Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Životopisný román, za ktorý Frank McCourt získal Pulitzerovú cenu je od svojho vzniku (1996) stále veľmi populárny a ospevovaný.
Väčšina čitateľov píše, ako im zlomil srdce, aké bolo ťažké čítať opisy chudoby, hladu a životných podmienok, kvôli ktorým umierali deti, prípadne že nevedeli knihu dočítať, lebo ich emočne trýznila.
Vďaka vysokému hodnoteniu som mala isté očakávania aj obavy z opisovanej hrôzy, ktoré sa na moje veľké prekvapenie nedostavili. Dokonca dumám nad tým, že keby som si knihu neprečítala, o nič by som neprišla, tak čo sa vlastne stalo?
S odstupom času máličko mením názor. Zjavne za to môže výborne natočený a vierohodne knihu kopírujúci film, ktorý vznikol už 3 roky po jej vydaní. Preto, ak nemáte silu čítať, postačí aj sľubná TV verzia. Až po jej vzhliadnutí začínam uvažovať, že predsa len to nebude obyčajný priemer, za aký som ju prvotne označila.
Občas mi napadlo, či ide o skutočnú pravdu, či autor niektoré situácie neprikrášlil za účelom väčšej drámy a úžasu, ale nežila som počas hospodárskej krízy a aj pozadie života Peaky Blinders malo podobné sfarbenie a podmienky, čiže ťažko povedať a prečo neuveriť?
Ako tak ale čítam zaujímavosti o knihe, nie som jediná, kto ju odsúdil za zveličovanie. Pred svojou smrťou to dokonca urobila aj Frankova matka, len boh vie, či kvôli hanbe alebo pre fakt, že si jej syn až prehnane hovel v zobrazovaní biedy, špiny a neľudských až ponižujúcich podmienok.
Andělin popel má svoju hodnotu a som rada, že v mojom prípade nebolo nutné prefackanie emočných procesov. Doznieva, nabáda k premýšľaniu, že si žijem ako kráľovná, keď nie som odkázaná iba na chlieb a vodu podobnú čaju.
Stále mi pripomína bublajúci hnev nad ich tatkom alkoholikom, ktorý mal rečí, ako koza bobkov a radšej si nalial do gágora ďalšie pivo, než aby vlastným deťom kúpil aspoň ten chlieb. Neodpustiteľné! :'(
Nič však nie je tak hrozné, keď smutné riadky prekrývajú autorove spomienky na šťastnejšie chvíle a bláznovstvá, ktoré zažil ako dieťa a neskôr dospievajúci mladý chlapec.
Niekedy ma čítanie veľmi bavilo, ani som si neuvedomovala, že priamej reči nie to, ale aj tak dávam nálepku „lepší priemer“.
Írsko-americký spisovateľ za svoj život napísal 3 knihy. Pokojne by stačila iba táto , vďaka ktorej sa stal milionárom. Aj keď už nie je medzi nami (1939 2009), páči sa mi, že žil v bohatstve aspoň na staré kolená akási spravodlivosť za to hladné detstvo v Brooklyne v NY a chudobné dospievanie v Limericku v Írsku.
Ako 19-ročný opäť vycestoval do Ameriky za vidinou lepšieho života a príležitosti. Dožil na Manhattane a zomrel na rakovinu kože. Román Andělin popel napísal v 66-tich rokoch ako memoáre svojho neľahkého detstva v živoriacej rodine, kde počet detí mohol byť navždy vyšší, mama by nepoznala depresiu zo straty detí a možno aj vďaka tomu, aj keď cez slzy by bolo veselšie. „Osud“ však niektoré cesty mení..
Životopisný román, za ktorý Frank McCourt získal Pulitzerovú cenu je od svojho vzniku (1996) stále veľmi populárny a ospevovaný.
Väčšina čitateľov píše, ako im zlomil srdce, aké bolo ťažké čítať opisy chudoby, hladu a životných podmienok, kvôli ktorým umierali deti, prípadne že nevedeli knihu dočítať, lebo ich emočne trýznila.
Vďaka vysokému hodnoteniu som mala isté očakávania aj obavy z opisovanej hrôzy, ktoré sa na moje veľké prekvapenie nedostavili. Dokonca dumám nad tým, že keby som si knihu neprečítala, o nič by som neprišla, tak čo sa vlastne stalo?
