Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Z počiatku zarytý milovník post-apokalyptického sub-žánru. Neskôr milovník akéhokoľvek žánru, nebrániaci sa či už krimi, thrillerov, horrorov, klasiky alebo fantasy či sci-fi. Čítam knihy, e-knihy či počúvam audioknihy.
Taktiež milovník dobrej kávy a rôznorodých čajov :)
V budúcnosti snáď aj spisovateľ vo voľnom čase :D
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Som horlivý fanúšik post-apokalyptického žánru a milujem všetko, čo sa týka Černobyľu a jeho ponurej a smutnej minulosti. Myslím, že láska k tomuto žánru a predovšetkým k Černobyľu začala už na základnej škole, kde sme sa učili o tejto katastrofe a následne po návšteve atómovej elektrárne Mochovce. Následne ma k tomuto žánru prilákali PC hry Stalker, Fallout, Metro, Chernobylite, Call of Duty, či rôzne filmy a seriály akými sú Černobyľ, Černobyľské denníky, Ghoul a rôzne dokumentárne filmy. Nemôžem opomenúť ani úžasné knihy na túto tému Vlaštovky z Černobylu od Morgana Audica, Černobyl od Serhii Plokhy, Černobyľská modlitba od Svetlany Alexijevič a najnovším prírastkom do rodiny sa stal miestopis Černobylský deník od „stalkera“ s menom Richard „Ritchie“ Šmíd.
Táto vyše 170 stranová kniha je plná fotografií z jeho cesty od Kyeva, cez lesy až po samotné mestečko Prypiať. Autor zaznamenáva svoje myšlienky a dojmy, ktoré ho počas tejto cesty a fotografovania sprevádzajú. Musím uznať, že fotky sú nádherné a v istých chvíľach ma celkom citovo zasiahli, aj keď už mám tieto veci napozerané asi milión krát z internetu a ako som spomínal, z rôznych iných zdrojov. No aj keď je textu pomenej, akoby sa mi pred očami odohrávala Ritchieho cesta cez toto fascinujúce a zároveň tragické miesto. Pri čítaní prezeraní tejto knihy som si pustil stalkerskú hudbičku, sledoval trasu cez google maps a atmosfére už nič nechýbalo.
Aj napriek tomu, že kniha stojí okolo 30 eur kúpu neľutujem. Dokonca by som si prial, aby takýchto kníh zo zaujímavých opustených miest bolo omnoho viac. Knihu určite odporúčam každému fanúšikovi tohto žánru, či už post-apo alebo miestopisoch. Jediná vec, čo by som pridal je samotný text. Myslím si, že by Ritchie dokázal zo seba vydolovať ešte mnoho zaujímavých pocitov, informácií, príhod a vtipov. Mrzí ma, že sa mu nepodarilo úspešne obehnúť všetko, čo mali v pláne, no žiaľ zdravie súputníka je dôležitejšie.
Na úplný záver ďakujem autorovi, že som sa na malú chvíľku mohol ocitnúť aspoň takto v zóne, ktorá je zaujímavá pre každého stalkera, ktorý chce zažiť adrenalín, nostalgiu a pocit jadrového nebezpečenstva. Aj ja si prajem raz navštíviť túto fascinujúcu krajinu, či už ako jednotlivec, alebo ako skupina v podobe sprievodcu.
Uff, no čo napísať. Myslel som si, že pre mňa táto kniha bude jedno hubka prečítaná za jeden, dva alebo tri dni. Čítal som ju však viac ako 2 týždne a nie, nie je to pre to, žeby ma donútila sa nad ňou poriadne zamyslieť. To veru nie, práve naopak. Či už postavy v príbehu, atmosféra deja ale aj akési posolstvo boli doslova o ničom. O to viac ma prekvapuje, že túto knihu radia niektorí čitatelia k tým najlepším. Vážne nevidím dôvod, prečo.
