z obávaná lovkyňa, lukostrelkyňa s presnou muškou, najrýchlejšia bežkyňa na svete. Artemis od nej žiada len jediné - že sa bude vyhýbať mužom a nikdy sa nevydá.
Ach, Atalanta! Si úplne dokonalá mytologická hrdinka! Odvážna, priamočiara, cieľavedomá, odhodlaná ukázať celému svetu, že ženy sa vo všetkom vyrovnajú mužom. Na výprave s Argonautmi si schopnejšia a múdrejšia, ako ktorýkoľvek z mužských hrdinov, no potýkaš sa s predsudkami, mužskými egami, o uznanie musíš bojovať x-krát viac len preto, že si žena. A keď je po všetkom, z bájí a oslavných spevov si vymazaná. (Schválne, koľkí z vás vedeli, že s Argonautmi bola aj jedna jediná žena?)
Tento retelling ďalšieho kúska mytológie z pohľadu ženy bol zase raz skvelý. Svieži. Originálny. Páčil sa mi ešte o kúsok viac, ako autorkina Elektra, je tu totiž väčší fokus na silné ženské hrdinky, ktoré si idú za svojím, a dej je nabitý akciou a dobrodružstvom. Sú tu búrlivé cesty na mori, bitky, lesť, krvilačné mytologické postavy, pomstychtiví bohovia a bohyne Olympu. Popri tom nechýbajú lyrické opisy divokej prírody, v ktorej Atalanta vyrastá, a do ktorej sa rada vracia, keď si chce zrovnať myšlienky a načerpať energiu. Atalanta rieši mnohé dilemy dnešných žien. Ako sa presadiť v mužskom svete, ako balansovať medzi potrebou prispôsobiť sa a zároveň zostať sama sebou?
Páčilo sa mi, ako sme tu okrem hlavného príbehu dostali aj ďalšie známe (aj menej známe) mýty, ktoré sa akoby priplietli do cesty. O Heraklovi a Hylasovi, o Achillovom otcovi Peleovi. Bavilo ma, ako autorka Iasonov príbeh o zlatom rúne nasvietila z iného uhla - bol hrdina, ktorý ho vlastnou lsťou získal (ako o ňom čítajú deti), alebo ho len využila pre svoje zámery Medeia a on len plnil jej pokyny? Aj ten final feministický twist s Atalantinými pretekmi s potenciálnymi ženíchmi bol skvelý. Atalanta dobre vedela, čo robí!
Od Jennifer Saint mi ešte chýba Ariadna, ale hlavne už o pár dní vychádza Héra a tej sa neviem dočkať! Vždy na mňa pôsobila ako otrávená staršia dáma, ktorú neskutočne irituje jej pochabý manžel v kríze stredného veku. Som straaaašne zvedavá, čo sa dočítam!
Victoria má 14 rokov, žije so svojou mamou v chutnom malom penzióne, ktorý spolu prevádzkujú, a v poslednej dobe sa jej deje čosi zvláštne. Len tak, z ničoho nič, zacíti vôňu škoricových slimákov, a ocitne sa na úplne inom mieste! Spočiatku tieto jej “výlety” trvajú len niekoľko sekúnd, postupne sa však predlžujú a tak zistí, že sa premiestňuje do akéhosi čudného alternatívneho sveta, kde je všetko rovnaké ale predsa iné.
Toto je veľmi sľubný začiatok novej série ŠKORICA pre vek cca 12+. Prvá časť vyšla len koncom leta a očarila ma najmä ňuňu vizuálom, tak ma nesmierne potešilo, že je fajn aj obsahovo. Čítali sme ja aj slečna 12-ročná a už sa nevieme dočkať druhého dielu, ktorý snaď bude rovnako vizuálne krásny a hlavne nám prezradí, ako sa ďalej vyvíja Vikin život. Zatiaľ totiž vôbec nevieme, prečo sa premiestňuje, či to niečo spôsobuje, či s tým nejak súvisí jej teta, ktorá večne vymýšľa nové vynálezy… a či sa jej podarí nejak spojiť s jej druhým ja!
Viki je sympatická hrdinka. Jej vzťah s otcom, ktorý sa za trochu záhadných a nie úplne vysvetlených okolností rozišiel s jej mamou, dúfam dostane viac priestoru v ďalších knihách. Inak penzión jej mamy, ktorá miluje všetko anglické a vytvára hrejivú atmosféru domova pre ubytovaných hostí, by som rada navštívila.
