Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Viac o mojich dojmoch z kníh tu:
FB: Hankine knihy
IG: Hana.Zet
:-)
Navždy budem vďačná Astrid Lindgrenovej a mojej mame, ktoré ma spolu s Pipi priviedli k láske ku knihám.
Zaťažená som najmä na staré vydania kníh. Keď budem veľká, chcem mať antikvariát :-).
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Jenny Erpenbeck na pozadí zaujímavej myšlienky vystavala pútavý pohľad do rôznych historických období. Jej rodina - dej sa totiž nesústreďuje iba na hlavnú hrdinku, ktorej meno vlastne až do poslednej časti ani nepoznáme - v podstate neprežíva neuveriteľný príbeh. Na tie časy asi musel byť pomerne bežný. A o to je to mrazivejšie a uveriteľnejšie. Štyri obdobia sledujeme, ako sa mohol vyvíjať život dievčatka, mladej ženy, zrelej uznávanej spisovateľky a posledné nás privedie k realite toho, ako vyzerá koniec života staručkej dámy. Práve v poslednej časti som sa najviac zamýšľala nad umieraním, nad náhodami, osudom. Napriek jazyku autorky, ktorý zrejme nesadne každému, ide táto kniha pod kožu a zanechá stopu. Miestami je drsná a bolí. Veľká pochvala patrí vydavateľstvu Inaque (v tomto prípade Eve Palkovičovej) za preklad na vysokej úrovni.
Túto knihu nemá zmysel porovnávať s Dejinami lásky. Ani od nej netreba očakávať nieco podobne Kraussovej úžasnej knihe o láske. Je to nieco uplne ine, Nicole ukázala, že rozhodne nebude opakujúcou sa autorkou. Moze si to dovoliť. Ma totiz obrovsky a jedinečný dar skladať vety, ktore vam idu hlboko do duše. Napriek tomu, ze sa cita s pôžitkom, nie je to kniha na jedno zhltnutie.
Velky dom ponuka mozaiku príbehov, ktore všetky nejako súvisia so záhadným, až strašidelnym stolom, plnú ponorov do vnútra jej “kúskov”, postáv. Na všetky ich pocity by asi nestačili ani tie jeho početné zásuvky. Asi málokto vie priblížiť kruté pravdy, ktoré si priznáme len zriedka (ak vôbec) tak dobre ako Nicole Krauss. Núti k zamysleniu a prežijete celú škálu emócií cudzích ľudí, až sa pristihnete, že vlastne takmer každému z nich tak nejako rozumiete.
"Najstarším pocitom na svete je možno pocit, že na človeka niečo zapôsobilo; no keď ho chcel opísať alebo aspoň pomenovať, musel si pripadať, ako keby sa snažil chytiť niečo neviditeľné."
Ako pomenovať všetko, čo som cítila pri čítaní tohto skvostu? Pocitov bolo tak veľa. Úžas nad tým, že niekto píše TAKTO. Že dokáže nájsť toľko krásnych myšlienok, bez pátosu písať o láske, vojne, smútku, hľadaní, bolesti... Že vie napísať knihu, v ktorej je skutočného šťastia ako šafranu, ale napriek tomu, že ma rozplakala, nie je smutná; je tou najkrajšou knihou, akú som kedy čítala. Dojatie, smútok, radosť, očarenie, zamilovanosť - a na záver pocit šťastia, že som si ju mohla prečítať. Ďakujem, Nicole Krauss.
Elena Richardsonová má všetko. Krásny dom v dobrej štvrti, štyri zdravé deti, úspešného manžela, kariéru, postavenie. Má to preto, že si to kedysi dôkladne naplánovala. Plánovanie je správne. Rovnako, ako konanie drobných dobrých skutkov. Elena Richardsonová sa vďaka tomu cíti byť dobrým človekom... Až na to, že stačí príchod jednej iskry a ukáže sa, že to tak vôbec nie je.
