Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Na Ghúla som sa strašne tešila.
Očakávala som niečo v štýle Kingovho TO šmrncnuté deckami zo Stranger Things a z podobných TV programov, v ktorých sú deti hlavnými postavami. So svojimi typickými a predsa jedinečnými povahami vás vždy chytia za srdce a ešte k tomu 80-te roky? Dajte to sem, fofrem. :D
Jeden je bucľatý a stále špinavý od čokolády, druhý múdrejší a zažratý do komiksov a televízneho programu tej doby a tretí statočnejší a mocnejší, lebo namiesto letných prázdnin si povinne a na rozkaz ožratého tatka, správcu cintorína, užíva zakopávanie čerstvých nebožtíkov. Stále to znie fajn, že? :D
Lenže vy očakávate, že hl. postavou je slizké páchnuce zlo v podobe znetvoreného človeka so žltými očami, ktoré sa po dlhých rokoch prebudí a je pripravené opäť požierať. Postupne zisťujete, že je iba vedľajšou, aj keď dôležitou postavou, od ktorej sa odvíja celá akčnosť príbehu a nepoznaný strach z neznámeho. Ghúl si počas dňa v tichosti tuneluje a rozširuje svoju ríšu pod cintorínom, ale v noci nastáva jeho čas. Hoduje na správne prehnitých mŕtvolách a nad ránom si užíva dezert v húževnatej snahe rozmnožiť svoj nechutný druh s uväznenou ľudskou plodnosťou. :(
Znie to hrozne, aj to bolo hrozné, ale stále som čakala na niečo, čo ma ohúri z fantasy-horor sveta a nie krutosťou, ktorá je príliš reálna na to, aby som mohla zabudnúť. :(
To najväčšie zlo totiž čakalo niektorých chlapcov doma, a na to som fakt nebola pripravená. Ak chcel byť autor nechutný a chcel ryť pod kožu, tak sa mu to podarilo. Na konci som sa neubránila zaslzeným očiam a zúfalstvu, že sa veci nemenia tak, ako si dieťa povie „ja nebudem, ako môj tatko“. Realita je však často kópiou zaužívaných vzorcov výchovy a tráum, ktoré sú tak mocné, že im človek nedokáže uniknúť. Prečo je to tak ťažké? :(
Neviem, či som sklamaná alebo čo sa stalo. Bola som pripravená na horor v nadprirodzenom svete, že ma z neho bude triasť pri nočnej návšteve toalety, očakávala som aj nejaký ten humor z detských čias, ale ľudia moji, dostala som mega smutnú a bolestivú drámu s príšerou v tesnom závese, s čím som nepočítala. Či to bola super kombinácia? Asi áno, ale na plný počet bodov to u mňa nie je. V jednom sa ma ale kniha dotkla, no nemôžem/nechcem prezrádzať. Aj po pár dňoch po dočítaní mi je stále smutno.
Ku Ghúlovi sa už nevrátim, ale snažím sa nájsť filmovú verziu z r. 2012 aspoň s titulkami (tvárim sa, že to mizerné hodnotenie som nevidela). :D
Ak by ste niekto rozmýšľali, či to môže čítať dospievajúci pubertiak, tak skôr nie. Nie pre zrúdu menom Ghúl, ktorý rád rozpadajúce sa smradľavé ľudské mäsko a mazľavý podkožný tučik, ale pre zločiny, ktoré vie napáchať sám človek, a z ktorých mi je doteraz nahovno. :(
WOW!
Aj takto by som to mohla zhrnúť, ale nebohá Jacqueline si zaslúži ďalšie ovácie. Moje „wow“ ale nie je o vystrelení zadku zo stoličky, ale o hlbšom zatlačení do miesta, kde knihu dočítate. Táto chvíľa bola umocnená ešte aj tým, že si posledných 20 strán so mnou prečítal môj priateľ. Obaja sme na seba pozerali so slovami „tak toto som nečakal/a“. V kútiku duše sme totiž obaja dúfali, že to dopadne inak. Zároveň si ale nevieme vynachváliť koniec, pre ktorý sa autorka rozhodla.
Predpokladám, že teraz by bolo dobré zodpovedať otázku „čo sa vlastne stalo?“. Ak máte radi atmosféru nepoznanej blízkej budúcnosti, dystopie a jemného závanu fantastiky, tak prosím, nehľadajte odpovede. Zničíte si zážitok, ktorý román ponúka cez pomalšie, ale za to napínavé a mimoriadne rozprávačské umenie. Intímne a s psychologickým obrazom zoznamuje čitateľa s jednotlivcom bez identity a mena, počnúc rokmi jeho existencie v skupine a v čase, ktorý nemožno zaškatuľkovať do konkrétnej doby, krajiny, či územia a možno ani do planéty Zem. Môžete len polemizovať, čo je reálne, čo podstatné a čo hrá vedľajšiu rolu alebo kulisu.
Úžasné je vnímanie hrôzostrašnej tragédie očami hlavnej hrdinky, ktorá vedie nekonečný monológ. Žiadne kapitoly, len súvislý text bez zbytočného sentimentu, skôr spriatelený s drsnou stručnosťou. Prečo práve tieto ženy? ženy bez pamäte, žijúce v klietke pod povrchom, ako taká háveď v pasci, z ktorej niet úniku a ešte k tomu strážené mužmi s bičom v ruke, plné spomienok na šťastnú minulosť, ktorá je nenávratne preč. Je to iba zlý sen alebo ide o nejaký experiment?
