Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Čitateľ prevažne Post-apokalyptických románov :) ale som otvorený akémukoľvek žánru.
Vyštudoval som SPU v Nitre a momentálne pracujem :)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Jeseň, padajúce listy, skorá tmavá noc. Pochmúrne počasie, sviatok všetkých svätých, návšteva hrobov. Čas ako stvorený pre čítanie niečoho hrôzostrašného. Pri pohľade na poličku plnú kníh mi oči ihneď spočinuli na knihe, ktorá sa v inom období ani nedá čítať. Ide o antalógiu poviedok Noc oživlých mŕtvol od Jonathana Maberryho. Je to v poradí druhá antalógia od tohto spisovateľa v rozmedzí 3 mesiacov, ktorú som mal k dispozícií. Kým prvá bola plná krvilačných beštií mimozemského druhu s názvom Vetřelci : Hon na brouky, druhá so spomenutým názvom je taktiež plná beštií, no tých ľudských.
Knihy o Zombie sú v mojom TOP 3 žánrov a preto som sa až priveľmi tešil na túto zbierku poviedok. Na začiatku som spomínal, že jeseň, predovšetkým November je obdobím ako stvoreným pre čítanie niečoho hrôzostrašného. Netušil som však, že kniha Noc oživlých mŕtvol bude hrôzostrašná v tak trochu inom ponímaní. V tom kvalitatívnom.
Kým úvod knihy nezačal úplne najhoršie a vety jednotlivých poviedok mi utekali ako na bežiacom páse, vždy som čakal že príde niečo lepšie. Niečo také, pri ktorom by som zo seba dostal jednoduché citoslovce – WAU. Bohužiaľ, až na dve výnimky som pri čítaní poviedok trpel. Ani tak veľké mená, akými sú Romero (Noc oživlých mŕtvol), Jay Bonansinga (séria Živí mŕtvi) či sám Maberry – nedokázali využiť svoj potenciál a tak vytvoriť kvalitné, strach naháňajúce poviedky. Jednotlivým poviedkam chýbal život, spustnutá atmosféra či dokonca záver, ponaučenie. To ma na tých poviedkach neskutočne hnevalo. Akoby jednotlivé poviedky písali na čas, niečo ako písomka v škole a keď odbije hodina, autor musel ukončiť písanie a či sa mu niečo podarilo alebo nie, musel to odovzdať. Väčšina poviedok bola fádna, prípadne príliš roztiahnutá a kým som sa dostal k tomu hlavnému – zombie – tak už bol koniec.
Je faktom, že v polovici čítania tejto knihy som v mojom živote prišiel o to najcennejšie – mamku. V týchto momentoch človek nemá príliš chuť na čítanie, navyše na tému oživlých mŕtvol. Možno aj to zavážilo na mojom celkom poňatí zvyšných poviedok, no aj s odstupom času niekoľkých týždňov musím úprimne povedať, že ma poviedky vôbec nedokázali pohltiť. Ani dejom, ani postavami, ani atmosférou – jednoducho ničím. Budem sa opakovať, ale boli nezáživné a tak nudné, že som pri nich takmer zaspal.
Antalógia s názvom Noc oživlých mŕtvol sa teda veru príliš nevydarila a ja som nesmierne rád, že už je za mnou. Hodnotím po dlhom čase veľmi slabými 2 hviezdami.
Od Františka Kotletu som doposiaľ prečítal iba kompletnú sériu s názvom SPAD a od Krystíny Šnegoňovej iba prvú časť Město v oblacích. Kým Kotletove knihy sa vyznačujú výrazným hlavným hrdinom, drsným dejom plným prestreliek a zvráteného, niekedy trápneho humoru, tak práve Šnegoňovej (ak teda môžem podľa jednej knihy hodnotiť) knihy sa venujú skôr podrobnejšiemu, kvalitnejšiemu deju a skvelej, ponurej atmosfére. O to väčšiu radosť som mal, keď som si zadovážil prvú knihu na ktorej sa podieľajú obaja českí autori spoločne, keďže kombinácia a vyváženosť ich štýlu písania by mohlo byť pre mňa to pravé - orechové. Aj napriek malému množstvu prečítaných kníh od tejto dvojice autorov som si ich vskutku obľúbil a tak som sa tešil na moment kedy otvorím prvú knihu s názvom Operace Thummel.