Ja osobne by som začiatok v knihe, kde Guy Montag, požiarnik spaľujúci fuj fuj knihy najradšej videl dlhší. Zažili sme ho dokopy pri jednom požiari a už tam človek zistil, že má doma niečo, čo nemôže. Že to robí dlhodobejšie. Škoda, že nám autor neukázal viac z toho Guya Montaga, ktorý tak rád pálil knihy, aby sme si aj s ním prešli tou ukrutnou transformáciou z bezmyšlienkovitého robota na zmýšľajúceho zvedavca. Pre mňa tá transformácia z hodiny na hodinu prišla nelogická. Ale dobre, autorove dielo sú jeho myšlienky a netreba vo všetkom hľadať hlbšie poznanie.
Osobne ma nenadchli ani postavy, ktoré boli ploché. Áno, mali vymyté mozgy a áno, boli ovládané nutkaním vykonávať všetko automaticky a nechceli a nevedeli rozmýšľať nad inými, ako zaužívanými vecami. Okrem teda pár osôb, no ani tie som si príliš neobľúbil, jednoducho ma nenadchli.
Vec, ktorá sa mi páčila najviac je, že v dobe kedy bola táto kniha písaná (1953) nám autor predpovedal budúcnosť. Že väčšina ľudí z akýchkoľvek táborov bude hltať masmédiá a všetko, čo sa nám povie, bude určite pravda. Taktiež sa mi páči, ako toto dielo hltajú predovšetkým tí (česť výnimkám), ktorí konajú rovnako, ako požiarnici. Ľudia, ktorí sa vyvyšujú nad iných, ktorých názor je dôležitejší ako tvoj, ktorých názor je ten správny a hlavne majú ho z média. Ľudia miesto diskusie a dialógu vedú monológ pravdy a pri dialógu sú ironický a posmešný voči druhému. Jednoducho miesto kníh, spaľujú názory a informácie iných, pretože nie sú správne. Ale teda aby som neodbiehal, tak späť ku knihe.
Kniha má byť akýmsi zrkadlom ľudstva a že ak ľudia nebudú premýšľať, nebudú sa vzdelávať, nebudú čítať knihy, tak nebudú mať časom možnosť žiť inak, ako iba spôsobom, ktorý nám bude niekto diktovať. Preto si treba informácie uchovávať a pracovať s nimi, mať vlastné emócie ale zároveň byť empatický a tolerantný. Nebyť iba vojakom alebo robotom, ale byť zmýšľajúcim a vzdelaným človekom. Nenechať sa kibicovať ostatnými, ale ísť si svojim vlastným rozumom a srdcom. Aj keď nie vždy tá cesta bude správna. Posolstvo v knihe určite je a je zaujímavé, no štýl písania, prostredie, postavy a celkovo príbeh ma veru nenadchol.
Od nového roku mám za sebou okrem iných kníh, aj 3 knihy od Stephena Kinga. Konkrétne Doktor spánok, Stratení nájdení a poslednou knihou je Temná veža Osudová trojka. Aj to niečo hovorí o tom, ako zbožňujem knihy od tohto autora. Osudová trojka je druhou knihou zo série Temná veža a King ju písal pred viac ako 35 rokmi. Už len z tohto pohľadu že autor stále aktívne píše si zasluhuje rešpekt.
Kým prvá kniha tejto série s názvom Pištoľník ma neohúrila, bola nudná a osobne som mal pocit, akoby ju ani nepísal King (možno bol celý ten čas v drogovom delíriu, kto vie), ale niekto iný, kto zo seba potreboval dostať svoje vnútorné myšlienky a pocity a drcol to celé do románu, tak druhá kniha bola už o niečo živšia, záživnejšia a čítala sa svižne. No i tak by som túto knihu prirovnal k známej fráze nuda, nuda, šeď, šeď. Mám rád, ak sa v knihách niečo odohráva, no zatiaľ som v sérií Temná veža takú knihu nečítal.
Osobne ma nezaujal ani jeden príbeh, ani jedna postava. Dobre, možno tak príbehy feťáka a úchyláka (inak sa mu nedá ani povedať postava mala úchylku), ma trošku prinútili počas čítania k úsmevu, no príbeh černošky na vozíku to bola veru katastrofa. Chápem že v knihe tieto príbehy majú súvis, sú poprepletané a koniec koncov aj niečo významné znamenajú, ale mne to prišlo len ako kopa nezmyslov a zbytočných slov, viet a strán. Vážne nechápem, čo mi malo dať viac ako 100 strán putovania černošky s dvojicou po Pištoľníkovom svete, pričom v tejto pasáži čítam iba putujeme, nadáva, žerieme, opäť putujeme, nadáva, žerieme a takto dookola dokola. Ešte raz, áno, chápem že to s tou poslednou osobou a všeobecne malo nejaký význam v príbehu, ale boli to strašné omáčky u každej postavy.
