Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Pri písaní tejto recenzie musím v úplne prvom rade zložiť poklonu autorovi za to neuveriteľné množstvo práce, ktorou sa musel prelúskať pri rešerši k tomuto dielu. Kniha je poňatá komplexne, historicky presne, s dôrazom na detaily – a práve to je tak trochu aj problém, keďže je určená širokému publiku.
Romanovovci na mňa pôsobia dojmom dobre napísanej rigoróznej práce. „Dobre napísanej“ v zmysle, že je čitateľná, avšak azda až príliš vedecká. Ani zďaleka nejde o dielo, ktoré by človek zvládol „na jeden hlt“ a zložitosť textu podčiarkuje ešte aj zlý preklad. Čitateľský zážitok na to všetko narúša aj neuveriteľné množstvo zdĺhavých poznámok pod čiarou.
Čo sa týka pútavosti, pripadá mi, akoby bola kniha písaná v akomsi duchu Paretovho pravidla. Ak stojí za to si ju prečítať, tak kvôli 20 percentám mimoriadne dobrého, takmer až románovo spracovaného textu, ktorý človeka krásne vtiahne do situácie. Zvyšných 80 percent je – laicky povedané – strašná nuda. Iste je užitočné vedieť, kto, kde, s kým, v akej bitke a čo to znamenalo, ale bez akejkoľvek následnosti spomínať, akí ministri boli zvolaní v ten a ten deň či desať mien ľudí, ktorí cára v tom čase sprevádzali, mi príde nanajvýš redundantné. (Zrejme netreba hovoriť, že mená a priezviská sa neustále opakujú, takže časom sa z nich v pamäti stane guča Naryškinových, Dolgorukých a Golicynových, nehovoriac o Alexandroch, Sergejoch a Nikolajoch vo všetkých možných obmenách. Aspoň v niečom pomáhajú rodokmene – potenciálnym čitateľom odporúčam dať si do nich špeciálne záložky.)
Autor v úvode knihy sľubuje objektívny pohľad na históriu a introspekciu do chodu moci – takmer až s príchuťou akéhosi návodu „ako na to“. Ani jeden sľub nie je skutočne naplnený. Od objektivity má dielo ďaleko a kto od neho čaká viac, než len opis udalostí tak, ako sa stali, bude sklamaný. Niekedy som až nadobúdala pocit, že autor sa vedeckých faktov držal tak silene, až mu pripadalo, že čo i len okomentovať klebety či nepodložené pramene by bolo pod úroveň. A to osobne považujem za najväčší nedostatok tejto skoro 800-stranovej knihy, pretože rozprávať o Romanovovcoch a pritom absolútne odignorovať fámy, ktoré ich verejný obraz formovali možno viac, než ich reformy, je pri písaní takejto knihy priam trestuhodné. Skutočne je možné vydať detailné dielo o rode ruských cárov a pritom ani len slovkom nezmieniť údajnú smrť Kataríny Veľkej v dôsledku styku s koňom alebo teóriu, že princezná Anastázia prežila vraždu cárskej rodiny?!
Najmä kvôli poslednému zmienenému bodu dielo odporúčam iba skutočným nadšencom tejto sféry histórie. Širšiemu publiku a ľuďom, ktorí sa o ňu nezaujímajú do úplnej hĺbky by bohato stačila polovica dĺžky knihy s „povrchnejším“, ale zato pútavejším pohľadom do dejín. V jednotlivých kapitolách mi taktiež chýbal širší kontext – autor sa veľmi úzko sústredil len na to, čo sa práve dialo v Rusku a zvyšnú históriu, ak sa jej priamo nedotýkala, ignoroval. Kontextom však v tomto prípade myslím tiež akési pozadie, pretože kapitoly sú písané bez „úvodov“, vďaka čomu má čitateľ pocit, že je stále v zlatom Rusku plnom kočov – až kým mu textom „pred nosom“ z ničoho nič neprebehne električka.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Nie. Jednoducho nie. Po Kde raky spievajú ďalšia kniha, po ktorej som siahla kvôli priam neuveriteľne nadšeným recenziám... A ďalšia, pri ktorej tým recenziám po prečítaní absolútne nerozumiem.
Na Kaviareň v Kodani som sa skutočne veľmi tešila a schválne som si ju „šetrila“ na chladné jesenné dni, do ktorých by mohla priniesť trochu tepla všetkým tým, čo sľubuje prenádherná obálka. O to trpkejšie bolo, keď som zistila, že vnútro nespĺňa ani jedno z mojich veľkých očakávaní. Ale za moje očakávania tento román nemôže – zato za ich pomerne veľké sklamanie veru áno.
