Čtenářské
profily
Založ si u nás profil
Chcete mít pohromadě všechny své recenze? Pochlubit se knihami, které jste četli a podělit se o svůj názor na ně? Vytvořte si u nás veřejný profil.
Založit si profilAj keď veľa ľudí šomre, že to nie je klasická Ali Hazelwood - mne sa to páčilo. Je to iné a práve preto ma to bavilo. Striedajú sa tam pasáže z nedávnej minulosti a prítomnosti, kde sa vlastne dozvedáveme pozadie vzťahu/nevzťahu hlavných postáv. Zároveň sa v deji objavia, alebo spomenú aj postavy z iných kníh od spisovateľky. Za mňa príjemná letná romantika.
Na takúto knihu a takýto silný príbeh sa naozaj ťažko píšu recenzie. 5ažko sa to píše a ešte ťažšie číta. Mám veľmi rada horory pri ktorých mám zimomriavky a trocha strachu, ale takého príbehy, ktoré žiaľ píše život sám sú omnoho horšie.
Hlavná hrdinka je neskutočne silná žena. Napriek tomu čím si prešla, akú mala minulosť, dokázala sa znova otvoriť životu. Ale ako sa vraví, minulosti neutečieš a jej traumy ju dostihli. O to je to smutnejšie, že sa nedožila vydania knihy a nepocítila tú silu, ktorú určite skrz svoje slová v knihách dala ostatným ženám, ktoré si prechádzajú podobným osudom.
Už od detstva sa s ňou ťahali samé traumy a život sa s ňou nemaznal. Najprv zneužívanie od otca, neskôr od priateľa až nakoniec od človeka (človekom by som ho teda nenazvala), ktorý nám je všetkým známy. Epstein.
Emočne to bola silná káva a určite kniha nie je pre všetkých, ale to s akou autentickosťou a surovosťou to bolo písané vo mne zanechalo veľmi silné pocity, prevažne znechutenie, zlosť a pocit beznádeje. Nebolo to ľahké čítanie a už nie vonkoncom na jedno posedenie.
Ale je dôležité písať aj o takýchto témach, aby sme sa vedeli brániť, vedeli reagovať alebo aspoň rozpoznali, že nie je niečo v poriadku. Bolo potrebné veľa odvahy aby šla s kožou na trh, ale pre spoločnosť je to potrebné, aby otvorila oči a aj takéto témy rozoberala verejne.
Keď sme mladí, väčšinou sme plní elánu a chuti do života. Snažíme sa vyštudovať a ísť smerom, ktorý sme si vybrali a vysnívali. Lenže niekedy sa udejú veci, ktoré nedokážeme predvídať, a tie môžu úplne zničiť našu budúcnosť aj nás samotných. Je ťažké vyrovnať sa so skutočnosťou, že sme mohli urobiť viac, keby sme rozpoznali varovné signály už skôr. Bohužiaľ, v mladom veku nie sme až takí pozorní a opatrní. Nie nadarmo sa hovorí, že mladosť pochabosť. Chceme si skrátka len užívať všetko, čo sa nám ponúkne. Vôbec nerozmýšľame nad tým, aké dôsledky môžu mať naše nerozvážne rozhodnutia na našu budúcnosť.
Myslím si, že keby sme neboli zbabelí a postavili sa problémom zoči-voči, ušetrili by sme si množstvo problémov a predišli bolesti, zrade, smútku, nenávisti či pomste. Lenže často konáme neuvážene a skratovo. Radšej si vyberieme tú ľahšiu cestu. Cestu úniku.
Niečo podobné sa prihodilo aj našej hrdinke Nikole z príbehu Zakázaná hra, ktorá sa snaží zabudnúť na minulosť. Pred ôsmimi rokmi sa jej stalo niečo naozaj hrozné, čo spôsobilo, že stratila všetku dôveru v ľudí. Nikoho si nepúšťala bližšie k telu. Bolo mi zvláštne, že bola prakticky samotárka. Netušila som, prečo to tak je. V hlave mi neustále blikala otázka: Kto jej ublížil a ako? Bolo mi jej ľúto. Nikto by predsa nemal zostať úplne sám. Jej jediným svetlým bodom bola kamarátka Lýdia, ktorej sa dokázala otvoriť. Myslela som si, že konečne ide správnym smerom.
Lenže to som netušila, akú bombu odpáli autorka, keď sa na scéne objaví Roman. Roman je nový Lýdiin priateľ a zároveň Nikolin bývalý. Šokujúce, však? Aj ja som čítala s očami dokorán. Môj šiesty zmysel mi našepkával, že sa to poriadne zamotá. Ja hlúpa som ho presviedčala, že sa mýli. Bola som ochotná odtrhnúť si hlavu, len aby som ho umlčala.
