Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
V novej knihe Daniela Pastirčáka, ktorá podľa dostupných informácií vznikala na viackrát a v rôznych žánrových podobách, sa stretávame s pomerne úzkym okruhom postáv. Rozsah preto naznačuje a prečítaním aj potvrdzuje, že ide predovšetkým o pokus o rozvrstvený vhľad do hŕstky postáv, z nich osobitne do postáv Mateja a Doroty.
Dej sa odohráva na pozadí rôznych časových úsekov, sujetovo najvýraznejším je však obdobie spred '89, ktoré zároveň predstavuje ťažiskový bod celého románu. Hlavná postava, brat Dominik, sa k (nielen) tomuto obdobiu vracia v listoch adresovaných bratovi Benediktovi, tie keďže sú písané v 1. osobe pôsobia veľmi intímne a predostierajú čitateľovi rovinu prirovnateľnú k prítomnosti. Po jednotlivých listoch nasledujú vždy kapitoly písané v 3. osobe, v ktorých sa pozornosť presúva predovšetkým k Matejovi a jeho prežívaniu udalostí, ku ktorým sa (už ako brat Dominik) spätne vracia. Striedanie rozprávačských perspektív tak vytvára zaujímavé napätie medzi bezprostrednosťou prežitého a odstupom, s akým sa človek obzerá za vlastným životom. Zároveň otvára otázku, nakoľko zostávame tými istými ľuďmi, keď sa menia naše presvedčenia, vzťahy či spôsob, akým rozumieme svetu. Pastirčák tak cez témy lásky, viery a osobnej premeny skúma nielen to, kým človek je, ale aj to, ako sa ním postupne stáva.
Na knihe sa mi páči, no zároveň mi najviac prekáža jej jazyk. Pánovi Pastirčákovi treba priznať nesmierny talent so slovom, už dlho sa mi nestalo, že by som čítal niečo tak neuveriteľne ladné, na druhej strane sa neubránim pocitu, že práve táto jazyková virtuozita sa miestami obracia proti samotnému textu. Niektoré pasáže sú natoľko presýtené metaforami, vznešenosťou a pátosom, až sa pod ich váhou vytráca prirodzenosť postáv i situácií. Akoby každá myšlienka musela byť hlboká, každý okamih osudový a každá emócia vyslovená v tej najpoetickejšej možnej podobe. Je zvláštne, ako dokáže ten istý jazyk čitateľa raz úplne očariť a vzápätí ho od príbehu vzdialiť.
Napriek tomu, alebo možno práve preto, si nesmierne vážim spôsob, akým autor nazerá na svet. Je v ňom citlivosť na veci, ktoré väčšina z nás prehliada, schopnosť nachádzať krásu aj v zdanlivo všedných okamihoch a presvedčenie, že ľudské prežívanie má v sebe vždy čosi hlbšie, než sa na prvý pohľad zdá. Nie vždy mi vyhovuje spôsob, akým to všetko premieňa na literatúru, no predstava života, v ktorom človek dokáže svet vnímať s takouto intenzitou a úžasom, je pre mňa sama osebe krásna. A možno práve to vo mne z tejto knihy zostane najdlhšie.
Kniha je výnimočným počinom, nielenže ilustruje čitateľovi večný rozpor medzi dobrom a zlom ako uzol dvoch šnúr, ona priamo poukazuje na to, že ak je čitateľ ochotný tento uzol rozmotať, zisťuje, že obe šnúry vedú priamo do jeho duše a súboj, ktorý vedie so sebou o jej spasenie, je v jeho vlastných rukách.
Hovorí sa, že každá snaha opísať Boha je nepravdivá a len vďaka všetkej tej nepravde sa nám poodhaľuje Jeho skutočná podoba. Niečo podobné sa mi tisne na špičku jazyka pri opise tejto knihy. Samozrejme, nie je božská, dalo by sa jej kdečo vytknúť, ale keď si spomeniem na všetky nedokonalé knihy, ktoré som čítal, táto akosi vyčnieva, ba sa od nich priam dištancuje. A takisto ako krása trhá za končeky duše a rozširuje ju, i tento príbeh, krásny, a síce prestrašný trhá srdce; robí ho väčším, aby sa doň zmestila všetka tá bolesť, ktorú autor do príbehu vložil. Moje srdce je rozpárané, plné krvi a sĺz a bude trvať istý čas, kým ho zošijem. A potom začnem o tejto knihe rozprávať aj druhým.
Novela Nepatrný detail od palestínskej autorky Adania Shibli je precízne vystavaným naratívom v dvoch zložkách, ktoré od seba oddeľuje (a navzájom i prepája) kaleidoskopické zrkadlo. Príbeh dvoch žien sa tak odráža jeden v druhom, a čo naoko spolu nesúvisí, je v nepatrných detailoch vyrozprávaním pevnej slučky pretrvávajúceho násilia, ktoré i po dekádach klíči, pretože ho polieva ľudská nenávisť a zlo. Ide skutočne o vynikajúci literárny počin.
Na počiatku bolo Slovo. Od tej chvíle ním ľudia pomenúvali svet, hoci mnohé veci zostali nevyslovené. Zo Slova vznikli pomenovania a z pomenovaní príbehy. Baldwin sa vydal hľadať to jediné, ktoré stačilo na stvorenie celého sveta. Našiel ho a vložil do tejto knihy.
