Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
@cosylittlereading
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Viem, že pri knižkách od mojej obľúbenej Julie začínam vždy akosi od konca, no má to veľký dôvod. Práve na konci knihy autorka vždy spomenie zopár pikošiek a vlastných objavov, ktoré ju inšpirovali pri písaní a celý príbeh tak dostáva nový rozmer. Tak teda, opäť od konca:
- naša hlavná hrdinka Mariah Aubrey, dievča zo strážneho domčeka, je autorkinou predstavou o spoločnosťou odvrhnutej žene, ktorá je okrajovo spomenutá len tak "pri čaji" v jednom z Austenovej románov. Julie vysvetľuje, že sa nad osudom takejto "Mariah" krátko zamyslela a hádala kým asi mohla byť... Bola skutočne hodná opovrhnutia alebo šlo o klebetami nafúknuté nedorozumenie? Autorka sa rozhodla dať takejto Mariah druhú šancu a vymyslieť jej vlastný príbeh.
- druhým protagonistom je kapitán Bryant, ktorý je tak isto inšpirovaný Austenovej postavou, tentoraz však niekým veľmi konkrétnym - kapitánom Wentworthom. Obaja majú spoločný cieľ - "zaslúžiť" si ruku ženy, ktorú im kedysi odoprela jej rodina, pre ich, buďme úprimní, majetkovú nedostatočnosť. Sú to vysoko motivovaní lovci so sklonmi k zaslepenosti orientovaní na jediný objekt záujmu. :D
Tento príbeh (ako aj kapitánovho dvojníka :D) som si veľmi užívala, absolútne ním žila a stále naň myslela. Každá postava dej svojsky obohatila a posunula. Malá výčitka patrí práve Mariah - napriek trápeniu sa pre svoje poklesky, za ktoré poriadne platila, ostala naivná a naďalej sa dostávala do nepríjemných situácií. Pripadala mi trochu nepoučiteľná a nedbalá. Stále ju kvárila minulosť, no o jej lepšiu budúcnosť sa veľkým dielom pričinila šťastena - keby to autorka prenechala jej vlastnému úsiliu, kniha by bola raz tak dlhá. :D
Keďže toto dielo nesie meno hlavnej postavy, nedá sa o ňom hovoriť bez zmienky o nej samotnej. Napadlo mi, že autorka to možno urobila zámerne - rozprávať o Jane pre mňa znamená ona i jej príbeh v jednom.
Jane - považujem ju za najobdivuhodnejšiu hrdinku celej literárnej ríše. Akokoľvek kruto sa k nej život zachoval, jej ducha to nezlomilo. Je morálnym príkladom a inšpiráciou v mnohom. Obzvlášť v silnom rozhodnutí nezradiť samu seba, no zároveň nezabudnúť na potreby druhých. Obdivujem jej poznanie samej seba, vo svojich názoroch a viere nikdy nepoľavila, ostala si verná.
p. Rochester - nie je môj typ (hehe), priveľmi prchký a nepredvídateľný - akým nádherným kontrastom je Jane! Popri jeho zlomených konároch žiari ako mladý výhonok, aj keď jej šaty nezdobia kvety. Tento uzavretý a neprístupný muž, ktorý sa občas "prebudí" zo svojej zatrpknutosti a prejaví sa celkom iným spôsobom. Má veľmi jemný nepredvídateľný humor a použije ho vždy v tých najneočakávanejších situáciách. Jane jeho úskoky nerozrušia, práve naopak a ich vzájomné rozhovory ma na románe bavili najviac.
Negatíva - tento neobyčajný príbeh narúšajú len dva fakty, kt. však pripisujem historickému obdobiu a charakteru spoločnosti, z ktorej kniha vzišla.
1 - neustále poukazovanie na Janin zovňajšok a jeho všeobecné hodnotenie ako "nepekný", autorka ju opísala ako všednú a nezaujímavú, čo zmenšovalo jej šance prakticky na všetko. Dokonca osoba, ktorá ju hlboko milovala, jej vyznala lásku s priznaním, že v tejto oblasti jej príroda nedopriala... au!
