Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Volám sa knihomoľ. Nie, nie je to diagnóza (zatiaľ), ale životný štýl! Knihy sú moja vášeň, oddych aj adrenalín v jednom. Milujem True crime – ak je v názve sériový vrah, som tam prvá. Detektívky, trilery, napínavé akčné príbehy? Áno, prosím! Mysteriózne, horory, fantasy, sci-fi? Prečo si vyberať, keď môžem mať všetko?
Čím zamotanejšia zápletka a záhadnejšie nitky deja, tým viac si užívam ich rozpletanie. Záver príbehu je pre mňa niečo ako odmena za intelektuálny maratón – potím sa spolu s vyšetrovateľmi a aj ja mám výslužku: čitateľskú katarziu.
Som úplne závislá na knižných sériách – Sam Porter, Sebastian Bergman, Robert Hunter, Maarten S. Sneijder či Kim Stoneová sú moji literárni kamoši. Oni vyšetrujú vraždy, ja vyšetrujem, kedy stihnem prečítať ďalší diel. A ak sa pýtate, kde ma nájdete – skúste najbližšie knihkupectvo, knižnicu, gauč s dekou... alebo hoci len nasledujte stopy knižného prachu.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Príbeh je vystavaný v dvoch časových rovinách, ktoré sa vzájomne prepletajú ako korene starého lesa. Miestami som mala pocit, že ma autorka necháva blúdiť akoby som sa ocitla v inom dni skôr, než som si uvedomila, že som prekročila hranicu času. Možno by príbehu prospelo jasnejšie ukotvenie jednotlivých kapitol, no zároveň a to priznávam s istým rešpektom práve táto dezorientácia má svoje čaro. Presne tak sa predsa správajú spomienky… aj tie, ktoré by sme radšej nemali.
Kateřina Surmanová opäť dokazuje, že vie pracovať s atmosférou. Z drobných mikropríbehov skladá celok, ktorý dýcha bolesťou, vinou a neúprosnou silou prírody. Reálne udalosti povodne a tornádo sa tu prelínajú s mystikou a hororovými prvkami tak prirodzene, až som jej verila každé jedno slovo. Možno aj preto, že ide o miesta, ktoré sama dôverne pozná.
Jej jazyk je bohatý, miestami až podmanivo obrazný cítiť v ňom ozvenu štýlu Stephen King. No ku koncu som už mala pocit, že niektoré pasáže skôr spomaľujú, než prehlbujú napätie. Akoby sa príbeh na chvíľu zastavil tam, kde mal ešte pulzovať.
Aj napriek tomu vo mne kniha zanechala stopu. Možno nie tak silnú ako jej debut, ale dostatočne hlbokú na to, aby som si bola istá Kateřina Surmanová si u mňa vydobyla pevné miesto medzi autormi, ku ktorým sa budem vracať. Vedľa mien ako Richard Sklář teraz stojí aj ona.
A možno je to práve tým, že niektoré príbehy nečítame preto, aby sme ich pochopili…
ale preto, aby sme cítili, že niečo temné v nás im rozumie.
"Někdy mrtví živé volají. Někdy je přinutí poslouchat."
Investigatívny novinár Petr Valeš sa po rozvode vracia z Prahy späť na starú rodinnú chalupu v Orlických horách. Hľadá ticho. Únik. Miesto, kde by mohol konečne napísať knihu o korupcii v štátnych zákazkách.
Lenže niektoré miesta nedávajú pokoj ony si ho berú.
Namiesto slov sa v ňom začínajú prebúdzať spomienky. Na detstvo. Na les. Na Vojtu priateľa, ktorý zmizol a nikdy sa nenašiel. Udalosť, pred ktorou Petr kedysi ušiel… no nikdy sa jej nezbavil.
"Všechny živé opustil ale mrtvého si s sebou všude nosil."
Návrat domov tak nie je návratom, ale otvorením starých rán. A Petr postupne zisťuje, že Vojta nebol jediný. Les si bral viac, než by mal...
Peter začína pátrať. Po odpovediach. Po pravde.
Ale niektoré stopy vedú hlbšie, než by si človek želal. Hlbšie… než kam ešte dosiahne svetlo.
"Když stojí nad propastí a shlíží do ní, odpovídá mu temnota. Když ale dosáhne dna a vzhlédne, odpoví světlo."
