Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Drahá Claudia, nie každý spisovateľ sa vie máčať v pocitoch človeka tak, ako ty a nie každý čitateľ z toho bude mať k blahu vyhladkané všetky nervové zakončenia. Bohužiaľ, môj prípad. :/ Ale mám nádej, lebo Kapka štěstí vraj nie je to najlepšie, čo si napísala (tak vravia internety aj ľudia s dobrým vkusom). Podľa dostupných informácii je to kniha, ktorú teraz častejšie vidno na soc. sieťach a ja sa na ňu úprimne teším (Elena to ví), ale až neskôr..
Verím, že predvídateľnosť situácie na vlakovej trati, od ktorej sa odvíja celá zúboženosť a utrápené srdce našej ženskej postavy, a ktorá je čitateľovi predhodená už na prvej strane, nemá byť mínusom, ale akýmsi „iným“ prvkom, ktorý riadi a posúva zvyšok rozprávania o emočnom dopade tragédie na celú rodinu, okolie, ale hlavne na matku, s ktorej rozhodnutím sa nestotožňujem. Opäť teda moje „bohužiaľ“, ale takmer všetko na mňa pôsobilo opačne, tj. prehnane, spomalene, rozťahane, nelogicky, občas nereálne, ale.. nezažila som nič podobné a mám inú povahu.
K hlavnej pointe a odpovediam na mnohé otázky sa dostaneme až v polovici knihy, čo bol pre mňa totálny zabijak! Tak ma to miestami nebavilo, že som chcela knihu otrieskať o pánty dverí a zahodiť, ale.. viem, prečo sa Kapka štěstí páči a svojím spôsobom sa páčila aj mne, len nemám hranicu znesiteľnosti výnimočných a neokukaných vecí, nápadov, či štýlov až tak nízko. Ide o trefný príklad toho, kde je niečoho „tuuumač“ alebo román jednoducho nie je pre mňa. Potrebuje oddanejšieho čitateľa s vôľou podvoliť sa, čo som teraz nedokázala.
Pripomínala som si, že mentalita národa autorkinej rodnej zeme je citlivejšia a otvorenejšia vnímaniu srdcabôľných až melancholických emócii, ktoré autorka podáva ako na krížovej ceste, tj. veľmi zdĺhavo, a na to nemám nervy. :D Ale Argentínčanom, Španielom aj Portugalcom presne toto šmakuje. Hovejú si v tom ako v najkrajšej básni života, ktorá oslavuje nádheru bytia aj bolesti. Že by som im trošičku závidela? :D Bohvie, ale svoj húževnatý zmysel pre tvrdú realitu nezapriem, a možno iba nechcem uveriť, že aj takto by to mohlo dopadnúť. :D Tak strašne by som chcela prezradiť, o čo v knihe ide, ale keď to neprezrádza ani samotná anotácia, som ticho aj ja. :D
Román je z veľkej časti vnútorným monológom ženy s tromi menami (zistite prečo až 3) a nebyť nekonečných otázok do vetra, ktoré ma neskutočne vytáčali, bola by som spokojnejšia. Raz som to chcela nadobro vzdať, veď nie je umenie dočítať každú knihu, ale vzdať sa tej, ktorá nás nebaví, ale chcela som poznať dôvod konania a čo a ako sa vlastne stalo. V tomto smere bola spisovateľka veľmi kreatívna a stupňovala napätie aj záujem ako sa v podobnej literatúre patrí. Ak preskočíte pár viet, lebo pani Pieiro sa veľmi rada opakuje (ach jaj), nič vám neujde. :D
Posledná vec, len tak pre moje dumanie možno v inom čase a s inou náladou by som bola z „KŠ“ viac hotová aj zhovievavá k všetkému, čo som teraz ofrflala. No ostal mi z nej stav „nemastná, neslaná“ a nemám už čo dodať.
„Možná, že štěstí je něco, na co jsme ne všichni připraveni. Když štěstí číhá, když je cítíme nablízku, nahání některým z nás strach. A děláme všechno proto, abychom se mu vyhnuli, aby nám uhnulo z cesty těsně předtím, než nás zasáhne. Problém totiž tkví v tom, že nevíme, jak se štěstím naložit, jak se s ním sžít a jít dál. Pro některé z nás není totiž přirozeným prostředím štěstí, nýbrž strast.“
Gejzír bolesti a hnevu z nešťastnej lásky, zatrpknutého srdca a pridružené zlo, ako verný sluha emócie, ktoré mi Búrlivé výšiny opäť dožičili, a na ktoré ani po 15-tich rokoch neviem zabudnúť. Už dlhšie ma mátala myšlienka overiť si, čo so mnou urobí surová klasika vo vyzretejšom veku a či budem zase taká vytočená a zároveň zúbožená ako počas mojej jarnej dospelosti s horúcou hlavou. :D
Román v sebe ukrýva neskutočnú silu, ale nie každého bavia „staré príbehy“ o láske neláske. Okrem vkusu je to aj o prispôsobení sa dobe, v ktorej bola kniha napísaná a v ktorej sa dej odohráva. Ani ja si nejdem klasickú literatúru (zväčša ma nebavila). Záľubu v historických románoch mám tiež dávno za sebou a nechýbajú mi ani rodinné a ľúbostné tragédie tohto druhu, nech sú konce akokoľvek šťastné a prajú novej mladej láske, ale to nie na šťastné, lež na zotročené srdcia sa nezabúda a Búrlivé výšiny sú toho bezchybným príkladom.