2 - poslušnosť ako najvyššie cenená ženská vlastnosť - autorke slúži k cti, že tento prijatý názor kritizovala a obdarila Janu akýmsi zdravým hnevom a túžbou po spravodlivosti, ako aj odvahou sa za ňu postaviť.
Nové vydanie - prekladu som sa bála, no neprekvapili ma nijakémoderné výrazy, či vulgarizmy, čítalo sa mi veľmi dobre. Našla som len vizuálne nedostatky, akoby na posledný "check" pred tlačou neostal čas (zle zalomený text, neupravená grafika atď, žiaľ, ja si na detaily potrpím a priveľa chýb ma vždy sklame...).
Autorka má (pre mňa) netradičný štýl písania:
1 - používa prítomný čas (to milujem),
2 - necháva dej plynúť veľmi rýchlo (to vítam už menej),
3 - s malými výnimkami má každá postava svoju kapitolu (treba si na to zvyknúť).
Celkový dojem tak vytvára rozsiahle množstvo detailov a pocitov a čitateľ sa v tom musí rýchlo zorientovať, inak sa z toho zblázni. :D
V niektorých kapitolách sa toho veľmi veľa udialo, alebo sa k niečomu veľkému schyľovalo, no potom kapitola náhle skončila a ocitla som sa o týždeň či dokonca o niekoľko rokov neskôr, opäť v inom uhle pohľadu a o všetkom, čo malo nasledovať v uplynulej prítomnosti som sa dozvedela prinajlepšom zo spomienok, ak sa k tomu vôbec niekto vrátil.
Zároveň som mala pocit, že niektoré postavy a ich "POV" neboli úplne nutné, akoby chceli spestriť knihu a nasilu si vynútiť pozornosť, no v konečnom dôsledku som ich za tých niekoľko kapitol aj tak nestihla spoznať. Boli kapitoly, ktoré som túžila vidieť očami celkom inej postavy, no dostalo sa mi to z pohľadu, kt. ma až tak nezaujímal...
Ale príbeh, ten ma zaujímal veľmi. Netušila som, že počas 2. sv. vojny v Európe existovala možnosť poslať svoje dieťa do náhradnej rodiny v Štátoch a so zlomeným srdcom dúfať, že ho to ochráni pred konfliktom zúriacim za oknami ich rodiska. Tá rôznorodosť skúseností, oddelenie od rodiny, výčitky za lásku k tej "druhej", obrovský kontrast medzi dvomi svetmi - medzi dvomi brehmi oceánu, wau!
Kniha vonkoncom nie je predvídateľná, to teda vôbec; pripravila mi niekoľko krušných chvíľ a na príbeh som myslela neustále, aj keď som ho práve nečítala.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
"Hajzlík" (držte ma!) - toto slovo má opisovať atraktívneho tridsiatnika s ostrou sánkou, vážnym pohľadom a sexi svalnatým telom? O jeho "hajzlíkovskej" povahe nehovoriac... Neviem sa rozhodnúť, či to bol úvod do hate-to-love alebo len pokus o “hate” pred "instant-love", ktorá bola od začiatku jednoznačná. Anyway, ani jeden z týchto trópov v romantike nemám rada, takže to bolo pre mňa celkom trápenie.
Ich príbeh ma nijako nezaujal a vôbec nezaujímal. Ten vzťah (ktorý neuveriteľne trápne kŕmila nádejou Raphova matka) bol založený výlučne na fyzickej príťažlivosti - to usudzujem z ich (naoko zábavných) dialógov plných doberania si jeden druhého, v kt. sa neustále pretriasali len priesvitné ľanové košele, oranžové bikiny a v nich odeté dokonalé opálené telá. A po všetkom tom a flirtovaní to zaklincovala veta "Myslela som si, že ma nemáš rád." Áno, to určite...
Prekážali mi tiež absurdné scénky, ako teatrálny comeback bývalej, ktorá (samozrejme) išla len po peniazoch; nahé kúpanie sa vo vile plnej ľudí s očakávaním, že tu ma predsa nemôže nikto vidieť… a desiatky dalších prvoplánových pokusov zamotať dej.
