Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Svěžest vody som kupovala hneď, ako vyšla, lebo obálka sama rozprávala príbeh, lebo príťažlivé témy, ktoré sú málokedy plané, no kvôli facke v podobe drobného písma som ju po každom otvorení rovno aj zatvorila. Prečo nám to tie vydavateľstvá robia? :( Nie je nič horšie, ako keď vám hustota textu vytvorí jednu veľkú mláku a malé písmenka sú dôvodom, prečo knihu nedočítate. Síce nás je pomenej, ale aj takéto (nechcené) problémy majú niektorí čitatelia.
Najviac ma zaujal vzťah dvoch vojakov. V tej dobe (r. 1865) byť zamilovaný do rovnakého pohlavia? Chcela som vedieť, ako sa s tým autor popasoval. Tiež téma zrušeného otroctva, ktorá vyvolala chaos nie len u bielych lenivých pánov, ale aj u samotných, už slobodných otrokov, ktorí nevedeli, ako naložiť s novým životom (vieme si to vôbec predstaviť?). Lenže tej homosexuálnej lásky je tu tak málo, aj keď sa od nej odrazil osud viacerých postáv, že ma to dosť zamrzelo.
Myslím, že román sa bude páčiť fanúšikom Osamělá holubice (ja som ju nie len že nedočítala, ale ani nedopočúvala, pritom seriál som zhltla na jeden ťah a ešte si aj dobre pobulila! :D).
Našťastie máme na trhu Svěžest vody aj ako audioknihu. Miestami sa však dialo presne to, čo pri Osamělé holubici dej ma nebavil, doslova ma vypínalo. Nenašla som dokonca ani jednu postavu, ktorú by som si obľúbila alebo si k nej vytvorila nejaký vzťah, a keď sa tak aj na začiatku dialo, ani som sa nenazdala a už bolo po nej.. :D :/
Kniha ma skvelé hodnotenie a odporúča ju Obama, aj Oprah, čo ma vôbec neprekvapuje, ale moje výhrady stále platia. Sem tam rozťahané a nezáživné, trošku hollywoodsky prifarbené, nech tam toho zla nie je príliš veľa, vlastne sa čudujem, že sa toho ešte nechytil žiadny režisér.
Hlavne nech to nie je Scorsese, lebo ten aj z Vrahov mesiaca kvetov vyrobil jednu do nekonečna sa ťahajúcu nudu. :D
Audiokniha bola v tomto prípade vykúpením. Pri počúvaní prežívate ešte aj emócie samotnej narátorky Martiny Hudečkové, no autorov štýl ma, žiaľ, nepohltil natoľko, aby som knihu nemusela označiť za priemer a menšie sklamanie. Ide o debut, ktorému gratulujem k jeho veľkému úspechu, ale posúďte sami, či je zaslúžený.
Názov Svěžest vody je každopádne dokonalý. Je o tekutine, ktorá bola v tej dobe najvzácnejšia a ani zďaleka nie tak ľahko dostupná, ako dnes (asi preto si ju „nevážime“ tak, ako by sme mali). :(
Ešte si neodpustím jednu myšlienku - ak by sa juhoamerický román nepáčil nejakému Američanovi, bola by som veľmi prekvapená. Sú v ňom typické prvky, ktoré mi už nešmakujú.. akási melodráma, pochmúrnosť, ťažké témy, ktoré zabije koniec snažiaci sa o nádej a poniektorým z toho všetkého ostáva iba „meh“ pocit. A šak nevadí..
~
„Kdyby nebylo kurev a jejich tělesné lásky, zhroutilo by se hospodářství, zdivočelá existence by pohltila veškeré zákony. Bez prostitutek by se tenhle svět zřítil do černoty vesmíru.“
~
Potvorami nemôže byť nikto iný ako transky a prostitútky. Naozaj! :D A viete prečo? Lebo väčšinu svojho života strávia na ulici, prevažne v noci, ktorá je najnebezpečnejšou časťou z celého dňa a kde sa musíte vedieť, sakra dobre obracať, obzvlášť ak máte na nohách 15 cm vysoké štekle, tzv. kurrrváky.
