Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
„Honzlová“ je kniha, pri ktorej vám nebude veľmi do smiechu a ak áno, tak ako sa vraví „cez slzy“ alebo z absurdných situácii, na ktorých sa iné, ako rehotať sa, nedá. :D
Vtip nájdete aj vo chvíľach, keď budete Jane Honzlovej, mladej talentovanej dievčine držať palce, aby „sa nedala!“ a papuľovala, ako len vládze. Miestami vám bude aj mizerne a vašej fantázii sa nebude páčiť veľa vecí.
Zmes bolesti, zúfalstva, nespravodlivosti, psychických boľačiek a horúčavy z onoho leta. Starší si hneď spomenú na časy, ktoré zväzovali ruky aj ústa, akoby to bolo len včera. Darmo, že ste boli obdarený talentom. Dôležité bolo, na čej strane stojíte, za ktorú verejne kopete. :/
Obdobie obmedzujúce ľudskú slobodu - socialistický režim, ktorý si myslel, aký je potrebný, užitočný a bez chýb, ako ho všetci budú milovať a verne mu posluhovať. Chvála páne, že som sa narodila až v 85-tom a čoskoro sa štrngalo kľúčmi.
Moji (tiež ďalší) rodičia však nezabudli, že aj v poslednom roku tejto zastrašujúcej doby, v ktorej si vyvolení rozťahovali územie svojej moci, sa vždy našiel niekto, kto bonzoval a ukazoval prstom. Zo strachu, z nedoprajnosti, zo závisti, z chaosu a neistoty, čo bude ďalej.. :(
Príbeh Jany, členky speváckeho súboru Sedmikráska, bol dostatočne trpko-smutný na to, aby vám bolo ľúto na každej prečítanej strane. Vraj bola politicky nespoľahlivá, lebo „nesprávna politická strana“. Bratia v lágroch, otec v zahraničí, ktorý sa nestaral a jej mama s tromi deťmi a chudobou v peňaženke. Bude vám ľúto aj z toho, že ide o autorkine skutočné zážitky, ktoré dopísala už ako emigrantka v Toronte, kam sa po 68-smom z Prahy odsťahovala.
Tému socializmu v knihách nevyhľadávam, ale budem veriť názorom, že ide o jednu z najlepšie napísaných kníh vierohodne zachytávajúcich toto obdobie. Vzniklo dielo, ktoré ak nebude odporúčaným čítaním na školách, mohla by sa do povedomia dostať aspoň audiokniha so silným „čitateľským“ zážitkom. Interpretácia Denisy Barešové bola úžasná. Nevedela som prestať počúvať s pocitom, že mi to všetko rozpráva blízka osoba, ktorá sa snaží zabudnúť. Mlčky som srkala kávu a točila hlavou..
Nevedela som dať Jane zbohom a potrebovala repete, aby mi neostal rezonovať smutný a tak trochu otvorený záver.
Nevedela som prijať tak autentický koniec.
Až príliš som súcitila. :(
Páčil sa mi jazyk, ktorý autorka zvolila -„ich-forma“, tj. prvá osoba v jednotnom čísle rozprávajúca čitateľovi príbeh svojimi očami. Milujem to aj vo filmoch. Dlhý pútavý monológ, vďaka ktorému zabudnete klásť otázky a skákať do reči. :D
Niekedy som si vravela, že toto sa hádam nedialo naozaj, ale.. dialo. :(
Štátna šikana, prenasledovanie, ohováranie, psychický teror aj hádzanie viny na nevinných a tak ďalej veľakrát spomínané aj v iných dielach.
Neviem porovnať, ktorá kniha by mohla byť najlepšia, ale túto odporúčam všetkými desiatimi!!!
Skutočnými hrdinkami sú pre mňa všetky ženy podobné Honzlovej a vlastne autorke samotnej, ktoré nezapreli svoju pravdu a bránili sa, ak im bolo dovolené. Stavala som sa s Janou na zadné, žrala jej húževnatosť, nebojácnosť a odvahu, ktorá je mi rovnako blízka. Veľmi som jej fandila a naivne čakala na nejaký zázrak, ale ten sa obyčajným ľuďom neprihodí. Také šťastie má len málokto.
Koniec je aký je a nemôže byť v reálnom rozprávaní „lepší“. Po dočítaní plávate v smútku z nespravodlivosti, že za chyby iných pykáte vy, lebo ste len bežný občan. Nečudovala by som sa, keby vedľajším produktom socialistických rokov bola paranoja ala nechcená družka zvyšku života všetkých, ktorí ich zažili na vlastnej koži.
Ak obľubujete vnútorné monológy a neprekáža vám téma drsných 50-tých rokov, dajte si Honzlovú. Je to fakt výborne a precízne napísaný spoločenský román.
Čo iné si pod slovom „RAJ“ predstaviť, ako voňavú, pestrofarebnú a nekonečne láskavú nádheru (ak nepripúšťame, že môže ísť o iróniu alebo obe strany mince)? Autor ma nešetril a už po pár stranách ma otočil dole hlavou, až som prestala veriť v pekné veci na prvý pohľad. :D
Obálka je tak pôsobivá, že som prvotne chcela knihu kvôli nej. :D
S 12-ročným Júsufom, chlapcom, ktorého život je inšpirovaný Josefom z Koránu, a ktorý dospieva už mimo rodný domov ako splátka za dlh svojho otca, prežívame iba 6 rokov jeho života. Ide o detskú otrokársku prácu, ale Júsuf to nikdy takto nebral. Vlastne bol dosť pasívny, až submisívny, aby sa vzpieral a tiež toho veľa nenahovoril. Bohatého arabského obchodníka Azíza považoval za dobrého muža, „strýčka“, ktorý si s radosťou od „svojich detí“ nechal bozkávať ruku.
