Čtenářské
profily
Založ si u nás profil
Chcete mít pohromadě všechny své recenze? Pochlubit se knihami, které jste četli a podělit se o svůj názor na ně? Vytvořte si u nás veřejný profil.
Založit si profil
Hneď prvá poviedka v tejto bravúrnej hororovej antológii nám krásne názorne vysvetlí, prečo nám rodičia ako malým zakazovali chodiť kamkoľvek s cudzími ľuďmi. Myslím, že synátora zamknem doma minimálne do osemnástky, len tak pre istotu.
Poznáte také to slovné spojenie "zdreveneli mi nohy"? Tak dávajte pozor na to, čo sa deje s vaším telom. Akonáhle spozorujete podozrivé konáriky rašiace z vášho tela, píšte Lukášovi. On určite bude vedieť, čo robiť. Už jedine žeby nie, no.
Vďaka Majke Hanúskovej už v živote nebudem túžiť po tichu chaty, a Lenona ma len utvrdila v tom, že aj doma je dobre a netreba chodiť do lesa na hríby, veď aj Tesco musí z niečoho žiť, kúpim si ich tam. Síce celkovo neuznávam cirkusy, ale po poviedke od Henricha Hujberta asi preventívne pocestujem na druhý koniec republiky, keď sem nejaký príde. Pretože klauni vedia byť poriadne desiví, a oproti tomuto aj ten od Kinga môže ísť v pohode brigádovať do detských jaslí.
A keď sme už pri detských jasliach, ľudia, dávajte si pozor, keď jazdíte autom s deťmi. Anton Stiffel a Naďa vojteková to napísali tak, že ešte teraz mi je zle. Za mňa najsilnejšia poviedka celej antológie, lebo toto bol vždy môj najhorší strach, a vlastne myslím, že každej matky (a nie nepoviem vám o aký ide, kúpte si knihu, zistíte).
A ak vás desia dôchodci v Kauflande pri mäsovom pulte, odporúčam hodiť očko na Margitu od Rada Kozáka. Zrazu vás nebude trápiť, že vám tá šedivá mizerne odfarbená mrcha udžubala posledný kúsok Zoli klobásy, hlavne, že nemá v rukách bábiku (inak fuj dpč, dneska fakt nezaspím).
Ivan Kučera nás presvedčí, že stretnúť bývalých spolužiakov sa nie vždy vypláca a Peťo Derňár dá slovnému spojeniu "malí satani" celkom nový význam. Čo ak je ale v skutočnosti tou zlou matka? A nie len preto, že nechce decku pred spaním dovoliť Horalku. Cez poviedku Mareka Vaňousa som sa snažila pochopiť, prečo ľudia lezú do domov, v ktorých straší. Nepochopila som. Ale ľudia, nelezte do domov, v ktorých straší! Ani si nepožičiavajte chaty od kolegov, radím vám to ja aj Katka Soyka. No a ak by ste náhodou potrebovali Poradcu, tak Mort Castle je vám vždy poruke.
Túto hororovú nálož som si maximálne užila a užijete si ju aj vy, keď prestanete pindať, že slovenskí autori nevedia písať. Vedia, a ešte ako!
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Debbie a Cooper majú také typické manželstvo po dvadsiatich rokoch. Majú dve dcéry - Izzy, ktorá rieši problémy športového charakteru, a Lexi, ktorá sa volá podľa známeho nástroja Alexy, ráno sa s matkou zásadne nerozpráva a do školy ju vozí výhradne jej priateľ.
Kým Cooper zarába na hypotéku, Debbie radí ženám, ktoré nevedia, kam z konopí, v jednej milej rubrike.
Veci však nikdy nie sú také, aké sa zdajú...
Všetci máme tajomstvá, že áno. Občas nás trápia deti, občas nás serie suseda, občas sa náš šéf správa ako turbo..cukeťák.
Niekedy sú kvety v záhrade u susedov krajšie, no to znamená, že ľahko pritiahnu škodcov, žmurk.
Niekedy manžel neocení kuchárske umenie (pomôže voda do ostrekovačov), krásny pletený šál (pritiahni ho, zvýrazní oči) či snahu sa finančne osamostatniť (rozveď sa)... Debbie je žena činu, moja nová obľúbená hrdinka, ktorá sa s tým skrátka neondie a má na každý problém riešenie...