Kingove knihy mám skutočne veľmi rád, vždy sa do nich pahltne začítam, no zatiaľ prvé dve knihy zo série Temná veža sú pre mňa totálny podpriemerné, nezáživné a plné zbytočného slovného balastu.
Kniha Říše je mojou prvotinou od autora Romana Bureše. Hľadal som predovšetkým knihu z alternatívnej histórie, ktorá sa týka druhej svetovej vojny. Našlo mi túto knihu po ktorej som sa jedným očkom pokukoval už nejakých pár mesiacov. Kniha ako taká sa skladá z dvoch príbehov akoby však prehodené. Nadväzujú na seba, no časovo prvý príbeh je druhým príbehom a zase opačne.
Prvý príbeh je skôr akčnejší, udalosťami sýtejší a v ktorom sa nám striedajú hlavné postavy. Povedal by som, že sú dokopy 3 a človek si ani na jednu nedokáže naviazať nejaký ten čitateľský cit, nakoľko ako rýchlo príde, tak rýchlo odíde. Berme to však tak, že hlavnou postavou a základom príbehu je samotný Alexander, Saša, Alex dieťa ktoré žije za Hitlerovským valom zdí. Má isté schopnosti, po ktorých túžia najmocnejší muži sveta a aby tieto schopnosti a samotného Alexa získali, sú schopný spáchať akékoľvek činy, väčšinou však zverstvá. Neskúsený Alexander sa vyznaním lásky nevedomky dostáva do poriadnych problémov. Zrada, intrigy, klamstvá ale i nádej či pomsta sú základom tohto príbehu. Ja osobne som sa do tohto príbehu začítal asi po pár stranách a veľmi ma mrzelo, že ako príbeh rýchlo začal, tak rýchlo aj skončil, pretože jeho pokračovaním (možno 3 príbehom) by mal potenciál. Osobne hodnotím 4/5 bodík alebo známku strhávam za ten koniec, ktorý bol síce epický, no akoby urýchlený a uťatý.
Druhý príbeh je menej akčnejší, no emocionálne drsnejší. Odohráva sa pred Alexovým narodením a hlavnými postavami sú Martin a Klára budúci rodičia Alexandra. V príbehu môžeme vidieť reálnu podobu odsunu čechov zo sudet a predovšetkým to reálne utrpenie, hanbu, strach a utlačovanie, ktoré v roku 1938 v skutočnosti zažilo niekoľko tisíc, až desaťtisíc ľudí, predovšetkým Čechov. V scenári autora však toto presúvanie bolo omnoho drastickejšie a v omnoho väčšom rozsahu. Ako som spomenul, základom a hlavnými postavami tohto príbehu je dvojica, ktorá sa musí vysporiadať s posmeškami, krutosťou, ľahostajnosťou ale predovšetkým presunom z domoviny, do neznámeho a zároveň krutého prostredia pri samotnom Hitlerovom vale, kde posielajú občanov nižších kategórií. Príbeh je predovšetkým o strachu, ale i láske, nádeji až po klamstvo, zradu a vlastné zlyhanie. Nemám rád príbehy a knihy podobného razenia, no tento príbeh som vážne hltal, vžil som sa do neho a aj napriek akejsi suchosti (v akčnom zmysle) nám autor predhodil skvelú existenciálnu hrozbu. Ku koncu aj napriek tomu, že po prečítaní prvého príbehu už v podstate vieme základ druhého príbehu som onemel a doľahol na mňa smútok, beznádej a doslova hnev. Musím sa priznať, že začiatok tohto príbehu ma nebavil, no postupne som sa do neho jednoducho zamiloval a hodnotím ho 5/5
Roman Bureš nádherne vykreslil alternatívnu historickú realitu či už atmosférou prostredia, atmosférou postáv a ich emócií či správania, zameral sa na také drobnosti ako jednotlivé stavby nacistického nemecka, atentáty, reálnosť druhej svetovej vojny kombinovanú teda s alternatívou, napätím vo svete. Dokázal nádherne vykresliť emócie strach, beznádej ale i nádej, smútok, lásku, zaľúbenosť , hnev. Od knihy som očakával súvislý akčný príbeh, dostal som však niečo úplne iné. Teší ma tiež tzv. Wikipedia2020 v ktorej sú popísané jednotlivé informácie a na konci jednotlivý časový harmonogram existencie Nemeckého fašistického štátu. Knihu určite odporúčam a teší ma, že som našiel ďalšieho nádejného spisovateľa.