S odstupom času máličko mením názor. Zjavne za to môže výborne natočený a vierohodne knihu kopírujúci film, ktorý vznikol už 3 roky po jej vydaní. Preto, ak nemáte silu čítať, postačí aj sľubná TV verzia. Až po jej vzhliadnutí začínam uvažovať, že predsa len to nebude obyčajný priemer, za aký som ju prvotne označila.
Občas mi napadlo, či ide o skutočnú pravdu, či autor niektoré situácie neprikrášlil za účelom väčšej drámy a úžasu, ale nežila som počas hospodárskej krízy a aj pozadie života Peaky Blinders malo podobné sfarbenie a podmienky, čiže ťažko povedať a prečo neuveriť?
Ako tak ale čítam zaujímavosti o knihe, nie som jediná, kto ju odsúdil za zveličovanie. Pred svojou smrťou to dokonca urobila aj Frankova matka, len boh vie, či kvôli hanbe alebo pre fakt, že si jej syn až prehnane hovel v zobrazovaní biedy, špiny a neľudských až ponižujúcich podmienok.
Andělin popel má svoju hodnotu a som rada, že v mojom prípade nebolo nutné prefackanie emočných procesov. Doznieva, nabáda k premýšľaniu, že si žijem ako kráľovná, keď nie som odkázaná iba na chlieb a vodu podobnú čaju.
Stále mi pripomína bublajúci hnev nad ich tatkom alkoholikom, ktorý mal rečí, ako koza bobkov a radšej si nalial do gágora ďalšie pivo, než aby vlastným deťom kúpil aspoň ten chlieb. Neodpustiteľné! :'(
Nič však nie je tak hrozné, keď smutné riadky prekrývajú autorove spomienky na šťastnejšie chvíle a bláznovstvá, ktoré zažil ako dieťa a neskôr dospievajúci mladý chlapec.
Niekedy ma čítanie veľmi bavilo, ani som si neuvedomovala, že priamej reči nie to, ale aj tak dávam nálepku „lepší priemer“.
Írsko-americký spisovateľ za svoj život napísal 3 knihy. Pokojne by stačila iba táto , vďaka ktorej sa stal milionárom. Aj keď už nie je medzi nami (1939 2009), páči sa mi, že žil v bohatstve aspoň na staré kolená akási spravodlivosť za to hladné detstvo v Brooklyne v NY a chudobné dospievanie v Limericku v Írsku.
Ako 19-ročný opäť vycestoval do Ameriky za vidinou lepšieho života a príležitosti. Dožil na Manhattane a zomrel na rakovinu kože. Román Andělin popel napísal v 66-tich rokoch ako memoáre svojho neľahkého detstva v živoriacej rodine, kde počet detí mohol byť navždy vyšší, mama by nepoznala depresiu zo straty detí a možno aj vďaka tomu, aj keď cez slzy by bolo veselšie. „Osud“ však niektoré cesty mení..
Za moje ukradnuté srdce je zodpovedná obálka knihy, ilustrácia od Samuela Hošeka!
A to som ani netušila, že je to ten istý Samo, ktorý spieva a cíti džez tak, ako ho mám rada (najmä, keď padne tma). Máloktoré vydavateľstvo si dá záležať na tom, aby čitateľ dostal aj iné dostupné informácie k dielu, ktoré drží v rukách. Preto začnem poslednými stranami, ktoré umocnili moje dojmy nájdeme na nich stručný životopis prekladateľky, ilustrátora a autora knihy + obohacujúci rozhovor s ním, vďaka ktorému sa moje dodatočné myšlienky rozpínajú ako vesmír.
Čerešničkou krátkeho románu z obdobia 70-tych rokov je doslov otvárajúci bránu povedomia o diktátorskej histórii Argentíny, ktorú ešte stále nepoznám (Južná Amerika je pre mňa veľkou príťažlivou neznámou).
Kniha vo mne pomaly doznieva a ja už rozumiem hĺbke Juliánovho textu a téme, ktorú podáva cez prijateľné filozofovanie. Dochádza mi, že na pár stranách sa toho skrýva oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá.
