Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tatiana de Rosnay vo svojom románe oprášila kapitolu holokaustu, ktorá nie je veľmi známa ani všeobecne, nieto ešte v našich končinách – záťah Vélodrome d'Hiver. Temná etapa francúzskej histórie, ktorú mala na svedomí viac francúzska okupačná vláda a miestna polícia, než nacisti, je niečo, na čo domáci radšej vedome zabudli, než aby mali priznať, že sa celej veci len bezmocne prizerali a nedokázali nič urobiť. Súdiť ich nemôžeme, no zamiesť tie historické dni pod koberec už vôbec nie. Hladom, brutalitou a pre nás absolútne nepredstaviteľným zaobchádzaním počas nich totiž trpeli predovšetkým nevinné deti.
Román má hladký štýl rozprávania, čo ale ani zďaleka neznamená, že sa číta ľahko. Na celú vec sa ako čitatelia pozeráme z dvoch perspektív – časť vidíme očami malej Sarah, židovského dievčatka, ktoré sa nenarodilo práve pod šťastnou hviezdou; druhú zas očami reportérky Julie o 60 rokov neskôr. Tá postupne odkrýva tragický životný osud malej postavičky, ktorá je v príbehu nielen obeťou, no vinou nevedomosti, doby a snahy urobiť správnu vec aj zločincom. Stigmu vlastných činov, za ktoré nenesie, no vlastne i nesie zodpovednosť, v duši následne nosí celý zvyšok života.
Knihu Kľúč k minulosti jednoznačne odporúčam prečítať nielen všetkým, ktorí sa zaujímajú o históriu, ale predovšetkým ľuďom, čo si myslia, že sa nemôže zopakovať. Sárin príbeh – hoc v skutočnosti vymyslený, no zasadený do naozajstných dejinných udalostí – by mohol byť pokojne príbehom každého z nás.
No predsa len musím povedať, že mi v ňom čosi chýba... Hoci sa autorka určite snažila opísať strašné podmienky najlepšie, ako len nezúčastnená osoba dokáže, myslím, že celkom nezachytila vnútorný svet Sarah. Nesnažila sa ísť veľmi do hĺbky, vďaka čomu dej plynie veľmi hladko a kontinuálne, no prichádza o dôležitý rozmer. Zostáva teda na nás, aby sme sa doňho ponorili sami a skúsili si aspoň domyslieť, ako vnímalo svoju cestu do minulosti a súčasne budúcnosti dievčatko, ktoré nechcene predčasne dospelo za múrmi zberného tábora. Knihy, ktoré nás nútia myslieť, v tejto dobe potrebujeme ako soľ.
Na Gabaldonovej tvorbe obdivujem, ako komplexne dokáže písanie románu poňať. Človek si dokáže nielen perfektne predstaviť nádherné, no nebezpečné prostredie, v ktorom sa postavy nachádzajú, ale dozvie sa veľa aj o tamojšom spôsobe života, medicínskych praktikách, postojoch k feminizmu, atď.
Musím úprimne povedať, že Bubny jesene sa mi páčili o niečo menej ako predchádzajúce tri časti (mojím favoritom je Moreplavec). Kniha šla veľmi hlboko do psychológie postáv, možno až príliš, čo bolo síce občas veľmi zaujímavé, no dosť to uberalo na dynamike deja. Niektoré pasáže knihy boli vyslovene nudné. Nevylučujem, že na tom má podiel fakt, že som ako prvý videla seriál, no rovnako, ako boli momenty, kedy som román nevedela pustiť z ruky, tak boli aj také, keď som sa nevedela donútiť čítať ho ďalej.
Postavy ma niekedy vyslovene vytáčali, ale to už ku knihám tohto typu patrí. Aj keď sa niekedy správali iracionálne či nelogicky (nehovoriac o nereálnom zobrazení vzťahov), autorka to vždy napokon "zachránila" akýmsi vnútorným vysvetlením, ktoré ale pekne zapadalo do textu a nepôsobilo reduntantne. Na jej štýle rozprávania taktiež veľmi oceňujem jazyk – tvorí úžasné básnické prostriedky, ktoré sú v niektorých prípadoch skutočnou pastvou pre dušu a dokáže opísať neopísateľné skrz nádherné alegórie a metafory. Priestoru na zamýšľanie sa je teda v knižke dosť. Na druhej strane ale trošku "pokuľhávajú" akcie, v sérii som natrafila na dve či tri miesta, v ktorých mi nebolo celkom jasné, čo sa vlastne stalo. (Konkrétne napríklad v Moreplavcovi pri scéne Clairinho boja s pirátom – chápe niekto, čo presne urobil ten pelikán?!)
