Ahoj krásko - Ann Napolitano, Metafora, 2024

Moje srdcovky

Moje odznaky

Moje čtenářské kolekce

Moje aktivity

26
26

Michaela Töröková napsala recenzi

19.05.2024 08:55

Na knihu som narazila v rámci výzvy na Databázeknih; kniha, ktorá má v názve "kdyby" (keby). Autor si vybral naozaj zábavné a miestami až dokonale absurdné témy a snaží sa na ne odpovedať vedecky presne. Príkladov, ktoré by som teraz mohla spomenúť je naozaj veľa, jeden z prvých, kde sa mi náhodne otvorila kniha, je ten o šípoch, ktoré zastrú Slnko (viď. scéna z filmu 300), či o kuse mäsa, ktoré sa opečie pri páde cez atmosféru. Je tam toho ale oveľa viac. Pre mňa sú asi najzábavnejšie úvody (kým sa dopracuje k samotnej otázke a následnému riešeniu).
Myslím, že sa pri knihe zabaví každý, kto má rád hravú vedu. Súčasťou sú aj schematické kresbičky (ak nepoznáte autorov komix na stránke xkcd, aj tej stojí za pozretie). Knižne už vyšlo aj pokračovanie, tak si idem objednať. :)

Číst víc

26
26

Michaela Töröková napsala recenzi

19.05.2024 07:42

Na to, aká to bola rozsahom útla knižka, mi ostane v hlave ešte asi dlho. Je tu opísaný zúfalý a toxický vzťah, aký mala hlavná hrdinka dlhých osem rokov, do toho všetkého ako posledná kvapka je jej nepodporujúca rodina a nemožnosť nadviazať nové vzťahy, lebo nemala ukončený ten pôvodný... no, neviem ako iným, ale mne sa to čítalo veľmi ťažko a bolestivo. Anna uniká pred narcistickým a manipulatívnym mužom do zahraničia, a aj keď sa neskôr zase vracia späť domov, už si hľadá zamestnanie a hlavne bývanie mimo dosahu rodiny. No svoje zranenia si nesie so sebou a nedokáže sa otvoriť novým vzťahom. Veľmi bezprostredné bolo opísané prostredie malej dedinskej školy, kde sa každý s kažným pozná, kde hovoria nárečím, a kde je plno detí s diagnózami. Aničke som tak nejak držala palce, nech si nájde tam nejakú spriaznenú dušu, alebo aspoň nájde pokoj a nejakým spôsobom sa vyrovná s tým, čo prežila. Priala som si pomstu a verejnú hanbu tomu hnusákovi. Neskončilo to úplne podľa mojich očakávaní, tak ako sám život nie je rozprávkou, ale Anna sa posunula ďalej a aj táto skúsenosť bola na niečo dobrá.
Asi to teraz neopisujem úplne výstižne, ale napriek tej ťaživej atmosfére to bolo písané s veľkou ľahkosťou a zručnosťou. Autorka nepotrebuje siahodlhé niekoľkostránkové opisy, ja som v jej scénach presne cítila tie vône a chlad, aj očakávanie. Píše skvele. Scéna pri Severnom mori, kam by sa raz chcela vrátiť, či so žiakom, ktorý rozrúbal dvere sekerou, všetko to malo svoj pôvab.
Jednoznačne odporúčam.

Číst víc

26
26

Michaela Töröková napsala recenzi

11.04.2024 09:56

Tak ako sa nájde pre každú starú ponožku stará topánka, tak sa aj pre čitateľov nájde tá ich pravá kniha. A môže to byť aj táto.
V starom bratislavskom dome sa striedajú ľudia, ako plynú roky, niektorí ostávajú, iní sa sťahujú, nedávajú si menovky, len pavučina vysoko v rohu ostáva. O malú záhradku sa stará milá pani Milka, chlapec si na schodisku číta, sused nahlas počúva hudbu. Poviedky rozprávajú príbehy o susedovcoch, každý je iný, niektoré sú vtipné, iné dojímavé, také zo života. Mojou najobľúbenejšou postavou hneď po Oliverovi je Samuel. Poviedka s dvomi cestami o Zoji a kachličke (Zoja sa vracia) sa mi štýlom páčila asi najviac. Má možnosť vybrať si svoju cestu a veci sa azda udejú inak. Šetrila som si túto knihu plnú ľudskosti na posledný deň v roku. Najlepšia bodka za prečítaným rokom.

