Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Viac o mojich dojmoch z kníh tu:
FB: Hankine knihy
IG: Hana.Zet
:-)
Navždy budem vďačná Astrid Lindgrenovej a mojej mame, ktoré ma spolu s Pipi priviedli k láske ku knihám.
Zaťažená som najmä na staré vydania kníh. Keď budem veľká, chcem mať antikvariát :-).
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Vitajte v Neapole päťdesiatych rokov. Násilie je tam bežné v každej forme - doma medzi rodičmi, od rodičov smerom k deťom, v škole od učiteľov, na uliciach medzi deťmi i dospelými. Nechceli by ste tam žiť, verte mi. Buď ste drsný, alebo vás zožerú. Od puberty je dôležité klofnúť si dobrú trofej - pre chlapcov takú, ktorú vám bude závidieť celé susedstvo, pre dievčatá toho drsného a životaschopného, ktorý vás na pohľad vytiahne z biedy domova, aby vás mohol fackovať v krajšom prostredí. Veci sú nemenné, vzťahy sú nastavené, kráľom v štvrti môže byť len jeden a ostatní sa musia snažiť neznepáčiť sa mu.
Elena je vzorná žiačka, malé pekné dievča, ktoré pochádza z jednoduchých a chudobných pomerov a teší ju chvála učiteľky, keď sa jej už doma žiadnej nedostáva. Ale stačí, aby raz na seba upozonila spolužiačka Lila a Elena vo veku šiestich rokov vstupuje na celoživotnú cestu sebaspochybňovania a porovnávania. Pravda je totiž neúprosná - kým Elena je bystrá, ale jej vedomosti sú vydreté, malá, chudá, tmavá a drzá Lila má skutočný dar od Boha a napriek tomu, že jej to je na pohľad ľahostajné, vďaka svojej hlave by sa mohla dostať ďaleko. Snaživá blondínka k tejto tmavej čertici prilipne a začína sa príbeh zvláštneho, často nesmierne zraňujúceho priateľstva, v ktorom sily, šance, city a úprimnosť nikdy nie sú celkom vyrovnané. Obe dievčatá dostali nejaké karty a obe sa snažia vo svojej situácii hrať čo najlepšie. A každej sa osud rozbehne úplne iným smerom - hoci sa stále kdesi prepletú a nevedia sa od seba nikdy úplne odpútať.
Elena Ferrante brilantne vykreslila atmosféru mesta, či skôr tej jeho časti, kde chce málokto skončiť. Jej postavy sú uveriteľné, ich vyobrazenie je precízne, žiadna sa tam nepotĺka len tak. Každá má detailne vypracovaný charakter, v tej knihe normálne žijú. V dialógoch to ani na seundu "nedrhne", nič nie je násilné, hlúpe, plytké. Máte pocit, akoby ste čítali podrobný denník, akoby ste tam boli s nimi, v rozprávačkinej hlave. Aj pri rozprávaní o svojom vnútornom prežívaní je Elena Ferrante tak brutálne úprimná a otvorená, že sa v jej pocitoch môžete neraz sami nájsť.
A tu patrí aj obrovská vďaka prekladateľke Ivane Dobrakovovej, ktorá určite prispela k tomu, že sa štýl tejto Talianky dostal pod kožu aj našim čitateľom.
Podrobnejšie, s príbehom a ešte viac dojmami tu:
https://www.facebook.com/106633807658873/posts/179816073673979/
Alebo tu :-): https://instagram.com/p/CFJdcxLHzlK/
Príbeh muža, ktorý mal všetko a predsa sa cítil nekompletný. Muža, ktorý bol vždy tak trochu stratený a smútil za niečím, čo vlastne ani nestihol zažiť.
Príbeh o posadnutosti, vášni, láske a sexe.
A všetko to Haruki Murakami dokázal napísať tak, že to nie je lacné, gýčové, nudné a je to nesmierne krásne.