Bathoryčkina dcéra bola pre mňa veľkým prekvapením. Čakala som temný príbeh, vychádzajúci z notoricky známych krvavých legiend o Čachtickej pani a o tom, ako zavraždila stovky mladých dievčat v snahe zachovať si večnú mladosť. Autorka (anglicky píšuca právnička, ktorá mimo iné aj absolvovala stáž v Európskom parlamente!) však vysvetľuje, že tieto nie sú ničím podložené a vychádzajú z honu na čarodejnice, respektíve boli mužskou snahou obmedziť vplyvnú, významnú ženu, ktorej sa báli.
Príbeh si sice zachováva gotický podtón, z ktorého občas mrazí, no vykresľuje grófku skôr ako modernú feministku (aj keď dosť márnivú a škodoradostnú). Hlavnou postavou je tu Borka - (nemanželská) dcéra Alžbetinej nemanželskej dcéry, ktorú grófka podľa nejakých záznamov porodila ako trinásťročná. Borku vychováva dedinský lekár, a keď sa omylom dostane do Čachtického hradu, postupne si vytvára s grófkou bližší vzťah a začína odhaľovať prekvapivé tajomstvá.
Príbeh skúma moc, silu klebiet a postavenia v spoločnosti, aj to, ako história súdi ženy často oveľa viac kruto a nemilosrdne, ako mužov. Ponúka filozofovanie o morálnej nejednoznačnosti a komplexné ženské postavy, aj kus histórie.
Slovenské vydanie má nádherný vizuál, ktorý láka na prvý pohľad. Obsahovo ma kniha presvedčila o čosi menej, po zaujímavej prvej polovici dej trochu vyšumel a do dočítania som sa už musela trochu nútiť. Rozhodne ma ale autorka prekvapila, ako dobre si naštudovala historické obdobie, okolnosti a postavu “Báthoričky” a ako autenticky na mňa príbeh pôsobil.
Tieto malé knižky o slávnych futbalistoch si deti pravidelne vyberajú pri návštevách kníhkupectiev (a ešte sa zväčša aj pohádajú, kto bude čítať prvý). MESSI vs RONALDO je prvá, ktorá porovnáva dve futbalové legendy, a tak sme na ňu boli veľmi zvedaví.
Je napísaná ako konverzácia dvoch kamarátov, ktorí sa dohadujú, či je väčším futbalovým velikánom Messi alebo Ronaldo. Porovnávajú ich podľa rôznych kritérií, ako charakter, zručnosti či štatistiky. Na konci každej kapitoly sa snažia (väčšinou márne) zhodnúť na tom, kto je v danej oblasti silnejší.
Keďže nejde o suchý text, ale striedajú sa tu tabuľky, grafiky, časové osi, kniha pôsobí ľahko a čitateľne, a aj vďaka tenkosti osloví aj nie úplne presvedčených čitateľov. Pre futbalových nadšencov je navyše plná zaujímavých informácií.
PRECHÁDZKA V PARKU je neskutočne pútavé rozprávanie o odysei do “miesta plného divov a presýteného toľkými vrstvami komplexnosti, že nič podobné nikde na Zemi nenájdete”.
“Kámo, stačí vstať z gauča a vyraziť.”
Takto začínajú (s veľkou dávkou humoru samozrejme) Kevin Fedarko a Pete McBride svoje ročné putovanie po Grand Canyone v americkej Arizone. Kniha mapuje ich 1200 kilometrov chôdze, behu, lezenia a zlaňovania, pri ktorom nastúpali vyše 50 tisíc výškových metrov.
Fedarko je fantastický rozprávač. O kaňone píše miestami vtipne, nešetrí iróniou na svoj účet, no potom naopak krásne lyricky a s obrovskou úctou opisuje silu prírody a krásy tohto unikátneho miesta.
Rozprávanie o putovaní týmto obrovským kusom divej, nehostinnej prírody prekladá príbehmi z histórie kaňonu. Spomína jej prvých ľudských obyvateľov, po ktorých stopy našli v nástenných kresbách, úlomkoch keramiky či pästných klinoch. Hovorí o kmeňoch pôvodných obyvateľov, ktorí odjakživa kaňon obývali a predsa sa ich biely človek snažil (často úspešne) z neho vytlačiť do malých ohraničených rezervácií. Opisuje nadšencov, ktorí kaňon postupne prebádali a venovali životy jeho skúmaniu (osôb, ktoré ho celý prešli, je minimum).
Postupne s pochodom čoraz viac vníma, čo mu prostredie hovorí, sleduje stopy zvierat, opisuje nočnú oblohu posiatu tisíckami hviezd. Polemizuje o tom, čo park dáva turistom, ako ho vnímajú tí skalní, ktorí ho prechádzajú s 25-kilovým ruksakom na pleciach, a ako tí, ktorí mu venujú sotva jeden deň. Premýšla o vďačnosti, kúzle tohto miesta, autenticite. A na strane 389 pochopíte, ako to myslel s tou “prechádzkou v parku”.
