Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Nick Cave je fakt unikát!
Nie len hudbou, textami, myšlienkami, názormi a miernou (?) posadnutosťou kresťanského Boha, ktorého nemá rád za jeho inšpiráciu, ale aj vyobrazením neľudskosti človeka voči človeku a strachu z nepoznaného/z toho, čomu nerozumieme ako vlastnosti (vrodenej schopnosti), ktorú sme dostali do daru.
Jeho prvotina z roku 1989 „A uzřela oslice anděla“ bola pôvodne nenatočeným scenárom, ktorý pretavil do románu s viacerými hlasmi. Musím uznať, že 3-ročné písanie pod vplyvom drog a alkoholu, ktoré Cave žijúci koncom 80-tych rokov v Berlíne zohnal, presahuje všetko triezve „nudné“ nadšenie z čítania. :D
Nebolo to najľahšie a miestami som fakt bojovala. Finálna verzia románu totiž vyžaduje hlbší ponor a povrchné čítanie si nezaslúži. To radšej knihu zatvorte.
Asi som mimo Nickov inteligenčný kvocient alebo som mala v mladosti namiesto pitia fetovať, lebo nádej, či „svetlo na konci tunela“ som tu naozaj „nevidela“.
Hlavnej postave bolo toľko naložené, že v niektorých momentoch sa náš vkus na hlbšiu poéziu v temnej próze, ktorú Nick Cave vytvoril, rozchádzal. Ak v nej naozaj existuje zrnko nádeje, tak v mojom prípade ju prevalcovali všetky boje zla s ďalším zlom, šialenstvom na hrane sna, vízie a predstáv a depresiou, ktorú čitateľ začne časom pociťovať. :D Nie žeby som ju nevedela chytiť za pačesy a nezatancovala si s ňou srdce lámajúce, no stále vášnivé tango, ale čo je veľa, to je VEĽA. :D
Opäť chvála a bohu dííík za audioknihy! :)
Možno by ma to viac zasiahlo za mladých liet, a možno by som aj vtedy bola na vážkach, či toho temna a nie práve najtriezvejších myšlienok nie je na jednom mieste až príliš, ale.. umelci - takmer spasená melancholicky dumajúca myseľ austrálskeho hudobníka, ktorá sa zvíja v priestore zamračeného neba, zvädnutých kvetov a slastného utrpenia.
Množstvo metafor a myšlienok zachádzali za bežné čitateľské emócie (možno aj hranice).
Ťažké bolo naladiť sa, aj keď viete, že nejde o komédiu, ale ak sa to podarí, môže vám odletieť dekel..
Nie každý deň bola nálada na baladu rockového speváka, no nepopieram, že ide o zaujímavé a kvalitné literárne dielo svojho druhu, ktoré však nebude pre každého. Aj keď som nečítala Malý život, ktorý ma roky odrádza pre jeho prehnané zlo voči jedincovi, hlavný hrdina v Nickovom románe je mu natoľko podobný, až sa čudujem, že nie je prirovnávaný a rovnako ospevovaný až do dnes.
Tiež je pravda, že si už v tomto veku nedokážem pripustiť smutnejšie veci tak, ako kedysi, lebo.. jednoducho už nechcem byť smutná a zdrvená z príbehov, nech sú akokoľvek výborné napísané, či zdokumentované. Za tú opakujúcu sa „temnotu“ by ma síce Nick poslal kade ľahšie, ale kááámo, ty si šialenec, ktorý (asi?) jediný vidí to žiarivé svetlo na konci tunela alebo hore na nebi, či v mori pekelnom, ktoré si napísal. :D
Román má brutálnu atmosféru 40-50 rokov amerického juhu z tej škaredšej strany. Je to samý chľast, zavíjanie hladných psov, agresia, násilie, z ktorého vám je zle a tupota, vďaka ktorej ľudia nič iné nevedia, len sa správať, ako besné zvery. Svojím spôsobom to bol zážitok, na ktorý len tak nezabudnem a aj keď sa mi príbeh priečil, mal istý magnet hnusu a morbídnosti, biblických obrazov v podobe Božieho trestu a diabolského pokušenia, temnej romantiky a nevkusného humoru, ktorý sa len tak nevidí. Vlastne u mňa Cave ešte viac stúpol, aj keď o knihe už nechcem nikdy počuť. :D
Paradox jak hovado, ale je to tak!
Nič viac vám nepoviem, neopíšem dej, ani nenaznačím, o čo vlastne ide. Jeden celý plnohodnotný bod si kniha zaslúži len za to, ako dokázala prekvapiť, znechutiť, zároveň zaujať a nakopnúť ľudskú myseľ k tomu, aby uvažovala o veciach z opačného, ak nie z toho najhoršieho a najsmradľavejšieho konca.
Nuž uznajte sami, nezaujalo vás to (poniektorých)? :D
Odporúčam, aj keď nedávam plný počet bodov.
