Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Magické a drsné prostredie Islandu, rozprávač, čo stratil pamäť, no píše príbehy niekoľkých generácií a predstavuje akési spojenie medzi živými a dávno zosnulými, životné križovatky, na ktorých všetci občas stojíme a nevieme, ktorá cesta je správna (a či vôbec nejaká), prekrásne myšlienky, poetický jazyk, podmanivá melanchólická atmosféra, hudba to je len zlomok ingrediencií, čo robia z tohto románu výnimočný čitateľský zážitok.
Jón Kalman Stefánsson je podľa mňa ako stvorený do jesenných dní. Tvoja neprítomnosť je tma je zatiaľ najlepšia kniha, akú som tento rok čítala (a to som mala fakt šťastnú ruku pri výbere). Nedokážem na ňu prestať myslieť, snáď na každej strane som našla vety, z ktorých som mala zimomriavky. Veď aha:
„Môže byť človek šťastný vo vlastnom nešťastí, je to ospravedlniteľné?”
„Život je pravdepodobne príliš ťažký. Dokonca aj v slnečnom svite v našom vnútri zostávajú tmavé údolia. Je to cena za to, že sme ľudia.”
„Človek je až priveľmi ochotný presvedčiť sám seba, že neskôr bude môcť…, že neskôr sa bude dať… Ale občas to neskôr nikdy nepríde. A človek za to platí celý život.”
„Čo iné sa dá povedať než: To boli časy!
Prečo také dni musia skončiť, prečo sa šťastie nezastaví, keď k nám zavíta a my by sme ho mohli v živote nosiť ako si korytnačka nesie svoj dom; ako nezlomný pancier proti šípom nešťastia?“
„Čas totiž plynie, vždy to tak je, je odborníkom na plynutie, má doktorát z toho, že nás nechá zostarnúť, potom umrieť a napokon sa vytratiť.”
„Niektoré životy sú také obyčajné, priveľa sa o nich nedá povedať. Presne ako koly v plote. A predsa nám podopierajú ploty.“
„Možno preto sa bojí znovu milovať, otvoriť svoje srdce… lebo zosnulí nás občas odmietajú pustiť ledaže sme to my, kto nedokáže pustiť ich. Pustite nás, prosíkajú, dovoľte nám ponoriť sa do existencie, kam vy nemáte prístup. A žite ďalej, lebo iba tak môžete utešiť nás, čo sme umreli.“
Milujem túto knihu.
Rozšíriť si obzory nikdy nie je na škodu. Ak budete mať niekedy pocit, aké to u nás je celé na veď viete čo (alebo ak vás zvykne občas zaliať spomienkový optimizmus za súdruhmi a súdružkami), prečítajte si túto knihu. Príbehy 7 ľudí z rôznych spoločenských vrstiev a vekových kategórií, ktorí riskovali všetko, aby ušli, vám otvoria oči, aké máme šťastie, že sme sa narodili tu, v slobodnej krajine, a nie v KĽDR.
Rozhovory vám priblížia detstvo, školstvo, zdravotníctvo, povinnú vojenskú službu, mladosť i starobu, prácu, život v meste aj na dedine, pod neustálym dohľadom v autokratickom režime. Hoci sú spracované výborne, pútavo, citlivejšie povahy asi niektoré pasáže pokropia slzami, a to sú niektoré absurdnosti len zľahka naznačené. O niečom som samozrejme už vedela, no keď je to všetko takto pokope zhrnuté, akosi ťažšie sa mi prehĺtalo…
Sterilné rukavice ako nadštandard pri pôrode, pridelenie manžela od štátu, nový účes len z možností povolených stranou, poprava za to, ak si pozriete zahraničný film a príde sa na to, to sú len také nepodstatné omrvinky…
Svedectvo o živote v KĽDR od Niny Špitálníkovej je dôležité čítanie. Mrazivé, kruté, ale veľmi potrebné. Dlho bude vo mne doznievať, a to už o chvíľu vyjde druhý diel.
(Nenechajme si to tu prerobiť na podobný režim, len tak mimochodom…)
Alkohol je (kontroverznou) súčasťou našej kultúry už od nepamäti, viď napríklad tieto dva príklady z dávnej minulosti:
Už starí Sumeri tvrdili, že „ak sa chce muž stať civilizovaným a šťastným človekom, potrebuje tri veci sex, jedlo a pivo. Približne v tomto poradí.“
Chammurapiho zákonník zase beťárov, čo nedolievali pivo, trestal hodením do vody. Vtedy ešte veľa ľudí plávať nevedelo, takže to bol vlastne trest smrti.