Aj samotné slovo VZDOR, ktoré má charakter skôr zlej vlastnosti tu zastáva obe strany mince. Vzdor, ako pozitívna sila postaviť sa bolesti, traumatizujúcim spomienkam, minulosti, ktorá živý strach a politickému systému v špinavej hre.
~
„Niekedy sa do bolesti zmestí len ticho. Nie ticho, ktoré vzniklo absenciou slov, ale ticho, ktoré je absenciou samo o sebe..
Akú silu má ticho, keď siaha ďaleko za hranice bezprostredného nepohodlia, ďaleko za hranice bolesti.
Stále dookola si opakujem, že môj brat je dieťa, a na jazyk sa mi hneď tisne otázka: Čie dieťa?“
~
Nie, že by bola Argentína jedinou krajinou, kde sa robili politické čistky, aj v dnešnej dobe vidíme snahu o podobný, ak nie rovnaký pretlak, ale pri myšlienke na adoptívne deti, ktorých rodičia skončili, veľakrát nevinne, v masových hroboch, mi bolo naozaj strašne. :(
Aby som ale nezavádzala, Juliánov román neopisuje zverstvá ako prvoplánový dych berúci článok. On sa spytuje, dojemne spomína a rozmýšľa, či situácie nemohli dopadnúť inak, či by prežili, keby ostali v rodnej krajine a neutiekli do brazílskeho exilu, či by jeho adoptívny brat zistil, že je adoptovaný, a či bol vôbec šťastný v „náhradnej“ rodine. Všetko je tu v pozícii vedľajšej postavy a ako dôsledok vtedajšej doby.
Sama som prekvapená, ako dobre mi kniha sadla. K filozofii a väčšiemu polemizovaniu mám totiž ďaleko, ale autor má krásny jazyk, používa slová, ktorých sa iní autori „boja“ a čo je najdôležitejšie - dokázal upútať moju, niekedy, netrpezlivú myseľ.
VZDOR je dobre a hĺbavo napísaný príbeh opisujúci reálne prežité udalosti v rodine spisovateľa, Brazílčana argentínskeho pôvodu, ktoré nám podáva prostredníctvom svojho alter ega - najmladšieho syna, rozprávača Sebastiána.
Naozaj vznikol na žiadosť jeho adoptívneho brata, ktorý si prešiel náročným procesom rodinnej terapie. Už len tento fakt ma prinútil zamyslieť sa nad váhou adopčného procesu, obzvlášť v dobe, keď deti nedobrovoľne prichádzali o svojich rodičov a boli vhodené do cudzieho náručia.
Nie je to veselé, ani vzrušujúce, či akčné čítanie, ale to ani od Portugalského inštitútu nemôžeme očakávať. Uspokojí však našu zvedavosť, doplní informácie a uhasí smäd po „iných“ príbehoch.
Dajte si, vy viete ktorí.. :)
Tri „zimné“ poviedky neurazia, ale ani nenadchnú (aspoň teda nie mňa).
Išla som na istotu a rátala so spokojnosťou, ale vypálilo to úplne inak. Kým prvá poviedka ma celkom zaujala, druhou to už bol priemer a posledná ani neviem, o čom vlastne bola. Nechcelo sa mi do nej ponárať, tápať v smútku obyčajných a možno aj stratených duší, ktoré sa stále snažia, ale akosi sa im nedarí. Celá, našťastie, útla knižka je jedno veľké fňuk bez pátosu a moju empatiu nezaujala. Veselo vám z nej rozhodne nebude, aj keď niekomu môže padnúť (emočne) vhod.
Najprv mi ju čítal priateľ pred spaním, ale zaspala som vďaka jeho monotónnemu prednesu a začala knihu čítať od začiatku radšej sama. :D Zistila som, že to ani tak nebolo priateľovým neintonačným čítaním, ako autorkiným štýlom, ktorý išiel totálne mimo mňa. Žiadna hĺbka ani rytie pod kožu sa nedialo a aj keď išlo o silné témy, nepohlo to so mnou. Pripomínala mi texty niektorých slovenských autorov, z ktorých ostávam vlažná a bez zážitku. Škoda, ale ak iných dokáže ohúriť, edícia s názvom Tichá voda sa jej viac než hodí. :)
Mini zbierka poviedok je čitateľmi skôr chválená a ja asi aj viem prečo, to iba mne strohé až „chladné“ vety nedali emočné facky, ako mali a ani čítanie „medzi riadkami“ nepomohlo. Koniec koncov som ale rada, že ju mám po rokoch za sebou a s ľahkosťou ju vypúšťam von z hlavy.
