Založ si u nás profil
Chcete mít pohromadě všechny své recenze? Pochlubit se knihami, které jste četli a podělit se o svůj názor na ně? Vytvořte si u nás veřejný profil.
Založit si profilJe zjavné, že autorka rozumie nie len neurológii, ale aj psychológii čítania, keďže je kniha napísaná tak, že sa dá čítať "na menšie sústa", viete ju odložiť a bez problému sa k nej vrátiť neskôr a kapitoly môžete čítať v poradí podľa záujmu. 100/100!
Táto kniha ma zničila a rozrušila natoľko, že som celý večer chodila po byte ako mátoha. Aj teraz, keď si na ňu spomeniem, sa mi tlačia slzy do očí. Hardy... prečo?
Tess z d'Urbervillovcov sa v mnohom podobá na Hardyho predchádzajúce diela. Tentoraz nám približuje život dojičiek a tvrdú realitu vidieka, ktorá núti rodiny sťahovať sa z miesta na miesto kvôli práci. Fyzická drina bez ohľadu na počasie a okolnosti neobchádzala ani ženy a kapitoly odohrávajúce sa vo Flintcomb-Ash sa veru nečítali ľahko. Hardy preniesol Tessino vyčerpanie a beznádej aj na mňa.
Avšak, najviac ma uchvátilo jedinečné budovanie atmosféry príbehu. To som v Hardyho predchádzajúcich dielach nenašla. Bola som doslova ako na ihlách. Ani osudný incident neopísal dopodrobna. Nechal priestor, aby si čitateľ všetko domyslel sám. Nasledujúca kapitola začala tak nenápadne, že mi aj chvíľu trvalo uvedomiť si, čo sa vlastne stalo.
Rovnako majstrovsky sa pohral aj s koncom. Už niekoľko kapitol predtým som tušila, že sa blíži niečo zlé. Niektoré udalosti Hardy zámerne nedopovedal, a to vo mne vzbudzovalo ešte väčšie napätie. Aj Tess mi zrazu prišla iná. Akoby sa zmierila so všetkým a úplne sa odovzdala osudu.
Najviac sa mi páčilo, ako Hardy vykreslil svoje postavy a poukázal na rozdiel medzi tým, čomu človek verí, a tým, ako napokon koná.
Aký paradox, že muž, ktorý sa považuje za „voľnomyšlienkara“, napokon sám nedokáže prijať Tessinu minulosť?
Aký paradox, že jeho otec farár a matka, obaja hlboko veriaci, sa po odhalení pravdy pozerajú na Tess oveľa vľúdnejšie ako ich vlastný syn?
Aký paradox, že obeťou Aleca a spoločenských predsudkov sa stáva práve dievča s tak čistým srdcom a dobrými úmyslami?
Aký paradox, že rodičia, ľudia, ktorí by mali svoje dieťa chrániť, mu svojimi rozhodnutiami nepriamo spôsobia najväčšie utrpenie?
Hardy tak otvára otázku: Podľa čoho vlastne ľudí súdime? A myslím si, že to je otázka, nad ktorou sa oplatí zamyslieť aj dnes.
Ak máte radi knihy ako Leave Me Behind či Red Queen, toto by vám rozhodne nemalo ujsť.
Kniha ma bavila od prvej kapitoly. Perfektne vyvážený pomer politiky, akcie a romantiky nič nepôsobilo nasilu, všetko do seba prirodzene zapadalo a dej vďaka tomu pôsobil plynulo.
Sledujeme hlavnú hrdinku, ktorá sa nedobrovoľne ocitne vo výcvikovom tábore. Jej jediným cieľom je zapadnúť a za žiadnu cenu na seba neupozorňovať. Lenže jej schopnosti so zbraňou neuniknú pozornosti veliteľa, ktorý jej prestáva veriť, že nikdy predtým nedržala zbraň v rukách.
Nájdete tu tropes ako slow burn, enemies to lovers a he falls first. Napätie medzi hlavnými postavami bolo skvelé a o to viac ma bavilo sledovať, ako sa ich vzťah postupne vyvíja.