Otvorene musím povedať, že rovnako ako v predchádzajúcich knihách mi mimoriadne vadil preklad. Prekladateľka by si seriózne mala zaobstarať synonymický slovník – miesta, kde v dvoch po sebe hneď idúcich vetách, ba dokonca aj v jednej, použila celkom rovnaké slová, pričom by sa dali krásne nahradiť synonymami, sa nachádzali takmer na každej stránke! Pôsobilo to na mňa vyslovene dráždivo (rovnako ako časté preklepy a vynechané písmenká, najmä ku koncu knihy). Na základe niektorých výrazov som dokonca nadobudla pocit, akoby prekladateľka pri práci nesiahla po origináli, ale po českom preklade, čo ak je pravda, považujem za neospravedlniteľne neprofesionálne.
Celkovo sa mi teda román páčil, napriek tomu však po jeho prečítaní cítim potrebu si od Gabaldonovej tvorby aspoň na pár mesiacov odpočinúť. Určite sa však potom teším na ďalšie pokračovanie!
Coco Chanel bola obdivuhodná žena. Trochu klamárka, trochu prehnaný "snílek", trochu panovačná a nehanebná – a o to presne ide! Životopis od Chaneyovej nám ju ukazuje nielen ako geniálnu návrhárku, ale predovšetkým ako ľudskú bytosť s mnohými slabosťami a démonmi. Jej legenda, ktorú s veľkou radosťou kŕmila a priživovala, ju totiž stála mnohé.
Nad dielom musela autorka stráviť nezmerné množstvo času, no rozhodne sa to oplatilo. Výsledkom snaženia, pátrania, prehrábavania sa nespočetným množstvom listov, denníkov a zaprášených záznamov, je totiž kniha, ktorá čitateľa úžasne prenesie do Paríža 20. storočia a jeho šarmantnej dejinnej atmosféry. Ukáže mu tak nielen putovanie a vnútorné boje neistej Coco, ktorá sa stala návrhárkou akoby "náhodou", ale aj žiarivý a opulentný život vtedajšej intelektuálnej a umeleckej špičky. Je úžasné sledovať, ako sa všetci tí veľkí ľudia – Chanel, Picasso, Cocteau, Dalí... – poznali a podporovali. Toto, a mnohé iné nuansy vtedašieho ovzdušia, dokázala autorka zachytiť na približne 400 listov papiera, ktoré predstavujú nielen čitateľský, ale aj estetický zážitok.
Inšpiratívne a do detailov premyslené dielo, ktoré rozhodne stojí za pozorné čítanie!
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Denník Anny Frankovej nie je sám o sebe skutočne smutným ani depresívnym dielom. Stáva sa ním až v momente, keď ho čítate so zreteľom na osud pisateľky.
Pri pohľade na predošlé recenzie vidím, že mnohí v denníku hľadali vojnovú literatúru, to je však len častý omyl. Hoci je mladá Anna Židovka, ktorá sa skrýva pred nacistami, je predovšetkým úplne obyčajným dievčaťom. Omnoho viac, než o vonkajšie udalosti, sa zaujíma o seba a svoj vnútorný svet.
Pravdaže, autorku nemožno nijakým spôsobom súdiť ani jej nič vyčítať – nielenže spočiatku ani len netušila, že jej denník sa jedného dňa dostane do rúk verejnosti, no jej mladosť a tvrdé životné podmienky jej odpúšťajú akýkoľvek egocentrizmus, ktorý bezpodmienečne patrí k dospievaniu. V dvoch rokoch zápiskov vidíme prirodzenú, a predsa fascinujúcu premenu múdreho malého dievčatka v ženu, ktorá mala všetky predpoklady jedného dňa vyrásť vo veľkú osobnosť. Bohužiaľ pre ňu osud prichystal len utrpenie, bolesť a život predčasne ukončený v koncentračnom tábore.