V betónovej základni bliká strach,
božstvá majú hlad a kulty svoj prah.
Nad svetom sa vznáša popol a dym,
prežiť znamená veriť alebo zhniť.
Aťáci revú v atómovej noci,
krv majú v tlamách, smrť v každom kroku moci.
Medzi ruinami, vierou a zradou
ľudia sú poslednou, krehkou záhradou.
V novom roku 2026 som sa opäť začal ponárať aj do post-apokalyptických príbehov či už komiksom alebo knihou The walking dead, Metalurgom a posledná kniha má názov Atómové šelmy : základna. Narazil som na ňu v podstate náhodou v kníhkupectve, pričom ma zaujal obal. Ako náhle som zistil, že autormi tejto knihy sú František Kotleta a Kristýna Sněgoňová, vedel som, že pôjde o ďalší kvalitný kúsok a musel som si ju zadovážiť.
Túto dvojicu mám rád, či už v rámci samostatnej tvorby, ale aj v rámci ich spolupráce. Kým Kotleta dodáva knihám ten surový, drsný a akčný post-apo nárez, Sněgoňová tomu dodáva nádych melanchólie a dramatickej atmosféry.
Čo sa týka samotnej knihy, tak mám pocit, že nám neukázala, nevysvetlila všetko, čo malo byť vysvetlené. Pre mňa to bol len akýsi jednoduchý základ aspoň čo sa týka príbehu. Krajina či samotná základňa bola vykreslená skvelo, postavy žiaľ už tak nie.
Samozrejme, mnoho vecí sa dozvieme istotne v ďalších častiach tejto série, no od prvej knihy som očakával niečo lepšie, kvalitnejšie. Dostal som v podstate iba holú kostru, akýsi náčrt rozťahaný na takmer 300 stranách. Dozvedeli sme sa o akýchsi kultoch, o akýchsi bažinách, kupcoch, no v podstate o nich nevieme vlastne nič. Prial by som si, aby táto kniha mala dva krát toľko strán no s dôrazom na do vysvetľovanie jednotlivých udalostí a do vykresľovanie jednotlivých postáv, ktoré v podstate mohli či mali potenciál.
Kniha sa koniec koncov čítala svižne, zvládol som to za 2 dni a svet v ktorom sa príbeh odohrával, ma fascinoval. Sám som si dokázal dotvárať jednotlivé úlomky tohto sveta a v ďalších knihách vidím veľký potenciál. Budem sa tešiť, že do mojej knižnice pribudne ďalšia skvelá post-apo séria.
The walking dead : Cesta do Woodbury je druhou knihou post-apokalyptickej série od Roberta Kirkmana a Jaya Bonansingu. Kým prvá kniha obsahovala predovšetkým počiatočné fázy Zombie apokalypsy v ktorej hlavnú rolu na seba zobrali bratia Blakeovci, druhá kniha nám priblížila život Lilly Caulovej, pokúšajúcej sa prežiť v tomto nehostinnom a nebezpečnom prostredí za každú cenu.