Kniha ma ihneď od začiatku vrhla do neznáma, kedy som si ako čitateľ mohol na prvých stranách predstavovať čokoľvek. Nemal som ani tušenie kto je hlavná postava, čím sa zaoberá, či je to človek, mimozemšťan a akú podobu bude mať samotný príbeh. Až po niekoľkých stranách mi začali pomaly dochádzať súvislosti a po pár desiatkach strán nám autori dokresľovali situáciu – kto, čo, prečo, ako a kedy. Vysvetlenie situácie do ktorej sa ľudstvo dostalo ako i príbeh hlavnej postavy Františka Moravca (Moraveca? :D) na mňa teda nečakalo dlho a už v štvrtine knihy som v tom mal jasno. Kniha bola plná akcie, drsného, zvráteného ale i romantického humoru, ktorý bol dopĺňaný znalosťami o jednotlivých rasách, ich histórie a samotného fungovania. Dej nebol komplikovaný, povedal by som skôr jednoduchší, pri ktorom sa skôr dbalo na dávku akčnosti ako na kvalitnom rozpracovaní príbehu. Nie žeby to bolo zlé, bolo to také SPADOVÉ, kde sa všetci sekali, rezali, strieľali a len niektorí vyvolení boli akoby z nepreniknuteľného titanu, ale dejovo mi kniha ešte nedokázala predostrieť kvalitu série. Je to však odrazový mostík, prvá kniha, ktorá nám mala iba ukázať – čo to bude, až to bude.
Čo sa týka postáv, na tie som si tak ešte úplne nezvykol. Niektoré boli charizmatické, zapamätateľné, u iných si nedokážem po týždni spomenúť na meno a v podstate mi žiadna postava neprirástla k srdci. Tak isto aj jednotlivé mimozemské rasy, ktorých je hneď v prvej knihe neskutočne veľa - prvá časť nedokázala, až na jednu či dve výnimky - vykresliť dostatočne kvalitne a dôkladne. Ako som však už spomenul, nie je to úplne na škodu, ide iba o rozbeh a do samej hĺbky vesmíru sa ponoríme zrejme v ďalších knihách – aspoň v to dúfam. Snáď to bude kvalitne spracovaná a vykreslená séria a nie len akýsi humorný sitcom, ktorý nemá ani hlavu, ani pätu.
Takže na záver – Operace Thummel nepatrí k tým knihám ktoré sa Vám vryjú do pamäti príbehom, posolstvom, atmosférou či príjemnými, srdcu blízkymi postavami. Je to taká Kotletovka plná akcie a humoru, ktorej dej sa rýchlo odsýpa. Nepatrí ku skvostom literatúry, no ani nos nad ňou neohrniete. Chcel som ju pôvodne ohodnotiť plným počtom hviezd, no nakoniec znižujem o jednu hviezdu keďže ma čaká ešte veľa kníh z tejto série a ja pevne verím, že kvalitatívne na tom budú lepšie, aspoň niektoré.
Trilógia Metro od Ruského spisovateľa menom Dmitry Glukhovsky patrí k mojim najobľúbenejším knižným trilógiám, ktoré som kedy v mojom čitateľskom živote prečítal. Aj z toho dôvodu som nesmierne rád, že tento skvelý počin vydláždil cestu k bohatému fanúšikovskému univerzu, ktorého súčasťou je aj samotný Glukhovsky čoby porotca. Rôzni skúsení či neskúsení amatérski spisovatelia či spisovateľky prispievajú svojimi príspevkami, poviedkami či románmi do tohto skvostného a dovolím si tvrdiť enormne kvalitného univerza a nám, ďalším obľúbencom, fanatikom a čitateľom kníh z post-apokalyptického prostredia takto dokážu ulahodiť nie len na očiach, ale i na dušiach.
Preto mi je veľkou cťou a som nesmierne vďačný, že som mal možnosť držať a čítať v poradí druhú preloženú knihu z tohto univerza a to konkrétne od Andreja Djakova s názvom Za světlem.
Samotná kniha nás prevedie ako súčasnou kolískou ľudstva – samotným metrom, tak i spustošeným povrchom Ruského mestečka St. Peterburg. Začnem teda úvodom, kde sa dostávame pod povrch samotného mesta, teda do metra. Dej je zasadený približne 20 rokov po globálnej deštrukcii sveta, ktorá donútila ľudí, ktorí mali to šťastie (alebo nešťastie?), prenechať povrch zmutovanej prírode a začať žiť svoje životy pod samotným povrchom v jednom z najodolnejších stavieb sveta – metrom. Ihneď, ako som začal čítať knihu som sa hlboko ponoril do spustnutej atmosféry post-apokalyptického sveta, kde hlad, chudoba, ľahostajnosť k iným či strach zo známeho ale i neznámeho číha na každom kroku. Metro veru nie je pre každého, no ten kto v ňom vyrastal, podobne ako chlapec menom Gleb, si na neho privykne a začne mu rozumieť. Gleb, narodený ako post-apokalyptické dieťa pozná iba metro a nedokáže si predstaviť nič iné. Nikdy nebol na povrchu, považuje ho za výmysel, akúsi historku na zastrašenie neposlušných detí. Nikdy nevidel hviezdy, slnko, oblohu a všetky tie veci, ktoré tam údajne boli a ktoré sa pred vyše dvadsiatimi rokmi stali tabu. Glebov život sa však zmení príchodom záhadného stalkera s menom Taran. Postarší, no o to skúsenejší stalker dostal ponuku, ktorá sa neodmieta. Hlavne v momente, kedy sa jeho oči stretnú s očami samotného chlapca.