Prvá vec – prekladať nie z originálu, ale z prekladu, je takmer vždy hrozný nápad. No prekladať z češtiny do slovenčiny a napriek tomu v texte narobiť toľko chýb, to je hanba. („Mozgomor“? Naozaj?)
Ale poďme k samotnému dielu. Je rozdelené na tri časti – Londýn, Kodaň a zase Londýn. Priznám sa, že po prvých pár desiatkach stránok som mala knihu chuť odložiť a viac sa k nej nevrátiť. Dej ma nevtiahol, postavy nepresvedčili a celkovo mi nesedel ani štýl písania. Našťastie sa to po cca. 70 stranách, keď sa príbeh presunul do Kodane, zlepšilo.
Ak by som metropolu Dánska nepoznala, zrejme by som si ju na základe slov v knihe nedokázala predstaviť. Opisy sú v tomto prípade samostatnou kapitolou – tam, kde by ich mohlo viac, chýbali, inde zas boli vyslovene redundantné. O charaktere mesta sa čitateľ dozvedá len pramálo, v celej knihe sa nedočíta, ako vlastne vyzerá hlavná hrdinka, zato je neustále kŕmený dlhočiznými vetami o tom, ako sú oblečení okoloidúci ľudia a na akom stole je položený aký obrus. Niekomu by mohlo zrejme prekážať aj množstvo textu s opismi jedál, vzhľadom na cieľ knihy ich však osobne považujem za celkom príhodné.
Žiaľ, spomínaného a toľko reklamovaného hygge sa človek napokon nedočká. Samotné slovo padlo v diele niekoľko desiatok krát, jeho atmosféra však z papiera nesála. Opäť s trpkosťou musím poznamenať, že viac hygge je na mojej plechovej škatuli s čajom, než v drvivej väčšine tohto diela. Ako-tak sa to podarilo na miestach príbehu, ktoré sa odohrávajú v kaviarni Varme, no okrem toho, že čítanie vo mne evokovalo chuť na dánske obložené chlebíčky a kávu, som nič zvláštne necítila.
Čo ďalej? Romantika. Oceňujem, že bola nevtieravá, teda aspoň po väčšinu stránok. Dojem dosť kazilo množstvo klišé, ktorým bola zachytávaná (naozaj som si myslela, že pojmy ako „čas sa zastavil“ a „srdce urobilo kotrmelec“ sú už dávno prežité, ale zrejme nie). Po návrate z Kodane sa však veci zmenili na neznesiteľný štýl Päťdesiatich odtieňov sivej. „Scéna lásky“ medzi Kate a Benom bola... Ach. A nie v tom dobrom zmysle slova. Po presladených deviatich (!) stránkach priam násilne opisovanej túžby, pod vplyvom ktorej sa po sebe postavy „vrhali“ v reštaurácii, som naozaj dúfala, že zvyšok večera sa odohrá za „zavretými dverami“, ale to by som chcela veľa. Nechápte ma zle, od puritána mám veľmi ďaleko, ale túto scénu som vnímala ako tak neuveriteľne zle napísanú, až bolo jasné, že ďalej to môže byť už len horšie. V tomto zmysle kniha „nesklamala“: Následné stránky boli utrpenie z každého hľadiska – čitateľského, emočného, ale aj logického. Pri všetkej úcte k autorke, táto časť knihy bola červená knižnica vo svojej najtrápnejšej, najlacnejšej a najzúfalejšej podobe.
Príbeh ako taký bol predvídateľný, nereálny a ťažko uveriteľný. Smeroval k záveru, ku ktorému je škoda sa vôbec vyjadrovať.
Dialógy, ktoré sem-tam okorenil naozaj veľmi suchý humor, boli miestami také nezmyselné, až som mala pocit, že z knihy ktosi povystrihoval odstavce. Uvediem príklad:
„Musím priznať, že som netušila, že by mi mohol chutiť údený sleď.“
„Ja tiež nie.“ Zasmial sa. „Hovorím si, či to nie je ako s Retsinou. V Grécku chutí skvele, ale inde nie.“
„To nehovor, chystala som sa požičať si bicykel.“
Čítanie sťažuje aj čudné členenie odsekov. Mnohokrát pri dialógoch nie je jasné ani to, kto čo hovorí, lebo vedľajšie vety akosi pokrivkávajú. A veľký počet preklepov zážitku taktiež nepridáva.
