Výchova Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Ryšavá knihomoľka milujúca fantasy, ktorá ale nepohrdne žiadnou skvelou knihou.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje čtenářské kolekce
Moje aktivity
Je zvláštne, ako ľudia dokážu lipnúť na sociálnych sieťach a online svete. Až tak veľmi, že častokrát zabúdajú žiť tak naozaj. Bez neustáleho hľadenia do mobilu či kontrolovania upozornení. Za takýchto okolností sa stretli aj slniečko Amelie (Fiona) a hundroš (nie ten šmolko, ale Shrek) Oscar. Obaja veria, že už na toho druhého nenatrafia, ale Londýn nie je zasa až tak veľký, ako by sa mohlo zdať...
A tak Shrek zisťuje, že Fiona nielen dobre vyzerá, ale má aj talent na spev. A Fiona zisťuje, že sexi Shrek má nielen sexy hlas, ale aj dokonalého psíka s ešte dokonalejším menom Nero.
Ako to už býva, keď chce Amelie tráviť čas s Nerom, musí tolerovať aj toho večne ufrflaného Oscara. A ako to už býva, postupne si uvedomí, že ho nielen toleruje...
Prisahám že som asi ešte nedržala v rukách knihu, kde by boli tak dokonaloživé a vtipné dialógy. Krásne ukázaný slowburn tróp, ale teda keď už to burnlo, zďaleka to nebolo slow, skôr to bol taký ten táborákoidný burn, do ktorého keď strčíte špekáčik, tak vám zhorí na popol (nie, toto nemal byť dvojzmysel, ale asi bude).
Vanda sa s tým nepára a klobúk dolu pred tým, ako dokáže ukázať slávu aj z tej druhej stránky. Okej, dobre vieme, že sa o tom už niečo popísalo, ale beztak si ma táto kniha získala opismi práve toho života bez pozlátky, trblietok, jednorožcov a dúhy.
To realistické zobrazenie pretvárky a faloše, ktoré by sa dalo uplatniť nielen medzi hviezdy červeného koberca, mi vyzulo papuče. A tiež mi ich vyzul ten akčný záver, ktorý mohol mať pokojne aj viac strán. Ale vlastne dobre že nemal, lebo moje srdiečko by to nezvládlo.
Táto kniha je možno taký remind, že netreba žiť len online, ale skúsiť to aj offline. Skúste vypnúť obrazovky, keď ste so svojimi blízkymi. Prestaňte strkať nos do vecí, do ktorých vás nič a miesto toho skúste radšej podať pomocnú ruku.
Vanda, skladám pred tebou klobúk aj vodítko na psíka. Knihu som zhltla na jediné otvorenie a teším sa, čím nám vyzuješ papuče nabudúce.
Ivkin debut Jackpot hry si ma získal, pretože každý máme nejaké to guilty pleasure a ja mám práve chlapov športovcov. Teda v knihách, lebo ten nižný ma nenúti robiť kliky, držať jedálniček alebo nedajboh sa učiť variť. Takže som hneď vedela, že ak niekedy bude pokračovanie, prečítam si ho. Bum, je tu.Marek je ten sexi hokejtista hrajúci druhú najvyššiu ligu, a Ria je to dievča spoza baru, ktoré popri škole ešte maká, aby ako tak vyšlo. Keď vyhrá výlet do Paríža a jej super kamošky majú lepší program, než vycestovať s ňou, pozve Mareka.
Chémia tu od začiatku pracuje na plné obrátky, to nemožno prehliadnuť. A to vám tu píše žena, ktorá mala z chémie štvorky a aha ho, kam to dotiahla, recenzuje knižky o chémii. Inak, lejete kyselinu do vody, alebo vodu do kyseliny? Ja by som tu miestami chrstla kyselinu na Riu, ale chvalabohu je tu Marek, muž činu, ktorý vie čo povedať, keď sa Rii pritrafí pár nepríjemných záležitostí, a takisto vie čo urobiť, keď už mu jedna hysterická ženská prerastá cez hlavu. Štandardne opindávam všetko spajsy, ale tu nie je čo opindať. Teda nie že by to tu nebolo spajsy, bolo to tu tak spajsy, že aj habanero sa hanbí v kúte, ale toto bolo tak dobre napísané že ja nemám čo vytknúť.