Nevadili mi chýbajúce odpovede. Prijala som dej a miesto tak, ako ich autorka nastolila a začala som sa zamýšľať nad vlastnou schopnosťou prispôsobiť sa v rovnakej situácii. Prežívanie, zmýšľanie a odhodlanosť našej malej hrdinky, ktorá dospieva v mladú, postupne dozrieva v staršiu ženu prevalcovalo všetko, čo sa zdá byť na prvý pohľad dôležité a desivé. Čo je však v skutočnosti naozaj desivé? Pre každého čitateľa to môže byť niečo iné a z knihy si vyberá, ako zo švédskych stolov.
Bolo zvláštne až dojemné uvedomiť si, že ak ste nepoznali hudbu, nevedeli poriadne čítať ani písať, nemali ste predstavu ako vyzerá, tobôž, ako sa používa zbraň, či rôzne elektronické pomôcky alebo ako chutí pomaranč, oslobodilo vás to od väčšieho smútku, clivoty a túžby po tom, čo ste zrazu stratili. Nevedomosť bola v tomto prípade výhrou a odbremenila človeka od úzkosti, nostalgie a nebezpečnej rezignácie. Čo z toho ale, keď na celom rovnako vyzerajúcom svete ostanete sama? A ste naozaj sama?
~
„Svet, ktorého som potomkom, je mi úplne cudzí. Nikdy som nepočula hudbu, nevidela maľby, nečítala som knihy toho sveta.. Poznám len kamenistú pláň, putovanie a pomalé strácanie nádeje, som neplodná ratolesť rasy, o ktorej nič neviem, dokonca ani to, či zmizla. Možno ľudstvo niekde pod hviezdami prekvitá a netuší, že jedno dievča jeho krvi ukončuje svoj život v tichu. S tým nič nezmôžeme. Mám pocit, že pri týchto myšlienkach by som sa mala rozplakať.. Nie som schopná plakať za niečím, o čom som nič nevedela.“
~
Neviem, ako uzavrieť moju „úvahu“. Som ohúrená, a to až natoľko, že mi nevadí, že som dnes vo svojej knižnici našla prvé SK vydanie z r. 2000, na ktoré som totálne zabudla.
Vlastne sa teším, že mám dva rôzne preklady v rozmedzí 25-tich rokov, ktorých odlišnosť bude určite citeľná.
Z útržkov súkromia židovskej spisovateľky, ktorá mala to šťastie, že ušla pred nacistickým besnením viem ešte viac porozumieť psychologicko-intímnemu pitvaniu ľudskej, v tomto prípade ženskej duše. Časť jej rodiny bola zavraždená v Osvienčime a jej osobné skúsenosti s antisemitizmom ju inšpirovali k vytvoreniu postapokalyptického prostredia v ocenenom románe „Ja, čo som nikdy nepoznala mužov“, od ktorého som sa nevedela odlepiť, a ktorý vrelo odporúčam.
~
„Nepochybujem, že nikto nikdy nepríde. Dvere nechám otvorené a svoj príbeh na stole, kde naň bude pomaly sadať prach. Jedného dňa prírodné katastrofy, ktoré lámu planéty, zničia aj pláň, úkryt sa prepadne na hŕbku úhľadne poukladaných papierov, rozsypú sa do trosiek, nikdy neprečítané.“
~
WOW!
Aj takto by som to mohla zhrnúť, ale nebohá Jacqueline si zaslúži ďalšie ovácie. Moje „wow“ ale nie je o vystrelení zadku zo stoličky, ale o hlbšom zatlačení do miesta, kde knihu dočítate. Táto chvíľa bola umocnená ešte aj tým, že si posledných 20 strán so mnou prečítal môj priateľ. Obaja sme na seba pozerali so slovami „tak toto som nečakal/a“. V kútiku duše sme totiž obaja dúfali, že to dopadne inak. Zároveň si ale nevieme vynachváliť koniec, pre ktorý sa autorka rozhodla.
Predpokladám, že teraz by bolo dobré zodpovedať otázku „čo sa vlastne stalo?“. Ak máte radi atmosféru nepoznanej blízkej budúcnosti, dystopie a jemného závanu fantastiky, tak prosím, nehľadajte odpovede. Zničíte si zážitok, ktorý román ponúka cez pomalšie, ale za to napínavé a mimoriadne rozprávačské umenie. Intímne a s psychologickým obrazom zoznamuje čitateľa s jednotlivcom bez identity a mena, počnúc rokmi jeho existencie v skupine a v čase, ktorý nemožno zaškatuľkovať do konkrétnej doby, krajiny, či územia a možno ani do planéty Zem. Môžete len polemizovať, čo je reálne, čo podstatné a čo hrá vedľajšiu rolu alebo kulisu.
Úžasné je vnímanie hrôzostrašnej tragédie očami hlavnej hrdinky, ktorá vedie nekonečný monológ. Žiadne kapitoly, len súvislý text bez zbytočného sentimentu, skôr spriatelený s drsnou stručnosťou. Prečo práve tieto ženy? ženy bez pamäte, žijúce v klietke pod povrchom, ako taká háveď v pasci, z ktorej niet úniku a ešte k tomu strážené mužmi s bičom v ruke, plné spomienok na šťastnú minulosť, ktorá je nenávratne preč. Je to iba zlý sen alebo ide o nejaký experiment?