Číst víc

26
26

Michaela Töröková napsala recenzi

30.03.2024 09:27

Tak ako sa nájde pre každú starú ponožku stará topánka, tak sa aj pre čitateľov nájde tá ich pravá kniha. A môže to byť aj táto.
V starom bratislavskom dome sa striedajú ľudia, ako plynú roky, niektorí ostávajú, iní sa sťahujú, nedávajú si menovky, len pavučina vysoko v rohu ostáva. O malú záhradku sa stará milá pani Milka, chlapec si na schodisku číta, sused nahlas počúva hudbu. Poviedky rozprávajú príbehy o susedovcoch, každý je iný, niektoré sú vtipné, iné dojímavé, také zo života. Mojou najobľúbenejšou postavou hneď po Oliverovi je Samuel. Poviedka s dvomi cestami o Zoji a kachličke (Zoja sa vracia) sa mi štýlom páčila asi najviac. Má možnosť vybrať si svoju cestu a veci sa azda udejú inak. Šetrila som si túto knihu plnú ľudskosti na posledný deň v roku. Najlepšia bodka za prečítaným rokom. P.S. knihu som čítala už dávnejšie, ale veľmi sa teším na autorovu najnošiu knihu, ktorá sa bude venovať jednej zaujímavej postave z týchto poviedok :)

Číst víc

26
26

Michaela Töröková napsala recenzi

30.03.2024 09:18

Mám rada autorovu poviedkovú knihu Štrkáč Callahan. A aj z tohto dielka dýcha podobná atmosféra, strelný prach, kolty prekliato nízko, špina z ciest a iných bordelov, nielen tých, čo sa skrývajú pod nablýskanými pozlátkami. Drak Šarkan sa vracia zo zámoria na rodnú hrudu, zocelený zářem bitev a s povesťou rýchleho strelca. Hrdina na pohľadania. Hneď ide pomáhať hľadať zatúlaného švagra, jeho ségra, miestny farár a krásna pastorkyňa dotvoria družinu a idú spoločne pátrať po poklade, tajomnom kláštore a stratenom šľachticovi (nie nutne v tomto poradí). Svižná akcia, ľahké dialógy a prostredie tajuplného Gemera, kde pretrvávajú legendy a mýty. Lahôdka aj vďaka výborným ilustráciám, naozaj skvele dopĺňajú príbeh.
A záverečná scéna je viac než rozprávková! Narážky na prostonárodné povesti sú priame, chvíľu som rozmýšľala, či to dám prečítať aj -násťročnej dcére, ale teda ja som v jej veku čítala aj brutálnejšie veci. Toto je skvelá oddychovka, lebo to bol priamy príbeh, bez zákrut a zahmlievania... za mňa 4,5* a odporúčam.

Číst víc

26
26

Michaela Töröková napsala recenzi

30.03.2024 09:17

Čo sa týkalo samotného príbehu, bavila som sa podobne, ako pri knihe od Hugha Laurieho. Advokát drsného mafiána nemá čas na rodinu. A aby o ňu neprišiel, musí sa viac snažiť... Až keď absolvuje kurz sústredenia, zistí, že problémy sa dajú celkom ľahko vyriešiť. Hlavne si treba určiť priority. Keďže je víkend s dcérou prvoradý a dokonale úžasný, nijaká mŕtvola ho pokaziť nemôže. Absurdný a cynický humor môžem vždy a táto kniha ma pobavila. Odporúčam!

Číst víc

26
26

Michaela Töröková napsala recenzi

30.03.2024 09:16

Krásny príbeh, bude vo mne doznievať ešte dlho. Hrejivý a magický zároveň.
Dedina Maran, o ktorej spočiatku veľa nevieme, je akoby stratená v priestore i čase. Dejiny plynú a jej sa dotýkajú len okrajovo. Je položená vysoko v arménskych horách, kde ju trápia živly, zosuvy pôdy, hladomor, zima, sucho, choroby, no napriek tomu je plná ľudskej spolupatričnosti, lásky a podpory. Príbehy jednotlivých rodín sa v priebehu generácií miešajú s vierou, folklórom, proroctvami; magický realizmus je popisovaný láskavou formou.
No populácia starne a dedinka vymiera... Malo by to byť smutné, ale nie je. Je to príbeh o nádeji. Jednoducho som cítila silu a odolnosť dvadsiatich obyvateľov, z ktorých najmladšia má 58 rokov. Sú obdivuhodní. Žijú len z toho, čo si sami vyspestujú a vyrobia. Celodenná tvrdá práca, starostlivosť o zvieratá a domácnosť, o záhradu, ale aj postupy pri pečení a varení, tieto každodenné maličkosti tvoria ich život. Krásne je porovnaný moderný svet a ich dedina - či už keď príde na návštevu vnuk z mesta s rodinou a jeho manželka neodsudzuje tradície, práve naopak. Spoznáva ich cez prácu, jedlá a zvyky (makové bábkiky viem vyrobiť aj ja :) ), maľuje osoby, predmety a detaily, ktoré majú svoj význam, mení sa a stáva sa súčasťou komunity.
Je v nej aj jemný humor; dozvieme sa, čo sa stalo s kvasnicami, alebo kto vlastne navštevuje dedinu častejšie - či kňaz, alebo poštár. Alebo také miestne výmenné trhy; keď sa dedinčania stretnú a zistia, že vlastne ponúkajú všetci takmer rovnaké veci. Alebo o zaceľovaní múru, ktorý dýcha...
Tri jablká sú pre toho, kto videl, kto rozprával a kto počúval. Neviem ako vám, ale mne sa vrúcne zapísali do duše, knižka je útla, no čarovná svojou poetickosťou a jednoduchosťou.