P.S.: Názov je biblickým citátom z Knihy Numeri, kapitola 22, verše 23-31
Milión myšlienok mám, prisááám bohu, lebo Gillian otvorila bránu ženským nemravnostiam, chtíču, predstavám, snom a fantázii, ktorú by si mohol prečítať každý chlap/polovička, ktorý/á sa zaujíma a chce o svojej láske, milenke, kamoške „s výhodami“, manželke (susede? ;)) vedieť viac, ako doteraz. Poďme sa o našej se*ualite pobaviť.
Povedzme si aj cez paradajkové líca alebo si napíšme listy, o čom snívame, po čom túžime, čo by sme chceli vyskúšať, čo nás vzrušuje, vďaka čomu je náš vrchol ako ohňostroj na Eiffelovej veži, čo naozaj CHCEME!
Poďme až za hranicu znesiteľnosti, pokojne aj nechutnosti a zvrátenosti, veď sú to len predstavy v nekonečnom vesmíre, ktorého sa väčšina z nás aj tak nikdy nedotkne. :P
Tak prečo ten strach a hanblivosť? Buďme odvážni, veď v 99% to vždy stojí za to. Myslela som si, že som videla, počula a predstavovala si už naozaj všetko, ale kdežeeee. :D
Je úžasne vedieť, nie že by som o tom pochybovala, že mať akékoľvek predstavy je úplne v poriadku (nezahŕňam násilie vedúce k smrti, zoofil*u, pedof*liu..). Veď nejde o realitu, ani o to, že na tu najväčšiu chlipnosť máme gule. Aj mne chodil po rozume škandalózny grupáč, ale reálne ho nepotrebujem zažiť, chápeme sa? :D
„Chci odhaluje, jak ženy vnímají sex, když jim naprostá anonymita poskytne svobodu.“
Uvedomujeme si vôbec, aká radosť a uspokojenie by mohli nastať, keby sme sa zdôverili o prijateľnej tretine našich šteklivých myšlienok? Nie len muži si často (stále?) prestavujú. :D
Aj ženy by chceli vyskúšať iné, ako majú (aj keď sú šťastné), ale z čoho to vyplýva a prečo nastane túžba po vymyslenom milencovi, keď svojho manžela/polovičku nadovšetko milujú? Ja osobne tieto odpovede nepotrebujem, pretože fantáziu považujem za jediné tajomstvo, ktoré nikto nevidí, nepočuje, nesleduje, nekritizuje, nevysmieva sa mu, a ktoré dokáže pomôcť, potešiť, viac vzrušiť, čo má v konečnom dôsledku vplyv na kvalitu nášho vzťahu (vzťahov) a života, ako takého. :)
Verím ale, že rozhovorom na túto tému nemôžeme nič pokaziť. Ak by nás aj niekto zavrhol a opustil, bude to znak toho, že nie je ideálnym partnerom pre naše čokoľvek. ;)
Gillian Anderson, pre starších známa ako agentka Scullyová (Akta X), pre mladších skôr ako Otisova mama Jean, doktorka a terapeutka pre ľudskú intimitu (S*x education) ma touto knihou, ktorá vznikla na základe projektu „Milá Gillian“ totálne ovalila! Paradoxne som sa pri dlhšom čítaní začala nudiť viaceré texty sú si podobné, ale v celku, ktorý tvoria cítiť obrovskú úprimnosť, otvorenosť a dôveru. Nič vám neutečie, ak sa v nej budete máčať pár týždňov. Treba si uvedomiť, že nemôžeme očakávať, že každá žena bude fantazírovať o niečom inom, niečom originálnom a že všetky píšu, ako literárna bohyňa.
Za čo ale knihe dávam plný počet bodov je to, že sa stala pódiom pre vypovedanie tých najtajnejších, najúprimnejších, aj srdcervúcich, najdivnejších, občas až nepochopiteľných predstáv erotického snívania, myšlienok a pocitov, ktoré sú stále „tabu“ a nesú so sebou hanbu a pocit trápnosti. Prečo, aj po toľkých rokoch a vlastne stále?! :/
Strašne ma bavilo čítať ušami v podaní šteklivého prednesu Jany Štvrtecké, s kým a s čím by sme to chceli, kde a ako. :D
Najviac ma prekvapilo to množstvo predstáv o laškovaní so ženou. Mala som pocit, že to chce prevažná časť žien. ;)
Pre mňa nič poburujúce, naopak, normálne a príjemné (homofóbni nech mi ani neskúsia povedať, že si nikdy nepozreli lesbické po*no a že ich nezobralo viac, ako to „štandardné“). :D
Je tu množstvo rajcovných textov, tiež som si prišla na svoje, ale nájdu sa aj bolestivé priznania, z ktorých mi bolo smutno. Niektoré ženy túžia iba po objatí a pocite bezpečia. Svedčí to o tom, ako s nimi muži zaobchádzajú, a na čo ich majú. Tiež nudné monotónne manželstvá/vzťahy, kde lenivému partnerovi bez fantázie a túžby ani nenapadne zmeniť aspoň polohu, o mieste konania ani nehovorím. Frustrujúce jak hovado!
