Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Knihy a knižné hrdinky a hrdinovia ma sprevádzajú od útleho veku. Dodnes si presne pamätám vôňu knihy (z roku vydania 1968 Winnetou), ktorú som čítala ako 11 ročná a s napätím som sledovala príbehy červených a bielych bratov. Nezabudnuteľné boli i chvíle ktoré som prežívala s Alfredom Hitchcockom a Tromi pátračmi... S pribúdajúcimi rokmi pribúdali aj prečítané knihy počnúc románmi od Juliette Benzoni, cez sci-fi a fantasy ako Stopárov sprievodca galaxiou, či Hra o tróny až po krimi (najmä severské). Knihy a knižní hrdinovia ma sprevádzajú celý život, mám okolo seba veľa priateľov, ktorí knihy tiež milujú a tak sa často stáva, že keď sa stretneme "nestihneme" si všetko povedať :-) .
Mám zopár prianí a jedno z nich je, aby som mala dostatok času a dobrý zrak, na ďalšie knižné príbehy.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Opäť som sa "preniesla" do mesta Anjelov - "místa, kde umírá nevinnost a kde se rodí démoni."
V 13 časti nás Chris Carter poučí že: "nestvůry - ty, které vám můžou skutečne ublížit - existují. Ale nejsou to stíny, co číhají vzadu ve skříni, neschovávají se pod postelí, nebo v lese. A nevycházejí ven jenom v noci. Ne skuteční netvoři - ti, co vám můžou opravdu ublížit... ti, co vás dokážou opravdu vyděsit - jsou daleko blíž, než si myslíme. Jsou všude kolem nás."
My čo poznáme tvorbu Chrisa Cartera už vieme, že jeho príbehy sú dobre prepracované, plné napínavých zvratov a že od začiatku do konca nás autor dokáže udržať v napätí. Inak tomu nie je ani v tejto knihe. Príbeh má síce pomalšie tempo a je "menej hrôzostrašný" ako jeho predošlé knihy, ale Carter dokázal aj tak vybudovať napínavú atmosféru a do detailov rozvinul všetko tak precízne, že mi z každej stránky prebiehal mráz po chrbte. Vyšetrovanie na mňa pôsobilo realisticky, k postavám mám už dávno vybudovaný "vzťah" a hoci som sa snažila odhaliť páchateľa, moje mozgové bunky na Huntera nemajú :-). Carter je pre mňa záruka napínavej zábavy, takže milovníkom krimi ju môžem len odporúčať. Čo dodať na záver? Opisy v knihe nie sú vhodné pre maloletých a citlivých čitateľov.
Máte radi knihy ktoré Vám odhalia pravdu/mýtus z krimináliek? Aj taká je na trhu. No žiadne senzácie okolo prípadov ako Kramný tu nenájdete.
Kniha „Tady Vorel, pitevna“ od Blanky Kubíkovej v spolupráci so súdnym lekárom Františkom Vorlom bola pre mňa zaujímavým pohľadom do sveta súdneho lekárstva a forenzných vyšetrení. Autorka ma vtiahla do odborného života pána docenta, ktorý sa nebojí poodhaliť rúško tajomstva súdnych vyšetrení - aj mediálne známych - a podeliť sa o svoje skúsenosti s neobvyklými či zložitými prípadmi. Autorovo rozprávanie je obohatené o otázky novinárky Blanky Kubíkovej, na ktoré by sa bežný čitateľ mohol pýtať.
Kniha je rozdelená do niekoľkých kapitol, ktoré sa zaoberajú rôznymi témami súvisiacimi s forenzným vyšetrovaním. Dozvedela som sa čo to o histórii súdneho lekárstva, metodológii pitvy, rôznych typoch zranení a príčinách smrti, ktoré sú dôležité pre právny systém. Zaujímavé sú aj skutočné prípady, s ktorými sa Vorel ako odborník stretol, a ktoré ilustrujú, ako môže byť práca súdneho lekára fascinujúca, ale zároveň aj psychicky náročná.
Kniha obsahuje aj pasáže o bezpečnosti a prevencie na cestách, v ktorých autori poukazujú na dôsledky nedbanlivosti na cestách. Tieto časti ma donútili zamyslieť sa nad svojím občasným nepoužívaním bezpečnostných pásov v aute a dodržiavaním rýchlosti. Zvlášť silné momenty prichádzajú vo chvíľach, keď pán Vorel hovorí o zraneniach spôsobených domácimi zvieratami. A nie sú to len zranenia ktoré spôsobujú psy. Tieto pasáže sú nielen informatívne, ale aj emocionálne.
Záver knihy je venovaný osobnému životu docenta Vorla, jeho štúdiu, rodine, koníčkom a pod.
