Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Volám sa knihomoľ. Nie, nie je to diagnóza (zatiaľ), ale životný štýl! Knihy sú moja vášeň, oddych aj adrenalín v jednom. Milujem True crime – ak je v názve sériový vrah, som tam prvá. Detektívky, trilery, napínavé akčné príbehy? Áno, prosím! Mysteriózne, horory, fantasy, sci-fi? Prečo si vyberať, keď môžem mať všetko?
Čím zamotanejšia zápletka a záhadnejšie nitky deja, tým viac si užívam ich rozpletanie. Záver príbehu je pre mňa niečo ako odmena za intelektuálny maratón – potím sa spolu s vyšetrovateľmi a aj ja mám výslužku: čitateľskú katarziu.
Som úplne závislá na knižných sériách – Sam Porter, Sebastian Bergman, Robert Hunter, Maarten S. Sneijder či Kim Stoneová sú moji literárni kamoši. Oni vyšetrujú vraždy, ja vyšetrujem, kedy stihnem prečítať ďalší diel. A ak sa pýtate, kde ma nájdete – skúste najbližšie knihkupectvo, knižnicu, gauč s dekou... alebo hoci len nasledujte stopy knižného prachu.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Pasažéři majú všetky ingrediencie vzrušujúceho thrilleru výborný námet, napätie, zaujímavé postavy a zvraty, ktoré prichádzajú až do konca. Práve rôznorodosť postáv robí celý príbeh takým návykovým, pretože takmer nikto nie je tým, kým sa na prvý pohľad zdá byť. Vždy, keď som si myslela, že už viem, kam Marrs smeruje, vytiahol ďalšiu informáciu a moje pekne poukladané teórie som mohla zase zbierať zo zeme.
Ale autonómne autá sú nakoniec možno tou najmenej desivou časťou knihy.
Marrs sa dotýka oveľa nepríjemnejších vecí straty súkromia, slepej dôvery v technológie, manipulácie informáciami a predovšetkým mentality davu na sociálnych sieťach. Stačí niekoľko údajov, fotografia, útržok minulosti či dobre podaná informácia a tisíce úplne cudzích ľudí majú zrazu pocit, že vedia, kto ste. A čo je ešte horšie že majú právo vás súdiť.
Veľmi nezvyčajná psychologická štúdia. A neskutočne drsná.
Hammesfahrová výborne pracuje s psychológiou postáv, predovšetkým samotnej Cory. Nečakala som klasickú detektívku páchateľa predsa poznáme od prvých strán , ale až takúto pitvu ľudskej psychiky som rozhodne nečakala.
Ak by som mala knihu vystihnúť jediným slovom, bolo by to CHAOS.
Minulosť sa mieša s prítomnosťou, spomienky s tým, čo sa možno naozaj stalo, jednotlivé kúsky pravdy sa objavujú, miznú a menia význam. Miestami som mala pocit, že sa v tom všetkom strácam. Lenže čím viac som o tom premýšľala, tým viac mi ten chaos k príbehu sedel. Pretože Cora sama je chaos človek poskladaný z traumy, strachu, viny, potlačených spomienok a udalostí, ktoré si jej myseľ celé roky upravovala tak, aby s nimi vôbec dokázala žiť.
A čitateľ nemá pohodlie nezúčastneného pozorovateľa. Autorka ho do toho zmätku jednoducho hodí spolu s ňou.
Je to miestami riadne psycho. Drsné, nepríjemné a psychicky ťaživé. Napriek tomu alebo možno práve preto neskutočne čítavé. Chcela som vedieť, čo sa v Corinej minulosti skutočne odohralo a kde sa medzi všetkými úlomkami spomienok ukrýva pravda.
Hríšnice určite nebudú knihou pre každého. Vyžadujú pozornosť, trpezlivosť a ochotu chvíľami tápať spolu s hlavnou postavou. Ale ak máte radi temné psychologické romány, ktoré sa nesústredia iba na zločin, ale predovšetkým na to, čo všetko sa musí odohrať v ľudskej mysli, aby k nemu vôbec došlo, za tú námahu stoja.