Za mňa veľmi príjemné prekvapenie a jedna z najlepších dystópií, aké som za posledný čas čítala.
Úžasný a originálny príbeh. Prvý krát som to prečítala keď som mala asi 10 najprv sa mi nepáčilo potom som tomu dala predsa len druhú šancu a neľutovala som to! Je to veľmi originálne a čítam to doteraz
Musím povedať, že zo začiatku som bola trošku na vážkach, ale autor ma nesklamal.
Čo všetko sa môže udiať v jednom paneláku počas desiatok rokov?
Nie, nie je to humor, ale skľučujúca temnota, ktorá sa pomaly vkráda do vašich sŕdc a podvedomia a postupne vás dusí.
Pomaličky ubíja aj nájomníkov, no nikto nevie, čo za tým stojí.
Toto sa mi veľmi páčilo. Kapitoly sú krásne rozdelené podľa rokov a, čo je hlavné, zakaždým sa temnota prejavila inak iným spôsobom mučenia, vraždy alebo okultizmu. Práve preto vás kniha neustále núti čítať ďalej a premýšľať, ako sa to celé skončí.
Naozaj skvelé dielo, ktoré rozhodne odporúčam všetkým, ktorí majú radi zimomriavky.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Namiesto recenzie sa trochu zahrám na Svetlanu Alexijevič. Z jej černobyľskej mozaiky vyberám iba niekoľko fragmentov a ponúkam skrátenú verziu jej modlitby... Tú od Svetlany Alexijevič nenahrádza. Skrátenú verziu berte ako upútavku, akýsi „trajler“ k plnej verzii...
(...)
(...) Také množstvo lží, s akým je v našom vedomí spojený Černobyľ, tu bolo azda iba v štyridsiatom prvom... za Stalina... (...) Dodnes mám pred očami ostrú žiaru malinovej farby, akoby reaktor zvnútra svietil. Neuveriteľná farba. Nebol to obyčajný požiar, ale akési žiarenie. Pekné. Ak si odmyslíme všetko ostatné, bolo to veľmi pekné. Nikdy som nevidela nič podobné ani vo filme, neviem to k ničomu prirovnať. Večer sa ľudia vyrojili na balkóny, kto žiaden nemal, išiel k priateľom, známym. Bývali sme na deviatom poschodí, prekrásny výhľad. Vzdušnou čiarou to boli asi tri kilometre. Vynášali sme deti, zdvíhali na ruky: „Pozri! Zapamätaj si!“ (...) Hneď v prvých dňoch po havárii z knižníc zmizli knihy o radiácii, o Hirošime a Nagasaki, dokonca o röntgene. (...) Prichádzali prví zahraniční novinári... Prišla prvá skupina filmárov... Chodili v plastových kombinézach, prilbách, gumových návlekoch, rukaviciach, a dokonca aj kameru mali v špeciálnom puzdre. Sprevádzalo ich naše dievča, tlmočníčka... Tá bola v letných šatách a sandáloch. (...) Do zamorenej zóny sme leteli vrtuľníkom. Výstroj podľa pokynov: žiadna spodná bielizeň, bavlnená kombinéza, aké nosia kuchári, na nej ochranná fólia, rukavice, gázové rúška. Ovešaní prístrojmi. Spúšťame sa z neba vedľa dediny, a tam sa deti kúpu v piesku ako vrabce. V ústach kamienok, vetvička. Tie maličké bez gatí. S holými riťkami... Ale my máme rozkaz nerozprávať sa s národom, nerobiť paniku... (...) Pochovávali sme les... Stromy sme pílili po poldruha metra, balili do celofánu a hádzali do pohrebnej jamy. (...) Rádiologické merania nikto nekontroloval. Normálny ruský chaos. Tak žijeme... (...) Mladý lekár... Podišiel k nemu, ale odrazu začal spätkovať: „Povedzte, a nie je on náhodou černobyľský?“ Nie je to jeden z tých, ktorí tam boli?“ Odpovedám: „Áno.