Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Nadšená knihomoľka, ktorá píše o knihách aj na Instagrame → @citam_citas.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Kata Vašová nás vo svojej knihe prenáša do dvoch rozličných príbehov. Spoznávame rozmanité svety, ľudí, medziľudské vzťahy a okolnosti, ktoré vyústili do očakávaných aj nepredvídateľných situácií, v ktorých je najlepším režisérom samotný život.
Neviem, či som si na autorkin štýl zvykala dlhšie, alebo mi jednoducho príbeh nesadol, ale po časti Iba sen? som sa rozhodovala, či dám šancu aj “opačnej strane”. Nakoniec som sa rozhodla, že áno - jednak, nemám rada nedočítané knihy a ak by som to nespravila, nezistila by som, že Kata Vašová ten spisovateľský kumšt predsa len ovláda.
Príbeh, ktorý sa ukrýval pod názvom Samota bolí (?) ma nadchol dostatočne na to, aby som ho zhltla na jedno posedenie. Skvelo napísané postavy, pri ktorých sa autorka nebojí rozvíjať vnútorný svet a obohacovať tak čitateľa o ich myšlienky a pohnútky, mi sadli po prvej strane. Zaujímavý príbeh, ktorý iba málokedy stagnoval a dokonca si dovolil načrieť do studnice problémov, ktoré postihujú veľkú časť aj slovenských domácností, autorka obohatila o skvelé línie, ktoré na seba narážali v neodhadnuteľných náhodách (ktoré dokáže napísať nielen sám život, ale zjavne aj autorka).
Stiesnenosť, samota a podvedomý strach z osamelosti života, ktorý plynie naokolo omnoho bohatšie, než v našich komfortných zónach, boli tým, nad čím som musela premýšľať ešte dlho po dočítaní knihy.
Ak ste si doteraz neboli istí, či dať knihám Katy Vašovej šancu, neváhajte, minimálne Samota bolí (?) vás o tom iste presvedčí.
Za mňa skvelo spracované dielo, ktoré iste zaujme na jedno prečítanie (a vďaka originálnej obálke aj pozretie).
Prešporské divadlo to so sériou Slovensko dotiahlo poriadne ďaleko a ja som veľmi rada, že si môžem čitateľsky pochutnať aj na tomto pokračovaní. Mám pocit, že nadšenie, ktoré som prvýkrát prežila pri počúvaní Slovensko NOIR sa pri čítaní Komického a teraz Krimi zväčšuje a zväčšuje. A čitateľský duch nie je to jediné, čo si príde na svoje...
Aj v Slovensko Krimi sa stretávame s textami, ktoré vyšli spopod rúk toho najlepšieho, čo nám v danom žánri môže naša krajina ponúknuť.
Priemerné, dobré, ale aj skutočné chuťovky vo forme poviedok som si rozdelila na niekoľko dní, aby sa mi aj jednotlivo poriadne rozležali v hlave. Musím sa priznať, že rovnako, ako pri dvoch predchádzajúcich knihách, aj v tejto som našla svojich favoritov, ktorí mi prirástli k srdcu predsa len o trochu viac.
Rôznorodosť tém, destinácií či prípadov ponúka škálu, ktorá by mala minimálne v jednom prípade ulahodiť každému čitateľovi.
Obrovským bonusom sú pre mňa umelecké diela, ktoré sú malou predzvesťou príbehu, poslom, či správou, ktorú môžete, ale nemusíte, dekódovať.
Za mňa je Slovensko KRIMI veľmi dobrým čítaním, ktorým si môžete ozvláštniť alebo spestriť svoju zbierku krimi, či slovenských autorov.
A nezabúdam ani na texty českých autorov, ktoré vytvorili v knihe skvelý a zaujímavý záver.
Pri prvej časti série Holmes a Moriarity som si predstavovala niečo na štýl klasickej detektívky v modernejšom podaní, a keďže som si pred počúvaním neprečítala anotáciu, kniha bola pre mňa vtipným prekvapením.
Aspoň som však našla dobrý príklad toho, že niekedy si môžete vybrať knihu iba podľa obálky… a celkom šikovne sa aj trafiť do niečoho dobrého.
Odľahlé sídlo (no dobre, sídlo je trochu silné pomenovanie) plné autoriek a autorov, ktorí sa prišli navzájom vzdelávať, je dokonalým miestom na spáchanie vraždy - alebo nie?
Práve to musí zistiť autor detektívok (ktorého hlavnú hrdinku si iste zamilujete), ktorý sa v začiatkoch obrovskej búrky objaví na mieste, kam vlastne ani nechcel ísť. A čo by to bolo za podarenú detektívku, ak by tam nestretol svoju (ne)dávnu lásku, neudiala sa tam aspoň jedna desivá vražda a nesplietali sa osudy všetkých prítomných vo zdanlivo náhodných intenciách.