Rozprávačom je Hadžime, jedináčik - čo je niečo, čím v Japonsku v tom čase deti skôr trpeli - a chlapec, ktorý nájde detskú spriaznenú dušu a prvú lásku v Šimamoto. Ich cesty sa rozídu, ale stopa v srdci zostane. Nech je Hadžime s kýmkoľvek, stále mu dievča neschádza z mysle.
Haruki Murakami nás prevedie dospievaním a prvými sexuálnymi skúsenosťami, pri opise ktorých nenecháva prakticky nič na fantáziu čitateľa. V Japonsku sa mu za to údajne ušla riadna kritika a musím povedať, že hoci ma to mierne zaskočilo, neprekážalo mi to. Nebolo to ani vulgárne, ani násilné, skrátka to tak nejako dotváralo Hadžimeho rozprávanie a knihu.
Po rokoch, keď je už usadený, úspešný, manžel a otec Hadžime stretáva opäť Šimamoto... záhadnú, nedosiahnuteľnú a ešte dokonalejšiu ako si predstavoval...
Kniha s dušou, hlbokými pravdami, láskou, o akej všetci snívame.
Obšírnejšie na FB Hankine knihy :-).
Sú knihy, ktoré neviete prestať čítať a dáte ich na pár nádychov. A potom sú knihy, rovnako skvelé, ktoré zámerne čítate pomaly, lebo vám je jasné, že vám začnú chýbať skôr, ako sa dostanete na koniec. Keď som sa pustila do Džentlmena, kamarátka mi povedala: "Závidím ti, že ju ešte len ideš čítať." Nebolo to prvýkrát, čo som niečo také počula - ale asi prvýkrát som to v priebehu čítana dokázala úplne pochopiť.
Džentlmen v Moskve je ako nádych čerstvého vzduchu. Čo môže znieť paradoxne, keď si ho hlavný hrdina knihy nemôže dopriať (a keď knihu čítate počas pandémie, všakže). Keď sa gróf Alexander Rostov ocitne zavretý v hoteli Metropol, z ktorého nemá veľké vyhliadky sa ešte niekedy v živote vyslobodiť, rozhodne sa stať pánom situácie namiesto jej otrokom. Darí sa mu to s absolútnou eleganciou a spôsobmi dokonalého džentlmena. Výchova a pôvod, ktoré ho vlastne medzi štyri steny dostali, sa mu vyplatia. Stačí pár desiatok strán a grófa Alexandra musíte milovať. Rovnako ako vedľajšie postavy, ktorých vlastnosti vykresľuje Amor Towles s takou láskavosťou, s akou sa dnes už azda ani nestretnete. Towles, ani jeho gróf nikoho nesúdia, sú chápavými, bystrými, inteligentnými a väčšinu času pobavenými pozorovateľmi a ešte aj tie postavy, u ktorých by ste asi pozitívne vlastnosti nevydolovali, sú predstavené s istou zhovievavosťou. Kniha tak nesmierne ľudská a napriek jej téme a všetkému, čo gróf v priebehu desaťročí zo svojho väzenia pozoruje (a je toho nemálo, z obdobia po skončení druhej svetovej vojny sa dostaneme až do 50-tych rokov) je v nej niečo neuveriteľne pozitívne bez zľahčovania. Neviem, ako sa to Amorovi Towlesovi podarilo, ale toto je kniha, pri ktorej som vyronila slzy, zasmiala sa a zavrela som ju s takým dobrým pocitom, že by som si ho najradšej zavrela do fľaštičky a dávkovala v horších dňoch. Počas čítania som si zbierala malé perličky múdrosti, vloženými do úst jednoduchých ľudí. Keby som si čmárala do kníh, tu by bolo čo podčiarkovať.
“Súdiť človeka na základe necelej minúty je ako súdiť Beethovena podľa jedného akordu či Botticelliho podľa ťahu štetcom. Ľudia sú od prírody nevypočitateľní, zložití a nádherne rozporuplní, rozhodne si zaslúžia viac než jednu starostlivú úvahu, nehovoriac o pevnom odhodlaní nesúdiť druhého, kým sme s ním nestrávili každú hodinu v každom prostredí."
