Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Zvyknete si pri čítaní knihy všetko vizualizovať? Pri tejto to nerobte :D Ja som vás varovala!!! :)
Urostorky som zhltla na jeden nádych, vcucli ma okamžite a nedali sa pustiť z rúk. Urológ MUDr. Ján Švihra, Ph.D. sa podelil o bizarné príbehy z nemocnice zábavným, ale aj nenásilne poučným spôsobom a možno to ešte neviete, ale rozhodne ich chcete čítať aj vy.
Osveta v oblastiach, ktoré sú ešte aj dnes nerozumiem prečo tabu, je viac ako potrebná. Od odborníkov, samozrejme. Urostorky sú výborne, s ľahkosťou, sympatickým zmyslom pre humor a nadhľadom napísané, ľudskou rečou, ale zároveň v texte cítiť roky praxe, skromnosť a úprimnú snahu robiť veci lepšie.
Okrem skúseností pána doktora sa v knihe nachádzajú aj krásne ilustrácie a šikovne zakomponované rady od ďalších odborníkov, no a pikošky, ktoré možno nedostanete z hlavy (mrkva v ... bože, prečo?)...
Odporúčam najviac ako viem, ženám aj mužom, do každej domácnosti jednu!
„Je ťažké byť pacientom, je náročné pracovať ako lekár. Preto si to musíme vzájomne čo najviac uľahčovať. Pomáhať si."
Toto si dajte :) 15 autorov a autoriek opisuje v knihe Čierna skrinka Slovenska, kde sa naša krajina v súčasnosti nachádza, akou cestou ideme a kam smerujeme. Analyzujú naše prešľapy a slabé stránky, odhadujú, ako sa situácia na Slovensku bude vyvíjať v budúcnosti, a čo treba spraviť, aby sme boli moderná, tolerantná a prosperujúca krajina, v ktorej sa bude dobre žiť.
Eseje rozoberajú stav Slovenska z rôznych uhlov: analyzujú našu minulosť aj súčasnú politiku, zdravotníctvo, školstvo, ekonomiku, nevynechávajú ani korupciu, spoločnosť a sociálne siete… Zaujímavé čítanie, fakt. Nie je síce veľmi veselé, niektoré pasáže mi slušne zdvihli tlak, ale zároveň rozšírili obzory.
Autori ponúkajú aj stručné vízie, ako pravdepodobne Slovensko bude podľa nich vyzerať v roku 2030. „Bude ako bolo, len trochu horšie.” Nuž, uvidíme…
Páči sa mi myšlienka, že podobná Čierna skrinka by mala vzniknúť opäť o niekoľko rokov a potom aj ďalšia a ďalšia. Vznikla by tak cenná štúdia o hodnotách a smerovaní našej spoločnosti, a bude zaujímavé sa k esejám po čase vracať a hodnotiť, ktoré vízie sa naplnili.
„Upokoj sa a dovoľ životu, aby sa ti dial.”
V poslednej dobe si dosť lietam na vlne nadčasových sci-fi románov :) A to je dobre, inak by som nevedela, že pochmúrna dystopická vízia Waltera Tevisa Spev drozda a legendárny kapitánov výrok „Ľudia otupejevjájú” majú toho toľko spoločného. No ale teraz vážne: už po prvých stránkach mi bolo jasné, že mi kniha sadne a úplne som sa do nej ponorila.
Daň za technický pokrok a individuálny komfort, vďaka ktorému ľudia nemusia pracovať, lebo o všetko sa postarajú roboti, začína byť poriadne vysoká. Ľudí je čoraz menej, lebo sa nerodia deti, celé generácie nevedia čítať, pretože to nepotrebujú a je to zakázané, vlastne ani poriadne nerozmýšľajú, nevytvárajú si vzťahy, len bezducho plávajú životom omámení drogami. Mnohí sa v uliciach upadajúcich miest radšej upália, pretože tento naoko dokonalý život bez námahy plný propagandy a ľahostajnosti stráca zmysel, výsledkom je akurát tak totálne zúfalstvo.
V záplave pochmúrnosti ale predsa tlie svetielko nádeje. Nie u každého sa podarilo zadusiť túžbu po poznaní a vzdelaní…
Úžasne napísaná kniha so silným posolstvom, ktorá vás donúti popremýšľať o tom, kam smerujeme.
Čo má podľa vás väčšiu hodnotu: úspešná vesmírna misia alebo život posádky?
