Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Budem úprimná táto kniha nie je pre mňa. :/
Nechala ma chladnou aj po druhom dopočúvaní, o ktorom som si myslela, že mi odkryje potenciál, ktorý videli iní. Som tiež sklamaná. Nie z románu ako knihy, ale z faktu, že z neho nič necítim. Aktuálne ani neviem, či ešte siahnem po ďalšej Barnesovej knihe, ale niekde som „počula“, že každá je svojim spôsobom iná, a to ma celkom zaujalo. :D
Na druhú stranu viem presne prečo ho čitatelia zbožňujú a chvália. Autorov dar reči, opisov, polemizovania, uvažovania, filozofovania, krásnych myšlienok, neskutočného rozpitvávania a všetkého ostatného, čo v podobných textoch býva je veľmi svojský a hutný, ba priam až vyčerpávajúci. Tu vznikajú iba dve cesty - buď sa zapáči alebo nie. A ja patrím k tým, ktorým Julianov štýl srdce nerozdrapil. Namiesto toho mi ale unavil celého človeka. :D Myslím, že keby toho nekonečného uvažovania o láske a vzťahoch, ľudskej pamäti, na ktorú sa nedá spoľahnúť tak, ako si myslíme (pre mňa po určitú hranicu znesiteľné, ale následne už iba nudné) bolo menej, asi by sa mi román páčil, ale to by potom už nebol ospevovaný Barnes. :)
Upútal ma vzťah 19-ročného Paula a 48-ročnej Suzany, ktorý netrval iba jedno leto, a v ktorom nešlo iba o intímnosti, často dominantné na začiatku takmer každého vzťahu-nevzťahu. Páčil sa mi nápad 3 chronologických častí, vždy z iného uhľa Paulovej osoby - zaujímavé spestrenie. Spomienkové rozprávanie, ktoré postupne odhaľovalo a išlo do hĺbky celej ich lásky a ňou poznačeného okolia ma raz bavilo, inokedy zase nechávalo ľahostajnou a miestami dokonca pripomínalo typicky Kingovské odbáčanie od témy, ktoré neznášam. :D Roky, počas ktorých sa všetko menilo, dozrievalo a, bohužiaľ, aj ničilo, smerovali k tomu najhoršiemu, čo som zo začiatku absolútne nečakala a za to dávam plusový bod. Postupne som si ale začala uvedomovať, že mi všetok ten smútok ubližuje a kazí náladu.
„Jediný příbeh“ má hlavu aj pätu, aj svoj význam a verím, že dokáže vcucnúť. Vravím si, že to môže byť tým, že mám aktuálne krásne životné obdobie, som šťastná a spokojná a aj keď milujem drámu a pôsobivý srdcabôľ, mám hranicu hĺbky, ktorú nezvládam a myslím, že Barnesov ponor do utrpenia, demencie, alkoholu, ubližovania na zdraví, psychologických obrazov a nešťastia bol tak hlboký, že som sa začala topiť. :)
Ale veď nevadí. Ako vždy v takýchto prípadoch, idem ďalej. :)
„Ano, láska pro něj byla katastrofa, ostatně i pro Siuzn.. očima projel několik přeškrtaných záznamů a pak notes zase vsunul do šuplíku. Možná, že celý život jenom ztrácel čas, možná, že lásku definici zkrátka zachytit nejde. Možná ji dokáže zachytit jenom příběh.“
Listujem si časopisy, lebo taká je teraz chuť.
Pozerám miniseriály a očumujem obrázky ulíc, ako keby skrývali nejaké príbehy, no žiadny ku mne ešte nedorazil. Sú málovravné alebo ja ľahostajná? Každopádne sa dostavila čitateľská kríza jak bič a už týždne sa mi nič nechce, nič ma neláka, nepriťahuje a zrejme moja hlava konečne dovolenkuje. :D
...
Síce som sa podvolila tomuto nemilému stavu (myslím krízu, nie dofču), ale môj vnútorný koťuha sa nevzdal a presne vedel, čo zaberie malá bagalovka s názvom Poviedka. :)
Čítala som aj minulý ročník a s radosťou môžem povedať, že Poviedka 2024 je silnejšia a zaujímavejšia, ako jej predchodkyňa 2023.
...
V prevahe sú ženské autorky, a teda ženské poviedkové hrdinky. Výherné prvé miesto ma na moje veľké prekvapenie vôbec neoslovilo (schválne som si meno autora/rky dohľadala až po zavretí knižočky, nech ma to neovplyvňuje), ale v ten deň to bol „blbec náladovec“, tak mi možno uškodil.
Nič to ale, nakoľko som si hovela v ostatných a pogooglila, ktorých tvorba je už na svete. Po dočítaní zborníka sa plne stotožňujem s predslovom predsedu poroty, ktorý ma sprvoti dosť vystrašil. :D
...