Chlapcova povaha mi nesedela. Vďaka jeho peknej tváričke ho mali všetci v obľube a návrhy mu robili aj muži. Na to, že bol hl. postavou ma viac bavilo všetko okolo neho, ale beriem, že bol nosníkom príbehu, pozorovateľom a neskôr mladým mužom, ktorý konal tak, ako som nepredpokladala.
Opisy dávnych rokov (začiatok 20 str.) dotvorili atmosféru arabského a indického vplyvu inak Európou obsadzovanej východnej Afriky. Na jednom mieste sa stretla rôznorodosť národov, náboženstiev, jazykov, kultúr a zvykov dokorenená brutálnymi napadnutiami divokej zvery, či chorobami, ktoré poniektorí nerozchodili. :/
Bolo tu veľa postáv s krkolomnými menami, ktoré mi nešli na jazyk, ale prijímam ich právoplatné miesto v románe o ďalekom nepoznanom svetadiele.
Exotika afrického sveta je pre moje oko prekrásna a nebezpečne divoká, no nechytá ma za srdce. Niektorí knihu nedočítali. Vadila im rozťahanosť a žiadny akčný dej. Oboznámime sa s drsnou dobrodružnou výpravou za slonovinou do vnútrozemia, kde žijú divosi bažiaci po materiálnom uplácaní. Aj ja som občas stagnovala a nevracala sa ku knihe pravidelne a s nadšením. Pripisujem to aj zlu, ktoré z knihy srší a krutosti spoločenských pomerov a nemilej komunikácii, ktoré nepoznám, lebo si v strednej Európe žijem až príliš dobre a som „rozmaznaná“. Nemám si to však za zlé, lebo každý žijeme tak, ako mu je dovolené. :)
Opakujúca sa Gurnahova surovosť mi nebola sympatická výsmech z iného náboženstva, opis kyslého potu nosičov, až ste z neho mali lepkavý krk ako bežne vďaka preplnenej mhd-čke v Bratislave. Pach hnisajúcich rán a velebenie väčšieho počtu manželiek - percentá zdravého feminizmu mi tlačili na mozog a podporovali odcudzovanie.. len aby bol pán domu plnohodnotne spokojný, ale prijala som, čo je v knihe dané. Odľahčenie poverami a rozprávkami vytváralo mystiku v krutej exotike, pre nás Európanov tak vzdialenej, aj keď často končiacu nočnými morami. Júsufovými, nie mojimi. :D
Ku knihe sa už nevrátim, ale budem si ju pamätať, ako niečo iné, nepokojné, zvláštne a tvrdé. Vďaka záverečnému doslovu som viac pochopila autorove symboly a rozprávanie. Historický román sa inak čítal dobre, no išlo o tému, ktorú bežne nevyhľadávam. Vravím si, že už som dosť stará na to, aby som uniesla ťažký život vtedajšej „čiernej“ zeme a bola som aj zvedavá, ako píšu zanzibarskí prozaici, no po ďalších autorových knihách už asi nesiahnem. Možnosť zoznámiť sa však potešila keď už získal tu Nobelovu cenu za literatúru (2021). :)
Ľúbim tieto ľahučké paperbacky od Prostoru, len ma potrápilo malé písmo. Je naozaj nutné? :/
Abdulrazak Gurnah sa narodil v období, kedy bol ostrov Zanzibar pod nadvládou Veľkej Británie. V 20-tich rokoch odišiel do UK, kde študoval a následne pôsobil ako profesor píšuci prózu o kolonializme. Jeho rodným jazykom je svahilčina, ale píše v ENG. Aj keď ma Ráj nezasiahol, dovolím si tvrdiť, že jeho literatúra je potrebná a jedinečne svojská.
Pre mňa, žiaľ, iba na 3 z 5*
S Kingom mám taký „ťažko povedať“ vzťah a či frflem, pretáčam očami, sem tam zívam, ale aj chválim a neviem sa dočkať, čo šialené a mimo realitu zase vymyslel, vždy sa k nemu vrátim. Pre istotu ale raz za pár mesiacov, nech ma nepicne z tej „užvaněnosti“, ktorá mu ide výborne. :D
Začiatok leta tak začínam napínavou psychologickou drámou/trilerom, ktorá mi bola odporúčaná ako niečo iné, než na čo som od autora zvyknutá pomaly (niekedy až moc) rozvíjajúce sa tempo s mrazením na zátylku, pasáže vyvolávajúce nepríjemné pocity, prípadne pauzu na zamyslenie, či autor na niečom nefičí, precízne prepracované opisy, z ktorých zaspávam alebo, naopak, horím nedočkavosťou, kam to všetko speje, šialená mystika.. a väčšinou, OMG, 500 strán. :D
Táto má len 224 a totálne sa vymyká klasickému charakteru Kingových kníh. :)
Príbeh je podaný pútavým ženským monológom, ktorý vás buď strhne alebo knihu od nudy zatvoríte. Jedno je ale isté, ak sa prehryziete tým známym pomaly sa rozbaľujúcim začiatkom, spoznáte hlavnú postavu do jej poslednej telesnej bunky a potláčané psychické rozpoloženie rozviaže jazyk, ktorý odokryje staré tajomstvo. Samotný záver tak bude úplne o niečom inom, ako nám našepkáva anotácia románu a nezabúdajme brať do úvahy, že ide o 32 rokov starú knihu obsahuje totiž všetko možné klišé, ktoré sme za posledné roky videla aj počuli hádam miliónkrát, ale Dolores z 92-hého je len jedna. :)
..a tak ju tu máme, nezlomnú Dolores Claiborneovú. Pani bežne prehliadnuteľnú a obyčajnejšiu, ako ostatné, na prvý pohľad vinnú, lebo sa nebála priznať, že Veru, pre ktorú celé tie roky tvrdo pracovala, by najradšej už tisíckrát zabila, ale hlavne nebojácnu a najviac pravdovravnú, akú si len polícia počas výpovede môže priať. Pre mňa je ďalšou knižnou hrdinkou, ktorej som držala palce a tlieskala za odvahu.