Niekto v jednej z tých pár menej nadšených recenzií nazval túto knihu „prvoplánovým balastom na chvíle, kým príde autobus“ a sama by som to lepšie nezhrnula. Napriek tomu neľutujem čas strávený čítaním Kaviarni v Kodani – a nielen preto, že opäť dokazuje, z akej hlúposti sa dokáže stať bestseller. V istých častiach sa totiž kniha celkom dobre čítala, prinášala dobrú náladu a fakt, že bola tak neuveriteľne naivná, bol sám o sebe niečím, čo napokon celkom pobavilo.
Za mňa 2,5* za román v typicky dovolenkových tónoch – akurát orientovaných severne, nie južne – no zároveň si neodpustím ľútosť nad tým, že sa toľko pozornosti dostáva knihám, ktoré si to ani zďaleka nezaslúžia.
Zvláštna knižočka. Určite nie to, čo by ste očakávali bez ohľadu na to, či ste videli alebo nevideli film (ja sa naň ešte len chystám). Ale za mňa prinajmenšom čítanie, ktoré stojí za to už len kvôli sviežemu uhlu pohľadu, ktorý k nám, napodiv, prichádza z roku 1868.
Ak patríte k ľuďom smädným po akcii, Malé ženy rozhodne nebudú nič pre vás. Dej v zmysle „nedokážem túto knihu pustiť z rúk, lebo musím vedieť, čo bude ďalej“ dostihne čitateľa až v úplnom závere diela. Dovtedy je to skôr o kráse každodenného života, radostiach i nástrahách sesterstva, ženskosti i mladosti ako takej. Kto by však čakal opisy doby, nehovoriac o jej „manieroch“ a prežitkoch, zostal by sklamaný – dielko je nadčasové a autorka doň skryla myšlienky feminizmu, aké by sme v drvivej väčšine vtedajších kníh hľadali len márne.
Ako oddychové čítanie, ktoré dokáže navnadiť atmosféru detstva plného snov a pridať ligot tým najbežnejším veciam a činnostiam v živote človeka, sú Malé ženy priam perfektné. Predsa len im však vo svojom hodnotení strhávam jednu hviezdičku, a to najmä za moralizujúci aspekt, ktorý bol v istom bode knihy tak výrazný, až som mala pocit, že čítam „návod na správny život“. Keď som už po X-tý krát zazrela vetu typu „we will, Marmee, we will!“, mala som chuť knižku odložiť. Navyše by sa v nej našlo aj pár kapitol, ktoré mi pripadali vyslovene nudné. Napokon som však veľmi rada, že som ju prečítala až do konca.
Než som vzala do rúk Prekliate dieťa, vrátila som sa opätovne po dlhých rokoch k celej sérii dobrodružstiev Harryho Pottera. Je pravda, že rozdiel medzi prvými siedmymi knihami a divadelným pokračovaním je priam priepastný – forma scenára čitateľa, prirodzene, zaskočí, od čoho sa odvíjajú aj ďalšie veci, ktoré môžu byť vzápätí považované za mínusy: Dej pôsobí akoby povrchne a neopracovane, človek nemá čas sa zžiť s postavami a pochopiť ich motivácie a príbeh postupuje tak rýchlym tempom, až sa nezdá realistický (a to ani vo svete čar a kúzel, o ktorom je reč). Všetko je to však skôr vec formy, než kvality obsahu – treba skrátka pochopiť, že držíme v rukách scenár, nie román.
Napriek tomu sa Prekliate dieťa číta samo. Nepustí vás až do samého konca, a hoci je troška predstavivosti pri čítaní scenára priam kľúčová, dielko napokon ponúkne skvelý čitateľský zážitok.
Páčil sa mi aj ten „podtón“ chýb rodičovstva, ktoré ľudia robia z lásky. Príbeh Harryho syna je totiž na rozdiel od toho jeho ako studená sprcha – a práve tá môže byť niekedy tým pravým osviežením!
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Hoci nie som práve fanúšikom krimi, pri kúpe tejto knižky rozhodlo množstvo veľmi pozitívnych recenzií. Na ich základe som čakala minimálne ďalší veľký americký román. O to viac ma však Kde raky spievajú napokon sklamalo.
