Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tieto malé knižky o slávnych futbalistoch si deti pravidelne vyberajú pri návštevách kníhkupectiev (a ešte sa zväčša aj pohádajú, kto bude čítať prvý). MESSI vs RONALDO je prvá, ktorá porovnáva dve futbalové legendy, a tak sme na ňu boli veľmi zvedaví.
Je napísaná ako konverzácia dvoch kamarátov, ktorí sa dohadujú, či je väčším futbalovým velikánom Messi alebo Ronaldo. Porovnávajú ich podľa rôznych kritérií, ako charakter, zručnosti či štatistiky. Na konci každej kapitoly sa snažia (väčšinou márne) zhodnúť na tom, kto je v danej oblasti silnejší.
Keďže nejde o suchý text, ale striedajú sa tu tabuľky, grafiky, časové osi, kniha pôsobí ľahko a čitateľne, a aj vďaka tenkosti osloví aj nie úplne presvedčených čitateľov. Pre futbalových nadšencov je navyše plná zaujímavých informácií.
PRECHÁDZKA V PARKU je neskutočne pútavé rozprávanie o odysei do “miesta plného divov a presýteného toľkými vrstvami komplexnosti, že nič podobné nikde na Zemi nenájdete”.
“Kámo, stačí vstať z gauča a vyraziť.”
Takto začínajú (s veľkou dávkou humoru samozrejme) Kevin Fedarko a Pete McBride svoje ročné putovanie po Grand Canyone v americkej Arizone. Kniha mapuje ich 1200 kilometrov chôdze, behu, lezenia a zlaňovania, pri ktorom nastúpali vyše 50 tisíc výškových metrov.
Fedarko je fantastický rozprávač. O kaňone píše miestami vtipne, nešetrí iróniou na svoj účet, no potom naopak krásne lyricky a s obrovskou úctou opisuje silu prírody a krásy tohto unikátneho miesta.
Rozprávanie o putovaní týmto obrovským kusom divej, nehostinnej prírody prekladá príbehmi z histórie kaňonu. Spomína jej prvých ľudských obyvateľov, po ktorých stopy našli v nástenných kresbách, úlomkoch keramiky či pästných klinoch. Hovorí o kmeňoch pôvodných obyvateľov, ktorí odjakživa kaňon obývali a predsa sa ich biely človek snažil (často úspešne) z neho vytlačiť do malých ohraničených rezervácií. Opisuje nadšencov, ktorí kaňon postupne prebádali a venovali životy jeho skúmaniu (osôb, ktoré ho celý prešli, je minimum).
Postupne s pochodom čoraz viac vníma, čo mu prostredie hovorí, sleduje stopy zvierat, opisuje nočnú oblohu posiatu tisíckami hviezd. Polemizuje o tom, čo park dáva turistom, ako ho vnímajú tí skalní, ktorí ho prechádzajú s 25-kilovým ruksakom na pleciach, a ako tí, ktorí mu venujú sotva jeden deň. Premýšla o vďačnosti, kúzle tohto miesta, autenticite. A na strane 389 pochopíte, ako to myslel s tou “prechádzkou v parku”.
Úžasná, komplexná kniha, pri ktorej som spomínala na svoj jednodňový, dychberúci výlet do Grand Canyonu a rozmýšlala, kedy sa budem môcť vrátiť a vychutnať si ešte viac jeho kúzlo.
Keby Dom mojej matky bol fikcia, povedali by ste si, že to už autor ozaj prepálil, lebo tak psychopatické, jednostranne vykreslené postavy by len ťažko mohli naozaj existovať. A dali by ste knihe tak 2, max 3 hviezdičky. Dom mojej matky je ale skutočný príbeh a tak 250 strán neveriacky krútite hlavou a rozmýšlate, aký je tento svet nefér, že niektoré deti sa narodia rodičom, ktorí by mali vychovávať maximálne akváriové rybičky.