A práve tu sa príbeh prestáva tváriť ako návrat… a mení sa na pád.
Kateřina Surmanová prichádza s debutom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Stephen King. Vytvára hustú, zlovestnú atmosféru, ktorá sa nečíta ona sa vkráda pod kožu. Počas čítania som mala nejedenkrát pocit, akoby sa mi niečo studené dotklo zátylku.
Postavy nepôsobia ako literárne konštrukcie. Dýchajú, váhajú, nesú si vlastné tiene a práve preto som im verila. Petr si ma postupne získal. Nie ako hrdina, ale ako človek, ktorý sa snaží uniesť niečo, čo ho dávno presahuje.
Autorka navyše veľmi citlivo pracuje s prvkami folklóru a pohanskej mytológie, ktoré do príbehu zapadnú prirodzene ako niečo, čo tam vždy patrilo. A potom… nenápadne uchopí kormidlo. Z temnoty hororu ma bez varovania unáša do hmly tajomna, aby ma napokon uväznila v pulzujúcom napätí thrilleru.
týl a fantázia Kateřiny Surmanovej mi sadli až príliš dobre.
A práve preto… tu naozaj nemám čo kritizovať.
V kruhu, kde sa pravda ohýba a slová majú viac vrstiev než sa zdá, nejde len o minulosť pacientov. Ide o to, kto si udrží kontrolu… a kto ju nenápadne stratí.
Autorka, ktorá má pevné zázemie vo forenznej a väzenskej psychológii, pretavila svoje skúsenosti do príbehu, ktorý pôsobí autenticky, no zároveň si zachováva slobodu fikcie. Nejde o suchý odborný exkurz ani o sterilnú realitu riadenú manuálmi skôr o príbeh, ktorý si berie z praxe to najzaujímavejšie a pretvára to do čitateľsky pútavého psychologického románu.
Prostredie forenzného centra, pre bežného človeka vzdialené takmer ako iný svet, je podané spôsobom, ktorý vtiahne a nepustí. Tempo príbehu drží pozornosť a ani na chvíľu som nemala pocit, že by sa dej zastavil. Záver, ktorý býva medzi čitateľmi diskutovaný, síce nepôsobí úplne realisticky, no mne fungoval našla som v ňom napätie aj isté iskrenie medzi postavami, ktoré príbeh príjemne vygradovalo.
Postavy nie sú vykreslené čierno-bielo, čo vnímam ako veľké plus. Napriek tomu by som ocenila ešte hlbší ponor do ich minulosti a psychiky pokojne aj za cenu väčšieho rozsahu. Ich vnútorné svety totiž naznačujú oveľa viac, než je napokon vyslovené.
Zaujímavý bol aj môj vlastný posun vnímania. Na začiatku som „pacientov“ videla len ako nebezpečných kriminálnikov. Postupne sa však začali odhaľovať aj ako ľudia zranení, pokrivení, niekedy si uvedomujúci svoje činy, inokedy úplne stratení vo vlastných ilúziách. A predsa… niekde vzadu mi neustále blikala výstražná kontrolka. Toto nie sú muži, ktorým by som chcela veriť.
Silným momentom pre mňa bola línia manipulácie. Autorka veľmi presvedčivo ukazuje, ako nenápadne a postupne dokáže manipulátor preniknúť pod kožu. Priznávam, boli chvíle, keď som sa pristihla pri myšlienke naozaj by som si to všimla? Alebo by som už bola vtiahnutá do hry?
Práve v tomto je kniha najviac znepokojivá. Nielenže sleduješ príbeh, ale začneš spochybňovať vlastné reakcie. Náklonnosť, ktorú autorka medzi riadkami buduje k jednej z postáv, je dôkazom, aké tenké sú hranice medzi pochopením a ospravedlňovaním.
Veľmi oceňujem aj úvodné portréty postáv, ktoré pomáhajú zorientovať sa v jednotlivých mužoch a dodávajú príbehu ďalší rozmer.
A malá, takmer úsmevná poznámka na záver doslov by si zaslúžil varovanie: tento text síce možno prešiel kontrolou umelej inteligencie, no „tlačiarenský škriatok“ si zrejme zobral nadčasy. Občasné chyby a preklepy síce mierne rušia, ale ak sa sústredíte na obsah, rýchlo na ne zabudnete.