Ani v tom najhoršom sne som nečakala toľko nepredvídateľných zvratov. Teórií o tom, čo by mohlo nasledovať, som mala hneď niekoľko. Ani jedna však nebola správna. Autorka sa veľmi šikovne pohrala s našimi mysľami a ja som len žasla, ako umne to dokázala. V istom momente som neverila ani sama sebe. Neustále som sa obzerala za seba. Mala som zlý pocit, akoby ma niekto sledoval, pozoroval alebo, bohvie, čo ešte horšie. Bola som napätá a takpovediac nesvoja.
Zároveň som túžila celé to rozlúsknuť. Nečakala som, že ma tento príbeh tak emocionálne zničí a zároveň poskladá. Každá otočená strana ma pohltila, no zároveň aj poriadne vystresovala. Niekoľkokrát som menila názor. Chvíľu som bola na jednej strane, o pár minút neskôr som sa priklonila k úplne inej. Postavy si ma svojou verziou pravdy dokázali omotať okolo prsta. Chémia medzi nimi je navyše veľmi citeľná.
A keď prišlo rozuzlenie, zostala som v nemom úžase. Jediné, čo zo mňa vyšlo, bolo: „Wow.“ Toto jediné slovo podľa mňa dokonale vystihuje romantický triler, ktorý vám jednoznačne vyrazí dych. Určite mu dajte šancu. Je nielen skvelo napísaný, ale aj vizuálne nádherný.
Klasifikovať toto dielo je ťažké. Kniha je síce zaradená do fantastického žánru, ťažko však povedať, čo okrem vymyslených lokácií robí knihu zástupkyňou tohto žánru. Autorka sa venuje sochárstvu a presne tak na mňa pôsobí aj dej knihy. Prvá tretina knihy pripomína hrudu neopracovanej hliny. Autorka dej zatiaľ iba miesi. Tu pridá kus, tam zas trochu uberie. Nie je jasné, aký je jej zámer. Nečrtá sa žiadna pointa. Dej plynie nenútene a čitateľ niektoré pasáže ocení až z retrospektívy. Zdá sa, že sama autorka na začiatku netušila, aké dielo vymodeluje. Dielo tak čaká na svojho interpretátora. Spočiatku sa čitateľ zoznamuje iba s dvoma postavami, ktoré sa zdajú byť hlavnými. Po čase však pribúdajú ďalšie, nemenej dôležité, a jedna z hlavných postáv ustupuje do úzadia. To je vtedy, keď autorka k soche pridáva nový kus hliny. Po čase primiešava aj iný materiál; socha radikálne mení svoj vzhľad: v deji pribúdajú surrealistické prvky, symbolizmus, magično. V diele spočiatku chýba boj hodnôt a správanie postáv je skôr pragmatické. Po drsných naturalistických opisoch v prvej polovici knihy sa štýl rozprávania preklápa do stále silnejších prenesených významov a symbolov. V druhej polovici knihy, vtedy, keď socha nadobúda kontúry, aj postavy začínajú hodnotiť svoje činy. Záver pôsobí až mysticky a necháva čitateľa s mnohými otázkami. Tie otázky sa však netýkajú deja; ten je totiž v knihe ukončený; socha naplno získa svoje kontúry. Žiadne priame ani nepriame pokračovanie nie je potrebné. Autorka dokončila sochu a nie je potrebné sa k nej vracať. Nič netreba primodelovať. Otázky ostávajú v hlave čitateľa.
Zatiaľ som knihu prečítal dvakrát. Teším sa na ten tretí. A ticho závidím tým, ktorí majú zážitok z čítania tohto skvostu ešte len pred sebou.
Je zjavné, že autorka rozumie nie len neurológii, ale aj psychológii čítania, keďže je kniha napísaná tak, že sa dá čítať "na menšie sústa", viete ju odložiť a bez problému sa k nej vrátiť neskôr a kapitoly môžete čítať v poradí podľa záujmu. 100/100!
Táto kniha ma zničila a rozrušila natoľko, že som celý večer chodila po byte ako mátoha. Aj teraz, keď si na ňu spomeniem, sa mi tlačia slzy do očí. Hardy... prečo?
Tess z d'Urbervillovcov sa v mnohom podobá na Hardyho predchádzajúce diela. Tentoraz nám približuje život dojičiek a tvrdú realitu vidieka, ktorá núti rodiny sťahovať sa z miesta na miesto kvôli práci. Fyzická drina bez ohľadu na počasie a okolnosti neobchádzala ani ženy a kapitoly odohrávajúce sa vo Flintcomb-Ash sa veru nečítali ľahko. Hardy preniesol Tessino vyčerpanie a beznádej aj na mňa.