Shari Franke vyrastala s emočne labilnou mamou Ruby, závislou na ocenení od druhých. Nanešťastie sa jej podarilo naskočiť na vlnu prvých rodinných vlogov, ktoré začali okolo roku 2010 prekvitať na youtube, a tak urobila zo života svojich 6 detí jednu veľkú reality show. Shari, ktorá v tom čase išla do puberty, tak musela zdieľať všetky chvíle svojho osobného života s tisícmi a neskôr miliónmi sledovateľov profilu 8 passengers.
Dnes tisícky rodičov takýmto spôsobom zarábajú na vlastných deťoch a vďaka nim získavajú sledovateľov, zbierajú srdiečka, dostávajú ponuky na platené spolupráce od spoločností. Shari je z prvej generácie týchto detí, ktorá už vyrastá do dospelosti a vie zhodnotiť, ako to ovplyvňovalo jej dospievanie. Je dôležité tieto deti počúvať a diskutovať o tom, či vôbec rodičia majú právo takto zasahovať do súkromia vlastných detí.
Celé sa to v Sharinom prípade ešte viac vyostrilo, keď sa Ruby spojila s koučkou a vzťahovou poradkyňou Jodi Hilderbrandt, a začali na deťoch experimentovať so spartanskou výchovou. Darčeky na Vianoce? To v deťoch podporuje chamtivosť. Dospelí si darčeky nájdu, ale deti sa len budú pozerať a potom poupratujú roztrhané obaly. Dieťa robí niečo nežiadúce? Nožom odrežem pred jeho očami hlavu jeho obľúbenému plyšákovi. Nevymýšlam si.
Ak mám byť úprimná, nepáčilo sa mi písanie Shari. Neplynulo hladko, zdalo sa mi, že skáče z témy na tému a nič poriadne nerozvije. Nedalo sa neporovnávať to s Tarou Westover a jej spoveďou Vzdelaná, ktorá bola v mnohom podobná, no akosi vo mne oveľa viac zarezonovala. Ale nie je to literárne dielo, je to skutočný príbeh, takže kvalita písania mu neuberá na sile.
Pomáha deťom cez krátke vtipné básničky plné zaujímavostí spoznávať neobvyklé zvieratá ako agama, vombat či dikdik, a exotickú flóru ako raflézia, mucholapka či baobab. Ukazuje, aká je naša príroda neuveriteľne pestrá a farebná, a koľko radosti môžeme zažiť jej spoznávaním.
Je určená pre deti približne od troch rokov, ktoré si rady rozšíria slovnú zásobu o menej známe slovíčka a názvy. Text dopĺňajú milé, hravé (no vcelku hodnoverné) ilustrácie.
Knižka je fajn aj pre začínajúcich čitateľov. Starším deťom sice asi už nebude stačiť hĺbka informácií, no knižka môže byť odrazovým mostíkom pre hľadanie napríklad v encyklopédiách.
“Ženy mali svoj príbeh, ktorý bolo treba vyrozprávať, aj keby svet ešte nebol celkom pripravený ho počuť. A ich príbeh sa začínal tromi jednoduchými slovami.
Boli sme tam.”
Na Kristin Hannah milujem, aké témy si vyberá a ako dokáže do hĺbky spracovať v každej knihe niečo nové. V ŽENÁCH sa venuje vojne vo Vietname (prelom 60 a 70-tych rokov minulého storočia), čo je vojna, o ktorej sa málo píše v slovenčine. Ukazuje hlavne na ženy, ktoré boli jej významnou súčasťou, aj keď svet na ne úplne zabudol. Je pre mňa až nepochopiteľné, ako vojnu spájame výlučne s mužmi.
Hlavná hrdinka Frankie sa prihlási do Vietnamu ako zdravotná sestra, v nádeji, že si rovnako ako brat vyslúši miesto na otcovej “stene hrdinov”.