Čítanie blogových zápiskov ma vrátilo v čase o 22 rokov dozadu, keď sa moja takmer dospelá duša ponevierala po teplošských baroch, lebo tam bolo bezpečne, veselo a doslova zážitkovo. :P
Vidieť prvé transky, ktorých vyčačkanosť trvala hodiny, vyoblievané ťažkými voňavkami a so sľubom v očiach, že vám znesú aj modré z neba, na to sa nezabúda! Nedá sa zabudnúť ani na to, ako vyzerali nad ránom, keď sme opúšťali kluby a spievali z posledných síl. Bola to rodina, ktorá držala pri sebe, aj keď si závideli každý jeden nový rúž alebo iný odtieň svojich megalomanských črievic. Nikdy ste nevedeli, ako večer dopadne, či sa budú ľúbiť alebo sa zase pobijú ako chalani na ihrisku. To sú proste transky, ženy s mužskou silou, egom aj libidom. :D
~
„Srdce transky: pralesní květ, rudý květ nateklý jedem, s okvětními plátky z masa.“
~
Bolo to moje najšialenejšie a najfarebnejšie životné obdobie. Nie že by sa farby podpísali na mojom zovňajšku. Čierna farba navždy poznačila moje metalové srdce, ale noci plné disco hudby, silných drinkov, gumených medvedíkov a 185 cm vysokých „žien“ v parochniach, to bol únik z bežnej reality, kde vládli striktné pravidlá a nudný stereotyp. V prípade argentínskych Potvor to ale ani zďaleka nebolo také ružové. Miestami mi liezli na nervy. Ono transkovský temperament, húževnatosť a priebojnosť nie sú vôbec ľahké na denno-denne vstrebávanie. :/. :D
Kniha mi nepripomínala iba časť môjho života, ale aj bravúrny seriál POSE, či veľa ďalších menej známych filmov, ktoré pravdivo, rozumej kruto a bolestivo zobrazovali život trans ľudí a prostitútok v chudobných častiach ich krajín. Miestami mi bolo clivo, miestami som čítala rýchlejšie, lebo som vedela, čo asi príde - násilie, plač, šikana, bitka, či vyhrážky. :(
Občas som pretočila očami, keď sa objavil magický realizmus, ktorý mi do románu vôbec nepasoval. To je ale latinská Amerika. Tam všetci snívajú, lebo lepší život má iba málokto. Úchvatný bol pre mňa koniec, s ktorým som nepočítala, no ktorý sa javil ako jediná možnosť ako ujsť pred zlým neprajným svetom..
Som rada, že som Potvory konečne otvorila. Ich príbeh sa ma veľmi dotýkal a je to opäť jedna z mála kníh, ktoré som prečítala za pár dní. Viem si predstaviť, že by som sa k nej po pár rokoch vrátila a budem dúfať, že ak autorka napíše niečo ďalšie, dostane sa to aj k nám, do jazyka, ktorému rozumieme.
Česť všetkým Potvorám, ktoré milujú život, ale nikto im neustlal na ružiach.
Pubertálne decká zo základky, slengový Žižkov, ako ho poznajú iba pražáci a obdobie vlády eštebákov, udavačov a večne „sivej“ oblohy normalizácie. 80-te roky v próze majú svoje čaro a vždy siahnem po knihe, ktorá rozpráva príbeh tohto času.
Rátam tiež s tým, že to nebude veselé čítanie. O to viac ma priťahuje surovosť a drsná realita, na ktorú ešte dnes poniektorí spomínajú, ako na „lepšie“ obdobie.
Och môj bože!!!