Príbeh Kye, dievčaťa z močiara, ma spočiatku veľmi nezaujal. Áno, okolnosti chytali za srdce, áno, opisy prírody v príbehu boli vskutku prekrásne, no nijako obsiahle ani vtieravé – práve naopak, človek sa naozaj pri čítaní cítil, akoby dýchal slaný, hustý vzduch nad životom prekypujúcim močiarom – no tu pre mňa pozitíva knihy končia.
Druhá časť knihy, kde už Kya dospela v mladú ženu, už šla dejovo „rýchlejšie“, no začala byť aj čoraz menej uveriteľná. Medzi vnútornou krásou Kye a „ošklivosťou“ takmer všetkých ostatných ľudí vznikla veľká priepasť, ktorá podľa môjho názoru čitateľa viac od Kye odkloní, než mu pomôže sa s jej osudom stotožniť. Netvrdím, že príbeh bol vyslovene čiernobiely, no akési príbehové superlatívy na hlavnú postavu už boli s blížiacim sa vyvrcholením trochu prehnané.
Čo sa týka záveru, môžem povedať len jedno. Keď vydavateľstvo napíše už v obsahu, že bude prekvapivý, mnohým čitateľom tým dokonale skazí prekvapenie. Stalo sa totiž presne to, čo sa dalo očakávať už z pár slov napísaných na vnútornej strane obálky.
PS: To, že niekto zotrel na mieste činu všetky odtlačky a obžaloba na súde na to napokon akosi „zabudla“, vďaka čomu sa vyhlásilo, že možno ani nešlo o vraždu, ale nehodu, považujem za priam obriu dejovú dieru.
Za pekný čitateľský zážitok zo života v lone prírody, „kde raky spievajú“, udeľujem 3,5*.
Pri kúpe tejto knihy som mala veľké očakávania a musím povedať, že tie zostali spočiatku nenaplnené. Príbehy R. Feynmana síce mali už od jeho detských spomienok niečo do seba, pripadali mi však napísané trochu zvláštnym štýlom, veľmi vzdialeným autobiografii v akomkoľvek slova zmysle s čudne „nasekanými“ ideami, ktoré občas akoby zostávali nedokončené.
Tento dojem však nepotrval dlho. Po chvíli čítania som si na formu zvykla a začala som sa výborne baviť. Od spomienok z Los Alamos som knihu už priam „žrala“. Je pravda, že z niektorých – ako sa nazdávam – príliš technických pasáží som nebola priveľmi nadšená (Feynman napríklad pomerne detailne opisuje, ako odomykal zámky na sekretároch; nielenže si myslím, že vzhľadom na vek knihy sú tieto informácie už prežité, ale pripadali mi pre utvorenie si celkového obrazu aj dosť nepodstatné – nejde, koniec koncov, o učebnicu), našťastie ich nebolo veľa.
Preklad diela je dosť nepodarený (a nikto by ma nepresvedčil, že na ňom spolupracoval niekto, kto sa do prírodných vied aspoň trochu rozumie) a nazdávam sa, že v ňom mnohé dobré zaniklo, i tak však stále rozhodne stojí za prečítanie. Feynman bol výnimočný človek s úžasným, takmer detsky zvedavým náhľadom na svet. Jeho príbehy sú drzé, vtipné, úprimné, podchytené „neskazeným“ sedliackym rozumom a túžbou žiť naplno. Nebojí sa pochváliť ani priznať si porážku, neskláňa sa pred autoritami, neuznáva umelú nadradenosť a najsympatickejšie je, ako ignoruje názory na to, čo je „morálne“ a „správne“. Dokonalá ukážka toho, že v každom géniovi sa skrýva – a to myslím v tom najláskavejšom slova zmysle – kus hlupáčika. Dnešná mládež by povedala, že Feynman si „išiel svoje“, ale aj to by bol prislabý výraz na to, čo všetko vystrájal bez ohľadu na to, ako bláznivo to vyznieva, nehovoriac o tom, ako to muselo svojho času vyzerať!
Myslím, že celé dielo perfektne charakterizuje výrok istého muža, ktorý takto neveriacky zareagoval na príhodu, ako Feynman v pralese tancoval okolo stromu, bubnoval a hral sa na Indiána: „To je smiešne! Ani Feynman nie je až taký šibnutý!“
Musím povedať, že mám dilemu. Kde len v hodnotení tejto knižky plnej zatrpknutej sebaľútosti začať? Asi len vlastnou chybou, že som si pred kúpou poriadne neprečítala, o čom je. Že spisovateľ, ktorého som poznala ako úspešného autora mojich obľúbených knižiek Účastníci zájazdu či Román pre ženy, stvoril už aj dva denníky (v roku 2005 a 2010), som netušila, a tak som si v domnienke, že pôjde o krásne ironickú fikciu z prostredia pandémiou postihnutých Čiech, túto nijak objemnú (a ešte menej obsažnú) knihu za 18,19 € kúpila.
