Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilMoje srdcovky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Brenda Navarro napísala knihu, ktorá vám nedovolí zaspať. Najskôr preto, lebo ju budete chcieť čím skôr prečítať, aby ste zistili, ako to bude ďalej, a neskôr preto, lebo ju nebudete môcť dostať z hlavy, keďže otvára mnoho ťažkých tém, na ktoré nie vždy existuje jednoznačná odpoveď.
Prázdne domy, tie skutočné aj metaforické, sú odzbrojujúco surové, odhaľujúce to najhoršie i najlepšie z hlavných protagonistiek - matky, ktorej uniesli v chvíľke nepozornosti (venovala sa milencovi na mobile) dieťa z ihriska, a únoskyne, ktorá sa rozhodla stabilizovať turbulentný vzťah krásnym chlapčekom, pretože sama mala problém otehotnieť.
Kniha je rozdelená na tri časti. Prvá veľmi intenzívne a emotívne zobrazuje prežívanie matky, ktorej uniesli dieťa. Sebaobviňovanie. Pochybnosti. Výčitky. Neutíchajúca bolesť. No pokým stihnete vyniesť morálne a etické súdy, prevalcuje vás druhá časť, ktorá zobrazuje náročný boj ženy z marginalizovanej a ekonomicky znevýhodnej komunity. Gangy. Domáce násilie. Vnútená schopnosť postarať sa sama o seba, pretože nikto iný to neurobí, no zároveň hnaná túžbou milovať a byť milovaná. Tretia časť pospája jednotlivé ohnivká príbehu dokopy, aby ponúkla nečakane rozuzlenie (a veľa otázok bez odpovedí!!! Ale možno práve v tom je to čaro, že máte priestor polemizovať).
Autorka proti sebe stavia dva odlišné svety, dve úplne odlišné ženy, aby vo vás vytvorila búrku protichodných emócií a sympatií, pretože obeť nakoniec nie je len jedna, pochopenie nájdete na miestach, kde by ste to nečakali, a možno sa nakoniec dopracujete k myšlienke, že nič nie je také čiernobiele, ako sa na prvý pohľad môže zdať.
Prázdne domy sú náročným čítaním, no zároveň je to jedna z najlepších kníh, aké som tento rok prečítala. Autorka sa naozaj hlboko ponorila do vytvárania charakterov postáv (človek by ani neveril, že je to naozaj celé vymyslené) a kope veľmi hlboko, aby vyniesla na povrch celú škálu emócií a pocitov, pričom bravúrne zvláda podať obraz oboch žien bez toho, aby ste z jej písania cítili zaujatosť.
Mondegreen - experimentálny román, ktorý je sám osebe veľkou metaforou tohto pojmu. Zaoberá sa trieštením pamäti, osobnej aj spoločenskej, a hľadaním novej vnútornej identity, keď sa tá stará pod vplyvom okolností rozsype.
Sledujeme život vnútorného presídlenca Habu (z Donbasu do Kyjiva), ktorý sa v novom meste snaží usadiť a osvojiť si spisovný ukrajinský jazyk (na Donbase sa väčšinou hovorilo rusky), aby lepšie zapadol do nového prostredia. Z profesora sa stáva predavač a postupne odhaľujeme dôvody jeho presťahovania a jeho minulosť.
Má to však veľký háčik. Haba síce veľa filozofuje (a má skvelé postrehy o živote), ale je nespoľahlivým rozprávačom. Uličky jeho pamäti sú ako tmavé tunely metra, len tušíte, na ktorej zastávke vystúpite.
Postupne zisťujete, že nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Haba spoznáva sám seba akoby odznova, nútený všetko opätovne prežiť, a predsa nanovo, inak. Realita sa premiešava s fikciou, spomienkami a bludmi.
Text sa dynamicky mení, komunikuje s vami ako s rovnocenným partnerom, no zároveň je presiaknutý odkazmi na svetové osobnosti a diela literatúry a kultúry. Okrem toho sprítomňuje realitu "špeciálnej operácie" na východe Ukrajiny a čo jej predchádzalo, i čo po nej nasledovalo.