Nevadili mi chýbajúce odpovede. Prijala som dej a miesto tak, ako ich autorka nastolila a začala som sa zamýšľať nad vlastnou schopnosťou prispôsobiť sa v rovnakej situácii. Prežívanie, zmýšľanie a odhodlanosť našej malej hrdinky, ktorá dospieva v mladú, postupne dozrieva v staršiu ženu prevalcovalo všetko, čo sa zdá byť na prvý pohľad dôležité a desivé. Čo je však v skutočnosti naozaj desivé? Pre každého čitateľa to môže byť niečo iné a z knihy si vyberá, ako zo švédskych stolov.
Bolo zvláštne až dojemné uvedomiť si, že ak ste nepoznali hudbu, nevedeli poriadne čítať ani písať, nemali ste predstavu ako vyzerá, tobôž, ako sa používa zbraň, či rôzne elektronické pomôcky alebo ako chutí pomaranč, oslobodilo vás to od väčšieho smútku, clivoty a túžby po tom, čo ste zrazu stratili. Nevedomosť bola v tomto prípade výhrou a odbremenila človeka od úzkosti, nostalgie a nebezpečnej rezignácie. Čo z toho ale, keď na celom rovnako vyzerajúcom svete ostanete sama? A ste naozaj sama?
~
„Svet, ktorého som potomkom, je mi úplne cudzí. Nikdy som nepočula hudbu, nevidela maľby, nečítala som knihy toho sveta.. Poznám len kamenistú pláň, putovanie a pomalé strácanie nádeje, som neplodná ratolesť rasy, o ktorej nič neviem, dokonca ani to, či zmizla. Možno ľudstvo niekde pod hviezdami prekvitá a netuší, že jedno dievča jeho krvi ukončuje svoj život v tichu. S tým nič nezmôžeme. Mám pocit, že pri týchto myšlienkach by som sa mala rozplakať.. Nie som schopná plakať za niečím, o čom som nič nevedela.“
~
Neviem, ako uzavrieť moju „úvahu“. Som ohúrená, a to až natoľko, že mi nevadí, že som dnes vo svojej knižnici našla prvé SK vydanie z r. 2000, na ktoré som totálne zabudla.
Vlastne sa teším, že mám dva rôzne preklady v rozmedzí 25-tich rokov, ktorých odlišnosť bude určite citeľná.
Z útržkov súkromia židovskej spisovateľky, ktorá mala to šťastie, že ušla pred nacistickým besnením viem ešte viac porozumieť psychologicko-intímnemu pitvaniu ľudskej, v tomto prípade ženskej duše. Časť jej rodiny bola zavraždená v Osvienčime a jej osobné skúsenosti s antisemitizmom ju inšpirovali k vytvoreniu postapokalyptického prostredia v ocenenom románe „Ja, čo som nikdy nepoznala mužov“, od ktorého som sa nevedela odlepiť, a ktorý vrelo odporúčam.
~
„Nepochybujem, že nikto nikdy nepríde. Dvere nechám otvorené a svoj príbeh na stole, kde naň bude pomaly sadať prach. Jedného dňa prírodné katastrofy, ktoré lámu planéty, zničia aj pláň, úkryt sa prepadne na hŕbku úhľadne poukladaných papierov, rozsypú sa do trosiek, nikdy neprečítané.“
~
Prekvapenie náhodného výberu.
Nepamätala som si, prečo ju vlastním, ale dôverovala som jej miestu v knižnici. Keď si teraz čítam obsah románu na prebale, neviem neviem, či by som ho dokázala lepšie opísať. Ostanem teda pri pocitoch a dojmoch z dočítaného a podelím sa o ne.
Autora som nepoznala a fakt ma štve, že nemám hlavu na mená, lebo keby sa na našom trhu objavila ďalšia jeho kniha, siahnem po nej, ako „po údenom“. Tiež ma štve, že od autora bola preložená až jedna jediná, ale chápem - je to Sýrčan aktuálne žijúci v Berlíne (pre svoju úprimnosť a odvahu v písaní musel utiecť pred režimom Bašára Asada, ktorý neváhal likvidovať intelektuálov tohto druhu) a preložiť román zo sýrskej arabčiny nie je také jednoduché, ako napr. z ENG (Ticho a vřava bola preložená z francúzštiny a dodnes je v Sýrii zakázaná).
Sirresov štýl rozprávania a psychologicko-detailný opis konania a logiky hlučného davu, či diania v spoločnosti je úžasný!
Tému románu by som si dobrovoľne nevybrala, úprimne povedané, nie je ani na okraji môjho záujmu, obzvlášť v dnešnej dobe, ktorá sa začína podobať na toto knižné šialenstvo a davovú psychózu, rozumej lásku skríženú s pomäteným fanatizmom k diktátorovi, ktorého triezvy a zdravo zmýšľajúci človek - individualista, ktorý je sám sebou - naozaj nebude mať rád, ale kniha mala skvelé hodnotenie, tak som neodolala a neľutujem.
~
„K čemu je dobré vysílat v rádiu písně blábolící o lásce a zlomeném srdci? To přece nemá žádný smysl! Proč deprimovat lid? Když už se musí vysílat nějaká milostná píseň, pak je nezbytné, aby šlo o lásku k Vůdci. Koneckonců veškeré emoce mají směrovat k Vůdci: vřelá náklonnost, láska, vášeň, milostný zápal, okouzlení. Naproti tomu, pokus se podobné city vztahuji k nějaké obyčejné holce, všichni víme, že se tu jedná o čirou dekadenci.“
~
Nevedela som sa od nej odtrhnúť. Rozobrať priebeh jednej oslavy a povinného velebenia Vodcu na počesť jeho 20-ročnej nadvlády plnej vyhrážok, zákazov a šírenia strachu, kedy jedinou reakciou ľudí vo východnej zemi, nepomenovanej, ale predsa rozpoznanej Sýrii bola účasť veľkého sprievodu aj za cenu smrti ušliapaním besného davu, prípadne, ak ste boli bezvládny, museli ste v TV pozerať sprievod a Vodcov priam metamfetamínom poháňaný nekonečný monológ na plné gule, inak by ste dostali nie len po hube, ale aj pár rokov v chládku, toto všetko dokáže bezkonkurenčne vyrozprávať iba človek, ktorý to zažil.