Po prečítaní – dosť trpkom a ani zďaleka hladkom – otvorene poviem, že nerozumiem nadšeným českým recenziám, ktoré daný denník označujú za „humorné svieže čítanie“. Autor stránku po stránke opisuje svoje dni, ktoré sú takmer jeden ako druhý: Ráno čaká na noviny a komentuje (či skôr totálne kritizuje) všetko, čo v nich nájde. Potom sa rozčuľuje nad miestnou politikou alebo spomienkami na svoju exmanželku či bývalého vydavateľa. Najmä tieto dve osoby denníkom priam rezonujú. Občas sú vyslovene zosmiešňované, inokedy ich autor len náhodne zamieša do svojich úvah a hádže na nich vinu za mnohé nezdary a smutné obdobia v živote. Neprislúcha mi, samozrejme, hodnotiť Vieweghov život ako taký – hoci tým, že čitateľov vpustil do svojich bežných dní, nás k tomu priam nabáda – no ako človek, ktorý sa podujal tieto riadky čítať, ich posúdim aspoň malou poznámkou, že ľutujem jeho psychológa, ak musí neustále dokola počúvať tieto egoistické trpiteľské kecy.
Pravdaže, autor sa tvári, že sa ho akákoľvek negatívna kritika netýka, a tak sa proti nej preventívne obrňuje sarkazmom a cynickým posmechom určeným každému, kto by voči jeho tvorbe či nebodaj osobe chcel vzniesť „krivé slovko“. Ľudí očividne delí na tých, čo ho oslavujú a na totálnych hlupákov. Či má naozaj pocit, že touto zdanlivo nepreniknuteľnou maskou ironika do posledného dychu niekoho oklame, to zrejme vedia len jeho najbližší, ktorí si však sami vyslúžili v denníku množstvo nelichotivých, ba často až urážlivých zápisov. (Netvrdím, že Viewegh nemá vo svojich „nárokoch“ na trucovanie, sebaľútosť či nadávky na rôznych ľudí sčasti aj pravdu, no potom tu vyvstáva jedna otázka: Je predkladať všetky takéto svoje myšlienky a názory verejnosti odvážne a obdivuhodné alebo je to niečo, čo patrí do súkromia a zarábať na tom je maximálne trápne? Pravdou však zostáva, že to patrí k žánru, a tiež že nikto nenúti ľudí denník kupovať, a tak odpovedať na túto filozofickú otázku prislúcha skôr samotnému autorovi a jeho okoliu, ktoré v knihe tak bezostyšne spomína.)
Ako čitateľ som mala stránku po stránke autora striedavo chuť poriadne prefackať a súcitne mu potľapkať po pleci. Sem-tam som s pár jeho triezvymi názormi aj súhlasila a dva či trikrát som sa aj zasmiala. Tam však celý povestný humor končí.
Ďalšie mínus: Minimálne pätinu knihy tvoria krátke „diárové“ zápisy, ktoré čitateľovi nič nedajú, ba čo viac, unudia ho, neskôr až znechutia. Ukážka: „Včera dopoledne dlouhá procházka podél řeky s Vojtíškem, navečer u mě Monika a Martin s Lenkou (samozřejmě s námi posedí i Míša s Davidem) – dnes dopoledne dlouhá procházka podél řeky s Belou, navečer u mě Petr a Káťa.“ Tak „ďakujeme“ za info. Na jednej strane to dodáva dielu autentickosť a výpovednú hodnotu o tom, ako žije slávny český spisovateľ, na tej druhej sa musím pýtať, či toto už po šesťdesiaty ôsmy raz naozaj potrebujeme vedieť.