Proces je fantastický debutový román, ktorý ma držal v napätí od začiatku až do konca. Adam Green je veľmi sympatická, uveriteľná a výborne vykreslená postava. Absolvuje stáž, ktorá je v podstate celoročným pracovným pohovorom na vytúženú pozíciu advokáta, a napriek tlaku, únave aj nárokom svojho mentora sa snaží odvádzať čo najlepšiu prácu. To, čo spočiatku pôsobí ako pomerne jednoduchý prípad, sa postupne mení na omnoho komplikovanejšiu a vrstvenejšiu kauzu a čím hlbšie sa Adam ponára do vyšetrovania, tým pútavejším sa príbeh stáva.
Autor veľmi presvedčivo zachytil Adamovu frustráciu, pretože po každom kroku vpred akoby automaticky nasledovali minimálne tri späť. Ako sa čitateľ spolu s ním dostáva hlbšie do minulosti Jimmyho Knighta, je čoraz jasnejšie, že niečo tají len stále nie je zrejmé čo. A úprimne, keď sa napokon odhalilo to najväčšie tajomstvo, vôbec to nebolo to, čo som čakala.
Celou knihou sa nesie silný pocit naliehavosti. V hre nie je len sloboda jedného človeka, ale možno aj budúcnosť a kariéra druhého. Tempo rozprávania aj budovanie deja boli podľa mňa veľmi dobre vyvážené a počas čítania som mala pocit, akoby som bola priamo súčasťou prípadu. Rob Rinder navyše vytvoril postavy, ku ktorým si človek rýchlo nájde vzťah a najmä Adam si ma získal natoľko, že som veľmi zvedavá, čo ho čaká v ďalšom pokračovaní jeho právnickej cesty.
Nezbytná opatření je titul s výrazne mužskou energiou a priamočiarym štýlom, ktorý si svojich čitateľov nepochybne nájde. Samotný námet aj zápletka sú silné, no pri čítaní mi prekážali viaceré momenty v spracovaní, ktoré oslabovali moju pozornosť. Najmä úvod na mňa pôsobil rozvláčne a niektoré opisy boli zbytočne zdĺhavé.
Aj napriek tomu, že dej pôsobí miestami prekombinovane, približne v polovici knihy som už mala celkom jasno v tom, kto stojí na strane zla. Autorovi však priznávam plusový bod za to, že ma následne dokázal ešte prekvapiť ďalším zvratom. S blížiacim sa záverom sa však moja vlastná dedukcia opäť ukázala spoľahlivejšia než niektoré „nevyhnutné opatrenia“ v príbehu, a tak som už len čakala, či sa moje podozrenia definitívne potvrdia.
Pri čítaní som sa celkovo nebavila až tak, ako som dúfala, najmä v scénach, ktoré autor síce vedel pekne vygradovať, ale potom ich v tých najnapínavejších a najnervydrásajúcejších momentoch oslaboval zbytočnými úvahami. A to je škoda, pretože atmosféra bola neraz vystavaná naozaj výborne len ju občas niekto akoby vzal bokom a preventívne udusil skôr, než stihla naplno zafungovať. Také malé literárne sebapoškodzovanie.
Celkovo mám pocit, že som sa tentoraz trochu minula s cieľovou skupinou. Ale možno za to mohlo aj moje načasovanie. Pred touto knihou som totiž čítala naozaj výborný príbeh, a tak bola moja latka očakávaní nastavená možno až príliš vysoko.
Jean-Christophe Grangé v Černej línii nepozýva čitateľa len do vyšetrovania, ale priamo do útrob zla. A práve odtiaľ sa začína aj môj pohľad na tento temný, dusivý a psychologicky strhujúci thriller. Autor román člení na tri výrazné časti. Prvá časť je pomalšia, no kladie pevné základy všetkému, čo má nasledovať, a dôležito pripravuje pôdu pre ďalší vývoj deja. Následne sa príbeh presúva do Ázie, kde sa naplno rozbieha pátranie, pričom Grangé tu majstrovsky buduje ponurú, ťaživú a vlhkú atmosféru. Záverečná časť je frenetická, intenzívna a bolestivá, prináša stret virtuálneho sveta s realitou a napätie v nej citeľne graduje.