“ A on, nezveličujem, vykríkol: „Milá moja, čím skôr sa to skončí, tým lepšie! Čím skôr! Videl som, ako umierajú Černobyľci.“ A ten môj je pri plnom vedomí, všetko počuje... Ešte dobre, že nevie, netuší, že z celej brigády ostal sám. Posledný. (...) Prišiel som do nemocnice... Chlapček. Sedem rokov. Rakovina štítnej žľazy. Chcel som ho rozptýliť, začal som žartovať. Ale on sa obrátil k stene: „Len mi nevravte, že neumriem. Ja viem, že umriem.“ (...) Malé dievčatká v nemocničných izbách sa hrajú s bábikami. Ich bábiky zatvárajú oči. Tak bábiky umierajú. „Prečo bábiky umierajú?“ „Pretože sú to naše deti a naše deti nebudú žiť. Narodia sa a umrú.“ (...) Mliekarne plnili plány. Urobili sme kontrolu. To nebolo mlieko, ale rádioaktívny odpad. Sušené mlieko a piksle kondenzovaného mlieka z Rogačevskej mliekarne sme dlho používali na prednáškach ako referenčnú vzorku. A zároveň sa predávali v obchodoch... (...) Zo zamorených okresov predávali lacno teľatá do iných miest. Do čistých. (...) Milión ton „znečisteného“ obilia premenili na kŕmne zmesi, kŕmili ním dobytok a mäso sa potom dostalo na náš stôl. Hydinu a svine kŕmili kostnou múčkou, plnou stroncia... Dediny sa síce evakuovali, ale polia zasievali. (...) Prehovárali ľudí, aby neodchádzali, aby ostali. Ako ináč! Pracovná sila. Dokonca aj keď dediny vysťahovali... evakuovali... navždy. Aj tak privážali ľudí na poľnohospodárske práce. Zbierať zemiaky... Prvý september... nástup do školy.... A žiadna kytica. Vedeli sme už, že v kvetoch je veľa radiácie. (...) Zmes väzenia a materskej škôlky to je socializmus. Sovietsky socializmus. Človek odovzdával štátu dušu, svedomie, srdce a na oplátku dostával svoj prídel. (...)
(...)
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Slovenské temno je zbierka poviedok založených na mýtoch a povestiach. Každá jedna poviedka bola slušne vypointovaná a dobre sa čítala. Prekvapil ma Mark E. Pocha, ktorého poviedka je vlastne veľmi nežná(kto pozná jeho tvorbu, chápe) Lukáš Polák trocha z môjho pohľadu zmiešava povesti o vodníkoch s lovecraftovským svetom, Radoslav Kozák krásne buduje atmosféru duchariny, Lenona Štiblaríková objavila spôsob, ako vrátiť a čas a napraviť svoje chyby(alebo nie?), ale určite sa mi páčili aj ostatné poviedky. Len ma dosť mrzia pravopisné chyby a preklepy. Trocha to kazí dojem.
Luciine knihy su tie, od ktorých sa nemožem odtrhnúť, a táto nieje výnimka. Odporúčam!!!
Skvelý príbeh. Dej miestami síce pomalší, bez nejakej “akcie” ale o to viac sa autor venoval hlavným postavám, do hĺbky a človek ma tak pocit že ich lepšie pozná, ich pohnútky a presvedčenia. Čo bolo osviežujúce, nešlo iba o nejak bitky a súboje ale aj o myšlienky, vnútorné boje a presvedčenia postáv. Prekvapujúci koniec knihy. Zhltol som ju za 4 dni a naozaj som ju nevedel odložiť. Myslím, že to nie je zdravé ale nevedel som prestať. Určite odporúčam!
Skvelý záver trilógie temný, strašidelný, zvrátený ale aj láskavý, bojovný a šťastný. Veles má poslednú šancu.buď vyhrá bitku nad perúnom alebo zomrie....a čo jeho láska?opätuje ju jarga nakoniec? Alebo bude s jeho synom?