Autorka za túto knihu získala prestížnu Brageho cenu. Pomyslela som si „za čo vlastne?“, ale prijala som fakt, že nie všetko ocenené mi popletie emócie, ako iným. :) Možno vás očarí, možno ju označíte za malý poklad, ktorému sa dostalo málo pozornosti a budete mi protirečiť.. bársčo sa deje v tomto knižnom svete.. :)
Éra bítnikov je už asi za mnou. Nie, že by som nedokázala precitnúť a zviesť sa na ich vlne myšlienok a existencie, len.. som aktuálne na inej, veľmi triezvej ceste. :D Po dlhšej dobe ma tiež viac ohúrila filmová adaptácia, ako samotná kniha, ktorú som si vypočula 2x, veď nie je dlhá, tak či mi naozaj neprerazí srdcovú chlopňu, ale ona sa stále iba obšmietala a bolo jej jedno, čo si o nej myslím. Vlastne sa ani nečudujem, že mi film tak učaroval, lebo všetko, čoho sa dotkne Luca Guadagnino je pre mňa veľkým zážitkom. O uveriteľnom hraní Daniela Craiga a Drewa Starkeyho ani nehovorím.
S odstupom času musím uznať, že trio: audiokniha, občasné nakuknutie do čítačky kníh a film s dokonalým soundtrackom mi nakoniec dožičilo autorove emocionálne dno plné samoty, abstinenčných príznakov narkomana, chvíľkových súloží s rovnakým pohlavím pod vplyvom alkoholu (najmä tequily, veď sme v rozpálenom Mexiku s ostatnými ľudskými troskami) a bársčoho iného, spomienok i túžby po dotyku a láske s pachuťou depresie, trpkosti, chaosu a zlomeného srdca.
Až teraz, po tom všetkom a vďaka dodatočne vyvolaným emóciám už viem, čím si Burroughs „asi“ prechádzal. Toľký zmätok, životná strata a zostarnutá zblúdilá duša. V 20-tych rokoch môjho života by ma novela dorazila, ale teraz si už dávam pozor. :D Ide o voľné pokračovanie autorovej knihy Feťák, a tú teraz nemám potrebu čítať. Konečne vonku svieti slniečko, tak na čo padať do drogovej temnoty?
Kniha s charakterom autobiografie, ani film nie sú pre fanúšikov mainstreamu, ale skôr pre labužníkov hlbokej drámy, ktorú na povrchu nevidno. Sú to trefné myšlienky a opísané pocity samoty skryté medzi riadkami, ktoré na prvé uzretie pôsobia ako nezáživná sračka, ktorá sama nevie, čo chce, ale čitateľ áno - šukať, chľastať, požívať heroín a byť milovaný. Podľa Burroughsa bolo v jeho diele nedosiahnuteľné práve to posledné.
Ostala mi melanchólia a trocha smútku. Po ďalších oprášených informáciách z jeho života mi je ešte horšie, ale William to už má za sebou. Dožil sa krásneho veku, na to, ako dlho triezvel a odolával. Zanechal diela, vďaka ktorým ho pozná celý literárny svet a je jedným z najvýznamnejších amerických autorov „cool jazzovej“ generácie 50-tých rokov. Čo viac dodať Buuroughs? Verím, že to bola jazda nonkonformného bohémstva surového života a slobody, ktorú dnes už len ťažko niekto zažije. Tak vďaka za to, čo si tu spolu s kamošmi vytvoril a zanechal.