Jedinú drobnú výhradu mám ku koncu, ktorý som začala tušiť už približne v polovici knihy. Podľa mňa by sa autor zaobišiel aj bez tohto riešenia a urobil by lepšie, keby sa viac sústredil na prirodzené budovanie napätia.
Postavy Jacquesa Reverdiho a Marca Dupeyrata sú zlovestne dobre vykreslené a vyvolávajú presne ten druh nepokoja, aký od kvalitného thrilleru očakávam. Najmä Reverdi vo mne postupne stupňoval hrôzu ako postava, ktorá akoby prekonávala hranice možného a ktorej sa nič nemôže postaviť do cesty, keď sa raz rozhodne konať.
Černú líniu hodnotím ako vynikajúci thriller, ktorý ma vtiahol priamo do mysle vraha. Sledovala som jeho cestu so zmesou fascinácie a nepokoja, a hoci od začiatku vieme, kto je vrah, príbeh si aj tak dokáže udržať silu prekvapenia a neustáleho zneistenia.
Tri legendárne príbehy v jednej knihe, ktoré mi dali zabrať. Predsa, knihu s takou hmotnosťou a rozmermi som si so sebou nenosila v kabelke… ale zato som si s ňou doma vytvorila celkom stabilné čitateľské fitness centrum.
Pri čítaní som si ešte viac uvedomila, že svet Corleonovcov nie je len o moci a násilí. Je to svet vlastných pravidiel, kde spravodlivosť nemá vždy podobu zákona, ale skôr rozhodnutí, za ktoré je človek ochotný niesť následky.
Don Vito Corleone síce stojí na temnej strane, no jeho pohľad na česť a spravodlivosť má zvláštnu hĺbku. Nepodriaďuje sa systému, ktorému neverí, a riadi sa vlastným morálnym kódexom. O to silnejšie na mňa zapôsobilo, ako dokáže rešpektovať Michaelovu túžbu po inom živote, aj keď tuší, že osud si preňho pripraví úplne inú cestu.
A práve Michael je postavou, ktorá vo mne zanechala najhlbšiu stopu. Muž, ktorý sa chcel vymaniť z tieňa rodiny, no napokon sa stáva jej neoddeliteľnou súčasťou. Osud mu rozdal karty a on ich prijal potichu, no s rozhodnosťou, ktorá mení všetko.
Tento ikonický príbeh o rodine, lojalite a moci netreba zvlášť predstavovať. Je to rozprávanie o tom, čo všetko je človek schopný obetovať, aby ochránil svojich blízkych, a akú cenu za to nakoniec zaplatí. Popri členoch rodiny vynikajú aj postavy, ktoré si rešpekt nevynucujú slovami, ale strachom ako napríklad Luca Brasi, ktorého meno samo o sebe stačí na to, aby stíchla miestnosť.
No aj napriek všetkým silným momentom zostáva v centre príbehu Michael jeho tichá premena, vnútorný boj a prijatie osudu, ktorý si kedysi nevybral… ale napokon ho prijal ako svoj vlastný.
"Veľký ľudia sa nerodia veľkí, veľkými sa stávajú, a tak to bolo aj s Vitom i Michaelom Corleonevcami."
Kniha, ktorá mi dala priveľa otázok a takmer žiadne odpovede. Presne ako hrdinke tohto postapokalyptického príbehu dievčaťu, ktoré nikdy nepoznalo svet taký, aký poznáme my. Svet ročných období, obyčajných vzťahov, spomienok. Svet „predtým“, ktorý pre ňu existuje len ako rozprávanie iných.
Ja patrím k čitateľom, ktorí majú radi, keď po poslednej strane všetko zapadne na svoje miesto. Tu sa to nestane. A možno práve to niekomu nebude vyhovovať.
Napriek tomu ma autorkin štýl okamžite vtiahol. Jednoduchý, čistý, a pritom silný. Myšlienky rozprávačky plynú ticho, ale vytrvalo plné nádeje, zvedavosti a odvahy mladej ženy bez mena, ktorú ostatné nazývajú „Malá“. Snaží sa pochopiť svet, ktorý nikdy nezažila, aj ten, ktorý práve objavuje a oba sú rovnako záhadné.
Jacqueline Harpmanová vytvorila príbeh, ktorý zámerne necháva prázdne miesta. Nedozvedela som sa, prečo boli ženy uväznené, kto ich tam zavrel, odkiaľ prichádzala energia ani čo sa stalo so svetom.