Josh Lanyon vytvoril celkom zábavné dielo, ktoré vás prenesie do trochu inej reality. Náročné vyšetrovanie, plno podozrivých a odľahlé miesto sú ako stvorené na jedno oddychové popoludnie.
Možno práve aj pre vás…
Ani sa mi nejak nechce veriť, že už je po všetkom. Séria Matéria Prima bola pre mňa láskou na prvé počutie. Fantastický svet alternatívnej histórie, ktorý sa podarilo Adamovi Przechrztovi vytvoriť, ma vtiahol a udržal cez tri knihy až do poslednej vety.
Už začiatok knihy naznačil, že Stín nebude zaostávať za svojimi predchodcami. Autor naplno rozbehol všetky kolá osudu a na čitateľov tak vybalil prekvapenie za prekvapením. Hoci som čakala vyostrenejší koniec, musím sa priznať, že som s príbehom spokojná - aj keď mi v hlave zostalo pár otázok, na ktoré by som chcela poznať odpovede.
Musím veľmi pochváliť @kanopa_nakladatelstvi , ktorí spravili skvelú prácu a audioknihu som si skutočne užila.
Moje sklamanie z toho, že je séria na konci, sa zmenilo na malú nádej, ktorú som nadobudla vďaka googleniu a zisteniu, že autor svet Matérie Primy rozšíril o pár ďalších kníh, v ktorých sa čitatelia opäť stretávajú s Rudnickim a Samarinom. Takže už len odpočítavať čas do prekladu a do audiospracovania
Ak ste sami, alebo máte okolo seba milovníka fantasy, určite je táto séria niečím, čo musíte na svojom čitateľskom konte mať zaškrtnuté.
Milujem reportážnu literatúru - tá možnosť vybrať sa do akéhokoľvek kúta sveta a očami zdatných spisovateľov sledovať, nasávať a pochopiť atmosféru daného miesta má tú zvláštnu príchuť, ktorej sa nedokážem nabažiť.
A tento pocit ma zalial aj pri prvých stránkach knihy Ilony Wiśniewskej.
Priznám sa, že doteraz som sa nikdy nezamýšľala nad tým, ako asi vyzerá svet v najsevernejších kútoch Zeme. Samozrejme, Nórska pevnina je snom snáď každého cestovateľa (aj toho s prstom po mape), severnejšie miesta som však ešte neobjavila. Teraz mám ale mnoho podnetov, ktoré musím vďaka tejto knihe spracovať.
Autorka odviedla skvelú prácu. Jej pohľad na Špicbergy, históriu krajiny aj ľudí, ktorí v nej občas náhodou a občas zámerne hľadali útočisko, stiesnenosť izieb a sloboda mysle, ktorá vás unáša medzi hviezdy, zašlá sláva miest, ktoré už nezaujímajú ani ľadové medvede a príbehy - veselé, smutné, tragické, ale aj plné nádeje, lásky a porozumenia, a to všetko pod nekonečným slnkom a mesiacom - to všetko sa vám vpáli do mysle a zanechá tam spomienky na zážitky, ktoré možno raz čakajú aj na vás.
Táto útla knižka so svetlou a veselou obálkou na vás môže pôsobiť ako jednoduchý príbeh partie mladých ľudí. Ukrýva sa v nej ale omnoho, omnoho viac...
Na začiatku som si hovorila, kam tento príbeh asi povedie. Veľavravné Nič, o ktorom vytrvalo hovoril mladý Pierre Anthon, zmysel života, ktorý neexistuje, či zbytočnosť všetkého naokolo sú otázky, nad ktorými som sa musela pri čítaní zamyslieť aj ja. Potom však kniha nabrala nečakaný spád a ja som len neveriacky krútila hlavou...
To, čo pre čitateľov pripravila Janne Teller, je neskutočná nálož. Túžba a vytrvalé presvedčenie dokázať spolužiakovi, že sú na svete veci, ktoré majú zmysel a na ktorých záleží, doháňa mladú skupinu do takých extrémov, že ak by sme tu nemali pred pár rokmi kauzu o deťoch, ktoré to ženú za hranu kvôli novej sociálnej sieti, neverila by som, že by sa niečo také mohlo hoci iba zďaleka stretávať s realitou.
Janne Teller jednoducho vytvorila niečo, čo vás šokuje, prinúti premýšľať a zhodnotiť svoj doterajší pohľad na váhu, ktorú prisudzujeme veciam okolo nás a v našom živote.