Gillian napísalo toľko žien, že z toho vznikol 1000 stranový rukopis. Anonymne sa ozvali mladé, staršie, na dôchodku, lesby, heterosexuálne, BI, pansexuálne, asexuálne, nebinárne, trans, queer.. zo všetkých kútov sveta, rôznych vierovyznaní, sexuálnych orientácii, slobodné, vydaté, znásil*ené, týrané, nepobozkané. Samé nahlas uvažovali, kam až siahajú hranice fantázie a čo odzrkadľujú.
Prečo som aj ja vo svojich predstavách podstatne chudšia a telesne dokonalá? Odpoveď samozrejme poznám a tiež samu seba - som lemra lemravá a z trucu si večer naložím fantastický kokosový čízkejk a je mi heeej. :D
Kniha má tematické kapitoly a ženy priznali informácie o národnosti, orientácii a ročnom zárobku. Nie som si istá, na čo to bolo dobré.
Mne to žiadnu štatistiku nevytvorilo, ani nedalo odpoveď na to, v akom postavení majú ženy napr. pikantnejšiu alebo zvrátenejšiu fantáziu. Pravdou ale je, že najčastejšie išlo o bise*uálne orientované ženy, ktoré boli šťastne vydaté. Gillian otvára kapitoly svojou troškou textu pre objasnenie a ako taký bonbónik plný porozumenia, intelektu a empatie.
Nie vždy budete počas čítania vzrušení, inak to kniha hravo dokáže. ;)
Miestami surová úprimnosť, krvavé vlhké sny, násilnosti a ochota byť v posteli submisívna, zatiaľ čo v pracovnej sfére je dominantná. Všetko mi dávalo zmysel, a čo nie, prijala som bez akéhokoľvek súdenia. Ja si plienky a močenie nejdem, ale už som párkrát počula, aké je to vrrr. Nuž, čo dodať? :D
Každý máme iné chúťky a za dverami si robme, čo chceme. :D
Rada by som išla viac do hĺbky, ale dnešný online svet je podmienený cenzúrou a musela by som použiť viac hviezdičiek, než sa mi v mojom texte páči.. :D
Strašne rada by som ďalej opisovala a polemizovala, ale na to je lepšia živá bytosť.
Tak čafte a nezabúdajte, že byť správne prekrvená ma neskutočne veľa benefitov a aj taká facka z vášne nie je nikdy na škodu.. :D, ale ako som už spomenula, každý čo a ako má rád! ;)
Hession napísal úžasnú knihu, ktorú by ale moje malé JA lepšie strávilo vo filmovej (kratšej) podobe. Niektoré dni ma jej pomaly plynúce vety a myšlienky 30-ročných kamošov, stále žijúcich s rodičmi neskutočne bavili, ale v hektickejších dňoch, kedy som bola rozbehnutá ako píla, som ju po dvoch vetách rovno zatvorila. Na uznanie svojej kvality potrebuje pokojné rozpoloženie čitateľa, prípadne niekoho, kto sa vie prispôsobiť „na počkanie“.
Mne sa najlepšie čítalo ráno cestou do práce a počúvalo v doobedňajších hodinách, kým ma v práci ešte nikto nenasral. :D
Krása vychádzajúca z bežného prežívania všedných dní bez zvratov, prekvapení, noviniek, akcie a zmien je dokonala len vtedy, ak nám v príbehu nič nechýba a nič neočakávame. Priznám sa, občas som sa nudila a zabúdala na to, čo počúvam a s niektorými, aj keď fakt peknými a hĺbavými myšlienkami a životnými múdrami som vyslovene nesúhlasila. :D
Niektoré mi zase, naopak, dali stopku a ja som nad nimi uvažovala hádam aj celý deň. Je ich tu neskutočne veľa a v polovici knihy som prestala vyznačovať. :)
Ak má niekto rád tento typ literatúry, nenápadný a jemne komorný román o takmer neviditeľných ľuďoch s nenáročnou filozofiou a polemizovaním na rôzne témy, nech ihneď chytá knihu do rúk. :)
~
„Když jsi člověk pomyslí, kolik se toho za celá staletí napsalo a řeklo o květinách a přece se musel najít někdo tak mimořádný jako Hladový Paul, aby si všiml, jak jsou tiché.“
~
Veľmi som ocenila, že autor nepotreboval a nepoužil žiadnych záporákov, žiadne emočné vydieranie ani traumy, bez ktorých väčšina autorov nedokáže posledné roky nič napísať. Žiadna zrada, či šokujúce scény, aby román zaujal. Jednoducho čítate o slobodných ľuďoch (na môj vkus až moc, lebo frajera, ktorý skoro nepracuje by som nerozdýchala :D), trošku snobských rodičoch, súrodencoch, ktorí majú obavy, o láske, priateľstve a kráse každej minúty ticha, v ktorom niektoré veci a chvíle vyniknú oveľa viac, ako v hluku, ktorý je, možno nesprávne, považovaný za ten pravý zvuk života.