Ešte aj to pekelné leto a jeho horúčavu ste cítili na pokožke, až sa vám z toho lepil krk. Vďačne púšťajúc klímu som ľutovala všetkých, ktorí ju v knihe nemali a musel im stačiť rozheganý ventilátor s víriacim horúcim vzduchom.
Sýria na prelome 50/60-tych rokov poznala demokraciu, ale po nástupe Háfize Asada, začala trvajúca diktatúra a o vláde jeho syna som radšej ticho. Ak vás táto téma zaujíma, povenujte sa jej čo i len hodinku a budete mať dosť. Ďakujem autorovi za rozšírenie obzorov, aj za zmienku o prvom objave povahy orientálneho režimu (4 str. pred Kristom), keď Alexander Veľký dobil Perziu. Zatiaľ čo v gréckych Aténach išlo o vzťah panovníka k občanovi, v Oriente to bola skôr otázka nadvlády (monarcha-boh nad ostatnými bytosťami). Či už v Perzii, Egypte alebo Číne, všade tam sú panovníci bohmi a ich poddaní sú otrokmi.
~
„Proto taky je v představách obyvatel Západu absolutní moc považována za čistě východní zlo. Toto dobrovolné podřizovaní Orientálců svým vladařům bylo důvodem, proč filozof Hegel řekl „v Orientu je jedinou svobodnou osobou panovník“.
~
Nihadov krátky román sa nás dotýka viac, než by sme si mohli myslieť. Ukrýva hrôzostrašné myšlienky, ktoré sú stále živé, živené a praktizované. Nedokážem porozumieť osobe, z ktorej moc nadvlády vytvorí nenažranú a chamtivú osobu bažiacu po ovládaní, ničení a zabíjaní. Nepáči sa mi, že má diktatúra na tejto zemi stále svoje chránené posvätné miesto a dúfam, že v našej krajine nikdy nedospejeme k úplnej strate demokracie. :/
Akú silu má ticho v hlučnom dave je hádam každému jasné (v oboch smeroch), ale keby aj nie, tak iba dodám, že je zdraviu, hlavne mentálnemu, prospešné naučiť sa nepočúvať a „vypnúť zvuk“.
~
„..kdyby tak všechen ten hluk, co nadělá člověk, mohl ustat, zůstaly by jenom lahodné a libozvučné zvuky přírody, třeba jako tenhle, který působí vánek, když fouká do stromu se zaprášeným a truchlivým listím.“
~
Nebudem ju opäť čítať, mrazí ma z nej aj po pár dňoch, ale odporúčam ju každému, kto vie aj vo „vymyslenom“ príbehu nájsť krutú pravdu diktátorského režimu a nebojí sa/nemá problém o tom premýšľať.
V čase, keď som načala škandalóznu predlohu „jednej noci za milión dolárov“ obehla svet smutná správa o smrti talentovaného herca a úžasného človeka Roberta Redforda. :(
Ďalším šokom bola knižná postava bilionára, ktorým nebol biely Američan, zbohatlík na finančnom trhu, ktorého som poznala z filmu, ale arabský šejk Ibrahím. Obavy, či si budem vedieť predstaviť niekoho iného, ako štramáka Roberta pominuli po pár stranách, a môže za to dobre napísaný román, v ktorom nie je núdza o dialógy, emócie každého druhu a príjemnú nevyčerpávajúcu životnú filozofiu.
Veľmi oceňujem, že autor okrem hlavnej témy „čo všetko urobíme za peniaze“ rozobral aj iné. V jadre veci mám jasno, ale ako by ste reagovali vy, keby ste dostali ponuku na jednu noc so sympatickým viac než zdravo sebavedomým, a teda príťažlivým chlapom, ktorý by za vaše telo a rozkoš ponúkol jeden milión? :)
Včera som si po rokoch opäť pozrela film (v r. 1993 vyšiel film, aj knižný preklad v CZ a SJ) a slintala nad mladučkým Woodym Harrelsonom (chvála bohu, že rolu nezobral Johny Depp, ani Tom Cruise, či Val Kilmer, John Cusack, nie že by neboli dostatočne hottt :D), ktorému zožeriem všetko aj v jeho aktuálnom veku. Zrazu sa mi kniha s filmom zliali dokopy a šejk Ibrahím sa nadobro vyparil. :D
Nuž, Redford je Redford, aj keď s odstupom času musím priznať, že živočíšny sultán sa mi do nočných hodín predsa len hodí viac. :P
Žiadna prehrotená romantika, či silené posteľové scény, sladkosť skôr trpká a citlivosť témy, tak akurát, aby čitateľa nepiclo. :)
Samozrejme, že tu boli situácie, ktoré boli na môj vkus „zastaralé“, ale ani mne nič lepšie nenapadlo. :D
Som spokojná a nadšená z toho, čo všetko dielo ponúka, rieši a rozoberá.