Rýchlo sa učí byť dobrou sestrou v pojazdnej chirurgickej nemocnici spoznava vnútorné konflikty, ktoré jej vojna prináša. Každý deň je tam svedkyňou hrdinstva vojakov, obety pre vlasť, ich bolesti a umierania. No takisto vníma neprávo Ameriky bombardovať vietnamské dediny, zabíjať nevinných civilistov. Na jednej strane je jej život vo Vietname krutý a drsný, nevie sa dočkať návratu, na strane druhej sa práve vo Vietname cíti užitočná a dôležitá, a obáva sa návratu do “skutočného” sveta.
Návrat domov je pre Frankie úplná facka. Časy nadšeného oslavovania hrdinstva a vlastenectva vojakov sú dávno preč a verejná mienka sa obrátila jasne proti vojne. Už na letisku ľudia zazerajú na jej vojenskú uniformu a vulgárne jej nadávajú do vrahýň (neuvedomujúc si, že ona ako zdravotná sestra ľudské životy zachraňovala, nie naopak). Rodičia ju vítajú prinajlepšom rozpačito. Kým brat bol ako vojak velebený a spomínajú naňho s úctou, za ňu (ako ženu) sa skôr hanbia.
Je to pútavé, presvedčivé, drsné, kruté vyobrazenie ničivej vojny, aj toho, čo prichádza po nej pre všetkých, ktorých sa dotkne. Je o sile, odvahe, hrdinskosti, vytrvalosti žien.
Nebola by to Hannah, aby do príbehu nezakomponovala aj lásku a nehrala riadne na city, no musím povedať, že tentokrát ma po tej romantickej línii moc nepresvedčila a žiadne potoky sĺz sa nekonali. Prišlo mi to celé trochu prekombinované len pre maximálny emočný efekt, ktorý ale čitateľ prekukne hneď od začiatku. A miestami som mala aj pocit, že sa dej posúva veľmi pomaly a že by príbehu pomohlo, keby mal o sto strán menej.
Nebol to najlepší príbeh, ktorý som od autorky čítala, ale bavil a rozhodne sa teším na ďalšie.
Kapitoly sú tematické a teda nie je potrebné čítať knihu od prvej strany po poslednú. Pokojne ju môžete mať založenú v knižnici a vyťahovať vždy, keď si potrebujete naštudovať konkrétnu otázku, ktorá vás s vaším tínedžerom zaujíma. Nájdete tu témy fyzického aj psychického vývinu, od rastu cez telesný pach, vývin mozgu, výkyvy nálad cez poruchy príjmu potravy, vzťahy, antikoncepciu až po rodovú identitu a priateľstvá s rovesníkmi.
Každá kapitola má štyri časti:
- Začnime s vedou
- Čo sa zmenilo za posledných 20,30,40 rokov
- Ako o tom hovoriť
- Od ľudí, ktorí práve vyšli z druhej strany
Pri vedeckých vysvetleniach občas zívam a strácam sa, najmä pri skratkách rôznych hormónov. Ale oceňujem, že má veda v knihe miesto a že sa autorky snažili ju laicky vysvetliť.
Asi najdôležitejšie sú pre mňa tipy, ako s deťmi o jednotlivých témach hovoriť. Autorky odporúčajú natrénovať si s tínedžermi “bezstarostný tón plný zvedavosti namiesto obviňovania”, ale samozrejme dodávajú, že si vyžaduje veľa, veľa cviku…
Takisto užitočná je pre mňa formulka: “Chceš, aby som len počúval, alebo chceš, aby som ti ten problém pomohol vyriešiť?” Pretože si často všímam, že deti sa mi chcú len s niečím “vyžalovať”, no očakávajú len empatiu a pochopenie, nie rady.