Doslova z nich srší úzkosť a chlad. Smútku je tu tiež na rozdávanie a podkuruje ho citeľne drsná, no svojsky krásna krajina, ktorú nemožno nemilovať. Miestami mi to pripomínalo „Juh proti severu“, keď si Scarlett O'hara Batlerová odbehla do rodnej zeme iba kvôli hrsti írskej pôdy, lebo domov je domov. :)
Spoločnosť tej doby (r. 1847) neprijala román pozitívne. Vymykal sa štandardu a pravidlám, podľa ktorých sa vtedy písalo. Populárna bola sladká romanca, nie surové divoké príbehy a ešte k tomu napísané ženskou rukou, ale nedá mi inak, než označiť „BV“ za nadčasové dielo, ktoré predbehlo desiatky rokov, ktoré ľudstvo ešte len čakali. Autorka ho prvýkrát vydala pod mužským pseudonymom Ellis Bell a, žiaľ, 2 roky na to zomrela. Strašne ma mrzí, že sa nikdy nedozvedela, aký nádherný a nezabudnuteľný kúsok odovzdala svetu a všetkým milovníkom klasickej romantickej literatúry. Začiatkom 20 str. zožal román slávu, ktorá dodnes neutíchla. Ktorá spisovateľka by si VIAC zaslúžila potlesk a chválu v rokoch svojho života, ako Emily B.? Škoda, že jej osud nenadelil dlhší a šťastnejší život.
Dnes nemám potrebu rozoberať dielo do špiku kostí, ani jednotlivé postavy. Stojí za prečítanie už len preto, že ukazuje ľudí takých, akí naozaj sú alebo vedia byť, ak im osud nedožičí viac lásky a blahobytu, než majú. Aj keď ma niektoré povahy spomienkovo aj teraz hnevali jak frasss a facky by som vrátila aj za cenu zlomenej ruky, také už boli drsné yorkshirské vresoviská a krutý život na nich. Inak si to ani neviem predstaviť.
Je málo kníh, ktoré si pamätáme celý život. Niekoho ohúril Dostojevskij, niekoho Lucy Maud Montgomeryová, Austenová.. ja kopem za Brontëovú. Vlastne som práve dočítala/dopočúvala maximálne depresívne dielo, ktoré velebí pomstu, posadnutosť vášňou, odpadávačky z nepokoja a nešťastia, ktoré dnes porieši terapeut „za pajdu“, neprajnosť, závisť a tak zlé povahy, až som miestami mala pocit, že je to pravá nefalšovaná skutočnosť. Rozumiem čitateľom, ktorých sa kniha nedotkla, prípadne ju ani nedočítali naozaj v sebe nemá ani štipku pozitívnej energie a krásy, vďaka ktorým by ste spláchli tú guču, ktorú zanechá, ale aj to je pre mňa obdivuhodné. Napísať niečo tak nešťastne zúfalé, až je to, sakra, dobré a vy máte čo robiť, aby ste našli svoj stratený smiech a pri dopozeraní filmu s Ralphom Fiennesom z 1992-hého nezabudli potláčať sympatie a zapálené lýtka voči nemu, prekliatemu sexy Heathcliffovi. :D
Audiokniha je zas raz výborne nahovorená a prináša zážitok, ktorému nemám čo vytknúť. Behom chvíle som sa ocitla ako snoriaci pozorovateľ na Drozdove a vzápätí na Vichrném návrší (Větrné hůrce) a „sledovala“ rodiacu sa lásku medzi mladou Katkou a sirotou Heathcliffom. Skákanie v čase a množstvo mien mi nerobili problém, ale to zrejme preto, že sa mi nedokázali vymazať z pamäte.
Neodpustím si ešte čerešničku, ktorú som spomenula aj pri životopise Heatha Ledgera - so svojou sestrou dostali krstné mená práve podľa hlavných postáv nenaplnenej lásky nezabudnuteľných Búrlivých výšin.
EKVÁDOR, rovník zeme, je výstižným názvom hutného románu, ktorého prevažná časť sa odohráva na sopečných rovníkom preťatých ostrovoch Svätý Tomáš a Princov ostrov (portugalsky: So Tomé e Príncipe) pri pobreží strednej Afriky. V živote som o tomto ostrovnom štáte nepočula a vďaka knihe som obohatená o ďalšiu prírodnú krásu, ktorej temná história, obchodovanie s otrokmi, sťahuje kútiky úst. :(
Obyvatelia exotiky s tropickým počasím, rozumej „prepotené komplet všetko“, veľmi rýchlo pochopili systém 2-3 košele na deň. Rozhorúčené telo z alkoholu už nestálo za reč, lebo človek sa potil aj počas nehybného sedenia na terase (posledné letá pozná aj Slovač). :D Jedinou ochladzujúcou odmenou bolo zavŕšenie dňa studeným kúpeľom (samozrejme iba tí bohatí = bieli) a vďaka nebesám, že si dokázali zvyknúť na oťapenosť a únavu z horúčav. Čím skôr prestali bedákať, tým skôr sa im pred očami začal rozprestierať raj na zemi, ktorý som pomenovala „50 odtieňov zelenej“ kakaovníkové plantáže s panenskými plážami na So Tomé e Príncipe.
Za opisy miestnej fauny, flóry a honosných večerí uzatváraných kvapkou brandy, ginu a cigary autorovi zo srdca ďakujem. Stále som bola mlsná aj smädná. :D Román som si nechávala na čas pred spaním (kniha nie je najmenšia, ani najľahšia), kedy som bola dostatočne oddýchnutá a pripravená na novú slnkom zaliatu zem, ale dopadlo to tak, že som ju nakoniec vláčila každý deň so sebou a posilňovala predlakťový musculus. :D Z tohto vyznania sa dá vydedukovať, že bola super, ale ja som ju iba chcela mať čo najskôr za sebou. :/ Teraz to zase znie negatívne, ale vysvetlím..
