Hrdina románu zázračně přežije zranění, avšak s následkem ztráty paměti: neví, jak se jmenuje, odkud pochází, nepamatuje si ani zlomek ze svého předchozího života... Číst víc
Vycházíme z průměrného údaje o rychlosti čtení 230 slov za minutu, od knihy ke knize a od čtenáře ke čtenáři se to však může lišit.
Hrdina románu zázračně přežije zranění, avšak s následkem ztráty paměti: neví, jak se jmenuje, odkud pochází, nepamatuje si ani zlomek ze svého předchozího života... Číst víc
Tuto knihu máme sice aktuálně na skladě, zbývají ale už jen poslední kusy. Pokud ji chcete rychle, pospěšte si! Dodání dalších může trvat déle, obvykle do tří dní.
Tato kniha se k vám může vydat prakticky okamžitě! Pokud si ji objednáte do 13:00 v pracovní den, odešleme ji ještě tentýž den. Jinak ji odešleme nejpozději následující pracovní den.
Tuto knihu máme sice aktuálně na skladě, zbývají ale už jen poslední kusy. Pokud ji chcete rychle, pospěšte si! Dodání dalších může trvat déle, obvykle do tří dní.
Hrdina románu zázračně přežije zranění, avšak s následkem ztráty paměti: neví, jak se jmenuje, odkud pochází, nepamatuje si ani zlomek ze svého předchozího života. Opatruje jej žena a spolu se dotknou nejhlubších vrstev vzpomínek, spojí rozptýlené kousky podvědomí a odkryjí společnou historii. Název Amadoka označuje největší jezero v Evropě, které se nacházelo na území dnešní Ukrajiny. Zmiňuje se o něm už Herodotos a po několik století jej starověcí a středověcí kartografové zaznačovali do map. Až do okamžiku, kdy jezero zmizelo beze stopy. A to jsou další poschodí této knížky. Jak ale mizí jezera, světy, kultury a co po nich zůstává?
Máte o knize více informací než je na této stránce nebo jste našli chybu? Budeme vám velmi vděční, když nám pomůžete s doplněním informací na našich stránkách.
Amadoka je obrovské jazero s rozlohou 130 x 30 kilometrov na hranici Podolia a Volyne, zobrazené na viacerých európskych mapách z 15. a 16. storočia, ktoré z tých istých máp neskôr zmizlo. Dodnes existujú dve verzie mystického jazera: buď naozaj existovalo a "vyparilo" sa v dôsledku pohybu tektonických dosiek, alebo je Amadoka len omylom kartografov, ktorý "putoval" z jednej mapy na druhú. Kniha Sofie Andruchovyčovej nie je síce o tomto jazere (aj keď o ňom trochu je), ale je skôr jeho metaforou. 760 strán neuveriteľne zložitej cesty s množstvom dejových priesečníkov; Biblia venovaná dejinám vyhladzovania Ukrajincov, počnúc 20. rokmi 20. storočia. Je tu renesancia, hladomor, holokaust a prelínanie životov skutočných historických postáv s tými fiktívnymi.
Pre mňa je táto kniha o mechanizme zabúdania. Je možné úplne vymazať pravdu z pamäti jednotlivca a celého národa a nahradiť ju inou? Prečo má naša psychika tendenciu zabudnúť na všetko hrozné a krvavé? A nie je to dôvod, prečo sa stále znova a znova dostávame do tej istej pasce?
Odpovede na tieto otázky sa vynoria po prečítaní. Vrelo odporúčam a ďakujem Vydavateľstvu Artforum za vydávanie pod kožu vrývajúcej sa literatúry.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Neviem ani spočívať, koľkokrát za život som si už povedala, na toto by som najradšej zabudla. No môžem snáď po prvýkrát zodpovedne prehlásiť, že na toto monumentálne dielo sa to nevzťahuje. Na knihu Amadoka totiž siaha naozaj máloktorá. Jej spôsob zobrazenia, ako sa haraburdie ešte môže zísť a premeniť sa na neoceniteľný poklad, akú silu dokáže mať vizualizácia, obyčajný vŕzgajúci okenný rám či červený rúž je neskutočný. Prekvapilo ma, koľko toho človek má zakoreneného, nevyriešeného v mozgovej kôre z vojny so sebou samým i spoločnosťou. Aké náročné je mať sa rád spoločne s chybami, aké náročné je zmieriť sa s nepriateľom, lebo iba tak aspoň tuší, aký je naozaj. Zároveň je na zaplakanie, koľko vecí je schopný vymyslieť, len aby zabudol. Samozrejme, pod maskou uľahčenia si života. A pritom potrebuje toľko trpezlivosti na čo i len malinkú štrbinku spomienky. Aby toho málo nebolo, tak pod kulisami tohto