Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Evu Borušovičovú mám rada a s touto knihou sme sa dlho nejak obchádzali, tak ma veľmi potešilo, keď som ju pred letom našla v knižnici. Ale. Bol to chvíľami nakoniec celkom boj.
Je to zbierka krátkych textov, ktoré vychádzali postupne v ženských časopisoch a takto zhustené do jednej knihy ma nebavilo čítať ich jeden za druhým. Je to už druhá kniha v podobnom formáte v posledných mesiacoch (Postsedliaci), a opäť som premýšlala, načo tá potreba vydať ich takto knižne v jednej kope. Pre mňa to moc nefunguje.
S prvou polovicou knihy som doslova bojovala. Texty sú miestami múdre a pekné, niektoré myšlienky som si aj pozapisovala. O rodine, vzťahoch, sebaláske, výchove, spoločnosti. Ale príliš často mi prišli stereotypizujúce (taký ten naratív, že chlapi sú nanič, alebo že sú to figúrky, ktorými vieme hýbať) a akési ploché. Napríklad - muž jej dal na výber, buď ja alebo klavír, ona si vybrala klavír, žila šťastne až kým nezomrela a nikdy svoje rozhodnutie neoľutovala.
V druhej polovici sú texty dlhšie a trochu hlbšie idú do konkrétnych tém. Tie sú naozaj pestré. Komunikácia v zdravotníctve, bitie detí, šikana, rodinné vzťahy, rodová rovnosť, prítomnosť mužov pri pôrode, fyzické násilie, samovraždy... Táto časť ma bavila podstatne viac a som teda rada, že som ten typ čitateľa, čo len veľmi nerád odkladá rozčítanú knihu. Opäť som tu našla veľa zaujímavých myšlienok, s autorkou v mnohých ohľadoch súzniem.
PS Dosť ma pobavil samotný text o plavkách, podľa ktorého je kniha nazvaná. Ide o taký ten motivačný talk, že nemáme rozmýšlať, či si môžeme dovoliť nosiť také a také plavky, lebo nezáleží na tom, ako vyzeráme… ale potom autorka píše, že k plavkám sa najlepšie hodí červený rúž. A teda chápem, že sú medzi nami femmes fatales, ktoré si dajú aj na kúpanie červený rúž. A v duchu článku to iste robia pre seba, aby sa cítili dobre (nie, aby boli pre niekoho iného krásne). Ale no neviem, prišlo mi to dosť v rozpore so zvyškom textu, dávať si rúž do vody.
Len preto, že je niekto dobrý herec, neznamená, že bude dobrý spisovateľ. Preto som pri knižkách od známych hercov vždy trochu skeptická. V tomto prípade skôr platí: Len preto, že si v minulosti mal s tým zlú skúsenosť, neznamená to, že to tak bude vždy.
Táto knižka sa mimoriadne vydarila. Na jednoduchých príkladoch ukazuje, prečo by sme nemali zovšeobecňovať, veriť stereotypom a dovoliť situáciám, aby definovali, akí sme. Že môžeme mať strach a zároveň byť odvážni. Že na jednu otázku môže existovať viac ako jedna odpoveď.
“Len preto, že si klamal, neznamená, že si klamár.”
“Len preto, že som to vzdal, neznamená, že to raz nedokážem.”
Niektoré príklady sú proste len vtipné, niektoré motivačné, niektoré poučné. A všetky do jedného nesmierne trefné a krásne.
“Len preto, že ti to prešlo, neznamená, že to máš robiť stále.”
Očakávala som, že Päťhviezdičkový víkend bude nejaký ľahký ženský román, a prekvapivo som našla veľmi aktuálne spoločenské témy. Sociálne médiá, naša existencia vo virtuálnom svete, zbieranie srdiečok, imidž, ktorý si vieme upravovať podľa našich predstáv a ktorý často vôbec nezodpovedá realite. Duševné zdravie. Hľadanie identity. Celé je to zabalené do napínavého príbehu, plného krásnych pinterestových interiérov, kvalitného jedla a pitia, ale milo ma prekvapila hĺbka.
Hollis je foodbloggerka v strednom veku, ktorej nečakane zomrie manžel. Inšpirovaná niečim, čo nájde na internete, zorganizuje “5-hviezdičkový víkend”, na ktorý pozve 4 kamarátky - každú z jednej etapy jej doterajšieho života. Zaplatí dcére, s ktorou sa po smrti manžela nevie zblížiť, aby víkend dokumentovala, čím čitateľ získa krásny vhľad do názorových stretov dvoch rôznych generácií. Každá zo zúčastnených si samozrejme prináša svoje vlastné tajomstvá a trápenia.