Uvažovali ste vôbec niekedy o tom? :)
~
„..uklidňující hudba samotného vzduchu. Říkal si, že na světě je spousta lidí, kterí ten zvuk nikdy neslyšeli. Lidí s rušnými životy a zaneprázdněnými mozky.“
~
Páčilo sa mi, že hlavnú postavu dostali osoby, ktoré bežne na ulici prehliadneme a možno toho verejne ani veľa nepovedia. Dojímala ma ich skromnosť bytia, ich obyčajnosť a aj keď občas pôsobili, ako veľké deti, neboli hlúpi, ani vypočítaví, nemali nutkanie na seba upozorňovať, ako nízke sebavedomie, ktoré vždy púta krikom a výstrednosťou.
Hádam to môžem ukončiť iba tým, že v jednoduchosti je krása a o tom to celé je (aj v románe) čistá prirodzenosť pre vnímavú a citlivú dušu, ktorá zároveň spadá do kategórie "toto nie je kniha pre každého".
Iba jedna otázka ostala visieť vo vzduchu - prečo Hladový (Paul)? Škoda, že mi to ani úžasný hlas Matouše Rumla neprezradil..
„Zůstaň, a buď taková jaká jsi byla. Buď dáma. Vyhraď si ovšem právo nakopat do koulí každého parchanta, co si to zaslouží.“
Kniha o rozsahu 72 strán alebo ako audio vypočuté behom 3 hodiniek aj s prestávkami kvôli návšteve čistého záchodu (tak, ako to má rada Joy, hlavná hrdinka a všetky bohaté paničky New Yorku), bola tá najlepšia tohtotýždňová voľba pre zlepšenie nálady a nenáročné nasávanie krátkeho svižného príbehu.
Odhliadajúc od konca, ktorý je totálne nereálny, ale filmovo zastupuje tú najvtipnejšiu spravodlivosť, ako keď Bohuš Stejskal zase podedil a bolo jasné, že si ich opäť „všechny koupi“, mi prišiel totálne dokonalý. :D
Už len preto, že som knižnej takmer rovesníčke, nech bola presmradená, rozmaznaná, prevalcovaná hrdosťou a v bežnom živote maximálne nepoužiteľná, držala palce, a tiež preto, že som sama bažila po úsmevnom typicky americkom závere v štýle „na posratého aj hajzel padne, ktorý následne vyhrá jackpot a ostatní sa môžu aj poje...“.
Nádhera! :D
Niektorým čitateľom liezla Joy na nervy. Ja som ju, naopak, zbožňovala. Bavil ma ten jej hedonizmus (sama si neodopriem aj za posledný peniaz), vždy vychladená fľaša najkvalitnejšieho alkoholu, ráno vybumbaná, ale poctivo doplnená, výstrednosť hodná jej bohatstva, drzosť a huba bez servítky, prehľad v kultúre, tak ako sa na vyššiu triedu patrí.. ale tiež nevedomosť a neochota v podvoľovaní sa a neokúsená chudoba, ktoré ju priviedli na rýchlu mizinu a emočný chaos i depka mohli konečne hrať svoju rolu. :/
V krátkom románe (či novele/poviedke?) síce prevažoval humor, ale v podobnej situácii by asi nechcela byť žiadna z nás. Navštevovať múzea a galérie len preto, aby ste sa necítili ako osamotená hajzlová kefa v kúte, aj keď umenie fakt zbožňujete a prináša neskutočnú bohémsku radosť, ale teraz ide viac o útočisko a ochranu.
Joy sa našťastie vedela otrepať. Šoky nastávali, keď si začala uvedomovať, aká je závislá na peniazoch a dobrom spoločenskom postavení, bez ktorých ju už život veľmi nebavil.
Nie všetko musí skončiť drámou, aby to bolo dobré čítanie. V tomto smere nešlo o kvalitu náročnosti, či vystavaného deja alebo hĺbky jednotlivých postáv. Už len samotná téma, keď 40-tníčku opúšťa manžel kvôli zapáleným lýtkam z mladého mäska bola tragická a smutná, ale autor to poňal odľahčene a s nádychom komédie, čo v mojom prípade fungovalo a vypočula som si audio 2x po sebe. :D
Nekonal sa mozgový tresk „waw, čo to bolooo?“, ale viem si predstaviť, že sa k nej opäť vrátim, len tak, pre spestrenie, pousmiatie a možno by dokázala zahnať aj čitateľskú krízu. Ja som spokojná a pri nečakanej návšteve toalety na vyššej úrovni, budem mysľou so snobskou a večne „bohatou“ Joseline. :D
Vyskúšajte..
Bože!!!
Posedlost ma totálne prevalcovala. Zo začiatku som si myslela, že keď si stále pamätám tragické filmové vyvrcholenie na prelome milénia, že ma hádam knižná verzia nezlomí, ale.. zlomila, ako pred pár rokmi blesk, ktorý si to namieril do prenádhernej starej vŕby pred mojim oknom a preťal ju na dve polovice. Týždne som z toho bola hotová a doteraz spomínam na jej krásne pevné prúty, z ktorých otec plietol veľkonočné korbáče. Stále mi chýba jej strapatá zelená hriva a mohutný, priam rozprávkový kmeň.