Číst víc

26
26

Michaela Töröková napsala recenzi

30.03.2024 09:15

Kniha je celá písaná v emailoch, smskách a správach, whatsappovej konverzácii, alebo novinových článkoch. (Toto píšem ako varovanie v dobrom, nie každý má rád tento štýl kníh, mne sa to však páči.) Nemusela som sa až tak sústreďovať, kto komu píše a kedy, lebo po istom čase to študenti práva zhrnú. Členovia amatérskeho divadelného klubu tak rozohrávajú svoje repliky a v pozadí, za dialógmi, sa skrývajú tajnosti. Malej vnučke režiséra divadelného súboru zistili rakovinu a jedinou možnosťou je príšerne drahý experimentálny liek. Áno, nasleduje zbierka, komunitu to mimoriadne silno utuží a spájajú sa v dobrej veci. To, že dôjde k strate peňazí a neskôr aj k vražde, už také prekvapivé nie je. Pri čítaní mi liezli na nervy isté postavy, potom som ich aj poľutovala, sympatie sa menili každou novou korešpondenciou. Ale asi viac som ich neznášala. Aj motív som tak nejak tušila, no podozrivých bolo viac. Autorka veľmi zaujímavo poprepájala emaily a viedla tak čitateľa k istému záveru. Som zvedavá, či sa aj vám podarí vypátrať vraha! Na záver je výborná pomôcka, ktorá býva aj v scenároch divadelných hier - postavy a obsadenie a ich krátka charakteristika. Veľmi to pomôže, pretože kniha (aj hra, ktorú hrajú) ovplýva množstvom postáv a skutočnosť je ešte bohatšia, pretože nie všetko je na prvý pohľad jasné...