Román o otrokárstve a bez otrokov? Naozaj stačí spomenúť iba počty pašovaných čiernych chudobných ľudí, opísať dieru, ktorá je ich domovom a kde zmorených otrokov čakajú ich ženy s deťmi, prípadne jedného „zachrániť“ a to je všetko? Celá kniha je iba o bielych vykorisťovateľoch, majiteľoch honosných plantáži, ich niekoľko poschodových večerách, kráľových očakávaniach a guvernérovi Luisovi, ako inak, ďalšom bielom mužovi, ktorý sa nechá nachytať na hruškách ako malý chlapec (čo muž neurobí pre rozpálene ženské lono? Ach jaj). :D Ďalšia vec, ktorá ma fakt naštvala bola, že ak sa v románe vyskytla žena, tak len z jediného dôvodu áno, presne z toho sexuálne potešenie. To naozaj?!
Kde sú tie životné drámy a nešťastné osudy ľudí, ktorí boli oklamaní, zneužívaní a na smrť utýraní? Tak povrchne opísané otrokárstvo, časom upravený pojem „platená, ale nútená práca“ som ešte nikde nevidela. Nerozumiem, ako mohol autor napísať knihu iba z pohľadu vyššej, bielej, z veľkej časti rasistickej vrstvy, ale.. vieme, kto mal v tých rokoch všetku moc.
Otrokárstvo bolo v Portugalsku zrušené v r. 1875 a Rovník rozprávať o tom, že sa tak ani zďaleka nestalo. Nápad výborný, avšak nevyužitý (aspoň taký mi ostal dojem). Všetko som si predstavovala inak a je to zrejme aj môj problém - raz ma to bavilo, potom zase nie, ale chcela som vedieť, ako to dopadne. :) Žiadna sláva sa však nekonala, ani hĺbka avizovaného problému, s čím som ako čitateľ rátala. Som sklamaná. Ide však o to, že som chcela iný príbeh, ako som dostala a s týmto pocitom som bojovala až do poslednej strany.
Prijala som politické dianie, ktorému sa bežne (knižne) vyhýbam aj viaceré detaily pre pochopenie dôležitých, rozhodujúcich situácii a ich k nešťastiu vygradovaný koniec. Autor si dal námahu a vymenoval všetky možné mená aj názvy miest, v ktorých som sa strácala a z ktorých si nepamätám ani jedno. Žiaľ, faktom ostáva, že príbehu chýba náboj a nečakaný koniec je síce prekvapivý, ale nechytá za srdce.
Ako vždy, po dočítaní som prekutrala celý internet a musím priznať, že jeho informácie by mi bohato postačili, ale to čitateľ nevie, kým nedočíta a nepogoogli. :D Mojím názorom sa samozrejme nenechajte odradiť. Ak vás román zaujal, dajte mu šancu. Možno nebudete mať očakávania ako ja a dáte mu všetky hviezdy vesmíru. :)
A aby som nezabudla veľmi oceňujem dobové fotografie pestovania a obrábania kakaovníkov, plantáži s nádhernými budovami, ktorým navždy ostane nálepka „otrokárska zem“, a tiež potešili vysvetlivky so stručnou históriou oboch ostrovov.
Najznámejší denník na svete, ktorý je v prvom rade 100%-tným dôkazom toho, že ohavnosti proti ľudskej dôstojnosti a ukradnutá sloboda človeka sa v spomínaných rokoch naozaj stali (zhorte v pekle všetci, ktorí pochybujete a popierate), neviem hodnotiť iba ako literárne dielo. Ak by som ale musela, ľudia by ma možno ukameňovali. A prečo? Pretože úprimne priznám, že knihy bola strašná nuda a nebyť možnosti dočítať ju ušami, asi by som to vzdala. Odosobnene knihu beriem tak, ako je - súkromný denník dievčaťa, ktorý jej pomáhal a bol pokladom hlavne pre ňu. Pomenovala ho Kitty a správala sa k nemu ako k najlepšej kamarátke, ktorej jedinej sa mohla zdôverovať a vyžalovať sa z úzkostí, chaosu, neprávosti, výčitiek a karhania dospelých, zmätku a samoty, ktoré si my, slobodne žijúci ľudia s možnosťou vyjadriť akýkoľvek názor a behať kade tade po svete, nevieme ani predstaviť.
Na druhú stranu beriem do úvahy, že Annin denník je nezvratnou a pravdivou skutočnosťou doby, ktorú nevymažeme a zároveň je neopísateľne dôležitou zachovalou písomnosťou pre budúcnosť všetkých národov. Tu nestačí ohodnotiť knihu plným počtom bodov. Je to kniha kníh, aj napriek tomu, že sa v nej neopisuje neúctivý a brutálne bolestivý život v koncentračných táboroch. Zúfalstvo, strach a napätie cítiť aj z opakujúcich sa zápiskov rovnakých dní, situácii, rozhodených emócii a nálad, snobských pováh a sebeckých činov na mieste o veľkosti pár metrov štvorcových, o ktoré sa Anna vyše dvoch rokov delila so siedmimi ľuďmi. Vieme si to vôbec predstaviť?