Kto chce v dnešnej dobe čítať o ďalších a ďalších útrapách jednotlivca a ešte Slováka? Akože pardon bez pardonu, ale už mi všetci leziete na nervy. Chápem, že vypísať sa je tá najlepšia terapia bez platenia a aktuálne dianie v spoločnosti je, aké je a určite podkuruje depresívnejšej nálade a starostiam, ale naozaj je nemožné veseliť sa a smiať v písomnej forme?
Aký to smútok uvalilo na moje (naivné?) presvedčenie, že v súkromných bublinách to funguje všetkým a všade. Čiže opäť žiadna zábava, takmer žiadny smiech, iba malé uchechtnutia a pár úsmevných chvíľ. Mrzí ma to, no na druhú stranu rozumiem a chápem, len som nečakala toľkú „ťažobu“ v ponurej nálade.
...
Z pohľadu textu, štýlu, uchopenia momentu a stavu, prítomného okamihu a pocitov sa mi páčila väčšina. Som zvedavá na knihy tých, ktorí ma oslovili a držím palce v písaní tým, ktorí majú možnosť vydať svoj debut.
Rovnako potešila včerajšia správa, že vydavateľstvo KK Bagala dostalo krásnu finančnú podporu od bežných ľudí/čitateľov, vďaka ktorej vzrástol edičný plán z pôvodných 10 kníh na 20-sať. Obrovská gratulácia, keď už sa štát prestal starať a kradne aj v tejto oblasti! :(
...
P.S.: Aj napriek sebeckejšiemu pitvaniu jednotlivcov a ich emočného vnútra v takmer každej poviedke, ma dojemne potešilo, že táto rozkošná maličkosť stála v hojnom počte pri pokladni v Martinus stánku na festivale Pohoda, pretože ona je presne to „slovenské a žiadne iné“, čo chcete počas oddychového leta čítať. :)
...
U mňa to zabralo a zo srdca ďakujem!
Pomoooc, Nestydaté plavky vyhrávajú cenu nenáročnej ľahko zábavnej koniny, ktorá vám nedá emočné ani inteligentné naplnenie, ale ako letné, žiaľ aj rýchlo zabudnuteľné čítanie môže byť. :D
...
Čakala som román nadupaný množstvom informácii, ako vznikli odvážno-škandálne a príliš veľa odhaľujúce bikini pozostávajúce zo 4 mini trojuholníkov, ktoré majú zakryť to najpodstatnejšie na ženskom tele (každý prsník sa počíta ako jeden kus), ale viac mi bola o hlavu otrieskaná romanca hlavného hrdinu (rozmaznaného synáčika zbohatlíka), ktorý si to rozrobil rovno s tromi ženami naraz.
Aj sa s každou schyľovalo ku svadbe a zrušenie zásnub prebehlo bez ujmy na duši aj zdraví, ako zmena jedálnička, t. j. žiadny krik, výčitky, či nárek. Proste Amerika a jej ružové okuláááre. :D :D
...
Čert to ber, nebudem sa sťažovať, že som chcela kvalitnejšie a hlavne pravdivé infošky z dielne amerického magnáta na výrobu dámskych plaviek. Bažila som po atmosfére 50/60-tych rokov a dostala som naivné nadržané dievčatá, ktoré svojim chlapským objektom túžby s radosťou hádzali rodidlá. :D
Množenie alebo aspoň ručno-stručné uspokojenie bolo, tak sa mi zdá, prioritou. Ale šak čo, nech si dajú do tela. Nebudem závidieť ešte aj to. :D
Dosť, že každá z nich mala dokonalú postavu (teda v románe sa spomínajú aj ženy s kyprými tvarmi, ale žiadna z „vyvolených“ ich nemala, tak buď som zle počúvala alebo v tých rokoch neexistovali zaoblené Bohyne).
...
Párkrát som sa z chuti zasmiala, a tak nebudem knihe nič vyčítať. O skutočnej histórii bikín som sa dozvedela na gugulééé, prelustrovala som všetky dostupné články, zaklincovala to Pomádou a ďalej sa kochala dobovými fotkami z pláže v L.A.
...
Počúvanie audioknihy bolo výborným relaxom v práci počas „uhorkovej sezóny“ a navodzovalo atmosféru chrápajúceho dovolenkára snívajúceho o sexy kúpacom „odeve“, ktorého ošiaľ trvá až do dnes.
...
Priznám sa, ak by išlo o fyzickú knihu, nedočítala by som ju. Bolo to až moc nereálne, americky sladučké, rýchlo zbúchané a povrchné, no audio robí divy a vďaka nemu prečítate aj to, na čo by ste inak neplytvali časom. Ešte k tomu interpretácia Petra Jeniška často pripomínala pána Lábusa, ktorému ženské role idú tak dobre, ako by sa s jednou z nich aj v jednom tele narodil. :D
...