Ba čo viac, autor denník nazval „Zrušený rok“ a mal pocit, že ide o príznačný názov. Pre väčšinu sveta možno – zato preňho osobne vôbec. Kniha budí dojem, že v živote M. Viewegha vlastne pandémia koronavírusu vôbec nič nezmenila. Niekoľkokrát sa v nej priamo či nepriamo vyjadril, že finančnou núdzou netrpí a z domu pracuje prakticky už celé roky. Až na pár zrušených akcií (len tých malých; napríklad lyžovačku v Taliansku či dovolenku v Grécku Vieweghovi pandémia nijako neznemožnila), na ktorých nemohol kvôli opatreniam vystúpiť a faktu, že medzi nakazených patrili v istom období aj členovia jeho rodiny, sa ho prakticky COVID-19 nedotkol. Názov je teda podľa môjho názoru tak trochu zavádzajúci – v zmysle, že budí mylný dojem, o čom denník bude.
Ďalšia vec, ktorá mi prekážala je, že denník je očividne cielený na ľudí, ktorí autora už dlhší čas a pravidelne sledujú. Mnohé veci sa v ňom totiž neobťažoval vysvetliť. Ako príklad uvediem zápis o odovzdávaní Ceny filmovej kritiky: „Znovu jsem se při té příležitosti přesvědčil, jak málo jsem asertivní: za banalitu doprovodné otázky moderátora jsem se nejenže nestyděl, ale dokonca jsem ten naprosto nenápaditý dotaz na počet mých zfilmovaných knih v duchu pokladal za standardní – avšak za svou následnou, jaksi nevyhnutelně jalovou odpověď jsem se už ve chvíli, kdy jsem otevřel ústa, propadal hanbou...“ Ak si kladiete otázku, čo také Viewegh vypustil z úst, neodpoviem vám, pretože to neviem, a to dokonca ani po následnom vyhľadávaní na internete. Tento denník je totiž zjavne miestami len akýmsi predraženým doplnkovým sprievodcom k sledovaniu autora na sociálnych sieťach a príležitostne v televízii, nie samostatnou a plnohodnotnou knihou.
Už spomínaná autenticita denníku je teda najväčším – ak nie jediným – plusom celého tohto diela. Čitateľ má totiž možnosť nahliadnuť, ako „bývalý hedonista“ Viewegh naozaj žije. Hoci sú poznámky o vypitom množstve alkoholu, kokaíne, antidepresívach či počte masturbácii občas nielen nechutné, ale aj redundantné, považujem v istom zmysle za obdivuhodné ísť takýmto spôsobom s kožou na trh. Hovoriť verejne nielen o vlastných intímnych a zdravotných problémoch, ale aj o citlivých rodinných sporoch, by nedokázal každý.
Záver? Kniha nie je v rámci daného žánru až takou katastrofou, ale jej prínos bol pre mňa osobne nulový. Literárna hodnota je taktiež veľmi biedna, zato cena... Tú považujem za neuveriteľne premrštenú (predovšetkým vzhľadom na to, že napísať ju nestojí človeka s literárnym talentom o nič väčšiu námahu, než viesť si obsiahlejší diár; nehovoriac o tom, že Zrušený rok by ste pri troche ochoty prečítali ku dvom či trom kávam) a zaobstarať si predchádzajúce dva denníky, ako aj prípadné pokračovanie, by ma nedonútil asi naozaj nikto.
Je zvláštne, ba až paradoxné, ako veľmi sa vždy teším na čítanie pokračovania série Outlander, no už ku koncu sa cítim byť príbehom Claire a Jamieho totálne presýtená a vravím si, že si od neho budem musieť dať aspoň rok pauzu. Pri tejto časti boli všetky negatívne pocity ešte intenzívnejšie.
Ako pri každej jednej knihe zo série mám veľké výhrady k prekladu, hoci musím povedať, že je badať výrazné zlepšenie. To sa však zrejme nedá tvrdiť o editácii, keďže minimálne jeden preklep je v priemere na každej druhej strane (a s blížiacim sa záverom knihy je ich čoraz viac) a tieto chyby pôsobia naozaj rušivo. V celkovom nie veľmi dobrom hodnotení, ktoré dielu dávam, ich však neberiem do úvahy. Moja hlavná kritika totiž tentokrát padá na samotný príbeh.
Súhlasím s názorom, že táto kniha je dejovo veľmi chudobná. To mi však, úprimne, až tak neprekáža. Gabaldonová má úžasnú schopnosť vniesť mágiu do každodenných maličkostí a tú následne preniesť aj na čitateľa. Proces vstrebávania príbehu ozvláštni váš pohľad hoc aj na mydlo vo vašich rukách či sponky vo vlasoch, láskavým spôsobom vás prinúti dokonale si vychutnávať aj také „samozrejmosti“ ako dobré jedlo či víno. Vidím v tom veľký rozprávačský dar spojený s dlhými hodinami výskumov o živote ľudí na prelome 18. a 19. storočia.