Tentokrát bola pre mňa prínosnejšia audiokniha, ktorá v prednese na túto tému veľmi empatického a citlivého hlasu Táni Pauhofovej dodala knihe úplne iný rozmer a posledné dva mesiace života mladučkej Anny som sa cítila neskutočne mizerne. Práve opisy stereotypu dní, aj keď sa občas pritrafilo niečo nečakané a bola chvíľa pre smiech aj radosť, vytvorili obraz spoločenstva ľudí židovského pôvodu, ktoré ste po dočítaní poznali ako vlastnú rodinu. Či už by ste s nimi vedeli prežiť toľký čas alebo nie, v tej chvíli nikto nemal na výber. Knihu, ktorá zo začiatku nudila rozhodne nebudem kritizovať, veď je to denník dospievajúceho dievčaťa, ktoré nečakalo, že sa dostane na svetlo sveta, aj keď prvotný plán taký bol. Držím v rukách spomienku na Annin krátky život a neviem, čo mám robiť.. :(
Nečakala som, aká sila sa ukrýva na posledných stranách a v slovách, ktoré boli z mesiaca na mesiac vyspelejšie a rozumnejšie. Anna na svoj vek predbehla všetky mladé dámy dnešnej doby. Bola mimoriadne múdra, inteligentná, malá sny a plány, na ktorých realizáciu sa tešila a verila vo víťazstvo, ktoré ich oslobodí. Nikdy nezúfala, aj keď sa bála. Bola by z nej výborná spisovateľka a myslím, že by vo svojom živote dokázala veľké veci. Niekedy som z jej myšlienok a názorov padala na zadok, ako keby ku mne prehovárala čerstvo vyštudovaná cieľavedomá žena plná entuziazmu. Ťažko sa mi hľadajú slová, ktoré by uzavreli moje dojmy. Je mi strašne smutno..
„Miep takmer každý deň zoženie nejakú zeleninu, nosieva nám ju na bicykli vo veľkých nákupných taškách. Každú sobotu chodí do knižnice, odkiaľ nám vždy prinesie zo päť kníh. Zakaždým netrpezlivo čakáme do soboty, pretože vtedy chodia knihy. Sme ako malé deti, ktoré čakajú na darček. Ľudia zvonku ani len netušia, čo znamenajú knihy pre toho, kto žije v izolácii. Čítanie, učenie sa a rádio sú naším jediným rozptýlením.“ (nedeľa 7.11.1943)
Pikoška z Anninho života - denne používala vatu s peroxidom vodíka na zosvetlenie chĺpkov pod nosom odpadla som! :)
Najznámejší denník na svete, ktorý je v prvom rade 100%-tným dôkazom toho, že ohavnosti proti ľudskej dôstojnosti a ukradnutá sloboda človeka sa v spomínaných rokoch naozaj stali (zhorte v pekle všetci, ktorí pochybujete a popierate), neviem hodnotiť iba ako literárne dielo. Ak by som ale musela, ľudia by ma možno ukameňovali. A prečo? Pretože úprimne priznám, že knihy bola strašná nuda a nebyť možnosti dočítať ju ušami, asi by som to vzdala. Odosobnene knihu beriem tak, ako je - súkromný denník dievčaťa, ktorý jej pomáhal a bol pokladom hlavne pre ňu. Pomenovala ho Kitty a správala sa k nemu ako k najlepšej kamarátke, ktorej jedinej sa mohla zdôverovať a vyžalovať sa z úzkostí, chaosu, neprávosti, výčitiek a karhania dospelých, zmätku a samoty, ktoré si my, slobodne žijúci ľudia s možnosťou vyjadriť akýkoľvek názor a behať kade tade po svete, nevieme ani predstaviť.
Na druhú stranu beriem do úvahy, že Annin denník je nezvratnou a pravdivou skutočnosťou doby, ktorú nevymažeme a zároveň je neopísateľne dôležitou zachovalou písomnosťou pre budúcnosť všetkých národov. Tu nestačí ohodnotiť knihu plným počtom bodov. Je to kniha kníh, aj napriek tomu, že sa v nej neopisuje neúctivý a brutálne bolestivý život v koncentračných táboroch. Zúfalstvo, strach a napätie cítiť aj z opakujúcich sa zápiskov rovnakých dní, situácii, rozhodených emócii a nálad, snobských pováh a sebeckých činov na mieste o veľkosti pár metrov štvorcových, o ktoré sa Anna vyše dvoch rokov delila so siedmimi ľuďmi. Vieme si to vôbec predstaviť?
Tentokrát bola pre mňa prínosnejšia audiokniha, ktorá v prednese na túto tému veľmi empatického a citlivého hlasu Táni Pauhofovej dodala knihe úplne iný rozmer a posledné dva mesiace života mladučkej Anny som sa cítila neskutočne mizerne. Práve opisy stereotypu dní, aj keď sa občas pritrafilo niečo nečakané a bola chvíľa pre smiech aj radosť, vytvorili obraz spoločenstva ľudí židovského pôvodu, ktoré ste po dočítaní poznali ako vlastnú rodinu. Či už by ste s nimi vedeli prežiť toľký čas alebo nie, v tej chvíli nikto nemal na výber. Knihu, ktorá zo začiatku nudila rozhodne nebudem kritizovať, veď je to denník dospievajúceho dievčaťa, ktoré nečakalo, že sa dostane na svetlo sveta, aj keď prvotný plán taký bol. Držím v rukách spomienku na Annin krátky život a neviem, čo mám robiť.. :(
Nečakala som, aká sila sa ukrýva na posledných stranách a v slovách, ktoré boli z mesiaca na mesiac vyspelejšie a rozumnejšie. Anna na svoj vek predbehla všetky mladé dámy dnešnej doby. Bola mimoriadne múdra, inteligentná, malá sny a plány, na ktorých realizáciu sa tešila a verila vo víťazstvo, ktoré ich oslobodí. Nikdy nezúfala, aj keď sa bála. Bola by z nej výborná spisovateľka a myslím, že by vo svojom živote dokázala veľké veci. Niekedy som z jej myšlienok a názorov padala na zadok, ako keby ku mne prehovárala čerstvo vyštudovaná cieľavedomá žena plná entuziazmu. Ťažko sa mi hľadajú slová, ktoré by uzavreli moje dojmy. Je mi strašne smutno..