11-členná, atypická skupina tvorená Glebom, Taranom a akousi žoldnierskou skupinou vedenou Kondorom sa prediera tunelmi metra a samotným povrchom. Gleb bude mať po prvý krát možnosť vyhliadnuť z metra na povrch a veru, rád by sa do metra vrátil keby sa dalo hneď na začiatku. Aj po dvadsiatich rokoch je krajina ponurá, zničená, depresívna a predovšetkým nebezpečná. Príroda, predovšetkým tá zmutovaná, si vždy nájde cestičku, obkľuku, fígel, ako s celým systémom života vybabrať. Zmutované zvieratá cestou veľmi znepríjemnia životy našej skupiny a nastanú aj straty na životoch. Musím priznať, že ako metro, tak i povrch St. Peterburgu som si hľadal na google maps a bolo vidieť, že autor čerpal zo skutočných miest a vďaka tomu sa putovanie so skupinou stávalo ľahšie a predstaviteľnejšie. Postavy boli charizmatické, každá si v príbehu vydobyla, vydupala tú svoju časť a tak som sa s každou postavou v podstate celkom dobre aj zoznámil. Kým v iných knihách mám problém si zapamätať toľko postáv a predovšetkým priradiť im charakter či nebodaj domyslenú tvár, tak pri tejto to problém absolútne nebol.
A čo že bolo cieľom našej skupiny? Nuž – putovanie za Svetlom. Na začiatku som mal mierne obavy, respektíve zmiešané pocity či to nebude len nábožensky motivovaný blábol, kedy nakoniec zistím, že našli Ježiša Krista ako svieti a zoberie ich do raja. Musím však priznať, že som bol veľmi milo prekvapený v akom poňatí bol teda názov knihy ale i samotná myšlienka spracovaná. Veru, spojenie – Za světlem – si môžeme vysvetliť rôznymi spôsobmi a ak sa všetky tieto spôsoby skombinujú v samotnom cieli, kvalitný výsledok je garantovaný. Záverečná fáza knihy mala grády a páčila sa mi. Nastali zvraty, prekvapenia a ku koncu som už bol nešťastný z toho, že kniha končí a nemá ešte minimálne 300 strán.
Aby som to teda zhrnul – na knihe sa mi páčilo absolútne všetko. Od vykreslenia post-apokalyptického sveta ako na povrchu, tak i pod ním, postavy, spracovanie ale i príbeh či koniec – všetko bolo dokonalé. Áno, opisy zničeného mesta neboli zložité, putovanie v metre skončilo príliš rýchlo, anomálie v podstate žiadne, ale všetko sa dá jedným očkom prehliadnuť, pretože aj pár menších chybičiek sa dá odpustiť pri plynulom, kvalitnom a napínavom príbehu. Navyše, jedná sa o trilógiu, takže tieto pomerne nevýrazné nedokonalosti sa môžu v ďalších častiach vykompenzovať – len dúfam, že budú preložené. Knihu som si chcel užiť plnými dúškami, čítal som ju pomaly, počúval pri nej zvuky z hry, klikal na mapku ako besný a hľadal – kade to tá naša skupina putuje. Hodnotím ju teda plnými 5 hviezdičkami a odporúčam každému fanúšikovi nie len metra, ale i post-apokalyptickej literatúry.
Berte prosím moju recenziu a hodnotenie s rezervou, nakoľko kniha určite nie je prioritne určená pre mňa – teda pre viac ako 30 ročného muža. Aby ste ma lepšie pochopili – knihu som si zakúpil z dôvodu, že mám rád akékoľvek knihy s nádychom post-apokalyptického sveta a dávam šancu viac-menej všetkým. Autorku už pár rokov literárne poznám - pred vyše šiestimi rokmi som si zakúpil knihu Adaptácia, ktorá mala taktiež nádych post-apokalyptického sveta. Danú knihu som vtedy hodnotil priemerom – nepáčilo mi tam pár vecí, no aj v tej recenzii určite zohrala rola, že kniha bola určená pre iné čitateľské publikum. Bol som teda mierne zvedavý, či ďalšia kniha podobného zamerania bude na mňa vplývať inak.