Ak vás Nestydaté plavky zaujali, skúste pre osvieženie a regeneráciu očí audioknihu. Počas dovolenky, na lehátku alebo len tak, nech niečo šuští vo vzduchu. :)
Mrzí ma, že ma Kniha leta neohúrila. Občas som sa nudila a celkom pekne a realisticky napísaný príbeh ma nelapil ako som „chcela“.
Dokonca tu boli situácie, kde som absolútne nechápala, prečo babka alebo jej vnučka Sofia reagovali tak, či onak. Bolo to mimo moju povahu, moje názory, môj pohľad na svet a život, ale aj to vie niekedy zaujať. Nikto z postáv mi však neprirástol k srdcu, a to ma mrzelo ešte viac. :/
...
A tak príbeh o jednom lete a spomienkach naň po mne stiekol a dávam si načas, keď o ňom píšem až po 2 týždňoch. Na druhú stranu je knižka vhodná na oddychové a nenáročné čítanie práve počas leta, čiže názov je viac než výstižný a poniektorí dostanete to, čo ponúka.
...
Intímne napísaný lyrický román o vzťahu starej mamy a jej vnučky sa odohráva na ostrove Klovharun vo Fínskom zálive. Síce sa názov ostrova v knihe nespomína, ale Tove na ňom prežila veľkú časť svojho života, a tak nečudo, že sa stal veľkou inšpiráciou, ako aj more, ktoré nadovšetko milovala. Uznávam, že niektoré myšlienky a babkine prežité spomienky mali hrejivú emóciu, no nebolo ich dostatočne veľa na to, aby som knižku objala a chcela si ju ponechať.
~
„Je niečo veľmi príjemné na tom, keď sa príbeh vašej staroby odohráva v lete. Všetko stíchne, každý sa vyberá svojou cestou, ale napokon sa stretneme na pláži, dívajúc sa do slnka, ktoré sa pokojne snúbi s horizontom.
Upili si hlt sherry.“
~
Fínku Tove Mariku Janssonovú píšucu po švédsky, maliarku a ilustrátorku vnímam už pár rokov a nie je to kvôli jej sérii rozprávok pre deti (Muminovci). Zaujala ma, ako nie jedna z mála umelcov, ktorí milovali rovnaké pohlavie, a ktorí sa počas 2 sv. vojny snažili vytvoriť niečo pekné, čo by ľudí potešilo a odvrátilo ich žiaľ z vtedajšej hrôzy. Je to paradox, ale bez tejto nezmyselnej vojny by zrejme Muminovci nevznikli.
...
Je považovaná za jednu z najvýznamnejších osobností škandinávskej literatúry 20. storočia. Mala zmysel pre detail vecí, ktoré nám ostatným prídu samozrejmé.
Citlivou empatiou dokázala opísať intímnosť vzťahov, ktoré neboli dokonalé, ale za to boli skutočné plné smiechu, radosti, záujmu, nevrlosti, zlosti, strachu aj bežnej nudy, premýšľania, polemizovania a jednoduchého bytia.
...
Moje srdne síce neroztopila, ale viem prečo sa tak páči, prečo je vyhľadávaná. Ak niekto dokázal rozosmiať ľudí v tom najsmutnejšom a najškaredšom období ich životov, zaslúži ci ocenenie na všetky roky rokov, ktoré ľudstvo ešte čakajú.
...
Vizuálna stránka knihy je viac, než zaujímavá a pekná. Je v nej nápad, ktorý oceňujem a vďaka ktorému som si ju kúpila. V určitých chvíľach ma prinútila spomaliť a vnímať šíre okolie, opísanú vôňu pobrežia, skál, vetra i silu mora, ku ktorému nemám vzťah.
Po prečítaní, žiaľ, zabúdam rýchlosťou, ktorú knihe neprajem, ale verím, že iným urobí radosť. Potešili aj autorkine ilustrácie, ktorými doplnila jednotlivé kapitoly, lepšie povedané mini poviedky o vzťahu, na ktoré žiadne dieťa nezabúda.
„Jedinou cestou ven, je cesta dovnitř.“
...
Demi mám rada celý život. Spája sa mi s ňou detstvo a začínajúca puberta, lebo práve vtedy som videla jej najznámejšie filmy Duch, G.I. Jane a Striptíz (tajne cez pootvorene dvere spálne, samozrejme). :D Pamätám si ale aj obdobie, keď sa po nej „zľahla zem“. Prečo? to mi už vyšumelo z hlavy, ale kniha a jej audio verzia mi to pripomenuli. Sranda inak, že pri čítanej slovenčine a počúvanej češtine som nemala vždy rovnaké pocity.
...
Deminu úprimnú a ničím neprikrášlenú spoveď som chytila do rúk s cieľom uvoľniť priestor v knižnici novej knihe a vôbec som nepočítala s tým, že ma jej súkromie ovalí, ako prudký vietor. Neskutočne ma to bavilo. Možno aj preto, že som poznala skoro všetky spomínané mená a informácie o nich boli pre mňa tou správnou šuškandou a nostalgiou. :D
...