Môj výber vždy vyhrajú deti, ktoré v knihách zbožňujem. Partia dospievajúcich detí z osmičky ZŠ spolu zdieľa všetko, čo voľný čas po škole ponúka. Nie vždy som sa ale pobavila. Je tu kapitola s názvom „Pes“, z ktorej som mala nepekné sny a upadlo pár sĺz (proste nerobte zvieratám zle, lebo vás zahluším). :'(
Prvé bitky medzi rovesníkmi, prvé lásky a strach vstúpiť do sveta dospelákov, triedny učiteľ, ktorý je aj kamošom, ale, žiaľ, v desaťročí, keď zastať sa študenta môže znamenať stratu zamestnania a zlý verejný posudok. Rovnako byť lepším kuchárom sa nevypláca, lebo môžete skončiť v base za nakupovanie kvalitnejšieho mäsa „na čierno“ aj bez dôkazov (stačí, že jedna pani povedala).
Aké absurdnosti sa tu diali, aké neprávosti, závisť a zlo! Ja som bola vtedy iba malé dieťa a opisujúcu dobu si našťastie nepamätám. Autorka však vytvorila pravdivý obraz minulosti Žižkova, ktorého slangu som síce až tak nerozumela, ale chvíľu som mala pocit, že odtiaľ pochádzam taká presvedčivá bola atmosféra. :)
Z textu sa čo to dá vyrozumieť, ale pre mňa nie je najľahšie čítať knihu v hovorovej češtine, t. j. v panelákovo-sídliskovom jazyku. :D
Do prdele, veď ja nerozumiem ani môjmu šéfovi z Prahy, keď mi volá. :D
Pre „starých“ Žižkovčanov musí byť novela viac než dobré čítanie prinášajúce nostalgiu, nie veľmi veselé spomienky a trpkosť v srdci. Je to povinná jazda pre všetkých, ktorí pamätajú a chcú vidieť cez detské oči.
Zostavenie knihy formou kapitol s vždy iným menom a z pohľadu vždy inej osoby bolo zo začiatku náročnejšie, ale vytvorilo to uveriteľný príbeh, ktorému nemám čo vytknúť a ktorý mi dal všetko, čo som v tej chvíli potrebovala. Plietol sa mi jazyk, aj hlava, aj mená, aj ich životy, ale nevzdávala som sa, lebo ma to strašne bavilo. Bolo to niečo nové, neokukané a našťastie sa na tento štýl dalo rýchlo zvyknúť.
Po dočítaní mi ostalo smutno. Neviem, čo sa s deckami stalo ďalej.. ako dopadli, ako dopadol Jura, ich učiteľ s dobrý srdcom a hravou povahou, ako dopadlo sídlisko, ktoré vystriedali nové rodiny, paneláky, stavby.. otvorený koniec je v tomto prípade ten najlepší, lebo možno nechcem vedieť, čo niektorých postretlo v tej hnusnej neprajnej dobe. Román sa mi nakoniec páčil až tak veľmi, že som si obratom kúpila ďalšiu autorkinu knihu a som nadšená, že je opäť rozprávaná formou kapitol z pohľadu rôznych osôb. Je to oživenie od bežného románového textu a aj keď som na to zo začiatku strašne frflala, v závere som už fňukala, ako rýchlo to skončilo.
Je to skvelá kniha opisujúca dobu, v ktorej by sme my mladší nechceli a nevedeli žiť. Nie teraz, keď poznáme dnešný moderný a na niektorých územiach aj veľmi slobodný svet.
...
Fuuu táto psychologická dráma mi ale že vôbec neurobila dobre! :(
Keby som ju zbúchala počas jedného pracovného dňa, lebo 7 hodín počúvania audioknihy nie je veľa, ak teda máte v office možnosť výmeny rádia za niečo hodnotnejšie, rozsekala by ma na polienka do krbu. Vycítila som, že po hodine ju musím vypnúť, inak sa začnem meniť na kôpku nešťastia. :D
Dávkovala som si ju postupne, počúvala pozorne, takmer so zatajeným dychom. Názory, že autor dokázal vybudovať intenzívnu traumatizujúcu atmosféru sú pravdivé.
Nemýlia sa ani v tom, že ak si hoviete v rodinných drámach, kde to ani tak nie je o smrti, ako skôr o pomalom rozklade, bitkách pod vplyvom alkoholu, láske pod vplyvom (asi) hormónov alebo šťastnej chvíle ala mačka si vyberie, kedy sa pritúli a kedy má o vás záujem, inak ju netrápite, úzkosti z neistoty, dusna pred ďalšou búrkou a strate detskej radosti, tak toto je kniha pre vás. A to som to zobrala za kratší koniec.