Musím povedať - omnoho viac ma uchvátila kniha v ktorej hlavnú postavu prevzala Lilly. Síce mi sympatiami nepriľnula k srdcu, práve naopak (jej konanie bolo ako vtipy o blondýnkach), ku koncu sa mi doslova zhnusila, ale kniha akoby mala o niečo väčší šmrnc. Samozrejme, prvá kniha nám hrala na city v téme RODINA avšak prišla mi obsahovo suchšia, nudnejšia. V druhej polovici druhej knihy sa však spojili obe tieto postavy a možno zohralo rolu v tom práve to, že tieto udalosti boli už pomerne totožné s tými v seriáli či komiksoch. O to viac ma potešilo, keď som si prečítal meno BOB STOOKEY celkom zaujímavá postava v seriáli a komiksoch. Postupnými krokmi a postupnými útržkami a postavami som sa do knihu a samotného príbehu dostal čoraz viacej.
Kniha Metalurg ma, aby som úprimne povedal, veľmi prekvapila. Samozrejme v tom pozitívnom zmysle. Už som síce (aspoň vekom) veľmi dávno vyrástol z týchto Young-adult fantasy kníh a tak ma zamilované deti a ich vyznania lásky napĺňajú dávkou trápnosti, no autor v tejto knihe obmedzil tieto časti na minimum a opäť prekvapenie vôbec neboli trápne. Asi prvá YA kniha, pri ktorej som sa v týchto oblastiach necítil trápne. Práve naopak, fandil som hlavnému hrdinovi ako najzarytejší fanúšik, to mi verte.
Kniha sa čítala pomerne rýchlo, strany lietali ako najmocnejší epici a aj napriek predvídateľným udalostiam (aspoň teda ja som v polovici tušil kto je čo a čo je kto) som si príbeh vychutnával a s nadšením a entuziazmom očakával, kedy na nás autor tieto informácie vybafne. Na knihe sa mi páčilo takmer všetko od atmosféry post-apokalyptického sveta, respektíve mesta Newcago, jednotlivé postavy so svojimi tajomstvami, samotného príbehu ktorý ma pripútal k tejto knihe ako invalida na vozík (pardón, prirovnania mi nejdú ako Davidovy). Sem tam som sa stratil v blúdení podzemnými chodbami ale koniec koncov, bolo to úžasné dobrodružstvo a ja sa teším, keď sa ponorím do pokračovania.
Zombie post-apokalyptický príbeh opäť pokračuje. Obyvateľov mestečka Alexandria špehuje neznámy muž, ktorý si však náročky vyžiada ich pozornosť. Dá im ponuku, ktorá sa v ich situácií neodmieta, no to by nebol Rick, keby v ňom neprevážil skepticizmus. Situáciu nakoniec prehodnotí, aj na popud ostatných obyvateľov mestečka a tak sa menšia skupinka rozhodne vyraziť s neznámym. Nakoniec dospejú k istej dohode, ktorá má byť prospešná pre obe skupiny, no v tej dobe si Rick ani len neuvedomuje, s akým neľútostným nepriateľom si práve začal.
Opäť čo sa týka akcie miernejší diel, no už sa dostávame do tých častí, kedy sa nám predstaví nenávidená, no zároveň milovaná postava. Som veľmi zvedavý, ako sa to bude líšiť od samotného seriálu a tak sa neviem dočkať, kedy sa dostanem k ďalšej časti tejto skvelej série.
Každý kto čítal akúkoľvek knihu od Backmana vie, že autor dokáže vytvoriť nezapomenuteľný príbeh a postavy. Ja som od neho čítal knihu Muž menom Ove a tá ma dojala a zosmutnela zároveň. Bola jednoducho famózna, výborná, skvelá a preto som si zadovážil trilógiu Medveďovce.
Do začiatku knihy som sa nedokázal poriadne začítať a aj napriek snahe ma vôbec neohúrila. Už som mal približne prvých 120 strán za sebou a ono sa v podstate nič nedialo a bolo by to prvý krát v živote, čo by som knihu odložil nedočítanú. Minimálne do prvého zápasu to bolo nezáživné. Následne čo bolo už viac ako 160 strán sa akoby kniha pre mňa zázrakom otočila a ja som sa od nej nevedel odtrhnúť. Konečne sa niečo dialo, konečne človek nečítal len akési útržky spomienok, pocitov, myšlienok ale už dej reálne naberal na akčnosti. Následne po prvom zápase sa vo mne niečo otvorilo a kniha ma osvietila. Vážne som sa nedokázal od nej odtrhnúť a konečne som chápal aj samotný začiatok.