Ako sama povedala, nenapísala knihu preto, aby sa zviditeľnila, či opäť zapáčila alebo aby ohúrila a niekomu niečo vysvetlila. Napísala ju pre seba, pre svoje dcéry a pre dcéry jej dcér. Do vyzretého štádia priznania si vlastných chýb a pripustenia nesprávnych vzťahových vzorcov, ktoré odkukala od mami a ona od svojej mami, musela dozrieť a prekonať pár ťažších životných chvíľ. Nečudovala som sa, keď si zlomené srdce liečila alkoholom, či drogami. Prostriedky na to boli, ako aj dostupnosť na trhu.. ale hlavné bolo, že vedela, kedy prestať.
...
Ani raz som nemala pocit, že fňuká, že hrá na city, že sa sťažuje alebo že by sa predvádzala. Detstvo mala také na hovno, že nebol čas na vzlyky. Namiesto hier sa mladunká Demi starala o ožratú a nadrogovanú matku, ktorá si párkrát siahla na život a každú manželovu neveru odpustila zmenou trvalého bydliska. Ničomu to pravdaže nepomohlo, ale keď máte v rodine zvyk, kde sa manželova nevera akceptuje, ba priam je považovaná za niečo normálne, konáte zväčša rovnako.
...
Nechcela byť obrazom svojej mami, ktorá bažila po pozornosti ako typický narcis a pokojne na to zneužívala vlastné dieťa. Demi konala v prospech okolia a seba dávala na posledné miesto. Prispôsobovala sa a zniesla by aj modré z neba, a práve to jej škodilo. Pri niektorých jej spomienkach mi bolo ťažko. O to viac obdivujem ženu, ktorá bola na všetko takmer vždy sama, ktorú podvádzal každý jej manžel/priateľ, ktorá vychovala 3 úspešné dcéry, natočila kopu filmov, a ktorá dnes žije tak, ako si vždy priala, šťastná a spokojná.
...
Demin životopis je sám o sebe ako jeden veľký film plný flámovania, koksu, protialkoholického liečenia, sexu, detí s manželom, ktorého miloval celý svet (aj ja), neverným Bruceom Willisom, aj tým ďalším oveľa mladším ku.evníkom Ashtonom Kutcherom, ktorý sa mi zhnusil ako nikdy. Má za sebou veľa smútku, nepoznanej sebalásky, problémov s príjmom potravy, či samoty, ale aj z toho si časom zobrala to najpodstatnejšie a naučila sa odpúšťať.
...
Je pre mňa neskutočne silnou ženou, ktorej fandím a ďakujem za súkromie, o ktoré sa s nami podelila - tie pikošky z natáčania rôznych filmov boli fakt super a nakopli moju chuť započať filmový maratón od jej úplného kariérneho začiatku. Teda poviem vám, je to sranda, ako nikdy, ale tiež dostávam facky za zabudnuté patriarchálne 80/90-te roky, keď musela každá „správna“ herečka odhaliť minimálne hornú časť tela, inak sa mohla vrátiť domov k hrncom.
...
P.S.: Kým Demi za Striptíz zarobila 12 miliónov, a že v tej dobe bola najlepšie platenou herečkou, jej manžel Bruce zarobil za Smrtonosnú zbraň 3 až 20 miliónov. Finančná výplata medzi mužmi a ženami bola vo vysokých rozdieloch a som rada za „krik“, osvetu, feminizmus a ostatné hnutia poukazujúce na nespravodlivosť a nulovú rovnocennosť, vďaka ktorým je svet a život 21 storočia bližšie k rovnováhe.
...
Rapotala by som ďalej, iná už nebudem, Demi nám toho prezradila naozaj veľa, a preto, ak vás moje dojmy zaujali, prečítajte si ostatné už sami. Stojí to za to! :)
„Jedinou cestou ven, je cesta dovnitř.“
...
Demi mám rada celý život. Spája sa mi s ňou detstvo a začínajúca puberta, lebo práve vtedy som videla jej najznámejšie filmy Duch, G.I. Jane a Striptíz (tajne cez pootvorene dvere spálne, samozrejme). :D Pamätám si ale aj obdobie, keď sa po nej „zľahla zem“. Prečo? to mi už vyšumelo z hlavy, ale kniha a jej audio verzia mi to pripomenuli. Sranda inak, že pri čítanej slovenčine a počúvanej češtine som nemala vždy rovnaké pocity.
...
Deminu úprimnú a ničím neprikrášlenú spoveď som chytila do rúk s cieľom uvoľniť priestor v knižnici novej knihe a vôbec som nepočítala s tým, že ma jej súkromie ovalí, ako prudký vietor. Neskutočne ma to bavilo. Možno aj preto, že som poznala skoro všetky spomínané mená a informácie o nich boli pre mňa tou správnou šuškandou a nostalgiou. :D
...