Alkohol sa nachádza tiež v prírode, aj zrelé ovocie obsahuje nejaké to promile. Egyptské netopiere to vedia, tak pred letmi radšej konzumujú ovocie len s nízkou koncentráciou alkoholu, lebo veď don’t drink and drive predsa! Opité včely strážcovia do úľa nepustia, a ak sa vracajú domov v povznesenej nálade opakovane, odhryznú im nohy.
Kedy a ako sme prišli na to, že si alkohol môžeme vyrobiť aj sami? Zvládli sme to ešte predtým, ako sme upiekli prvý chlieb, alebo je pravdepodobnejšie, že sme antilopie stejky skôr zapíjali pivom? Prečo ho vlastne pijeme?
Kadejaké takéto pikošky a zaujímavé príbehy nájdete v knihe Chvála alkoholu. Super čítanie :)
Vzťahy v tzv. zošívanej rodine môžu byť poriadne komplikované, predovšetkým ak má aspoň jeden z partnerov dieťa z predchádzajúceho vzťahu. Zladiť potreby a plány všetkých členov, vyriešiť financie, riešiť rôzne problémové situácie býva často komplikované aj v „klasickej rodine”.
Naschvál som použila úvodzovky, lebo na Slovensku bohužiaľ štát dosť silno zasahuje do rodinných záležitostí a iné formy rodiny ako tie vytvorené manželstvom v podstate legislatívne neuznáva, hoci v iných vyspelých krajinách sa všemožne snažia zrovnoprávniť manželské a nemanželské formy spolužitia, no ale o inom som chcela.
Čo robiť, aby sa všetkým členom žilo v novej rodine dobre, aby to teraz už vyšlo? Ako zladiť výchovu a odlišné pravidlá, pendlovanie detí medzi domácnosťami, súrodenecké nezhody, predstavy vlastných a nevlastných rodičov, ako sa naučiť komunikovať s rešpektom a tiež s ohľadom na deti? Tie si nevyberajú rodinu, do ktorej sa narodia, či ktorú im vytvorí rodič, keď si nájde nový vzťah, no mali by sa cítiť bezpečne a s ohľadom na vek sa podieľať na dôležitých rozhodnutiach a pravidlách. Dá sa vôbec všetko zvládnuť?
Autori v knihe Ako zošiť rodinu vychádzali z domácich aj zahraničných výskumov, ale aj príkladov z praxe, aby pomohli takýmto rodinám vyriešiť mnohé z problémov, s ktorými sa stretnú. Venujú sa viacerým možným kombináciám, aké môžu nastať, obzvlášť takým, kde je pravdepodobné, že to nebude jednoduché.
Kniha je síce určená hlavne ľuďom, ktorí už v zmiešanej rodine žijú, no užitočná môže byť aj pre tých, ktorých sa táto situácia síce osobne netýka, ale možno majú blízkych či kamarátov v podobnej situácii. Po prečítaní budú môcť lepšie pochopiť, čo všetko spolužitie v zošívanej rodine obnáša.
Och, táto Wera! Od prvej strany mi bola zvláštnym spôsobom sympatická. Bývalá pánska kaderníčka pochováva zosnulého manžela, džokeja, musí mu zohnať topánky do truhly, zariadiť kar, no nemá peniaze. Stratila prácu aj lásku, všetko predala na blšom trhu, no hrdo kráča ďalej, neprijíma rolu obete a nevzdáva sa.
Je to veru svojrázna rozprávačka nešetrí čiernym humorom, cigaretami a každému na rovinu povie, čo si myslí. Priamo, bez hanby, občas aj vulgárne, nech to má cveng. Počas putovania za vhodnými topánkami sa postupne odkrývajú záblesky z minulosti, ktoré Weru vyformovali. Za drsnou maskou sa skrýva bolesť…
Smeje sa ten, kto má zuby je odvážny, netradičný román plný drsného jazyka, smútku i humoru, ale aj krásnych viet, úprimných myšlienok a úvah o živote. Surové, provokatívne čítanie, ktoré má spád.
To, čo nám z genetického hľadiska bolo nadelené do vienka, síce neovplyvníme, no to, čomu denne vystavujeme náš mozog, áno.
Koľkokrát denne si prezeráte sociálne siete? Štatistiky vravia, že mobil v priemere denne kontrolujeme až 205-krát, a 89 % ľudí ho má v rukách už v prvých 10 minútach po prebudení… Vy ste na tom ako?