Neviem, či má zmysel rozpisovať sa. Mňa kniha zasiahla, ako len mohla. Absolútne som to nečakala a som rada, že som „len“ počúvala čítaním by sa moje emócie znásobili a čakali by ma ďalšie dni plné smútku a zúfalstva, ktoré pociťujem od prvej letnej tropickej 40-tky. :D
Bez ohľadu na to, že je to „len“ kniha a „len“ fikcia, veľmi ľahko sa dá predstaviť, že išlo a niekde na svete aj teraz ide o realitu. Nie je novinkou, že niektorí rodičia svoju výchovu nepojmú práve zodpovedne, prípadne, že by rodičmi nemali byť vôbec. :/
Postupne, stranu za stranou sa zoznamujete už s dospelými bratmi. Z ich často bolestivých flashbackou aj prítomných rozhovorov, či hádok spoznávate ich minulosť, nie práve najšťastnejšie detstvo a aktuálne súrodenecké väzby.
Je vám hrozne, keď zisťujete, čo je toto, pre boha, za rodinu. Oboch rodičov by ste najradšej pretrieskali a troch bratov tuho objali a povedali im, že „nie, toto nie je normálne správanie, toto nie je normálna rodina, nie takto to určite nemalo dopadnúť..“, ale.. ste len čitateľ, ktorý musí prijať príbeh zanechávajúci jazvy, rozbité vzťahy a rany hlboké až na kosť. :'(
Dumám a zvažujem, či si knihu nechať alebo sa jej rýchlo zbaviť, pretože aj napriek tomu, že nejde o príjemné čítanie, Alex výborne píše a jeho „Z popela“ zanechá stopu, čo je jedno z mojich najdôležitejších kritérií. A že som na konci dostala menšiu (väčšiu!) facku, tak to som si musela „prepočítať“ ešte raz všetko, čo som už na pozadí severskej nádhery stihla absorbovať. Proste vrchol, ktorý nepotreboval 500 strán, aj keď nejaké navyše by sa hodili hlavne ku koncu..
Keď si tak čítam reakcie čitateľov alebo iných spisovateľov na prebale knihy, lepšie by som to nenapísala. So všetkým súhlasím, všetko podpisujem a celé jak to je odporúčam - ak by ste aktuálne prežívali veľmi šťastné životné obdobie a chceli sa emočne sundať, nech sa páči. :D
Či si zvolíte knihu alebo jej intonačne perfektnú audio verziu, to už nechám na vás, ale oboje vás dostane (prajem vám to). ;)
Na plný počet bodov to síce nie je, ale rozhodne stojí za váš čas a čitateľskú empatiu.
Knihu som si kupovala s presvedčením, že ide o predlohu k filmu „Posh/The Riot Club“ (UK, 2014), avšak nevšimla som si roky výroby oboch formátov. Aj napriek tomu, že majú kniha a film totožné zázemie, charakter aj zločin, nejde medzi nimi o žiadny blízky vzťah. Napadlo mi teda, či autor románu vôbec vedel, že 3 roky pred vydaním jeho knihy vyšiel film s takmer rovnakou hlavnou myšlienkou aj pôdou pôsobenia hlavných postáv. Človek by si mohol myslieť, že kopíroval, ale ja verím, že nie. :)
„Klub“ je pre mňa nečakané pozitívne prekvapenie. Chcela som nenáročné pohodové čítanie o medziľudských vzťahoch, neľahkých situáciách atd., ale dostala som ešte viac v podobe dobre vymyslenej drámy, ktorej by pristalo aj ďalších 100 strán. Išlo sa do strednej hĺbky a bolo to tak dobre napísané, že som knihu nevedela pustiť z rúk.