A keď už som čakala držanie sa za ručičky a romantiku... Ivka sa rozhodla dať mi taký preplesk hokejkou, že keby bol reálny, tak aj zo tri zuby vypľujem... Ivka, Daniel ma doteraz bolí, a to som už knižku dočítala pár dní dozadu. A stále sa snažím pochopiť Riu, prečo urobila čo urobila. Teraz si viacerí ťukáte na čelo, že je to len kniha, ale aj Šeherezáda bola len telenovela a koľkí ste to prežívali, tak mi dajte dýchať.
A záver..ten ma normálne zrazil na ľad a poskákala po mne slovenská hokejová reprezentácia, a keď prestali po mne skákať, tak sa ešte na mňa dzigol Zdeno Chára. Asi tak nejako ma to bolelo čítať. A vážne by som sa nasr..dila, keby nedostali aspoň aký taký prijateľný koniec.
Ivka, ďakujem ti za túto emočnú spajsy jazdu. Asi ešte potrvá, kým ju rozdýcham, ale skladám helmu dolu a uznanlivo švácamimaginárnou hokejkou do imaginárneho ľadu.
Táto kniha má len jednu chybu. Že som ju nečítala v Taliansku na pláži, kde by som sa nalievalaproseccom a obkukávalasexi tmavých polonahých Talianov. Čítala som ju v záhrade na vŕzgajúcej hojdačke, nalievala som sa mätovým čajom a obkukávalapsíka po operácii, či si nešklbestehy.
Síce som nemohla byť s Emou v Apúlii, ale vďaka tomu, ako perfektne Lea píše som sa tam hneď preniesla. A hneď na letisku som chcela udrieť Marca po hlave fľašou Aperolu a strčiť ho do toho kufra, čo Ema pritiahla. Našťastie vždy náladu zachraňoval Elio. Škoda len, že občas zabudol zachrániť Emu, takže tou fľašou Aperolu by sa mu tiež ušlo.
Ako to už na letných dovolenkách býva, prídete vypnúť hlavu a vyložiť nohy, pôvodne ich zamýšľate vyložiť niekde na kamene alebo tak, ale vlastne ani ramená sexi Taliana nemusia byť celkom odveci že?
Napriek tomu, že som tu od začiatku predvídala zblíženie, a bolo jasné že melanzana navštívi pesca a budú mať una lunga romantico notte, tu mi to vôbec nevadilo (toľko k môjmu odhodlaniu prestať čítať baklažánovú literatúru...a prestať myslieť na prosecco).
Priznám sa, že záver ma veľmi príjemne prekvapil. Ema prichádzajúcado Talianska bola utiahnutá, zdeptaná a myslela si, že nie je hodná lásky.Svoju budúcnosť videla v advokátskej kancelárii a na vzťah v jej živote nebolo miesto.Ema vracajúca sa na Slovensko bolo uvedomelá mladá dáma, ktorá síce možno bola tak trochu dramaqueen (ale ktorá z nás nie je, že áno), ale zrazu našla v živote svoje miesto. A našla ho aj pre ďalšie dôležité atribúty života.
Lea, prosím povedz mi, že niekde tam existuje penzión s láskavou tetou Ankou, a ja ešte dneska kupujem letenky! Ďakujem, že som pri tvojej knihe mohla vypnúť hlavu a teším sa na ďalšiu tvoju tvorbu.
Čítali ste Lolitu? Zasiahla vás? Tiež som ju kedysi čítala a povedala som si, že je to na mňa silná káva. A potom prišla táto kniha a Lolita môže ísť úplne s kľudom Angličana handry fajčiť, lebo ju zmietolprúd izby, ktorá sa nedá zjesť.Keď ju beriete do rúk, poviete si aká útla knižka, to mám zjedené za hodinku. Môžem vám odprisahať, že po jej dočítaní vám jesť nebude chutiť ďaleko viac ako hodinku a že si počas čítania budete musieť viackrát dať pauzy, lebo... no lebo. Lebo táto kniha rozoberá "vzťah" päťdesiatočného muža a dvanásťročného dievčaťa. Ktoré by mu mohlo byť dcérou, ale nie je.