Chvíľku som neznášala Coopera, čo si budeme, tomu predposratému zmrdíkovi by som kalkulačku narvala do útrob, a takisto Harley, ktorej by som dala zožrať toustík s avokádom, alergia nealergia.
Ale máme tu knihu od Freidy a dobre vieme, čo táto ženská dokáže stvoriť za mindfucky, takže emócie zamkneme do krabičky a pokračujeme...
Prečo Debbie s IQ 178 nedokončila MIT a radšej programuje len tak "do šuflíka"?
Prečo sa Cooper občas záhadne vytratí a vypne si sledovanie polohy?
Prečo Izzy už nemiluje futbal a prečo sa čerstvo zaľúbená Lexi stále menej usmieva?
Debbie je ako slovenská Gizka Oňová, ide a rieši. A ak si myslíte, že náhodných ľudí fakt nemôže nič spájať, no, tuto majsterka svojho remesla Freida vám ukáže, ako veľmi sa mýlite.
Pol bodíka dolu dávam za prirýchly záver, no zároveň veľmi chválim "otázky na zamyslenie" na konci knihy. Mozgové závity mám absolútne zavarené tak si idem dať nejakú oddychovku a vy si bežkajte kúpiť tento skvost.
Rozsudok smrti je moja prvá kniha z politicko-kriminálneho prostredia a priznám sa, vôbec som sa tam necítila doma. Politika, zákulisné hry a korupcia sú mi veľmi vzdialené a skôr odpudivé. Autor ale píše tak autenticky, že príbeh pôsobí až nepríjemne reálne cítiť, že prichádza z policajného prostredia.
Na začiatku som mala dokonca tendenciu priradzovať postavám reálne osoby, ale keďže politiku vôbec nesledujem, rýchlo som to vzdala.
Napriek tomu ma kniha vtiahla je napínavá, svižná a prináša pohľad do sveta, do ktorého by som sama dobrovoľne nevkročila. Som rada, že som si ju prečítala, aj keď je to pre mňa tematicky veľmi náročné.
Ignis fatuus je prvá hororová kniha, a musím povedať, že ma príjemne prekvapila. Autorka má veľmi zaujímavý a pútavý štýl písania dej ma vtiahol už od prvých strán a kniha sa čítala naozaj ľahko.
Príbeh je plný záhad, tajomstiev a napätia, ktoré ma neustále nútilo premýšľať, čo sa stane ďalej a kam sa dej bude uberať. Atmosféra je temná, no nie samoúčelne strašidelná skôr tajomná a znepokojujúca.
Ako prvý hororový čitateľský zážitok hodnotím túto knihu veľmi pozitívne a určite vo mne prebudila chuť objavovať tento žáner aj ďalej.
Som horlivý fanúšik post-apokalyptického žánru a milujem všetko, čo sa týka Černobyľu a jeho ponurej a smutnej minulosti. Myslím, že láska k tomuto žánru a predovšetkým k Černobyľu začala už na základnej škole, kde sme sa učili o tejto katastrofe a následne po návšteve atómovej elektrárne Mochovce. Následne ma k tomuto žánru prilákali PC hry Stalker, Fallout, Metro, Chernobylite, Call of Duty, či rôzne filmy a seriály akými sú Černobyľ, Černobyľské denníky, Ghoul a rôzne dokumentárne filmy. Nemôžem opomenúť ani úžasné knihy na túto tému Vlaštovky z Černobylu od Morgana Audica, Černobyl od Serhii Plokhy, Černobyľská modlitba od Svetlany Alexijevič a najnovším prírastkom do rodiny sa stal miestopis Černobylský deník od „stalkera“ s menom Richard „Ritchie“ Šmíd.
Táto vyše 170 stranová kniha je plná fotografií z jeho cesty od Kyeva, cez lesy až po samotné mestečko Prypiať. Autor zaznamenáva svoje myšlienky a dojmy, ktoré ho počas tejto cesty a fotografovania sprevádzajú. Musím uznať, že fotky sú nádherné a v istých chvíľach ma celkom citovo zasiahli, aj keď už mám tieto veci napozerané asi milión krát z internetu a ako som spomínal, z rôznych iných zdrojov. No aj keď je textu pomenej, akoby sa mi pred očami odohrávala Ritchieho cesta cez toto fascinujúce a zároveň tragické miesto. Pri čítaní prezeraní tejto knihy som si pustil stalkerskú hudbičku, sledoval trasu cez google maps a atmosfére už nič nechýbalo.