Poznáte ten pocit, keď sa čítanie nezadrháva, lebo slovosled, vyjadrovanie a celková štylistika textu sú spisovné a podané bežným neprekombinovaným, ani zbytočne neprefilozofovaným spôsobom, t. j. išlo to ako po masle. Miestami to bolo tak krásne intímne, až som mala pocit, že tú introvertnú osobu, ktorej smútok, nedostatok rodičovskej lásky a žiaľ zrkadliaci sa v tvári veľmi dobre poznám. Práve tento autorov štýl rozprávania dvíhal moje hodnotenie.
Aby to ale nevyznelo tak, že ide o dielo, ktoré neurazí, ani nenadchne - román ma naozaj čo to do seba a síce sa podľa krátkeho obsahu môže zdať, že to bude otrepaná zápletka a možno ste už o niečom podobnom počuli, možno ste tiež niečo podobné videli, čítanie Takisovho románu z prostredia bohatých študentov a aj jemu opačného sveta bolo pre mňa prínosné a odporúčam ho každému, koho téma zaujala.
Som rada, že môj hala bala výber z domácej knižnice zvolil roky obchádzanú knihu, vďaka ktorej som si užila temnotu ľudských duší a tajomstvá hlavných hrdinov. Každý jeden niečo skrýval...
Na konci knihy sa píše, že sa chystá filmové spracovanie, len ďalej už nikde neviem dohľadať, či sa už začalo natáčať alebo možno prišli na to, že veľmi podobný film je dávno na svete. :D
Uvidíme.. každopádne by som si rada pozrela nemeckú produkciu na tému, ktorú tak zbožňujú americké, ale aj britské kamery.
V skratke trochu boxu, trochu agresie a traumy, trochu klamstiev a hlavne veľa tajomstiev, ktoré čitateľ tuší, no zároveň si uvedomuje, že nie sú až tak ďaleko od skutočnej reality.
Je škoda, že sa bežne vyhýbam knihám, ktoré sú hrubé a ťažké (šťastie je, ak ich nájdem ako ebook, ešte lepšie ak sa vyrobí audiokniha). Všimla som si, že ak rozsiahly román skúsim čítať ušami, nie je to o nič ľahšie, ako vláčiť kilovú buchlu všade so sebou. :D
Ide o to, že počas počúvania sa nedokážem sústrediť tak, ako počas priameho čítania. Síce som s audioknihou trávila 2 výdatné mesiace a Dom duchov si vypočula 2x + doladila detaily výborným filmom z 92-hého roku, s knihou by to bolo aj tak na dlhšie. :D
A tak rozmýšľam, že aj keď už román poznám takmer naspamäť, lebo momentálne sa dá konečne vzhliadnuť aj tohtoročný seriál s priamou produkciou z Chile, ktorý verne kopíruje knihu a je strašne dobrý, aj tak by ma tešila myšlienka, že mám fyzickú knihu doma v knižnici. :)
Dom duchov vo mne doznieva a ja si uvedomujem, ako je úžasne vystavaný, prepracovaný a vyrozprávaný.. to všetko o jednej rodine, viacerých generáciách, historických a politických udalostiach jemne prešpikovaný magickým realizmom, ktorý ak niekto nemá rád, tak viem s istotou povedať, že tu mu vadiť nebude. Myslím, že jeho fyzické čítanie po pár rokoch by bolo dokonalé.
Všetko krásne hrá, dopĺňa sa a aj keď sú tu miesta, ktoré ma trochu nudili, či unavovali, lebo román dokáže vyčerpať, stále je to neskutočne komplexné dielo, ktorému nestačil ani výborný film s dokonalým hereckým obsadením. Áno, som momentálne ovplyvnená a pod dobrovoľným tlakom Isabelinho pera, ktoré ma zaviedlo do chilskej krajiny, ktorú som veľmi nepoznala a neskutočne šťastná, že toto dielo niekto pretavil do 8-dielného seriálu, pretože ak rovnako ako ja nezvládajte hutné romány, vzhliadnutie seriálu vám garantuje silno podobný, ak nie takmer rovnaký, hlavne emočne, čitateľský zážitok.
