Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Nadšená knihomoľka, ktorá píše o knihách aj na Instagrame → @citam_citas.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ak ste už unavení od očakávaní, ktoré od vás svet má pri všetkej tej klasike, ktorú by mal “riadny knihomoľ” poznať snáď do bodky (áno, už aj s týmto názorom som sa stretla), Daniel Majling vám prináša klasiku, ktorá nie je tak úplne klasikou. A presne tak, ako sa v názve nenápadne zmenilo písmenko s na z, tak sa zmenili aj postavy, ich pohnútky a vyvrcholenia, ktoré na vás čakajú v tejto útlej knižke.
Som veľmi rada, že pozitívna emócia, ktorú som si niesla z prvého čítania, sa ani pri tom druhom nezmenila. Iba som si pripomenula, že Daniel Majling ma dokáže stále zabaviť a že príbehy, ktoré som si pamätala, sa skutočne v knihe odohrali tak, ako ich moja absurdná pamäť uchovala.
Ak hľadáte niečo na odľahčenie, Majling je tu pre vás, aby vás zabavil, prinútil premýšľať a ukázal vám, aký nevyspytateľný (ne)dokáže byť brak, ktorý pomaly vytesňuje klasickú literatúru a nahrádza ju tou klazickou.
Wau. Už rozumiem tomu, prečo táto kniha svojho času valcovala instagramy. Príbeh, ktorý nám Daniel Keyes prináša, sa vám vryje do pamäte - či už si to želáte, alebo nie. Možno vám prinesie smútok a beznádej a možno vám otvorí oči. Možno sa práve vďaka nemu začnete na svet dívať úplne inak…
Charlie Gordon je relatívne spokojný muž - chodí do práce v pekárni, kde má svojich kamarátov a chodí na hodiny k slečne Kinnianovej, ktorá ho učí čítať a písať. Stále sa snaží a chce byť múdrejší, avšak, s IQ 68 už pravdepodobne dosiahol svoj vrchol. Aj preto je nadšený možnosťou zvýšenia IQ, ktorú mu sľubujú výsledky operácie. Tú podstúpil aj myšiak Algernon, ktorý Charlieho stále predbieha v testoch. S vidinou naučiť sa viac (a túžbou poraziť aspoň raz Algernona v bludisku) sa tak Charlie stáva prvou vzorkou experimentu na zvýšenie IQ - však, čo by mohol stratiť?
Všimla som si, že sa viacerí čitatelia na začiatku knihy sťažovali na zlú gramatiku a zlý pravopis. Podľa mňa však práve táto skutočnosť najviac vťahuje čitateľa do deja. Nezrozumiteľné vety, ktoré od začiatku vystihujú Charlieho povahu aj súčasný stav, sú prvým náznakom, v ktorom dokáže čitateľ predpovedať dej. Postupne tak sledujeme Charlieho premenu a prerod na vzdelaného a intelektuálneho človeka, ktorý zvysoka predčí svoje okolie. Práve to sa však stáva jedným z problémov, kedy hlavná postava zisťuje, že nič nemusí byť tak, ako sa na prvý pohľad zdá.
Myslím, že práve toto je dielo, ktoré by sa malo zaradiť medzi povinné čítanie. Za mňa (ak fakt ešte nie som posledná, ktorá túto knihu čítala) vám Kvety pre Algernona odporúčam všetkými desiatimi.
Brutálne a záhadné vraždy sú niečím, na čo som si už pri Fitzekovi pomaly zvykla. Unikátne odľahlé prostredie však dodáva knihe istú skľúčenosť, ktorá sa pomaly prenášala aj na mňa. Nepríjemné počasie a vrah na odľahlom ostrove - autorom sa podarilo vybičovať napätie až do nezvládnuteľných miest, kedy už nezostáva nič iné, iba bezhlavo čítať čo najrýchlejšie, aby ste sa ku koncu knihy dostali čo najskôr - nech už bude akýkoľvek.
.
Čo iné, než premyslený dej a záhady, ktoré na seba nadväzujú, by sme mohli od Fitzeka čakať. Som veľmi rada, že aj Michael Tsokos nabehol na túto vlnu, ktorá iste zmietla nejedného čitateľa.
Ak by som pred týmto komiksom nečítala Záhadu modrého vlaku, možno by som ani nevedela oceniť jeho kvalitu. Totižto - v komiksovom svete sa pokladám za, hoci nadšenú, ale predsa len začiatočníčku, ktorá má ešte čo-to doháňať. Komiksu som sa nikdy nejak bližšie nevenovala, a aj preto v mojich recenziách nenájdete odbornejšie výrazy - lebo vlastne ani neviem, ako to ma profesionálne vyzerať a užívam si ich skôr z laického hľadiska.
A práve preto musím povedať, že ma Meno ruže ohromilo. Ilustrácie mi vyrazili dych a pravdepodobne, je to to najlepšie, čo som doteraz v komiksoch videla/čítala.