Tatum, kamarátka z detstva, čaká na telefonát od lekárky, či jej hrčka na prsníku je zhubná.
Dru-Ann, kamarátka z univerzitných čias, je športová skautka, a čelí verejnému odporu preto, že zdanlivo znevažovala hodnotu duševného zdravia. V čase sociálnych sietí, v čase, kedy odsudzujeme skôr, ako si vlastne vypočujeme obidve strany, keď všetko sa dá tak trochu prekrútiť a zmanipulovať, ako sa postaviť situácii, kedy ste presvedčení o svojej pravde, no neviete o nej presvedčiť nikoho iného?
Brooke, kamarátka z obdobia výchovy detí, má nulové sebavedomie. Stále rieši, kto má čo lepšie, krajšie, drahšie. Bojí sa, či zapadne, či sa s ňou niekto bude baviť. Navyše jej muža tesne pred víkendom vyhodili z práce za sexuálne obťažovanie mladej kolegyne, a čelí aj súdnej žalobe.
Štvrtou (najnovšou) kamarátkou je Gigi, s ktorou sa Hollis spoznala cez jej stránku a doteraz sa naživo nestretli.
Celé sa to deje na ostrove Nantucket a autorka sa vyžíva v opise úžasných jedál a kvalitných vín (veď ako inak, keď hlavná hrdinka je foodbloggerka!) takže si pripravte k čítaniu niečo pod zub, prípadne nejaký drink.
Na to, že sa tam toho toľko dialo, som sa miestami v druhej polovici trochu nudila. Inak ale tip na fajn letné čítanie.
Alfréd je zabudnuté dieťa. Žije so svojím otcom, no ten si buď doma robí svoje veci, alebo je na cestách a na Alfréda mu nezostáva žiaden čas. Ten patrí našťastie k “veľmi spôsobilým” - vie sa o seba postarať sám, chodí si nakupovať, pripravuje si jedlo. No aj tak sa cíti neskutočne osamelo.
Jedného dňa však stretne Amandu - neobvyklú poštárku, ktorá má citlivé uši a počuje vzdychy zabudnutých detí. Vydá sa s ňou k nej domov - na Kraj sveta - postupne spoznáva podobné osamelé deti a učí sa im pomáhať. Začne pre ne vysielať nočné Rádio Popov.
Zabudnuté deti nie sú len nejaká fikcia, žijú všade okolo nás. Chodia do školy, žijú s rodičmi, majú väčšinou naplnené základné fyzické potreby, niekedy až z pohľadu zvonka nadštandardne. No nedostáva sa im od nich to podstatné - blízky vzťah, napojenie, bezpodmienečná láska, spoločne strávený čas. Nemusí ísť vôbec o extrémy, rodičia jednoducho trávia celé dni v práci, na mobiloch, naháňaním sa za peniazmi, ktoré sú v dnešnom svete tak dôležité. Niekedy nemajú na výber, niekedy majú pocit, že deti musia mať každý deň krúžok, aby rozvíjali všetky svoje prednosti. Niekedy majú pocit, že deti predsa viac ocenia nový mobil alebo hernú konzolu, ako čas strávený spoločnou prechádzkou…
Keď vydavatelstvo Tatran vydá detskú knihu, vždy je to niečo, čo stojí za prečítanie, a Zabudnuté deti nie sú výnimkou. Deti v knihe nájdu pútavý, napínavý a originálny príbeh, rodičia možno niečo málo na zamyslenie. Koľko času dnes bezvýhradne venujeme deťom, bez toho, aby sme v mysli odbiehali k milión povinnostiam a aby sme každých 5 minút nekontrolovali mobil?
Inak kniha je aj náučná. Dozvedeli sme sa o Alexandrovi Stepanovičovi Popovovi, ktorý bol priekopník vo výskume rádiového spojenia.
“Keď máš nejaký problém a nemôžeš ho vyriešiť, skryť sa pred ním ani pred ním ujsť, musíš z neho urobiť problém toho druhého.”
Sallie Kincaid je dcérou najbohatšieho a najvplyvnejšieho muža malého okresu na juhovýchode USA - muža, ktorý si hovorí Vojvoda (a ktorého otec si hovoril Plukovník). Svojho otca zbožňuje a má pocit, že by jej zniesol modré z neba. No to asi len prvých 5 strán knihy, potom ju totiž na želanie svojej novej manželky pošle žiť na úplnú perifériu k chudobnej tete, a navštívi ju v lepšom prípade dvakrát za rok.