Myslím si, že táto kniha, dokáže zaujať široké spektrum čitateľov od tých, ktorí majú záujem o kriminológiu a forenzné vedy, až po laikov, ktorí chcú nahliadnuť do tajomstiev pitevne. Ak teda patríte aj vy medzi fanúšikov true crime, či bežných detektívok, táto knižka Vám rozšíri trošku znalosti a usmerní Vaše predstavy o práci súdnych lekárov (nie patológov), ktoré sú často skreslené filmovými a knižnými drámami.
Tak tento poľský autor, údajne prekonal Stephena Kinga a jeho knihy sú hitmi na poľskom trhu - nuž kúpila som, prečítala som a napíšem svoje pocity.
"Naozaj? Za to že som toto dokázala prečítať si zaslúžim medailu!"
Zo začiatku to vyzeralo sľubne no s pribúdajúcimi stranami už to bolo horšie a horšie. Dej je plný nereálnych zvratov, kde sa deje všetko a nič. Autor napchal do príbehu všetko možné, no práve ten mix nezmyslov spôsobil, že príbeh nedržal pohromade. Aby som sa vyhla zívaniu pri čítaní, musela som niektoré kapitoly, ktoré sa snažili kopírovať Dana Browna preskakovať.
Remigiusz Mróz sa snažil šokovať čitateľa najskôr vraždou starca na tatranskom vrchu Giewont, aby nás potom "zobral" do Bieloruska, Ruska, väzenia Čorny delfine ďalších absurdít. A naozaj ma šokoval - po všetkom tom mučení pri výsluchu u "tajných" a bitkách vo väzení si Frost s vyrazenými zubami vychutnával škoricové žuvačky... to fakt?
A potom ten "geniálny plán" úteku z väzenia, či únik z ruskej dodávky... To už nebolo ani smiešne, len som žasla, že niekto toto napísal a ešte je považovaný za populárneho a plodného autora.... vlastne teraz sa tomu už smejem.
Postavy sú bez charakteru, úplne nerealistické, ich správanie je iracionálne a hlúpe. Ani po 400 stranách som si ich neobľúbila. Nepomáhajú tomu ani infantilné dialógy, ktoré sa opakujú, najmä keď Frost pri každej príležitosti narážal na to, ako by sa so svojou "partnerkou" novinárkou Olgou, vyspal.
Celý tento príbeh je znôška nezmyslov a tak si veľkými písmenami značím: OD REMIGIUSZA MRÓZA SI UŽ NIČ NEKUPOVAŤ ANI NEČÍTAŤ!
"Prečo neodídeš aj ty?"
Kniha "Tajomstvá Kočnerovej knižnice" od Tomáša Madleňáka sa zaoberá kontroverznou postavou slovenského podnikateľa Mariana Kočnera a jeho vplyvom na slovenskú politiku a spoločnosť. Autor v nej skúma Kočnerovu osobnosť, jeho podnikateľské aktivity, a predovšetkým jeho vzťah k médiám a právnemu systému.
V knihe sú analyzované rôzne aspekty Kočnerovho života, vrátane jeho zapojenia do závažných mafiánskych praktík a korupcie. Autor sa v nej snaží rozkrývať, akým spôsobom Kočner manipuloval s informáciami a používal knižnicu dokumentov a materiálov na získavanie moci a vplyvu.
Okrem toho nám autor ukazuje aj pohľad na zložitý svet slovenského novinárstva a politických vzťahov, pričom si kladie otázky o etike, spravodlivosti a médiách. Madleňák sa snaží poskytnúť čitateľom hlboké a kritické pochopenie situácie, ktorá mala významný dopad na slovenskú spoločnosť a jej demokratické inštitúcie.
Cieľom autora je upozorniť na dôležité otázky týkajúce sa transparentnosti, zodpovednosti a úlohy jednotlivca v systéme, ktorý môže byť zneužívaný mocnými. Tajomstvá Kočnerovej knižnice je kniha ktorá poukazuje aktuálny a relevantný pohľad na udalosti a okolnosti, ktoré formovali súčasnú slovenskú históriu.
"Samotný Kočner nám nechal odkaz, že zlo, ak je ignorované a je mu umožnené nekontrolovane rásť, sa nakoniec môže dotknúť každého z nás.
Stručne zhrnúť túto trilógiu ktorá sa zaoberá témami prežitia a sebaobetovania je takmer nemožné. Prvá časť -Priechod- ma hneď na začiatku pohltila a aj napriek niektorým drobným výhradám som sa rozhodla pokračovať v čítaní, pretože som túžila zistiť, kam sa bude príbeh uberať. Dvanástka sa vyznačuje dynamickými akčnými scénami, ktoré striedajú pomalšie momenty, v ktorých autor umožňuje preskúmavať emócie jeho obrovského množstva postáv.