Ako sama povedala, nenapísala knihu preto, aby sa zviditeľnila, či opäť zapáčila alebo aby ohúrila a niekomu niečo vysvetlila. Napísala ju pre seba, pre svoje dcéry a pre dcéry jej dcér. Do vyzretého štádia priznania si vlastných chýb a pripustenia nesprávnych vzťahových vzorcov, ktoré odkukala od mami a ona od svojej mami, musela dozrieť a prekonať pár ťažších životných chvíľ. Nečudovala som sa, keď si zlomené srdce liečila alkoholom, či drogami. Prostriedky na to boli, ako aj dostupnosť na trhu.. ale hlavné bolo, že vedela, kedy prestať.
...
Ani raz som nemala pocit, že fňuká, že hrá na city, že sa sťažuje alebo že by sa predvádzala. Detstvo mala také na hovno, že nebol čas na vzlyky. Namiesto hier sa mladunká Demi starala o ožratú a nadrogovanú matku, ktorá si párkrát siahla na život a každú manželovu neveru odpustila zmenou trvalého bydliska. Ničomu to pravdaže nepomohlo, ale keď máte v rodine zvyk, kde sa manželova nevera akceptuje, ba priam je považovaná za niečo normálne, konáte zväčša rovnako.
...
Nechcela byť obrazom svojej mami, ktorá bažila po pozornosti ako typický narcis a pokojne na to zneužívala vlastné dieťa. Demi konala v prospech okolia a seba dávala na posledné miesto. Prispôsobovala sa a zniesla by aj modré z neba, a práve to jej škodilo. Pri niektorých jej spomienkach mi bolo ťažko. O to viac obdivujem ženu, ktorá bola na všetko takmer vždy sama, ktorú podvádzal každý jej manžel/priateľ, ktorá vychovala 3 úspešné dcéry, natočila kopu filmov, a ktorá dnes žije tak, ako si vždy priala, šťastná a spokojná.
...
Demin životopis je sám o sebe ako jeden veľký film plný flámovania, koksu, protialkoholického liečenia, sexu, detí s manželom, ktorého miloval celý svet (aj ja), neverným Bruceom Willisom, aj tým ďalším oveľa mladším ku.evníkom Ashtonom Kutcherom, ktorý sa mi zhnusil ako nikdy. Má za sebou veľa smútku, nepoznanej sebalásky, problémov s príjmom potravy, či samoty, ale aj z toho si časom zobrala to najpodstatnejšie a naučila sa odpúšťať.
...
Je pre mňa neskutočne silnou ženou, ktorej fandím a ďakujem za súkromie, o ktoré sa s nami podelila - tie pikošky z natáčania rôznych filmov boli fakt super a nakopli moju chuť započať filmový maratón od jej úplného kariérneho začiatku. Teda poviem vám, je to sranda, ako nikdy, ale tiež dostávam facky za zabudnuté patriarchálne 80/90-te roky, keď musela každá „správna“ herečka odhaliť minimálne hornú časť tela, inak sa mohla vrátiť domov k hrncom.
...
P.S.: Kým Demi za Striptíz zarobila 12 miliónov, a že v tej dobe bola najlepšie platenou herečkou, jej manžel Bruce zarobil za Smrtonosnú zbraň 3 až 20 miliónov. Finančná výplata medzi mužmi a ženami bola vo vysokých rozdieloch a som rada za „krik“, osvetu, feminizmus a ostatné hnutia poukazujúce na nespravodlivosť a nulovú rovnocennosť, vďaka ktorým je svet a život 21 storočia bližšie k rovnováhe.
...
Rapotala by som ďalej, iná už nebudem, Demi nám toho prezradila naozaj veľa, a preto, ak vás moje dojmy zaujali, prečítajte si ostatné už sami. Stojí to za to! :)
Pomoooc, Nestydaté plavky vyhrávajú cenu nenáročnej ľahko zábavnej koniny, ktorá vám nedá emočné ani inteligentné naplnenie, ale ako letné, žiaľ aj rýchlo zabudnuteľné čítanie môže byť. :D
Čakala som román nadupaný množstvom informácii, ako vznikli odvážno-škandálne a príliš veľa odhaľujúce bikini pozostávajúce zo 4 mini trojuholníkov, ktoré majú zakryť to najpodstatnejšie na ženskom tele (každý prsník sa počíta ako jeden kus ), ale viac mi bola o hlavu otrieskaná romanca hlavného hrdinu (rozmaznaného synáčika zbohatlíka), ktorý si to rozrobil rovno s tromi ženami naraz. :D :D :D
Aj sa s každou schyľovalo ku svadbe a zrušenie zásnub prebehlo bez ujmy na duši aj zdraví, ako zmena jedálnička, t. j. žiadny krik, výčitky, či nárek. Proste Amerika a jej ružové okuláááre. :D
Čert to ber, nebudem sa sťažovať, že som chcela kvalitnejšie a hlavne pravdivé infošky z dielne amerického magnáta na výrobu dámskych plaviek. Bažila som po atmosfére 50/60-tych rokov a dostala som naivné nadržané dievčatá, ktoré svojim chlapským objektom túžby s radosťou hádzali rodidlá. :D
Množenie alebo aspoň ručno-stručné uspokojenie bolo, tak sa mi zdá, prioritou. Ale šak čo, nech si dajú do tela. Nebudem závidieť ešte aj to. :D
Dosť, že každá z nich mala dokonalú postavu (teda v románe sa spomínajú aj ženy s kyprými tvarmi, ale žiadna z „vyvolených“ ich nemala, tak buď som zle počúvala alebo v tých rokoch neexistovali zaoblené Bohyne).