Nechcem rozoberať dej, ľahko si dohľadáme, o čom to všetko má byť. Ja som hlavne nadšená zo silných ženských postáv, surovosti a reality, ktorá nepotláča hnus, ktorý je niektorým ľuďom, žiaľ, tak blízky a aj keď mi nebolo príjemné čítať o znásilňovaní, zneužívaní, agresivite, fyzickej bolesti, či katastrofálnych činoch zo zúfalstva a zatrpknutosti, stále je to jedno z najpozoruhodnejších diel, aké som kedy počúvala. Je výborne napísané, hádam mu nič nechýba a všetky jeho podoby stoja za zoznámenie. O tom potom, že audioknihu nahovorili hlasy (Dana Černá, Vladislav Beneš), pod ktorými si živo predstavíte Jeremyho Ironsa, či Meryl Streep.
Jednoducho nádhera!
Dajte si!
Vy, čitateľské duše, ktoré ľúbite hĺbku, plnosť opisov a charakterov, minimum sentimentu a naivity, dostatok živočíšnosti a krutosti, ktorá ľudské povahy nikdy neopustí a všadeprítomnú lásku, ktorá sa nejaví iba v krásnych farbách. Dom duchov stojí sa opakované čítanie, počúvanie, pozeranie. Už len dávka emócii, ktorú ponúka, stojí za to a naplní aj náročnejšie knihomoľské srdce.
Minuloročný zborník poviedok zo súťaže, ktorú každoročne organizuje pán Bagala ma veľmi milo prekvapil.
Je prvý z tých, ktoré som zatiaľ čítala, ktorého poviedky s rukopisom už nie len našej krajiny, ma zaujali komplet všetky. Stalo sa, že som v predchádzajúcich zborníkoch nejaké nedočítala, veď nie každý štýl, či téma zaujme, ale tu mi sadla každá jedna, či už menej alebo, takmer, na plný počet bodov.
Tiež sa mi prvýkrát stalo, že som sa s hlavnou cenou stotožnila s porotou. Nikdy si totiž nepozerám, kto vyhral prvenstvo, aby ma to neovplyvnilo.
Opäť som si vychutnala trefný predslov a musím uznať, že celkové čítanie ma veľmi bavilo. Čoskoro sa v stánkoch objaví POVIEDKA 2026 a ja sa neviem dočkať!
Tieto mini knižky vždy čítam okolo leta, keď som lenivá takmer vo všetkom a našla som si v nich záľubu. Z roka na rok viac pritakávam, že Slovensko ma veľa skrytých talentov.
Pevne verím, že si od tých, pre mňa najlepších, čoskoro prečítam aj ich samotné diela. Ak by som mala vypichnúť pár mien, ktorých texty boli skvelé a aby som na ne nezabudla, sú to tieto:
Pavol Kuspan
Ján Mykhalchyk Hradický
Anita Minárik Schwartzová
Zuzana Sotáková
Dušana Štrbáková a
Emma Urbanová
Nicol ma opäť prekvapila.
Jej debut "Táto izba sa nedá zjesť" ma odpálil do inej galaxie s množstvom kvalitných emočných faciek, ale pri novele "TAM" sa stal presný opak. :(
Nedávam to za vinu nikomu.
Jednoducho mi táto tenučká neónka nesadla.
Jasné, že ma to mrzí, ale stáva sa.
Pritom štýl, ktorý si teraz autorka zvolila je viac než dobrý. Niekto mi bude oponovať, že nazývať ľudí NIE menami, ale napríklad farbou ich topánok alebo poradím, kedy sa narodili, je jedinečne a neotrepané, ale mne to strašne liezlo na nervy.
A veď nevadí. :)
Pokiaľ ide o samotnú tému, nečítala som, o čom to bude. Mám rada prekvapčo, ale "smrti blízkeho človeka" sa snažím vyhýbať. :/
Ani neviem, či preto, lebo sa nám v rodine už také udialo a bolo to dosť podobné, ako autorka opisovala, len v tom nebola staroba, ale hnusná choroba.