V dnešnom chaotickom, rýchlo sa meniacom svete plnom všakovakých stimulov nám technológie síce veľa vecí uľahčili, no nič nie je zadarmo platíme za to napríklad poruchami pozornosti, neschopnosťou odolávať lákavým impulzom, slobodou alebo aj duševným zdravím. Paradoxne, tí, ktorí sociálne siete využívajú menej a venujú sa aktivitám bez displejov, sa cítia menej osamelí a šťastnejší.
Kniha Adama Bystričana Ako si zachrániť mozog vysvetľuje, ako sa vyvíjal náš mozog, ako funguje a prečo tak ľahko skĺzneme do vôd závislostí. Keď naša myseľ blúdi a preskakuje z jednej myšlienky na druhú, zvykneme byť častejšie nešťastní. Autor ponúka vysvetlenia, prečo to tak je a čo s tým vieme robiť, ako pracovať na sebakontrole, vytrvalosti, lepšie zvládať stresové situácie a predkladá praktické metódy, vďaka ktorým si môžeme zabezpečiť spokojnejší život.
Obzvlášť ma zaujala časť o výchove detí. To, že potrebujú hlavne našu pozornosť a čas, nie drahé darčeky, asi netreba zdôrazňovať. Viete, či a ako vplýva dlhodobé vystavenie obrazovkám na vývin detského mozgu? Ako pomôcť rozvíjať v deťoch empatiu, trpezlivosť, schopnosť zvládať nepríjemné situácie a veriť si v ťažkých chvíľach? Myslím si, že každý si môže z knihy niečo obohacujúce odniesť, hoci je plná informácií, číta sa ľahko a rýchlo.
Fun fact: Sociálne väzby znižujú riziko rozvoja demencie. Takže stretávajte sa a množte sa či ako sa to hovorí :)
„Veriť a neveriť je v zásade to isté za predpokladu, že človek robí to, čo je obvyklé, užitočné a prijateľné.”
Život v Anglicku v medzivojnovom období bol drsný. Dorothy, poslušná dcéra chudobného a nezodpovedného farára, ktorý sa myslením zasekol niekde v stredoveku, robí možné aj nemožné, aby aspoň nejako zabezpečila chod fary. Žije monotónny, osamelý život v chladnom svete plného sebeckých a falošných ľudí, až sa zrazu s amnéziou preberie otrhaná a bez peňazí kdesi v Londýne, netušiac, ako sa tam dostala a čo sa vlastne stalo.
Dorothy ešte len teraz zakúsi skutočné peklo a beznádej. Ocitá sa medzi zberačmi chmeľu, a práve v tejto časti to Orwell vybalí naplno kritikou systému, opismi ponižujúcej biedy a smutnými obrazmi vykorisťovania chudákov, ktorí nemajú žiadnu šancu vymotať sa z bludného kruhu. Dorothy však má trochu viac šťastia, keď skončí ako učiteľka v treťotriednej súkromnej škole. Povedala som šťastia? Tak to som poriadne prifarbila, v tomto prostredí zase objaví iné odtienky mizérie, strachu a sklamania…
Orwell v románe Farárova dcéra vyobracal chudobu materiálnu aj duchovnú, pokrytectvo v cirkvi a vzdelávacom systéme, zamýšľa sa nad vierou a aj vďaka osobným skúsenostiam (časť o zbere chmeľu) je atmosféra veľmi uveriteľná. Ďalšia kniha, z ktorej je človeku ťažko fyzicky aj psychicky. Náročné, ale nadčasové, skúste.
„Človek vždy dúfa, nikdy nemá dosť: šťastie však nie je iba budúcnosť.”
„Život je možno už raz taký, hovorila si v návale depresie. Možno je to skrátka jeden nekonečný sled bolestných rozlúčok.“
Rámova záhrada, tretia časť štvordielnej série, je opäť trochu iná ako predchádzajúce časti. Začína sa denníkovými zápismi Nicole, ďalej nás však príbehom sprevádza tradičný rozprávač v 3. osobe.