Udalosti, ktoré sa po prvom zápase odohrali a autorov cit, pre takéto spracovávanie emočných príbehov, ma nenechali veru chladným. Človek si následne uvedomuje, koľko zlosti a nespravodlivosti vo svete existuje a verím tomu, že aj mnoho z tých, ktorí túto knihu čítalo, prípadne aj napísalo recenziu sa zachovávajú vo svojom živote rovnako a tu píšu povrchnosti. Len si spomeňte, kedy ste naposledy zo seba dostali krivdu, či v podobe nadávky alebo opovrhnutému kukuču na inú osobu a ani ste ju nepoznali? Keď ste kritizovali niekoho bez toho, aby ste si zistili čo je a nie je pravda? Pritom vôbec nevnímate, že tým, že si myslíte, že máte pravdu a všetko viete iba ubližujete niekomu inému? Len si predstavte, koľko z vás, čitateľov a recenzentov napísalo alebo povedalo pri súčasnej situácií na Slovensku za to môžu dôchodcovia, treba im zobrať právo voliť a že sú hlúpi? Pritom si vôbec neuvedomujete, že ste takto odsúdili všetkých starších ľudí bez toho, aby ste vedeli, kto koho volil a čo koho do ich voľby viedlo? Pričom si vôbec neuvedomujete, že keď toto napíšete verejne na sieť, môže to niekomu ublížiť? Lebo vy viete vždy pravdu, oni nevedia nič. A keď budete tvrdiť, že to nie je prípad ako v tejto knihe, tak sa prosím Vás zamyslite.
Tak isto ako v tejto knihe, kde nenávisť prerástla zdravý úsudok, je to aj v reálnom živote. Kde sa osoba nechá niesť davom a prispôsobí sa, až si začne skutočne nahovárať, že však to je pravda. Táto kniha má predovšetkým každému jednému z nás nastaviť zrkadlo a kto si to jednoducho neuvedomí, nemá dostatok sebareflexie a nemá právo ukazovať na toho či onoho. Ako na jednej strane, tak i na druhej strane.
Táto kniha ma v druhej polovici jednoducho ohúrila a bol som, ako len u málo ktorých kníh, nahnevaný, pobúrený a zároveň smutný, no rozhodnutý to dotiahnuť do konca s akousi nádejou na dobrý koniec. Samozrejme nie všetky konce sú dobré, ale môžu byť omnoho horšie. Pre mňa sa z knihy, ktorú som chcel po 120 stranách prestať čítať stala kniha, ktorú som nechcel prestať čítať. Skvelé spracovanie predovšetkým psychológie postáv, vyjadrovali asi všetky možné aspekty ľudského života. Teším sa na druhú a tretiu časť, len si pár chvíľ od pokračovania musím oddýchnúť.
Matrjošku od Filipa Farkaša som si kúpil z dôvodu, že ma táto téma zaujíma a samozrejme bola pomerne lacná a potreboval som zaokrúhliť cenu. Autora nepoznám, je to pravdepodobne jeho prvotina, no v tejto knihe sa ukázalo, že vie, ako písať.
V podstate post-apokalyptický príbeh podobný Neffovej Tme alebo Elsbergovému Blackoutu, len s omnoho nižším počtom ľudí, omnoho nižším počtom dialógov a omnoho nižším počtom strán. Mňa osobne kniha síce neuchvátila a nechytila za srdce, no realistické poňatie apokalypsy, samoty, beznádeje bolo cítiť na každej strane. Už keď sa hlavnej postave niečo podarí, tak život ho vráti späť do krutej reality. Miestami sa dej vliekol, jednotlivé opisy alebo činnosti bolo monotónne, no ako náhle sa niečo dialo, tak sa strany čítali samé. Koniec ostal otvorenou časťou, no plnou nádeje pre tých, ktorí prežili a ktorí chcú žiť opäť normálnym životom.
Ak by autor knihu rozšíril, pridal viac postáv, dialógov a v podstate dokončil to, čo začal, kniha by si zaslúžila možno aj plný počet bodov. Ja ju však hodnotím priemerne, nakoľko aj napriek samotnej krutej scéne, mi tieto postavy a príbeh neprirástli príliš k srdcu.