Možno som sa uzavrela natoľko, že o tom neviem už čítať, že to neviem (nechcem?) precítiť, že mi to vlastne vôbec nejde. Ostala som totálne neemočná a knihu zatvorila, akoby sa nechumelilo.
Preto prepáč Nicol, že teraz nechválim, ale verím, že iní budú a možno až až. ;)
Zatiaľ takto v skratke, páá a pusu, budem sa tešiť na ďalšie dielo a držím palce.
Takmer nikdy nestihnem divadlo na festivale Pohoda. Je v čase, kedy sa buď dávam do kopy alebo ešte hibernujem. :D
Vždy si ale všetky značím, ako nedosiahnuteľný cieľ, že keby raz náááhodou.
...
Monodráma od skutočnej preživšej z okupovaného Donbasu ma dostala. Nezrútila som sa, ale ostala som veľmi nahnevaná a zúfalá, že ja nič nezmôžem. Uvedomila som si, ako už veľakrát, že som človek, ktorý ma neskutočne šťastie - žijem v krajine, ktorú síce rozkráda aktuálna vláda ešte viac, ako vo svojej minulosti, ale stále sa nemusím báť vojnových útokov, rabovania, znásilnenia, bitky, smrti, hladovania a že ma v nemocnici neošetria, lebo zatiaľ všetky ešte stoja a lekári ordinujú.
...
Oľga Bojcová zažila okupáciu (2014), protesty na Majdane, udania.. Po príchode Rusov o všetko prišla, zostali jej len tri mačiatka. Aj napriek tomu sa rozhodla zostať, manžela s dcérou poslala preč a ďalej rozpráva svoj príbeh.
...
Tak vám poviem, táto divadelná hra je napísaná viac, než skvelo a zažiť ju naživo, tak plačem rovnako, ako diváci, ako samotný dojatý Michal Kaščák. Som neskutočne hrdá na Chersonské oblastné akademické hudobno-dramatické divadlo Mykolu Kuliša, ktoré sa nevzdalo a s touto hrou cestuje po celej Ukrajine. Funguje aj napriek vojne a jeho predstavenia sa konajú v protileteckom kryte.
...
Veľká vďaka patrí Pohode, že nás oboznámila, že nám podarovala ďalší, aj keď smutný zážitok, ktorý je rovnako dôležitý, ako tie radostné a šťastné. Iba 25 strán slovenského textu, ktoré budú doznievať dlho predlho. Vďaka zrkadlovému ukrajinskému textu ju rada podarujem našim susedom v paneláku, ktorý tiež nemali na výber.. :(
...
A teraz už skáčeme do auta a vyrážame na, pre nás, najkrajšie miesto počas leta na Slovensku, ktoré milujeme!
...
P.S.: dovolím si ešte citovať časť textu, ktorú som si musela prečítať rovno 2x:
~
„Vrátila som sa domov, ale nevedela som si nájsť miesto. Málo som urobila, úprimne, skoro nič. Žijem tak, akoby sa nič nedialo, ale pritom už je vojna... Dnes je tu toľko absurdností, že som už zabudla, čo je normálne. Hovoria: Sme bratský národ, historická spravodlivosť... Bratia, to sú tí, ktorí sa s tebou delia, a nie tí, čo ťa okrádajú. A kto kradne, je zlodej. Ten, kto nám ukradol Krym, nám už nikdy nebude bratom, navždy zostane podlým zlodejom. Bratia, vy sa dožadujete historickej spravodlivosti?! Áno? Tak potom vás treba deportovať ako Tatárov, vyhladovať vás ako Ukrajincov. Keď do vyprázdnených domov, ktoré páchli mŕtvolami a zúfalstvom sťahovali ešalóny Rusov... ale vám to neurobili, nespáchali na vás historickú nespravodlivosť... No povedzte, ak vymeníme jednu farebnú látku nalepenú na palici za inú, budeme zrazu iní? Budeme si môcť vymeniť gény, pamäť, krv, zem s miliónmi našich predkov? Krížikom na papieri matku a otca nevymeníš. Môžete získať nevlastnú matku a nevlastného otca, ale nikdy nie iných rodičov. Toto je realita. Ako môžeš zradiť svoju krajinu, ľudí, predať svoju zem? Nerozumiem...