Pretože tu nie je najdesivejšia otázka kto.
Ani ako.
Ale čo všetko sa môže s človekom stať, kým prekročí hranicu, o ktorej si myslel, že ju nikdy neprekročí.
Hmm... počas čítania a vlastne aj po dočítaní vo mne zostal zvláštny pocit neuspokojenia.
Pritom ingrediencie boli namiešané správne. Tajný víkendový pobyt, kde sa deti odsúdených sériových vrahov môžu konečne ocitnúť medzi ľuďmi, ktorým nemusia vysvetľovať svoje traumy. Izolované miesto. Nedôvera. Vražda. A podozrenie, že jablko možno predsa len nepadlo ďaleko od stromu.
Lenže správne ingrediencie ešte automaticky neznamenajú dobre dochutený príbeh. A tento zostal pre mňa akýsi nemastný-neslaný.
Niektoré časti boli navyše zbytočne mätúce. Príbeh sledujeme z pohľadu dvoch postáv a kým mi jednotlivé kapitoly a ich súvislosti začali poriadne zapadať do seba, musela som sa prehrýzť približne až k tristotej strane. A to je na thriller pomerne dlhé čakanie na moment, keď si poviem: Aha! Tak preto...
Napriek počiatočným rozpakom však Vazquezová postupne vytvorila pútavú, hoci pomalú jazdu. Problém bol, že mi v nej stále niečo chýbalo.
A myslím, že už viem čo.
Ľudia.
Pri námete, ktorý stojí na traumách detí sériových vrahov, som čakala oveľa hlbšiu psychologickú sondu. Ktorákoľvek z časových línií mohla dostať viac priestoru, postavy mohli byť prepracovanejšie a ich vnútorné svety bolestivejšie, komplikovanejšie, živšie. Pretože keď napokon začali bojovať o život, uvedomila som si nepríjemnú vec nezáležalo mi na nich natoľko, ako by malo.
A to je pri príbehu postavenom práve na ľudských traumách premárnená príležitosť.
Vazquezová si síce na záver pripravila niekoľko zvratov, ktoré som nečakala, a za tie jej body rozhodne dávam. Lenže prekvapenie na posledných stranách už nedokázalo napraviť to, čo mi chýbalo počas predchádzajúcich stoviek.
A tak po dočítaní namiesto nadšenia zostalo skôr jedno veľké:
Škoda.
Pretože Klub odsouzených mal námet, z ktorého sa dal vytvoriť poriadne temný psychologický thriller. Myšlienka bola výborná, ingrediencie pripravené, dokonca aj zopár prekvapení sa našlo.
Len tomu celému chýbalo korenie.
Smutne teda konštatujem:
Zaujímavá zápletka. Slabé prevedenie.
Výborne napísaný príbeh ktorý u mňa spustil smršť emócií. Hnev. Ľútosť. Znechutenie. Bezmocnosť. Smútok. Chvíľami som Simona nenávidela, vzápätí mi ho bolo ľúto a o pár strán neskôr som mala opäť chuť knihou po ňom hodiť. Marrs ma nútil meniť pohľad na postavy podľa toho, akú ďalšiu časť pravdy mi práve dovolil vidieť.
John Marrs si ma svojím štýlom získal už druhýkrát. Baví ma, ako dokáže rozobrať človeka takmer na súčiastky, ukázať jeho slabosti, sebaklam, chyby aj ich dôsledky a pritom čitateľovi nediktovať, koho má odsúdiť a komu odpustiť. Ak máte radi príbehy, ktoré sú skôr pitvou ľudských charakterov než naháňačkou za dejovými zvratmi, toto vám môžem odporučiť. Nie je to príjemná pitva ale o to zaujímavejšie je sledovať, čo všetko pri nej Marrs odkryje.
John Marrs vytvoril nezvyčajný a zároveň znepokojivo uveriteľný svet, v ktorom jednoduchý test DNA dokáže človeku nájsť ideálneho partnera na základe génu spriaznenosti. Stačí poslať vzorku a čakať, či niekde na svete existuje vaša genetická zhoda.