Croninov štýl písania počas celej trilógie zostáva poetický a nádherný, pričom má osobitný talent na zobrazenie hrôzy sveta prostredníctvom detailných, hoci až rozťahaných opisov. Tieto opisy občas spomaľovali tempo a pôsobili na mňa ako prázdna výplň, ktorá nezapadala do prebiehajúceho deja. Napriek tomu ma naďalej fascinovali časti príbehu, ktoré sa odohrávali v "súčasnosti".
S pribúdajúcimi kapitolami záverečnej časti Mesto zrkadiel som bola menej spokojná. Samotný záver v ďalekej budúcnosti je na pováženie - nemôžem sa zbaviť dojmu, že Cronin sa rozpísal do "krajností" a tak písal kým mu nedošiel papier a tuha v pere. Celkovo však tento príbeh o utrpení a strate, arogancii a smrti, ale aj o nádeji a "znovuzrodení" hodnotím dobre. Cronin vytvoril jedinečný svet s komplexnými postavami s ktorými som cítila empatiu - aj k negatívnym postavám. Skúmanie vzťahov medzi prítomnosťou a budúcnosťou, a prechádzanie rôznymi časovými líniami a perspektívami mi umožnilo vidieť svet z mnohých rôznych uhlov a to zvládol na výbornú.
Na záver: či odporúčam túto trilógiu? Ak hľadáte príbeh, ktorý kombinuje prvky dystopickej literatúry, hororu a sci-fi a ponúka fascinujúci príbeh o pandémii, ktorá premení ľudí na vampírov, a skúmaní prežitia ľudstva v tejto novej realite - tak áno.
Po prečítaní prvej časti som túžila zistiť, kam sa bude príbeh uberať. Dvanástka sa vyznačuje dynamickými akčnými scénami, ktoré striedajú pomalšie momenty, v ktorých autor umožňuje preskúmavať emócie jeho obrovského množstva postáv, no keďže je ich veľa niekedy je ťažké s nimi držať krok. Napriek tomu Cronin vytvoril zaujímavý svet, ktorý opísal spôsobom, ktorý sa odlišuje od väčšiny postapokalyptických románov o prežití. Dala by som vyššie hodnotenie, keby príbeh nebol tak bolestivo pomalý.
Čo by sa stalo, keby sa šialený experiment vymkol spod kontroly a zmenil Zem na miesto, kde by bol ľudský druh potravou?
Cronin má talent, ale príbeh Priechod spomaľoval scénami vo forme suchých správ a denníkov čím sa stovky strán deja priam plazili slimačím tempom. Prvá tretina príbehu ma nadchla, emócie, živé postavy, ktoré si ma okamžite získali, všetky tie "napínavé" situácie, ktoré vedú k apokalypse, to všetko ma presvedčovalo, že držím v rukách knihu ktorej dám vysoké hodnotenie. Ak by táto časť bola samostatná kniha dávam jej plný počet.
No akonáhle sa dej preniesol do postapokalyptickej budúcnosti, ktorú som nepovažovala za príliš zaujímavú, nadšenie začalo klesať. Postavy, ktoré si ma v úvode získali už neboli v popredí príbehu a boli nahradené novými, nie veľmi pútavými postavami žijúcich v prvej kolónii. Pri fádnych scénach som strácala sústredenie a "vypínalo ma". Kým ma v prvej tretine knihy opisný štýl písania uplne pohltil a ja som sa plne sústreďovala na detaily, v polovici príbehu mi začal pripadať únavný a vyčerpávajúci - venuje sa tu aspektom, ktoré sa mi zdajú nadbytočné, nikam dej neposúvajú.
Dielo obsahuje veľa vynikajúcich momentov, kde Cronin skvele opisuje prechod zo sveta ktorý poznám, do sveta, kde sa človek mení na netvora, a prechod od zúfalstva k nádeji. Avšak počas písania sa autor až príliš sústredil na vývoj postáv, čím narušil dynamiku zápletky. Chápem, že každý dobrý príbeh vyrastá z postáv, ale tu akoby zabudol že tempo príbehu je tiež dôležité - tieto aspekty by mali byť vyvážené. Aj preto je pre mňa ťažké hodnotiť toto dielo ako celok.
Autor ma však svojou tvorbou zaujal, a preto chcem vedieť, ako "toto" skončí.
Aj keď Priechod nebude moja najobľúbenejšia postapokalyptická kniha, som pripravená prečítať si aj zvyšok série!
"V pekle je vyhradené miesto pre ženy, ktoré nepomáhajú iným ženám."
Príbeh začína relatívne jednoducho. So zdanlivo bežnej jazdy autom dvoch neznámych ľudí, ktorí sa rozhodli, že si náklady na cestu rozdelia na polovicu sa pomaly stáva lahodne nepredvídateľný príbeh s množstvom falošných stôp, kedy som si už už myslela že teraz som na to "kápla". Autor odborne stiera hranice medzi skutočnosťou a fikciou prostredníctvom Charliných halucinácií a manipuláciou a klamstvami zo strany Josha. Relatívne jednoduchá zápletka o vražde, únose, Štokholmskom syndróme, filmoch vo vašej hlave, pomste a hľadaní pravdy spred doby mobilov a internetu vo mne vyvolávala paranoju; čo je skutočné a čo je ilúzia?