Som vďačná za každú hodinu, ktorú som strávila s grófom Rostovom. Bolo mi neskutočným potešením, pán Towles.
Charlie Mackesy vytvoril krásu, ktorú si vychutná asi každý s aspoň troškou citu. Je totiž čarovná tým, že je pre všetkých - usmejete sa, povzdychnete si, možno aj slzičku vyroníte práve pri tom obrázku a tých slovách, ktoré zabrnkajú na VAŠE citlivé struny. V tejto knižke objaví každý tú svoju boliestku, ktorú mu Charlie Mackesy láskavo pofúka.
Chlapec, krtko, líška a kôň sa často prirovnávajú k Malému princovi, ale z môjho pohľadu je to trošku nefér voči pánovi de Exupérymu. Išiel predsa len viac do hĺbky, jeho Malý princ je bohatší a aj hodnotnejší a prvenstvo mu nikto vziať nemôže.
A vlastne je toto porovnávanie nefér pre obe strany. Chlapec, krtko, líška a kôň podľa mňa ani nemá ambíciu konkurovať Malému princovi. Knižka je tu sama za seba, najmä pre uponáhľaných a zranených dospelých, ktorí sa z nej vytešia zrejme viac ako malé deti.
A je to tak v poriadku. Aj my veľkí si zaslúžime liečivé pohladenie :-)
Počas čítania to bolo sotva na tri hviezdičky, po dočítaní a premýšľaní nad dejom sa ale moje hodnotenie dostalo podstatne vyššie. Chybou sa totiž ukázalo čakať na základe anotácie vtipnú feministickú špiónovku...
Aj napriek chvíľami naozaj bizarnému deju sa Helen Weinzweigovej podarilo zaujať ma natoľko, že som po dočítaní jej knihy ešte pomerne dlho študovala recenzie na ňu a konfrontovala svoje dojmy a pochopenie celého príbehu s inými čitatelmi. Je fascinujúce, ako rôzne sa dá interpretovať to, čo sa v knihe deje. Dokonca aj ten, čo pred rokmi písal anotáciu ku knihe (a my sme ju len prevzali) priniesol svoje videnie, z ktorého som tam ja osobne nenašla takmer nič.
Pre mňa je táto kniha karikatúrou príbehov o superagentovi a jeho oddanej milenke, sťažnosťou voči spoločnosti, ktorá zo žien robila podriadené domáce kvočky, ktoré museli zvládať všetko a nezblázniť sa. Pritom ak by sa zbláznili, vrhlo by ich to do úžasného dobrodružstva... Je to aj príbeh ženy ľahostajného manžela, dcéry, ktorej cesta do minulosti odkrýva zranenia a desy, s ktorými jej nikdy nikto nepomohol. Toto dobrodružstvo sa totiž zvrhne na ťažkú cestu do minulosti, na konci ktorej sa príde aj na tie pestrofarebné šaty, ktoré nám anotácia sľubuje.
Viac na FB Hankine knihy, lebo tu by to bola predlhaaaa recenzia :-)
"Spomínala si, že niekedy ju Henry cestou domov držal za ruku, boli na vrchole života. Vedeli byť v tých chvíľach mlčky šťastní? Pravdepodobne nie. Ľudia si vo všeobecnosti svoj život neuvedomujú."