všetkého dejiny Ukrajiny dostávajú na prerozprávanie čoraz viac priestoru. Pre moje zvedavé ja našťastie úplne inak ako to poznám zo školských lavíc. Vnímanie vynárajúcich sa prekrútených spomienok očami Bohdana s jeho manželkou Romanou, ktorá sa stala záchytným pamäťovým bodom spôsobí, že ma prvýkrát v živote zradí vlastný hlas. V tej chvíli sa sama seba pýtam, či by som na jeho mieste chcela byť niekým iným. Ale komu sa to vlastne malo prihodiť, ak nie jemu? A pokiaľ by mal na výber, zmenil by niečo? V závislosti od uhľa pohľadu sa potom strata pamäti strieda s požehnaním a prekliatím. Lebo to, čo na ňom najviac nenávidela, čo ich ešte donedávna zvyklo rozdeľovať, ich zrazu spája. A to, čo im bolo úplne prirodzené sa náhle pod tlakom deformuje. Až sa aj obyčajný úsmev v jeho tvári pridá k jej najväčším, nesplneným snom. Alebo si mozog pamätá iba to, čo si sám chce pamätať? Ani verejné budovy či dom, v ktorom už býva niekto iný, jedlo alebo osobné predmety ako fotoaparát s fotografiami so skrytým významom ich vzniku v titule Amadoka nezostávajú pozadu so svojimi vlastnými zachovanými spomienkami. Vedia rozplakať, rozľútostiť i zdvihnúť krvi tlak. Lenže, keď to tak spoľahlivo zvládne starý kufrík s denníkom, prečo nie krajina? Stále som čakala, kedy sa konečne prevezme zodpovednosť na národnej úrovni. Avšak má štát vôbec svedomie? Alebo stále platí, bližšia košeľa ako kabát? Podobne polemizovať by sa dalo pokojne na dve ďalšie strany. Veľa zaujímavých vecí totiž ako rieka vyplaví i vstrebe tento fenomenálne preložený počin.
Tento viacvrstvový román sa začína príbehom pracovníčky archívu Romany a jej manžela Bohdana, ktorý prichádza domov z vojnového frontu s dokaličeným telom, dušou a hlavne pamäťou. Nespoznáva manželku, nepamätá si na nič, preto mu ona prostredníctvom fotografií približuje minulosť a dúfa, že si raz spomenie. Príbeh z každej fotografie je ako krátka poviedka z histórie jednej rodiny, ale nájdeme medzi nimi aj opísané udalosti z histórie jedného národa a natrafíme i na dávno stratené jazero Amadoka, ktoré je ako mnohé v tejto knihe metaforou, ale čo ak naozaj existovalo? Posledná časť knihy cez tri kapitoly uzatvára príbeh straty pamäte, bolesti, túžby, zrady (človeka i štátu), balansu na hranici vedomia i nevedomia, ale v neposlednom rade aj lásky.
Anotácia tejto knihy ma príliš neupútala a veľmi sa mi do nej nechcelo pustiť, ale nič lepšie som spraviť nemohla, pretože je famózna. Autorka úžasným spôsobom vyberá slová a skladá z nich miestami dychberúce vety, ktoré sú zároveň presiaknuté skvelými myšlienkami. Hlavné postavy si ma získali od prvej strany, i keď sa nejedná o veľkých krásnych hrdinov. A možno aj áno. Čo keď krása tkvie v niečom inom? Dej je nasýtený postavami, ale ja som sa v nich vôbec nestrácala. Tempo je pomalšie, ale príjemné. Sofija Andruchovyč prostredníctvom straty pamäte človeka poukázala aj na možnosť vymiznutia spomienok na históriu celého národa. Ale čo je pravda? Čo je skutočné? Čo ak si jednotlivec sám vybral, že si nechce pamätať? A čo potom národ, štát? Počas čítania tejto knihy som niekedy pociťovala úzkosť, bolesť, miestami som mala slzy na krajíčku, ale zároveň som aj chápala. Aj to, prečo chce niekto niekedy zabudnúť, i keď sa ten druhý naozaj snaží. A kým bola vlastne samotná Romana? Prečítajte si túto knihu o ľudskej identite, kde hlavnú úlohu zohráva pamäť. Mňa veľmi milo prekvapila, zasiahla a dala by sa rozoberať aj celý deň a noc. Vrelo ju odporúčam náročnejším čitateľom, ktorí si prídu na svoje.
Sofija Andruchovyč vo svojom rozsiahlom diele Amadoka skúma, ako pamäť formuje našu identitu a najmä aký vplyv dokáže mať na chápanie minulosti. Román sa rovnako zamýšľa nad otázkou, či môže zabudnutie v istých prípadoch prinášať útechu a či je vďaka nemu možné uniknúť pred dávnou bolesťou. Táto téma je relevantná obzvlášť v kontexte ukrajinskej histórie plnej traumatických udalostí, akými sú napríklad vojny, politické represie či genocída.