Ide o psychologicko-morálno-filozofické nahliadnutie do života ľudí, ktorí sú buď bohatí alebo nemajú nič, iba blbý nápad ísť do kasína a nechtiac tam prehrať všetky svoje peniaze. :D
Väčšina chlapov má „od prírody“ danú potrebu zabezpečiť svoju partnerku a rodinu. Beriem to ako prirodzenú vlastnosť, ktorá sa mi páči, ale občas sa niektorým vymkne spod zdravej kontroly a nedokážu pripustiť, že žena nepotrebuje blahobyt, aký jej chcú poskytnúť. Joshua Kanea, potomka preživších holokaustu a manžela Joany, ktorú neustále opisoval ako tú najkrajšiu ženu na svete, mi v tomto prípade bolo ľúto. Vytvoril si akúsi predstavu a cieľ, ktoré sa nedali dosiahnuť poctivosťou. Aj napriek vysnenej a dobre platenej práci architekta mu stále niečo chýbalo. Chcel tvoriť, chcel viac, chcel byť sám viac, lebo takto je to správne.
Začala som uvažovať, či to nebolo tým, že ho neopúšťala židovská ctižiadostivosť a „láska k peniazom“. Ťažko niesol dopad 2 sv. vojny na jeho rodinu. Sám spisovateľ musel v tých rokoch emigrovať z Francúzska do Ameriky, kde sa stal jej plnohodnotným občanom. Aby to ale nevyznelo, že Joshua škatuľkujem za jeho židovské korene, jeho silné zásady voči Nemcom, pre ktorých nechcel pracovať plne akceptujem, iná by som zrejme nebola, len.. lipnutie na minulosti, ktorej sa niekedy nedá odpustiť, ničí našu prítomnosť a spokojnosť v budúcnosti.
Z jeho povahy ste cítili, že nie je rodený Američan, a o to viac ma ako postava zaujal. Mala som k nemu bližšie, ako k ostatným a som rada, že nám príbeh rozpráva ON.
Nejde o prevratné dielo, asi sa k nemu už nevrátim, ale dobre sa čítalo. Nechýbala jedinečnosť manželského páru, ich zaujímavé názory a postoje, či prirodzenosť. Zmýšľala som o nich, ako o dvoch autistoch žijúcich vo vlastnej bubline.
Sama som polemizovala, čo pre mňa znamená láska, vernosť, moja hrdosť a dôstojnosť, či „cena“, ktorej som hodná. Pre mňa sú peniaze až na 4-5 mieste, čiže ja som nepredajný kus a nebudem o tom ani uvažovať. :D
Denne však vidíme, čo dokážu urobiť s ľuďmi. Hýbu ich charakterom, ich skutkami a v jedinej sekunde dokážu oslabiť morálne zásady a hranice partnerského vzťahu. Niekto ich, naopak, považuje za svoju slobodu a istotu. Súhlasím, bez peňazí nie je žiadna väčšia zábava (ani alkohol si len tak nevypálite), ani 100%-tna istota pokojného spánku, ale každý to máme inak.
Dočítala som k spokojnosti a knihu označujem za chvályhodnú oddychovku. Ak vás láka zhmotnená skrytá túžba, pokušenie, podľahnutie a následky, ktoré môžu zničiť všetko, čo ste doteraz vybudovali, hor sa do nej.
Ako kritika modernej spoločnosti, ktorá sa hodnotí na základe úspechu a výšky vášho bankového účtu začiatkom 90-tych rokov je to vo všetkej počestnosti skvelé.
Budem úprimná táto kniha nie je pre mňa. :/
Nechala ma chladnou aj po druhom dopočúvaní, o ktorom som si myslela, že mi odkryje potenciál, ktorý videli iní. Som tiež sklamaná. Nie z románu ako knihy, ale z faktu, že z neho nič necítim. Aktuálne ani neviem, či ešte siahnem po ďalšej Barnesovej knihe, ale niekde som „počula“, že každá je svojim spôsobom iná, a to ma celkom zaujalo. :D
Na druhú stranu viem presne prečo ho čitatelia zbožňujú a chvália. Autorov dar reči, opisov, polemizovania, uvažovania, filozofovania, krásnych myšlienok, neskutočného rozpitvávania a všetkého ostatného, čo v podobných textoch býva je veľmi svojský a hutný, ba priam až vyčerpávajúci. Tu vznikajú iba dve cesty - buď sa zapáči alebo nie. A ja patrím k tým, ktorým Julianov štýl srdce nerozdrapil. Namiesto toho mi ale unavil celého človeka. :D Myslím, že keby toho nekonečného uvažovania o láske a vzťahoch, ľudskej pamäti, na ktorú sa nedá spoľahnúť tak, ako si myslíme (pre mňa po určitú hranicu znesiteľné, ale následne už iba nudné) bolo menej, asi by sa mi román páčil, ale to by potom už nebol ospevovaný Barnes. :)
Upútal ma vzťah 19-ročného Paula a 48-ročnej Suzany, ktorý netrval iba jedno leto, a v ktorom nešlo iba o intímnosti, často dominantné na začiatku takmer každého vzťahu-nevzťahu. Páčil sa mi nápad 3 chronologických častí, vždy z iného uhľa Paulovej osoby - zaujímavé spestrenie. Spomienkové rozprávanie, ktoré postupne odhaľovalo a išlo do hĺbky celej ich lásky a ňou poznačeného okolia ma raz bavilo, inokedy zase nechávalo ľahostajnou a miestami dokonca pripomínalo typicky Kingovské odbáčanie od témy, ktoré neznášam. :D Roky, počas ktorých sa všetko menilo, dozrievalo a, bohužiaľ, aj ničilo, smerovali k tomu najhoršiemu, čo som zo začiatku absolútne nečakala a za to dávam plusový bod. Postupne som si ale začala uvedomovať, že mi všetok ten smútok ubližuje a kazí náladu.