Avšak, najviac ma uchvátilo jedinečné budovanie atmosféry príbehu. To som v Hardyho predchádzajúcich dielach nenašla. Bola som doslova ako na ihlách. Ani osudný incident neopísal dopodrobna. Nechal priestor, aby si čitateľ všetko domyslel sám. Nasledujúca kapitola začala tak nenápadne, že mi aj chvíľu trvalo uvedomiť si, čo sa vlastne stalo.
Rovnako majstrovsky sa pohral aj s koncom. Už niekoľko kapitol predtým som tušila, že sa blíži niečo zlé. Niektoré udalosti Hardy zámerne nedopovedal, a to vo mne vzbudzovalo ešte väčšie napätie. Aj Tess mi zrazu prišla iná. Akoby sa zmierila so všetkým a úplne sa odovzdala osudu.
Najviac sa mi páčilo, ako Hardy vykreslil svoje postavy a poukázal na rozdiel medzi tým, čomu človek verí, a tým, ako napokon koná.
Aký paradox, že muž, ktorý sa považuje za „voľnomyšlienkara“, napokon sám nedokáže prijať Tessinu minulosť?
Aký paradox, že jeho otec farár a matka, obaja hlboko veriaci, sa po odhalení pravdy pozerajú na Tess oveľa vľúdnejšie ako ich vlastný syn?
Aký paradox, že obeťou Aleca a spoločenských predsudkov sa stáva práve dievča s tak čistým srdcom a dobrými úmyslami?
Aký paradox, že rodičia, ľudia, ktorí by mali svoje dieťa chrániť, mu svojimi rozhodnutiami nepriamo spôsobia najväčšie utrpenie?
Hardy tak otvára otázku: Podľa čoho vlastne ľudí súdime? A myslím si, že to je otázka, nad ktorou sa oplatí zamyslieť aj dnes.
Ak máte radi knihy ako Leave Me Behind či Red Queen, toto by vám rozhodne nemalo ujsť.
Kniha ma bavila od prvej kapitoly. Perfektne vyvážený pomer politiky, akcie a romantiky nič nepôsobilo nasilu, všetko do seba prirodzene zapadalo a dej vďaka tomu pôsobil plynulo.
Sledujeme hlavnú hrdinku, ktorá sa nedobrovoľne ocitne vo výcvikovom tábore. Jej jediným cieľom je zapadnúť a za žiadnu cenu na seba neupozorňovať. Lenže jej schopnosti so zbraňou neuniknú pozornosti veliteľa, ktorý jej prestáva veriť, že nikdy predtým nedržala zbraň v rukách.
Nájdete tu tropes ako slow burn, enemies to lovers a he falls first. Napätie medzi hlavnými postavami bolo skvelé a o to viac ma bavilo sledovať, ako sa ich vzťah postupne vyvíja.
Za mňa veľmi príjemné prekvapenie a jedna z najlepších dystópií, aké som za posledný čas čítala.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Úžasný a originálny príbeh. Prvý krát som to prečítala keď som mala asi 10 najprv sa mi nepáčilo potom som tomu dala predsa len druhú šancu a neľutovala som to! Je to veľmi originálne a čítam to doteraz
Musím povedať, že zo začiatku som bola trošku na vážkach, ale autor ma nesklamal.
Čo všetko sa môže udiať v jednom paneláku počas desiatok rokov?
Nie, nie je to humor, ale skľučujúca temnota, ktorá sa pomaly vkráda do vašich sŕdc a podvedomia a postupne vás dusí.
Pomaličky ubíja aj nájomníkov, no nikto nevie, čo za tým stojí.
Toto sa mi veľmi páčilo. Kapitoly sú krásne rozdelené podľa rokov a, čo je hlavné, zakaždým sa temnota prejavila inak iným spôsobom mučenia, vraždy alebo okultizmu. Práve preto vás kniha neustále núti čítať ďalej a premýšľať, ako sa to celé skončí.
Naozaj skvelé dielo, ktoré rozhodne odporúčam všetkým, ktorí majú radi zimomriavky.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Namiesto recenzie sa trochu zahrám na Svetlanu Alexijevič. Z jej černobyľskej mozaiky vyberám iba niekoľko fragmentov a ponúkam skrátenú verziu jej modlitby... Tú od Svetlany Alexijevič nenahrádza. Skrátenú verziu berte ako upútavku, akýsi „trajler“ k plnej verzii...
