Plachý dům

Plachý dom je kniha, ktorá sa číta ako návrat domov po dlhom dni. Nie veľkolepý, nie dramatický ale ten, ktorý vás nechá konečne vydýchnuť. Je to literatúra, ktorá potvrdzuje, že ticho môže byť rovnako pôsobivé ako výkrik.

Hrínová tu rozpráva o ľuďoch, ktorých by ste kľudne mohli stretnúť na ulici, v obchode, vo vlastnej obývačke. A práve vďaka tomu sú jej postavy presvedčivé: žiadna nie je zbytočne komplikovaná, a predsa sú všetky hlboko ľudské.

Ako čitateľ som mala pocit, že kniha mi dovoľuje spomaliť a ponoriť sa do atmosféry, ktorá je nežná aj pravdivá, oddychová aj autentická. Presne taký typ príbehu, ktorý nepotrebuje obrovské zápletky stačí mu úprimnosť.

Pre mňa to bola skvelá oddychovka, ale taká, ktorá nezanecháva iba teplo, ale aj jemné zamyslenie nad tým, ako fungujeme v bežnosti, v rodinách, medzi sebou.

Hrínová nepíše o veľkých dramatických momentoch. Píše o tých malých, ktoré však v skutočnosti tvoria celý život. A preto jej verím každé slovo.

Bola to krásna nostalgia, ale bola to hrozná nuda. Aj takto by sa v skratke dali zhrnúť moje dojmy z Plachého domu, ktorý je plachý v tom najdôležitejšom aspekte - plynutí deja.

Barbora Hrínová má rozprávačský talent, vie čitateľa vtiahnuť do krásne vykreslenej a vybudovanej atmosféry, no vzápätí ju nárazovo utína a všetko vyšumí do vzduchoprázdna a začíname odznova. Hop, sme v lese, hop, sme na pohrebe, hop, sme uprostred sviatočnej večere. Hop, čitateľ chytá nervy a rozmýšľa, či omylom nepreskočil nejaké strany, pretože sa stráca. Akoby sa sama autorka nevedela rozhodnúť, do akého prostredia dej umiestniť a ako uzavrieť dané epizódky.
A potom zrazu po štvrtine knihy prídu mikrokapitoly. Text v podstate plynie bez zmeny ďalej, ale máte vylepšenie - názvy (a štruktúru, ktorá trochu zachraňuje chaos s náhlymi zmenami v odsekoch). Hurá! Bohužiaľ, väčšina je úplný balast. Vo výsledku to celé pôsobí chaoticky a zmätočne. Akoby som čítala pracovnú verziu, ktorá sa ešte bude vylepšovať.
Posledné dve dlhšie kapitoly sú najsúdržnejšie. Keby tak vyzerala celá kniha, nemala by žiadne výčitky. Omína ma však zlý pocit, že koniec bol napísaný skôr ako začiatok a jednoducho sa "zvyšok" nejako napasoval. Myslím si to najmä pre chaos v prvej časti. Autorka sa vo svojom texte možno nestrácala, ale čitateľa, ktorý postavy nepozná, môže zmiasť náhla a zdanlivo bezdôvodná zmena rozprávača (dostaneme priamy komentár dcéry), čo vydrží jeden odsek, a potom sa pokračuje, akoby sa nechumelilo. Vysvetlenie dostanete takmer v tretine priebehu, čo je dosť neskoro.

Plachý dom mal potenciál, ale nedozrel. Vykysol prirýchlo, chvatne, čo je trochu irónia, keďže celá kniha sa v podstate "plouží". Mohla to byť krásna variácia na Olive Kitteridge, ale niekde v procese výroby sa to hrozne zamotalo. Akoby sa autorka chcela za každú cenu vyhnúť poviedkovému románu, čo by jej pravdepodobne pasovalo viac (a tendencie v texte boli),a knihe by to len prospelo. Takto len precenila svoje schopnosti.

Nemusíš hneď všetko, čo sa zablyští, použiť. Knihy nie sú zberné suroviny. - tejto svojej vlastnej rady sa autorka mala držiac oveľa viac.