Aj napriek tomu, že kniha stojí okolo 30 eur kúpu neľutujem. Dokonca by som si prial, aby takýchto kníh zo zaujímavých opustených miest bolo omnoho viac. Knihu určite odporúčam každému fanúšikovi tohto žánru, či už post-apo alebo miestopisoch. Jediná vec, čo by som pridal je samotný text. Myslím si, že by Ritchie dokázal zo seba vydolovať ešte mnoho zaujímavých pocitov, informácií, príhod a vtipov. Mrzí ma, že sa mu nepodarilo úspešne obehnúť všetko, čo mali v pláne, no žiaľ zdravie súputníka je dôležitejšie.
Na úplný záver ďakujem autorovi, že som sa na malú chvíľku mohol ocitnúť aspoň takto v zóne, ktorá je zaujímavá pre každého stalkera, ktorý chce zažiť adrenalín, nostalgiu a pocit jadrového nebezpečenstva. Aj ja si prajem raz navštíviť túto fascinujúcu krajinu, či už ako jednotlivec, alebo ako skupina v podobe sprievodcu.
Ďalšia úžasná kniha od autorky.
Kniha je plná napätia a nečakaných zvratov a ten koniec je úplne super nečakala som taký koniec Freida zasa nesklamali tým záverom.
Kniha sa číta dobre, sú v nej krátke kapitoly a zaslúži si 5*.
Odporúčam.
Connellyho schopnosť prepojiť plastickú charakterovú kresbu s precíznym policajným procedurálom opäť funguje spoľahlivo. V Nočnej zmene sa toho deje naozaj veľa Ballardová balansuje medzi tromi čoraz komplikovanejšími prípadmi, pričom niektoré vyšetruje napriek jasným zákazom nadriadeného. Nechýbajú zvraty, napätie ani akcia, a hoci autor rozbieha dej pomalšie, v poslednej tretine výrazne pritvrdí a tempo citeľne zrýchli.
Renée je vykreslená ako žena, ktorá síce žije sama (s výnimkou svojho psa), no rozhodne nepôsobí osamelo. Je zraniteľná aj tvrdohlavá, empatická aj neústupná a práve jej sklon angažovať sa viac, než by mala, ju robí ľudskou. Záverečný zvrat ma úprimne prekvapil; mala som pocit, že som si všetko správne poskladala, no autor ma elegantne vyviedol z omylu.
Silnou stránkou románu je najmä samotná Ballardová. Prináša do Connellyho sveta nový, svieži impulz nie ako ženská obdoba Boscha, ale ako plnohodnotná, samostatná osobnosť so svojím tempom, vlastnými zraneniami aj zásadami. Príbeh sa pritom nesústreďuje len na samotné vyšetrovania, ale citlivo ukazuje, ako policajná práca formuje charakter, vzťahy a vnútorné hranice človeka. Prepojenie osobnej roviny najmä mocenských hier a napätia na oddelení s kriminálnou líniou dodáva deju hĺbku a presah.
Zároveň však treba povedať, že nie každému môže tento štýl vyhovovať. Prvá polovica sa rozvíja pomalšie a Connelly sa dlhšie zdržiava pri detailoch, čo môže pôsobiť zdĺhavo, najmä ak čitateľ očakáva okamžitú akciu. Paralelné vedenie viacerých prípadov môže miestami zahltiť a technické procedurálne pasáže si vyžadujú sústredenie. Ak niekto hľadá nepretržitý adrenalín od prvej kapitoly, môže mať pocit, že sa príbeh rozbieha príliš pozvoľna. No práve v tejto postupnosti a dôslednosti spočíva jeho sila.
Nie, nebola zlá, nech si len niekto skúsi chodiť v jej topánkach, krásna hlavná hrdinka, silná žena, ktorá prežila tragický život. Áno, mnoho ľudí to malo v tej dobe ťažké, ale kto vidí do duše tých, ktorí zatrpkli? Kto môže súdiť a odsúdiť? Pekný štýl a jazyk autorky, hodnotím veľmi pozitívne. Jedna z tých, ktoré vo mne zarezonujú.