Anna mala pisateľský talent, nádeje, sny a vieru v budúcnosť. Hoci jej zápisky, v ktorých opisuje predovšetkým bežné dni v úkryte, tvrdo a bezcitne kritizuje všetkých okolo seba vrátane svojej matky a zaoberá sa predovšetkým svojimi pocitmi, môžu niektorí považovať miestami až za nezáživné, ja som ich doslova hltala. Bolo úžasné sledovať proces jej dospievania, myšlienkové pochody, početné chyby, ktoré v ňom robila, ale aj postup, ktorým objavovala sama seba. Autorka neuveriteľne úprimným spôsobom maľuje vlastný dozrievajúci obraz. Omnoho viac, než to, čo o sebe píše, o nej prezrádza tajomný jazyk medzi riadkami a činy, ktoré niekedy opisuje až s obdivuhodne kritickým postojom k vlastnému konaniu. Chce byť pochopená, ale zároveň sama svojím správaním sabotuje všetky svoje snahy. Niežeby za to mohla – je to stratené malé dievča, ktoré je nútené rásť v podmienkach, aké si dnes ani len nedokážeme predstaviť.
Veľkým plus tohto vydania je aj fotografická príloha. Pri pohľade na spiacu maličkú Annu sa človek neubráni smutnej myšlienke: „Kto by dokázal ublížiť tomuto nevinnému dievčatku?“ Dnes to už vieme.
Pravda je aj to, že Annin denník má v istom zmysle omnoho vyššiu výpovednú hodnotu, než akýkoľvek historický dokument. Vďaka nemu v plnej hrôze vidíme, že „vojna“ nie je len akýsi abstraktný pojem, čo mal „jednoducho“ na svedomí „milióny životov“. Kniha totiž predostiera jeden jedinký z nich – jeden malý, no zato celistvý a farebný svet, ktorý ale vďaka večnému písmu naberá na mrazivej reálnosti. Anna totiž viac nie je len štatistika, ale ľudská bytosť, ktorá prehovára zo záhrobia skrz slová, ktoré napísala pred takmer osemdesiatimi rokmi. Ukazuje nám, že vojna nie je kdesi ďaleko – v bezpečnej časopriestorovej vzdialenosti, z ktorej sa nás nedokáže dotknúť. V skutočnosti je v každom z nás. Rozdiel je len v tom, či sme nútení ju vidieť na vlastné oči alebo máme to šťastie, že si ju môžeme len predstavovať.
Žila som s Picassom je kniha písaná trochu zvláštnym štýlom. Aspoň sa tak spočiatku zdá. Autorka akoby vždy opíše jeden aspekt života a v ďalšej časti kapitoly prejde na iný bez ohľadu na časovú líniu. Neskôr však čitateľ pochopí, že inak to zrejme ani nešlo – dni s Pablom Picassom boli pre Françoise Gilotovú tak zvláštnym životným obdobím, že bolo zrejme jednoduchšie opísať ho týmto spôsobom, než diachrónne. Je síce pravda, že už ku koncu som sa začínala strácať v tom, čo sa dialo zároveň s čím, v skutočnosti to ale nebolo ani tak podstatné, ako celkový pohľad.
Françoise v diele ťah po ťahu maľuje obraz Pabla Picassa nielen ako veľkého maliara a génia, no aj ako muža. Ukazuje jeho skutočnú osobnosť – často detinskú, komplikovanú a mimoriadne sebeckú a egocentrickú, no sama na vec hľadí triezvo, s odstupom a zdanlivo bez emócií. Ona je ženou, ktorú sčasti človek musí obdivovať a sčasti ju považovať za veľmi hlúpu. Nie je však na nás aby sme ju súdili, najmä nie z nášho moderného pohľadu na to, aká by žena mala či nemala byť. Isté je len to, že Picassovi vyhovovala, pretože mu obetovala celý svoj život a do istého času ju to aj samu napĺňalo. Vďaka svojej poddajnosti, mladosti a určite aj istej naivite s ňou spojenej bola dielom, ktoré sám formoval, dotváral a zdokonaľoval podľa svojho vlastného presvedčenia, že „pasívna a pokorná – také majú byť dievčatá“. A robil tak s rovnakým nadšením, ako vytváral sochy zo smetí či umelecké dielka z tých najbežnejších predmetov.