Fantastická kniha, ktorá si Pulitzerovu cenu absolútne zaslúžila. Neverte rečiam, že je to depresívne. Je to úžasné, trinásť príbehov, ktoré spolu nesúvisia a v ktorých sa Olive Kitteridge občas len tak mihne, ale všetky sú tak brilantne napísané... V tých trinástich príbehoch Elizabeth Strout na malej ploche vykreslila vnútorné životy ľudí, úplne obyčajných, zväčša už v jeseni života, cez ktoré priniesla hlboké pravdy a múdrosti. Nie sú to ľahké témy a poznania, ale sú tak láskavo naservírované, že sa na svet začnete na chvíľu pozerať inak. Eizabeth Strout a jej postavy, najmä nesmierne ľudsky pochopiteľná Olive a nesmierne láskavý Henry mi pripomínajú, aké sú veci pominuteľné, na čom záleží a ako sa život s nami vie zahrať. Všetky poviedky stoja za to, posledná je však pre čitateľa skutočnou odmenou. Pre mňa je Olive Kitteridge jedna z top kníh, ktoré som v živote čítala.
"Ale keď lietadielko začalo stúpať a Olive pod sebou zahliadla jasno zelené polie v rannom svetle, trochu ďalej pobrežie, trblietajúci sa oceán s bielymi pruhli spenenej vody ťahajúcimi sa za rybárskymi loďami, prepadol ju pocit, ktorý už v živote nečakala: posadla ju náhla zúrivá túžba žiť. Naklonila sa, dívala sa cez okienko na nádherné biele oblaky, blankytnú oblohu, sviežu jarnú trávu, na širokú vodu. Zhora to všetko vyzeralo zázračne, úžasne. Spomenula si, čo je nádej. A nádej bolo vrenie vo vnútri, ktoré nás ženie ďalej, rozráža nám vodu ako lode tam dolu, ako lietadlo, ktorú ju vezie tam, kde ju potrebujú."
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Či už ste čítali Homéra alebo len Petiškove Staré grécke báje, Odysea zrejme poznáte ako veľkého hrdinu, múdreho a spravodlivého, prekonávajúceho všetky prekážky na ceste za milovaným domovom a vernou manželkou. Penelopiáda hype okolo epickéhon hrdinu úplne rozmetáva, ale veľmi elegantným spôsobom, v ktorom hrdinovi nevenuje ani za mak viac pozornosti ako si zaslúži. Toto je Penelopin príbeh.
“A čím som sa stala, keď už raz oficiálna verzia vyšla najavo? Umravňujucou legendou. Palicou na ženy. Veď preco by nemohli byt všetky take uznanlivé a spoľahlivé ako ja a rovnako ako ja vydrzat uplne vsetko? Prave tejto línie sa držali vsetci speváci a rozprávači príbehov. Nenasledujte moj príklad, túžim zakričať do vašich uši - áno, do vašich!”
Popravde, čakala som silnú, múdru Penelopu s bohatým vnútorným životom. Namiesto toho som dostala sebaspochybňujúcu uplakanú ženu, ktorá až pričasto rieši svoju narcistickú sesternicu Helenu a mlčí aj vtedy, keď by mala konať. Myslím to v zlom? Nie, len v Penelope nehľadajte feministku. Penelopiáda je o nej, ale nie je to oslavný epos o jej úžasnej múdrosti a statočných činoch. Penelopa sa naučila byt vodou a prekážky a nepríjemnosti radšej potichu a nenápadne obchádzať. Je pozorovateľka; bystrá a vnímavá, ale pasívna.