Ak ste aspoň z časti fanúšikom charizmatického herca Jeremyho Ironsa, tak vám možno neunikol menej známy film „Posedlost“, ktorý sa radí skôr ku klubovej záležitosti, ako ku komerčnej klasike. Vlastne aj Lolita v jeho podaní bola to najlepšie, čo som videla pred 20-tkou.
A potom sa ku mne v jednu noc dostala zvodná Juliette Binoche stvárňujúca tajomnú, nevysvetliteľnou sexuálnou energiou nabitú Annu, Martynovu priateľku. Martynov otec Stephen (vo filme Jeremy Irons) rovnako podľahne jej príťažlivosti a ja sama neviem, či by sa mi nestalo to isté.
Po vzhliadnutí filmu ma odvalilo na všetky zvyšné roky, ktoré som dodnes nabrala.
Keď sa mi iba prednedávnom dostala do rúk kniha s rovnakým názvom, modlila som sa, nech je to ONO. Iba 128 strán, ale za to hĺbka, ktorá sa len ťažko opisuje. Cítiť ju v každom slove, v každej myšlienke, ktoré sa do vás vpíjajú ako osudová kliatba. Smršť očakávania sa nedala potlačiť. Až sa čudujem, že som nepočkala do jesene na umocnenie emócii sa bude hodiť do pochmúrnejších dní.
A tak sa veziem električkou začítaná do pútavého textu o úspešnom mužovi stredného veku, ktorý vyhral lotériu v podobe na pohľad aj povahovo priam dokonalej ženy, dvoch krásnych a múdrych detí a vysnenej kariéry. Prenasledovaný myšlienkou svojho otca, že vôľa človeka je to najsilnejšie, čo máme a čo vieme ovládať. Šťastný a spokojný so životom a pokojnými, takmer na jedno kopyto rovnakými dňami, lebo pokoj je bezpečie, tak na čo chcieť viac. Nuda sa dá predsa zahnať prácou, knihou, novinami a opäť je tu ďalšie príjemné „pokojné“ ráno.
~
„O jejím těle toho moc říci nemohu. Bylo prostě to nejdůležitější. Nemohl jsem snést jeho nepřítomnost. Na požitku tolik nezáleželo. Vrhal jsem se na ni jako na zem. Nutil jsem všechny části jejího těla, aby ukojovaly mou potřebu a viděl jsem, jak čím víc mi toho dává, roste její tělo i moc. Hladove jsem ji držel od sebe za vlasy nebo za prs a byl jsem nemocný vztekem, že mohu mít, co chci.
A všechna setkání s ní obepínala stuha jistoty, že můj život už skončil. Skončil ve zlomku vteřiny, kdy jsem ji poprvé uviděl.
Bylo to jak čas vně života. A jako kyselina to dopadlo i na roky minulé, pálilo je a ničilo.“
~
Lenže viete, tvor ľudský sa uspokojí s celoživotným pohodlím a bezproblémovým životom iba dovtedy, kým nepríde niečo zaujímavejšie. Ak vo vás drieme roky potláčaná vášeň, o ktorej ani sami netušíte alebo ste na ňu jednoducho zabudli, stačí malý nenápadný impulz a tornádo je na scéne. Tornádo takej ničivej sily, že nepomôže ani spomínaná sila vôle, či zásadová povaha. Vaše telo a srdce si pôjdu svoje a hlava môže ísť do prdele. Darmo si o sebe myslíte, aký ste zodpovedný a silný. Takmer vždy je to záhuba, ktorá pošramotí, ak nie rovno zabije všetky vzťahy, ktorých sa to týka. Spaľujúca túžba, ktorá pohltí telo, dušu a navždy zmení váš život!
A o tomto to celé je..
~
„Zdálo se, že postrádám vášeň, jaká dokáže změnit život nebo umění. Ve všech skutečně podstatných ohledech byt ovšem můj život dobré vystoupení.“
~
Som nadšená!
Natrafila som totiž na malý poklad českého pôvodu odohrávajúci sa v rôznych kútoch sveta, až si pomyslíte, aké mal pán spisovateľ veľké šťastie v „tých“ rokoch prenasledovania a cenzúry. Pravdou ale je, že za jeho život vo švajčiarskom meste Bazileja môže ŠtB, ktorá ho v r. 1982 donútila s celou jeho rodinou (4 deti + pes) k emigrácii. Dnes má pán Chudožilov 82 rokov a považujem za výhru, že som natrafila na jeho knihu. Bol to výpredaj, ktorý si nezaslúži, ale inak by sme sa nenašli.
Jeho štýl písania je výborný, presne taký, aký by som na postaršieho pána s bezodným džbánom skúseností povedala. Netušila som, o čom to bude, nemala som očakávania, ale obálka mi našepkávala, že to bude kvalitné, možno šialené a vtipné a hlavne „iné“. :)
Nie je to román. Nie sú to ani poviedky, ale krátke texty (miniatúry), vďaka ktorým sa čitateľovi rovnako podarí spoznať cudzinca v zemi, ktorá je dočasným domovom. Problémy s inou rečou, inými zvyklosťami a mentalitou, no istota, že cudzinec rád pomôže druhému cudzincovi, lebo sú na rovnakej lodi a nemajú čo stratiť.
