Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
bookstagram:
https://www.instagram.com/petrasbookalchemy?igsh=MWgyMWVtdTZtZ3d4bA%3D%3D&utm_source=qr
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Kniha Legendy a latté je krásnym príkladom cozy fantasy, ktorá nestavia na veľkých epických bitkách, ale na tichých rozhodnutiach. Ukazuje, že život sa môže zmeniť v tých najnenápadnejších momentoch nie veľkou epickou bitkou, ale rozhodnutím zastať, zostať a skúsiť niečo iné. A že tie najkrajšie priateľstvá často vznikajú práve vtedy, keď ich vôbec nehľadáme.
Tento príbeh mi dodával pocit domova - je vtipný, plný drobných radostí, vzájomnej podpory. Celkovo pôsobí ako miesto, kam sa chcete vrátiť, keď máte pocit, že potrebujete spomaliť a na chvíľu vypnúť.
Jednotlivé príbehy (vstupy / články) pôsobia ako tiché pozorovanie sveta okolo bez nutkania niečo riešiť, niečo meniť. Presne tento pocit som pri čítaní mala - akoby som sedela niekde v kaviarni pri okne a len tak pozorovala ľudí, mesto a plynutie času.
Kniha neponúka veľké dramatické zvraty, ale drobné momenty každodennosti, ktoré by sme inak ľahko prehliadli. V konečnom dôsledku je kniha akýmsi tichým pozvaním spomaliť.
Je to príjemná, nenáhlivá kniha, ktorá nechce ohurovať, ale upokojiť. Práve v tom spočíva jej sila. Ideálna pre chvíle, keď človek potrebuje stíšiť myseľ a nechať sa unášať atmosférou.
Na Graveyard Shift som sa úprimne tešila. M. L. Rio mám totiž neodmysliteľne spojenú s románom If We Were Villains, ktorý bol pre mňa temný, inteligentný skrátka výnimočný. O to viac som bola zvedavá, čo mi autorka prinesie vo svojej novej knihe.
Premisa bola naozaj lákavá. Pripadalo mi to ako ten typ príbehu, v ktorom by M. L. Rio mohla excelovať. No za seba však musím povedať, že v konečnom dôsledku bola táto kniha pre mňa sklamaním.
Kniha ma prekvapila už svojou dĺžkou 123 strán je naozaj málo, najmä pri príbehu, ktorý stojí takmer výlučne na atmosfére a psychologickom napätí. Namiesto hutného, koncentrovaného zážitku som mala pocit, že sa príbeh sotva stihol nadýchnuť a už bol koniec. Zápletka ma ako taká tiež príliš nevtiahla.
Za silné stránky príbehu považujem témy, s ktorými autorka pracuje - izolácia, insomnia, rozpad reality, hranica medzi skutočnosťou a halucináciou spôsobenou nedostatkom spánku. Páčila sa mi aj rovina morálnych dilem a otázok zodpovednosti: čo urobíme, keď si nie sme istí vlastnými zmyslami, ale aj tak musíme konať?
Hlavný problém vidím však v tom, že tieto témy ostali len načrtnuté. Akoby Graveyard Shift bol skôr konceptom či atmosférickým náčrtom než plnohodnotne rozvinutým príbehom. V porovnaní s If We Were Villains tu chýba emocionálna hĺbka, silné napätie aj pocit, že postavy a ich osudy majú skutočnú váhu.
Výsledok? Kniha ma sklamala nie preto, že by bola vyslovene zlá, ale preto, že jej potenciál bol oveľa väčší než to, čo nakoniec ponúkla. Graveyard Shift je temná, zaujímavo premyslená, no podľa mňa príliš krátka a povrchná na to, aby zanechala silnejší dojem.
Posledné pohladenia je kniha, ktorá svojou nenútenou múdrosťou osloví všetkých, ktorí majú radi pomalé, introspektívne príbehy zasadené do reality každodennosti. Je krásne napísaná, civilná a pritom nečakane dojímavá.
Anfinnsen skúma starobu nie ako koniec našej cesty, ale ako zvláštny druh začiatku: obdobie, keď si človek konečne môže dovoliť byť absolútne úprimný. Žiadne pretvárky, len surová podstata toho, čo zostáva. A to je niekedy to najodvážnejšie, čo môže literatúra ponúknuť.
Táto kniha je premyslená, precítená a najmä veľmi ľudská. Samotný text dýcha prekvapivým humorom, akousi sebareflexívnou iróniou. Kniha nie je o umieraní. Je o tom, čo človeka drží pri živote.