Traja kozmonauti čelia na palube Rámu II poriadnym výzvam. Roky netušia, kam vôbec smerujú, či ešte niekedy uvidia rodnú planétu, takže sa snažia prežiť ako najlepšie vedia. Neskôr dostanú úlohu vytvoriť vesmírny ekosystém, a tu sa naplno ukáže, že ľudstvo nezápasí s nedostatkom zdrojov, rasizmom, otázkami spravodlivosti či ochranou životného prostredia len na Zemi… Druhé šance vieme poorať kdekoľvek, všakže :D
Clarke a Lee v diele spájajú žáner sci-fi s prvkami filozofie, výborne vykresľujú psychológiu postáv, ich vízie sú fascinujúce a v neposlednom rade kladú do popredia aj dnes stále aktuálne etické otázky. Hoci sa mi páčila myšlienka, akou sa Ráma III uberá, jej spracovanie mi občas jemne nadvihlo obočie. Niektoré časti príbehu ma trochu rozhodili (zámeru rozumiem, ale aj tak by som pokojne vynechala zopár detailov), pri niektorých mi ako matke zase trhalo srdce (nechcem ale moc prezrádzať, nech nekazím zážitok z čítania). Ale klobúk dolu pred fantáziou oboch autorov, rada sa raz za čas nechám unášať. Telepatická cukrová vata je wow!
Poznámka na okraj: Ak ste nečítali predchádzajúce časti, možno budete trošku stratení, takže radšej postupujte pekne po poriadku. (Ráma II sa pokojne dá čítať aj bez 1. dielu, ale vlastne prečo by ste ho vynechávali, keď je jednoznačne najlepší!)
Netrpezlivo očakávam záverečnú časť a zatiaľ sa kochám krásnymi obálkami slovenského vydania :)
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Takto sa to (ne)robí, do psej matere! Martin Pročka je na Islande varený-pečený, okrem toho priťahuje priekaky ako magnet, tak by bola škoda, ak by si svoje bizarné zážitky z ciest po ostrove v nehostinnom počasí nechal len pre seba, keď sa môžeme na nich pobaviť v teple domova viacerí.
Teraz nasleduje trošku spojler, no ale musela som… :)
Predstavte si, že si na Islande požičiate auto a chcete si pozrieť zopár vodopádov. Cestou k jednému sa vám ale podarí auto utopiť v blate, nikde v okolí nevidíte ani živú dušu, začína sa stmievať a keď voláte záchranárom a s vypätím všetkých síl im vyhláskujete krkolomný názov vodopádu, pri ktorom sa nachádzate, ani netušia, že taký niekde existuje. Alebo si objednáte (nielen pre seba, ale aj pre ďalších účastníkov tripu) ubytovanie a síce trafíte deň a mesiac, ale rok už akosi nie. Zistíte to samozrejme až na mieste, keď sa nemôžete dostať dnu. V noci. Čo teraz? Nuž, toto je len zlomok situácií, do ktorých sa autor dostal. Viac šťastia ako rozumu v jeho prípade platí na sto percent.
Ak by ste sa na Island niekedy chceli ísť pozrieť, robte si poznámky, čo tam určite nestvárať. Oceníte ale aj mnoho praktických rád, spoznáte krajinu z inej perspektívy, ako len z tradičného Zlatého okruhu, vtrhnete na súkromnú oslavu narodenín, do spálne miestnych, veselo bude :)
Knihu dopĺňajú autorove ilustrácie, ale aj fotky (niektoré so súradnicami), zaujímavé tipy a dokonca recepty. Nekráčajte, ale najkratšou cestou bežte do kníhkupectva a uchmatnite si knihu, kým ešte je.
Knižný archeológ Ján Taber pre svojho klienta pátra po stratenom rukopise apoštola Petra, no k takejto vzácnej knihe sa len tak jednoducho nedostane. Okrem toho, niekto si očividne neželá, aby knihu získal…
Príbeh sa zo začiatku vyvíja ako detektívka, no už po pár stranách sa premení na mix thrilleru a fantasy so štipkou romantiky a bohatou dávkou gréckej mytológie. Hranice medzi skutočným svetom a ríšou mŕtvych sa stierajú. Vládca podsvetia podá na Tabera kvôli jeho pátraniu žalobu a ten musí pred súdom v Očistci vylúštiť tri hádanky, aby si zachránil kožu a priblížil sa k rukopisu.
Nielen Taber prenikol do mytologického sveta, aj niektoré bájne postavy si našli cestu do súčasnosti, preto o napätie, zaujímavé zvraty i nečakané odhalenia nebude núdza.
Postáv sa v príbehu objaví naozaj dosť, zoznam na začiatku vám pomôže sa zorientovať, ak by ste sa v nich náhodou strácali, a ak by vám chýbala predstavivosť, niektoré z nich sú dokonca vyobrazené na ilustráciách, ktoré dokresľujú atmosféru.
Hoci fantasy takmer nečítam, prvotinu slovenského autora Petra Sinu hodnotím ako vydarené, vierohodne prepracované dielo. Aj vďaka krátkym, svižne napísaným kapitolám sa čítalo dobre a nedalo sa len tak odložiť.