A ľudia čakajú. Hľadajú. Dúfajú.
A keď ju nájdu, sú neraz ochotní zahodiť život, ktorý dovtedy žili, pretože niekde za rohom predsa čaká ten pravý. Ten vedecky potvrdený. Ten, ktorého im vybrala DNA.
Práve tu ma kniha začala baviť najviac. Nie ako príbeh o hľadaní dokonalej lásky, ale ako celkom nepríjemné zrkadlo ľudskej nespokojnosti. Akí sme ako ľudské bytosti chamtiví. Ako ľahko dokážeme spochybniť to, čo máme, len čo nám niekto sľúbi, že by mohlo existovať niečo lepšie. A postavy tejto knihy sú kvôli tejto vidine schopné naozaj všeličoho. Miestami až bizarného.
Od začiatku sledujeme päť rôznych osudov Mandy, Christophera, Jade, Nicka a Ellie. Niektorí lásku hľadajú, iní ju už našli, ďalší žijú vo vzťahoch či manželstvách. A potom do ich životov vstúpi výsledok testu. Páčilo sa mi, ako odlišne Marrs jednotlivé príbehy rozohral. Každá postava ukazuje inú stránku toho istého fenoménu a pri každej sa postupne vynára ďalšie „A čo ak...?“ Vôbec som netušila, kam jednotlivé línie povedú, a práve preto o nich nechcem prezrádzať viac. Oveľa väčšia zábava je objavovať ich bez akejkoľvek prípravy.
O tejto knihe sa už čo-to popísalo, ale úspešne som sa tomu vyhýbala, takže som vôbec netušila, do čoho idem. A prvé stránky ma presvedčili, že som možno natrafila na poriadne dobrý psychologický triler. Nuž... chvíľu som si to naozaj myslela. Na niektoré veci vás totiž nepripraví ani anotácia, ani recenzie, ani dostatočne bohatá fantázia.
A pritom Verity začína naozaj dobre.
Prvá štvrtina ma vtiahla prakticky okamžite. Záhada fungovala, napätie sa postupne stupňovalo a boli tu pasáže, pri ktorých mi nebolo práve príjemne. Hooverová vie vytvoriť pocit, že v dome niečo nesedí, že za ďalšími dverami čaká niečo, čo možno ani nechcete vidieť. A za toto jej body bez váhania dávam.
Najzaujímavejšou postavou je jednoznačne Verity. Autorka ju skonštruovala tak, aby som ju postupne nenávidela každou ďalšou stránkou o trochu viac. A fungovalo to dokonale.
Potom som však začala premýšľať.
A to bol problém.
Pretože čím viac som nad zápletkou uvažovala, tým viac sa mi rozpadala pod rukami. Predstieranie stavu, v akom sa Verity údajne nachádza, som jednoducho nedokázala prehltnúť. Lekári, zdravotné sestry, špecialisti, vyšetrenia... a nikto nič? Verity zrejme nebola iba úspešná spisovateľka, ale vo voľnom čase absolvovala aj tajný herecký kurz pre pokročilých.
A potom je tu Lowen a Jeremy.
V dome sa dejú čoraz desivejšie veci, postupne sa objavujú skutočnosti, nad ktorými by sa normálnemu človeku zastavil rozum, ale naši hrdinovia majú, našťastie, jasno v prioritách.
Sex.
Pretože keď sa nachádzate v dome plnom traumy, podozrení, tajomstiev a jednej veľmi zvláštnej ženy, ktorá možno je a možno nie je tým, čím sa zdá byť, čo iné by ste asi tak robili?
Práve romanticko-erotická línia mi prišla ako najslabšia časť knihy. Podľa mňa by príbeh fungoval omnoho lepšie bez nej alebo aspoň bez množstva sexuálnych scén, ktoré pre samotnú zápletku nemajú takmer žiadny význam. Namiesto zvýšenia napätia mi ho pravidelne prerušovali.