Od začiatku mi kniha Prežila som svet pripomínala istý mix rôznych post-apokalyptických kníh, kde sa hlavná hrdinka ocitá sama v spustošenom svete plného násilia a okrem boja o svoju holú existenciu bojuje aj o ten posledný náznak lásky, ktorý v nej ostal. Pripomenul by som napríklad Piata vlna, Divergenciu, Monument 14, ako aj spomínanú Adaptáciu. Pre mňa sa v tomto smere neobjavilo absolútne nič nové a mám akýsi divný pocit aj čo sa týka hlavnej hrdinky. Pochopím že hlavnou hrdinkou je iba násťročné dievča, no nedokážem pochopiť, prečo niektoré autorky opisujú násťročné dievčatá ako úplne nerozhodné hlúpe husi, ktorých názory sa menia každým nádychom a výdychom. Pochopím, že násťročné dievčatá plieska puberta a keď zbadajú krásneho chlapca, tak si prehltnú jazyk, mozog prestane byť funkčný a miesto slov – ahoj, si krásny – povedia – strč sa pako. To všetko ako tak pochopím. Ale prečo sa v knihe, akou je táto – a ak mi pamäť slúži, podobnú náturu malo dievča aj v knihe Adaptácia – správa ako tá najtupšia a najblbšia osoba na celom svete? Keď sa niekto dva roky prediera post-apokalyptickým svetom a naučí sa zvyklostiam, ako v takom krutom svete prežiť, prečo sa v priebehu dvoch či troch dní správa úplne opačne, nelogicky, nesystematicky a budem opakovať – totálne hlúpo? Pochopím ak by to bolo na začiatku apokalypsy, ale po neuveriteľných a mučivých dvoch rokoch sa tá opatrnosť a bezpečie nedá zo dňa na deň vymazať akýmsi čarovným prútikom. Nuž nechcem byť zase zlý – nič proti autorke – ale hlavná hrdinka opäť vôbec nezapasovala (a to som prečítal už niekoľko kníh v ktorých boli hlavnou hrdinkou v post-apokalyptickom svete násťročné dievčatá a žiadna mi tak neprekážala). Ostatné postavy – ktorých teda nebolo veľa - boli rozumnejšie a príjemnejšie a vyvažoval pocit tej nenormálnosti u hlavnej postavy
Čo sa mi na knihe naozaj páčilo a mrzelo ma, že to nebolo vykreslené obšírnejšie a hlbšie – bol počiatok toho celého. Spomienka na otca a ako to celé začalo (podzemný kryt, prežívanie). Áno, chápem, je to dievčenský román o dievčenských problémoch v zlom, krutom svete. Ale táto časť mňa osobne bavila veľmi a dojala najviac zo všetkého. Dostávaš bludišťáka. Čo sa týka samotného príbehu, mal určite veľký potenciál, keby sa poriadne rozvinul. Pasáže, kedy sa niečo aj stalo - (a veru nebolo ich zo začiatku veľa, no približne v troch štvrtinách našťastie áno) a pri ktorých naša hlavná hrdinka nevyplakávala, nepremýšľala nad krutým osudom, minulosťou, flirtovaním a neviem čím všetkým – boli celkom slušne napísané a zaujímavé.
Čo sa týka samotného konca, tak ten ma trochu sklamal, podobne ako v adaptácií. Bol príliš rýchly, jednoduchý, akoby mal byť čo najskôr ukončený, pretože sa hlavná hrdinka už dosť vyplakala. Opäť sa teda autorka zamerala čisto na pocity hlavnej hrdinky a samotný dej, príbeh sa dostal do úzadia. Veľká, veľmi veľká škoda.
Na začiatku som písal – berte túto recenziu s odstupom, nadhľadom – pretože kniha je určite určená pre mladé dievčatá, ktoré sa v emóciách ku Alexovi, budú určite vidieť. Pre mňa osobne – ak by bolo menej toho pátosu okolo hlavnej hrdinky a viac okolo samotného príbehu, bola by to chvályhodná kniha. Bohužiaľ, nebolo a ja musím knihu hodnotiť priemerne.
Stephen King je bezpochyby talentovaný spisovateľ predovšetkým hororových a mysterióznych príbehov. Prečítal som dostatočné množstvo kníh aby som si práve pri Kingovi uvedomil, že je jeden z mála, ktorý svoje príbehy okorení a teraz sa prosím nesmiať – svojim autorským pižmom. Do príbehov vkladá osobitnú náturu skutočného Stephena Kinga, tvorí charizmatické, uveriteľné a zapamätateľné postavy, tajomné a okúzľujúce prostredie, no a predovšetkým elektrizujúcu atmosféru. Človek si predstavuje, aké ľahké a jednoduché musí byť písanie románov, veď predsa King nepotrebuje žiadne odborné termíny, pridlhé súvetia či komplikované zápletky. Opak je však pravdou a práve v tom je Stephen majster – dokáže z jednoduchej veci spraviť nádhernú, fascinujúcu a inšpiratívnu Kingovinu. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že žiadny iný spisovateľ (hoc mám mnohých autorov a ich knihy radšej ako Kinga) mi nedodá toľko odvahy a inšpirácie k tvoreniu vlastných vecí, ako tento človek.