Počas čítania som bola naklonená k vyššiemu hodnoteniu, no ku koncu knihy došlo k niekoľkým vývojom deja, pri ktorých som zastonala. Aj
napriek sklamaniu so záveru, bol však príbeh ako celok celkom dobre spracovaný a ja som si tú jazdu v sivom Pontiacu Grand AM v tú noc užila - a prežila som :-)
hororový román o skupine spisovateľov, ktorých bežná propagácia ich tvorby sa zmení na zúfalý boj o prežitie.
Oceňujem Scottov úžasný talent ako vie pracovať so slovami a prebúdzať predstavivosť. Moc, ktorú majú jeho slová nad čitateľom je hmatateľná, autor dokázal v určitých častiach knihy prerfektne vizualizovať príbeh. No práve tie opisy, ktoré ja veľmi oceňujem a chválim, boli pre dej absolútne zvytočné. Cez 460 strán vo mne vyvolalo zmiešané pocity. Pri čítaní som mala pocit že mám v rukách dve rôzne knihy, ktoré sa niekde v polovici spojili.
Osobne veľmi nevyhľadávam hororovú literatúru, väčšie "nervy" prežívam pri psychotrileroch, detektívkach či true crime. A pri tejto som pociťovala "mrazenie" iba v okamžikoch, keď som čítala o "počiatkoch" domu a jeho obyvateľkách sestrách Finchových.
Prológu dávam najvyššie hodnotenie, potom ide zápletka dolu vodou. Postavy v knihe mi nijako zvlášť neboli sympatické; Moorová otravne agresívna feministka (s**čka mužskej fantázie), Slaughter morálne zmätený kresťan, či egomanický podnikateľ Wainwright; a tak asi nikoho neprekvapí, že ma ich osud veľmi netrápil. Poväčšine dej plynie pomaly - práve tá prvá pomalšia polovica knihy sa mi páčila (áno tá ktorú som v úvode tak pochválila) - až s blížiacim sa záverom síce príbeh naberá tempo (priamo úmerne s násilím) s cieľom vyvolať u čitateľa strach, no vy už tušíte čo príde.
To absurdne dianie, išlo okolo mna ako prechadzajuci vlak, ktory ma tlakovou vlnou sice ofukol, ale neprenikol hlbsie, iba sa po mne skĺzol, nevyvolal strach, zavahanie, nepresvedcil ma, nedokazala som mu uverit a tak len presvisťal okolo mna... aby potom zvirené casti príbehu pomaly sadli na zem a ja zaprasena sa pýtam: Wo co go?
A potom zaverecne slova v epilógu: "Mam dojem, ze jsem měla z pekla stesti, S tvou pomocí Same, jsem z toho domu vyvázla."
The end.
V každej z 560 strán hustlo napätie viac a viac a príbeh ma celkom pohltil a nútil ma zamyslieť sa aj spochybňovať môj zmysel pre spravodlivosť a morálku.
V tomto príbehu autor kladie veľmi zaujímavú otázku o rozdiele medzi spravodlivosťou a pomstou a o tom, čo by ste "mohli" urobiť, aby ste pomstili milovaného človeka. Nezvyčajný príbeh s veľkým množstvom postáv, ktoré sú starostlivo vykreslené a každá z nich má svoj vlastný motív a tajomstvo - zločiny, ktoré zostali nepotrestané. M.J. Arlidge poukazuje na dôležité témy ako odpustenie, či zlyhanie systému a osobné vendety, ako môže túžba po pomste viesť k ďalšiemu násiliu. Probačný úrad má jednoznačne povinnosť chrániť tých, ktorí si odpykali čas za svoje zločiny, ale Arlidge v tejto knihe ukazuje pohľad z perspektívy rodín obetí (a nielen ich), ktorých často takýto druh trestu neuspokojí. V tomto napínavom kriminálnom thrilleri je vidieť veľký "pokrok" v písaní (oproti prvým knihám zo série s Helen Grace) kapitoly sú dostatočne dlhé, bohaté na emócie a dramatické situácie, pri ktorých som zadržiavala dych a počas čítania sa moje sympatie dosť často menili. Myslím si, že autor odviedol skvelú prácu.
Oko za oko je ostrý, trýznivý, provokujúci thriller, ktorý Vás prinúti k zamysleniu: Kto si zaslúži spravodlivosť? A kto má o nej rozhodovať?
Prečítajte si ak máte radi tento druh príbehov, nebudete sklamaní.