Príbeh mi dával zmysel, a hoci som ešte nečítala Ecovu knihu, myslím, že tento komiks jej spravil celkom dobrý predvoj.
Ak máte od Eca už čo-to prečítané alebo ste milovníkom komiksov, tak vám odporúčam toto dielo nevynechať. Myslím, že nebudete sklamaní.
Som veľmi rada, že aj na Slovensku sa pomaly otvárajú dvierka pre knihy ako je táto a napríklad Korene, na ktoré som pri čítaní veľmi často myslela.
Historické fakty prepojené s citlivým a osobitým prístupom nás priam vťahujú do života a myslenia predkov. A hoci tu máme konkrétne príklady, myslím, že v postavách otcov, synov, dcér a ľudí, ktorí sa radovali, trpeli a prežívali ticho svoj údel, by sme našli aj našich príbuzných (veď sa opýtajte svojej babky, prababky, či sa vydala za toho, koho milovala...).
Táto kniha sa mi čítala ťažko - áno, tešila som sa pri ľudských radostiach a stránky utekali rýchlo, stále som však myslela na to, ako veľmi dokážu rodičia, tradície, či jednoduché povery zničiť životy ľudí, ktorí nemajú silu alebo prostriedky na to, aby sa vzopreli. A tak nešťastie postupuje z generácie na generáciu a hriechy, predsudky a myslenie našich predkov nás ťaží a zatláča do zeme, až kým sa nedokážeme nadýchnuť.
Myslím, že aj táto kniha (rovnako, ako Korene) ponúka priestor na to, aby ste si po jej prečítaní sadli, porozprávali sa s rodičmi, starými rodičmi a príbuznými o tom, ako prebiehali ich životy, pretože hoci doba sa poriadne zmenila, myslenie našich starých mám a dedov sa nám mohlo už v mladosti usadiť v podvedomí tak hlboko, že si ani sami neuvedomujeme, ako veľmi sa na svet pozeráme ich očami.
Je len na vás, či vám po dočítaní knihy odľahne, alebo sa vyberiete tou najťažšou cestou - k skúmaniu vlastnej histórie, rodiny a životov, ktoré možno neboli také ružové, ako úsmevy na spomienkových fotografiách...
PS: Recenzie neklamú, prečítajte si túto knihu.
Myslím, že toto bolo moje prvé krimi priamo z kulinárskeho prostredia. Tomovi Hillenbrandovi sa podarilo vystavať zaujímavý príbeh plný tajomných chutí a vysokej gastronómie - čo ja, ktorá zvláda ako-tak čaj a praženicu, veľmi oceňujem. Xavier Kieffer je príjemnou postavou, ktorá toho síce neschováva veľa, ale myslí rýchlo a vedie nás zamotanými a nebezpečnými situáciami tak, aby sme sa nenudili, až do (s)pokojného konca.
Mám pocit, že som pri tejto knihe stále niečo jedla. Čítanie o najvyššej gastronómii sa zjavne nezaobíde bez toho, aby ste do seba tlačili polotovary zo supermarketu. Aj napriek tomu som však váhala - najmä po spomínanej otrave, ktorá vám iste hrozí o čosi menej, ak nerozoznáte crme brlée od vichyssoise a nerozdávate svetovo uznávané hviezdičky majstrom kuchárskeho umenia.
Našťastie sa dej knihy neustále posúval dopredu veľmi príjemným tempom a autor sa vyhol balastu, ktorý by čitateľa nudil. Svižné vyšetrovanie sa možno až príliš ľahko odkrýva pred hlavným hrdinom, ktorý nemá problém so zisťovaním informácií (dobré kontakty a zjavne nežije na Slovensku), a tak nám stačí vyčkať do šťastného (alebo nie?) konca.
Ak si máte vybrať priateľku, ktorá vás uvedie do krajín ďalekého východu, obráťte sa na Dominiku Sakmárovú. Okrem toho, že sa dozviete plno užitočných informácií, ktoré vám pomôžu vyhnúť sa faux pas, spoznáte práve jej očami kultúru, ktorá vás ohromí, nechá bez dychu a zároveň nadchne tak veľmi, že zatúžite okamžite sadnúť na lietadlo.
Dominike Sakmárovej sa podarilo zo svojich denníkov a zápiskov vytvoriť knihu, ktorú si zamilujete. Či už ju budete vnímať ako malý výlet na trochu východnejší východ, ako sprievodcu, ktorý vás pripraví na pobyt na Taiwane a v Číne, alebo jednoducho ako knižku, pri ktorej môžete vypnúť večer pod dekou v pohodlí svojho domova - stále vás čaká vtipné (ale aj poučné) dobrodružstvo, ktoré si jednoducho nesmiete nechať ujsť. Kultúrny šok, krásne scenérie, ale aj neveriacke krútenie hlavou, čo sa to tam vlastne deje - to všetko sú sprievodné znaky toho, že držíte v rukách tú správnu knihu.