„Miep takmer každý deň zoženie nejakú zeleninu, nosieva nám ju na bicykli vo veľkých nákupných taškách. Každú sobotu chodí do knižnice, odkiaľ nám vždy prinesie zo päť kníh. Zakaždým netrpezlivo čakáme do soboty, pretože vtedy chodia knihy. Sme ako malé deti, ktoré čakajú na darček. Ľudia zvonku ani len netušia, čo znamenajú knihy pre toho, kto žije v izolácii. Čítanie, učenie sa a rádio sú naším jediným rozptýlením.“ (nedeľa 7.11.1943)
Pikoška z Anninho života - denne používala vatu s peroxidom vodíka na zosvetlenie chĺpkov pod nosom odpadla som! :)
S vyplazeným jazykom doháňam vianočné resty a len len, čo zatváram knihu a už je vonku 13'C.
TO ČO? DE SŇACH? :(
Aspoň že ten január bol pocitovo ľadový, čo pridávalo na atmosfére mojich zasnežených príbehov, inak by ma asi piclo. :D
Román opisuje iba pár dní točiacich sa okolo Vianoc, nič viac ani nič menej nebolo potrebné. Popadla ma z neho neskutočná pohoda a druhé dozvuky zo sviatkov. Bodaj by to fungovalo počas celého roka. :D
Síce svoj stromček už nejaký ten víkend nevnímam a asi by sa patrilo ho odpratať, veď zajtra už rovno môžeme obliekať jarné bundičky, ale.. keď on je taký pekný. :D
Teraz akurát tak závidím všetkým, ktorí si hrejivú novinku stihli prečítať pred Štedrým dňom alebo majú okolo svojho domu aj dnes nadýchané biele periny. Ak ste si robili na knihu zálusk a rovnako sa vám prehupla do Nového Roka, stále stíhate, najmä tí zasnežení. ;)
Strany plné mínusových teplôt rozprávajú o partičke šiestich cudzích ľudí, ktorí hľadajú útočisko pred snehovou fujavicou a jedinou možnosťou sa stáva penzión vo Figovom údolí, ktorý nepozná ani navigácia. Ide o nenáročnú literatúru a celkom dobre vystavaný dej, ktorý zahreje pri srdci aj napriek pár smutnejším kapitolám venovaným strate milovaných. Žiaľ, každej z postáv by som vedela niečo vytknúť a ani jedna mi neprirástla k srdcu. Rozmýšľam, či je možné, že tak rôznorodá skupinka ľudí vie spolu pár dni existovať, ale vlastne, prečo nie? Bol čas vianočný a počas neho sme všetci, tak nejako, milší, zhovievavejší a „najlepší kamoši“. :)
Trošku neuveriteľné (alebo som veľký realista), trošku predvídateľné a škoda toho „krajšieho“ a na môj vkus narýchlo zbúchaného záveru, ale ak ľúbite uzavreté a šťastné konce, tak nie je o čom. Viem si predstaviť, že by kniha nedopadla najlepšie a ostala by čitateľovi trpká pachuť, ale na to sú tu iné, drsnejšie knihy. ;)
Táto rozdáva iba pohladenie na duši, a tak je to v prípade vianočnej tematiky asi najlepšie. :)
Trochu som mrzutá, nakoľko sa mi vďaka atmosfére opäť žiada Štedrý deň, tajnostkársky Ježiško, majonezák s kapustnicou a nálada prichádzajúceho veselia. :D
To množstvo vianočného pudingu, salámových rožtekov, vareného vína, či koňaku, ukrytého jedla ako pre armádu, spoločenských hier, lebo ako inak zabijete more času a pesničiek z jedinej rádiovej stanice, ktorú bolo počas víchrice možné naladiť, bolo neskutočne čarovné a nabádalo k hrám i maškrteniu. :)
Dokonca v tom vidím milený scenár, ktorý by som si pozrela oveľa radšej ako každoročnú Perinbabu s Popoluškou. To však nie je v mojich rukách, ani v peňaženke, ale bodaj by sa niekto našiel. :D
Po dlhej dobe je to dokonca kniha, v ktorej mi opisovaný manželský pár dvoch mužov neprekážal, pretože autorka netlačila na pílu. Vzájomným zoznamovaním spoznávame hlboké emócie a túžby každého účastníka nedobrovoľného „vianočného zájazdu“, ako aj dlhoročnú lásku milých starších mužov. Miestami na mňa pôsobili namyslene, ale za to asi môžu tie nekonečné múdra z ich životných skúseností, ktoré neboli najkrajšie. Bolo uspokojivé predstaviť si, že aj takto môžu vzniknúť nové priateľstvá, biznis a doživotný kontakt na osobu, na ktorú sa môžete spoľahnúť. :)
Celkovo sa mi kniha čítala dobre a vďačím jej za predĺženie koncoročnej nálady, ktorú tak milujem. Čitateľom bažiacim po vianočných románoch sa určite bude páčiť.