Klune napísal knihu, ktorá vás možno uchváti, možno vám zmení pohľad na smrť, alebo ju len preletíte a pomyslíte si, že je to iba ďalšia obyčajná knižka. Ak ste však čítali Dom na azúrovom pobreží, musíte vedieť, že Kluneho knihy sú naozaj všetko iba nie obyčajné.
A práve preto ju aj ja dnes odporúčam vám - možno vám ulahodí rovnako ako mne.
Tak neváhajte a objavte, čo sa ukrýva Pod šepkajúcimi dverami…
Ak na svete existuje kniha, ktorá vás prinúti viac sa zaujímať o českých spisovateľov, tak je to práve Národní opruzení.
Kto by sa nechcel prechádzať po boku slávnej Boženy Nemcovej? Sledovať, ako Ján Neruda na Malej Strane pomaly prepadá čaru poznámkového notesu? Byť v strede kultúrneho diania, na ktorého pozadí sa odohráva desivá vražda - alebo je to naopak?
Hoci knihu nájdete medzi detektívkami, vražda je len chuťovkou (no fuj, Lea!) k príbehu, ktorý sa na týchto (pre mňa) málo stránkach odohráva. Stále je to však dosť na to, aby ste zistili, s kým si tajne dopisovala Božena Nemcová, čo vystrájal mladý Ján Neruda, či komu vlastne patrilo srdce Karla Havlíčka. A autorka sa nebráni tomu vtiahnuť nás priamo do deja a roztancovať riadny pražský valčík plný zaujímavých postáv, o ktorých sa túžite dozvedieť viac a hltavo vnímate každé spomenutie doby, ktorá vás unáša preč z moderného sveta.
Táto kniha je tak nielen detektívkou, ktorá možno priláka inak nezachopiteľných čitateľov, ale aj poctou autorky českým spisovateľom a spisovateľkám a motiváciou pre nás, že stále máme aj v oblasti českej literatúry niečo, čo môžeme objavovať a uznávať.
Očakávania som mala vysoké najmä kvôli Ruzkej klasike, ktorú som kedysi čítala a Majlingovej povesti, ktorá mi tak nejak utkvela v mysli. A musím uznať, že to bola zábava.
Hoci je Gemer vykreslením iba jedného z našich regiónov, mám pocit, že ak by bol názov akýkoľvek, stále by boli situácie a dej plne uveriteľné. A hoci si poviete, že takýto výber jedincov musí byť zámerom, stačí sa poobzerať poriadne naokolo, všimnúť si, v akej smutno-smiešnej situácii sa naša krajina práve nachádza, a verím, že vám úškrn zmizne z tváre.
Stále však myslite na to, že ide iba o fikciu... Alebo nie?
Majling ma teda poriadne rozosmial. Hoci som spočiatku myslela, že v tom množstve postáv sa nebudem vedieť orientovať, nebol to až taký chaos, aký by som nezvládla. Páčilo sa mi nadväzovanie a prelínanie udalostí, ktoré autor vykreslil výborne (a to doslova) a už teraz musím povedať, že sa teším na deň číslo dva.
Prvé, čo by som na tejto knihe zmenila, je anotácia, ktorá sa mi k nej vôbec, ale že vôbec, nehodí. Inak je to dokonalé fantasy, ktoré si zamilujete na prvé prečítanie.
Neviem, ako je možné, že každá Kluneho kniha mi príde tak dobrá, že by som ju najradšej nanútila ako povinné čítanie všetkým naokolo, ale Pieseň vlka sa tiež hrdo zaradila do tohto zoznamu. Ako inak, trochu som vedela, čo očakávať - je to presne ako keď sa na začiatku filmu objaví idylické malé mestečko a vy tušíte, že niečo tam jednoducho nesedí. Stále som sa však nechala stiahnuť príbehom a dejom, ktorý ma nepustil po poslednú stranu.
Klune veľmi citlivo a jemne pracuje s postavami a emóciami, preto si určite užijete emocionálnu stránku príbehu, za ktorou však vôbec nezaostáva napätie a akcia, pri ktorých som mala pri čítaní pocit, že sledujem film a zabúdam dýchať. Dej nie je príliš komplikovaný a pri troške premýšľania do seba všetko pekne zapadlo. Aj na konci knihy som však mala zopár otázok, ktoré, aspoň v to verím, sa dočkajú odpovedí v pokračovaní.
Som naozaj rada, že som dala šancu Domu na azúrovom pobreží, vďaka ktorému sa Klune stal jedným z mojich najobľúbenejších autorov. A som rada, že Pieseň vlka kvalitou vôbec nezaostáva za jeho predchádzajúcimi knihami.