Ešte nikdy som počas zimy nemala takú chuť na jahody, ako pri čítaní tejto knihy. Nikto by ani pri pohľade na obálku nepovedal, že sa bude príbeh točiť aj okolo nekonečných sladko voňajúcich jahodových polí. Autorova prvotina je tak krásne a dobre napísaná, že akciové jahody na Valentína boli mojim vykúpením. :D
Film „Sníh padá na cédry“ z r. 1999 som nevidela, a teda poviem vám, dostať sa k nemu v dnešnej dobe, pokiaľ nesťahujete torenty veľké ako krava, bolo celkom zložité (ešte aj titulky v polovičke filmu vypadli, šľak aby to trafil). :D Našťastie má filmarina 90-tych rokov jednu veľkú výhodu, a tou je, že ak bola predlohou kniha, držala sa jej ako kliešť. Málokedy prekvapí iný, prehnaný, či silený zvrat, ktorý sa dnes, naopak, doslova vyžaduje (čisté peklo!). :D
Kniha má dobré ohlasy a témou ma zaujala „na prvú“. Ešte som nepočula o vyhostení menšiny prisťahovaleckých Japoncov z Ameriky po útoku na Pearl Harbor, aj keď boli americkými občanmi. Síce to nebolo rozpitvané do detailov, ako v príbehoch o holokauste, ale stačilo to. Zvyšok sa dá dogúgliť. Kniha sa venuje všetkým spomenutým osobám, ich minulosti a dôležitým životným udalostiam, vďaka ktorým som ich poznala, ako vlastných susedov. Nešlo o povrchné zoznamovanie. Bola v tom akási intimita a hĺbka, páčilo sa mi to. K nálade pridala aj tohtoročná snehová nádielka v BA, ktorá tu chýbala už pár rokov. Nebolo to síce ako na horách, ale ak to nie je iba cukrový poprašok, všetko sa ráta. :D
Hlavnou témou je súdny proces počas snehovej búrky. Našlo sa mŕtve telo miestneho rybára. Bieleho muža. Na koho sa najľahšie ukáže, keď sa malá komunita na ostrove San Piedro stále spamätáva z útoku na námornú základňu na Havaji? Je pravda, že dianie na súde bolo zbytočne natiahnuté, občas sa opakovalo a nudilo, ale prelínalo sa so spomienkami a retrospektívou viacerých postáv. Najzaujímavejšou bola zakázaná láska medzi japonským dievčaťom a bielym chlapcom, ktorú narušil nečakaný už spomenutý vojnový útok. Zmenil život nie len celej japonskej menšine, ale všetkým, ktorý sa s ňou rokmi naučili žiť. Zrazu bolo všetko preč. Keď sa po rokoch opäť vrátili, aby mohli ďalej pestovať milované šťavnaté jahody, nikto ich tam nechcel. Nikto im už neveril. Prirodzeným sa stal rasizmus, predsudky a hádzanie viny na „nepôvodných“.
Od pána Gutersona som dostala krásne opisy okolia, bojujúcej prírody so snehovou víchricou, vôní a zapadajúceho slnka nad morskými vlnami, či vnútorných ľudských bojov. Som spokojná a knihe nemám čo vytknúť. Nebola prevratná v štýle, že by ma z nej postavilo zo stoličky, no odporúčam ju ako výborné pohodové čítanie, ktoré má čo ponúknuť.
Audioknihu som dopočúvala už začiatkom roka, ale čerešničkou na torte bol knihu verne kopírujúci seriál, ktorý až na pár chýb dokázal predĺžiť moje nadšenie z dobre vystavaného príbehu temnej fantasy prelínajúcej sa so skutočnými problémami nášho reálneho sveta.