Úžasná, komplexná kniha, pri ktorej som spomínala na svoj jednodňový, dychberúci výlet do Grand Canyonu a rozmýšlala, kedy sa budem môcť vrátiť a vychutnať si ešte viac jeho kúzlo.
Keby Dom mojej matky bol fikcia, povedali by ste si, že to už autor ozaj prepálil, lebo tak psychopatické, jednostranne vykreslené postavy by len ťažko mohli naozaj existovať. A dali by ste knihe tak 2, max 3 hviezdičky. Dom mojej matky je ale skutočný príbeh a tak 250 strán neveriacky krútite hlavou a rozmýšlate, aký je tento svet nefér, že niektoré deti sa narodia rodičom, ktorí by mali vychovávať maximálne akváriové rybičky.
Shari Franke vyrastala s emočne labilnou mamou Ruby, závislou na ocenení od druhých. Nanešťastie sa jej podarilo naskočiť na vlnu prvých rodinných vlogov, ktoré začali okolo roku 2010 prekvitať na youtube, a tak urobila zo života svojich 6 detí jednu veľkú reality show. Shari, ktorá v tom čase išla do puberty, tak musela zdieľať všetky chvíle svojho osobného života s tisícmi a neskôr miliónmi sledovateľov profilu 8 passengers.
Dnes tisícky rodičov takýmto spôsobom zarábajú na vlastných deťoch a vďaka nim získavajú sledovateľov, zbierajú srdiečka, dostávajú ponuky na platené spolupráce od spoločností. Shari je z prvej generácie týchto detí, ktorá už vyrastá do dospelosti a vie zhodnotiť, ako to ovplyvňovalo jej dospievanie. Je dôležité tieto deti počúvať a diskutovať o tom, či vôbec rodičia majú právo takto zasahovať do súkromia vlastných detí.
Celé sa to v Sharinom prípade ešte viac vyostrilo, keď sa Ruby spojila s koučkou a vzťahovou poradkyňou Jodi Hilderbrandt, a začali na deťoch experimentovať so spartanskou výchovou. Darčeky na Vianoce? To v deťoch podporuje chamtivosť. Dospelí si darčeky nájdu, ale deti sa len budú pozerať a potom poupratujú roztrhané obaly. Dieťa robí niečo nežiadúce? Nožom odrežem pred jeho očami hlavu jeho obľúbenému plyšákovi. Nevymýšlam si.
Ak mám byť úprimná, nepáčilo sa mi písanie Shari. Neplynulo hladko, zdalo sa mi, že skáče z témy na tému a nič poriadne nerozvije. Nedalo sa neporovnávať to s Tarou Westover a jej spoveďou Vzdelaná, ktorá bola v mnohom podobná, no akosi vo mne oveľa viac zarezonovala. Ale nie je to literárne dielo, je to skutočný príbeh, takže kvalita písania mu neuberá na sile.
Pomáha deťom cez krátke vtipné básničky plné zaujímavostí spoznávať neobvyklé zvieratá ako agama, vombat či dikdik, a exotickú flóru ako raflézia, mucholapka či baobab. Ukazuje, aká je naša príroda neuveriteľne pestrá a farebná, a koľko radosti môžeme zažiť jej spoznávaním.
Je určená pre deti približne od troch rokov, ktoré si rady rozšíria slovnú zásobu o menej známe slovíčka a názvy. Text dopĺňajú milé, hravé (no vcelku hodnoverné) ilustrácie.
Knižka je fajn aj pre začínajúcich čitateľov. Starším deťom sice asi už nebude stačiť hĺbka informácií, no knižka môže byť odrazovým mostíkom pre hľadanie napríklad v encyklopédiách.
“Ženy mali svoj príbeh, ktorý bolo treba vyrozprávať, aj keby svet ešte nebol celkom pripravený ho počuť. A ich príbeh sa začínal tromi jednoduchými slovami.
Boli sme tam.”
Na Kristin Hannah milujem, aké témy si vyberá a ako dokáže do hĺbky spracovať v každej knihe niečo nové. V ŽENÁCH sa venuje vojne vo Vietname (prelom 60 a 70-tych rokov minulého storočia), čo je vojna, o ktorej sa málo píše v slovenčine. Ukazuje hlavne na ženy, ktoré boli jej významnou súčasťou, aj keď svet na ne úplne zabudol. Je pre mňa až nepochopiteľné, ako vojnu spájame výlučne s mužmi.