Mondegreen je ako Rubikova kocka - keď vieš, ako ju poskladať, dáva všetko aspoň ako-tak zmysel, keď nie, môže pôsobiť trochu mätúco. Našťastie, poznámky prekladateľky podávajú pomocnú ruku a vo veľkej miere uľahčujú porozumenie textu. Aj keď... možno je to celé len mondegreen.
Ach, a tá nešťastná kobylia hlava!
Za bielym, nepomaľovaným obalom sa skrýva pestrofarebný svet maringotiek, strelníc a kolotočov. A jedno malé dievčatko, ktoré žije spolu s babičkou a postupne zisťuje, že jej svet je odlišný, no predsa družnejší ako ten "všedný". Zoznámi nás so svojou rodinou s detskou naivnosťou a jednoduchosťou, je pre ňu normálne, že mama s bračekom s nimi nebývajú, že otec nevie, čo s ňou ani so svojím životom, a dedkov duch jej robí spoločnosť.
Keď budeme mať zoznamovanie za sebou, postupne, po jednotlivých príhodách či dôležitých okamihoch sa presunieme cez dospievanie až po dospelosť hlavnej hrdinky. S tým sa zároveň mení aj štýl, je čoraz menej "rozprávkový" a naberá ostrejšie kontúry. Odhaľuje bolestné miesta v rodinných vzťahoch, ktoré sú často naštrbené, a čoraz nástijčivejšiu potrebu odísť zo "starého" života a začať nikde inde nanovo.
Autorka medzi sebou umne preplietla priameho aj vševediaceho rozprávača. S kolotočárkou prežijete jej život intenzívne priamo z jej pohľadu, no zároveň vďaka tomu, že viete, akú generačnú traumu si nesie jej mama, z akých pomerov pochádzal jej otec - sirota, čo si prežila babička s dedom, lepšie pochopíte, "navnímate" celý príbeh, ktorý je navyše aj autofikciou.
Kolotočárka mi poskytla odpovede na moje detské otázky, ale zároveň v sebe skrýva omnoho viac, než len pestrofarebný svet zábavy. Pootvára dvierka do temnejších zákutí a odhaľuje život schovaný za zaťahovacím závesom.
Isabela Figueiredo napísala román o priateľstve medzi ľuďmi žijúcimi na okraji svojej komunity. O ľuďoch, ktorí nie sú vašimi zvyčajnými hlavnými postavami v príbehoch; o ľuďoch, ktorých na ulici možno radšej obídete a snažíte sa na nich nepozerať; o typoch ľudí, ktorí sú zväčša označovaní ako podvratné živly, neprispôsobiví a problémoví. Píše o nich s láskavosťou a ukazuje svojim čitateľom, že naše predsudky často predbiehajú realitu a že láskavosť môžeme nájsť v ktoromkoľvek kúte mesta, aj tom biednom.
José po nociach a nadránom vyberá kontajnery, zachraňuje zvyšky a pozostatky vyhodených ľudských životov a spomienok, aby ich u seba očistil, vyrobil z nich niečo nové (vdýchol im nový život) a neskôr predal na blšáku, aby mal z čoho žiť. Tradičný spôsob života ho neoslovuje, rutina a povinnosti ho zbytočne zaväzujú. Nekonečná voľnosť mu vyhovuje najviac. Na svoje skromné životné potreby si vystačí aj s málom.
Jeho suseda je tiež zberačka, ale ona si zväčša uchováva spomienky na svoj život, detstvo. V škatuliach má poukladané a odložené veci po mame a nevyvolané fotografické filmy. Ale nájsť u nej možno všeličo. A má veľké tajomstvo, o ktoré sa s Josém rozhodne podeliť, keď jej počas pandémie nosí lieky a jedlo, aby vyzdravela.
Pes uprostred cesty je trochu ako kameň uprostred cesty Carlosa Drummonda de Andrade. Cítite, že tam niečo je, no zároveň to nie každý dokáže, resp. chce pochopiť. Tak ako priateľstvo (a príbeh) "zaháľača" a zberačky, ktoré v sebe nesie nádej na prijatie a pochopenie pre každého.