Obetavá matka, manželka, húževnatá gazdiná zbierajúca miliónové hovná a šťanky svojej bohatej tvrdohlavej paničky. Nerobila to z vypočítavosti, ako ju obviňovali, lebo po jej smrti podedila.
Jednoducho potrebovala prácu, aby uživila tri deti a nevďačného nonstop ožratého manžela (toho by som trávila horúcou polievkou hneď, ako by na mňa siahol rukou, ale hrdinsky štekám možno preto, lebo som nikdy nebola bitá partnerom).
Mám dosť už len z toho, že Dolores považovala preventívne facky a bolesť od manžela za normálnu vec, ba priam akýsi nemotorný prejav lásky. Videla to v detstve u svojich rodičov, tak aký je problém? Vznikla tak domnienka, že to patrí k spokojnému manželskému životu a prispôsobovala sa vo všetkých smeroch. :(
Keď sa téma smrti Doloresinej živiteľky Very zmenila na úprimnú spoveď ubolenej vyčerpanej ženy, zdrapilo ma to ako strašidelná ruka spod postele, ktorej sa bojím až dodnes (vek nevek, aj v tomto prípade je to len číslo a ja som večný posera). :D
Keby som nevedela, že toto napísal King, váhala by som, či je to naozaj jeho dielo. Poznateľný prvok tu ale nájdeme, a to autorov talent rozpitvať všetko a všetkých do najmenších detailov, vďaka čomu sa čitateľ stáva blízkym pozorovateľom, ktorý nemôže zasiahnuť, aj keď by veľmi rád chcel!
Občas sa to vlieklo, taký už ja mám pocit z kingoviek, ale v celku to klaplo na výbornú a ja som si napínavý do hĺbky prešpikovaný román neskutočne užila. Čerešničkou na torte bol film z r. 1995, ktorý ušiel mojej pozornosti, ale na všetko existuje ten správny čas. :)
Všetky verzie, knižnú, audio alebo film hodnotím vysoko, aj keď sa k nim už asi nevrátim. Kniha je samozrejme lepšia ako film a cez všetok smútok a nespravodlivosť miestami celkom zábavná. Film je zase surovou drámou, slušne sa držiacou knižnej predlohy, ktorému však chýbala šťava odľahčeného momentu z autorovho pera a viac poroztieraných sračiek, ktoré dokázali aj cez dokonalo opísaný smrad a špinu veľmi pobaviť. :D
Percentuálne hodnotenie Kingovej tvorby tak v mojom svete stále kolíše (raz dobre, raz zle), čo vytvára výzvu, prečo to s ním nevzdať. Ak ste ešte s Dolores, ženou tak ľudsky úprimnou a otvorenou nemali tú česť, vyskúšajte. Je fakt skvelá!
Nič iné mi neostáva, ako naďalej kričať:
„Milosť pre Dolores!“
Mám rada poéziu, ale pre jej „vyššiu“ krásu a niekedy nie ľahko uchopiteľnú myšlienku je pre mňa zväčša náročná a vyčerpávajúca. Nie je ale poézia ako poézia. :)
Niektoré básne alebo texty s podobným charakterom sú jednoduché a na prvé prečítanie odovzdajú svoje posolstvo. V prípade národného pokladu horúceho Portugalska menom Fernando Pessoa je to komplikovanejšie a nestačí len čitateľský vnem, ale hádam celý človek + more lepiacich papierikov. :D Dávala som si načas a užívala jednotlivé časti vyše 3 mesiacov. V tichu, osamote, večer.
Na rozdiel od beletrie má poézia jednu „nevýhodu“ musíte spomaliť. Ak chceme vydolovať všetko, čo v sebe ukrýva, oplatí sa raz toľký čas, možno aj opätovné čítanie a premieľanie jednotlivých slov ako hašlerku na jazyku. Ani v prípade hutného Fausta sa niet čomu diviť - sám autor, inšpirovaný predovšetkým Goetheovým Faustom ho tvoril celý svoj dospelý život a ani ten mu nestačil.
Kopa nedopísaných textov značí fakt, že Pessoa ani zďaleka nekončil. Smrť ho však predbehla (alkohol na zahnanie depresie si vždy vypýta svoju daň) a viaceré poznámky, fragmenty, myšlienky, či verše ostali bez uzavretej celistvosti a konca.
Carlos Pittella, vďaka ktorému vznikla táto, zatiaľ, najrozsiahlejšia zbierka tvrdí, že Pessoa by svojho pána F. štýlom jemu vlastným možno ani nikdy nedokončil. Môžeme tak iba hádať, či to bol vôbec cieľ. Ja si myslím, že áno, ale autor bol asi iba v polovici svojej práce. Verše stále rozširoval, prepisoval, vytváral nové scény, pohľady a nekonečný vír intímnych myšlienok a úvah tvoriacich Faustov monológ. Keď som si začala uvedomovať všetky tieto veci, stal sa pre mňa ešte viac príťažlivejším (aj on, aj on). :P
Bude sa zdať, že si teraz protirečím, ale riadky sa aj napriek svojej hĺbke čítajú veľmi dobre a rýchlo. Bola by však škoda nechať pochmúrnosť obáv jedinečnej mysle „stiecť po stene“. Atmosféra veršovanej drámy navodzuje pocit zúfalstva, večnej samoty i nechceného tieňa, ktorý dusí. Cítiť náklonnosť k smrti s vidinou nového začiatku, vykúpenia, či definitívneho konca.. tak mätúce a znepokojivé, až je to nádhera.