„Jediný příbeh“ má hlavu aj pätu, aj svoj význam a verím, že dokáže vcucnúť. Vravím si, že to môže byť tým, že mám aktuálne krásne životné obdobie, som šťastná a spokojná a aj keď milujem drámu a pôsobivý srdcabôľ, mám hranicu hĺbky, ktorú nezvládam a myslím, že Barnesov ponor do utrpenia, demencie, alkoholu, ubližovania na zdraví, psychologických obrazov a nešťastia bol tak hlboký, že som sa začala topiť. :)
Ale veď nevadí. Ako vždy v takýchto prípadoch, idem ďalej. :)
„Ano, láska pro něj byla katastrofa, ostatně i pro Siuzn.. očima projel několik přeškrtaných záznamů a pak notes zase vsunul do šuplíku. Možná, že celý život jenom ztrácel čas, možná, že lásku definici zkrátka zachytit nejde. Možná ji dokáže zachytit jenom příběh.“
Listujem si časopisy, lebo taká je teraz chuť.
Pozerám miniseriály a očumujem obrázky ulíc, ako keby skrývali nejaké príbehy, no žiadny ku mne ešte nedorazil. Sú málovravné alebo ja ľahostajná? Každopádne sa dostavila čitateľská kríza jak bič a už týždne sa mi nič nechce, nič ma neláka, nepriťahuje a zrejme moja hlava konečne dovolenkuje. :D
...
Síce som sa podvolila tomuto nemilému stavu (myslím krízu, nie dofču), ale môj vnútorný koťuha sa nevzdal a presne vedel, čo zaberie malá bagalovka s názvom Poviedka. :)
Čítala som aj minulý ročník a s radosťou môžem povedať, že Poviedka 2024 je silnejšia a zaujímavejšia, ako jej predchodkyňa 2023.
...
V prevahe sú ženské autorky, a teda ženské poviedkové hrdinky. Výherné prvé miesto ma na moje veľké prekvapenie vôbec neoslovilo (schválne som si meno autora/rky dohľadala až po zavretí knižočky, nech ma to neovplyvňuje), ale v ten deň to bol „blbec náladovec“, tak mi možno uškodil.
Nič to ale, nakoľko som si hovela v ostatných a pogooglila, ktorých tvorba je už na svete. Po dočítaní zborníka sa plne stotožňujem s predslovom predsedu poroty, ktorý ma sprvoti dosť vystrašil. :D
...
Kto chce v dnešnej dobe čítať o ďalších a ďalších útrapách jednotlivca a ešte Slováka? Akože pardon bez pardonu, ale už mi všetci leziete na nervy. Chápem, že vypísať sa je tá najlepšia terapia bez platenia a aktuálne dianie v spoločnosti je, aké je a určite podkuruje depresívnejšej nálade a starostiam, ale naozaj je nemožné veseliť sa a smiať v písomnej forme?
Aký to smútok uvalilo na moje (naivné?) presvedčenie, že v súkromných bublinách to funguje všetkým a všade. Čiže opäť žiadna zábava, takmer žiadny smiech, iba malé uchechtnutia a pár úsmevných chvíľ. Mrzí ma to, no na druhú stranu rozumiem a chápem, len som nečakala toľkú „ťažobu“ v ponurej nálade.
...
Z pohľadu textu, štýlu, uchopenia momentu a stavu, prítomného okamihu a pocitov sa mi páčila väčšina. Som zvedavá na knihy tých, ktorí ma oslovili a držím palce v písaní tým, ktorí majú možnosť vydať svoj debut.
Rovnako potešila včerajšia správa, že vydavateľstvo KK Bagala dostalo krásnu finančnú podporu od bežných ľudí/čitateľov, vďaka ktorej vzrástol edičný plán z pôvodných 10 kníh na 20-sať. Obrovská gratulácia, keď už sa štát prestal starať a kradne aj v tejto oblasti! :(
...
P.S.: Aj napriek sebeckejšiemu pitvaniu jednotlivcov a ich emočného vnútra v takmer každej poviedke, ma dojemne potešilo, že táto rozkošná maličkosť stála v hojnom počte pri pokladni v Martinus stánku na festivale Pohoda, pretože ona je presne to „slovenské a žiadne iné“, čo chcete počas oddychového leta čítať. :)
...
U mňa to zabralo a zo srdca ďakujem!
Pomoooc, Nestydaté plavky vyhrávajú cenu nenáročnej ľahko zábavnej koniny, ktorá vám nedá emočné ani inteligentné naplnenie, ale ako letné, žiaľ aj rýchlo zabudnuteľné čítanie môže byť. :D
...
Čakala som román nadupaný množstvom informácii, ako vznikli odvážno-škandálne a príliš veľa odhaľujúce bikini pozostávajúce zo 4 mini trojuholníkov, ktoré majú zakryť to najpodstatnejšie na ženskom tele (každý prsník sa počíta ako jeden kus), ale viac mi bola o hlavu otrieskaná romanca hlavného hrdinu (rozmaznaného synáčika zbohatlíka), ktorý si to rozrobil rovno s tromi ženami naraz.