Hoci je príbeh plný postáv, zaujímavých a dôkladne vykreslených, hoci im v ňom slušne vidíme do hlavy, dominantné sú práve Elena a Mia, ktorá je tou stelesnenou iskrou a dá veci do pohybu v mestečku, kde je všetko také krásne, upratané, dokonalé a nóbl. A Elena nemá rada iskry. Sú nepredvídateľné. Kedysi v sebe všetky uhasila a teraz žiada to isté aj od svojho najmladšieho dieťaťa. Práve to priľne k Mii, ktorej dcéra sa zase zamiluje do Richardsonovcov. Keď sa tieto dve absolútne odlišné rodiny prepletú, postupne vyplávajú emócie, tajomstvá a kruté pravdy. A potom už len stačí škrtnúť tou zápalkou.
Môže to znieť ako nejaký ľahko konzumovateľná predmestská dráma, ale nie je to tak. Celeste Ng sa síce číta ľahko, pretože vás jej príbeh pohltí, ale čím ďalej sa v knihe dostávate, tým hlbšie jej myšlienky sú - a aj tie vaše. Sledujete, ako sa dokonalá fasáda všetkých postáv postupne rozpadá a situácie, do ktorých sa dostávajú a na ktoré možno máte spočiatku úplne jasný názor, sa zrazu menia - a vy zistíte, že zrazu v sebe máte akési pochopenie aj tam, kde ste predtým vyniesli rázny súd. V knihe Celeste Ng totiž nič - a nikto - nie je čierno-biely.
Je to ako sadnúť si do kresla s priateľkou - láskavou, úprimnou a múdrou - a debatovať s ňou o všetkom, čo vám napadne. Budete sa od nej učiť, budete s ňou polemizovať a budete žasnúť nad tým, ako dokáže pomenovať to, čo sa deje aj vo vás. Budete sa usmievať, prikyvovať a nebude sa vám chcieť s ňou rozlúčiť, budete často túžiť, aby povedala viac, budete obdivovať jej otvorenosť.
Elena Ferrante má čo povedať aj na malej ploche. Toľko krásnych postrehov a toľko pravdy. Toľko podnetov na zamyslenie.
Jazyková národnosť, Odporné ženy, Výkričník, Mužský pohľad na sex, Priateľky a známe, Radosť z učenia sa, Víťazi a porazení, Umelé, Priznať si, Šťastne detstvá, Milovať sa naveky, Zomrieť mladá, Čierna obloha... to sú len niektoré, ku ktorým sa rada opäť vrátim.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Správna žena poslúcha manžela, otca, brata. Správna žena vie chutne variť, je dokonalou spoločníčkou svojho muža, vie, kedy má mlčať a podvolí sa, keď muž dostane chuť. Správna žena nemá nároky, ničím nevyniká, nie je výstredná. Správna žena nosí podprsenku a nôž berie do ruky iba vtedy, keď zručne porciuje mäso na večeru pre manžela.
Jonghje bola správna žena. A dcéra. A sestra. Vlastne ťažko povedať, aká bola Jonghje osobnosť, pretože sa veľmi neprejavovala. Akékoľvek náznaky rebélie z nej muž číslo jeden v jej živote vymlátil ešte ako z dievčatka a pre muža číslo dva bola skvelou racionálnou voľbou. Mal sa pri nej dobre. Kým sa Jonghje nesníval sen.