Dej knihy sa odohráva na začiatku 20.storočia, v časoch prohibície. To bol hlavný dôvod, prečo ma kniha lákala, o tejto téme toho veľa neviem a bolo zaujímavé čítať, ako to celé fungovalo. Obľúbila som si aj hlavnú hrdinku a čítanie ma bavilo od prvých strán po posledné, aj keď to bolo celé nejaké rýchle, dramatické a zamotané.
Príbeh sa stále kľukatil niekam inam, ako som predpokladala, a vlastne som počas celého čítania vôbec netušila, čo bude ďalej. Bolo tu toľko nečakaných svadieb, smrtí, mileniek, odchodov, až to bolo niekedy ťažko uveriteľné. Tak dysfunkčná rodina, ako bola Sallina, sa tak často nevidí. No a záver bol už úplne z mexickej telenovely. Navyše som mala pocit, že postavy sa nesprávali vždy konzistentne.
Autorkin štýl písania ma ale bavil, a vypísala som si pár zaujímavých myšlienok, takže už obzerám jej román Sklený zámok.
Veľká Británia v lete 1981 žije prípravami na rozprávkovú svadbu Charlesa a Diany. Libby uteká z Londýna a od vlastných príprav na svadbu - po tom, čo prichytila snúbenca pri nevere s jej najlepšou kamarátkou. Vo svojej starej obytnej dodávke Volswagen smeruje do Domu na stračej nôžke v Suffolku, kde na ňu čaká milujúca prateta Bess a jej kamarátka Elfrida.
V starom dome uprostred nádhernej záhrady sa Libby snaží spamätať a dať svojmu životu nové smerovanie. Popri tom rieši komplikovaný vzťah so svojou matkou, ktorá ju už videla vo veľmi výhodnom manželstve, zabezpečenú do konca života, a vôbec ju neteší, ako sa to celé zvrtlo.
Okrem tejto “súčasnej” línie sa v rozprávaní striedajú aj Elfrida a Bess, a odhaľujú postupne svoje životy v minulosti a s nimi aj nejedno rodinné tajomstvo.
Musím povedať, že najviac ma bavila tá “súčasná” dejová línia (resp.ten začiatok 80.rokov 20.storočia, čo je vlastne 40 rokov dozadu!). Je šokujúce, ako ešte v tejto dobe ženy boli väčšinou odsúdené na také tie stereotypické role sekretárok (úspešnejších a lepšie platených) mužov, ako od nich boli závislé, ako sa od nich očakávalo, že budú svojim mužom vytvárať doma zázemie, variť teplé večere a starať sa o deti.
Takisto bolo zaujímavé a veľmi zen čítať o záhradách, ktoré Elfrida (mimochodom postava inšpirovaná skutočnou slávnou záhradnou architektkou tej doby) dizajnovala, o rôznych kvetoch a rastlinách, o ktoré sa starala, aj o tom, ako postupne zasväcovala do svojej práce Libby. Autorka v záverečnej poznámke spomína, že je náruživá záhradníčka, a je to z knihy poznať.
Nebavilo ma moc, ako dej medzi kapitolami skákal časovo hore dole. Nevadí mi, keď je viacero dejových línií, ale tu bola kapitola z roku 1940, hneď nato 1960 a potom zase do 1950. Bolo to zbytočne mätúce.
Inak ale Erica James napísala ďalší román, po Matkách a dcérach, ktorý sa mi veľmi dobre čítal a bavil ma.
Po zimnej Snehovej sestre a jarnej Strážkyni slnka prinášajú Maja Lunde a Lisa Aisato tretí príbeh do série. Letnú VLÁDKYŇU VETRA, plnú mora, piesku a slnka.
Príbeh začína pekným nápadom. Tobias, spolu so všetkými ostatnými deťmi, odchádza na prázdniny na vidiek, aby nabral sily. Rodičia musia celé leto tvrdo pracovať a vybudovať znova krajinu spustošenú dlhou vojnou, detí sa zatiaľ ujmú náhradné rodiny.