Tu je zopár pár poznámok, ktoré ma zaujali ku konkrétnym témam:
Kniha má veľký focus na to, ako sa s deťmi o všetkom rozprávať - v každej kapitole, ku každej téme, je tomu venovaná osobitná časť. Zvýraznila som si poznámku, že by sme sa mali vyhýbať veľkým epickým rozhovorom/prednáškam, a sústrediť energiu na desiatky malých, každodenných. (Ak sa jeden nepodarí, máme potom veľa príležitostí skúsiť to znova.)
“Nepredpokladajte, že vedia ako. Buďte naozaj konkrétni.” Niekedy máme pocit, že tínedžeri MUSIA vedieť nejaké pre nás základné veci, napríklad ako sa správne umývať. Ale my sme im to možno nikdy dôsledne nevysvetlili a oni potrebujú od nás naozaj presný, konkrétny návod.
Kapitola o mozgu je zaujímavá celá, ale napríklad toto som si vyznačila: dieťa používa v rôznych situáciách rôzne časti mozgu. S rodičmi zapája prefrontálny kortex, je uvedomelé, premýšla dopredu, identifikuje všetky riziká. Kamaráti uňho ale oveľa rýchlejšie zapália limbický systém, koná impulzívne a iracionálne, riskuje.
Takisto celá kapitola, ktorá stojí za to, je o výkyvoch nálad. Napríklad praktický zoznam fráz, ktorým sa treba vyhnúť.
Kapitoly o duševnom zdraví, obraze tela a poruchách príjmu potravy pomáhajú rozpoznať signály, že tínedžer rieši niečo vážnejšie. Vedeli ste, že tri podskupiny detí s najväčším rizikom PPP sú deti, ktoré fyzicky dospievajú skôr, ako rovesníci, športovci a pravidelní používatelia sociálnych médií?
Veľmi ma zaujala téma nadmernej športovej špecializácie mládeže, ešte som o tom v knihe nečítala.
Asi najviac poznámok som si robila v kapitole Se* a kultúra nezáväzných vzťahov, mám sa čo učiť o tom, ako dnes mladí ľudia vnímajú (tie romantické) vzťahy :) A veľmi mi pomohli lepšie pochopiť a utriediť si vedomosti kapitoly o se*uálnej orientácii a rodovej identite.
Kapitola o vplyve rovesníkov pekne vysvetľuje, že rovesníci majú pozitívny vplyv pri dospievaní a zlepšujú kvalitu života - majú vplyv na pocit pohody, štúdijné výsledky, znižujú riziko depresie, zlepšujú psychosociálne fungovanie a dokonca predlžujú život! Zároveň ale je už dobre prebádaná sila rovesníkov na stredný mozog - priatelia posilňujú centrá typu “riskni to”, “urob to”, “cíť sa skvele”.
Túto minimalistickú knižku si nemôžete v kníhkupectve nevšimnúť, mňa zlákala k instantnej kúpe, aj keď mi o sebe vlastne nič neprezradila.
Sú to zápisky tínedžera, ktorý strávil nejaký čas v americkom Pittsburgu a teraz, po návrate na Slovensko, tak trochu spomína, porovnáva, zaznamenáva a zamýšla sa. Veľmi ma bavili myšlienky a postrehy hlavného hrdinu. Búra rôzne predsudky o Amerike, ale nijak ju neglorifikuje. Spomína, ako sa všetci zdravili v autobuse, ako sa viac na seba usmievali. Ako tam chodil hrávať futbal s chlapcami zo susedstva, ktorí boli z iných krajín aj iných vierovyznaní. Ako sa dorozumievali sčasti po anglicky, sčasti posunkami, ale vždy sa nejak pochopili. Ako tam žiadny chlieb nechutí ako naozajstný chlieb. Ako tam deti plačú inak - akoby vedeli, že tam majú plakať povolené. Ako sme každý súčasťou rôznych pavučín, ktoré tvoria aj našu záchrannú sieť.