Mohlo to byť drsné ako štipľavá facka, mohla to byť dráma žmýkajúca čitateľove emócie a svojim spôsobom tu bol smútok na každej strane, ale autorov nadhľad a úprimný ľudský humor všetko prekabátil na veselé situácie, náhody a jedinečné chvíle, na ktoré sa nezabúda. Viaceré príbehy sú Petrove reálne zážitky a pri tej predstave mi bolo do rehotu ešte viac. Aký to paradox, že ste v jednej chvíli šťastný a bohatý, priam poeticky chválite svoje staré auto a následne sa nechcene doseriete v električke, lebo zvííírače nezvííírají a ešte vás aj revízor poľutuje. :D
Jednoducho nádhera! :D :D
Nebudem prezrádzať viac. Je to skvelé a ak vás zaujala obálka, o tom potom, že aj anotácia, verte, že je to kniha pre vás.
Nečakajte výbuchy smiechu, ale tie vnútorné otrasy, keď v návale veselosti prižmúrite oči a radostnú chvíľu si nechávate pre seba. Aspoň mne sa tak dialo a po tomto zážitku sa nedá inak, ako zohnať si všetko, čo Petr zatííím napsal. :)
..na cirkusového medveďa nikdy nezabudnem..
~
"Cestou zpátky k moři ucítil jsem v zádech pohled. Stála u okna, nezřetelná jako vzpomínka, nepatrně pokynula mi rukou na rozloučenou. Teprve teď obklopen duněním mořských vln, pochopil jsem definitivně několik základních banalit lidského života: že jsem kdysi byl dítě a že je to strašně dávno, že jsem měl dědečka, že jej už nemám a už nikdy nebudu mít, že vůbec to nejdůležitější a nejkrásnější je každému člověku svěřeno jenom jednou jedinkrát v životě.“
~
Kým si vylejem srdce, LEBO HAUKO, ktorých ľúbim najviac na svete, chcem zdieľať jeden krásny koment k tejto knihe, v ktorom istý čitateľ prehlásil, že keby mal psa, tak mu Umenie pretekať v daždi číta vždy pred spaním. :)
Už dlho ma nedojalo tak skromné, ale úprimné vyznanie ľudskej lásky k zvieraťu. Rovnako patrím k milovníkom zvieracej ríše, s ktorou súcitím viac, ako s človekom a nikdy neváham siahnuť po knihe, ktorá je rozprávaná z pohľadu psa. Je to záruka príjemného, nenáročného a veselého čítania, ktoré ale (takmer vždy) končí krokodílími slzami. :)
Verím, že v tom nie som jediná. :D
Autorov román ma síce nezdvihol zo stoličky, predsa len to bolo ľahko predvídateľné a hrajúce na city (USA si v tomto smere stále kradne prvenstvo) a sem tam boli kapitoly, ktoré ma absolútne nebavili, lebo nie som auto maniak, ani nemám vodičák, ani po ňom netúžim a radšej vypnem TV, ako sledovať automobilové preteky, ale to som ja.
Niektorí čitatelia si pošmakovali a mali plnohodnotný zážitok. Sám autor je bývali pretekár s licenciou a so skúsenosťami „pretekať v daždi“, ktoré sú pomocným pilierom v budovaní príbehu o Dannyho živote, jeho rodine, vášni pre autá a inteligentnom pozorovateľovi, Zlatom retríverovi Enzovi. Autor ani nemohol zvoliť lepšie, keď za rozprávača vybral práve tohto empatického chlpáča. :)
Beriem na vedomie, že román vyšiel pred 16-timi rokmi, keď sme ani ja, ani knižný trh nepociťovali nával a pretlak podobných emočných vydieračiek. Na jednu stranu úsmevný príbeh tvoriaci menej než tretinu, na druhú stranu najväčšia klišé dráma, aká sa obohráva do dnes - vždy nejaká smrť, najlepšie rakovina, nejaké to znásilnenie, nespravodlivosť kvôli klamstvám, ťahanice po súdoch atď.
Nezľahčujem závažnosť spomínaných tém, ale človek si časom zvykne na všetko. Jeho súcit a záujem opadá, až chladne a podobnosť tém prestáva baviť (aj v reálnom svete). :/
Späť ale k Enzovi, štvornohému kamošovi, ktorý si získal moje srdce. :)
Vždy budem tvrdiť, že pes je ako malé dieťa. Čisté, nefalošné, najviac úprimné a rozkošne špekulantské. :D To vtipné sebavedomie, ktoré v sebe mal a empatiu hodnú ľudskej duše. Už len pre toto sa knihu oplatí čítať. Pre dobrý pocit, že zvieratá milujú nezištne a z celého srdca, obzvlášť psi a že sú najlepším liekom na všetok smútok a bolesť.
Netreba si čítať obsah, zas raz je v ňom povedané až príliš veľa, jednoducho dôverujte Enzovi. On vám porozpráva všetko a trochu inak a lepšie, ako to bolo vo filme.