Párkrát som sa z chuti zasmiala, a tak nebudem knihe nič vyčítať. O skutočnej histórii bikín som sa dozvedela na gugulééé, prelustrovala som všetky dostupné články, zaklincovala to Pomádou a ďalej sa kochala dobovými fotkami z pláže v L.A.
Počúvanie audioknihy bolo výborným relaxom v práci počas „uhorkovej sezóny“ a navodzovalo atmosféru chrápajúceho dovolenkára snívajúceho o sexy kúpacom „odeve“, ktorého ošiaľ trvá až do dnes. :)
Priznám sa, ak by išlo o fyzickú knihu, nedočítala by som ju. Bolo to až moc nereálne, americky sladučké, rýchlo zbúchané a povrchné, no audio robí divy a vďaka nemu prečítate aj to, na čo by ste inak neplytvali časom. Ešte k tomu interpretácia Petra Jeniška často pripomínala pána Lábusa, ktorému ženské role idú tak dobre, ako by sa s jednou z nich aj v jednom tele narodil. :D
Ak vás Nestydaté plavky zaujali, skúste pre osvieženie a regeneráciu očí audioknihu. Počas dovolenky, na lehátku alebo len tak, nech niečo šuští vo vzduchu. :)
Vzhľadom na to, že fantasy veľmi nevyhľadávam a „romantasy“ povestné svojimi pikantnými scénami, ktoré prevalcujú aj jednoduchší čarovný svet, je totálne mimo mňa, podžáner „urban“ ma ako jediný donútil uvažovať, v čom môže byť iný a možno vhodnejší pre čitateľa reálnejšieho sveta, za ktorého sa považujem. Keďže sa ma „urban“ maximálne dotýka, neváhala som. S pojmom „špekulatívna fikcia“ som sa doteraz tiež nestretla, o to viac som bola zvedavá (bližšie objasní výborný doslov, aj rozhovor s autorkou Carol).
Aj napriek snahe som sa nedopátrala, pre akú vekovú kategóriu je kniha určená, ale po dočítaní to už viem. Pre dospelých určite nie - množstvo nelogickostí, priam filmových „náhod“, kde čas nehrá dôležitú úlohu, povrchnosť tém a osôb, ktoré sú posledné roky obsahom žeravého kotlíka (lgbt, trans, BI, chudobní, ľudia s tmavou pokožkou, dealeri..) a strašná jednoduchosť písania sa nedajú prehliadnuť a náročnejšiemu čitateľovi nestačia.
Román ma veľa pozitívnych ohlasov a ja úprimne nerozumiem prečo. Iba žeby hodnotili prevažne (mladší?) čitatelia, ktorým nechýba hĺbka, prirodzený a tajomnejší vývoj deja, spoznanie vedľajších postáv (sakra, veď ani neviem, ako vyzerajú), vysvetlenie a nepredvídateľný románik.
Ak má čarodejnica, ktorá svojimi schopnosťami a empatiou pomáha polícii, aj obetiam riešiť prípady zmiznutých ľudí 30 rokov, predpokladám, že sa tak aj bude správať. Omyl! Fakt som krásnu Ísis chcela zbožňovať, ale skôr mi chodilo po rozume, ako ju pravidelne fackám. :D
Najhoršie je, že si z celej knihy pamätám iba to, ako bola stále vyčerpaná, unavená, nestíhala spať, ani jesť, ale všetko ostatné už áno. Okrem toho je tu strašne veľa detailov, ktoré ma rozčuľovali a nezabúdam ani na trápne vsuvky, ktoré ma mali asi rozosmiať. O tom potom, že som stále mala pocit, že (omylom) čítam tretiu časť nejakej série, pretože spoznať „ostatných“, kde sa vzali, tu sa vzali, nebolo možné.
Bola som hodená do deja, v ktorom máločo ladilo a nikde šanca zistiť niečo viac, božechráň dostať odpovede na „asi zbytočné“ otázky.
Všetko mi pripomínalo zjednodušený a rýchly jazyk, akým sa dnes väčšina ľudí rozpráva a ja z toho šaliem. Potom si ale pripomeniem, že Brazílčania sú iní a neriešia tak, ako my Európania (ako ja..).