A potom prišli odtlačky zubov na ráme postele.
Tu sa musím autorke ospravedlniť. Niekoľko riadkov som skutočne neprečítala.
Oči sa mi totiž pretočili tak ďaleko dozadu, že som chvíľu videla vlastný mozog.
A nech som následne nad celou záležitosťou premýšľala akokoľvek poctivo, stále som neprišla na technický postup, ktorým sa daný výkon realizuje. A možno je lepšie, že som to vzdala. Niektoré literárne záhady majú jednoducho zostať nevyriešené.
A potom prišiel záver a veľké „A čo ak bolo všetko inak?“
Lenže namiesto toho, aby mi posledný zvrat vyrazil dych a prinútil ma spätne prehodnotiť celý príbeh, vo mne vyvolal skôr pochybnosti, či sa autorka nesnažila na poslednú chvíľu spochybniť niečo, čo dovtedy sama veľmi usilovne budovala.
Nepresvedčil ma.
A možno práve tu je môj najväčší problém s Verity. Kým som čítala, napätie fungovalo. Keď som nad tým začala premýšľať, prestalo.
Takže prečo som knihu dočítala?
Pretože napriek všetkým absurdnostiam som chcela vedieť, čo bude ďalej. A to jej uprieť nemôžem. Hooverová ma dokázala držať pri stránkach aj vo chvíľach, keď som jej už neverila ani nos medzi očami.
Môj výsledný dojem?
Verity je pre mňa erotická fikcia prezlečená za napínavý psychologický triler. Trilerový kabát jej pristane. Škoda, že si ho tak často vyzlieka.
„Co bude dál? Důvěra, anebo strach? Krev, anebo dobré víno? Přátelství, anebo svár?“
Čakala som príbeh o upíroch. Dostala som príbeh o ľuďoch. O tých, ktorí sa narodili s túžbou po krvi a bojujú proti nej, aj o tých, ktorí sa narodili ako ľudia a napriek tomu si temnotu vyberú dobrovoľne.
Toto som naozaj nečakala.
George R. R. Martin ma preniesol do roku 1857, na brehy Mississippi, do sveta kolesových parníkov, rozpáleného amerického Juhu, hmly, vína, krvi a nocí, ktoré akoby nikdy nemali skončiť. Abner Marsh, nie práve najúspešnejší majiteľ lodnej spoločnosti, dostane ponuku, aká sa neodmieta. Tajomný a bohatý Joshua York mu ponúkne peniaze na postavenie najkrajšieho a najrýchlejšieho parníka na Mississippi. Má však svoje podmienky. A svoje tajomstvá.
Tak sa zrodí Sen Ockerwee.
A spolu s ním príbeh, ktorý je oveľa viac než len ďalším rozprávaním o upíroch.
Martin sa nespolieha na lacné hororové efekty ani na krvavé scény nahádzané na stránky iba preto, aby čitateľa šokoval. Vytvára hutnú, miestami až snivú atmosféru, ktorá sa okolo vás pomaly zatvára ako hmla nad Mississippi. Dej nikam bezhlavo neuteká. Naopak, necháva vás nastúpiť na palubu, počúvať syčanie pary, cítiť horúčavu amerického Juhu a sledovať rieku miznúcu v tme.
A ja som sa viezla veľmi rada.
Veľkú zásluhu na tom má aj jazyk. Martin sa so slovami dokáže nádherne hrať a český preklad Richarda Podaného je podľa mňa skvelý. Pri niektorých vetách som sa pristihla, že namiesto ďalšieho čítania zastavujem, vraciam sa k nim a jednoducho si ich vychutnávam. A to sa mi pri knihách nestáva až tak často.
Pod gotickou atmosférou sa však postupne otvára omnoho zaujímavejšia rovina.
Martin sa hrá s našou prirodzenou predstavou, že svetlo znamená dobro a tma zlo. Už Byronova báseň She Walks in Beauty, ktorá sa v knihe objavuje, pracuje so svetlom a tmou ako s dvoma časťami jedného celku. Tma v nej automaticky neznamená zlo a svetlo nie je zárukou dobra. A presne túto hranicu Martin postupne rozmazáva aj medzi svojimi postavami.