Keby som nevedela, kto je autorom psychologickej akčnej naháňačky, kde sú malé deti lovené zvrhlíkom z ponurej ríše jeho vlastnej duše o počte 365 vianočných dní, ktoré ho svojím tlčúcim srdcom a bohatým krvným riečiskom udržiavajú pri živote, tipovala by som Stephena Kinga a nebola by som ďaleko. Aj v tomto prípade platí, že jablko nepadá ďaleko od stromu a synáčik sa potatil. :D
Hillovi sa podarilo napísať knihu, ktorá akoby otcovi z pera vypadla. Nemám až tak naštudovaného Stephena, aby som videla rozdiely. Všetko, čo mi už King ponúkol, počnúc napätím, neotrepaným nápadom, vzrušujúcim pocitom plným nepohodlia až strachu, psychológiou postáv a ich detailným vývojom až po nudnejšie a zbytočne rozťahané pasáže som našla aj v knihe jeho syna. Aj tu by som čo to ofrflala, lebo nuda je nechcená a nepríjemná vec, ale bolo toho pomenej a sledovaním seriálu som zabudla. :)
Dokonalý pár vo forme počúvania audioknihy a následného vizuálneho spracovania si neviem vynachváliť a aj keď sa k obom už asi nevrátim, zážitok bol v skutku parádny. Excelentnú Vianočnú ríšu hodnotím pozitívne, za čo budú jej obyvatelia, deti so 4 radmi ihličiek namiesto zúbkov, aby sa lepšie trhalo surové ľudské mäsko, určite veľmi radi. :D Oboznámenie sa s hrou „Nůžky pro tuláka“ stálo za to, ale reálne by som nechcela byť jej účastníkom. Prečo? Čítajte/počúvajte knihu! :D
Miestami vyčerpávajúce, ale dobre prepojené a všetko pekne zapadalo. Trošku som mrzutá z nedostatku priestoru pre čarovno-strašidelnú Vianočnú ríšu a života v nej, ale to by bola potom väčšia nechuťárna úchyliek nesmrteľného pána Charlesa Manxa. Vlastne neviem, či by som to vôbec rozdýchala, keďže ide o malé deti. :D
NOS4A2 mi občas pripomenulo tohtoročné vyvrcholenie Stranger Things, keď si Vecna zostavil armádu 12 detí, na ktorých parazitoval. Také upírske, len z mentálneho a nie krvavého napojenia. Príjemno-nepríjemné mrazenie sa dostavilo, ako radosť malého chlapčeka s čiernymi žilami na tvári a tele zo smrti nevinných zvierat alebo ľudskej bolesti. Skoro až rozkošné a hodné odpustenia, že deti vo Vianočnej ríši videli zábavu a krásu v tých najohavnejších veciach. Kto by to bol povedal, že to začne už nasadnutím do nablýskaného Prízraku (zn. Rolls-Royce ) z 1936-teho plným darčekov s obrovskými mašľami. Pán Manx chcel predsa deti zachrániť a skoro som mu uverila, keby nebol taký hajzel.
Menšie sklamanie bolo iba v tom, že väčšia časť deja sa diala v normálnom svete, kde ani náhodou nebola zima, či dokonca Vianoce, a tak bola moja túžba predĺžiť si čas sviatočný prudko potlačená. :D Pre fanúšikov Stephena Kinga bude toto ale veľká lahôdka a možno jeho synovi prepáčia drobné chybičky a málo zasnežených strán. Ja na záporáka pána Manxa určite nezabudnem. Takúto postavičku som ešte v knižnom, ani kinematografickom svete nestretla a pripútal si ma rovnako, ako tie osamelé deti, ktoré chcel v kútiku duše naozaj zachrániť.
„Rolničky, rolničky, ký zmetek vám dal hlas..“
Celý december som strávila v spoločnosti poviedok troch zborníkov. Vzhľadom na to, že ma netrhalo k čítaniu a skôr som čumela do bedne, boli poviedky najlepšou voľbou. Netlačili na mňa a mne bolo jedno, ak som nejakú nedočítala, lebo ma nezaujala. Pri neznámych autoroch s tým radšej počítam.
Ako prvý som zdolala túto krásnu buchlu, ktorej vianočná nálada na vás čaká na každej strane už len tým, že je orámovaná snehovými vločkami. Celkovo vyzerá na prvý pohľad naložene a čitateľ je plný očakávania. Strašne sa mi páčilo predstavenie každého autora pred jeho textom - čo aktuálne robí, čo má na Vianociach rád, aké ceny za knihy dostal a čo vlastne už vydal. Všetky ich ocenenia som brala s rezervou, lebo mi bolo jasné, že nie všetko sa mi bude páčiť, ale 50% je pre mňa nečakaná výhra. Myslím, že dve poviedky som nedočítala, ani nedopočúvala, proste ma nebavili, ale našli sa aj také, pri ktorých som sa z chuti zasmiala a je tu tiež pár, ku ktorým sa budem pravidelne vracať.