Veľký hype okolo tejto knihy ma navnadil, aby som si ju aj ja kúpila. Téma je zaujímavá, spájanie nárečia a spisovného jazyka nevšedné, veľa som sa dozvedela o strastiach a radostiach problematiky emigrácie, prvotina sa autorovi podarila. Prvá polovica bola fajn, odsýpalo to, ale druhá polovica sa tiahla pomaly, hlavný hrdina bol neuveriteľne zidealizovaný, asi preto, že šlo o rodinného príslušníka autora. No dobre, prečítané, štyri hviezdy s prižmúrením oka, ale jedna z priemerných kníh, na dojmy a obsah ktorej rýchlo zabudnem.
Uff, no čo napísať. Myslel som si, že pre mňa táto kniha bude jedno hubka prečítaná za jeden, dva alebo tri dni. Čítal som ju však viac ako 2 týždne a nie, nie je to pre to, žeby ma donútila sa nad ňou poriadne zamyslieť. To veru nie, práve naopak. Či už postavy v príbehu, atmosféra deja ale aj akési posolstvo boli doslova o ničom. O to viac ma prekvapuje, že túto knihu radia niektorí čitatelia k tým najlepším. Vážne nevidím dôvod, prečo.
Ja osobne by som začiatok v knihe, kde Guy Montag, požiarnik spaľujúci fuj fuj knihy najradšej videl dlhší. Zažili sme ho dokopy pri jednom požiari a už tam človek zistil, že má doma niečo, čo nemôže. Že to robí dlhodobejšie. Škoda, že nám autor neukázal viac z toho Guya Montaga, ktorý tak rád pálil knihy, aby sme si aj s ním prešli tou ukrutnou transformáciou z bezmyšlienkovitého robota na zmýšľajúceho zvedavca. Pre mňa tá transformácia z hodiny na hodinu prišla nelogická. Ale dobre, autorove dielo sú jeho myšlienky a netreba vo všetkom hľadať hlbšie poznanie.
Osobne ma nenadchli ani postavy, ktoré boli ploché. Áno, mali vymyté mozgy a áno, boli ovládané nutkaním vykonávať všetko automaticky a nechceli a nevedeli rozmýšľať nad inými, ako zaužívanými vecami. Okrem teda pár osôb, no ani tie som si príliš neobľúbil, jednoducho ma nenadchli.
Vec, ktorá sa mi páčila najviac je, že v dobe kedy bola táto kniha písaná (1953) nám autor predpovedal budúcnosť. Že väčšina ľudí z akýchkoľvek táborov bude hltať masmédiá a všetko, čo sa nám povie, bude určite pravda. Taktiež sa mi páči, ako toto dielo hltajú predovšetkým tí (česť výnimkám), ktorí konajú rovnako, ako požiarnici. Ľudia, ktorí sa vyvyšujú nad iných, ktorých názor je dôležitejší ako tvoj, ktorých názor je ten správny a hlavne majú ho z média. Ľudia miesto diskusie a dialógu vedú monológ pravdy a pri dialógu sú ironický a posmešný voči druhému. Jednoducho miesto kníh, spaľujú názory a informácie iných, pretože nie sú správne. Ale teda aby som neodbiehal, tak späť ku knihe.
Kniha má byť akýmsi zrkadlom ľudstva a že ak ľudia nebudú premýšľať, nebudú sa vzdelávať, nebudú čítať knihy, tak nebudú mať časom možnosť žiť inak, ako iba spôsobom, ktorý nám bude niekto diktovať. Preto si treba informácie uchovávať a pracovať s nimi, mať vlastné emócie ale zároveň byť empatický a tolerantný. Nebyť iba vojakom alebo robotom, ale byť zmýšľajúcim a vzdelaným človekom. Nenechať sa kibicovať ostatnými, ale ísť si svojim vlastným rozumom a srdcom. Aj keď nie vždy tá cesta bude správna. Posolstvo v knihe určite je a je zaujímavé, no štýl písania, prostredie, postavy a celkovo príbeh ma veru nenadchol.
