TJ Klune sa stal jedným z mojich obľúbených autorov potom čo som prečítala Dom na azúrovom pobreží a Pod šepkajucimi dverami aj Pieseň vlka si ma získala autor vytvoril ďalšiu skvelú knihu plnú emócií. Uznávam že v knihe nebolo veľa akční scén ale knihi TJ Klune sú podľa mňa o pohadeniu na duši a hlbší významoch pre to dávam knihe päť hviezdičiek

Prvý diel série Zelený potok od obľúbeného autora a pre mňa, žiaľ, krok vedľa. Pieseň vlka sa na prvý pohľad zdá ako originálny príbeh plný emócií, ale nedokázala som sa spojiť s postavami ani s autorovým štýlom.
Dej sa vlečie a nie je ničím zaujímavý alebo fascinujúci, príbeh a postavy sú plytké a bez vývoja, vety a myšlienky sa opakujú, niektoré dejové zvraty nedávajú zmysel, text, plný klišé, je oveľa dlhší, ako je potrebné a chýbajú mu rozsiahlejšie, na seba nadväzujúce naratívy, množstvo vecí, vrátane sveta a mágie, ostáva nevysvetlených, toxický vzťah medzi hlavnými postavami, majetníckym a žiarlivým vlkolakom Joeom a človekom Oxom, ktorý sa nejakým podivuhodným zázrakom zmení z nevýrečného chlapca na vodcu, nemá od začiatku až do konca žiadnu existujúcu chémiu, ich puto je viac bratské ako romantické.

Samotné rozprávanie príbehu je melodramatické a navodzuje pocit, že sa autor príliš snaží vyjadriť, koľko úzkosti, drámy a hnevu prebieha v životoch postáv, a humor neladí s príbehom, pretože namiesto toho, aby do úzkosti vniesol trochu ľahkomyseľnosti, robí ho hlúpym.
Jediné, čo možno na knihe vyzdvihnúť, je znázornenie konceptu priateľstva, dynamiky s vlkolakmi a pripútanosť Oxa ku každému členovi svorky.

Kniha si vzhľadom na pozitívne hodnotenia určite nájde svojich čitateľov, ale ja s najväčšou pravdepodobnosťou v sérii pokračovať nebudem.