Bola to krásna nostalgia, ale bola to hrozná nuda. Aj takto by sa v skratke dali zhrnúť moje dojmy z Plachého domu, ktorý je plachý v tom najdôležitejšom aspekte - plynutí deja.
Barbora Hrínová má rozprávačský talent, vie čitateľa vtiahnuť do krásne vykreslenej a vybudovanej atmosféry, no vzápätí ju nárazovo utína a všetko vyšumí do vzduchoprázdna a začíname odznova. Hop, sme v lese, hop, sme na pohrebe, hop, sme uprostred sviatočnej večere. Hop, čitateľ chytá nervy a rozmýšľa, či omylom nepreskočil nejaké strany, pretože sa stráca. Akoby sa sama autorka nevedela rozhodnúť, do akého prostredia dej umiestniť a ako uzavrieť dané epizódky.
A potom zrazu po štvrtine knihy prídu mikrokapitoly. Text v podstate plynie bez zmeny ďalej, ale máte vylepšenie - názvy (a štruktúru, ktorá trochu zachraňuje chaos s náhlymi zmenami v odsekoch). Hurá! Bohužiaľ, väčšina je úplný balast. Vo výsledku to celé pôsobí chaoticky a zmätočne. Akoby som čítala pracovnú verziu, ktorá sa ešte bude vylepšovať.
Posledné dve dlhšie kapitoly sú najsúdržnejšie. Keby tak vyzerala celá kniha, nemala by žiadne výčitky. Omína ma však zlý pocit, že koniec bol napísaný skôr ako začiatok a jednoducho sa "zvyšok" nejako napasoval. Myslím si to najmä pre chaos v prvej časti. Autorka sa vo svojom texte možno nestrácala, ale čitateľa, ktorý postavy nepozná, môže zmiasť náhla a zdanlivo bezdôvodná zmena rozprávača (dostaneme priamy komentár dcéry), čo vydrží jeden odsek, a potom sa pokračuje, akoby sa nechumelilo. Vysvetlenie dostanete takmer v tretine priebehu, čo je dosť neskoro.
Plachý dom mal potenciál, ale nedozrel. Vykysol prirýchlo, chvatne, čo je trochu irónia, keďže celá kniha sa v podstate "plouží". Mohla to byť krásna variácia na Olive Kitteridge, ale niekde v procese výroby sa to hrozne zamotalo. Akoby sa autorka chcela za každú cenu vyhnúť poviedkovému románu, čo by jej pravdepodobne pasovalo viac (a tendencie v texte boli),a knihe by to len prospelo. Takto len precenila svoje schopnosti.
Nemusíš hneď všetko, čo sa zablyští, použiť. Knihy nie sú zberné suroviny. - tejto svojej vlastnej rady sa autorka mala držiac oveľa viac.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Jazyk vojny je smrť. Bolesť. Utrpenie. Jazyk vojny je jazykom traumy, ktorú už nikto nevymaže. Stratou, ktorú už nikdy nikto nedokáže vykompenzovať. Jazyk vojny je v mnohom absolútny, tak ako aj vojna samotná.
Oleksandr Myched vytvoril záznam prvých rokov vojny, no najmä toho prvého. Sprítomnil ho svojimi pocitmi a dojmami, pozorovaniami a rozhovormi s niekoľkými ďalšími osobnosťami, ktorých sa vojna dotkla priamo (so svojou mamou; ženou, ktorá sa rozhodla emigrovať či vojakom, ktorý si už prešiel vojenskými stretmi na Kryme). Rozpovie vám svoje spomienky na posledné dni a mesiace pred vojnou a zároveň opíše to, čo bezprostredne nasledovalo po 24. februári priamo v epicentre - Buči, kde mali s manželkou dom. Opíše vám, ako sa mu zo dňa na deň zmenil život. Z novinára sa stal vojak a obranca vlasti. Ale nakoniec ju obraňuje aj perom, nielen zbraňou, aby nikto na svete nezabudol, čo sa vtedy (a, bohužiaľ, stále) deje. Aby sa nezabudlo na nevinné obete či kyber útoky anonymných hackerov, ktorí odhaľovali aktíva a aktivity Rusov po celom svete.
