Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Viac o mojich dojmoch z kníh tu:
FB: Hankine knihy
IG: Hana.Zet
:-)
Navždy budem vďačná Astrid Lindgrenovej a mojej mame, ktoré ma spolu s Pipi priviedli k láske ku knihám.
Zaťažená som najmä na staré vydania kníh. Keď budem veľká, chcem mať antikvariát :-).
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
"Myslíte si, že kultúra, pretkaná náznakmi apokalypsy bude vedieť, ako prijímať správy o enviromentálnom poplachu. Namiesto toho sme na vedcov odovzdávajúcich nám volanie planéty o milosť reagovali, akoby zbytočne bili na poplach. Dnešné filmy sú možno apokalyptické, ale keď máme uvažovať o hrozbách otepľovania v skutočnom svete, trpíme neuveriteľným zlyhaním predstavivovsti. Toto je klimatický kaleidoskop: dokážeme byť fascinovaní hrozbou, ktorú máme priamo pred sebou, bez toho, aby sme ju jasne vnímali."
Ako asi bude vyzerať naša planéta na konci 21. storočia? Budú naše deti a vnúčence o niektorých krajinách a mestách už iba čítať v historických knihách? Budú všetci ľudia žiť iba v určitých častiach planéty, lebo zvyšok bude neobývateľný? Budú naše deti mať dostatok jedla, vody? Budú sa viesť vojny, alebo už bude po nich a na hodinách dejepisu sa bude hovoriť o ére takmer úplného zničenia planéty, bojoch o zdroje, veľkých sťahovaniach národov, návratoch nebezpečných epidémií - a hlavne o desivých počtoch ľudí, ktorí toto všetko neprežili? Budú mať naše vnúčatá deti? Bude ich svet vyprahnutý, chudobný, plný násilia a chorôb....? My, ktorí sme dostali planétu do stavu, v ktorom sú všetky tieto otázky relevantné, sa to už nedozvieme. Vlastne možno budeme aj šťastní, keď sa naše životy budú chýliť ku koncu, pretože nám už vtedy konečne bude zrejmé, aké hrôzy Zem ešte čakajú.
David Wallace-Wells môže byť pre niekoho strašiacim pesimistom, ale zozbieral pôsobivé množstvo faktov, štúdií a štatistík, o ktoré oprel svoje pôsobivé "bububu". A buďme mu za to vďační. Ak máte prístup iba k bežným informáciám a špeciálne si ich nevyhľadávate nad rámec spravodajstva a zdieľaných článkov od kamarátov, čaká vás zrejme viacero nových "aha, dokelu, to fakt?" zistení. A budete mať pociť, že je to naozaj dosť... veľmi zlé. Možno sa vďaka tomu opäť širšia skupina ľudí prestane tváriť skepticky pri varovaniach odborníkov a akciách ekoaktivistov a zamyslí sa nad tým, čo viem ja tu a teraz urobiť pre to, aby sa katastrofické scenáre nenaplnili.
Lenže tu sa dostávame k slabšej časti knihy. Chcelo by to viac praktických rád, čo vie spraviť jednotlivec, najmä ak autor burcuje ľudí, aby naozaj len pasívne nečakali na zásadnú zmenu zo strany niekoho iného, veľkého hráča. Našla som tam iba pár nejasných náznakov a odporúčanie, že rašdšej ako hystericky bojovať proti plastom, mám ísť voliť... Zrejme sa to týkalo hlavne Američanov, pretože v celej knihe je výrazmne cítiť, že bola písaná Američanom pre Američanov. Prevažná väčšina faktov a informácií sa týka Spojených štátov. Škoda trošku tohto, keďže vďaka téme bolo od začiatku jasné, že kniha má potenciál osloviť čitateľov na celom svete. Miestami je tam aj trošku viac vaty, ako by mohlo byť neamerickému čitateľovi milé. Priznám sa, že ku konci ma to už mierne otravovalo. Kniha pre mňa nesmerovala do úderného finále, ale skôr ma spomaľovala v čítaní, miestami som mala pocit, že David Wallace-Wells už písal len preto, aby ešte písal...
Aj napriek týmto nedostatkom ale Neobývateľnú zem považujem za knihu, ktorú by sme si mali všetci prečítať a mali by sme ponaučenie z nej aplikovať vo svojom živote. Učme tieto veci aj naše deti, nehovorme si, že sú ešte malé, že akákoľvek snaha viesť ich k zodpovednosti a ochrane planéty je iba póza. Vystríhajme ich pred ďalšímí chybami.