Číst víc

26
26

Michaela Töröková napsala recenzi

30.03.2024 09:13

Knižku dostala pod stromček najmladšia dcéra, a aj keď je február, ešte sa do nej nepustila. A tak som si ju prečítala zatiaľ ja. Podľa obálky som čakala rozprávkový príbeh, ktorý som v podstate aj dostala. Anotácia prezradila mnohé, ale to je v poriadku, lebo keby nie, po knihe by som nesiahla. Prečo si nedokážem užívať tú rozprávkovosť, magickosť a tajomno a len sa tak vznášať na bledomodrom obláčiku ľahkosti? Nateraz je to mňa celé až príliš nadnesené a hyperbolizované... až je toho priveľa. A pritom mám uletenosť rada. No nepáči sa mi, keď mi kniha hovorí, čo si mám, myslieť... A navyše, keď ide o knihu pre deti.
Asi som cynická, ale traumatizovaným deťom ide pomáhať úradník, čo si ani neprečíta ich zložky... (Je to rozprávka, takže sa mu to zhodou náhod aj podarí.)
Vyvrcholením je scéna v závere, kedy sa celý ostrov spojí proti násiliu. V neďalekom prístavnom mestečku sa formuje skupina, ktorá sa chystá zaútočiť. No tým zlým sa prehovorí do duše a aj vďaka tomu a pôsobeniu mágie (neodbytne sa mi vkráda do mysle Pratchettove slovné spojenie "přemnozí efektové"), sa hrozbu podarí odvrátiť. Ja viem, že deti potrebujú čiernobiele videnie a výrazné rozlíšenie, ale... Ale.
Hlavnou postavou tejto milej knižky s príjemne farebnou obálkou je frustrovaný štyridsiatnik, ktorého neznáša šéfka, kolegovia, susedka a dokonca aj jeho mačka. A je preňho typické, že je realista a zásadne opisuje veci také, aké sú. Prečo si však večne si zabúda dáždnik v meste, kde neustále prší, je mi záhadou. Trpiteľský syndróm?
Jeho pracovnou náplňou je podávať správy o sirotách a ich zabezpečení. Najnovšia úloha je trochu netypická a ako sociálny pracovník tam musí stráviť trochu viac času (a podrobne informovať nielen o deťoch, ale o samotnom fungovaní domova, ako aj o riaditeľovi). Deti sú obklopené láskou a bezpečím, sirotinec je pre ne skutočným domovom, no držať ich v izolácii od zvyšku spoločnosti sa nedá večne. Svet je kruté miesto a deťom, ktoré sa vymykajú normálu, to dá pocítiť. Našťastie majú jeden druhého, riaditeľa, ktorý je im takmer otcom a ochranu ostrova so štipkou mágie. Linusova úloha je nenápadná, zapája sa sa najprv len okrajovo, no časom sa vrhne do dobrodružstva (v patričnom kostýme) a pomáha deťom uvedomiť si ich výnimočnosť a jedinečnosť. A neskôr nájde aj lásku...
Postaviť sa proti strachu z inakosti a nájsť pochopenie, je dávkované postupne, ako v rozprávke. Najprv štipka toho, potom tamtoho, až nakoniec chránia a obhajujú vlastne celú svoju existenciu.
Bavila ma humorná stránka v podobe byrokracie (Extrémne vysoký manažment a jeho sekretárka), či Antikristových prejavoch o zničení sveta (aspoň trošku síry a kvílenia, prosím) - je takmer ako zo Stopárovho sprievodcu, či Červeného trpaslíka.
Asi si v knihe nájdu svoje nielen deti, ale aj dospelí a pekne sa s ňou dá pracovať na hodinách literatúry a rozobrať ju - a hlavnou témou môže byť diskriminácia, rozprávanie sa o inakosti, snaha pochopiť odlišnosť.
Mojou obľúbenou postavou je dráčik, ktorý si odkladaná najväčšiu cennosť, darované gombíky... A vaša?

Číst víc

26
26

Michaela Töröková napsala recenzi

30.03.2024 09:12

Chyžná Molly má rada veci na svojom mieste. Pravidelné rituály jej pomáhajú, pretože už nemá svoju milovanú babičku, s ktorou by sa podelila o starosti. Až pri čítaní si čitateľ uvedomuje jej zvláštne správanie, ktoré je typické pre autistov (ani to v knihe nie je priamo pomenované, no veľa vecí ukazuje na aspergerov syndróm), Molly je naozaj výnimočná, inteligentná a láskavá, no navonok vyznieva na prvý pohľad iba veľmi naivne, až hlúpučko, lebo všetko berie dosť jednoznačne, je príliš priamočiara a úprimná. Nevie rozoznať dvojzmysly, sarkazmus a ani čítať v tvári, ale je veľmi vnímavá a má svoje hodnoty. Chod hotela, Mollino upratovanie a spolupracovníci tvoria jej celý svet. Miluje svoju prácu - upratovanie hotelových izieb a teší sa do nej každý deň. Vždy ráno si oblečie čistú, vyžehlenú uniformu, naplní si vozík čistiacimi prostriedkami, mydielkami, uterákmi a ide upratovať izby. Úplne som si vedela predstaviť to jej uspokojenie, keď je všetko tip-top a ostáva za ňou viditeľný kus dobre odvedenej práce. (Ja až taký pedant nie som, no tri deti a malý byt človeka naučí upratovať. Buď ich prekračujem, ale majú svoje miesto (ako deti, tak aj veci). ) Ale späť ku knihe.
Všetko sa naruší, keď jeden z hostí zomrie a Molly sa stáva hlavnou podozrivou. Vtedy ma kniha pohltila, lebo sa dej rozbehol. Molly bola fakt úžasná a bol zážitok si skladať postupne dieliky a získavať tak celkový obraz. Cez jej vnímanie malo všetko úplne iný význam a chvíľu trvalo, kým si uvedomila, kto je jej priateľ a komu môže dôverovať.
Za mňa Chyžnú jednoznačne odporúčam a teším sa na sfilmovanú verziu.

Číst víc

„Víra v budoucnost - to je pochybná ctnost, nemyslíš? Něco stejně pošetilého jako stavět modely lodí do lahví. Víš, jak to myslím - obdivuhodné, ale trochu z toho naskakuje husí kůže. “

Domov na konci světa - Michael Cunningham, 2013
Domov na konci světa
Michael Cunningham