Nedozvieme sa, čo všetko stváral so svojou dcérou, a či vôbec niečo.
On je učiteľ, ona študentka. On by mal mať morálne zásady a ukončiť to, čo sa nemalo ani začať. Nemal ich.
Preto si dnes môžmeprečítať príbeh, ktorý sa udial priamo autorke. Preto dokázala na tak málo stranách vyjadriť tak veľa. Preto dostávame surovú spoveď dievčaťa, ktoré si to prežilo, a ako som sa dočítala v jednom rozhovore s autorkou, ukazuje sa, že to vôbec nebol ojedinelý prípad.
Na tomto príbehu možno krásne a až kruto realisticky vidno príklad toxických vzťahov, kde si obeť neuvedomuje, že je obeť. A otvorený koniec vlastne nie je koniec, pretože keď niekto prežije niečo takéto, tak si ten "batôžtek bremena" nesie so sebou do konca života.
Hovorí sa, že stará láska nehrdzavie. Asi je z nehrdzavejúcej ocele, alebo sú ľudia proste celé roky naivní a retardovaní, alebo kombinácia oboch. V tejto knihe bola naivná práve Beth, ktorá verila, že keď je poznačená tragédiou a žiaľ ju nevie celé roky opustiť, stane sa tak práve v náručí Gabriela.
Gabriela, jej prvej lásky, Gabriela, ktorý nebol nikdy schopný svojho názoru či postavenia sa vlastnej matke, a Gabriela, ktorý nebol schopný ani čestnosti, lebo vždy ochotne privítal Beth s otvorenou náručou, rozopnutým poklopcom a chuťou sprzniť ju v každej izbe domu, aj keď bola už niekoľko rokov vydatá za Franka.
A čo sa týka Franka, tiež ma pekne nasrdil. Keď chlap zistí, že jeho žena spáva s ním aj so susedom, mal by prejaviť nejakú tú emóciu hnevu, ísť k susedovi zazvoniť, alebo hoci aj rovno vojsť, a dať mu pár kres papuľu. Frank len mykol plecami, že veď čo už keď už, a naďalej spával s Beth, keď sa k nemu večer vrátila.A keď už nevedel Frank urobiť vo vlastnom dome poriadky a preto sa žezla a brokovnice chopil jeho brat Jimmy, konečne príbeh dostáva tie správne grády!
Posledných asi sto strán bolo totálnou horskou dráhou, kedy som si hovorila, že to príbeh spasí. Potom prišiel záver a moja tvár okrem ľahkého odtieňa hnevu nabrala aj "toto čo je dpč" výraz, ktorý z nej neschádzal ešte pár hodín po dočítaní.
Každému sa páči niečo iné, ale tie nadšené recenzie na tento titul mi naozaj nejdú do hlavy.Síce sa každý s bolesťou a smútkomvyrovnáva po svojom, ale práve v čase, keď si dvaja majú byť oporou si začnú ubližovať, a ak mal byť ten záver balzam na dušu, bol skôr päsť na oko.Odporúčam všetkým, ktorým nevadí, že tu ušiel zdravý rozum niekam na Chalkidia proste potrebujú niečo prečítať.
Autorka Hanya Yanagihara ma pár rokov dozadu dostala už svojou knihou Malý život, kto čítal, ten vie, kto nečítal robí chybu a mal by to napraviť. A keď si už budete hádzať do košíka Malý život, prihoďte tam aj Do raja.
Mohlo by sa zdať, že ide o scifi štrajchnuté miernou dystopiou, a vlastne aj ide, ale nielen o to.
V knihe nachádzame toľko emócií, koľko v nás nevyvolajú ani majstrovstvá sveta v hokeji, a je jedno, či náš team hrá ako nikdy predtým, alebo ako keby nikdy predtým nehral.