Aj sa s každou schyľovalo ku svadbe a zrušenie zásnub prebehlo bez ujmy na duši aj zdraví, ako zmena jedálnička, t. j. žiadny krik, výčitky, či nárek. Proste Amerika a jej ružové okuláááre. :D :D
...
Čert to ber, nebudem sa sťažovať, že som chcela kvalitnejšie a hlavne pravdivé infošky z dielne amerického magnáta na výrobu dámskych plaviek. Bažila som po atmosfére 50/60-tych rokov a dostala som naivné nadržané dievčatá, ktoré svojim chlapským objektom túžby s radosťou hádzali rodidlá. :D
Množenie alebo aspoň ručno-stručné uspokojenie bolo, tak sa mi zdá, prioritou. Ale šak čo, nech si dajú do tela. Nebudem závidieť ešte aj to. :D
Dosť, že každá z nich mala dokonalú postavu (teda v románe sa spomínajú aj ženy s kyprými tvarmi, ale žiadna z „vyvolených“ ich nemala, tak buď som zle počúvala alebo v tých rokoch neexistovali zaoblené Bohyne).
...
Párkrát som sa z chuti zasmiala, a tak nebudem knihe nič vyčítať. O skutočnej histórii bikín som sa dozvedela na gugulééé, prelustrovala som všetky dostupné články, zaklincovala to Pomádou a ďalej sa kochala dobovými fotkami z pláže v L.A.
...
Počúvanie audioknihy bolo výborným relaxom v práci počas „uhorkovej sezóny“ a navodzovalo atmosféru chrápajúceho dovolenkára snívajúceho o sexy kúpacom „odeve“, ktorého ošiaľ trvá až do dnes.
...
Priznám sa, ak by išlo o fyzickú knihu, nedočítala by som ju. Bolo to až moc nereálne, americky sladučké, rýchlo zbúchané a povrchné, no audio robí divy a vďaka nemu prečítate aj to, na čo by ste inak neplytvali časom. Ešte k tomu interpretácia Petra Jeniška často pripomínala pána Lábusa, ktorému ženské role idú tak dobre, ako by sa s jednou z nich aj v jednom tele narodil. :D
...
Ak vás Nestydaté plavky zaujali, skúste pre osvieženie a regeneráciu očí audioknihu. Počas dovolenky, na lehátku alebo len tak, nech niečo šuští vo vzduchu. :)
Mrzí ma, že ma Kniha leta neohúrila. Občas som sa nudila a celkom pekne a realisticky napísaný príbeh ma nelapil ako som „chcela“.
Dokonca tu boli situácie, kde som absolútne nechápala, prečo babka alebo jej vnučka Sofia reagovali tak, či onak. Bolo to mimo moju povahu, moje názory, môj pohľad na svet a život, ale aj to vie niekedy zaujať. Nikto z postáv mi však neprirástol k srdcu, a to ma mrzelo ešte viac. :/
...
A tak príbeh o jednom lete a spomienkach naň po mne stiekol a dávam si načas, keď o ňom píšem až po 2 týždňoch. Na druhú stranu je knižka vhodná na oddychové a nenáročné čítanie práve počas leta, čiže názov je viac než výstižný a poniektorí dostanete to, čo ponúka.
...
Intímne napísaný lyrický román o vzťahu starej mamy a jej vnučky sa odohráva na ostrove Klovharun vo Fínskom zálive. Síce sa názov ostrova v knihe nespomína, ale Tove na ňom prežila veľkú časť svojho života, a tak nečudo, že sa stal veľkou inšpiráciou, ako aj more, ktoré nadovšetko milovala. Uznávam, že niektoré myšlienky a babkine prežité spomienky mali hrejivú emóciu, no nebolo ich dostatočne veľa na to, aby som knižku objala a chcela si ju ponechať.
~
„Je niečo veľmi príjemné na tom, keď sa príbeh vašej staroby odohráva v lete. Všetko stíchne, každý sa vyberá svojou cestou, ale napokon sa stretneme na pláži, dívajúc sa do slnka, ktoré sa pokojne snúbi s horizontom.
Upili si hlt sherry.“
~
Fínku Tove Mariku Janssonovú píšucu po švédsky, maliarku a ilustrátorku vnímam už pár rokov a nie je to kvôli jej sérii rozprávok pre deti (Muminovci). Zaujala ma, ako nie jedna z mála umelcov, ktorí milovali rovnaké pohlavie, a ktorí sa počas 2 sv. vojny snažili vytvoriť niečo pekné, čo by ľudí potešilo a odvrátilo ich žiaľ z vtedajšej hrôzy. Je to paradox, ale bez tejto nezmyselnej vojny by zrejme Muminovci nevznikli.
...
Je považovaná za jednu z najvýznamnejších osobností škandinávskej literatúry 20. storočia. Mala zmysel pre detail vecí, ktoré nám ostatným prídu samozrejmé.
Citlivou empatiou dokázala opísať intímnosť vzťahov, ktoré neboli dokonalé, ale za to boli skutočné plné smiechu, radosti, záujmu, nevrlosti, zlosti, strachu aj bežnej nudy, premýšľania, polemizovania a jednoduchého bytia.
...
Moje srdne síce neroztopila, ale viem prečo sa tak páči, prečo je vyhľadávaná. Ak niekto dokázal rozosmiať ľudí v tom najsmutnejšom a najškaredšom období ich životov, zaslúži ci ocenenie na všetky roky rokov, ktoré ľudstvo ešte čakajú.