Dosť však bolo o samotnom autorovi, presuniem sa ku knihe Joyland. Z anotácie som sa mylne domnieval, že príbeh bude ladený skôr k hororu, ako k inému žánru. O to väčšie prekvapenie bolo, že som nedostal ani klasický horor, ani klasický mysteriózny román a ani psychologický thriller. Zdá sa mi, že kniha sa výrazne zaradiť nemôže nikde, maximálne tak na poličku Svetová beletria. V knihe sa mihne z časti náznak na trochu hororu a mystiky, no iba minimálne, až som mal pocit, že som začal čítať román pre zamilovaných tínedžerov. Nemôžem však poprieť základné kvality knihy. Ako som spomenul vyššie – King vie tvoriť príbehy s charizmatickými postavami, okúzľujúcim prostredím a jednoduchým dejom.
Príbeh, respektíve dej knihy bol plytký a chýbala mu hĺbka. Autor mohol trochu viac zabrdnúť do mystéria, ktorým oplývala jedna z postáv, prípadne sa pohrať trochu viac s postavou ducha. Ale ako sa hovorí po našom – bolo to také nemastné, neslané. Akoby si v prípade tejto knihy autor povedal – dám tam kúsok z toho, kúsok z toho ale nebudem sa nad tým príliš pozastavovať.
Pozitívom knihy bolo spracovanie samotných postáv. Nie je to tak precízne, ako v knihe TO, ale na počet strán spracovanie neurazilo. Hlavným protagonistom je Devin Jones, zamilovaný chalan vo veku, kedy sa mu hormóny búria pred tým, aby sa z chlapca stal muž. Nešťastná láska a vidina zárobku ho zavedie do zábavného parku s názvom Joyland, kde sa pretvára jeho zmýšľanie a v ktorom si nachádza novú, dočasnú lásku – vášeň k tomuto povolaniu. Vo svete zábavných parkov a kolotočiarov sa točí množstvo čudáckych postáv a tak tomu nie je inak ani v Joylanda. Postavy, ktoré v príbehu spoznáme sú rôznorodé a niektoré si človek zamiluje, iné nie. Nechýbajú medzi nimi frfloši, drzání či starí mazáci, ale aj húževnatí, iniciatívni a nápomocní ľudia. Vykreslenie jednotlivých charakterov bolo tou svetlejšou stránkou a na tak útlu knižku (nezvyk od Kinga) ani nesklamalo.
Atmosféra, respektíve prostredie samotného Joylandu bolo čerešničkou na torte. Vlastný slangový jazyk kolotočiarov, ich čudácky tajomný život a opis samotného Joylandu bol skvelý. Minimálne teda na pomery k príbehu (nemôžeme sa baviť o prostredí mestečka Derry či Castle Rocku).
Kniha vo mne celkovo zanechala rôznorodé pocity. Na jednu stranu sa čítala rýchlo, jednoducho, ľahko ako taká jednohubka. Na druhú stranu bola ale kniha akosi významovo o ničom. Doteraz tak úplne netuším, aký význam mal celkový dej – čo bolo to gro, ten hlavný piliér celého príbehu. Či to bol duch, vrah, chlapec s mysterióznymi predpoveďami, užialený ubolený koniec alebo... alebo sa mi zdá, že kniha bola ako nedokončený pavúk playoff hokejovej ligy, kde má na konci vyhrať jeden, no tu sa tie míľniky príbehu dostali iba do štvrťfinále a tam to skončilo. Samozrejme, vyvrcholenie príbehu sme dostali a aj mi ľúto prišlo, ale míľniky ostali pred bránami toho finále.
Knihu aj napriek všetkému hodnotím pozitívne a oplatí sa prečítať, či už ste fanúšik Kinga alebo nie ste. 3 hviezdičky by boli pre ňu príliš kritické, 5 hviezdičiek zase nadnesené. Hodnotím to teda peknými 4 hviezdičkami.
Americký autor Jonathan Maberry je v našich končinách pomerne neznámym autorom, avšak keď si jeho meno zadáte do googlu, vyhodí Vám pomerne kvalitnú zbierku kníh – od práve dočítanej zbierky Sci-fi poviedok Vetřelci – hon na brouky, Antalógie s názvom Noc oživlých mŕtvol, či detektívneho románu Pacient nula. Samozrejme existuje mnoho ďalších počinov, pod ktorými sa podpísal svojim zaujímavým menom, avšak málo ktorým z nich sa dostane prekladu.