“Inak, keď čítam, ako niekto odíde do zahraničia a už sa nechce vrátiť domov, lebo sa to neoplatí, akoby som čítal o nejakom prírodnom úkaze. Keď som dlhší čas preč, začnem mať pocit, že mám dobrý motor, ale krídla nejaké nalomené. Mňa na cestovaní najviac bavia návraty. Tie sa mi vždy oplatia zo všetkého najviac.”
Malé varovanie. Posledné strany boli šokom. Spomínajú strieľanie v pittsburgskej synagóge Tree of Life v roku 2018. Mrazivá, ale veľmi aktuálna bodka za knihou, ktorá hovorí o živote v Amerike.
Kniha má iba okolo 60 strán, takže ja osobne som ju zlupla na posedenie - nikde som nenašla vekové odporúčanie a tak som si ju chcela prečítať skôr, ako sa do nej pustia deti. Myslím, že pre našich 12-ročných je tak akurát vhodná, a aj pre starších. (Tínedžeri akurát možno budú mať problém so slovníkom hlavného hrdinu. Ten sice používa slang, ale taký spred 20 rokov… Dnešný tínedžer by miesto “štadiak”, “Amoška” či “kopajdy” iste použil iné výrazy, a do toho nejaký ten rizz, gyat, skibidi, delulu a pod.
Vzhľad tejto útlej ružovej knižočky v tomto prípade dosť klame, lebo Babička skrýva jeden surový, depresívny príbeh vyrastania a dospievania na sídlisku “Malomesta” na Šariši v 90-tych rokoch, s otcom alkoholikom, submisívnou mamou, ktorá sa nevedela zastať seba ani svojich detí, a babičkou, ktorá si zaslúžila prezývku fuhrer a vládla celej domácnosti železnou, manipulatívnou rukou.
Od úvodných strán, kedy hlavnú hrdinku v záchvate plaču vedie otec do škôlky v daždi, v papučkách číslo 27, až pokým sa (v papučiach veľkosti 39) stará po smrti mamy o babičku, z ktorej starecká demencia urobila už len tragikomickú figúrku trpiacu fóbiami, ktorú je nutné prebaľovať a kŕmiť, to bolo bolestné čítanie. Bolo tu sexuálne zneužívanie, chudoba, pretože otec prepil aj to málo, čo zarobil, aj úplne pokrútené predstavy o vlastnej hodnote.
Kniha je to, ako píšem, útla, na mňa ale pôsobila nekonečne. Tým štýlom súvislého toku myšlienok bez pauzy mi trochu pripomínala knihy Petry Soukupovej, ale tu bol celý text jedným dlhým odsekom od prvého slova po posledné, s minimom interpunkcie a mala som z toho pocit, že mi nedá ani nadýchnuť sa. Navyše sa striedali dva mierne odlišné fonty, a s tým aj rozprávanie v prvej a druhej osobe. To bolo samo o sebe zaujímavé, ale vizuálny rozdiel bol minimálny a vždy sa dial uprostred vety, takže ma to niekedy dosť miatlo. K tomu vulgárny, expresívny slovník a celá tá bezvýchodiskovosť Magdinej situácie na mňa pôsobili neskutočne ťaživo a popravde ak by kniha mala o 100 strán viac, asi by som ju odložila.
Podobný príbeh dospievania, hľadania samej seba a učenia sa vzťahom a láske je Najkrajšia verzia, ktorú som čítala nedávno, a ktorá to celé dokázala akosi krajšie.
Kapitán Padák je pilot leteckej spoločnosti Back Pack Air. (A viete si asi predstaviť, aké je hlásiť sa z kokpitu cestujúcim s takýmto menom ) Žije v Bratislave a lieta z bratislavského letiska M.R.Štefánika viacmenej do celého sveta.
Na začiatku knihy si ide pozrieť v nákupnom centre Avion vystavené lietajúce auto, na poslednú chvíľu však musí vziať jeden let za kolegu. Lietajúce auto je ale nakoniec súčasťou celého príbehu, rovnako ako vitamín C, Afrika, malária a dvojičky-letušky Ami a Emi.