Čím ďalej som čítala, tým menej som mala pocit, že sledujem boj ľudí proti netvorom. Oveľa viac ma zaujímalo, kto tým netvorom vlastne je.
Jedna z myšlienok knihy mi zostala v hlave:
„Kde není volby, nemůže být ani dobra či zla.“
A práve možnosť voľby je podľa mňa jedným zo základných pilierov celého príbehu.
Ak niekoho ovláda prirodzenosť, ktorej sa nedokáže vzoprieť, môžeme ho posudzovať rovnako ako toho, kto má na výber a napriek tomu si vedome zvolí zlo? Je väčším netvorom bytosť, ktorá bojuje proti vlastnej túžbe po krvi, alebo človek, ktorého k násiliu nenúti vôbec nič?
Martin na tieto otázky nedáva jednoduché odpovede. A práve preto ma bavili.
Joshua York túži svoju prirodzenosť prekonať. Nechce iba existovať. Chce tvoriť, cestovať, milovať, mať priateľov, rozhodovať o vlastnom živote a dokázať, že jeho druh nemusí zostať otrokom „rudej žízne“. Jeho protivníci naopak chápu moc úplne inak ako právo silnejšieho ovládať slabších.
A vtedy sa začína meniť aj význam slova sloboda.
Je skutočne slobodný ten, kto dokáže ovládať druhých? Alebo ten, kto dokáže ovládnuť predovšetkým sám seba?
Aj preto pre mňa samotný parník postupne prestal byť iba kulisou. Sen Ockerwee sa stáva symbolom možnosti, že dva zdanlivo nezlučiteľné svety môžu existovať vedľa seba. Joshua hovorí, že sa bude plaviť „na ostří břitvy mezi nocí a dnem“.
Neskôr však príde ďalší, omnoho temnejší obraz:
„Mezi dnem a nocí se valí řeka krve a překročit ji není lehké.“
Práve tieto dve vety podľa mňa nádherne vystihujú celý román.
Na jednej strane stojí nádej, že medzi nocou a dňom možno postaviť most. Na druhej stáročia strachu, násilia a nedôvery, ktoré oba svety oddeľujú.
Sen Ockerwee pláva po rieke Mississippi, ale jeho skutočná cesta vedie po hranici medzi dňom a nocou a tú oddeľuje rieka oveľa nebezpečnejšia: rieka strachu a krvi.
A potom je tu Abner Marsh.
Práve jeho vzťah s Joshuom dodáva príbehu srdce. Ich priateľstvo nevzniká okamžite ani bez pochybností. Buduje sa cez nedôveru, strach, spoločné zážitky a predovšetkým rozhodnutia. Marsh pritom nie je žiadny uhladený hrdina bez chyby. A možno práve preto pôsobí tak ľudsky.
Keď príde chvíľa, v ktorej musí zvážiť vlastné bezpečie proti tomu, čo považuje za správne, jeho jednoduché:
„Takový riziko člověk někdy musí přijmout.“
povie o jeho charaktere viac než stránky veľkých hrdinských prejavov.
A možno práve v tom som našla to, čo sa mi na Sne Ockerwee páčilo najviac.
Najväčším víťazstvom tu nie je poraziť netvora. Je ním rozhodnúť sa, že sa ním nestaneme.
George R. R. Martin napísal upírsky román, ktorý ma paradoxne prinútil premýšľať predovšetkým o ľudskosti. O slobodnej vôli, strachu, predsudkoch, moci, priateľstve a o tom, či nás definuje to, čím sme sa narodili, alebo to, čím sa rozhodneme byť.
Čakala som krv, tesáky a horor.
Dostala som Mississippi zahalenú hmlou, nádherné parníky, gotickú melanchóliu, priateľstvo dvoch úplne odlišných bytostí a príbeh, v ktorom hranica medzi človekom a netvorom neleží medzi dňom a nocou.