Kniha je rozdelená na tri časti, kde si v prvej v roku 1893 mladý David vyberie miesto rodiny lásku, aj keď jej budúcnosť nie je vôbec istá. Sledujeme jeho vnútorný boj hlava verzus srdce, romantika verzuspragmatizmus, logika verzus celý zvyšok jeho vnútorného sveta.
V druhej časti mladý Havajčan David počas veľkej epidémie AIDS dostáva list od svojho otca, s ktorým prerušil kontakty. David tuší, že sa deje niečo zlé. A spolu s ním čítame o jeho spomienkach, ktoré vybledli, o jeho pôvode, ktorý tajil, o jeho otcovi, na ktorého chcel zabudnúť.A plynulo prechádzame do roku 2093 (áno, do budúcnosti), kde svet čelí ďalšej pandémii, následkom ktorej ľudia zostávajú neplodní a svetu vládne prísny prídelový systém. Politický pohlavár Charles sa snaží ochrániť svoju vnučku ako počas svojho života, tak aj po smrti. A táto časť ma bavila skutočne najviac, pretože pôsobila až desivo reálne a mala by nám byť výstrahou. Niekto sa nad tým pousmeje, niekto mykne plecom, niekto sa zamyslí a docvakne mu, že rok 2093 nie je až tak ďaleko a že nás ľahko môže dobehnúť budúcnosť, kde ako ľudstvo bez chladiaceho obleku nevyjdeme z domu, kde sa budeme sprchovať len v určený deň, kde budeme fungovať na prídelové lístky.
A na záver citát, ktorý mi dal facku nohou z otočky:
"Splodiť dieťa s vedomím, že svet, v ktorom bude žiť, ktorý po nás zdedí, bude plný špiny, chorôb a bezprávia, pôsobí kruto. Tak načo? Kam sa podela úcta k životu?"
Miller je špičková cukrárka, ktorá si akurát dáva letnú pauzu vo svojej kariére a plánuje stráviť viac času s Montym, svojím otcom - bejzbalovým trénerom. Vo výťahu cestou k nemu s dvoma fľašami Corony stretá Kaia. Zhodou okolností je Kai tatkov zverenec a hľadá opatrovateľku pre svojho syna Maxa. Tatko Monty sa rozhodne zabiť dve muchy jednou ranou...
Je ťažké byť single rodičom, aj keď nie ste vrcholovým športovcom a neočakáva sa od vás cestovanie naprieč kontinentmi. Nemáte sviatky, piatky, víkendy, častokrát ani pomoc od iných a zastávate úlohu oboch rodičov. Kai ma kúsok sral tým, že na každej pomoci niečo ofrfľal a vlastne sa čudujem, že Miller náročky nepripiekla banánový chlieb a netreskla ho ním, no, presne tam. Alebo že mu nepodpálila kuchyňu, len tak, z čírej samopaše (hej, mám svoje démonické ja a viem aj podpáliť kuchyňu, ani sa nemusím veľmi snažiť).Snívali ste niekedy o svojej top kariére, kde budete žať úspech za úspechom? Dosiahli ste, čo ste chceli a vyhoreli ste? Miller zisťuje, že jej to ide celkom fajn nielen v kuchyni, ale aj s deťmi. A Kai zisťuje, že fakt nie je nevyhnutné všetko op*čovať a občas sa dá prijať pomoc aj so strohým "ďakujem". Alebo dať na radu spoluhráčov a k ďakujem pridať aj nejaké tie British airways zážitky, ktoré štandardne opindávam, ale tu mi to do deja absolútne pasuje.Liz to skrátka vie, o tom sme sa presvedčili už v predchádzajúcich dieloch, ale tento je môj najobľúbenejší. Viete, aké to je, keď vám vaše dieťa povie "mama"? A viete, aké to je, keď vám tak povie dieťa, ktoré nie je biologicky vaše, ale aj tak by ste zaň aj dýchali, keby ste museli? Ak nie, ja vám to poviem. Je to to najkrajšie, čo budete kedy počuť, je to to najúžasnejšie ocenenie vašej práce a je to slovo, ktoré vo vás bude naveky rezonovať a dá vám silu urobiť aj nemožné. A nie, vy nič nedlžíte svojim rodičom, a ani vaše deti nič nedlžia vám. A musím jedným dychom dodať, že to najväčšie sombrero sveta dávam dolu pred Montym, ktorý nebol otec len pre Miller, ale pre všetkých hráčov a bol živým dôkazom o tom, že pre rodiča je dieťa, biologické či osvojené, vždy na prvom mieste.