Britka Milly je autorkou 24-roch dobre prijatých románov a je veľmi žiadaná. Získala veľa ocenení a viem porozumieť čitateľom, ktorí sa k jej romantickej fikcii radi vracajú. ;)
Som ohúrená! Všetkými smermi, aj tými, ktoré vyvolávajú pobúrenie, ale aj úžas. ?? Som zaskočená a zároveň maximálne naplnená čitateľským zážitkom, ktorý som azda jakživ nezažila. Čo strana, to zvedavosť a netrpezlivé čakanie, čo bude ďalej. Aj pár dní po dočítaní som „mimo“ a stále si pokladám otázku „čo to presne bolo? Toto je ten magický realizmus a skryté hlboké významy alebo som totálne vedľa?“.
Príbeh s prvkami gréckej mytológie bez akéhokoľvek závanu mágie, či priameho fantasy sveta zasadený do reality, ktorý prekrýval, no nedusil dôležitosť ľudského bytia v napredujúcom svete 50/60-tých rokov horúcej Brazílie.
Kedy má človek pocit skutočného naplnenia a šťastia? Pre pokoj duše potrebuje domov, istoty a pocit, že niekam patrí, že zapadá do spoločnosti, v ktorej žije. Môžeme vytŕčať „z davu“, ale nie preto, že máme 4 nohy, teda.. 4 kopytá, konský chvost a hustú srsť do pol pása. :D
Hlava patriaca už vrcholu potravinového reťazca, ako aj zvyšok hornej časti tela, no srdce stále pištiace po cválaní planinou, dotyku holej zeme, slobode a vetre vo vlasoch. Tak ako to s tým nešťastným Guedalim naozaj je?
Už na začiatku čítania sa ozvali moje „morálne“ stopky, lebo uznajte – predstava súlože kentaura so ženou alebo kentauricou.. chcela som sa smiať, ale rozmýšľala som, predstavovala si a opäť bola v nemom úžase. :)
O sexuálnom vzrušením hlavnej postavy hovoriť nebudem, aj keď v jeho postavení bolo logické, ale ak by ste ho pociťovali rovnako, radšej vyhľadajte odbornú pomoc. :D
Vďaka knihe som viac spoznala svoje hranice, ktoré sú veľmi prispôsobivé a tolerantné, ale miestami to bolo naozaj na hrane. Lenže všetko, čo je na hrane, ponúka všeobecné vzrušenie z nevšedného, spontánneho, nepoznaného a daruje najväčšie zážitky až po pocit blaha. A tak sa stalo, že Kentaur v záhrade je mojím čitateľským, sakra dobre a hypnoticky napísaným blahom. :)
Román možno opísať jediným slovom – bizár. V jeho prospech sa bude často spomínať a verte, že právom.
Niečo tak divno podivné, zvláštne a hlavne INÉ sa často nevidí, a pritom stačí iba čítať medzi riadkami. Aj keby vám samotná predstava života kentaura medzi nami ľuďmi nebola po vôli, autorov štýl je príliš pútavý na to, aby nezaručil výbornú knihu.
Svedčí o tom aj množstvo ocenení, ktoré za svoju tvorbu získal a tiež zaradenie Kentaura... do 100 najlepších diel modernej židovskej literatúry. Som nadšená z opisov a vystavanej atmosféry, ktorá napredovala rýchlosťou konského cvalu, z autorovej fantázie vymyslieť niečo tak šialené a zároveň prudko reálne, až neviem, či po tomto počine nezačnem v tých kentaurov naozaj veriť. :D :D :D
Nejde však o bežnú beletriu a zrejme neohúri všetkých. Nie každý chce čítať o polovičnom koňovi, či polovičnom človeku?, volajme ho ako chceme, z ktorého sa rokmi stane naozajstný chlap se vším všudy, vrátane obrovského penisu a živočíšnych chutí na podobné samice. :D
Čiže majte mysle otvorené a preskúmajte svoje hranice prijateľnosti a absurdity. :)
Aby to ale nevyzeralo, že sa všetko točí iba okolo emigrujúceho ruského Žida a jeho chvosta, kopýt a premeny v plnohodnotného človeka, ktoré sú základným pilierom rozprávania a zaujmú na prvú šupu, postranné udalosti plynúce rokmi sú viac než pozoruhodné a pútajú s rovnakou kvalitou. Sledujeme vzťahy, lásku a politické dianie krajiny ako aj vracajúcu sa túžbu po spomínaných dotykoch vetra pod šírim nebom a hviezdami.
• Zmení sa matka, ktorá po pôrode utrpí šok z pohľadu na svoje kentaurie dieťa?
• Dokáže otec, brat odpustiť a sestry chrániť a milovať?
• Postačí na spokojný život žena alebo treba hľadať rovnakú svojho druhu a existuje vôbec taká?
• A ako je vlastne možné, že sa stane skutočným človekom?
Nič vám nepoviem, lebo nechcem. :D
Chcem, aby ste ostali prekvapení ako ja. Ak viete vydržať a rovnako radi si hoviete v nečakaných zvratoch, nečítajte si o knihe nič, čo by vám o deji prezradilo viac, než je nutné a píše sa v anotácii.
Naozaj to potom stojí za to a čaká vás neobyčajné čítanie!
V období vianočných sviatkov volím taktiku „opakovanie je matka múdrosti“ a dychtivosti po novote sa otáčam chrbtom. Užívam si repete obľúbených vecí, či už kníh, filmov, hier, výletov a niekoľko mesiacov očakávaných stretnutí, ktoré dožičia pohodu a každoročný hrejivý pocit „zimného“ šťastia. Malé ženy sú kapitolou, ktorá k mojim Vianociam rozhodne patrí. :)
Niekedy stihnem iba knihu - verná som prvej časti, ktorá je najkrajšia a nestráca čaro dospievania a detskej hravosti so štipkou dôležitého upozorňovania na bohatstvo, ktoré je ukryté v našom vnútri a nemá podobu hmotnej veci. Ikar-ácke spojené vydanie Malé ženy a Dobré manželky s nádhernou obálkou je síce výstavným kusom ako šľak, ale čítanie druhej, na môj vkus rozťahanej a prehnane polemizujúcej časti už tým príjemným šľakom nebolo. :/
Miestami až nudila a potrápila, aj keď záver a napredovanie životov hlavných hrdiniek sa mi veľmi páčilo a presahovalo ich veselý a bezstarostný život mladých liet. Načo však mať doma vydanie, ktorého polovicu už nikdy čítať nebudete a zbytočne tak zaberá miesto inej knihe?