Arthur C. Clarke je neuveriteľný vizionár, ktorý dokáže dať technicky takmer dokonalému sci-fi taký transcendentálny rámec, že koniec!
Román 2001: Vesmírna odysea nemá ani 200 strán, ale:
zhltnúť rýchlo sa nedá (hoci vás okamžite vtiahne). Treba ho čítať pomaly, vnímať aj to priamo nevypovedané, náznaky medzi riadkami a užiť si každé jedno slovo, lebo ako celok je to fantastická kniha, ktorá sa ešte dlho drží v hlave.
na malom priestore ponúka toľko zaujímavých a dôležitých úvah, filozofovania o ľudstve, umelej inteligencii, skúmaní vesmíru, vízii budúcnosti… a vôbec neškriabe len po povrchu, ide do neuveriteľnej hĺbky.
z každej strany priam srší vákuové ticho, chladné kulisy gigantického vesmíru v kontraste s človekom vytvárajú úžasnú atmosféru, tempo je pomalé, ale mrazivo podmanivé.
Keď si uvedomíte, že dielo napísal ešte predtým, ako ľudstvo vôbec pristálo na Mesiaci, nezostáva len zatlieskať Clarkovmu majstrovstvu a obdivuhodným víziám, až mi mráz behá po chrbte. Veľmi som si knihu užila a teším sa na pokračovanie.
„Človek, ktorého vidíš, nejestvuje preto, že ho vidíš, ale preto, že sa práve on na teba pozerá.”
„Čo ty vlastne robíš celý deň? Potĺkaš sa po dome bez roboty, zlostne odkmasla chvostík ďalšej reďkovky.
Skoro mi zabehlo. Čo robím? Čo robím? Tvárila som sa, že sa ma tá otázka vôbec nedotkla, no ruky som si strčila do vreciek, lebo sa mi roztriasli. Čo robím? Kreslím a píšem, vzácna pani. Rozmýšľam. Analyzujem. Pomenúvam. Je to málo? Zarábam peniaze. Živím nás. Žijeme z toho, že vymýšľam doposiaľ nenapísané príbehy. Preto musím spať a snívať. Morálne je to síce podozrivá záležitosť, že sa vôbec možno živiť klamstvami a výmyslami, ale ľudia robia horšie veci. Vždy som bola klamárka, a teraz sa z toho stalo moje povolanie.”
Celá žhavá som sa pustila do Bizarných poviedok ledva vyšli z tlačiarne, ešte ani písmenká v knihe nestihli zaschnúť, ale potom som uznala, že si ich treba dávkovať postupne.
Ak by som mala Bizarné poviedky opísať jednou vetou, tak asi takto: Black Mirror v knižnej forme.
A teraz dlhšia verzia: 10 poviedok sa odohráva na rôznych miestach a v iných dobách od dávnej minulosti až po futuristickú budúcnosť, protagonisti čelia často iracionálnym, neznámym, zvláštnym situáciám, no ako sme u Olgy už zvyknutí, dotýka sa, často metaforicky, aktuálnych tém od ekológie, egoizmu, prázdna a osamelosti až po duchovné záležitosti.
Príbehy sú zvláštne, tajomné, viacvrstvové, bizarné, ale takým tým správnym spôsobom. Olga narába s jazykom s ľahkosťou, mieša žánre, ale nedá vám nič zadarmo čitateľský zážitok si musíte trošku odmakať, nejasné konce vybičujú vašu predstavivosť na maximum. Niektoré poviedky ma zaujali viac, iné trochu menej, no o každej jednej sa dá povedať, že na malom priestore ponúkajú prenikavé, prepracované myšlienky, ktoré vás nútia premýšľať nad pointou.
„Mal pocit, že čosi nie je tak, ako má byť. Čosi hlboko v ňom bolo akoby zle poskladané. Zdalo sa mu, že všetci to na ňom vidia, ale on to nevie pomenovať. Bolo to iné, a preto to bolo zlé.“
Glasgow, 80. roky, násilie, nezamestnanosť a chudoba, keď v dôsledku politiky Margaret Thatcherovej kolaboval miestny priemysel a ľudia v bezútešnej situácii utápali zúfalstvo v alkohole a drogách. V tejto atmosfére vyrastá malý Shuggie, pre mňa jedna z najsympatickejších literárnych postáv, s akými som sa stretla.