Väčšina z nás to tuší, nie každý si to ale pripustí - stali sme sa otrokm svojich mobilov, tabletov, sociálnych sietí. Digitálny detox vás prinúti uvedomiť si to a rozhodnúť sa zmeniť to. Kniha je zrozumiteľná, číta sa ľahko a rýchlo, stanovuje pravidá detoxu a viacero programov, podľa toho, na ako dlho sa chcete odpojiť z virtuálneho sveta. Odporúčam si ju nechať na poličke, keďže máme tendenciu zabúdať a nechať sa zase pohltiť... ja osobne sa na ňu veru chystám čoskoro znova :-)
Deti s nízkou sebaúctou majú jeden problém - tak veľmi by potrebovali iné zaobchádzanie a tak veľmi pritom vyzerajú, že potrebujú skôr tvrdšiu ruku, alebo zraziť hrebienok, pretože sú priveľkí frajeri... Pripraviť dieťa o pocit vlastnej hodnoty, o sebaúctu je navyše až desivo ľahké. Táto kniha vysvetľuje, ako sa to môže stať a čo sa asi deje v hlave malého človeka. Pokiaľ mu nikto nepomôže doslova preinštalovať program, zostane mu na celý život a nemusí sa žiť extra dobre ani jemu, ani ostatným okolo. Stojí za prečítanie, aj pokiaľ neriešite tento problém so svojím dieťaťom, už len preto, aby ste vedeli pochopiť, čo sa deje, ak sa to vaše dieťa stretne s nejakým, ktoré si práve na ňom bude riešiť svoju nalomenú sebaúctu.
K tejto knihe som sa dostala cez autorovu knižku o deťoch, zaujala ma téma a povedala som si, že nebude na škodu prečítať si aj toto. Neľutujem. Som človek, ktorého zaujímajú knihy o psychológii a samú seba mám celkom slušne rozobratú a zanalyzovanú, ale pri tejto knihe som si uvedomila, ako veľmi by sa zišlo, keby si ju bez hanby prečítala azda aj celá naša spoločnosť. Nedostatočný pocit vlastnej hodnoty totiž nevychádza len z toho, že vás niekto ako dieťa zhadzoval - problémy, ktoré sa s vami môžu vliecť potom celý život, môžu vzniknúť dokonca aj z dobrého úmyslu. Kniha pomôže pochopiť, prečo sa niekto stane workoholikom, iný zase otrokom všetkých okolo, prečo sa opakujú stále tie isté scenáre, neúspešné vzťahy... ak aj nepotrebujete pochopiť seba, pochopíte mnohých okolo. Čo ale považujem za slabšiu stránku je praktická pomoc. Nemyslím si, že veľa ľudí dokáže len po prečítaní úspešne odinštalovať svoj starý program a nahrať si nový... V tomto smere by som ju nepropagovala ako zázračný liek. Kniha pomôže pochopiť, dá návod na zmenu, ale tá ťažká práca zostane na každom. Napokon, sám autor miestami priznáva, že bez psychoterapie sa aj napriek pochopeniu niektoré programy skrátka nevymažú.
Milá knižka zo série o psíkovi Claudovi, odporúčam všetky tri zataľ dostupné u nás. Knižka je tak na jeden večer, vtipná, pekne ilustrovaná a hoci píšu, že je pre deti od 5 rokov, myslím si, že si ju vychutnajú aj tie menšie.
Psík Claude má rád svoje pohodlie a domov u manželov Elegánovcov, ale zároveň ho neustále lákajú nové a nové dobrodružstvá. A na čo siahne, to mu fakt ide! Alex T. Smith nakreslil hrdinu, ktorý vám vyčarí úsmev na tvári. Môj päťročný syn sa k Claudovi a ponožke Smraďoške pravidelne vracia a stále sa smeje, akoby sme knižku čítali prvýkrát. Myslím si, že ani dospelý sa nebude nudiť :-)
Príbehy psíka Clauda a jeho kamošky ponožky Smraďošky u nás fičia :-). Môže za to nielen vtipný štýl Alexa T. Smitha, ale aj jeho vydarené ilustrácie. Psíka s baretkou a v chutnom svetríku si obľúbia malí i veľkí. Príbeh nie je nič komplikované a dlhé, knižku prečítate na jedno zaspávanie.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
"Podľa teba máme starostlivosť o svojich potomkov vrodenú," povedala som. "No v podstate sa staráme iba o seba. O seba a svoje deti. Maximálne ešte o vnúčatá. Na tých, čo prídu po nich, však zabúdame. Zároveň sme schopní uskutočniť zmeny, ktoré ovplyvnia stovky budúcich generácií a sú deštruktívne pre všetkých, čo prídu po nás. Tento ochranný inštinkt teda zlyhal."