Poddajú sa textu, nehľadajú reálnosť a radi plačú a snívajú. Dávnejšie som spomenula, že im zo z časti závidím. :)
Veľmi ma mrzí, že nechválim, pretože každú preloženú knihu z portugalčiny si veľmi vážim, aj slobodu spojenú s čítaním tak ďalekej literatúry.
Obálka je pútavá a originálna, v knihe sú ilustrácie, aj čiernobiele fotky mesta So Paulo, ktoré ma viac a viac fascinuje, a ktoré dotvárali atmošku „urban“, ale nestačilo mi to.
Verím však, že si svoje publikum nájde, a tiež chválim snahu autorky priblížiť verejnosti tajomstvo náboženského synkretizmu, t. j. miešanie a kombinovanie náboženských praktík, tradícii a ideí do novej komplexnejšej formy (brazílske mýty a legendy, to je už iná káva). :)
Beriem do úvahy, že „Aha, čarodejnica!“ je autorkinou prvotinou, ale ak chce časom napísať dobrú a kvalitne zostavenú knihu, má čo robiť.
Na začiatku to totiž celkom fungovalo, nápad je viac než zaujímavý (mágia v reálnom meste), ale za polovicou začal môj záujem opadať.
A šak nevadí.
Stáva sa..
P.S.: ak by mal náhodou niekto pocit, že sa vysmievam čitateľom, ktorí túto knihu chvália alebo znevažujem prácu samotnej autorky, tak o toto mi naozaj nešlo. Môj názor na knihu je zrkadlom toho, ako na mňa jej obsah vplýval a že bol pre mňa nepostačujúci. Problémom bolo určite aj to, že sa nikde nedočítate pre akú vekovú kategóriu je kniha určená, a teda treba brať do úvahy, že od tých cca 13-14 rokov je to ok. :)
Jasné, že som si kúpila knihu kvôli Pesovi. :D
Všade, kde sa spomenú štvornohí chlpáči, hneď beriem. :) Keby aj bola kniha slabší priemer, už len kvôli ním nie je pre mňa zbytočným čítaním. Obzvlášť, keď v nich vystupuje pes, ktorý je vlastne najlepšou a najvtipnejšou postavou celého románu. :)
Škoda, že v tomto prípade ho nebolo až tak veľa, ako som si predstavovala, ako som chcela, ale stačilo to na to, aby som ho zaradila medzi milé a nenáročne čítanie v tomto teple pekelnom. :)
Peso je ťažký sebavedomý macher. Čo na tom, že vyzerá ako zaprášená, kedysi asi biela prachovka, ktorej chýba polovica štetín a tvár ma mierne zdeformovanú, ako pri náraze do stĺpa? Žeby prirodzený look alebo charizma? :D Každý sa pri prvom pohľade na neho zhrozí a začne ho ľutovať, ale nemajte obavy. Tvrdohlavý blcháč to má totálne v paži a pravidlá tu určuje on. :D :D
Na háku má aj svojho „nového“ majiteľa, ktorému prischol, ako nešťastná spomienka na bývalku, príliš ezoterickú ženu na to, aby zotrvala vo vzťahu s obyčajným mužom a viedla s ním, božechráň, obyčajný život.
Snaha o útulok bola, ale Peso kuše, je nevrlý a musíte ho so sebou zobrať do práce, inak hrozí, že po návrate domov už nebudete mať kde spať. Viete si predstaviť rozkošne škaredú guľu chlpov, ktorá sa naučí nosiť odkazy z kancelárie do kancelárie, šteká, keď mu prepnete Priateľov, lebo asi miluje Jenniffer Aniston, pamätá si mená a vie, kto je zákerák, na gauč si rozhodne sadne prvý, vyberie si miesto a zazerá, keď si prisadnete? :D
Aj keď vás zo začiatku neznáša, rovnako, ako vy jeho, zvykne si a pri skľúčenosti, smútku a hneve vás zaľahne a nechá pôsobiť svoj upokojujúci účinok telesnej teploty a dotyku. A ono to funguje. Vždy to funguje, lebo každý Peso vie! :)
Príbeh samotný neurazí, ani nenadchne. Hlavné ľudské postavy boli celkom reálne a prostredie reklamnej agentúry a tvorba sloganov, či reklám bola zaujímavá. Intrigy a možná nová láska na pracovisku, nevyhnutné! :D
Nebolo to ale nič prevratné a časom asi aj zabudnem, ale je tu tá jedna duša, na ktorú budem rada spomínať, a to tá Pesova. :)
Ak hľadáte niečo úsmevné, príjemné, ľahké aj dovolenkové, Čakanie na Pesa sa o to postará.
Nick Cave je fakt unikát!