Zvolila som teda kúpu ľahučkého fialového vydania od Slovartu. Trochu nerozumiem, prečo pre Slovart a Ikar prekladala vždy iná prekladateľka „chlapci, a to už na čo? Prečo?!“, ale nevidím do zákulisia vydavateľstiev, no rozumiem samostatnosti konkurencie.
Keď sa tak zamyslím a prestanem tvrdohlavo bojovať s názorom, ako by som niektoré strany z pokračovania vyškrtala, 2 časť je v mnohým smeroch vyzretejšia, vážnejšia a ponúka čitateľovi väčšie emócie zo situácii, ktorých je za plné vrece, predsa len sa z dievčat stávajú dospelé ženy a manželky, nevynechávajúc najdojemnejšiu a najsmutnejšiu chvíľu, ktorá vo viacerých očiach prebudí slzavé údolie. :(
Iné sviatky zase stihnem film - rozhodne ten s Winonou Ryder alebo tiež výborný 3-dielný seriál z r. 2017.
Nech je Timotííí Šalamej ňuňavý ako len chce a Sórša úžasná ako vždy, neviem sa preniesť cez ich silené hranie a teatrálnosť, ktorá viac pristane divadelnej scéne a aj tam je občas pekne trápna. :D A tiež ma vytočil začiatok „od konca“, ale to sú iba moje nenaplnené preferencie.
Tieto Vianoce som si dožičila všetky formy, na ktorých Malé ženy nájdeme. :)
Nový zážitok ponúka audiokniha v CZ s výborným prednesom Andrei Elsnerovej, ktorú budem vychvaľovať zakaždým, keď bude príležitosť. Nie len, že vďaka nej lepšie vnímam celý príbeh o štyroch sestrách Márchových, ale prelomila ľady medzi mojím frflaním z fádnejšieho pokračovania a plnosťou rozkvitajúcej sa duše každej „malej“ ženy. Viac rozumiem, prečo rebelská a slobodu milujúca Jo odmietla, prečo iná sestra prijala, akceptujem výchovné zvyky tej doby a obdivujem autorku, ktorá dokázala uchopiť rôznorodosť charakterov a rok 1865 tak precízne, až mám pocit, že dievčatá poznám od mala a prežila som s nimi celé svoje detstvo. Nie každá mi prirástla k srdcu, ale trúfalo konštatujem, že ich všetky dôverne poznám. :)
Audiokniha mi tiež pripomenula vtipné a dôležité detaily, ktoré sa do filmu nevošli, a na ktoré som časom zabudla. Keďže som 2 časť čítala iba raz a stačilo, počuť ju z predčítania bola úplne iná vec a nesmierne sa mi to páčilo.
Dá sa povedať, že zimné obdobie je najvhodnejší čas, kedy sa 156 rokov starú americkú klasiku z 19 storočia najviac oplatí čítať, pozerať alebo počúvať. Predsa len.. príbeh začína Vianocami. :)
A o čom presne Malé ženy sú? To netreba hádam hovoriť. Ak ich ešte náhodou stále nepoznáte, zoznámte sa. :)
~
„Jsi jako kaštan Jo. Slupku máš pichlavou, ale uvnitř se skrývá sametové sladké jádro. Stačí ho jen vyloupnout. Jednoho dne tě láska přiměje dát své srdce v šanc a potom ta hrubá slupka odpadne.
Jo: Kaštany nejlíp praskají na mraze a nejdřív musíš pořádně zatřást větví, jinak je dolu nedostaneš a kluci jej posbírají po tuctech, takže mně moc neláká nechat se hodit do jednoho pytle s ostatními.“
~
(postava Jo bola alter egom samotnej autorky, ktorá bola oddanou sufražetkou – ach, ako veľmi sa v „oboch“ vidím) :))
Až keď som dočítala čarodejníckou fantáziou prešpikovaný ..punč, zistila som, že ide o nemeckého autora, ktorého preslávil Nekonečný príbeh s Falcom na čele. :D Hanba mi! Ale takto to mám celý život. Nepamätám si mená a už to iné nebude. :D
Keby ste sa ma spýtali na môjho najobľúbenejšieho spisovateľa, skôr vám opíšem obálku knihy alebo jej obsah, či filmové spracovanie (roky ospevované a dokola omieľané mená Rowlingová alebo King sa nepočítajú). :D
Čárymáryfučpunč je vo svojej jednoduchosti a nápaditosti super!
Vždy som si ho chcela prečítať okolo Silvestra, lebo aj samotný dej sa točí okolo dňa, kedy končí starý a následne začína Nový Rok. Konečne sa podarilo.
Tlieskam každému prekladateľovi, ktorý ..punč prekladal pre svoju krajinu. Nie len, že ide o nemčinu, ktorej slová sú niekedy na pol riadka (pozrite sa na samotný názov knihy), ale pán Ende si ešte k tomu vymyslel vlastné slovíčka a verše, ktorých preklad musel v šedej mozgovej kôre páchať hotové šialenstvo s akrobaciou najvyššej úrovne. :D
Bola to neskutočne vtipná a inteligentná zábava o zničení životného prostredia a vlastne celého sveta, akú som v detskej literatúre hádam ešte nezažila (svojou jedinečnosťou mi v rýchlosti napadá An Lan Dan).