Nikdy som Kukučína nečítal, pamätám si (vďaka štátniciam!) však príbehy jeho postáv. Spoznal som ľudí, ktorých som nikdy nevidel, ktorých slová sa mi privraveli slovami iných, slovami zhustenými, opisnými, slovami spresňujúcimi, hoc stále iba slovami cudzími a neraz neznámymi. V hlave mi vírilo zopár lepkavých fráz ako "kresťanský humanizmus" či "spisovateľ ľudu", pritom som o chlapovi nevedel ani len to, ako vyzerá. Či má ustarostený výraz alebo naopak výraz pokojný a vrúcny.
Opantávala ma predstava, že vstúpim do tejto knihy ako mačka do vody. Preľaknem sa, pravdepodobne vydám zvuk pripomínajúci zdesenie a už-už z nej vyskočím, len aby som ju zo seba striasol a nevrlo zasadol na parapete iných kníh. Pravdou bolo, že som vošiel do vody ako dieťa pred krstom; nevedomé si daru, avšak darom "ovedomelé". :-)
Denníkové zápisky, ktoré rozpracúvajú vzťah medzi autorkou a Kukučínom, sú pre mňa príkladom skutočnej "vozvýšenosti". Majú blízko k literatúre, akú mám rád, predovšektým svojou originalitou výrazu a nenásilnosťou prejavu. Nesnažia sa uschopniť čitateľa k moralizovaniu či lamentácii. M. Rosová otvára dvere domu, v ktorom prebýva spoločná ľudská skúsenosť a je v nás, či sa potrebujeme do tohto "sveta doskami zbitého" pozrieť, alebo z neho utiecť.
(Chcem viac takýchto kníh. Aj tendenčne, aj vizuálne. Vytkol by som azda iba sekciu "články", chýbala mi v nich autorkina írečitosť, s akou som sa stretol práve v prvej polovici knihy.)
Nad priepasťou života je svedectvom o trpkosti náhody. Často si myslíme, aké to majú ľudia za hranicami lepšie, obzvlášť v krajinách, o ktorých máme násobne lepšiu mienku ako o tej našej. Ak by ste sa však opýtali Thomasa Bernharda, aký mal názor na Rakúsko, možnože by neulichotil vašim predstavám o prístojnejšej krajine. Možno by povedal, že dobrota sa nerodí v nás, ale okolo nás.
Knihy ako táto stierajú z očí povlak, ktorý inak znemožňuje človeku precítiť radosť z vlastného (neraz priepastného) života; odstraňovaním onoho nánosu uschopňujú človeka pociťovať úľavu a vzbudzujú v ňom vďaku u Boha, že náhoda vie byť nielen trpká, ale aj prajná.
Jana Wernerová sa mi čítanim javila ako silná autorka už v úvodnej kapitole, a to hneď viacerými prvkami. Zakladám si na zrozumiteľnosti textu prv než na samotnom obsahu. Ak sa mi dielo dobre číta, výrazne to ovplyvňuje mieru, do akej sa mi prihovára aj príbeh. Dalo by sa povedať, že súdim knihu podľa obalu a príbeh podľa štýlu. Tu mi štýl sadol (a minimalistická obálka a celkové spracovanie knihy cez font až po nádherné ilustrácie taktiež). Okrem formy ide však aj o vyrozprávanie mimoriadneho príbehu kolotočárky Zelinky a jej, navzdory šírke a dĺžke, veľmi skromnej rodiny. Otvárajú sa tu otázky predsudkov, alkoholizmu, generačných konfliktov, štokholmského syndrómu vo viacerých obmenách, okrem iného však ide o novelu o dospievaní. Zachytáva príbeh človeka a ľudí, ktorí sú v širšej spoločnosti na jej okraji, stávajú sa predmetmi (v doslovnom zmysle slova) veľkej pozornosti (hypervizibility), ale paradoxne podliehajú stavu neviditeľnosti (invizibility); sú prehliadaní do tej miery, do akej druhým neprekážajú.
Slovenská literatúra je kvalitná minimálne tam, kde je Jana Wernerová, kde je Kolotočárka a kde je v neposlednom rade vydavateľstvo Artforum.
Já ti nevím, Karle, príde mi to také... rozporuplné. Na jednej strane ozajstná, ak nie najozajstenjšia sonda do vzťahov(ačnosti) súčasnej generácie pre(dez)informovaných ľudí. Na druhej strane kliše cez klišé, obrovské priepasti zalatané povrchnými, priam nerealisticky zjednodušenými závermi. A potom znova, na jednej strane stovky a stovky strán, ktoré neradno prestať čítať, na druhej strane však nutkanie dostať sa na koniec čo najrýchlejšie. Veruže, Karle, já ti nevím. Na jednej strane odporúčam, na druhej ani nie. Hoďte si mincou.
Dajte p. Altanovi ihlu a niť a zašije akokoľvek rozvrátené srdce. Naopak, zverte mu skalpel a vypitve z tela ktorúkoľvek emóciu či pocit, poodhaliac tak všetky jej nejednoznačné zákutia, akoby ani o nič nešlo.
Jazyk je vrtký nástroj, niet sa čomu čudovať, že ho v škole deti v okamihu znenávidia. Veď keby každý vedel pomenovať to, čo ho zvnútra gniavi, nech ide o hnev rovnako ako o radosť, o núdzu či túžbu, vo svete by nejestvoval dlhodobý konflikt.
Dám za pravdu nejednej skúsenosti s textami p. Altana, že on svoje vnútro umocňuje precízne. Vykladá ho na stôl a hovorí, "tu ma máte". A ako jeden z mála sa nemusí báť, že by toto hovoriac klamal.
(Inými slovami, kniha je skvelá. Po Madam Život a Už nikdy neuvidím svet je toto dielko len jemným doťuknutím k spisovateľskej dokonalosti Ahmeta Altana.)