Nie len hudbou, textami, myšlienkami, názormi a miernou (?) posadnutosťou kresťanského Boha, ktorého nemá rád za jeho inšpiráciu, ale aj vyobrazením neľudskosti človeka voči človeku a strachu z nepoznaného/z toho, čomu nerozumieme ako vlastnosti (vrodenej schopnosti), ktorú sme dostali do daru.
Jeho prvotina z roku 1989 „A uzřela oslice anděla“ bola pôvodne nenatočeným scenárom, ktorý pretavil do románu s viacerými hlasmi. Musím uznať, že 3-ročné písanie pod vplyvom drog a alkoholu, ktoré Cave žijúci koncom 80-tych rokov v Berlíne zohnal, presahuje všetko triezve „nudné“ nadšenie z čítania. :D
Nebolo to najľahšie a miestami som fakt bojovala. Finálna verzia románu totiž vyžaduje hlbší ponor a povrchné čítanie si nezaslúži. To radšej knihu zatvorte.
Asi som mimo Nickov inteligenčný kvocient alebo som mala v mladosti namiesto pitia fetovať, lebo nádej, či „svetlo na konci tunela“ som tu naozaj „nevidela“.
Hlavnej postave bolo toľko naložené, že v niektorých momentoch sa náš vkus na hlbšiu poéziu v temnej próze, ktorú Nick Cave vytvoril, rozchádzal. Ak v nej naozaj existuje zrnko nádeje, tak v mojom prípade ju prevalcovali všetky boje zla s ďalším zlom, šialenstvom na hrane sna, vízie a predstáv a depresiou, ktorú čitateľ začne časom pociťovať. :D Nie žeby som ju nevedela chytiť za pačesy a nezatancovala si s ňou srdce lámajúce, no stále vášnivé tango, ale čo je veľa, to je VEĽA. :D
Opäť chvála a bohu dííík za audioknihy! :)
Možno by ma to viac zasiahlo za mladých liet, a možno by som aj vtedy bola na vážkach, či toho temna a nie práve najtriezvejších myšlienok nie je na jednom mieste až príliš, ale.. umelci - takmer spasená melancholicky dumajúca myseľ austrálskeho hudobníka, ktorá sa zvíja v priestore zamračeného neba, zvädnutých kvetov a slastného utrpenia.
Množstvo metafor a myšlienok zachádzali za bežné čitateľské emócie (možno aj hranice).
Ťažké bolo naladiť sa, aj keď viete, že nejde o komédiu, ale ak sa to podarí, môže vám odletieť dekel..
Nie každý deň bola nálada na baladu rockového speváka, no nepopieram, že ide o zaujímavé a kvalitné literárne dielo svojho druhu, ktoré však nebude pre každého. Aj keď som nečítala Malý život, ktorý ma roky odrádza pre jeho prehnané zlo voči jedincovi, hlavný hrdina v Nickovom románe je mu natoľko podobný, až sa čudujem, že nie je prirovnávaný a rovnako ospevovaný až do dnes.
Tiež je pravda, že si už v tomto veku nedokážem pripustiť smutnejšie veci tak, ako kedysi, lebo.. jednoducho už nechcem byť smutná a zdrvená z príbehov, nech sú akokoľvek výborné napísané, či zdokumentované. Za tú opakujúcu sa „temnotu“ by ma síce Nick poslal kade ľahšie, ale kááámo, ty si šialenec, ktorý (asi?) jediný vidí to žiarivé svetlo na konci tunela alebo hore na nebi, či v mori pekelnom, ktoré si napísal. :D
Román má brutálnu atmosféru 40-50 rokov amerického juhu z tej škaredšej strany. Je to samý chľast, zavíjanie hladných psov, agresia, násilie, z ktorého vám je zle a tupota, vďaka ktorej ľudia nič iné nevedia, len sa správať, ako besné zvery. Svojím spôsobom to bol zážitok, na ktorý len tak nezabudnem a aj keď sa mi príbeh priečil, mal istý magnet hnusu a morbídnosti, biblických obrazov v podobe Božieho trestu a diabolského pokušenia, temnej romantiky a nevkusného humoru, ktorý sa len tak nevidí. Vlastne u mňa Cave ešte viac stúpol, aj keď o knihe už nechcem nikdy počuť. :D
Paradox jak hovado, ale je to tak!
Nič viac vám nepoviem, neopíšem dej, ani nenaznačím, o čo vlastne ide. Jeden celý plnohodnotný bod si kniha zaslúži len za to, ako dokázala prekvapiť, znechutiť, zároveň zaujať a nakopnúť ľudskú myseľ k tomu, aby uvažovala o veciach z opačného, ak nie z toho najhoršieho a najsmradľavejšieho konca.
Nuž uznajte sami, nezaujalo vás to (poniektorých)? :D
Odporúčam, aj keď nedávam plný počet bodov.
P.S.: Názov je biblickým citátom z Knihy Numeri, kapitola 22, verše 23-31