(...)
(...) Také množstvo lží, s akým je v našom vedomí spojený Černobyľ, tu bolo azda iba v štyridsiatom prvom... za Stalina... (...) Dodnes mám pred očami ostrú žiaru malinovej farby, akoby reaktor zvnútra svietil. Neuveriteľná farba. Nebol to obyčajný požiar, ale akési žiarenie. Pekné. Ak si odmyslíme všetko ostatné, bolo to veľmi pekné. Nikdy som nevidela nič podobné ani vo filme, neviem to k ničomu prirovnať. Večer sa ľudia vyrojili na balkóny, kto žiaden nemal, išiel k priateľom, známym. Bývali sme na deviatom poschodí, prekrásny výhľad. Vzdušnou čiarou to boli asi tri kilometre. Vynášali sme deti, zdvíhali na ruky: „Pozri! Zapamätaj si!“ (...) Hneď v prvých dňoch po havárii z knižníc zmizli knihy o radiácii, o Hirošime a Nagasaki, dokonca o röntgene. (...) Prichádzali prví zahraniční novinári... Prišla prvá skupina filmárov... Chodili v plastových kombinézach, prilbách, gumových návlekoch, rukaviciach, a dokonca aj kameru mali v špeciálnom puzdre. Sprevádzalo ich naše dievča, tlmočníčka... Tá bola v letných šatách a sandáloch. (...) Do zamorenej zóny sme leteli vrtuľníkom. Výstroj podľa pokynov: žiadna spodná bielizeň, bavlnená kombinéza, aké nosia kuchári, na nej ochranná fólia, rukavice, gázové rúška. Ovešaní prístrojmi. Spúšťame sa z neba vedľa dediny, a tam sa deti kúpu v piesku ako vrabce. V ústach kamienok, vetvička. Tie maličké bez gatí. S holými riťkami... Ale my máme rozkaz nerozprávať sa s národom, nerobiť paniku... (...) Pochovávali sme les... Stromy sme pílili po poldruha metra, balili do celofánu a hádzali do pohrebnej jamy. (...) Rádiologické merania nikto nekontroloval. Normálny ruský chaos. Tak žijeme... (...) Mladý lekár... Podišiel k nemu, ale odrazu začal spätkovať: „Povedzte, a nie je on náhodou černobyľský?“ Nie je to jeden z tých, ktorí tam boli?“ Odpovedám: „Áno.“ A on, nezveličujem, vykríkol: „Milá moja, čím skôr sa to skončí, tým lepšie! Čím skôr! Videl som, ako umierajú Černobyľci.“ A ten môj je pri plnom vedomí, všetko počuje... Ešte dobre, že nevie, netuší, že z celej brigády ostal sám. Posledný. (...) Prišiel som do nemocnice... Chlapček. Sedem rokov. Rakovina štítnej žľazy. Chcel som ho rozptýliť, začal som žartovať. Ale on sa obrátil k stene: „Len mi nevravte, že neumriem. Ja viem, že umriem.“ (...) Malé dievčatká v nemocničných izbách sa hrajú s bábikami. Ich bábiky zatvárajú oči. Tak bábiky umierajú. „Prečo bábiky umierajú?“ „Pretože sú to naše deti a naše deti nebudú žiť. Narodia sa a umrú.“ (...) Mliekarne plnili plány. Urobili sme kontrolu. To nebolo mlieko, ale rádioaktívny odpad. Sušené mlieko a piksle kondenzovaného mlieka z Rogačevskej mliekarne sme dlho používali na prednáškach ako referenčnú vzorku. A zároveň sa predávali v obchodoch... (...) Zo zamorených okresov predávali lacno teľatá do iných miest. Do čistých. (...) Milión ton „znečisteného“ obilia premenili na kŕmne zmesi, kŕmili ním dobytok a mäso sa potom dostalo na náš stôl. Hydinu a svine kŕmili kostnou múčkou, plnou stroncia... Dediny sa síce evakuovali, ale polia zasievali. (...) Prehovárali ľudí, aby neodchádzali, aby ostali. Ako ináč! Pracovná sila. Dokonca aj keď dediny vysťahovali... evakuovali... navždy. Aj tak privážali ľudí na poľnohospodárske práce. Zbierať zemiaky... Prvý september... nástup do školy.... A žiadna kytica. Vedeli sme už, že v kvetoch je veľa radiácie. (...) Zmes väzenia a materskej škôlky to je socializmus. Sovietsky socializmus. Človek odovzdával štátu dušu, svedomie, srdce a na oplátku dostával svoj prídel. (...)
(...)