Film som videla asi 4 roky dozadu a bol jedným z tých lepších, ale po dočítaní/dopočúvaní zisťujem, že ani zďaleka nie je tak dobrý, aj keď Milo Ventimiglia a Amanda Seyfriedová hrajú presvedčivo až až. :D Jasné, že mi ostalo veľa otázok, že mi chýbali nejaké informácie a najmä hĺbka, ako iba hrubá šablóna opisujúca životnú drámu, ale sral to pes (ako sa vraví). :D
Aj tak som premočila 3 kapesníky a išla spať opuchnutá, ako po nálete včiel.
Enzo je skvelý, Danny je úžasný, a to mi k priemernej spokojnosti stačí. O tom potom, že hlas Jana Vlasáka v audioknihe je v podaní Enza úúúplne dokonalý a pri počúvaní som smoklila hádam ešte viac pri knihe a filme. :D
Dojemné a na označenie „bestseller“ slušne uspokojivé.
S pánom chirurgom, raz abstinentom, raz alkoholikom, som si to šupla rovno 2x po sebe. V audio verzii to nie je také dôkladné, ako pri reálnom čítaní kníh. Na druhú stranu, nie všetko, čo počúvam, by som dokázala dočítať. Myslím, že aj teraz by som to vzdala a nie preto, že by autorka zle písala (píše fakt dobre), ale pán MUDr. Hynek Grábl mi bol strašne nesympatický, a tak veľmi ma sral, že ma jeho život absolútne nezaujímal.
Počúvanie však nepovažujem za stratu času, obzvlášť, keď sa pri tom dobre pracuje. Zvládla som to až do úspešného konca a začala rozmýšľať nad tým, kde a v čom presne bola chyba, že mal tak nahovno život?
Každý jeden môj bývalý vzťah bol lepší, ako jeho manželstvo a vzťah s pubertálnym synom, ktorému vôbec nerozumel. Hynek bol nie len hrozný chlap, manžel, či milenec, ale aj otec a syn. Nikdy nedokážem pochopiť, keď sa dvaja ľudia, ktorí tvoria pár alebo rodinu prestanú rozprávať a tvária sa, že sa problémy (snáď) vyriešia samé a najlepšie za pochodu.
Z románu som bola celkom zúfalá a frustrovaná a po dopočúvaní som sa radovala, aký skvelý život vlastne mám, že občasná nuda a pracovný stereotyp ani zďaleka nie sú také sivé, ako mračná na Hynekovou hlavou. :/
Najväčšie čaro nastáva, keď si každé audio vypočujem druhýkrát a všimnem si detaily, ktoré mi predtým unikli. Nemôžem tvrdiť, že sa k Chirurgovi vrátim, ale aj po 2 týždňoch si na neho spomeniem, lebo všetko bolo príliš reálne na to, aby som iba mávla rukou. Od autorky som dávnejšie čítala knihu Dedina a aj keď si už presne nepamätám, o čo tam išlo, pocity sú dosť podobné. Všetci ma štvali, nikto mi nesadol, nikomu som nedržala palce a opäť zisťujem, že ide o prostý život v celej svojej nefalšovanej kráse, úprimnosti a plný charakterov, ktoré by ste najradšej šmarili do Vltavy. :D
Musím uznať, že stvárnenie nie zrovna najpríťažlivejších pováh ide spisovateľke dokonalo. Z toľkého pesimizmu, nešťastia, bolesti, nespravodlivosti a ľudskej tuposti na vás tlačí slušné zúfalstvo, až máte chuť otvoriť si (symbolicky?) fľašu spolu s pánom chirurgom. :D
Fakt to bola na prvý pohľad jedna veľká pohroma, ale niekedy, keď to najmenej čakáme, vietor zmení smer a už si nemyslíte, že to najlepšie máme dávno za sebou. :D Román je vlastne dosť fajn, ale na môj aktuálny vkus až moc nešťastný a toxický. :/
O deji písať nebudem, anotácia prezrádza celkom dosť. Mňa zo začiatku až tak nezaujala, ale nevedomky si vždy vyberiem knihy o živote strednej vrstvy, kríze stredného veku, pubertálnych deťoch a vysychajúcich vzťahoch obyčajných ľudí, ktorí nie sú ani náhodou dokonalí a paradoxne sa mi najviac dostanú pod kožu.
Na trhu máme ďalšiu novinku od Portugalského inštitútu a opäť je to niečo iné, než na čo sme bežne zvyknutí. :)
Som trochu mrzutá, že mi autorova sloboda v písaní, jeho ohýbanie a predstavenie jazyka východnej Afriky, či vymýšľanie novotvarov, ktoré som si premieľala na jazyku, ale ani za svet si ich nezapamätala, neulahodila, ako som chcela.
Bolo to celkom náročné čítanie. Na začiatku som bola lapená a nadšená z nepoznaného a nového, no nadšenie pomaly opadalo. Začala som byť „unavená“ z množstva krásnych myšlienok a metafor, obrazov a snových predstáv, či to bola predsa len realita? Neviem. :/
Skákanie v čase, ktoré som často rozpoznala až po pár riadkoch vytváralo chaos, ale nie je to ničia chyba. Viem, prečo sa ľuďom tak páči, aj keď nie je pre mňa. Nešlo mi podvoliť sa a oceniť tak Coutov svojský štýl písania.