Chcete sa s ňou stotožniť, chcete jej držať stranu, ale pri poprave úbohých dvanástich dievčat si musíte klásť otázku: mohla ich zachrániť? Skryla sa len za svoj spánok, lebo to opäť bola tá pohodlnejšia cesta? Penelopa rozpráva svoj príbeh zo záhrobia a vy cítite, že túto otázku bude v sebe riešit celú večnosť. Doslova. Atwoodovej feminizmus som nenašla v Penelope, ale prekypuje ním linka so slúžkami. Kladie otázky, obviňuje, nešetrí tvrdými slovami. Nový pohľad na celý epos prináša práve týmto. Vytvorila tak síce útle dielko, ale silné a pôsobivé, ktoré prinúti čitateľa premýšľať a vyvolá v ňom túžbu s niekým si o tom podiskutovať. Dobrá práca :-)
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Svet bohov je vlastne veľmi podobný tomu nášmu “prízemnému” ľudskému. Nie sú zďaleka vznešení. Majú aj tie najpríšernejšie vlastnosti, správajú sa malicherne a sú márniví, ach, tak veľmi márniví. Nesmrteľnosť nevedie k tomu, aby sa stávali lepšími, skôr ju využívajú na to, aby sa zdokonaľovali vo svojich zlomyselnostiach či nerestiach. Ale to už všetci vieme z gréckych bájí :-). Kirké nie je ako oni. Nezapadla. Stáročia preto bola tá trpená, vysmievaná, ponižovaná, podceňovaná. Pre všetkých, ktorí jej hodili trošku pozornosti, bola len dočasné riešenie. Ale Kirké svoj nekonečný čas ako jediná využila múdro. To, čo mal byť trest, sa stalo jej cestou sebaobjavenia, cestou k sebaucte, sile, poučeniu. Kirké je úchvatná rozprávka pre dospelých, v ktorej nechýbajú správni záporáci, pozitívna hrdinka, ktorá sa tiež dopúšťa chýb, ale uvedomuje si ich a snaží sa ich odčiniť, ktorá nájde svoju podstatu. Je tu aj láska, priateľstvo, dokonca aj téma materstva. Krásna obálka dopĺňa pútavý obsah. Ak ste milovali Petiškove Staré grécke báje, toto bude pre vás “bájo”. A spoznáte Kirké, ktorá by si pred Odyseom nikdy nekľakla.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Pôvodne som chcela dať Vzdelanej iba štyri hviezdičky, ale nebolo by to celkom fér. Tara Westoverová sa s nami podelila o svoj dramatický príbeh pútavým spôsobom, bez trpkosti a sebaľútosti a určite si zaslúži veľký obdiv za to, ako sa z dievčaťa s nulovými znalosťami, chabými návykmi a vopred predurčeným osudom poslušnej manželky stala vzdelaná mladá žena, ktorá našla odvahu zdvihnúť hlas a odkráčať preč. Táto kniha môže byť nesmierne motivačná a najmä jej záver otvára oči. To, čo sa podarilo Tare Westover, sa ale nepodarilo mne ako čitateľke. Neodpustila som jej rodičom a jej bratovi. Asi som ešte nečítala knihu, ktorá by ma napĺňala takým zúfalstvom, zúrivosťou a frustráciou, a to nečítavam červenú knižnicu. Vzdelaná ma niekoľkokrát odrovnala tak, že som v nej nechcela pokračovať. Pre mňa to bola emocionálna jazda, avšak všetky tie emócie boli negatívne. Odporúčať odporúčam, ale nečakajte príbeh o intelektuálnej Popoluške z univerzity, ani vzrušujúci pohľad do sveta mormonov. Je to ťažký pohľad do sveta a detstva, ktoré neospravedlniteľným spôsobom ničila chorá myseľ a fanatizmus. A na konci sa objaví iskrička nádeje, že to vie zmeniť práve - vzdelanie.
Máme radi Dahla. Pre deti, aj pre dospelých. O to viac som smutná, že musím napísať, ze u nás Charlie nezafungoval. Vtipný bol, aj čiastočne poučný, len to nálepkovanie na zlých a dobrého nemuselo byt take časté a čiernobiele, rovnako tvrdé výrazy zo strany dospelých. Ale uznávam, v tomto som ako matka posunutá :-D. Kniha je to dobrá a zábavná, ale predsa zostáva u nás topkou iná. Čo je ale veľký nedostatok, ktorý vôbec byť nemusel, je veľká kopa chýb v texte. Nechýbajú ani vyslovene nezmyselné slová, zlé skloňovanie... škoda toho, lebo inak patrí Enigme veľké dakujem za to, že slovenským deťom priniesla knižky Roalda Dahla s ilustráciami Quentina Blaka.