Čo mi však, čo sa týka deja, naozaj vadí, je to, že prakticky ani jedna zápletka nebola v tejto knižke uzavretá. Chápem, že ide o prvú časť jedného diela, predáva sa však ako samotný zväzok, ktorý som dočítala s pocitom, že veci sa nikam nepohli ani o milimeter.
Postavy... Tých je veľmi veľa a páči sa mi, že – podobne ako v reálnom živote – zostanete na niektoré nahnevaní o to viac, že s ich správaním nič nezmôžete, rovnako ako hlavné hrdinky knihy (priznám sa, že ma obzvlášť „vytáčala“ pani Chisholmová). Tu však podoba so skutočným životom končí. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že autorka do postáv Claire a Brianny vtlačila príliš mnoho vysnených predstáv o sebe samej. Výsledkom je až samoľúba glorifikácia ich vzhľadu a charakterových vlastností. Obe sú úžasne odvážne, nezávislé, dokážu úplne čokoľvek a zvládajú to bez sťažností... Chápem, že majú byť feministickými hrdinkami, no oplatí sa to za cenu stvorenia takýchto umelých charakterov? Neuveriteľne prehnané opisy ich krásy, ktoré prichádzajú v sérii čoraz frekventovanejšie, sú potom už len „čerešničkou na torte“.
Vzťahy medzi postavami sú asi tak „reálne“ ako samotný motív cestovania v čase. Toto sa však dá odpustiť, predsa len ide o román, hoci z neho miestami cítiť naivitu série 50 odtieňov sivej.
Za mňa bol toto jednoznačne najslabší diel celej série a, bohužiaľ, mám pocit, že to s ňou ide z kopca. Ako som bola nadšená prvými troma časťami (Moreplavca som priam hltala!), no štvrtou už menej, táto priniesla viac sklamania ako čitateľského potešenia. Stále je však popretkávaná veľmi zaujímavými pasážami písanými fascinujúcim štýlom (občasné zmeny ja-rozprávania na vševediaceho rozprávača sú takmer neviditeľné) a úžasne autentickými opismi doby, kvôli ktorým určite dám šancu ešte minimálne jednej ďalšej časti. A budem dúfať, že v nej neuvidím len ďalšie zbytočné naťahovanie deja.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Ako naznačuje názov, knižka Metóda Bullet Journal môže človeku mnohé dať. Ale ako každý poklad, ktorý za niečo stojí, aj k tomuto sa musíte prebojovať cez poriadne "kamenistý" text.
Prvých niekoľko desiatok stránok autor opisoval, ako sa metóda vyvíjala, no nemohla som sa ubrániť pocitu, že sa ju čitateľovi po celý čas snaží skôr "predať" – mnoho a mnoho textu totiž hovorilo o úžasných benefitoch metódy, ktorá dovtedy ešte nebola predstavená ani v základoch.
Ďalšia časť knihy bola vyslovene teoretická. Množstvo "návodového" materiálu, ako používať značky a skratky. V takomto prípade je však jasné, že teoretická časť je potrebná, keďže ide o metódu, ako si zorganizovať diár.
Dúfala som, že posledná (a najdlhšia) časť teda bude zaujímavým čítaním, no musím povedať, že samotný text ma veľmi sklamal. Samé všeobecné tvrdenie štýlom pripomínajúce pozliepané motivačné citáty. Slová, samozrejme, dávali zmysel, no bez príkladov, ktorých bolo málo, šlo len o nezáživné vety, ktoré začnú naberať na hodnote až v momente, keď človek čosi prežije a spomenie si na ne. Pripadalo mi to, akoby sa autor snažil opisne sprostredkovať rady do života bez toho, aby si uvedomil, že skúsenosť je neprenosná. Pristihla som sa, že odseky čítam znova a znova, pretože som skrátka nebola schopná udržať pri nich plnú pozornosť. Na ilustráciu uvádzam dva príklady:
S. 149: "Vo svojej krásnej záverečnej reči Toto je voda autor David Foster Wallace na Kenyon College hovoril o dennodennej rutine a o tom, ako takzvaný skutočný život vás vôbec neodrádza od základného fungovania bez nápadu, pretože taký život mužov a peňazí a moci je poháňaný strachom a pohŕdaním a frustráciou a uctievaním svojho ja."