Aj samotné mená hlavných postáv mi zo začiatku dali zabrať (moja pamäť všeobecne nestíhala) - Maestro upír Belzebub Luhárovič, ktorý býva vo vile Zlý sen plnej všelijakých chodieb, zložitými zaklínadlami uzamknutých dvier, rôznymi fľaštičkami obsahujúcich kadečo (smradľavé, škaredé, ale aj voňavé – tým si teraz už nie som istá), ďalej jeho teta striga Tyránia Upírová žijúca iba pre peniaze a dvaja špióni zo zvieracej ríše - namyslený a promiskuitný krkavec Jakub Krákor (áno, krkavcom jedna samička nestačí), ktorý trpí reumatizmom a prežratý najlenivejší kocúr v detskej ríši Móric „komorný spevák Mňaurízio di Mňauro“ bez schopnosti spievať. :D
Títo dvaja boli miestami tak rozkošne vtipní a podarení, že by som prijala sólo knihu o ich výmysloch a vylomeninách. :D
Neskutočne ma bavili.
Teší ma vysoké hodnotenie knihy, hlavne na „databazeknih“, kde figuruje kritickejšie oko a hajpom menej ovplyvnený názor. Keby som ju porovnala napríklad s viac viditeľným Memento monštrum, tak to sa môže celééé schovať a na Čárymáryfučpunč sa absolútne nechytá.
Je pravda, že ..punč sa odporúča až od 10 rokov a príbeh aj všakovaké slová zaváňajú mini drámou, ktorá chce zničiť celý svet, len aby bolo pekelné Veličenstvo spokojné a vyžaduje viac pozornosti, ale celé kúzlo a náprava zlých plánov je strašne dobre premyslená a zabavia sa aj dospelí.
Sľubujem. :)
Je to nevšedná rozprávka a škoda tak nízkej propagácie. Možno za to môžu neohurujúce ilustrácie pripomínajúce všetky knižky vydané v 80-tých rokoch, ktoré sa mi nikdy nepáčili. Možno to pre viacerých, nie len pre mňa, platí dodnes. Čudujem sa však, že sa jej nechopil žiadny režisér. Bola by to veľká zábava z upírskeho prostredia pre „najmenších“. :D
Spokojná a rozveselená príjemným a pôvodným vtipom, nepoznajúc na týchto stránkach gýč a trápnosť tľapkám dospelými paprčami a vrelo odporúčam! :)
Trenčín je vždy dobrá voľba, hlavne počas teplejších dní, ale aj vianočné trhy 2023 boli čarovné. :)
Hamburger v preslávenej pivárni Lanius si už ale nikdy nedám. :D
Kým v Bratislave na trhoch kupujem jedlo a horúci ríbezlák, v Trenčíne boli v prevahe stánky s tradičnou drevárskou a keramickou zručnosťou, či so slovenskými surovinami. Mak, šošovica, mletá údená paprika – zásoby mám na celý rok. A tie ceny! Šokujúco prijateľné, než v ktoromkoľvek e-shope, ktorý garantuje SVK kvalitu. Treba si pripomenúť, že hľadať slovenského farmára alebo rodinnú firmu vždy stojí za to, ako aj podpora ZŤP dielne. :)
Keď som bola mladšia, netrápila ma história miest (ani môjho rodného). Príťažlivejšie boli dynastie a hrady zámky Anglicka, Škótska, Španielska, či Francúzska. Ono to asi ide s vekom a zmenou hodnôt. Zrazu si uvedomujem, aký veľký som vlastne patriot. Vždy som zbožňovala dejepis, ale aj vášeň pre historické romány pomaly vyprchala a teraz sa mi do náruče pýta urbex s históriou ako nikdy. :D
Od CBS mám viacero kníh, ktoré sa venujú jednotlivým krajom a mestám našej krásnej krajiny. Ich mladá edícia „Kedysi a dnes“ sa zameriava na staré a dnešné časy jednotlivých regiónov Slovenska.
Prvú som si prešla počas horúceho septembra 2022 – Levice, kde sa konal jarmok a koncert skupiny Para (úžasné skĺbenie viacerých vecí). Tento rok to bola novinka Trenčín.
Hutný a informáciami nabitý text však nečakajte. Dôležité informácie dostanete, ale ide skôr o vizuálnu podobu "predtým a teraz" a aj preto sú knihy skôr obrázkovou dokumentáciou a darčekom pre oči a spomienky. :)
Kniha je dvojjazyčná (ENG/SK). Tvoria ju fotky z r. 2022 a staré pohľadnice, ktoré zachytili vzhľad minulosti mesta a jeho okolia.
Čo ma vždy tiež veľmi poteší je označenie certifikátom FSC.
Je to „zelená kniha“ a jej kúpou sa podporuje hospodárenie a iné kontrolované zdroje šetrné k prírode a k miestnym ľuďom. :)
Dajte si výbornú kávu od Coffee sheep alebo horúcu čokoládu z Café Sládkovič na Mierovom námestí v centre mesta a potulkami ruka v ruke si pripomente, že ide o jedno z 3 najstarších slovenských miest, kde zanechal stopu aj rímsky cisár Marcus Aurelius. Na posledných stranách sa dozviete, akým priemyslom, výrobou, obchodom a kultúrou je Trenčín vzácny. Každoročný festival Pohoda asi nemusím spomínať, že? <3 :)