Podobne ako Baudelaireov „opak“ slušného slnkom zaliateho sveta a pokojného (nudného) života.
Autorova zvedavosť predbiehajúca strach ma začala fascinovať.
Venoval sa astrológii, numerológii a považoval sa za médium. Svoje diela vydával pod rôznymi menami, ktoré neboli iba pseudonymami, ale konkrétnymi osobami s vlastným životom a tvorbou, ktoré v sebe pociťoval od ranného veku, tzv. heteronymy. Z týchto informácii som ostala taká ohúrená, až som zabudla na samotného Fausta. :D
Napadlo mi, či nebol autor jednoducho schizofrenik. Ako inak si môžem vysvetliť toľko osôb v jednom tele? Alebo ide o veci „medzi nebom a zemou“? Zaujímal sa aj o okultizmus a dovolím si tvrdiť, že jeho viera v ďalšie životy svojho JA boli pohonom k vytvoreniu vlastného sveta, v ktorom sa so zápalom bádateľa aj smútkom zraniteľného muža naplno realizoval.
O tejto zbierke, ktorá stále nemusí byť Fernandovým konečným dielom, vám viac nepoviem. Je to o silných emóciách, ktoré nepatria na papier, ale do srdca. Až na pár strán, ktoré ma vôbec nezaujali, mnou dielo celkom zatriaslo a duša si spomenula na temnejšie uličky literatúry, ktoré prebúdzajú našich vnútorných démonov.
Veľký obdiv patrí prekladateľke Lenke Cinkovej, ktorá sa knihe venovala 2 roky a pre lepšie pochopenie dodala pár slov naviac.
Vďaka ním som sa k jednotlivým textom stavala z rôznych strán a snažila sa vnímať prítomnosť vtedajších rokov, Fausta ako emóciu nad človekom a spisovateľovu myseľ patriacu viacerým osobám. Upokojujúcim záverom knihy je rozhovor s Carlosom, ktorý texty zostavil chronologicky, a ktoré skúmal veľkú časť svojho života.
Tomuto hovorím ZÁPAL AKO ŽIADNÝ! :D
~
„Odkedy som precitol a uvedomil si
priepasť smrti, ktorá ma obklopuje,
už som sa nesmial ani neplakal;
v obludnom utrpení som sa dostal
ďaleko za šialenstvo to, čo sa smeje,
či to, čo plače, obludne
si uvedomujúc všetko, i svoje
desivé uvedomenie všetkého.“
„Všetci sú okami jednej siete,
čo pomaly sa rozpletá,
súdia, že žijú, túžia lačne
uveriť sami v seba.“
„S blahom či bolesťou, láskou či zúfalstvom,
nevoľnosťou či plnosťou, dajte mi
obsiahnuť podstatu a srdce veci.“
~
VýýýBORNééé! :D
Čo sme sa s priateľom v aute nasmiali, keď sme brázdili cesty slovenské, a čo sme si stále vraveli, že toto je „pjurlajfff“ (čistý život) jak vyšitý. Neviem, či sa dá niečo tak skvelo vymyslieť alebo to autorka zažila na vlastnej koži, prípadne obkukala od okolia.. ja len, že dajte si knižnú sériu Anna od pani Chřibkové a hneď vám bude veselšie a starosti v tú chvíľu ta tam. :)
Obzvlášť, ak máte radi Bridget Jones, lebo Anna je česká Bridžitka so všetkou tou susediacou náturou, humorom, sebaironickým myslením a reakciami, ktoré sú aj nám Slovákom, stále veľmi blízke a o záľube v alkohole ani nehovorím. :D :D
Dnes sa nebudem rozpisovať, pretože urgentne potrebujem vedieť, ako to celé dopadne a HLAVNE! - potrebujem si vypočuť prvú časť, lebo ako totálne nevedomá, zlákaná zaujímavým obalom a názvom, som si k zoznámeniu s ďalšou ženskou dušou kúpila rovno druhú časť. :D
Verím, že nie som jediná, komu sa niečo také podarilo a keby ste aj vy siahli najprv po dvojke, nič sa nedeje. Až po dopočúvaní, zas raz, výborné nahovoreného audia Vandou Habnerovou, ktorej intonácia je dokonalo vycibrená, som si začala googliť, čo všetko ešte autorka napísala a hľa! Rehoty na celé moje nedomyslené spontánne nakupovanie, ktorým určite mienim pokračovať. :D :D :D
Nie je tu nič, čomu by ste nerozumeli alebo k čomu by vám chýbali nejaké informácie a odpovede. Ide o voľné pokračovanie titulu Suchý hadr na dně mořském, a potom tu ešte máme trojku s názvom Kdoule. Takžeee.. majte sa zatiaľ fajn, ja si idem friško užiť ďalšie vtipné chvíle s Annou, ktorú som si obľúbila práve pre jej prirodzenosť, „šťastné“ náhody, nefalšovaný humor, myšlienkové pochody a plnenie plánov ala „úspech je aj jeden z piatich“. :D
O jej nových kamarátoch a kolegoch, keďže mladá žena sa vybrala na vlastnú päsť do veľkého mesta, ani nehovorím. To je skupinka jak pravá česká svíííčkovááá, ale už v bruchu. :D
Veľmi odporúčam!
Jednoduché, vtipné, nenáročné a predsa inteligentné.