A predsa…
Aj keď je dej pomalý a miestami takmer nehybný, dokáže prebudiť predstavivosť. Vťahuje do ticha, v ktorom si odpovede musím vytvoriť sama. A možno práve v tom je jeho sila že nevedomosť tu nie je slabinou, ale priestorom. Priestorom, v ktorom si fantázia zasadí vlastné otázky… a možno aj vlastné odpovede.
Tento román nie je ani tak o hrôze či príšerách, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V skutočnosti je to príbeh o osamelosti. O tom, čo sa stane, keď živá bytosť zostane úplne sama bez prijatia, bez lásky a bez miesta vo svete.
Stredobodom príbehu je vina a ľútosť. Mary Shelley vkladá do románu množstvo myšlienok o živote, stvorení, zodpovednosti a osamelosti. O tom, čo sa stane, keď človek vytvorí niečo, za čo potom odmietne niesť následky. A práve v týchto filozofických otázkach má kniha najväčšiu silu.
Zároveň však treba priznať, že dej je pomerne pomalý a dlhé pasáže pôsobia skôr ako úvahy než ako dramatický príbeh. Paradoxne najzaujímavejšou postavou je samotná príšera citlivá, zranená a tragická. Naopak ženské postavy zostávajú takmer úplne pasívne a Victor Frankenstein… nuž, povedzme to otvorene. Je to ufňukaný zbabelec, ktorý nikdy nie je skutočne konfrontovaný s následkami svojich činov. Karma je skrátka mrcha, Viktor.
Frankenstein je navyše jednou z tých kníh, ktoré žijú v našej kultúre najmä prostredníctvom filmov. Práve tie vytvorili obraz príbehu, ktorý máme všetci v hlave. O to väčšie prekvapenie čaká čitateľa, keď zistí, že mnohé z týchto ikonických prvkov v románe vôbec nie sú alebo sú úplne iné.
A možno práve v tom spočíva sila tejto klasiky. Nie je to príbeh o monštre. Je to príbeh o človeku, ktorý ho stvoril a potom ho nechal úplne samého.
Connellyho schopnosť prepojiť plastickú charakterovú kresbu s precíznym policajným procedurálom opäť funguje spoľahlivo. V Nočnej zmene sa toho deje naozaj veľa Ballardová balansuje medzi tromi čoraz komplikovanejšími prípadmi, pričom niektoré vyšetruje napriek jasným zákazom nadriadeného. Nechýbajú zvraty, napätie ani akcia, a hoci autor rozbieha dej pomalšie, v poslednej tretine výrazne pritvrdí a tempo citeľne zrýchli.
Renée je vykreslená ako žena, ktorá síce žije sama (s výnimkou svojho psa), no rozhodne nepôsobí osamelo. Je zraniteľná aj tvrdohlavá, empatická aj neústupná a práve jej sklon angažovať sa viac, než by mala, ju robí ľudskou. Záverečný zvrat ma úprimne prekvapil; mala som pocit, že som si všetko správne poskladala, no autor ma elegantne vyviedol z omylu.
Silnou stránkou románu je najmä samotná Ballardová. Prináša do Connellyho sveta nový, svieži impulz nie ako ženská obdoba Boscha, ale ako plnohodnotná, samostatná osobnosť so svojím tempom, vlastnými zraneniami aj zásadami. Príbeh sa pritom nesústreďuje len na samotné vyšetrovania, ale citlivo ukazuje, ako policajná práca formuje charakter, vzťahy a vnútorné hranice človeka. Prepojenie osobnej roviny najmä mocenských hier a napätia na oddelení s kriminálnou líniou dodáva deju hĺbku a presah.
Zároveň však treba povedať, že nie každému môže tento štýl vyhovovať. Prvá polovica sa rozvíja pomalšie a Connelly sa dlhšie zdržiava pri detailoch, čo môže pôsobiť zdĺhavo, najmä ak čitateľ očakáva okamžitú akciu. Paralelné vedenie viacerých prípadov môže miestami zahltiť a technické procedurálne pasáže si vyžadujú sústredenie. Ak niekto hľadá nepretržitý adrenalín od prvej kapitoly, môže mať pocit, že sa príbeh rozbieha príliš pozvoľna. No práve v tejto postupnosti a dôslednosti spočíva jeho sila.