Citlivý, osamelý chlapec túži byť normálny, no nezapadá medzi rovesníkov. Jeho matka Agnes chcela od života viac, ale nakoniec sa vymáčala v alkoholickom pekle, hoci sa zubami-nechtami držala ilúzie, že ona neprehráva ako všetci naokolo.
„Každý deň ráno vyliezla zo svojho hrobu nalíčená a s upravenými vlasmi a držala hlavu hore. Kedykoľvek sa v opitosti znemožnila, ráno vstala, obliekla si najlepšie šaty a postavila sa svetu zoči-voči. Aj keď nemala čo do úst vložiť a deti dva dni nejedli, spravila si vlasy, aby svet nič nepoznal.“
Starší súrodenci sa s matkinou závislosťou vyrovnali po svojom, najmladší Shuggie ju zahŕňa láskou a starostlivosťou a verí, že Agnes svojich démonov porazí. O to viac trhá srdce, keď táto úprimná, hlboká, bezpodmienečná detská láska opätovne okúsi pachuť sklamania. Napriek všetkému som Shuggiemu a Agnes stále držala palce a dúfala, že sa z bludného kruhu vymocú. Tak veľmi som im chcela pomôcť, lenže ako…
Strhujúci, nádherne napísaný, ale aj depresívny, čiastočne autobiografický román výborne vykresľuje pochmúrne prostredie a vtedajšiu dobu, život s alkoholikom, ľudí, ktorí stratili všetko okrem hrdosti, no neuvedomujú si, že práve zacyklenie v sebaklame im je možno záhubou.
Niektoré scény už asi nedostanem z hlavy, srdce mi puklo toľkokrát… no najdôležitejšie posolstvo je podľa mňa to, že podobný príbeh sa môže odohrávať aj v našom okolí.
Silný, nezabudnuteľný príbeh.
Píšete si denník? Ak áno, super, ste o krôčik bližšie k šťastnejšiemu vnímaniu života :) Písaním si totiž usporiadate myšlienky a keď sa časom vrátite k starším záznamom, pripomenú vám, ako ste nakoniec zvládli väčšinu problémov a vtedajších trápení.
V knihe Šťastie je veda sa autor pokúša na základe vedecky podložených metód vysvetliť, čo máme robiť, aby sme sa cítili šťastní. 7 prednášok a cvičení sľubuje väčšiu psychickú pohodu a pocity štastia, a to sa oplatí :P
Rodíme sa ako silno egocentrické bytosti, no s vývojom si čoraz viac uvedomujeme druhých. Egocentrický pohľad musíme trošku skrotiť, ak sa nechceme utápať v nešťastí a ak naše sociálne vzťahy majú za niečo stáť.
V dosahovaní šťastia nám bráni aj prirodzená predpojatosť pri spracúvaní informácii, negatívne porovnávanie sa s ostatnými a pocity, že nič nemáme pod kontrolou. Prečo máme sklon vždy sa zameriavať na to najhoršie a myseľ sa nám väčšinou zatúla k negatívnym myšlienkam? Vieme s tým niečo urobiť?
Ako je možné, že malé deti sa takmer stále cítia šťastné, radujú sa zo skákania v kalužiach, ale s pribúdajúcim vekom sa z nás stávajú dospelí nespokojní so svojím životom?
Čo môžeme urobiť pre to, aby sme vychovali šťastnejšie dieťa, ktoré si šťastie udrží aj do dospelosti? Ako deti naučíme vytvárať si zdravé vzťahy? Ako prestať byť na seba aj ostatných prísni, sústrediť sa hlavne na silné stránky a to dobré v našich životoch?
Autor pútavo spracoval teoretické poznatky o psycho-neurologickom fungovaní šťastia. Nejaké extra šokujúce fakty síce nečakajte, veľa toho z praxe si určite uvedomujeme aj sami, ale viete, ako to býva... Niekto to musí zhrnúť a podčiarknuť, nech nám občas doťukne ;)
Chcete byť šťastnejší? Prečítajte si ju! :)
Už prvý autorov cestopis načrtol, ako sa na Islande dajú pozbierať všakovaké bizarné zážitky, a ani tentokrát nebude o komplikácie núdza.
Martin Pročka prešiel kus cesty. Nielen na ostrove, ale aj ako človek. A hoci ho Island občas prefackal, on sa nikdy nevzdal a z každej šialenej situácie našiel východisko. Z niekoho, kto si aj pred jazdou po rodnej dedine potrebuje pre istotu naplánovať a vizualizovať každú zákrutu a križovatku, sa zrazu stal islandským počasím ošľahaný vodič, ktorého nepoloží ani snehová búrka a nevyspytateľné fjordy.