Hlavná hrdinka Frankie sa prihlási do Vietnamu ako zdravotná sestra, v nádeji, že si rovnako ako brat vyslúši miesto na otcovej “stene hrdinov”.
Rýchlo sa učí byť dobrou sestrou v pojazdnej chirurgickej nemocnici spoznava vnútorné konflikty, ktoré jej vojna prináša. Každý deň je tam svedkyňou hrdinstva vojakov, obety pre vlasť, ich bolesti a umierania. No takisto vníma neprávo Ameriky bombardovať vietnamské dediny, zabíjať nevinných civilistov. Na jednej strane je jej život vo Vietname krutý a drsný, nevie sa dočkať návratu, na strane druhej sa práve vo Vietname cíti užitočná a dôležitá, a obáva sa návratu do “skutočného” sveta.
Návrat domov je pre Frankie úplná facka. Časy nadšeného oslavovania hrdinstva a vlastenectva vojakov sú dávno preč a verejná mienka sa obrátila jasne proti vojne. Už na letisku ľudia zazerajú na jej vojenskú uniformu a vulgárne jej nadávajú do vrahýň (neuvedomujúc si, že ona ako zdravotná sestra ľudské životy zachraňovala, nie naopak). Rodičia ju vítajú prinajlepšom rozpačito. Kým brat bol ako vojak velebený a spomínajú naňho s úctou, za ňu (ako ženu) sa skôr hanbia.
Je to pútavé, presvedčivé, drsné, kruté vyobrazenie ničivej vojny, aj toho, čo prichádza po nej pre všetkých, ktorých sa dotkne. Je o sile, odvahe, hrdinskosti, vytrvalosti žien.
Nebola by to Hannah, aby do príbehu nezakomponovala aj lásku a nehrala riadne na city, no musím povedať, že tentokrát ma po tej romantickej línii moc nepresvedčila a žiadne potoky sĺz sa nekonali. Prišlo mi to celé trochu prekombinované len pre maximálny emočný efekt, ktorý ale čitateľ prekukne hneď od začiatku. A miestami som mala aj pocit, že sa dej posúva veľmi pomaly a že by príbehu pomohlo, keby mal o sto strán menej.
Nebol to najlepší príbeh, ktorý som od autorky čítala, ale bavil a rozhodne sa teším na ďalšie.
Kapitoly sú tematické a teda nie je potrebné čítať knihu od prvej strany po poslednú. Pokojne ju môžete mať založenú v knižnici a vyťahovať vždy, keď si potrebujete naštudovať konkrétnu otázku, ktorá vás s vaším tínedžerom zaujíma. Nájdete tu témy fyzického aj psychického vývinu, od rastu cez telesný pach, vývin mozgu, výkyvy nálad cez poruchy príjmu potravy, vzťahy, antikoncepciu až po rodovú identitu a priateľstvá s rovesníkmi.
Každá kapitola má štyri časti:
- Začnime s vedou
- Čo sa zmenilo za posledných 20,30,40 rokov
- Ako o tom hovoriť
- Od ľudí, ktorí práve vyšli z druhej strany
Pri vedeckých vysvetleniach občas zívam a strácam sa, najmä pri skratkách rôznych hormónov. Ale oceňujem, že má veda v knihe miesto a že sa autorky snažili ju laicky vysvetliť.
Asi najdôležitejšie sú pre mňa tipy, ako s deťmi o jednotlivých témach hovoriť. Autorky odporúčajú natrénovať si s tínedžermi “bezstarostný tón plný zvedavosti namiesto obviňovania”, ale samozrejme dodávajú, že si vyžaduje veľa, veľa cviku…
Takisto užitočná je pre mňa formulka: “Chceš, aby som len počúval, alebo chceš, aby som ti ten problém pomohol vyriešiť?” Pretože si často všímam, že deti sa mi chcú len s niečím “vyžalovať”, no očakávajú len empatiu a pochopenie, nie rady.
Tu je zopár pár poznámok, ktoré ma zaujali ku konkrétnym témam:
Kniha má veľký focus na to, ako sa s deťmi o všetkom rozprávať - v každej kapitole, ku každej téme, je tomu venovaná osobitná časť. Zvýraznila som si poznámku, že by sme sa mali vyhýbať veľkým epickým rozhovorom/prednáškam, a sústrediť energiu na desiatky malých, každodenných. (Ak sa jeden nepodarí, máme potom veľa príležitostí skúsiť to znova.)