..aj preto mi čítanie trvalo vyše mesiaca. Nedarilo sa mi naladiť na magickosť rozprávania v tieni zúrivej mozambickej občianskej vojny 70-tých rokov. Rozhovor so samotným autorom, ktorému vďačíme prekladateľke tohto snového románu mi pomohol pochopiť nepochopené. Patrí jej môj obdiv, tak ako každému, kto si trúfne preložiť Coutové knihy a jeho hru so skutočným svetom a fantáziou, ktorú som ťažšie rozpoznávala. S odstupom času musím uznať, že vytvoriť predstavivosť na základe fantastiky v čase skántrených životov spustošenej krajiny, kde na vás nečíha nič iné, iba beznádej, hlad a smrť muselo byť všeobecne náročné.
Zápal interpretovať miestne jazyky (len v Mozambiku, najchudobnejšom štáte sveta je ich 28), ich pojmy a výrazy, ktoré ovplyvňujú samotnú portugalčinu, ich úradný jazyk je neskutočný. Aj keď mi je mentalita afrického národa veľkou záhadou, je tu akési tajomno a trocha temna, ktoré im závidím. Ich poňatie snov a príbehov bez zbytočného pitvania, ktoré my Európania tak ľúbime. :)
Aj preto mám s portugalskou literatúrou taliansky vzťah plný vášne, ale aj nepochopenia. :D
Obdivujem ju, aj keď jej sem-tam nerozumiem. :D
Námesačná krajina sa inak čítala ľahko, no dôležité je jej uchopenie. Všimla som si, že mi vadilo prehnané lipnutie horúcej zeme na poverách a zastrašujúcich tradíciách. Mám pocit, že sa vďaka ním jej obyvateľstvo nikam neposúva.
Snenie, symbolika a rozprávanie si príbehov, či už skutočných alebo vymyslených je pre nich veľkou útechou a záchranou. Možno by som aj ja mala viac času na snenie, keby ma neobklopoval toľký mestský smog. :(
..lebo hviezdy stopnú beh času..
Mia Coutor získal veľa ocenení a jeho prvý román, zaradený medzi 12 najlepších afrických diel 20. storočia sa preložil do viacerých jazykov. Aj by som dodala, že je povinnosťou pre milovníkov magického realizmu, ale tiež mám rada „MR“, no nie v tejto podobe. Každopádne urobte si názor sami. :)
Ak sa čitateľovi podarí splynúť s hravotvárnym podaním afrického mystična, čaká ho nevšedný zážitok.
Klasiku nečítam často, vždy mám obavy, že bude náročnejšia, ako by som chcela alebo že ma bude nudiť, čo sa mi pri vyše 130-ročných knihách stáva. :D Miláčik je ale fakt pecka a samozrejme sa občas tej mojej obávanej náročnosti nevyhla! :D
Okrem vážnejšej témy zobrazenej najúprimnejším zrkadlom vtedajšej spoločnosti chlipného Paríža, je román aj vtipne hraví a nechýba mu ani správna dávka satiry. Za popredným laškovaním s každou vyššie postavenou ženou s konexiami najmä v politických kruhoch bez hanby kritizuje vtedajšie mravy, manipuláciu pre vlastný osoh a medziľudské vzťahy, až sa vám tlačí smiech cez slzy. :D
Od úplnej stoky, chudoby a smradľavých ulíc po najvyberanejšiu smotánku, kam sa príťažlivý a pekný človek dostane oveľa ľahšie, ako ten, čo má v hlave. Neviem, čím to je, že povrchnosť stále valcuje prvenstvo, ale platí to, žiaľ, dodnes.
Najlepším príkladom je samotný Miláčik, George Duroy, bývalý dôstojník a novinár s malým „n“, ktorému som chcela čapnúť po čele aj zátylku hádam na každej tretej strane, aj keď zo začiatku mi ho bolo úprimne ľúto.
Taký charakterový chudák a toľko šťastia len pre peknú tvár a vďaka sladkým rečiam, šikovným intrigám aj klamstvám. Líška jedna prefíkaná. V skratke, hajzel najväčší bažiaci po moci a ľahko zarobených peniazoch!
Či už budete hlavného aktéra, chrumkavého sebeckého podliaka, ktorý rád ženám rozpaľuje líca, aj niečo iné a vďaka ním si buduje vlastnú egoistickú kariéru a vyššie postavenie v spoločnosti neznášať alebo mu tlieskať za jeho sakramentské šťastie, je to vlastne jedno, lebo, ako sa hovorí „sviniam patrí svet“ a Maupassantov román je toho krásnou ukážkou.
Aktuálne je to aj dnes a asi navždy.. :/
Trochu ma štve, že sa neviem dostať k filmu z r. 2004, ktorý sa natáčal aj v BA a hral v ňom Milan Kňažko, ale aspoň som si užila ten s Patizónom (Robert Pattinson) v hl. úlohe a bolo to takmer rovnako výživné. :D