1.časť série "Anna"
Autorka nesklamala! Nie, že by som pochybovala. :)
Mesiac po dočítaní omylom zvolenej druhej časti ako som vtedy poznamenala, ak sa to stane aj vám, tak vôbec nevadí :D mám konečne za sebou aj prvú, dôležitú časť vtipnej série „čo sa v živote určite prihodí“ o českej Bridžitke Anne, ktorú som teraz spoznala ako malé 6-ročné dievčatko stále sa hádajúcich rodičov v zachovanom nezmyselnom zvyku zotrvať v jednej domácnosti, keď už sme sa rozmnožili. :D :D :D
Nazrieme do jej čistej úprimnej dušičky, ktorá pripomenie detstvo hádam každého čitateľa, obzvlášť, ak máme súrodenca a ešte ako také spomienky na prázdniny u babky, ktorá vždy pečie tie najlepšie koláče alebo torty. :)
Pomaly sa končiace časy komunizmu, ktoré malej hlávke porobia šarapatu, keď pani súdružka už neexistuje a postačí oslovenie pani učiteľka, aj ďalšími rokmi prichádzajúca puberta, rastúce prsia, ktoré nenávidíte, lebo chalani sú zrazu sprostí a úchylní, chúťky intímneho charakteru, ktoré vyústia do prvého bozku, aj prvá alkoholová opica, brigáda, či nevinné klamstvo, že káva je výborná, aj keď sa Anne krivý celá huba. :D
Prvá milovačka s chalanom, ktorý musí byť iný ako všetci ostatní je tiež za rohom, ako aj ozajstná citová láska „neláska“ až po záverečné školské skúšky dospelosti a prvú solídnu prácu.. a kopa ďalších milo-srandovných príhod, ktoré nadvihnú kútiky úst a ja som opäť spokojná. :)
Priam nostalgia pre starších a spomienky mladších na slová rodičov. :) Ako inak podané prirodzeným vtipom, prudko reálne, správne tresknuté, zanechávajúce dobrú náladu a chuť pokračovať ďalej. Jediným mínusom je, že sa séria dobre a rýchlo číta, čím jej koniec dosiahnete ešte skôr, ako by ste chceli.
Anna by si zaslúžila minimálne 10 častí a slušne natočený seriál, ale „skromne“ som vďačná aj za tieto 3 knižky. :D (čaká ma ešte posledná)
Zaručili veselšie dni, keďže neznášam leto, som furt nervná a tieto trópy, ktoré zavalili našu krajinu, och, HELP!. :D
Dajte si skvelé jednohubky o českom dievčati z vidieka, či už knižne alebo v audio podobe Vanda Hybnerová, nemám slov na povýšenie vtipu vďaka Vašej intonácii.
Obe verzie sú výborné a nenáročne stráviteľné. Anna mi je tak veľmi sympatická, že si ju užívam vždy 2x a chcela by som ju za kamošku. :D
Myslím, že budúce leto si ju šupnem aj do tretice. :D
Často som súcitila a prežívala situácie, ktoré mám dávno za sebou. :D Niekto môže šípiť vykrádačku vlastného života, ale to len autorka skvelo obkukala skutočný život. Hrdinka je síce fiktívna, ale inak silno uveriteľná postava, ktorej šťastie v nešťastí a uvedomenie si vlastného jedinečného ja nemá hraníc. :D
KDOULE je záverečná alebo možno „zatiaľ“ posledná časť série Anna, ktorú ospevujem od mája. :D Objavila som ju úplne náhodne a poslúchla intuíciu dať jej šancu a nebanujem! Ak aj vám našepkáva vnútorný hlas, aby ste riskovali a kúpili si alebo išli do niečoho, čo nepoznáte, urobte tak vždy!
Nepoznané korenie prináša nový vánok a výborne osvieži. :)
Budem sa opakovať, ale pri sériách to inak nejde, zas raz som sa dobre bavila a držala Anne palce, aby prežila a predýchala všetky šialenosti a nečakané zvraty, ktoré jej osud, vlastne autorka, vo veľkom nakladá a ktoré dostala darom do novorodeneckej košieľky. :D
Okrem toho, že aj 3 časť sršala nezabudnuteľným ostrovtipom a bola humorná tým najobyčajnejším prirodzene ľudským spôsobom, priniesla aj vôňu nepoznanej prímorskej krajiny a klasické patálie spojené s novým Anniným životom začali už na letisku.
Ako inak?! :D
Super je aj vzhľad celej série, ktorú tvoria rozkošné mini paperbacky vhodné do kabelky, ruksaku, kamkoľvek na cesty a najmä počas letných mesiacov, kedy, aj keby ste veľmi chceli (čiže JA), nevládzete čítať náročnejšiu literatúru. Pani spisovateľka je zárukou dobrej nálady a rehotov viac v duši, ako na tvári a preto mi neostáva nič iné, ako finálne potvrdiť, že táto málo známa mini séria stojí za prečítanie aj vypočutie (všetky 3 časti nahovorila výborná Vanda Hybnerová) a šírenie v čitateľskom svete ako zábavné pozitívne svetlo v mori smutnejších a ťaživých kníh, ktoré posledné roky vychádzali vo výraznej prevahe.
Stále mi behá po rozume otázka, či je to definitívne posledná časť o hrdinke z vidieka, ktorú som spoznala ako malé 6-ročné dievčatko + všetko, čo život prináša a čas unáša, až po jej dospelý vek 34 rokov, kedy sa z obyčajnej, no krásne svojskej mladej slečny stáva múdrejšia a odvážnejšia žena, ktorá mi prirástla k srdcu. :)
Treba škemrať alebo písať listy, aby autorka vymyslela ďalší bláznivý kúsok z Anninho života? Ak áno, nemám problém a hneď tak vykonám!