Nikdy mi nenapadlo, že vianočný stromček je vlastne chlpatý boží falus a my si ho každý rok staviame ako vďaku Bohu. Toto poznanie mám už navždy vryté do mojej najhlbšej pamäti. :D Ani na Jozefa som nikdy nepozerala ako na paroháča, či na Máriu, ako ľahkú ženu a čím že to je Ježíšek? „malá mimozemská pííí..čo“. :D Nie len mňa, ale aj môjho veriaceho priateľa skoro roztrhalo do smiechu. :D
Morbídnosti, nechutnosti, podivnosti aj divnosti, netradičnosť, absurdnosť, béčková bubulačina, kozmické a vesmírne záležitosti, kde téma Vianoc skôr zavadzala - ako jedny z mála tém, ktoré sa spomínajú a že ich je požehnane (to garantuje hrúbka zborníku), tak sa máte na čo tešiť. Pre mňa je to síce iba slušný priemer, ale iní chvália na plný počet bodov.
Ako z názvu vyplýva nejde o chrumkavé príbehy, ale o poriadnu dávku všetkého, čo pripomína krampusov fantasy svet aj reálne bojisko. Radovať sa budete z vecí a bytostí strašidelných, šialených, pomstychtivých, bažiacich po krvi, akcii a hlavne!!! žiadna vianočná sladká pohodička a pokoj. :D
Uvedomujem si, že ako nečitateľ fantasy literatúry a neznalec autorov, ktorí majú na českom trhu už pár vysoko ocenených kníh tohto žánru, ku mne táto zbierka až tak nepriľnula, ale som si istá, že zdobí knižnicu každému, kto už s nimi mal tú česť.
Aj keď nie som po dočítaní/dopočúvaní okúzlená, čaro knihy je v tom, že sa k nej môžete stále vracať a za každým v nej nájdete alebo si všimnete niečo iné. Čerešničkou na torte je pár receptov na cukroví, ktorých suroviny zoženiem asi iba na darkwebe (lyofilizované rty, 200g podkožního tuku a taaak). Veľmi vydarené a škoda, že tak mááálo. :D
Je to v skutku krásny kúsok a jeho audioverzii chýba už iba predslov, doslov a tých pár receptov na zvrátené, ale že vraj chutné x-mas koláče. Škoda, že nie sú aj jej súčasťou. Boli by dokonalým audio vianočno-krvavo-sladkým doťukom. :D
S Vianočným prasiatkom sme si v roku 2021, keď vyšlo na našom trhu, nesadli. Nie preto, že by ho Rowlingová napísala zle, ale preto, že bolo na môj vkus vtedajšej sviatočnej veselice príliš smutné. Vravela som si, že ma predsa nemôže ovplyvniť natoľko, že mi pokazí radostnú náladu, ale pamätám si, že som s ním veeeľmi „bojovala“ a po prvej tretine ho nadobro zatvorila. Nešlo to ani o rok, ani o dva, nuž, netlačila som na pílu (nevypláca sa to). :D Síce ma podvedome ničili výčitky môjho priateľa, že žiadnu knihu, ktorú mi kúpil som ešte nečítala, ale všetko chce ten správny čas. Pre plyšové ružové bruško plné šuštiacich guličiek to bol tohtoročný vianočný december. :)
Môj aktuálny podivný knižný stav som využila v prospech nedočítaných restov a Vianočné prasiatko je tak po 4 rokoch konečne zdolané. S čistým svedomím dodám, že som tie roky o nič neprichádzala. :D
Nápad na oživenie sveta hračiek počas jediného dňa v roku (Štedrého dňa) je fakt super. Rowligovej fantázia nepozná dno studne a vždy sa na ňu dá spoľahnúť, ale prvýkrát som natrafila na rozprávku, ktorá ma ako dospelú osobu nechytila za srdce. :( Ako keby jej niečo chýbalo. Koniec som zbúchala takým rýchlym behom, že keby bol reálny a týkal sa mojich nôh, tak ma asi zabije. :D Mrzí ma to, fakt, že jooo, ale bola to z časti pekná nuda.