Ak od tejto knihy očakávate životopis, budete veľmi sklamaní. O Picassovom detstve, dospievaní či živote pred a po Françoise sa tu dozvedáme len pramálo. Rozprávanie sa sústredí vyslovene na ten čas, ktorý títo dvaja umelci prežívali spoločne. Obrovský priestor autorka venuje Picassovým názorom na svet a umenie, na jeho filozofovanie o ľuďoch, spoločnosti a jeho poslaní ako génia svojej generácie. To je, samozrejme, v poriadku – koniec koncov bola tvorba celým Picassovým svetom – no práve vzhľadom na túto stránku knihu rozhodne neodporúčam nikomu, kto nie je doslova umeleckým nadšencom, ktorého baví čítať o technikách a aspektoch umenia, vnímaní obrazov a sôch, umeleckej kritike, senzitívnosti farieb... Mne osobne tieto časti veľa dali, viem si však predstaviť, že pre niekoho by mohli byť dlhé pasáže o tom, ako „tvoriť a ničiť“, nudné a nezáživné.
Žila som s Picassom jednoznačne splnila účel v tom, že núti človeka premýšľať – dáva mu mnohé podnety a ukazuje názory z rôznych pohľadov. Zrejme sa nevyhneme odsúdeniu Picassa ako človeka, no určite sa aspoň raz zamyslíme nad tým, či stránku citov a ľudskosti v ňom neutlačila práve jeho genialita. Alebo je to všetko len výhovorka mimoriadne nadaných, aby sa mohli k okoliu chovať ako odporné monštrá? Myslím si, že sa nad týmto zamyslia mnohí čitatelia, tejto príležitosti sa však samotná Françoise nechytila. Ako som už povedala, väčšinu času hľadela na to všetko absolútne nezaujato, akoby pohľadom objektívneho pozorovateľa. A predsa som sa v poslednej kapitole nevyhla pocitu, že tým, že povedala pravdu a ukázala svetu skutočnú povahu Picassa, sa vlastne svojmu milencovi pomstila za všetky tie roky útrap. Nie je zatrpknutá ani nahnevaná, je to len žena, ktorá dlho znášala niečo, čo skutočne nemusela – a tým vlastne kŕmila Picassovu nadutosť. Na druhej strane, ak by to nerobila ona, našiel by sa niekto iný. Rozdiel je v tom, že bez Françoise Gilotovej by sme pravdepodobne nikdy nezískali tak pravdivú výpoveď o živote veľkého umelca, ktorý však sám – možno dokonca dobrovoľne – trpel tým, kým bol.
Na záver ešte jeden Picassov citát, ktorý rezonuje celou knihou: „Ty si myslíš, že ľudia sa budú zaujímať o teba? Nikdy nie naozaj len o teba. I keď si budeš myslieť, že ťa ľudia majú radi, bude to u nich len zvedavosť na osobu, ktorej život sa tak intímne dotýkal môjho života. A zostane ti iba chuť popola v ústach. Pre teba sa realita skončila, končí sa práve tu. Ak sa pokúsiš vykročiť z mojej reality – ktorá sa stala aj tvojou, lebo som ťa našiel, keď si bola mladá a nesformovaná, a vypálil som všetko okolo teba – ocitneš sa zoči-voči púšti. A ak naozaj odídeš, nič iné ti ani neželám.“
Táto kniha pre mňa znamenala únik z reality v každom možnom smere. Spočiatku v tom príjemnom – autor nádherne sprostredkoval cestovateľský zážitok. Vzal ma z Káthmandú až na samotnú strechu sveta, literárne majstrovsky vykreslil atmosféru a priam som cítila jeho pocity a myšlienky, s ktorými som sa dokázala skutočne stotožniť. Pri tejto knižke naozaj platí názor Stephena Kinga, že písanie a čítanie je rovnakým vzťahom, ako telepatia, ktorá prekonáva všetky fyzikálne dimenzie.
Okrem opisov a postrehov z ciest bolo dielo vhodne doplnené citátmi z iných kníh o Evereste, ktoré ho úžasne dopĺňali. Vďaka nim sa v Do riedkeho vzduchu snúbili nielen už spomínané pocity a cestovateľský rozmer, ale aj historické súvislosti. Bonusom boli zaujímavo a nenásilne podané technické informácie, vďaka ktorým som sa – napriek tomu, že sama nie som horolezec – cítila, akoby som všetkému bez najmenších problémov rozumela.