P.S.: veľmi mi chýbala postava prvej veľkej lásky.. kde je??? :( Už len pre toto sa nikdy nevzdám nádeje, že sa dočkám pokračovania..
Majte všetci krásne leto, ja už túžobne očakávam chladnejšiu jeseň.
Spolubývajúcu čítam už vyše dvoch rokov. :D
Nie preto, že by ma nebavila, ale bol to príbeh, ktorý som nepotrebovala urgentne dočítať a hodil sa mi k rozpálenému letu.
Bolo to príjemné a nenáročné čítanie, ktoré sa postupne menilo na ľahšiu drámu. Nie som si istá, či to nebolo skôr na škodu, lebo mne sa páčilo to zoznamovanie cez odkazy na papieriku a vypekanie muffinov, kukísiek a editovanie knižiek vo vydavateľstve.
Nadchádzajúca motanica s psychopatickým bývalým a ďalším nevinne odsúdeným už zmenila smer, ale prispôsobila som sa a dobojovala.
Aby som to upresnila nápad, že Tiffy bude bývať v podnájme s neznámym chalanom, ktorého nikdy neuvidí, lebo on pracuje iba počas nočných zmien v nemocnici a na víkend ide preč, bol viac než zaujímavý.
Večery, noci a víkendy patrili iba jej, čo je viac než prijateľná ponuka, no tiež by som zo začiatku mala stres, či mám každý deň meniť plachtu na posteli a čo podlaha okolo toalety atď.
Tiffy so zdravoťákom totiž zdieľali iba jednu manželskú posteľ. Kvôli financiám nemali veľmi na výber.
Tešila som sa na ich zoznamovanie a postupné budovanie kamarátstva, ktoré sa podobalo na klasickú online zoznamku cez písmenká (aj takto sa viete zaľúbiť a nájsť si životného partnera viem, o čom hovorím). :)
K tomu sa pritrafilo pár koláčikov a jedlo, ktoré Tiffy varila každý večer a čo ostalo, ponechala spolubývajúcemu + čoraz kvetnatejší odkaz. :D Prijala by som viac strán pomalého tempa, kde by som sa do hĺbky oboznámila s ich životmi, spomienkami, skúsenosťami, zlomenými srdcami, ale.. aj podľa obálky, vydavateľstva a anotácie som sa zmierila s tým, že to bude oddychovka s klišé prvkami, vzťahovými nereálnosťami, možno narýchlo zbúchaný záver, ale možno že aj prekvapí. :)
Veľkým plusom bolo striedanie kapitol z pohľadu Tiffy a Leona. Čitateľ tak spozná myšlienky a charakter oboch a tiež ma bavili vedľajšie postavy pacienti boli dojemným spestrením.
Čomu však nerozumiem, boli Leonove monológy v tvare „Ja: ako si to myslela?“ také zbytočné, ale dá sa na to zvyknúť.
Román okrem iného rieši aj manipulatívny „stalker“ vzťah, rodinné a pracovné prostredie a kamarátstvo ako také. Boli tu vtipné chvíľky, aj smutnejšie, ale pri otázke sexu radšej pomlčím to bolo ako počas rannej puberty. :D
Popravde ma viac bavila prvá polovica knihy. Ku koncu to bolo už na mňa zdĺhavé, ale ako letný svieži román pre baby s upozornením na vážnejšie témy, môže byť. Ja by som však behom pár dní nevykvákala svoju životnú drámu cudziemu mužovi, ale kniha je kniha a aj mne občas padne dobre šťastnejší koniec (aj keď sa plieskam po čielku). :D
Ide o autorkin debut, ktorý sa zakladá na jej vlastných skúsenostiach (kamaráta lekárnika, s ktorým zdieľala byt nevidela celé dni a že zije usúdila iba vďaka počtu šalok v umývadle a posunutej záložky v knihe pri posteli).
„Rómsky hnev je ako vietor príde, odíde.“
Neviem prečo som s touto knihou otáľala tak dlho. Všetci ju chválili a ja som riešila blbosti, či ma rovnako uchváti, či som zvolila dobre a nakoniec ešte aj dovolila predsudkom zatvárať oči. Elenu som nepoznala a som rada, že dnes je tomu inak prvá rómska spisovateľka, ktorá písala v rómčine, členka Červeného kríža a spolku SK spisovateľov, autorka divadelných hier a umeleckého stvárnenia rómskeho holokaustu, ktoré zožali úspech (zakladateľka „prvého cigánskeho divadla“), absolventka Karlovej univerzity a inteligentná aktivistka v ďalších dôležitých smeroch. Postupne sa dozvedám, že je prababkou krásnej herečky Alžbety Ferencovej zo seriálu Iveta, ktorú poznám skôr ako speváčku Zea. Nedá mi neobdivovať ženu, ktorej nikdy nevyhasol zápal pre dobro svojej menšiny.
Aby ste porozumeli mojim predsudkom nikoho nehádžem do jedného vreca a nie prvýkrát poviem, že mi je jedno, kto ako vyzerá, pokiaľ sa vie správať, a tu spočíva pôvod mojich obáv a vyhýbaniu sa rómskej téme zlé skúsenosti, ktorých mám, žiaľ, viac ako by som chcela, ale nie je Róm ako Róm/človek ako človek.
Kultúra národov je téma, ktorá ma vždy bude zaujímať. Pani spisovateľka mi dovolila hlbšie nazrieť do povahy horúceho rómskeho srdca.