Veľmi sa teším, že táto séria si stále drží svoju úroveň, stále dokážem prečítať 500 strán za pár hodín, obetovať spánok, vyrevať ročné zásoby sĺz zo slzných kanálikov a že sa stále neviem dočkať pokračovania.
"Keď nadíde ten čas, chcem, aby sa jej odchádzalo ťažko. A nejde mi iba o to, že sa mi páči mať ju tu, ale aj o to, že je to jedna z najdôležitejších častí života. Nájsť si ľudí, za ktorými vás bude bolieť srdce, keď nebudete s nimi. Mať miesto, ktoré môžete nazývať domovom."
Tak toto bolo neskutočne ťažké čítanie a priznám sa, že keby sa kniha nečítala v knižnom klube, asi by som po nej dobrovoľne nesiahla práve kvôli ťažkej téme. Nie je to moja prvá kniha z obdobia druhej svetovej vojny a koncentračných táborov či pogromu, ale je na dlhú dobu posledná. Zasiahla ma o to viac, že Topoľčany nie sú až tak ďaleko. A vlastne, ani opisovaná doba nie je až tak ďaleko...
Viete si predstaviť, že dnes ste úspešný podnikateľ, tichúčko živíte svoje deti, v sobotu dodržiavate šábes, ste vzdelaný, ovládate niekoľko jazykov.. len máte skrátka iné vierovyznanie, a tak ste niečo ako škodná?
Na pár stranách sa vo mne vystriedali všetko emócie, od ľútosti, cez zhnusenie z ľudí po hnev. Po dočítaní knihy vo mne zostal zvláštny smútok. Z toho, akí vedia byť ľudia odporne neprajní. Tí, ktorí prežili koncentračný tábor, sú pre mňa hrdinovia. Prišli o množstvo príbuzných. O majetok. O dôstojnosť. Napriek tomu sa chceli vrátiť tam, kde sa mali cítiť doma. Tam, kde ich nevrlo vítali otázkami "a vy ešte žijete?", prípadne hlúpymi poznámkami "veď sa vás vracia viac, než vás odišlo". Viete si predstaviť, že by ste stretávali ľudí vo vašom vlastnom oblečení, ľudí, ktorí vám kedysi boli susedmi, a dnes by na vás pľuli a bili vás?
Tieto časy nie sú až tak dávno minulé. Demokracia a sloboda prejavu nie je samozrejmosťou. Skúsme si pripomenúť, že národ, ktorý zabudol na svoju minulosť, je odsúdený na to, aby ju prežil opäť. A tentokrát to môžete byť vy, čo si budete baliť majetok do skromných batôžkov a vykročíte v ústrety dobrodružstvu. Takému, z ktorého už nemusí byť návratu.
Ľudskosť a zdravý rozum, to je to, čo niektorým chýba. A nám, ktorí sme uvedomelí zostáva len dúfať, že takéto časy budeme poznať iba z kníh.
Viete, čo majú spoločné Kráľovstvo podsvetia a Hra osudu? Autorku. Autorku a nič iné, takže sa poďme pozrieť na zúbok tomuto príbehu bez porovnávania.
Tyler Moretti je je mafián správňak. Hovorí nie predávaniu detí, vo famílii striktne zakazuje práškové či zelené potešenia a keď ho náhodou niekto zradí, rieši to stručne, jasne a výstižne. A definitívne. Grace je zlatíčko, utrápené životom, ktoré nachádza potešenie v knihách. Títo dvaja sa stretli v kaviarni, kde sa Grace stáva vedúcou a Tyler majiteľom. Aké klišé, poviete si, však? Tak si teraz dajte facku nohou z otočky.