To najzaujímavejšie na tejto knihe je prostredie, do ktorého je dej vsadený - pobrežie Almafi a mestečko Positano. Klobúk dolu, autorka ma tam vtiahla po prvom odseku prvej kapitoly. Trochu by som ocenila, keby boli talianske názvy lepšie vysvetlené, najmä, ak sa týkali nejakého typického jedla. Okrem toho však v navodení správnej atmosféry nemám čo vytknúť… alebo predsa len niečo?
Už to mám - tie mimoriadne zbytočné a nespočetné zmienky značiek čohokoľvek - od sviečok, cez oblečenie, autá, až po elektroniku atď. - čo malo, predpokladám, dotvoriť celkový obraz, no mňa to po pár kapitolách začalo náramne otravovať. Pripadala som si, ako keď mi počas sledovania YT preruší video 10 reklám. Je mi jasné, že keď má superbohatý chlap polokošeľu a šortky, asi zrovna nebudú z H&M, nepotrebujem mať vymenovaný celý outfit s cenovkami.
Najväčším sklamaním tejto knihy je poďakovanie autorky, v ktorom je šťastná, že jej čitateľom sa páčia jej príbehy také aké sú, a tak sa nemusí obťažovať tým, aby niekedy napísala niečo poriadne. Vyvoďte si z toho čo chcete…
Nemôžem o sebe tvrdiť, že som práve vášnivý turista, no napriek tomu mi bolo od začiatku jasné, že táto séria romantických príbehov z prostredia Apalačského chodníka ma bude veľmi baviť. Autorka nás do Riverbandu pozýva až štyrikrát, čo je popri štandardných trojdielnych sériách vítaná zmena a svojmu rozprávačskému talentu, ktorý už dôverne poznám z iných jej kníh, opäť neostala nič dlžná.
Román má všetko, čo mám na knihách od Denise rada - prostredie malého mesta, starostlivú láskavú rodinu, úžasné opisy prírody a tamojších tradícií, reálne postavy s víziami a cieľmi , no i chybami a zlyhaniami, morálne hodnoty, pomaly sa rodiacu lásku a kopec problémov, ktoré postavám hádžu polená pod nohy. Dej sa odsýpa plynule, bez zbytočného naťahovania. Skrátka dokonalá knižka na oddych.
Autorkino písanie má jednu výraznú črtu, ktorú na jej knihách sledujem a síce, vždy keď je situácia vyhrotená a mne ako čitateľovi víria hlavou možné tragi(komi)cké scenáre, ktoré sú tým posledným, čo pre postavy chcem, tak verte, že Denise zariadi, aby sa presne tak stali. Ak postava dúfa, že sa vyhne nepríjemnej konfrontácií, tá na seba nenechá dlho čakať a vyrazí jej dych hneď na ďalšej strane. Schopnosť predvídať a precítiť reakcie svojich postáv v často neľahkých situáciách, ktorým ich vystavuje je pozoruhodná.
Jediné, čo ma trochu otravovalo, boli burgre - všetci ich tu nonstop jedli, akoby na svete nebolo iného pokrmu; a druhá vec - Camry, zdalo sa, že do Riverbendu iný model auta ešte nedorazil. :D
Síce túto knižku neradím medzi favoritov od autorky, prečítala som ju zakrátko a výborne si pri nej oddýchla. Určite nevynechám aj ďalšie diely.
"Tak to býva nielen pri riekach, ale aj na každom mieste, kde niekto zomrie. Zem preberie našu energiu, náš život. Krajina nás celý čas živí, až kým napokon nenasýtime my ju."
Občas sa mi stane, že chytím do ruky knihu tak originálnu, že vlastne ani neviem vyjadriť, čo si o nej myslím. Šla som do nej úplne naslepo, bez tušenia, či ide o krimi, historický román, povojnový svet alebo rodinnú drámu... a ono je to akosi všetko dohromady. Záhadná smrť bohatého a vplyvného muža, pre ktorého si len málokto našiel milé slovo, sa spočiatku javí ako súkromná záležitosť úzkeho rodinného kruhu, no, ako už býva zvykom, v malom meste je každý príbeh tak trochu príbehom všetkých.