Ak vaše deti rady čítajú dobrodružnú literatúru a zaujímajú ich lietadlá a lietanie, túto knihu určite skúste. Okrem samotného príbehu sa totiž čitateľ celkom podrobne zoznámi s tým, čo všetko je prácou pilota, aký je jeho pracovný deň, ako sa riešia niektoré neštandardné situácie počas letov - napríklad zdravotné komplikácie niekoho z cestujúcich či poškodená súčiastka. (A autorka Kristína Baluchova vie, o čom píše :)) Bolo to zaujímavé čítanie aj pre mňa, a syn knižku zhltol za pár prázdninových dní.
KAPITÁN PADÁK A LIETAJÚCE AUTO je tretím zo štyroch príbehov v sérii, ale príbehy na seba len veľmi voľne nadväzujú, takže ich pokojne môžete čítať v ľubovoľnom poradí, alebo si vyberať podľa témy.
V tejto knihe sa dozviete aj o lietajúcom aute, ktoré pred pár rokmi vytvoril Slovák Štefan Klein. Vedeli ste, že tento rok by malo byť pripravené na sériovú výrobu? Vraj má dolet cca tisíc kilometrov! Myslíte, že dramaticky zmení spôsob, ako ľudia cestujú a premiestňujú sa?
Inak jediné, čo by som knihe vytkla, je trochu hustý a drobný text, čo môže odrádzať niektorých mladších, menej zdatných čitateľov. Ale kniha je fajn aj na spoločné čítanie.
V slovenčine vyšiel nový diel dobrodružnej a mimoriadne vtipnej fantasy série Alcatraz verzus diabolskí knihovníci od Brandona Sandersona. Ten je známy skôr svojimi fantasy pre trochu starších (napríklad taký Mistborn), ale rozhodne vie zaujať aj čitateľov cca 10+.
Toto je už štvrtý diel príbehu o 13-ročnom Alcatrazovi, ktorý vyrastá v pestúnskych rodinách a má pocit, že pokazí všetko, čo sa mu dostane do rúk. Na svoje narodeniny dostane fakt neobvyklú zásielku - vrecko obyčajného piesku. Ešte prekvapivejšie je, že mu ho posielajú jeho rodičia, o ktorých bol presvedčený, že zomreli.
Lenže to vrecko piesku mu do pár hodín niekto ukradne. A potom sa Alcatrazovi doma objaví starý pán, ktorý tvrdí, že je jeho starý otec. Povie mu, že ten piesok jeho otec zbieral celý život, a pravdepodobne z neho pôjdu vyrobiť nejaké špeciálne okuliare. Navyše mu vysvetlí, že jeho tendencia všetko kaziť je vlastne jeho superschopnosť - dedkova superschopnosť je zase všade chodiť neskoro! Superschopnosti ďalších členov rodiny sú napríklad strácať sa či padať. Áno, fakt sú to superschopnosti, niekedy priam život-zachraňujúce!
Aj tento diel, tak ako všetky tri doteraz:
- je fakt napínavý, s rýchlym spádom a veľmi “čítavý”,
- je písaný s veľkou dávkou humoru a irónie,
- obsahuje fake poslednú stranu pre tých, ktorí preskakujú na koniec a snažia sa zistiť, ako príbeh dopadne,
- obsahuje čudne číslované kapitoly, ako kapitolu číslo +1 a podobne,
- má rôzne okuliare, sklíčka a zrkadlá s tými najzaujímavejšími funkciami,
- a má aj zmätené draky, robotické netopiere a plyšové medvedíky, ktoré sa používajú ako zbrane
Zase sme bližšie k rozmotaniu celej záhady okolo diabolských knihovníkov a Alcatrazových rodičov. A na konci, po fake poslednej strane, je dokonca aj ukážka piatej časti s názvom Alcatraz verzus temné nadanie. Takže s napätím čakáme!