Sám som sa k tomuto autorovi dostal náhodou – potreboval som zaokrúhliť výslednú sumu nákupu a tak som si pribalil túto knihu. Samotný Votrelec je u nás známy, predovšetkým prvým skvostným spracovaním od Ridleyho Scotta v ktorom si hlavnú rolu zahrala Sigourney Weaverová, ako aj v ďalšej časti od nemenej známeho Režiséra a Scenáristu Jamesa Camerona. Pokračovania tejto ságy však už nepriniesli takú kvalitu a ovácie, no našťastie – existuje veľké množstvo kníh, poviedok, antalógií, vďaka ktorým sa vytvoril samostatný, veľký, prepracovaný a kvalitne opísaný svet Votrelcov.
Mojim vstupom do tohto sveta je teda zbierka poviedok od Maberryho, ktorý do tejto, vyše 360 stranovej knihy zaradil 18 poviedok. Poviedky boli rôznorodé, nechýbal humor, dávka akcie, hororových prvkov ale aj romantika či odhodlanie prežiť za každú cenu. Väčšinu z nich by som hodnotil priemerne, poprípade tesne nadpriemer, no ani jedna nejako neprevyšovala kvalitou nad ostatnými. Našli sa asi dve či tri poviedky, ktoré ma príliš nebavili, no keďže väčšina poviedok mala priemerne 20 stránok, tak som sa vždy odhodlal dobojovať danú poviedku do konca.
Táto zbierka poviedok bola akousi oddychovkou, neurazila, no ani neohúrila. Potreboval som si oddýchnuť od siahodlhých románov a podarilo sa. Mám zakúpenú od Maberryho aj spomínanú Noc oživlých mŕtvol, tak som veľmi zvedavý, či kvalita poviedok stúpne hore alebo ostane len priemerná. No to je otázka budúcnosti, oddýchnutý sa môžem opäť pustiť do románového sveta príbehov.
Knihu hodnotím slabými 4 hviezdičkami, od priemerného hodnotenia ju zachraňuje niekoľko celkom zaujímavo spracovaných poviedok.
Famózne. Aj takto nečakane a týmto krásnym slovom by som chcel začať moju recenziu na knihu od Českej autorky Kristýny Sněgoňovej s názvom Město v oblacích. Ide o prvú knihu z trilógie Města, ktorá už v základoch prvej knihy ponúka rozsiahle množstvo žánrových prvkov. Je to myslené tak, že začiatok mi pripomínal dystopický Orwellovský román 1984, ďalej to prešlo akousi detektívnou časťou alá Hercule Poirot, pokračovalo v Sci-fi prvkoch pripomínajúcich Wellsov Stroj času, až sme sa dostali k post-apokalyptickej trilógie Silo od Hugh Howey a dochutili štipkou trilógie Metro od Dmitry Glukhovskeho. Jednoducho z každého rožku trošku. Inokedy by mi to prekážalo, no v tomto prípade som bol veľmi ale veľmi milo prekvapený a bol som z toho doslova unesený. Tá kombinácia atmosféry samotného mestečka, architektonického výkvetu sveta s ponurou, doslova NOIR atmosférou v prvej polovici knihy, doladená kúskami Fantasy a Sci-fi smerovaná k tomu post-apokalyptickému svetu – v druhej polovici bola neskutočne skvelá.
Som priemerný čitateľ, nečítam na rýchlosť, ale skôr pre pôžitok. Ak ma kniha baví, tak jej čítanie dokážem natiahnuť aj na mesiac, pretože ju čítam pomaly, mnoho krát sa pozastavujem a premýšľam nad udalosťami z knihy a samozrejme nechcem aby skončila. Podobné som to mal aj pri čítaní Města v oblacích, no táto kniha bola tak návyková, tak perfektne spracovaná, že som nedokázal prestať čítať, až som skončil – aby som pravdu povedal s unavenými červenými očami. O to väčšiu radosť som mal, že mám pred sebou v budúcnosti (snáď blízkej) ešte ďalšie dve časti.
Už som spomínal atmosféru a ešte sa k nej v krátkosti vrátim – bola skvelá, ponurá, zasadenie príbehu do môjho obľúbeného jesenného až zimného obdobia mi ulahodila. Snáď veľa nenapoviem, ale v knihe sa dostaneme aj povrch, do osady ktorá ako tak prežila pôvodnú skazu ľudstva. Autorka neodflákla ani túto časť knihy, atmosféra mesta na povrchu je rozdielna, tak ako aj životy ľudí v tomto meste.