Sú to práve oni, ktorí nikdy nenechali nikoho hladného alebo bez strechy nad hlavou a my ostatní si z nich akurát tak môžeme brať príklad. Veľa vecí sa mi však nepáčilo konkrétne chlapské ruky, ktoré mlátili svoje manželky jedna radosť, či už zo žiarlivosti a závisti alebo len tak, lebo „ja som tu pán“ a neviem ovládať svoju prchkú povahu. Ťažko sa mi čítali také riadky, a potom sa utvrdím v tom, akí sú poverčiví, prehnane prežívajúci „kliatby“ až naivní a majstri v manipulovaní, ale aj Číňania radi uveria a vlastne ktokoľvek z nás. :) :))
Čo sa mi na Rómoch vždy páčilo bol ich cit pre rytmus, hudbu a tanec. Tá živelnosť a oddanie celej duši zvuku, ktorý im od narodenia koluje v žilách a dedí sa ako pehy, či znamienka krásy. :)
Tiež bolo zaujímavé dočítať sa, že aj medzi nimi existovalo a zrejme stále existuje škatuľkovanie a vyvyšovanie sa nad konkrétneho Róma (napr. tým si viac, čím si belší). Opäť sa vraciam iba k tomu, že každý je nejaký a povýšenectvo nikdy nepominie.
Na Elene obdivujem jej vytrvalosť a túžbu pracovať na sebe a pre iných. Nikdy sa nevzdala, ani keď bývala v lepších podmienkach, ako bola chatrč, v ktorej vyrastala. Vždy sa vracala k „svojim“ a snažila sa pomôcť, ako aj zviditeľniť svoj národ, na ktorý sa zabúdalo. Nikde nie je zmienka o tom, že aj slovenskí cigáni pomáhali partizánom počas 2 sv. vojny. Sú citliví na slovo cigáň, ale často sa takto oslovujú. Kniha ma prinútila zamýšľať sa, občas mi bolo veľmi ľúto, ale niekedy aj veselo. Hádam nikto si nevie tak naplno užívať prítomný okamih a zároveň sa „z lásky“ niekoľkokrát denne, niekedy až do krvi, pohádať ako oni. :D
Vždy však držia spolu, ako by ich povraz nebolo možné preťať.
Nie vždy ma ale kniha bavila. Čítala sa ľahko, no rozprávanie bolo občas príliš detailné a nezaujímavé. Som si vedomá toho, že išlo o autorkine spomienky a emócie z celého jej života, ktoré viacerí ocenili. Niekto ich mal na jedno posedenie, mne to trvalo vyše mesiaca. Síce sa k nej už nevrátim, ale sú v nej klenoty, ktoré mi pomohli pochopiť, prečo Rómovia konajú tak, ako konajú a prečo v nich tlie agresívnejší zápal. Nemali to ľahké, a to sa bavíme o rokoch pred poslednou svetovou vojnou, aj o rokoch po nej. Je povzbudzujúce spoznať človeka, ktorý sa nevzdával a mal chuť a potrebu stále napredovať. Vždy sa dá! Škoda, že Elena nie je vzorom pre viacerých ľudí, ktorí neveria svojej sile alebo sa len tak pretĺkajú životom.
Myslím, že na pani Lackovú nikdy nezabudnem. Je hodná všetkých komplimentov, uznaní a štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra III. triedy. Bez ohľadu na to, že pre mňa nejde o top knihu, odporúčam ju minimálne pre rozšírenie obzorov našej a rómskej histórie.
~
O kham sitinel prekal sakoneste - Slnko svieti pre každého
(rómske príslovie)
~
Pavel a jeho milovaná Čína sú späť.
Z jeho prvotiny „Moja čínska dekáda“ som bola nadšená a novinka, zelená sestra, sa chváli rovnakým vzhľadom, rovnako kvalitným papierom, novými informáciami a zážitkami všakovakého charakteru (pobavia aj rozosmútia), aj takými, na ktoré chceme zabudnúť, obdobie pandémie. Každé oko opäť potešia nádherné fotografie prebúdzajúce rôzne emócie. Opakovane som listovala farebnými stránkami v cestopise, ktorý si ponechal pôvodný šat veľkej nádhery!
Vnímam však malý rozdiel a potrebujem vedieť, či som jediná mám pocit, že autor sa viac rozkecal a miestami zbytočne rozpitvával opakované. Chýbala mi väčšia objektivita, ale chápem potrebu poukázať na daný moment, či už z pocitu nespravodlivosti alebo z nevšedného zážitku. Ide o zhrnutie posledných 4 rokov, ktoré poznačila pandémia a aj keď Pavel tvrdí, že kniha nie je o nej, veľkú časť textu ovplyvnila. Nebola som z toho nadšená, ale Pavel za to nemôže. Bol v úplnom centre diania celosvetového problému, ktorý aj jemu pozmenil pôvodné plány.
My sme tu hromžili nad zákazmi a opatreniami, ktoré nám neboli pochuti, ale to, čo zažívali obyvatelia Číny bol iný masaker (nevynímajúc veľkú cenzúru tlače a blokovanie predávania informácii cez sociálne siete napr. plánované protesty vieme si to vôbec predstaviť?). Pavel je stále predovšetkým bloger, nie spisovateľ, čiže som prižmúrila oko, ale neodpustím si poznámku, že „niekedy je menej viac“ (aj toho fňukania).