Maja Lunde to predsa len vie. Tak, ako ma Príbeh včiel po veľkom rozruchu okolo mierne sklamal, Modrá predbehla všetky moje očakávania. Zdá sa mi napísaná inak, v mojich očiach sa výrazne posunula a vycibrila svoj rozprávačský talent. Tu sa ide naozaj hlboko. A tne sa hlboko, pretože Maja Lunde svoje postavy nešetrí. Pekné dialógy, myšlienky, ktoré zasiahnu, ťažké priznania. Modrá bola pre mňa chvíľami naozaj bolestivá, ale myslím si, že autorka našla správnu mieru, ako čitateľa zasiahnuť, aby fakt začal rozmýšľať nad tým, čo po nás zostane. Svet bez včiel bol prvý zdvihnutý prst; svet bez vody nám ukazuje ešte horšiu fikciu, ktorá sa stane realitou pre naše vnúčatá, či ich vnúčatá, ak niečo nezmeníme. Príbehy sú tu tentoraz dva, pre mňa oba rovnako pútavé a silné a prepletú sa pekne a nenásilne. Povinná literatúra pre človeka 21. storočia.
Napriek tomu, že všetci okolo mňa mali rozpozeranú už asi tretiu sériu seriálu, kniha sa mi dostala do rúk bez toho, aby som ja sama videla čo len jednu epizódu. Nemusela som teda porovnávať a iba si vychutnať majstrovstvo Margaret Atwoodovej. Príbeh služobníčky som čítala v českom preklade a nemám pocit, že by som mu mohla niečo vyčítať. Práve naopak - k niektorým myšlienkam som sa vracala, tak sa mi páčili, ako ich Atwoodová vyjadrila. A hoci som sa s hlavnou postavou celkom nevedela stotožniť a jej myšlienky a konanie som nie vždy chápala (popravde, pri jej seriálovej dvojičke toho chápem ešte menej :-)), predsa si ma jej rozprávanie získalo a rozhodne s Atwoodovou nekončím po tejto knižke. Silný príbeh nielen pre matky, ale myslím si, že kto má deti, bude to prežívať trošku viac.
Po prečítaní Príbehu včiel musím povedať, že celkom rozumiem aj sklamaným a nenadšeným recenziám. Tejto knihe podľa mňa vôbec neprospieva glorifikácia, pretože prináša veľké očakávania. A nemyslím si, že je to ten typ, ktorý ich u každého aj naplní. Keby som ju napríklad dostala do ruky so slovami: "je to fajn kniha s posolstvom, prečítaj si ju, mohla by ťa zaujať", hodnotila by som ju asi inak, ako po oslavných ódach a sľuboch, aký to bude úžasný zážitok. Wau efekt sa totiž v mojom prípade nedostavil. Je to ako keby som išla do vychytenej reštaurácie, kde som dlho čakala na rezerváciu a následne dostala jedlo, ktoré bolo skvelé, zasýtilo ma, ale neprinieslo ten pocit absolútne výnimočného zážitku, na ktorý som sa tak tešila. Čítala som a stále som čakala, kedy príde "to", ale napriek zaujímavým príbehom a dobrému vypointovaniu som nič také nedostala. Okrem toho ma dve z troch postáv väčšinu deja neskutočne iritovali a mala som pocit, že keby sa celý príbeh odohrával iba v dejovej línii Tao a dve zvyšné postavy by sa spomenuli v rámci spomienky - dokumentov, kníh - mala by som z toho viac. Ale možno je to tým, že ako matka som sa najviac vedela stotožniť práve s Tao. Od istého bodu to ale celé tak nejako začalo pripomínať Vrkoč (možno by som to opäť celé vnímala inak, keby som ho nečítala pred Príbehom včiel), a teda to pre mňa bolo trošku predvídateľné, ale ani to by mi nevadilo - len v tom celom kontexete to bolo pre mňa ďalšie malé mínus.
Príbeh včiel je dobrá kniha. Je pútavá, neodložíte ju, číta sa rýchlo a ľahko. Má príbeh a posolstvo, pár silných momentov, je to užitočná kniha a určite by som ju odporučila. Budem to ale robiť bez kvetnatých slov a sľubov, pretože si myslím, že som čítala a ešte prečítam silnejšie knihy. Som zvedavá, ako na mňa zapôsobí Modrá.
Veľká pochvala jej patrí za formu, vyhrali sa s ňou a je to naozaj taký malý skvost na poličke.