...
Vizuálna stránka knihy je viac, než zaujímavá a pekná. Je v nej nápad, ktorý oceňujem a vďaka ktorému som si ju kúpila. V určitých chvíľach ma prinútila spomaliť a vnímať šíre okolie, opísanú vôňu pobrežia, skál, vetra i silu mora, ku ktorému nemám vzťah.
Po prečítaní, žiaľ, zabúdam rýchlosťou, ktorú knihe neprajem, ale verím, že iným urobí radosť. Potešili aj autorkine ilustrácie, ktorými doplnila jednotlivé kapitoly, lepšie povedané mini poviedky o vzťahu, na ktoré žiadne dieťa nezabúda.
„Jedinou cestou ven, je cesta dovnitř.“
...
Demi mám rada celý život. Spája sa mi s ňou detstvo a začínajúca puberta, lebo práve vtedy som videla jej najznámejšie filmy Duch, G.I. Jane a Striptíz (tajne cez pootvorene dvere spálne, samozrejme). :D Pamätám si ale aj obdobie, keď sa po nej „zľahla zem“. Prečo? to mi už vyšumelo z hlavy, ale kniha a jej audio verzia mi to pripomenuli. Sranda inak, že pri čítanej slovenčine a počúvanej češtine som nemala vždy rovnaké pocity.
...
Deminu úprimnú a ničím neprikrášlenú spoveď som chytila do rúk s cieľom uvoľniť priestor v knižnici novej knihe a vôbec som nepočítala s tým, že ma jej súkromie ovalí, ako prudký vietor. Neskutočne ma to bavilo. Možno aj preto, že som poznala skoro všetky spomínané mená a informácie o nich boli pre mňa tou správnou šuškandou a nostalgiou. :D
...
Ako sama povedala, nenapísala knihu preto, aby sa zviditeľnila, či opäť zapáčila alebo aby ohúrila a niekomu niečo vysvetlila. Napísala ju pre seba, pre svoje dcéry a pre dcéry jej dcér. Do vyzretého štádia priznania si vlastných chýb a pripustenia nesprávnych vzťahových vzorcov, ktoré odkukala od mami a ona od svojej mami, musela dozrieť a prekonať pár ťažších životných chvíľ. Nečudovala som sa, keď si zlomené srdce liečila alkoholom, či drogami. Prostriedky na to boli, ako aj dostupnosť na trhu.. ale hlavné bolo, že vedela, kedy prestať.
...
Ani raz som nemala pocit, že fňuká, že hrá na city, že sa sťažuje alebo že by sa predvádzala. Detstvo mala také na hovno, že nebol čas na vzlyky. Namiesto hier sa mladunká Demi starala o ožratú a nadrogovanú matku, ktorá si párkrát siahla na život a každú manželovu neveru odpustila zmenou trvalého bydliska. Ničomu to pravdaže nepomohlo, ale keď máte v rodine zvyk, kde sa manželova nevera akceptuje, ba priam je považovaná za niečo normálne, konáte zväčša rovnako.
...
Nechcela byť obrazom svojej mami, ktorá bažila po pozornosti ako typický narcis a pokojne na to zneužívala vlastné dieťa. Demi konala v prospech okolia a seba dávala na posledné miesto. Prispôsobovala sa a zniesla by aj modré z neba, a práve to jej škodilo. Pri niektorých jej spomienkach mi bolo ťažko. O to viac obdivujem ženu, ktorá bola na všetko takmer vždy sama, ktorú podvádzal každý jej manžel/priateľ, ktorá vychovala 3 úspešné dcéry, natočila kopu filmov, a ktorá dnes žije tak, ako si vždy priala, šťastná a spokojná.
...
Demin životopis je sám o sebe ako jeden veľký film plný flámovania, koksu, protialkoholického liečenia, sexu, detí s manželom, ktorého miloval celý svet (aj ja), neverným Bruceom Willisom, aj tým ďalším oveľa mladším ku.evníkom Ashtonom Kutcherom, ktorý sa mi zhnusil ako nikdy. Má za sebou veľa smútku, nepoznanej sebalásky, problémov s príjmom potravy, či samoty, ale aj z toho si časom zobrala to najpodstatnejšie a naučila sa odpúšťať.
...
Je pre mňa neskutočne silnou ženou, ktorej fandím a ďakujem za súkromie, o ktoré sa s nami podelila - tie pikošky z natáčania rôznych filmov boli fakt super a nakopli moju chuť započať filmový maratón od jej úplného kariérneho začiatku. Teda poviem vám, je to sranda, ako nikdy, ale tiež dostávam facky za zabudnuté patriarchálne 80/90-te roky, keď musela každá „správna“ herečka odhaliť minimálne hornú časť tela, inak sa mohla vrátiť domov k hrncom.
...
P.S.: Kým Demi za Striptíz zarobila 12 miliónov, a že v tej dobe bola najlepšie platenou herečkou, jej manžel Bruce zarobil za Smrtonosnú zbraň 3 až 20 miliónov. Finančná výplata medzi mužmi a ženami bola vo vysokých rozdieloch a som rada za „krik“, osvetu, feminizmus a ostatné hnutia poukazujúce na nespravodlivosť a nulovú rovnocennosť, vďaka ktorým je svet a život 21 storočia bližšie k rovnováhe.
...
Rapotala by som ďalej, iná už nebudem, Demi nám toho prezradila naozaj veľa, a preto, ak vás moje dojmy zaujali, prečítajte si ostatné už sami. Stojí to za to! :)