Samotná katastrofa bola podaná realisticky, mrazivo a neuveriteľne skutočne. Z teplej postele som bola každou bunkou vďačná, že sa nenachádzam uprostred diania – a predsa som bola v jeho strede. Autor hľadí na to, čo sa stalo, veľmi realisticky a nestráni sa prevziať na seba časť viny za udalosti z jari 1996, za čo mu patrí môj veľký obdiv. Ako každý spisovateľ síce dokáže písať riadky štýlom, aby z nich sám vyšiel pomerne sympaticky, nepochybujem však, že každé slovo bolo – na rozdiel od filmového podania udalostí – pravdivé, presné a hľadiace predovšetkým na realitu tak, ako sa v očiach prítomných odohrala.
Knihu som určite nečítala posledný raz. Bola veľkým prínosom v našich rodinných debatách, ako aj do môjho života, pretože mi ukázala nový pohľad na ľudskú tragédiu, ktorej príčina bola po všetkých stránkach absolútnym súzvukom strašných náhod, disrešpektu, ničivých prírodných síl aj zlyhania každého z prítomných, ktorých trest však stonásobne prevýšil ich previnenie.
Dan Brown ma vždy niečím prekvapí – jeho knihy plné napätia a zvratov som milovala už od čias Da Vinciho kódu. Tentokrát však bola prekvapením práve predvídatenosť knihy. Možno mám už načítané príliš veľa sci-fi, možno len stačilo použiť logiku... No oproti iným dielam som sa pri každom novom odhalení len zasmiala štýlom: "No aké nečakané..." :-)
Každopádne som túto napriek všetkému pôsobivú knižôčku rozhodne nečítala posledný raz. Priam ma zaviedla do živého, farebného umeleckého sveta, ktorý ma pohltil tak veľmi, akoby som sa skutočne nachádzala v špirále múzeí, umeleckých diel, no aj technických inovácií, cestovala v priestore, ba dokonca čase. Chvíľami ma až mrzelo, že ku knihe nie je pribalený obrazový sprievodca, no po dodatočnom vyhľadávaní na Google som zistila, že ani nemusel – diela boli opísané tak verne, že fotografie by boli redundantné. Pritom knižka neobsahovala ani o slovo viac, ako musela. Brown je majstrovský rozprávač, ktorého budem vždy obdivovať.
Napriek predvídateľnosti teda knihu veľmi silno odporúčam – milovaníkom umenia a vyspelej techniky trojnásobne. Ak ste jeden z tých vzácnych ľudí, ktorí v sebe skrývajú napoly vedeckú a napoly umeleckú dušičku, Pôvod bude vašou novou Bibliou. Okrem všetkých už spomenutých pozitív musím povedať ešte jednu vec. Vyvrcholenie deja prinesie čitateľovi akési existenciálne uspokojenie. :-)
Román – môj prvý od tejto autorky – sa mi veľmi páčil, hoci bolo zrejme chybou pozerať najskôr seriál. Práve ten však vo mne vzbudil zvedavosť. Audiovizuálne stvárnenie síce obsahovalo dejové vrstvy, ktoré (na moje sklamanie) kniha nemala, tá však zas išla omnoho hlbšie do psychológie postáv. Tieto stránky by niekomu mohli pripadať zdĺhavé a zbytočné natiahnuté, avšak v skutočnosti ukazovali postupne sa meniace charaktery, ich duševné pokroky a rast a tajné, často veľmi zmätené myšlienky, aké občas mávame všetci.
Dej sa približne do polovice knihy rozvíjal len veľmi pomaly, no potom sa už napätie začalo veľmi rýchlo stupňovať a držalo čitateľa vtiahnutého doprostred diania až do vyvrcholenia a možno trochu zbytočne urýchleného záveru. (Opäť však opakujem, že môžem byť ovplyvnená seriálom, kde udalosti nasledujúce po vyvrcholení knihy zabrali celú jednu sériu.) Páčilo sa mi, že čitateľ zo stránok môže priam cítiť prímorský vánok a vôňu soli a dobrej kávy. Autorka sprostredkovala atmosféru priam majstrovsky. O rovnaký výkon sa postarala vo vykresľovaní chvíľ s malými deťmi, pri ktorých majú ženy pocit, že ako matky totálne zlyhávajú, no pritom ide o prirodzenú súčasť rodičovstva. Liane láskavým spôsobom poukázala na to, že nikto nie je dokonalý, hoci tak na prvý dojem môže pôsobiť. Rovnaké je to so vzťahmi. Sú tak isto zložité, ako samotní ľudia.