Leží v rozhodnutiach, ktoré robíme.
A presne preto bol Sen Ockerwee pre mňa takým nečakaným a krásnym čitateľským prekvapením.
Ako samostatnú knihu hodnotím 4*, ale ak mám hodnotiť túto knihu ako 13 diel série tak dostáva 1*. Prečo?
Na príbehu ma najviac zaujalo zrkadlenie osudov Kate a Rachael. Obe v očiach svojej komunity „zlyhali“, obe porušili jej prísne pravidlá a napokon odišli. Každá sa však vydala úplne inou cestou. Práve toto prepojenie dodáva prípadu osobnejší rozmer a zároveň núti Kate konfrontovať sa s vlastnou minulosťou.
Príbeh je pretkaný flashbackmi do obdobia, ktoré Rachael prežívala so svojou najlepšou kamarátkou Lorettou. Postupné odhaľovanie minulosti, spleť klamstiev a tajomstiev udržiavali moju pozornosť a dej graduje do finále, ktoré dokáže zmeniť pohľad na udalosti zo začiatku knihy.
Ak by som Strmý pád hodnotila ako samostatnú detektívku, bola by som spokojná. Problém nastáva vo chvíli, keď ju hodnotím ako trinástu časť série.
Po trinástich knihách už totiž autorkin rukopis poznám až príliš dobre. To, čo ma kedysi dokázalo prekvapiť, dnes skôr očakávam. Linda Castillo píše pútavo, vie vystavať atmosféru, pracovať s napätím aj vytvoriť zaujímavý kriminálny prípad. Čoraz silnejšie však cítim, že jej séria nežije spolu so svojimi postavami skôr okolo nich vytvára stále nové prípady.
A práve to mi začína prekážať najviac.
Osobný vývoj hlavných postáv je veľmi pomalý, miestami mám dokonca pocit, že prešľapujú na mieste. Vedľajšie postavy, ktoré poznám už celé roky, zostávajú prevažne kulisou a objavia sa najmä vtedy, keď ich Kate potrebuje pri vyšetrovaní. Po trinástich dieloch by som od série očakávala, že Painters Mill nebude iba miestom ďalšej vraždy, ale svetom, ktorého obyvatelia sa spolu s príbehmi menia.
A potom je tu recyklovanie motívov. Ďalšie tajomstvo, ďalší človek blízky Kate, ďalšie odhalenie, že niekto nie je tým, za koho ho považovala... V takom malom meste začína byť koncentrácia zločinu, klamstiev a pochybných charakterov taká vysoká, že Painters Mill by už pomaly potrebovalo vlastnú pobočku FBI.
Tentoraz ma navyše vyrušili aj drobné nelogickosti. Napríklad telefonický kontakt Rachael s Lorettou vo mne vyvolal otáznik, keďže práve pravidlá používania telefónov v amišskej komunite autorka v predchádzajúcich dieloch pomerne dôsledne vysvetľovala. Sú to detaily, ale keď človek číta sériu postupne, začne ich jednoducho vidieť.
A tak som sa dostala do zvláštnej čitateľskej situácie: Linda Castillo ma stále baví, ale jej séria ma začína unavovať. Jednotlivé prípady fungujú, knihy sa čítajú ľahko a napätie autorka vytvárať vie. Len už od nej po trinástich dieloch nechcem ďalšiu variáciu toho, čo som čítala predtým. Chcem, aby sa pohli postavy. Aby dostali priestor aj ľudia okolo Kate. Aby ma Painters Mill dokázalo prekvapiť niečím iným než ďalším zločinom a ďalším tajomstvom.
No nič. Čo mám v poličke, to dočítam.
Castillo je dobrá spisovateľka. O tom ma trinásť prečítaných kníh presvedčilo. Teraz by ma ešte mala presvedčiť, že vie napísať aj sériu, ktorá sa spolu so svojimi postavami skutočne vyvíja.