Gunnhild yehaug napísala knihu, ktorá je oslavou jazyka nie jazyka ako nástroja, ale jazyka ako priestoru, v ktorom existujeme. Cítim znamenám je ten typ literatúry, kde autorka vidí a skúma to, čo sa skrýva medzi riadkami, medzi tónmi hudby a pod vrstvami každodennosti čím sa vám dostáva pod kožu.
Jej štýl je nádherný: jemný, poetický, no ostrý v detailoch. Vzťahy a situácie, ktoré opisuje, sú autentické.
Je to kniha o ľuďoch, ktorí sa snažia navzájom sa pochopiť; o hudbe, ktorá dopĺňa to, čo jazyk nedokáže; o citových nuansách, ktoré sú často dôležitejšie než veľké gestá.
Najväčšie čaro knihy spočíva v tom, že čitateľ má neustále pocit, že sleduje reálne emócie, nie literárne konštrukcie. yehaug neromantizuje, nefiltruje len veľmi presne pozoruje a prepúšťa svet cez svoju výnimočnú citlivosť.
Cítim znamenám je literatúra, ktorú necítite len v hlave, ale aj v tele. Je to kniha, ktorá sa jemne dotýka duše a zanecháva v nej odtlačok.
Pre mňa bola táto kniha nádherným zážitkom. Nie ani tak pre svoj dej, ale pre svoju atmosféru, jazyk a tú zvláštnu pravdivosť, ktorá je čoraz vzácnejšia.
Jar v Jekaterinburgu Lukáš Cabala vytvoril knihu, ktorá pôsobí ako dlhá, tichá expozícia: svetlo sa prediera cez neúprosné sivé nebo, ulice pulzujú unavenou energiou a postavy sa medzi nimi pohybujú ako tiene hľadajúce vlastný tvar.
Je to mimoriadne atmosférická kniha, hutná, presná a podmanivo chladná. Príbeh je založený na detailoch, ktoré spolu vytvárajú veľký obraz o tom, ako sa človek môže stratiť v cudzom meste aj vo vlastnom živote.
Je zaujímavé sledovať, ako sa autor pohráva s priestorom. Jekaterinburg nie je iba kulisou, ale je akoby samotnou postavou dýchajúcou, tlejúcou, s vlastným tempom a náladami. Autor ho zachytáva tak verne, až má čitateľ pocit, že stojí na zasneženom chodníku a počuje praskanie ľadu pod vlastnými nohami.
Dej nie je vystavaný na dramatických zvratoch. Príbeh nie je len varovaním ukazujúcim hrozivé následky topiaceho sa permafrostu. Je to tiež príbeh o hľadaní, o samote, o mlčaní, o budúcnosti, o vinách, ktoré si človek nesie ako batožinu. O jarnej premene, ktorá nie vždy prináša úľavu.
Cabala napísal román, ktorý si pýta tiché čítanie, premýšľanie a trochu zimy v srdci. Táto kniha dokazuje, že moderná slovenská próza má autorov, ktorých hlasy si zaslúžia byť počuté.
Kniha Smrť v jej rukách nie je tradičnou detektívkou, nedá vám žiadnu jasnú pointu, ani uspokojujúce rozuzlenie. A práve v tom je jej sila. Je akousi psychologickou hrou, pri ktorej sa čitateľ neustále pýta, čo je pravda, čo je projekcia a čo je len ďalšia maska osamelosti.
Kniha začína nenápadne staršia žena nájde v lese odkaz o mŕtvej dievčine.
Avšak nie je tu telo, nie je tu dôkaz, nie je to skutočná vražda. A predsa sa pred nami rozvíja temný, zvláštne hypnotický príbeh, v ktorom najdôležitejšie nie je odhalenie zločinu, ale odhalenie rozkladu vnútra samotnej protagonistky.
Táto kniha je zaujímavá, podmanivá… a zároveň trochu bizarná. Niektoré momenty sú tak zvláštne, až máte pocit, že sledujete realitu, ktorá sa vám rozplýva pred očami do akéhosi zvláštneho sna, z ktorého sa neviete prebudiť. Ale práve toto splývanie hraníc medzi realitou a "snom" je súčasťou jej čara.
Autorka v knihe tiež ukazuje svoj talent - dokáže z obyčajného momentu vytvoriť psychologickú štúdiu osamelosti, ilúzií a tichej, dusivej paranoje.