“Nepredpokladajte, že vedia ako. Buďte naozaj konkrétni.” Niekedy máme pocit, že tínedžeri MUSIA vedieť nejaké pre nás základné veci, napríklad ako sa správne umývať. Ale my sme im to možno nikdy dôsledne nevysvetlili a oni potrebujú od nás naozaj presný, konkrétny návod.
Kapitola o mozgu je zaujímavá celá, ale napríklad toto som si vyznačila: dieťa používa v rôznych situáciách rôzne časti mozgu. S rodičmi zapája prefrontálny kortex, je uvedomelé, premýšla dopredu, identifikuje všetky riziká. Kamaráti uňho ale oveľa rýchlejšie zapália limbický systém, koná impulzívne a iracionálne, riskuje.
Takisto celá kapitola, ktorá stojí za to, je o výkyvoch nálad. Napríklad praktický zoznam fráz, ktorým sa treba vyhnúť.
Kapitoly o duševnom zdraví, obraze tela a poruchách príjmu potravy pomáhajú rozpoznať signály, že tínedžer rieši niečo vážnejšie. Vedeli ste, že tri podskupiny detí s najväčším rizikom PPP sú deti, ktoré fyzicky dospievajú skôr, ako rovesníci, športovci a pravidelní používatelia sociálnych médií?
Veľmi ma zaujala téma nadmernej športovej špecializácie mládeže, ešte som o tom v knihe nečítala.
Asi najviac poznámok som si robila v kapitole Se* a kultúra nezáväzných vzťahov, mám sa čo učiť o tom, ako dnes mladí ľudia vnímajú (tie romantické) vzťahy :) A veľmi mi pomohli lepšie pochopiť a utriediť si vedomosti kapitoly o se*uálnej orientácii a rodovej identite.
Kapitola o vplyve rovesníkov pekne vysvetľuje, že rovesníci majú pozitívny vplyv pri dospievaní a zlepšujú kvalitu života - majú vplyv na pocit pohody, štúdijné výsledky, znižujú riziko depresie, zlepšujú psychosociálne fungovanie a dokonca predlžujú život! Zároveň ale je už dobre prebádaná sila rovesníkov na stredný mozog - priatelia posilňujú centrá typu “riskni to”, “urob to”, “cíť sa skvele”.
Túto minimalistickú knižku si nemôžete v kníhkupectve nevšimnúť, mňa zlákala k instantnej kúpe, aj keď mi o sebe vlastne nič neprezradila.
Sú to zápisky tínedžera, ktorý strávil nejaký čas v americkom Pittsburgu a teraz, po návrate na Slovensko, tak trochu spomína, porovnáva, zaznamenáva a zamýšla sa. Veľmi ma bavili myšlienky a postrehy hlavného hrdinu. Búra rôzne predsudky o Amerike, ale nijak ju neglorifikuje. Spomína, ako sa všetci zdravili v autobuse, ako sa viac na seba usmievali. Ako tam chodil hrávať futbal s chlapcami zo susedstva, ktorí boli z iných krajín aj iných vierovyznaní. Ako sa dorozumievali sčasti po anglicky, sčasti posunkami, ale vždy sa nejak pochopili. Ako tam žiadny chlieb nechutí ako naozajstný chlieb. Ako tam deti plačú inak - akoby vedeli, že tam majú plakať povolené. Ako sme každý súčasťou rôznych pavučín, ktoré tvoria aj našu záchrannú sieť.
“Inak, keď čítam, ako niekto odíde do zahraničia a už sa nechce vrátiť domov, lebo sa to neoplatí, akoby som čítal o nejakom prírodnom úkaze. Keď som dlhší čas preč, začnem mať pocit, že mám dobrý motor, ale krídla nejaké nalomené. Mňa na cestovaní najviac bavia návraty. Tie sa mi vždy oplatia zo všetkého najviac.”
Malé varovanie. Posledné strany boli šokom. Spomínajú strieľanie v pittsburgskej synagóge Tree of Life v roku 2018. Mrazivá, ale veľmi aktuálna bodka za knihou, ktorá hovorí o živote v Amerike.
Kniha má iba okolo 60 strán, takže ja osobne som ju zlupla na posedenie - nikde som nenašla vekové odporúčanie a tak som si ju chcela prečítať skôr, ako sa do nej pustia deti. Myslím, že pre našich 12-ročných je tak akurát vhodná, a aj pre starších. (Tínedžeri akurát možno budú mať problém so slovníkom hlavného hrdinu. Ten sice používa slang, ale taký spred 20 rokov… Dnešný tínedžer by miesto “štadiak”, “Amoška” či “kopajdy” iste použil iné výrazy, a do toho nejaký ten rizz, gyat, skibidi, delulu a pod.