S. 153: "Môžeme začať rozmotávať toto klbko otázok tým, že prijmeme základnú pravdu: Nikto z nás nevie jednoznačne povedať, čo ho spraví šťastným. Ľudia sú dosť neschopní pri určovaní toho, ako sa budú cítiť. Je to spôsobené takzvaným skreslením dosahu. Je to tendencia nadhodnocovať dĺžku alebo intezitu vplyvu budúcich pocitov. V preklade, systematicky podceňujete schopnosť prispôsobiť sa."
Áno, toto je štýl, akým je písaná drvivá väčšina knižky.
Autor mnohokrát zdôraznil, že podľa jeho metódy by forma nikdy nemala zatieňovať obsah, no v tomto kontexte je kniha obrovským paradoxom. Na prvý pohľad je totiž krásna – veľké, lesklé strany, ilustrácie, kresby. Bohužiaľ, tieto nádherné lesklé stránky sú dôvodom, pre ktoré je text pri určitom svetle a sklone nečitateľný. Samotná kniha je taktiež dosť ťažká. Tieto faktory len sťažujú už i tak nie veľmi príjemný čitateľský zážitok.
Napriek všetkému si myslím, že ide o text, ktorým sa oplatí "prelúskať" (preto aj dávam v hodnotení tri hviezdičky). Ide totiž presne o ten typ literatúry, do ktorého si budete dávať lepiace záložky, písať si z neho poznámky a pravidelne sa k nemu vracať, aby ste si overili svoje počínanie v praxi. Metóda je totiž nádherne logická a komplexná. Hoci ju mám vyskúšanú len sčasti, vôbec nepochybujem, že dokáže úžasne obohatiť život. Je preto veľká škoda, že sa k nej mnoho ľudí zrejme nedopracuje len preto, že sprievodca zabil obsah formou.
Knižke by totiž absolútne neublížilo, keby bola o polovicu tenšia a radšej si ponechávala kúsok tajomstva, než aby vysvetľovala technickú stránku tak, akoby predpokladala čitateľa-hlupáka a život samotný spôsobom, ako by ho človek bez fantázie opísal nadpriemerne inteligentnému päťročnému dieťaťu.
Keď sme sa o tejto knihe učili v škole, z prvotných charakteristík som absolútne nechápala, o čo ide. Pätnásť rozprávačov? Jeden z nich slabomyseľný, ďalší mŕtvy...? A príbeh? Fúha. Potom som sa rozhodla si román prečítať a zostala som veľmi milo prekvapená.
Rozhodne nejde o žiadne dielko, ktoré by sa dalo "zhltnúť" za jedno popoludnie. Faulkner je známy veľmi svojským rozprávacím štýlom a tým, že jeho knihy občas treba čítať aj niekoľkokrát, aby sme ich konečne aspoň trochu pochopili, no pri tejto to šlo aj na prvý pokus. Stačilo sa sústrediť a sem-tam sa naozaj zamyslieť, aby človek našiel veľké múdrosti života.
Veľmi sa mi páčil ponor do myšlienkového sveta jednotlivých postáv, ako aj zistenie, že nie je žiadna veľká pravda – len mnoho uhlov pohľadu. Autor svoje postavy nesúdi (to necháva na čitateľovi), len odhaľuje ich myslenie láskavo a s úžasným humorom. Možno si okamžite nedokážete nájsť svojich obľúbencov, zato antagonistov odhalíte hneď, hoci z knihy jasne cítiť, že nemá ísť o negatívnych jedincov – len o absolútne obyčajných ľudí, ktorí konajú podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Morálny kódex je tu nadovšetko, no predsa sa dodržiava len do tej miery, do akej si vieme zlé skutky ospravedlniť sami pred sebou...
A prečo si vieme – či chceme alebo nie – ihneď utvoriť o niektorých postavách svoju mienku? Pretože ich zákonite poznáme aj z reálneho života. Hoci sa Faulknerove diela odohrávajú v čase a kultúre, ktorú dávno odvial vietor, ľudská povaha sa vo svojom základe nemení. Jeho postavy sme my a ľudia okolo nás – majú často vznešené ciele, no napokon sa celkom prirodzene nedokážu ubrániť tomu, aby mysleli predovšetkým na seba.
Záver: Netvrdím, že dielo nemalo aj nudné pasáže, no bolo ich veľmi málo. Ak teda hľadáte intelektuálnu literatúru, pri ktorej sa vaše mozgové bunky trošku zapotia, no o to viac sa bude tešiť duša, u Faulknera ste na správnej adrese.