Táto kniha odráža skutočný život niekedy monotónny, niekedy zvláštny, inokedy úplne nepochopiteľný.
Táto kniha nemusí sadnúť každému.
Plachý dom je kniha, ktorá sa číta ako návrat domov po dlhom dni. Nie veľkolepý, nie dramatický ale ten, ktorý vás nechá konečne vydýchnuť. Je to literatúra, ktorá potvrdzuje, že ticho môže byť rovnako pôsobivé ako výkrik.
Hrínová tu rozpráva o ľuďoch, ktorých by ste kľudne mohli stretnúť na ulici, v obchode, vo vlastnej obývačke. A práve vďaka tomu sú jej postavy presvedčivé: žiadna nie je zbytočne komplikovaná, a predsa sú všetky hlboko ľudské.
Ako čitateľ som mala pocit, že kniha mi dovoľuje spomaliť a ponoriť sa do atmosféry, ktorá je nežná aj pravdivá, oddychová aj autentická. Presne taký typ príbehu, ktorý nepotrebuje obrovské zápletky stačí mu úprimnosť.
Pre mňa to bola skvelá oddychovka, ale taká, ktorá nezanecháva iba teplo, ale aj jemné zamyslenie nad tým, ako fungujeme v bežnosti, v rodinách, medzi sebou.
Hrínová nepíše o veľkých dramatických momentoch. Píše o tých malých, ktoré však v skutočnosti tvoria celý život. A preto jej verím každé slovo.
Démon súhlasu je text, ktorý sa vás nesnaží osloviť príbehom, ale pravdou. Tou nepríjemnou pravdou o nás všetkých: o tom, akí sme mäkkí, keď stojíme pred (zdanlivo) neškodným kompromisom. Tatarka ako jeden z mála slovenských autorov dokázal pomenovať chorobu systému ešte skôr, než sa o nej smelo hovoriť.
Tatarka rozpráva o totalite, ale medzi riadkami cítime náš svet: tlak prispôsobiť sa, davové myslenie, hlasy, ktoré kričia nahlas a rozum, ktorý šepká. ...a ten šepot je presne to, čo chce autor zachrániť.
Rozbíja ilúzie, pýta sa:
„Kto si, keď sa všetci pozerajú?“
A ešte dôležitejšie:
„Kto si, keď sa nepozerá nikto?“
Je to krátka kniha, ale nie ľahká.
Je krásna, ale nie jemná.
Je dôležitá, pretože ukazuje, že mlčanie môže byť rovnako nebezpečné ako výkrik.
Pre mňa osobne to bola kniha, ktorá rezonovala dlho po dočítaní najmä pre ten nepríjemný pocit, ktorý vo vás zostane:
že démon súhlasu nie je len literárny motív… ale aj niečo, čo si všetci nosíme v sebe.
„Démon súhlasu je ako tieň, ktorý sa vynorí vždy, keď sa bojíme povedať nie.“
Tento výrok vystihuje celú Tatarkovu filozofiu že skutočné zlo nezačína veľkými činmi, ale malým, tichým prikývnutím.
Volajte ma Mandy som čítala pomaly. Nie preto, že by bola náročná ale preto, že je krásna.
Alena Sabuchová má vzácny dar: píše tak, že aj obyčajná veta sa stáva niečím, čo človeka na chvíľu zastaví. Jej jazyk je jemný, presný a plný drobných, nenápadných krás, ktoré vyvolávajú emócie ešte skôr, ako ich stihnete pomenovať.
Mandy je postava, ktorá je vám blízka, aj keď je úplne iná než vy. Jej ticho je povedomé. Jej pochybnosti sú povedomé. Jej túžba po láske, po pochopení, po malom kúsku priestoru, kde môže byť sama sebou to všetko je bolestne autentické.
Kniha vo mne zanechala pocit, ktorý sa dá opísať len ťažko: ako keď vám niekto položí ruku na rameno a vy zrazu pochopíte, že vo svojom tichu nie ste osamelí.
A to je presne to, čo od literatúry očakávam nie len zaujímavý príbeh, ale emocionálne prepojenie.
Volajte ma Mandy je krehká, citlivá a nečakane silná kniha.
Nie je to román, ktorý prečítate a odložíte.
Je to text, ktorý vo vás niečo otvorí, niečo pomenúva a niečo upokojí.
Ak hľadáte príbeh, ktorý vás zasiahne svojou jemnosťou, melanchóliou a úprimnosťou,
Mandy si vás nájde. A ostane.