Autor vytvoril niečo jedinečné a komplexné, akoby som sa ocitla priamo tam, v mestečku Jewel a bola jeho súčasťou od narodenia, poznala staré klebety a škandály, ľudí z ročníka, z knižnice, tých, čo pracovali tam a tam... Docielil to viacerými uhlami pohľadu a tým, že ťažko rozoznať, kto je vlastne hlavnou postavou príbehu - akoby ňou bolo celé mesto so všetkými obyvateľmi. Spoznáme totiž naozaj mnohých a to po mene. Okrem toho, každá postava má veľmi silný príbeh a spolu vytvárajú spletitý celok, kým jeden s druhým viac, či menej súvisia - tak ako to už v živote chodí.
Zopár posledných kapitol ma trochu zmiatlo, neporozumela som niektorým motívom a asi by som si priala iný koniec, ale čítanie bol zážitok a ak sa na trhu objaví ďalšia autorova kniha, nezaváham!
Tento román sa zaoberá veľmi náročnou témou - mladé dievča s obrovskou tramou a osamelý nemý muž na úplnom okraji komunity.
Bree a Archer - uverila som ich príbehom, ich trápenie a bolesti boli mimoriadne skutočné - o to ťažšie bolo uveriť ich vzťahu. Nie som fanúšik instant love, osobne preferujem niečo, čo sa rodí viac postupne, takže to bol prvý problém a ten druhý bol fakt, že napriek všetkému čím si obaja protagonisti prešli, im stačilo na lásku prekvapivo veľmi málo, panebože tak strašne málo!
Každý spoločne strávený čas, či už išlo o náhodné stretnutie, hádku, dôverný rozhovor, záchvat paniky, piknik na pláži, skrátka čokoľvek, čo si dokážete predstaviť, bez výnimky skončilo sexom. To je podľa autorky liek na akúkoľvek traumu, pretože po dvoch orgazmoch bolo postavám vždy zázračne o kusisko lepšie. Psychické zrútenia a stresové poruchy od 2. tretiny plne nahradia pulzujúce loná a vyduté rázporky.
Najprv som to neriešila - erotiku čítam málo (vždy len vtedy, keď to o knihe vopred neviem, čo bol, žiaľ, aj tento prípad), brala som to, že to v tomto žánri takto funguje, ale časom ma to čoraz viac a viac hnevalo. Všetci tento príbeh tak ospevujú, tak kde je jeho hĺbka? Ako mohli tak vážny vzťah vystavať na tak povrchnom a pominuteľnom faktore akým je fyzická príťažlivosť? Áno, bolo toho viac, čo ich k sebe ťahalo, ale v pomyslenom koláči ich vzťahu by zastávalo všetko telesné najmenej 70%.
Archer je akousi bielou vranou medzi knižnými hrdinami, jeho príbeh je jedinečný, a jeho povaha výnimočná, ale všetko ostatné v tejto knihe je slabý priemer...
PS - pre vaše dobro vás prosím, nečítajte rozšírený epilóg.
Prerozprávané príbehy majú tú nevýhodu, že skrátka nie sú originál a častokrát sa dej zdá priveľmi zhustený, čas plynie prirýchlo a obľúbené citáty sú fuč. Ale tu sa mi to nepotvrdilo - všetky podstatné detaily v príbehu ostali, dokonca aj známe Annine repliky boli citované doslovne a milovaná atmosféra Avonlea bola celkom rovnaká. Chválim aj preklad pre zachovanie mien a názvov zo starých vydaní Anny, takže je tu Matej, trblietavé jazierko, aj ---- alej.
Nemôžem nespomenúť ilustrácie, ktoré pomáhajú rozprávačovi príbehu na každej stránke. Postavičky sú rozkošné a obrázky Avonlea romantické. V edícií vyšli okrem Anny ďalšie obľúbené príbehy, tuším o Heidi a Tajomnej záhrade, o ktoré rada rozšírim svoju knižnú zbierku.
Bridget je už akousi klasikou svojho žánru. O rok od jej zrodu uplynie neuveriteľných 30 rokov. Bolo zaujímavé zažiť "súčasnosť", v ktorej je princezná Diana stále živá a kde je televízna miniséria Pýcha a predsudok čerstvou novinkou. Svet, v ktorom si ľudia posielajú papierové valentínky, vrcholom modernej konverzácie je pracovný chat a najväčším zdrojom užitočných informácií trendovej ženy je Cosmopolitan!