Postavy – Lewenhart, Annieliese, Malger a mnoho ďalších postáv mi zostanú v pamäti na veľmi dlhú dobu. Hlavný hrdina bol miestami prísny, drzý a drsný, no zároveň sympatický, romantický ale i prefíkaný. Zo začiatku ho možno človek odsúdi, no časom sa mi dostal pod kožu a môj názor na neho sa zmenil. Páči sa mi, že všetky postavy boli rôzne – nie žeby v iných knihách neboli, ale stáva sa, že v knihách kde sa do príbehu vloží skupina ľudí, tak sa správajú ako stádo oviec. Všetky na jedno kopyto. V tomto príbehu však aj tie vedľajšie postavy majú svoje vlastné pohnútky, svoj vlastný život, svoj vlastný názor a človek sa ani v jednej postave nezmýli (nezameníte si takého Hirscha za Scholtza alebo Ursela za Cisára).
Ku koncu sa chcem dostať ešte k ďalšej hrozbe, ktorú som vôbec nečakal a ktorá ma milo prekvapila a pripomenula mi moju najobľúbenejšiu trilógiu Metro – a tou sú Cestáři alias Cestovatelia. Príšery, ktoré dokážu z ľudí behom sekundy spraviť sekanú. Príšery, ktoré nevieme odkiaľ prišli, no sú a ohrozujú ľudí žijúcich na povrchu. Opäť, pre mňa veľké, príjemné prekvapenie, ktoré knihe pridalo na hodnote – keďže to nie je len čisto politicko-sociálny román kde sa riešia interné konflikty medzi spodinou a vyberanou spoločnosťou.
Pôvodne som chcel napísať túto recenziu inak (vlastne to nie je recenzia, iba názor) ale moje vyklepané prsty ani po pár dňoch nedokážu od rozrušenia napísať krásnu recenziu s odbornejšími slovami. Chcel som hlavne zo seba dostať svoje vlastné pocity, ktoré sú z tejto knihy len a len pozitívne a nemám tejto knihe čo vytknúť. Skvelá atmosféra, skvelé postavy, skvelý príbeh, skvelé spracovanie a predovšetkým skvelé čítanie románu, ktorý hodnotím plným počtom hviezd.
Jo Nesbo so svojou knihou s názvom Lovci mozgov (Headhunters) opäť nesklamal. Hlavnou postavou tohto románu je pre zmenu Roger Brown, zamestnanec personálnej agentúry, ktorá hľadá tých najlepších z najlepších na tie najvyššie pracovné pozície, aké sa len dajú v Nórsku nájsť. Román ako taký, je úplne z inej kategórie ako romány zo série s Harrym Holeom a aj tak pôsobí. Z počiatku som sa bál, ako budem reagovať na zmenu (keďže som zatiaľ od Nesba čítal iba knihy s Harrym), no moje obavy boli takmer zbytočné.
Kniha bola zaujímavá, čítala sa veľmi rýchlo, postavy, hlavne mužské, boli skvelo napísané – aj napriek tomu, že mi chýbala Harryho nátura – a celkové zvraty v príbehu boli nečakané. Teda, v rámci možností nečakané. Kto videl film ako prvý - z roku 2011 - tak mu kniha príde trochu suchšia, fádnejšia, pretože filmu nechýbalo absolútne nič a bol jednoducho skvostný. Skvelí herci, skvelá atmosféra, skvelé prostredie – jednoducho nič, čo by sa tomu filmu dalo vytknúť. Ak by som najprv čítal knihu a potom film, tak by som bol v oboch prípadoch úplne unesený. V tomto prípade som však už vedel, ako príbeh bude postupovať, zvraty, ktoré sa v príbehu udejú, som už poznal a jednoducho som si knihu nedokázal vychutnať plnými dúškami. To však neznamená, že kniha je zlá, či nebodaj priemerná, to veru nie. Je výborná, vynikajúca a ak sa človek oprostí od toho, že nejde o kriminálku s Harrym, tak si ju – najlepšie v jesennom či zimnom počasí – vychutná plnými dúškami.
Siedma časť famózneho a kultového post-apokalyptického komiksu Živí mŕtvi s názvom Ticho před bouří bola jedna veľká bouře. V tejto časti sa veru diali veci na každej druhej strane a tých akčných a napínavých bolo skutočne požehnane – od začiatku až po koniec. Komiks som si pôvodne plánoval rozdeliť na dva čítacie dni, no dej ma tak pohltil, že som to dal za jeden večer.