Okrem toho čiastočne uverejňuje aj záznamy genocídy a zločinov páchaných na Ukrajincoch.
Jazyk vojny je čierno-biely. My verzus oni. Zvádza k maximám a rezolúciám. Je traumou, ktorú na tvojom tele odhalia aj po smri, ak ťa nájdu. Je traumou, ktorú máš hlboko vyrytú v duši, a ani keď zatvoríš oči, nevieš jej ujsť. Je obhorenou dodávkou plnou žien utekajúcich pred okupantmi. Je uneseným dieťaťom v tábore.
Vojna na Ukrajine trvá už dlhšie ako prvá svetová vojna a koniec je, pre pesimistov ako ja, v nedohľadne. Našťastie, nám ešte rakety nepadajú na hlavy, ale je nevyhnutné, aby sme neotupeli, neznectliveli pred hrôzou, ktorej naši susedia neustále čelia a hrdinsky jej vzdorujú.
Jana Micenková sa pred pár rokmi zapísala do môjho zoznamu obľúbencov brilantným románom Krv nie je voda. Kvety a klobásy mi predstavili jej úplne inú stránku, ale, dámy a páni, zožrala som jej všetko aj s navijakom!
Väčšina poviedok sleduje podobnú schému - ťažko "obľúbiteľné" postavy, ťažký/náročný život a v podstate neočakávaný, vypointovaný, umne vyabstrahovaný záver. Ani mi neprekážalo, že v podstate ide o koniec čiastočný, na ktorý by síce mohlo (a v živote by aj malo) niečo nadväzovať, ale pre čitateľove potreby to už nie je podstatné (ani sa necítite o nič "ochudobnení").
Takto nám predstaví niekoľko rôznych životných situácií, z ktorých sú niektoré takpovediac až hraničné, s postavami, ktoré sú skôr archetypálne, ale uznávam, že na tak malom priestore a pre potreby jednotlivých príbehov to je jednoduchšie. S jej hrdinami/hrdinkami sa možno veľmi ľahko stotožniť, chápeme ich únavu zo života aj túžby, ktoré majú.
Závery poviedok pôsobia na čitateľa o to mocnejšie, o čo banálnejší príbeh sa pred ním rozvíja. Môj prvý dojem, kým som nedočítala prvú poviedku, bol dosť rozpačitý, pretože to na mňa pôsobilo skôr tuctovo, než ako by mi to malo dávať "niečo viac". A potom ma zložil záver. Na prvýkrát priamo do srdca. Micenková mierila presne a trpezlivo ako ostreľovač a neminula cieľ ani o milimeter.
Kvety a klobásy si vôbec nedávajú servítku pred ústa, všetko na vás vyklopia úplne priamo, a predsa to podstatné zostáva skryté medzi riadkami takmer až do konca. Je to jednoznačne maximálny čitateľský zážitok, o ktorý by ste rozhodne nemali prísť.
Elektricky ružová, neprehliadnuteľná, krátka zbierka troch poviedok o zložitých medziľudských vzťahoch, pri písaní ktorých autorka rozhodne nemala založené "ružové okuliare".
Poviedky sú akýmsi triezvym pozorovaním/odpozorovaním života v jeho najbežnejších, no v podstate biednych podmienkach. Autorkini protagonisti sú chudobní materiálne a väčšinou i emocionálne (či už v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle), žijúci skôr so zatrpknutosťou, než nádejou. Navzájom sú zviazaní rodinnými putami, či skôr okovami, z ktorých sa ťažko a takmer nemožno vymaniť. Ich príbehy sa môžu zdať všedné, no práve to je niečo, čo vám od nich nedovolí odtrhnúť zrak. Možno práve to zhnusenie či ľútosť, ktoré svojím správaním u čitateľa vyvolávajú, ho nútia dočítať až do konca.