Prisahám že som ešte nenatrafila na dokonalejšie opisy mafiánskeho prostredia či praktík. Bavilo ma čítať o tom, ako Tyler vedel pri Grace prepnúť z monštra do ňuňu módu, kedy jej ukazoval, aká je úžasná a dával najavo toľko lásky, koľko by bez neho Grave nezažila ani za tri životy. A musím tu samozrejme spomenúť aj Paola a Artura, kde Paolo je ten drsný a Arturo je ten psychológ, s ktorým Tyler rieši vzťahové záležitosti na štýl "dvaja kokoti z argentínskej telenovely" a jedným dychom dodávam že Paolo je moja najobľúbenejšia vedľajšia postava v knihe. Grace nebola naivná a dobre vedela čo je Tyler zač, nemala ideály "raz nechá vraždenie ľudí a bude mi pred domom kosiť trávnik". Naivná som bola ja, keď som verila tomu, že toto ich šťastie môže vydržať aspoň do konca tejto knihy. A tiež vyzdvihujem, že tu na každej strane nebol spomenutý baklažán zakončený jahodou naleštenejšou než vládny špeciál, či nejaké navlhnuté broskynky. Konečne spajsy scény bez zelovocu! Späť k deju - família je família a vojna je na spadnutie. Vrátime sa teraz k pasáži kde som vám odporučila dať si facku. Máte? Tak presne takú mi zavesila Lesi, keď sa v knihe začalo všetko až prirýchlo sypať. V jeden moment nakupujete knižky a pomáhate deťom z detských domovov, v druhý moment zvažujete neísť v noci na záchod a pustiť to do perín.
Vravela som si že keď už ten príbeh poznám, nezomelie ma. Verila som tomu do chvíle, kým mi sused nezakričal cez plot že ak mi niekto ubližuje, okamžite preskakuje plot. Pozdravujem všetky jelene v ruji, ktoré zmiatol môj hojdačkový nárek. A tiež pozdravujem suseda - čau sused.Leshiana, ďakujem že tvoje knihy majú to kúzlo rozobrať ma na sračky, a to opakovane. Nebudem mať pokoja, kým neuzriem pokračovanie.
Brooke začína pracovať v mužskom väzení s maximálnym stupňom stráženia. Nesmie nosiť vysoké podpätky, prezrádzať väzňom informácie o sebe, zaobchádzať s nimi s rešpektom a za žiadnu cenu sa s nimi nesmie spriateliť. Čo však v prípade, že už jedno pravidlo porušila? Shane bol jej stredoškolskou láskou. Momentálne je väzeň, ktorý spadá pod jej agendu. A práve Brooke ho do tejto väznice dostala...
Freida je istota, že sa začítam v momente, ako sa pri prvých riadkoch prvej kapitoly nadýchnem. V tomto príbehu sa krátke kapitoly z minulosti striedajú s kapitolami z prítomnosti, a to je dámy a páni to, čo ma vždy zaručene dostane a ihneď vtiahne do deja.
Tak ako pri jej predošlých knihách som si skúsila tipnúť páchateľa, aj keď mi niečo navrávalo, že to tu s viacerými postavami asi nebude celkom s kostolným ani iným poriadkom. A keďže Freida je proste mistress of mindf*ck, postupne som neverila ani tomu, že je utorok, päť hodín podvečer. Napätie gradovalo, dej sa zamotávala ja som očakávala "bubáka" doslova všade, vôbec by ma neprekvapilo, keby vykukol z motora alebo tak. Indícia na bubáka sem, indícia na bubáka tam a spolu s väčším číslom strany sa zväčšuje aj váš zoznam "podozrivých". No a keď už máte ten svoj tip na beťára vraha.. tak d*b, Freida vám zavalí facku nohou z ľavotočivej piruety vo vzduchu a vám ostane len prázdny "no ale wtf" výraz, ktorý ešte absolútne zaklincuje epilóg...
Som zvyknutá na trochu inú Freidu, ale aj čítanie tohto príbehu som si maximálne užila a síce som nad hodnotením váhala, záver a epilóg za mňa dostávajú milión bodov...