A suseda Raja hovorí: „No, ty si všetko zmiešala dokopy. To sú ľudia a to je pôda, tá je predsa neživá.“ Neživá alebo živá? Možno toto je celý zmysel? Pretože pre niektorých sú pôda a zem živé a pre iných nie? Tak ju predávajú ako vec. Ale ak v tvojom ponímaní zomiera pôda, ako ju pochováš? Keď zomrie človek, je to jasné. Ale krajinu, s ktorou sa ti spája toľko spomienok, ako? Neviem.“
~
Toto je tak pekná kniha, že až!
Vlastne si ani nespomínam, kedy naposledy som čítala niečo tak ľudské, úprimné a dôverné. Odovzdala mi poznatky, o ktorých som netušila, ktoré som si dobrovoľne ani nevyhľadávala. O to viac ma prekvapilo, ako ma zaujali.
Rozhovory s ľuďmi z Gemera, ktorí, dovolím si tvrdiť, emočne živia tento nádherný región neboli nacvičené alebo vymyslené pre marketing cestovného ruchu. Počas ich čítania máte vierohodný pocit, že vám každý z nich rozpráva o práci a poslaní, ktoré sú osudové a hodné ich činov, či venovaného času. Zásluha patrí samozrejme autorke, ktorá položila tú správnu otázku. ;)
...
Netreba mi veľký román, drámu končiacu šťastím/nešťastím alebo zlomené srdce na to, aby som precitla, aby vo mne rezonoval dojem z prečítaného, a aby som pochopila, že Blízke veci sú úžasnou ukážkou toho, akí dokážu byť ľudia oddaní a čistí v hĺbke svojho presvedčenia, viery alebo jednoduchého bytia. Čo môže byť krajšie, ako uspokojenie z vašej snahy, práce a odhodlania?
Keď to všetko dáva zmysel, že staré veci nemusia umierať a chátrať, že sa pre ne vždy nájde využitie, a že mnoho pamiatok, ak sa teda bavíme o „oprave“ a vdýchnutiu nového života do starých múrov, nás prežije, a to je ich vďaka za náš záujem.
...
..takto by som mohla básniť a rozprávať ďalej, ale vedzte, že ak ste pochopili, čo som tým všetkým chcela povedať, neváhajte a začítajte sa. Mne kniha ušla v 1 vydaní ešte pred Vianocami, no vravím si, ak sa má ku mne dostať, dostane sa. Na jar tohto roku sme sa dočkali 2 vydania a asi to osud nejako zamiešal, že som si ju prečítala až po našom každoročnom tripe po Slovensku, kde bol dôležitou trasou aj Gemer.
...
Trošku ma mrzí, že som ju neotvorila skôr a nepoznala tak zaujímavosti o kaštieli Coburgovcov v Jelšave, na ktorý som hľadela s ovisnutými kútikmi. Bol totiž zatvorený a mne ani netrklo, že ide o miesto, kde ľudia zo združenia Čierne diery vybudovali presklené bunky, v ktorých je možnosť ubytovať sa a užiť si atmosféru dávnych rokov (za tento projekt získali Cenu za architektúru CE ZA AR).
O to viac som si ale dodatočne užívala rozhovory ľudí, ktorí sa miest, cez ktoré sme prechádzali, denne dotýkajú a majú k ním blízky vzťah.
...
Po zatvorení knihy mám nutkavú potrebu vrátiť sa na určité miesta, aby som im viac porozumela. 15 osôb a ich spomienky v príbehoch, 15 vecí, ktoré niečo znamenajú a rozviazali jazyk ich majiteľom. Krásny počin v krásnych farbách, a možno by niekto nesúhlasil s fontom písma a celkovým vizuálom, ale na knihy vydané „ČD“ sa predsa treba pozerať „inak“.. :)
...
Zadovážte si.
Prečítajte si.
Podporte a nakŕmte dušu gemerskou človečinou našej jedinečnej krajiny.
Verím, že budete spokojní, ako ja. ;)