Pri čítaní som sa chvíľami smiala, chvíľami desila a chvíľami ľutovala, že nemôžem byť priamym účastníkom deja. Na knižke si navyše cením, že upozorňuje na mnohé súčasné problémy, ktoré sú v spoločnosti doslova zanedbávané. Celkový dojem z nej mi však, bohužiaľ, pokazil zlý preklad, ktorého otrasnú kvalitu si na určitých úsekoch textu musí uvedomovať aj amatér. Napriek tomu sa však Veľké malé klamstvá stanú neoddeliteľnou súčasťou mojej knižnice a určite ich odporúčam (nielen) každému, kto sa túži v myšlienkach preniesť do príjemného a zároveň vtipného malomestského prostredia ďalekej Austrálie.
Knihu by som odporúčala prečítať (nielen) každému, koho zaujíma história a fungovanie IS. Je z nej však až priveľmi citeľné, že ide o reportážnu literatúru. Dejiny vzniku sú v nej opisované veľmi dopodrobna, čo je v poriadku, ak človek nečaká, že väčšinu knihy zaberie príbeh sestier, ktorým je venovaný. Autorka vysvetlila, že tie samotné sa odmietli k dielu vyjadriť, a tak ich postoj nepoznáme, no je to veľká škoda. O ich živote v kalifáte nevieme takmer nič, dozvedáme sa o ňom iba prostredníctvom konverzácií s rodinou a priateľmi – tie sú v knihe citované doslova, na niektorých miestach dokonca nepreložené z angličtiny. Aby sme sa dozvedeli, ako príbeh skutočne končí, musíme sa prelúskať najnovšími správami z médií. Prvoradý tu teda nie je "dej", ale hľadanie motivácie, prečo mladých ľudí láka strašný svet plný pravidiel a smrti uprostred vojnovej zóny.
Sto rokov samoty je román právom pokladaný za legendu, a to aj v porovnaní s ďalšími literárnymi pokladmi 20. storočia akými sú Deti polnoci či Neznesiteľná ľahkosť bytia. Pri postupnom odkrývaní osudu rodiny Buendíovcov som sa nestačila čudovať, ako niekto mohol napísať knihu tak plnú a komplexnú, symbolickú, no zároveň reálnu, tvorenú životom i snami, ktoré autor dokázal tak paradoxne, no pritom prirodzene majstrovsky spojiť dohromady svojím nesporným umeleckým talentom. Až neskôr som sa dozvedela, že čerpal zo svojho vlastného života i dejín krajiny, v ktorej sa narodil. Mnohé elementy deja – často práve tie, o ktorých by sme si to nedovolili tvrdiť ani v najmenšom – sú tak vlastne spomienkami. Spomienkami nielen jedného človeka a jedného rodu, ale aj jednej zabudnutej oblasti, ktorú tak dnes zahaľuje hmlová aura tajomstva a nevypovedaných príbehov.
Musím sa priznať, že boli momenty, kedy som už takmer vzdávala snahu pochopiť charaktery a väzby jednotlivých postáv, keďže sa ich dielom prehnalo niekoľko desiatok a všetky boli zámerne pomenované takmer rovnako, no rodokmeň uvedený na začiatku aj konci knihy bol veľkým pomocníkom. Ak sa však ale aj rozhodnete čítať dielo plynule a bez hlbšieho zamýšľania sa nad pohnutými a často v kruhoch sa točiacimi osudmi jednotlivých postáv, román vám stále veľa dá. Je ako ľadovec s nádherným povrchom a mnohými tajomstvami skrývajúcimi sa práve pod hladinou, okolo ktorého ale akoby čas neplynul lineárne. Napriek charakteru knihy, za ktorú autor právom obdržal Nobelovu cenu, ju zhltnete jedným dychom ako bestseller. Jednoznačne patrí medzi mojich TOP 10.