Aj napriek tomu, že spoznávame veľké množstvo postáv nerobilo mi problém orientovať sa v nich. Každý jeden hrdina prispieval do celkového obrazu a autorka tak šikovne poprepletala ich príbehy, až vytvorila komplexnú mozaiku ľudských osudov naprieč 20. storočím.
Autorka píše nesmierne pútavo a zároveň poeticky, jej jazyk je bohatý na rôzne metafory a symboliku. Text sa priam až rozplýva v detailoch a obrazotvornosti, vďaka čomu sa mi podarilo skutočne sa do deja ponoriť a to aj v počas tých menej záživných pasáží. Využíva retrospektívne rozprávanie a prepája tak minulosť s prítomnosťou, čím mi umožnila vnímať históriu na vlastnej koži a nie len ako akýsi sled udalostí, ktorý sa kedysi stal.
Zoznámenie sa s ukrajinskou autorkou Sofijou Andruchovyč dopadlo nadmieru dobre. Svojim obsažným dielom Amadoka, si ma získala hneď od prvej strany. Téma pamäte (jednotlivca, národa či krajiny), fungujúca ako prepájací element celého deja, by sa mohla považovať sa pomyselnú hlavnú postavu románu. Tento dômyselne spracovaný námet, bravúrne vystavaný do troch častí knihy a vyúsťujúc do prekvapivého konca, mi priniesol skutočne nevšedný čitateľský zážitok.
.
Všetko to začína príbehom Romany, pracovníčky v archíve, ktorej sa prinavráti manžel z vojnového frontu. Archeológ Bohdan, okrem dolámaného tela a znetvorenej tváre, prináša domov pošramotenú dušu a zohavenú pamäť. Nespomína si na ženu, na rodinu, na pôvod, na nič. V prvej časti románu sa postupne odhaľujú ich životy a životy Bohdanovej rodiny v troch generáciách. Zdrojom spomienok je Bohdanov otec a štyri kufre starých fotografií, ktoré Bohdan kedysi otcovi ukradol a priniesol do archívu.
.
Druhá časť románu je prerozprávaná cez množstvo fotografií. Tie sú ako fragmenty vedomia, ako výlety do zabudnutých spomienok. Rozsiahle výjavy minulosti, interpretované Romanou, vo vrstvených príbehoch a v spleti postáv, časov a miest naprieč 20. storočím, odkrývajú rodinnú genézu. Pomedzi ne sa črtajú rôzne historické udalosti krajiny ako aj niekdajšia záhadná existencia najväčšieho jazera v Európe, jazera Amadoka, ktoré rokmi vsiaklo do zeme. Odkrýva sa tým paralela zmiznutého jazera a stratenej pamäte.
.
Okrem rozuzlenia príbehov hlavných hrdinov a rodinnej skladačky, autorka v záverečnej časti knihy povzbudzuje pamäť národa cez antológiu osobností Ukrajiny 18. až 20. storočia. Široké spektrum historických postáv tvoria prevažne spisovatelia, sochári, filozofi, osvietenci a duchovní vodcovia, ktorí boli obeťami totalitných režimov. Táto takmer 200 stranová pasáž môže byť vnímaná ťažkopádne, no zároveň dáva románu ďalší rozmer. Všetko je to dôvtipne osadené v troch kapitolách - Želané, Nepreniknuteľné, Skutočné - ktoré mi evokujú následovné:
Aká je prítomnosť, keď sa deje všetko podľa predstáv, keď je minulosť potlačená a zabudnutie želané?
Ako môže byť prítomnosť ovplyvnená a poznačená, keď sa história stane nepreniknuteľnou, pretože sa jej otáčame chrbtom?
Ako veľmi nás prekvapí prítomnosť, keď sa nám otvoria oči a dobehne nás to, čo je skutočné?
A napokon po tom celom hľadaní identity, po nájdených spomienkach, po stopách histórie a po generačných príbehoch Bohdanovej rodiny, ostáva už len jediná otázka.
Kto je vlastne Romana?
.
Amadoka nie je oddychová beletria a vyžaduje si koncentrovaného, trpezlivého čitateľa. Rozmernosť textu však do značnej miery odľahčuje prirodzene pôsobiaci preklad Veroniky Goldiňákovej. S knihou som strávil príjemný čas (takmer 2 týždne) a tak neváham povedať, že do skupiny obľúbených autoriek ku Tokarczuk, Tučkovej a Haratischwili pridávam aj Andruchovyč.
Víte o novém čtenářském profilu?
Chtěli byste si prohlédnout všechny své recenze na jednom místě a podělit se o ně s ostatními čtenáři? Aktivujte si čtenářský profil, kde můžete zvyšovat svou knihomolskou úroveň.
Když najdeš lásku, držíš se jí. Popadneš ji oběma rukama a uděláš, co můžeš, abys ji nepustila. Nejde se k ní otočit zády a předpokládat, že na tebe bude čekat, kdes ji nechala, dokud na ni nebudeš připravená.
Pevná vazba