Han Kang majstrovsky narába so slovami a emóciami čitateľa, mení štýly rozprávania - prvá časť plynie z úst Jonghjinho manžela, priemerného sebestredneho idiota (ktorému napokon to, že je sebestredný idiot nemôžete vyčítať, keďže rýchlo pochopíte, v akej kultúre vyrastal), ktory si svoju ženu vybral preto, ze od nej nič extra neočakával. Chcel obyčajný, pokojný život, ktorý fungoval, kým ho v jedno ráno nerozmetalo manželkino rozhodnutie stať sa vegetariánkou. To, čo možno pôsobí ako malá revolta, sa postupne mení na závažný problém.... V druhej časti Han Kang prejde do úlohy rozprávača príbehu o jednej posadnutosti, ktorý napriek šteklivému náboju ani raz neskĺzol do lacných scén. Tretia časť knihy ukazuje totálny rozpad jedného človeka a vnútorný boj druhého, ktorý sa napriek všetkému napokon nepoddá. Vegetariánka je rozprávaním o tom, čo sa môže udiať, ak niekto sám seba pridlho potláča, o vzbure, o zakázanej vášni, tyranii, nepochopení, vnútornej bolesti, traumách a aj o jednej kultúre. Je to iná kniha, možno si na jej chuť budete musieť spočiatku zvykať, ale vytrvajte. Stojí to za to.
Asi sto strán pred koncom knihy sa mi už v hlave črtalo recenzia, ktorá by sa začínala vetou “toto nie je román o láske a priateľstve, pretože takto láska, ani priateľstvo nemá vyzerať”. Ale Paolo Giordano nesklamal. Doviedol ma do finále, ktoré vo mne prebudilo predsa len pochopenie, sympatie a rozozvučalo príslušné struny spokojnosti s jeho knihou. A áno, pripúšťam, je to román o láske a priateľstve.
Je o láske závislej, láske sebeckej, láske neštastnej, láske, ktorú ani v jednom prípade neviem celkom pochopiť, ale reálne tam bola. Viacero odtieňov lásky, ktorá síce bola pre každého zničujúca a boľavá, ale je nepopierateľná.
Ak som čakala niečo podobné ako Osamelosť prvočísel, nedostala som to. Ale kým polovicu knihy som kriticky obe knihy porovnávala, v druhej som pochopila, že Giordano má skrátka na viac a zaslúži si uznanie. Táto kniha má s tou prvou spoločné iba skvelé spisovateľské umenie. Neopakuje žiadny motív, žiadnu postavu - a že ich je tu teda pomerne dosť. A vyvolali vo mne more emócií. Nie príliš pozitívne, ale bolo zaujímavé sledovať vzťah ľudí, z ktorých jeden bol pre mna slabošský egoista a druhý nepochopiteľne závislý od niekoho, kto za to ani najmenej nestál. Vedela by som o oboch diskutovať naozaj dlho, pretože toto je kniha, ktorá sa poriadne zavŕta do hlavy, ale nechcem nikomu brať potešenie z čítania a tvorenia si vlastného názoru.
Už len dodám: nenašla som tam šťastných ľudí. Ale napriek tomu je to výborná kniha a nehodnotím ju ako smutnú.
Nápad je to skvelý a prinúti vás premýšľať. Koľko stojí taký obyčajný život? Je to vlastne také každodenné, všedné šťastie? Na koľko by ocenili ten váš? Kniha sa číta ľahko a vzhľadom na jej rozsah ste s ňou rýchlo hotoví. Páčila sa mi? Ale áno. Prečítala by som si ju znova? Možno raz. Ale necítim potrebu opatrovať ju v knižnici. Taká príjemná a nie prízemná oddychovka.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Dievča stretne chlapca. Obaja sú plachí a uzavretí, ale ťahá ich k sebe neskutočná neviditeľná sila. Dvaja cudzinci, ktorých dlane do seba dokonalo zapadnú. Patria k sebe, len jeden môže druhého absolútne pochopiť a doplniť.
To, čo by mohlo znieť ako banálny ľúbostný príbeh s pár zápletkami a epizódami nepochopenia a čo by sa mohlo skončiť happyendom a obojstranným vyliečením, má ale zásadný háčik. Dievča i chlapec nie sú klasickí “len občas depresívni” pubertiaci. Obaja zažili niečo, čo ich navždy zmenilo, pokrivilo a pokrútilo a čo im bude navždy brániť v tom, aby sa naozaj mohli navzájom vyliečiť. Prvočísla, medzi ktorými zostáva stále priestor, hoci obaja až bolestne cítia, že sa chcú priblížiť na dotyk.