Potešili ma zaujímavosti, vďaka ktorým mám ešte lepší prehľad o krajine, ktorá ma síce stále neláka, ale bolo to ako sledovať nadupaný dokument, ktorý unavil k spokojnosti. :) Spísala som pár bodov, ktoré nepotrebujú formu recenzie klasického románu:
- Čínska medicína ma vo svete zlú povesť ako to? Drvivá väčšina živočíšnych prísad spôsobila vykynoženie určitých druhov, ktoré sa následne nahrádzali a nemali žiadny efekt, akurát tak efekt „šarlatán“. Číňania sú dosť naivní. Veria v zázraky a legendy, a tak skúšajú a užívajú všetko pozitívne ospevované. Podporujú tak ale nelegálny obchod so všetkým a hlavne s tým, čo je vzácne a na pokraji ďalšieho vyhynutia.
- Netušila som, že Čína patrí do skupiny krajín s vlastným internetom, ktorého nie všetky siete sú prepojené. Už dlhšiu dobu sa snaží vytvoriť systém, vďaka ktorému by sa odpojila od zvyšku sveta. Po zamyslení a všeobecných vedomostiach ma to vlastne vôbec neprekvapuje. :D
- Som v šoku, akým veľkým problémom je nájsť si manželku. Veľa mužov je s tým zmierených, no nevyhnú sa výsmechu. Nemilo prekvapili fakty o obchode s ľuďmi a deťmi (vidina finančného zabezpečenia celej rodiny je silná, aj keď trestaná smrťou). Nevyhľadávam podobné témy, a tak to boli pre mňa celkom šoky. 5200 EUR za Číňana, ktorý sa domov už nevráti ak šípite obchod s orgánmi, tak ste trafili. Sú žiadaným tovarom a štatistiky koľko ľudí je do toho zapletených, koľko je stále nezvestných, koľko chytili a koľko nie som sa snažila prepočuť. Sú to veľmi veľké čísla, z ktorých bolí srdce. :( Detailné príbehy vás čakajú v knihe.
- Prevláda tu obrovský nepomer mužov a žien spôsobený politika jedného dieťaťa (od r. 1982). Byť matkou je osamelý čin. Muži totiž nie sú pravými otcami nepomáhajú, nestarajú sa. Výchova často spadá na plecia starých rodičov. Mladí ľudia už nechcú mať deti. Dobrovoľne trávia všetok čas v robote, lebo sú ľahko nahraditeľní. Opakovane sa pýtam je to preto, že ich je tak veľa? Neviem a ani nechcem si predstaviť, čo za stres to musí byť.
- Jedálniček, okrem iného, tvoria žaby, slimáky, ako kde psie mäso a hady, rezance, hrubé chlebové placky a hlavnou zeleninou je (kyslá) kapusta, ktorá je na nerozpoznanie od tej našej slovenskej. Pavel si s ňou pripravuje kapustnicu, ktorá mu pripomína domovinu. :) Špecialitou sú králičie hlavy, hlavne mozoček a jazýček, niekde aj kozia hlava. Som rada, že mi to prišlo skôr vtipné, než aby ma naťahovalo. :D V mojom prípade je hranica celkom tenká. Juh Číny je zelený a darí sa tu pestovaniu ryže. Sever je, naopak, miestami až mŕtvy.
- Najviac nepochopeným čínskym jedlom sú tisícročné vajcia. Každé je iné, farbou, veľkosťou a chutia a najme páchnu po fermentovaných potravinách. Ľudia ich buď milujú alebo nenávidia. Ich výroba „zrenie v hline“ je zaujímavým procesom, ale odvahu na ochutnanie určite nemám. Vlastne ma zachraňuje prudká alergia na bielok. :D Číňania radi trávia čo najviac času vonku. Hrajú hry, stravujú sa tam a niektoré rodiny nemajú „zbytočné“ kuchyne. Budem sa opakovať, ale vieme si to vôbec predstaviť? :D
- Nikdy by som nepovedala, že na Tibeťanov sa pozerá ako na menšinu, ako u nás na Rómov. Berú ich ako nevzdelaných a problémových. Predovšetkým chovajú zvieratá, pasú ovce a človek by si myslel, že okrem toho sa v kuse iba modlia, ale aj sem došiel ošiaľ tik toku. :D Stále si to neviem predstaviť (zrejme som zaseknutá pri filme 7 rokov v Tibete). :D Ženy majú nízke postavenie a ja by som sa strašne chcela dožiť chvíle, kedy budú po celom svete považované za bohyne a muži sa im budú klaňať, kým ich nesekne v krížoch!!! :D
Pri zapisovaní poznámok mi ledva stačili 3 A4. :D Snažila som sa skracovať, ale ako tak pozerám, moc mi to nevyšlo. :D
Čo mi jediné nesadlo, bola kapitola o črevných problémoch autora. Nepotrebujem o tom čítať rozsiahle strany a vytkla som to aj autorovi knihy Cestovateľ. Hádam každý z nás zažil poriadnu sračku, ale nestavajme na nej príbehy, ktoré nie sú ničím výnimočné a pretrpme tých pár dni bez obecenstva.
Záver knihy je aj tentokrát smutnejší. Opisuje obrovské sklamanie z milovaného Šanghaja, ktoré počas covidu ukázalo svoju pravú tvár a otočilo sa obyvateľom chrbtom. Žiadna podpora, za to veľké straty a negatívny dopad na už chudobné oblasti. Manželia sa tak nedobrovoľne odsťahovali do malej dedinky vzdialenej 3000km od hl. mesta, ale Pavel po čase zisťuje, že je to presne to miesto, po ktorom túžil od samého začiatku.
Ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré a ja som si túto krásnu čínsku chuťovku nadmieru užila. :) Ostalo mi veľa poznámok, ktoré si nechávam pre seba, ale máte sa na čo tešiť (ako je to vlastne s prepisom čínštiny do latinky, čo je to ten bambus a čo s ním?, ako to bolo s natáčaním filmov s Jackie Chanom a „samovrahmi“ kaskadérmi a veľa ďalšieho..).