No nebol by to Maťo, ak by si to celé neokorenil aspoň prázdnou nádržou uprostred ničoho, naháňaním sa za polárnou žiarou, aby splnil sen kamarátke. Aj jemu sa však splnil sen nachádzal sa na ostrove akurát v čase erupcie a na vlastné oči mohol vidieť, čoho je Island schopný. Nedokážem si ani predstaviť, aký dychberúci pohľad to musel byť.
Ak vás láka čítať o zážitkoch, aké na klasickej dovolenke určite nepozbierate (lebo povedzme si úprimne, takýto extrémny magnet na problémy, ako je Maťo, sa len ťažko hľadá ), alebo vás aspoň trochu fascinuje Island (alebo ste škodoradostné hov#dá ako ja), kniha vám má čo ponúknuť.
Okrem toho je krásne spracovaná, obsahuje množstvo fotografií a autorských ilustrácií, takže aj z vizuálneho hľadiska je to príjemný zážitok.
Možno ste si všimli, že (nielen) na sociálnych sieťach sa vo veľkom šíri propaganda, dezinformácie ohýbajúce verejnú mienku, polarizujúce a manipulujúce spoločnosť, čím sa podkopáva dôvera občanov v demokratické inštitúcie. Kto a prečo ju na Slovensku šíri? Ako sa jej môžeme brániť? Ako prilievajú do ohňa slovenskí politici a prečo hrajú ruskú ruletu s vlastnou krajinou?
Prečo namiesto spojenectva so Západom, ktoré Slovenskú dlhodobo prináša stabilitu, ekonomickú prosperitu, bezpečnostné záruky, sa naša vláda orientuje opačným smerom, teda na upadajúce impérium s nedemokratickým režimom, ktoré rozpad ZSSR považuje za najväčšiu tragédiu, Slovensko za nepriateľskú krajinu, agresívnou zahraničnou politikou a vojnami proti suverénnym štátom šliape po medzinárodnom práve, väzní a likviduje oponentov a už ani nejdem pokračovať, lebo som fakt dosť vytočená a znechutená.
Bezpečnostní analytici, sociológovia, politológovia v publikácii Kto hrá ruskú ruletu so Slovenskom odpovedajú na tieto (a ďalšie) dôležité otázky, ukazujú, ako funguje svet šíriteľov proruských naratívov, aké komunikačné techniky im najlepšie fungujú a prečo sú nástroje hybridnej vojny v digitálnom priestore také nebezpečné.
Analyzuje tiež reakciu slovenskej verejnosti na vojnu Ruskej federácie proti Ukrajine. Mám sen, že do každej domácnosti jednu, a fakt keby ju ľudia čítali s porozumením, dokázali pracovať so zdrojmi, overovali informácie… Máte v okolí niekoho, komu by ste ju vedeli odporúčať?
Sto bodov za obálku mimochodom.
Keď sa Hanna stratí v búrke v lese, ešte netuší, aké peklo pre ňu osud pripravil. V okolí totiž vyčíňa tajomný Nočný muž: drží 5 ľud uzavretých v sklenených valcoch a každú noc to jednému z nich chladnokrvným spôsobom spočíta. Plán má dokonale premyslený, nič nenecháva na náhodu, dokonca do rozhodovania, či obete prežijú, zapojí aj verejnosť…
Vyšetrovateľské duo Björková Brand, ktorí spolupracovali aj na prípade z prvého dielu, má teda o prácu postarané. Jan Beck opäť príbeh poskladal z perspektív viacerých osôb, krátkymi kapitolami, nečakanými zvratmi a stupňujúcim sa napätím drží čitateľa na pozore. Retrospektívny pohľad malého chlapca pôsobí veľmi tajomne a dodáva celému príbehu mrazivé grády.
Hoci som si v istej časti knihy už myslela, že niečo začínam tušiť, autor zvrtol nečakané rozuzlenie. Rozhodne bolo prepracovanejšie ako v Hre (ktorú nemusíte nutne čítať, aby ste si užili Noc). Príjemná oddychovka so severskou atmosférou, ktorá stojí za prečítanie. (Pojmy príjemná a oddychovka v spojení s vraždami, krimi, trilerom atď. sú možno na diagnózu, ale to teraz dajme bokom, dobre? :D)