Naša útla skupinka, ktorá nedosahuje ani počet dvadsiatich ľudí sa nám pohodlne zabývala vo väzení, no hrozba z Woodbury stále trvá a musia byť v neustálom strehu. To sa však ľahšie povie, ako realizuje, pretože sa v skupinke Ricka Grimesa odohrávajú interné problémy či záležitosti, ktoré ich zamestnávajú oveľa viacej ako hrozba od Guvernéra. Či už je to – ako obaľ napovedá – tehotenstvo jednej z postáv príbehu, emocionálne a existenčné problémy preživších, až po samotných zombie, ktorí vždy dokážu nepríjemne prekvapiť. Jednoducho problémy všade, kde sa človek pohne. Aby to však nebolo až také pochmúrne, autor nám podsunul aj isté svetlé chvíľky, kedy nie len preživší, ale aj čitatelia zabudnú na pochmúrny svet plný mrtvákov. Musím priznať že pri pár stranách som si vážne uvedomil, že aj v zlej dobe existujú príjemné veci, ktoré nezmení ani katastrofálny koniec sveta.
Čo sa týka záveru, tak ten mi úplne vyrazil dych a ja ľutujem iba jednu vec – že nemám ďalšiu časť po ruke.
Hobit a Pán Prsteňov. Nájde sa snáď človek, ktorý by nepočul, nečítal či nedajbože nevidel ani jeden z týchto veľkolepých počinov od J.R.R. Tolkiena? Nájde sa vôbec taký neznalý? Priznávam, áno nájde. Som totižto jeden z nich. Aby som to však napravil, rozhodol som sa zakúpiť si práve prvotnú časť, počiatok všetkého – samotného Hobita.
Samotný príbeh je o nečakanom dobrodružstve Hobita so zvučným a zároveň vtipným menom Bilbo Bublík, ktorého jedného dňa navštívi belasý čarodejník Gandalf. Keď ho Hobit znenazdajky omylom pozve na druhý deň na čaj, prekvapí ho Gandalf aj s družinou trinástich trpaslíkov, ktorí si veru ľúbia nie len zajesť, ale aj čo to vypiť. Nuž a práve tu sa začína jedno veľké dobrodružstvo malého Hobita.
Štýl písania ma zaujal ihneď od začiatku. Román je písaný zvláštnym, príjemným spôsobom, pri ktorom som si predstavoval starého otca, ktorý číta Hobití príbeh svojmu malému vnúčikovi počas jesenného, upršaného dňa, napínavým a zároveň dobrodružným tónom aký vedia zo seba dostať iba dedovia.
Čo sa týka príbehu, tak po jeho dočítaní mám zmiešané pocity, keďže som od Hobita podľa ohlasov čakal o niečo viac. Nie, nebolo to úplne zlé, malo to svetlé chvíľky. Dej bol zábavný, vtipný, čítaný s príjemným detským úsmevom na tvári a miestami to bolo ponuré a už aj beznádejné (pre postavy knihy). Bolo to miestami však aj horšie – hluché miesta a plochý príbeh. Keďže sa príbeh skladá takmer celý z putovania, to bolo povrchné, bez štipky hlbšieho ponorenia sa do samotného sveta. Áno, chápem a priznávam – príbeh písal J.R.R. Tolkien predovšetkým pre detské publikum, no nechápem tak úplne to – do krvi nadšenie od starších ľudí (možno tak u Pána Prsteňov), ktorí majú stovky, ba aj tisícky kníh (a niekedy s poriadnym poprepletaným príbehom) prečítaných a považujú Hobita za to najlepšie čo čítali. Nuž, ospravedlňujem sa, ale veru – nechápem to. Mne osobne tam chýbalo hlbšie ponorenie nie len do samotného sveta, ale v istých častiach aj hlbšie ponorenie do prítomného okamihu. Napríklad pri rôznych návštevách – Elronda, Grizla či návšteve Esgarothu – sa človek ani nenazdal a ako prišiel, tak aj odišiel. Kým jednotlivé časti sa zbytočne naťahovali, niektoré časti sa zase zbytočne skrátili. Áno, opäť uznávam, autor nenaťahoval zbytočne strany, no mne tam skutočne chýbali niektoré časti, ktoré by sa mohli rozpísať viac a niektoré zase skrátiť. V istých momentoch ma dokonca hnevalo naše hlavné osadenstvo – Trpaslíci – ktorí boli ako malé deti, ktoré nepremýšľali a sú stále hladní (čo nám autor bohužiaľ pripomína každú chvíľku).
Aby som bol úplne úprimný – knihu som si užil čisto iba zábavnou formou, ktorá mi otvorila ten knižný svet do Pána Prsteňov, no čo sa týka hĺbky príbehu, tak tam mi nedal takmer nič. Nechytilo ma jednoducho za knihomoľské srdce. Možno sa moje vnímanie tejto knihy po prečítaní celej trilógie Pána Prsteňov zmení, no zatiaľ to hodnotím o niečo slabším počtom hviezd.
PS – ak by som túto knihu čítal ako dieťa, tak by som chápal aká je čarovná. Nuž tie časy bohužiaľ vypršali a zrejme to u mňa stratilo aj to čaro.