Tobias, vyhladovaný, vážny, si predstavuje, ako sa dostane na nejakú peknú farmu, kde bude mať hlavne dostatok jedla a milú rodinu, s ktorou strávi príjemné leto. Čitateľ už tuší nejaký zádrheľ…
Po dlhej ceste vlakom a starou loďkou, keď takmer všetky deti už vystúpili a zvítali sa so svojimi náhradnými rodinami, sa dostane na ostrov Vaerland, do malej chatky na vysokom útese, k mrzutej rybárke Lotte, ktorá ho tam nechce. Varí sice znamenite, no inak sa o Tobiasa nezaujíma a tak on začne na vlastnú päsť skúmať ostrov aj neprístupné miestnosti rybárskej chatky a postupne zisťuje, že nie je sám, ktorý si v sebe nosí traumu.
Kým jarný príbeh odkazoval v náznakoch na klimatickú zmenu, Vládkyňa vetra hovorí o vojne a jej ničivej sile. Vojna okrem toho, že devastuje fyzicky, totiž zanecháva aj hlboké jazvy na duši tých, ktorí prežijú, ničí priateľstvá, chuť do života, ľudskú tvorivosť.
S deťmi sme sa zhodli, že Vládkyňa vetra je bez váhania najlepší z doterajších troch príbehov. Je milý, dojemný, síce na ťažkú tému, ale podaný pútavo a vôbec nie nejak ponuro. Naopak, je naozaj letný a dobrodružný. Pri záverečných stranách som plakala krokodílie slzy dojatia. Určite si ho nenechajte s deťmi toto leto ujsť!
Inak uvedomila som si, že zatiaľ všetky tri príbehy majú v nadpise ženy. Som zvedavá, čo prinesie jeseň.
Od Maji Lunde musím odporúčať aj jednu štvordielnu sériu pre dospelého čitateľa. Spájajúcim motívom je klimatická zmena a každá kniha rieši jej iný aspekt. V Príbehu včiel je to budúcnosť opeľovačov, v Modrej stúpajúce hladiny morí a oceánov, v Koňovi Przewalského zase vymieranie druhov živočíchov. Posledná kniha Sen o strome vyšla len nedávno a ešte čaká v mojej kôpke neprečítaných kníh, ale všetky tri doteraz patrili k mojim TOP
“Ako jednotlivci dokážeme veľa, ale spolu docielime omnoho viac!”
Poznáte perfektnú knihu Keď sa vôbec nedarí? Obsahuje desať príbehov o tom, ako vďaka chybám, omylom, náhodám, vznikli veci, bez ktorých si nedokážeme predstaviť svet. Pretože ich vynálezcovia boli zanietení, vytrvalí, a nebáli sa neúspechu.
Nedávno vyšlo “pokračovanie”, kde si pre zmenu prečítate desať príbehov o vynálezoch, ktoré sú výsledkom dlhej tímovej práce.
Dozviete sa, ako sa postupne vyvíjalo lietadlo, počítač či automobil, koľko múdrych vynaliezavých ľudí prispelo svojou troškou k tomu, aby sme dnes mali moderné mobily, mikroskopy či kamery.
Kniha je opäť veľmi pútavo písaná, text tu striedajú komiksové dvojstrany a dopĺňajú ho obrázky s vtipnými popismi či citáty známych osôb. Časová os na konci každého príbehu stručne znázorňuje dejiny jednotlivých vynálezov od prvých pokusov až po súčasnosť.
Obe knižky sú vhodné približne od 8 rokov a obe odporúčame všetkými
Ak sa vás niekto spýta, či poznáte nejakú ženu vedkyňu, aké meno vám napadne ako prvé?
Príbeh Marie Curie-Sklodowskej som prečítala jedným dychom. Bola to neskutočne silná žena, ktorá vydláždila cestu ďalším generáciám žien k vzdelaniu a vede, a ktorá zároveň mala po boku muža, ktorý bol jej najväčším fanúšikom a podporovateľom. Spolu izolovali dva nové chemické prvky - rádium (Marie ako prvá prišla s názvom rádioaktivita) a polónium (ktoré pomenovala po svojej rodnej krajine).
Tieto knihy o silných, inšpiratívnych ženách čítam veľmi rada. Príbeh Marie Montessori, ktorú mám pomerne do detailov naštudovanú, mi prišiel trochu prekrútený a senzáciechtivý, príbeh Marie Curie sa mi zdal perfektný, ale rozmýšlam, či to nie je tým, že som o nej doteraz skoro nič nevedela.
Perfektná kniha, ktorá sa týka nás všetkých. Strácame schopnosť sústrediť sa a je potrebné s tým niečo robiť. Prečítajte si ju.