Chcelo to byť milené a ňuňuňu, ale viac ma zaujímalo všetko ostatné, než chlapec Jack, ktorý sa rozhodol, že musí nájsť svoju milovanú hračku, ušmudlané a už dávno nie ružové prasiatko, bez ktorého nemôže a nechce žiť. Pointa, posolstvo a dôležitá myšlienka celého príbehu sú výborné, ale necítila som príťažlivosť, ktorú inak Rowlingovej písmená majú. Je pravda, že pri jednej scéne, mi trošku stislo srdco, ale to je asi tak všetko. Ak by sa toho niekto chopil a vytvoril scenár pre ďalšiu farebnú nádheru na plátne, mohlo by to byť pútavejšie, ako samotná kniha, ale ubehlo viac, ako 5 rokov od anglického vydania a nenašla som žiadnu info, že by sa tak malo stať. Škoda.
Ilustrácie sú inak dokonalé, tie som si veľmi užila, ale aj napriek tomu sa moja knižnica s knihou rozlúči. Majte krásny deň, Šťastné a veselé prajem všetkým, aj našim (zabudnutým a niekde zapatrošeným) hračkám. :)
Už vyše mesiaca rozmýšľam, či sa mám vyjadriť k ďalšej nedočítanej knihe. Nebudem frflať, lebo je jasné, že kniha, ktorá ma zo začiatku nadchla a bavila, nie je pre mňa. Za posledný polrok je to už tretia, ktorá takto dopadla. :( Buď nemám šťastnú ruku alebo by som si mala dať dlhšiu pauzu. Čítal ju inak niekto, že by mi povedal svoj názor na ňu? Má skôr pozitívne reakcie, nie je tuctovkou a aj preto som sa dosť tešila. Obálka zaujala „na prvú“, ale od obsahu som čakala niečo iné.
Upútala ma témou predrevolučného obdobia v nálade totalitného režimu očami dospievajúcich - obmedzené vydávanie kníh, počúvanie zakázanej hudby, málo zahraničných filmov a nuda pubertiakov v pochmúrnej Prahe. Pofľakovanie, prvé vlhké zážitky, veľa piva, výplach žalúdka a skvelý punk, čierne oblečenie a zima až do morku kostí, lebo keď ste rebelujúca mládež, nie je dôležité nezamrznúť, ale dobre vyzerať! Poznáme poznáme. :D
Všetko spĺňalo podmienky mojej nostalgie a osobných zážitkov, až kým sa to nezgrclo do rozhádzanej retrospektívy, spomienok, či myšlienok a akýchsi útržkov z autorovho skutočného života. Neboli zlé, niektoré aj pobavili a pripomínali mi moju vlastnú mladosť, ale netvorili celok, ktorým to krásne začalo. Škoda, že z toho nebol klasický román s hlbším príbehom, ale skôr poviedky v rôznych rokoch života hlavnej postavy. Čo bolo ale viac, než skvelé boli opisy pocitov a autentickosť doby, z čoho občas mrazilo a som rada, že v osemdesiatkach som bola iba malá bambulka v plienkach.
Narastajúcu znudenosť a nezáujem sa mi nedarilo prekonať aj napriek tomu, že ide o rýchle a nenáročné čítanie. Možno, keby som sa ku knihe nepostavila, ako k plynulému príbehu o neposlušných deckách v ťažkej dobe rútiaceho sa socializmu, možno by som dokázala oceniť autorov talent, ktorým cez lovenie v pamäti staršieho pána (seba samého) nevynechal svoje poetické skúsenosti (píše aj poéziu).
Ide o prvú časť z voľnej trilógie (2019), ale k druhej sa už neviem dopátrať. Zrejme ešte neexistuje.
Jop, aby som nezabudla, kniha obsahuje zaujímavé minimalistické ilustrácie. Nie je ich síce veľa, ale dokonalejšie nahé ženské lono som v inej knihe ešte nevidela. :P
Teraz mám už iba menšiu dilemu, či si knihu ponechať a vrátiť sa k nej v inom čase, v inom veku alebo kašlať na to, lebo jej existencia mi nie je až tak jedno, ako tomu bolo pri iných nedočítaných, ale ak si niečim nie som istá, posúvam to ďalej a nesyslím.. :)