Dávid Manga napísal veľmi dobre veľmi zvláštny príbeh. Viete, že ide o fikciu (aspoň v to teda dúfate), ale zároveň vám v hlave bliká tá podivná kontrolka, ktorá sa neustále pýta - Čo ak je to pravda?! a presviedča vás, že už nikdy nemusíte ani v myšlienke vkročiť do tečúcej vody na západe Slovenska.
.
Myslím, že slovenský folk horor ponúka autorom dostatok priestoru na realizáciu a Dávid Manga sa tejto príležitosti poriadne chytil. Príbeh vás vtiahne od prvého okamžiku a nepustí až do poslednej strany (a pokojne by som tvrdila, že až za ňu...). Pokojné prostredie, z ktorého sála neurčitá tieseň, podivní miestni, ktorým vďaka maďarčine ani nemusíte rozumieť, stará legenda s prízrakmi formujúcimi tiene na brehoch a partia “kancelárskych” ľudí, ktorá si prišla oddýchnuť pri splavovaní rieky - to všetko vás čaká na pomerne malom rozsahu.
Ak by mala táto kniha pokojne aj o 50 strán viac, vôbec by som sa nenahnevala, ba naopak, rada by som v niektorých častiach šla viac do hĺbky a dostala tak odpovede na otázky, ktoré teraz musím nosiť v hlave do konca svojich dní... ach. (ale zas - klobúk dole pred autorom, že to takto vymyslel)
.
Páči sa mi, že hoci od začiatku tak nejak vieme, ako príbeh končí, autor nás aj v tomto prekvapil a ponechal to trápenie na čitateľovi, ktorý neustále čaká, pokiaľ príde ten správny riadok, veta, slovko - a celé to do seba klikne. A hoci nič nekliklo, vôbec nie som sklamaná. Dostali sme zaujímavý a neokukaný príbeh plný napätia, násilia a mysticizmu, ktorý síce prečítame rýchlo, ale prežívať ho budeme ešte dlho...
Mne sa už pomaly pri týchto kulinárskych krimi začínajú zbiehať slinky. V prvej časti so šéfkuchárom Xavierom Kiefferom som sa presvedčila o tom, že Tom Hillenbrand vie písať pútavo a takým spôsobom, aby sa čitateľ nenudil.
Preto som veľmi rada, že tento trend pokračuje aj v druhej knihe, v ktorej sa vyberáme do kulinárskeho prostredia plného rýb, ryže a paličiek.
Tentokrát sa Xavier ocitá na luxusnej večeri, ktorá skončí, ako inak, smrťou jedného z najznámejších suši kuchárov na svete. Hoci spočiatku je tento prípad iba v rukách polície, luxemburský šéfkuchár sa viac-menej nedobrovoľne stáva znovu vyšetrovateľom, na ktorého sa polícia nechytá...
Mám pocit, že jednou z istôt, ktoré môžete v týchto Hillenbrandových krimi čakať, sú globálne problémy, s ktorými sa často gastronómia potýka - či už ide o pestovanie umelého mäsa, nelegálne obchody s unikátnymi potravinami či nadmerný rybolov, ktorým ničíme nielen biodiverzitu, ale aj budúcnosť mnohých vodných druhov. Je zaujímavé, že práve tieto témy autor nenápadne rozoberá a vmiešava do svojich zápletiek v takej miere, aby to nepôsobilo až príliš poučne, ale aby si čitateľ z knihy odniesol nielen dobrý čitateľský zážitok, ale rovnako aj informovanosť o probléme, ktorý (ako si môže myslieť) sa ho vôbec netýka.
Myslím, že táto séria s Xavierom Kiefferom stojí za prečítanie. Za mňa skvelé kulinárske krimi...
,,Ležala na zemi v neprirodzenej polohe s vykrútenými rukami a nohami, nabodnutá na konár stromu, ktorý sa zlomil pri zrážke s autom. Na plné hrdlo kričal jej meno, aj keď vedel, že mu viac neodpovie. Hrubý konár prechádzajúci trupom ju takmer preťal na dve polovice.”
Pri tejto časti Zvieracej série som mala pocit, že ide o komornejšie dielo. Hoci sa príbeh odohrával, ako obyčajne, v rôznych časoch a na rôznych miestach, atmosféra na mňa pôsobila trochu ponuro. Možno to bolo aj koncom predchádzajúcej časti, vďaka ktorému som prvé strany doslova hltala, aby som sa dozvedela, čo a ako - Kozmonovi sa znovu podarilo vytvoriť zaujímavý prípad, ktorý necháva čitateľa tápať medzi postavami.
Oceňujem, že som mohla detailnejšie nazrieť do hláv niektorých postáv, hoci iné mi zas trochu chýbali (viac Fenrira nabudúce, poprosím). Čo sa týka prípadu, vyšetrovanie som si užívala a som rada, že aj po niekoľkých častiach sa Kozmonovi darí udržať ma (a iste aj ostatných čitateľov) pri knihe až do poslednej strany.
Už teraz sa teším na ďalšiu časť Zvieracej série a ak ste vy ešte nezačali, určite sa do nej pustite. Je to skvelé čítanie.