Tentoraz Linda Castillo výrazne mení zaužívanú schému série. Nejde o klasické vyšetrovanie vraždy ani o hľadanie páchateľa. Oveľa väčší priestor dostáva minulosť Kate, jej policajné začiatky a dôvod, prečo sa po rokoch vrátila do Painters Mill. Práve tieto informácie ma na knihe zaujali najviac.
Prvýkrát som mala pocit, že autorka obrátila zaužívané roly. Tentoraz nie sú Amiši tými, ktorí potrebujú pomoc zvonka. Naopak práve oni sa bez váhania postarajú o človeka z 'anglického' sveta. Je to síce nenápadná zmena, no príbehu dodáva inú dynamiku a zároveň pekne ukazuje, že ľudskosť nezávisí od toho, do akej komunity patríme.
Prvá časť príbehu ma okamžite vtiahla. Policajná naháňačka zasypaná snehovou víchricou mala výbornú atmosféru a vytvorila pocit neustáleho ohrozenia. Keď sa však dej presunul na amišskú farmu, tempo výrazne spomalilo. Chýbala mi klasická policajná práca, výsluchy, zbieranie dôkazov aj postupné skladanie mozaiky prípadu. Hoci vyšetrovanie prebieha mimo Kate, autorka mu venuje len minimum priestoru.
Niektoré situácie na mňa navyše pôsobili málo uveriteľne. Uväznenie Kate a Giny na odľahlej farme, zatiaľ čo Tomasetti funguje ako spojka s vonkajším svetom, som ešte prijala. O to menej presvedčivo na mňa pôsobilo, ako ľahko sa na rovnaké miesto dostali tí, ktorí ich prenasledovali. Práve v takých chvíľach som mala pocit, že napätie vznikalo skôr z rozhodnutí autorky než z prirodzeného vývoja deja.
Napriek výhradám oceňujem, že sa Linda Castillo nebála skúsiť niečo iné. Tento diel síce nepatrí medzi moje obľúbené, no priniesol viac pohľadov do Kateinej minulosti než väčšina predchádzajúcich kníh.
Aspoň som sa na pár hodín preniesla zo súčasných horúčav do zasneženého Ohia. Škoda len, že samotný príbeh vo mne nezanechal taký silný dojem, ako som po jeho sľubnom začiatku očakávala.
Príbeh jedenásteho dielu opäť spája policajné vyšetrovanie s rodinnou drámou a bolestivými tajomstvami minulosti. Téma únosu dieťaťa vo mne vždy vyvoláva silné emócie. Autorka sa tentoraz snažila udržiavať napätie aj tým, že jednotlivé kapitoly označila časom, ktorý uplynul od zmiznutia dievčatka. Na mňa však tento spôsob nefungoval tak, ako zrejme zamýšľala. Namiesto rastúceho napätia som si čoraz viac všímala drobné nelogickosti a kontinuitné chyby, ktoré ma z deja vytrhávali. Miestami som mala dokonca pocit, akoby Linda Castillo pri písaní až príliš dôverovala svojej osvedčenej schéme.
Napriek tomu ma zaujal samotný motív príbehu. Nie je to len detektívka o hľadaní vraha či nezvestného dieťaťa. Je to aj príbeh o tom, ako odsudzovanie, hanba a rozhodnutia prijaté v mene ochrany rodiny môžu zničiť životy nevinných ľudí. Práve táto rovina bola podľa mňa najsilnejšia.
Žiaľ, tentoraz mi to nestačilo. Po jedenástich knihách by som očakávala výraznejší posun hlavných postáv, no Kate, Tomasetti aj ich okolie akoby zostali stáť na mieste. Pocit hanby je prvým dielom série, pri ktorom som mala dojem, že sa autorka s príbehom príliš ponáhľala. Nechýbajú zaujímavé myšlienky ani silná téma, no ich potenciál podľa mňa zostal len čiastočne využitý.
Aj slabší diel ma však neodradí. Painters Mill ešte nepovedalo posledné slovo a ja som zvedavá, čím ma Kate Burkholderová prekvapí nabudúce.