Paolo Giordano je brilantný rozprávač. Naplno využíva silu slov a obrazov, jeho vety som čítala jedným dychom a spôsobovali mi nesmierne potešenie. Žasla som nad jeho vyjadrovaním, myšlienkami. Hnevala som sa na jeho hrdinov, riešila som v hlave, nakoľko sú “pokazení” a nakoľko len egoistickí, cítila som nesmierny súcit a ako som sa blížila k záveru, pochopila som, že happyend sa tu ani nežiada, pretože by vyznel lacno. Táto kniha sa skončila presne tak, ako sa skončiť mala, pretože inak by to pri vykreslení ústredných postáv nebolo uveriteľné. Som zvedavá na ďalšie autorove diela, ale už celkom rozumiem tomu, prečo je taký oslavovaný.
Mladému novinárovi, ktorý si vyskúšal učiteľský chlebíček rovno v pomerne drsných podmienkach, sa podarilo dostať do zhruba 200 stranovej knižky všetko. Tlieskam mu. Toto nie je kniha iba o Rómoch. Toto je kniha o efektívnom riešení rómskeho problému, o našom školstve, ktoré nezlyháva iba pri týchto deťoch, ale aj pri našich školáčikoh, ktorí v septembri nastúpia do triedy s naďsením a odhodlaním a v drvivej väčšine je cela radosť do konca júna zadupaná a zo školy sa stáva len nepríjemná povinnosť. Kniha má viacero rovín: je to úprimné rozprávanie mladého muža, ktorý prišiel do školy v Šarišských Bohdanovciach plný ideálov a dostal pár slušných faciek, ocitol sa na hranici svojich síl, ale našiel spôsob, ktorý fungoval; je to skvelý návod na to, ako to celé robiť lepšie - a tu si dal autor naozaj prácu a nezaprel v sebe novinára, ktorý si podobne dohľadať zdroje, štúdie a reálne vyskúšané a fungujúce metódy; a je to aj pohľad do života najchudobnejších Rómov, ktorý pomáha pochopiť, prečo zostávajú zacyklení a prečo sú stále tam, kde sú. Zároveň ponúka možnosti, ako to zmeniť. Nie idealistické a naivné, ale opierajúce sa o reálne výsledky vo svete a niektorých častiach Slovenska.
Juraj Čokyna je napriek návrhom a postrehom, ktoré sa zdajú príliš renovlučné, príliš drahé a nad ktorými asi väčšina učiteľov, podhodnotených, frustrovaných a vyhoretých ohrnie nosom, predsa len realista, jeho nová perspektíva sa mi veľmi páči a otvorila mi v mnohom oči. Z tejto knihy by sa vedeli poučiť všetci, ktorí tvoria naše školstvo. Treba si však vedieť priznať chyby a veci prijímať, namiesto kritiky v štýle: “čo nás už len má čo poučovať nejaký mladý frkan, ktorý má zrazu patent na rozum po krátkom pôsobení v jednej škole.” Juraj si nevybral ľahké hosťovanie kdesi na bratislavskej základke - odmakal si dva roky na mieste, kde sa asi málokto vyberie dobrovoľne. A hlavne - autor nekritizuje učiteľov v štýle “ja to viem najlepšie”, ako dokazuje aj citát na záver mojich nadšených ovácií na adresu jeho práce a tejto khihy :-):
“ Skúsenosť z iných krajín však hovorí jednoznačne - ak nepomôžeme učiteľom, minieme zbytočne veľa energie, peňazí a času bez toho, sby sme pomohli deťom...
Výsledky našich detí sa zhoršujú nie preto, že nemáme dobrých učiteľov. Zhoršujú sa, lebo učiteľom nedávame šancu zlepšovať sa. Odnášajú si to naše deti. Nie je to fér. Skúsme si to zapamätať. A poďme to konečne zmeniť.”