Milou nostalgiou je aj fakt, že ide o denník - mám pocit, že pred rokmi sa táto forma tešila veľkej popularite (napr. milovaný Denník princeznej!), no neskôr typ takýchto románov takmer úplne vymizol, čo považujem za stratu.
Okrem toho sa mi potvrdzuje, že knihy kedysi nemuseli prekypovať explicitou, aby sa stali populárnymi. Bridget myslí na sex snáď každých 8 minút, a predsa sa nám nedostane žiadnych horúcich detailov o veľkostiach či polohách. Klobúk dole, absolútne mi to tam nechýba.
Aj keď film som videla mnohokrát, s knižnou predlohou som mala premiéru a tu ma veľmi pobavil fakt, že autorka v knihe spomenie oboch hercov, ktorí vo filmovom spracovaní stvárnili hlavné postavy Daniela a Marka. Hugh Grant sa stane obeťou poriadnej novinárskej kačice a Colin Firth sa zas ukáže ako čerstvý pán Darcy pripravený byť zbožňovaný. Muselo to byť pre autorku neuveriteľné, keď pridelili roly vo filme práve im; ja by som sa od šťastia asi zbláznila!
Mojim záverom je nepopulárny názor, že film JE LEPŠÍ ako kniha - ten, kto napísal scenár starostlivo vybral tie najväčšie perly, pretvoril ich do prepojených vzťahov a stvoril tak bizarnú audiovizuálnu dokonalosť milovanú davmi. Ďakujem tejto osobe, pretože urobila Bridgetinu mamu o trošku lepšou, jej otcovi dožičila viac lásky a umožnila nám viac scén s Markom. V knižke je tých denných tragédií ďaleko viac, no tie obľúbené filmové scény to ďaleko preštia. ;)
“…všeobecné pravidlá. Páchnu starinou. Budú hádam spod nich i výnimky.“
•••
Kukučínov Dom v stráni ma preniesol na ostrov do Chorvátska a ja som zatúžila prejsť sa po tamojšom vidieku za letného dňa, počuť chorvátčinu všade navôkol a usadiť sa po dlhej vychádzke na terase k poháriku “prošeka”. Ale nie tak, akoby to bolo dnes, ale po starom.
Autor tu obsiahol niekoľko tém, rozpovedá o vidieckych pomeroch, rozdieloch medzi panstvom a sedliakmi, o tom ako atmosféra mesta nejdenému zavoňala falošnými nádejami, hovorí o láske k pôde a tradícií, o potrebe odovzdávať vedomosti z otca na syna. Stretáme sa tu s názorom na aktuálnu politickú situáciu a kritikou štátneho zriadenia a nedostatku možností vymaniť sa z postavenia, do akého sa jednotlivec narodí. Práve táto téma je ústredným motívom deja: láska Nika z rodu panského ku krásnej Katici z rodu težackého - z domu v stráni.
•••
Autorovmu spisovateľskému talentu patrí môj úprimný obdiv, okrem dôverných opisov prostredia sa patrične povenoval aj psychológií postáv, a síce to urobil veľmi svojským spôsobom (každý druhý odsek mohol pokojne patriť vnútornému monológu inej postavy), podarilo sa mu brilantne vystihnúť myšlienkové pochody zúčastnených a priblížiť tak čitateľovi svoje zámery. V podstate nehrozila možnosť, že by som nevedela na čom som, alebo tápala, čo asi tá-ktorá postava prežíva, či akého je názoru.
Jazyk, značne popretkávaný chorvátskymi výrazmi, bol výzvou, no stále je to krásna slovenčina vo svojom obnosenom, vyše 100 rokov starom kabáte.
I autenticita dá občas zabrať - v jednom dome nájdete aj troch Ivanov - je ťažké sa v tom nestratiť. Prinútilo ma to zakresliť si rodokmeň postáv, čo je ale pre mňa vítaná starosť.
Z knihy si beriem významný odkaz - všetko je tak ako má byť.
A áno, absolútne rozumiem, prečo je v povinnej literatúre, ale nemrzí ma, že som si ju prečítala až teraz. Mám pocit, že moje terajšie ja ju dokázalo väčšmi oceniť, ako po obsahovej, tak po jazykovej stránke.