Pohybujeme sa viac-menej na čierno-bielej palete, ale miestami sa vmiešame aj do sivého priestoru ľudskej povahy a správania.
Jozef a Lola je debut, za ktorý sa netreba hanbiť. Priestor na zlepšenie tu určite je, ale Emma Valéry previedla svoj potenciál v plnej paráde.
Posledné pomaznanie, ktoré sa hrá nielen so slovíčkami, ale aj čitateľmi.
Alica, jej muž, dvaja dospievajúci synovia a "nebezpečné" známosti. Priptavte si kokteil s alkoholom, zíde sa vám. Možno jeden ponúknite aj Alici. Je divou sexbombou (používa sa to ešte? ), pulzuje životom a túžbou. Je dokonalou Carrie zo Sexu v meste, ale bez záplavy kamošiek, a bez veľkomesta, ktoré by s ňou hralo vášnivé tango. Osud totiž zamiešal jej karty a ostalo jej "len" malomesto, deti a sklamanie z nenaplnených snov. Snaží sa nájsť samu seba (dospieť v úspešnú ženu/matku/bytosť) a dobehnúť to, čo stratila, resp. si to vynahradiť, no jej cesta je dláždená kompromismi. Nuda to však rozhodne nebude.
Alica navonok pôsobí ako sebavedomá, zvodná a ladná tigrica, ale pod povrchom sa skrýva žieňa hľadajúce nehu a veľké medvedie objatie. Je krehká, no skrýva sa v nej aj obrovská sila a odhodlanie, vďaka ktorým poráža všetkých démonov svojho života, či už v emocionálnej alebo fyzickej rovine.
Alica Cárska predstavila nový šperk svojej tvorby, ktorý by nemal ujsť vašej pozornosti, ak milujete nespútané a nespútateľné ženské hrdinky.
Toto bolo také krásne!
Mandy, staršia pani žijúca v paneláku v Bratislave, talentovaná hudobníčka, ktorej reuma vzala radosť z hry, no nie radosť zo života, pred návštevou v domova dôchodcov rekapitulujte svoj život. Na prvý pohľad sa môže zdať všedný, ale aj obyčajný život obyčajného človeka môže byť zaujímavý a hodný prerozprávania, a ten jej rozhodne nebol prechádzka ružovou záhradou. Vojna aj režim poznačili jej život materiálne, no po emocionálnej stránke jej dával zabrať aj manžel, ktorý za pekným úsmevom skrýval temnotu. Každé prekonané príkorie ju v určitom zmysle zocelilo, no to neznamenalo, jej život bol o niečo jednoduchší.
Mandy od detstva sprevádzala hudba a podarilo sa jej splniť si sen o hraní na klavíri ako zamestnaní. Vďaka tomu môžeme sledovať spoločenské a politické premeny, najmä v povojnových a búrlivých 50. rokoch v Československu. Mandin prerod z naivného dievčatka na dospelú ženu a matku bol svojím spôsobom brutálny. Vstúpila do rieky života, no nepripravenú ju strhol silný prúd, v ktorom sa musela naučiť plávať.
Mandy mi zlomila srdce, úplne ma rozložila a chvíľu som rozmýšľala, či autorka nevynašla aj časostroj, lebo by som jej úplne uverila, že zažila socializmus a komunistický režim na Slovensku. Pre príbeh tvoria kulisu, ktorá sa miestami zatemňuje, aby sa vzápätí rozžiarila, a potom znovu pohasla, a pred ktorou sa odvíja bežný Mandin život. Je kronikou a pripomenutím, že naša minulosť nebola až taká malebná, ako by si ju mnoho ľudí prialo mať.
Do príbehu sú majstrovsky vpletené faksimile úradných dokumentov z tých čias (autorka odviedla skvelú bádateľskú prácu v archívoch), čo mu dodáva na autentickosti.
Volajte ma Mandy je citlivo a nádherne napísaný román o silnej žene, ktorá sa nenechala zlomiť nepriaznivými okolnosťami a osudom a bojovala za seba a svoju dcéru za zvukov hudby.
