Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Na instagrame ma nájdete pod menom @laska_ku_kniham :))
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Už ste zachytili prvú ružovú odeonku?
Jej farba môže napovedať, že prvom rade bude príbeh určený ženám a veru neklame – Mieko Kawakami napísala prenádhernú intímnu sondu do ženského tela a predovšetkým mysle. Zameriava sa na témy ako krása a povrchnosť, sila ženskej osobnosti a malichernosti, ktoré môžu podrývať sebavedomie. Spoznávame tri hrdinky – Nacuko, Midoriko a Makiko – každá z nich si prechádza v istom slova zmysle svojím vlastným zložitým obdobím, jedna je stratená vo veľkom svete, druhá je presvedčená o tom, že nikdy nebude schopná byť lepším človekom a jej existencia je vágna, nuž a tretia samú seba posudzuje tým najkrutejším možným spôsobom a nedokáže akceptovať proces starnutia.
Tieto tri ženy nám poskytujú pohľad do zákulisia svojich najvrúcnejších pocitov a dovoľujú nám porozumieť ženskému životu a pohľadu na svet ako takému. Nejedna čitateľka si po dočítanú uvedomí, že v podobným problémoch sa nenachádza len ona sama a nejedna konečne pochopí stav blízkej priateľky.
Bezpochyby jeden z najvrúcnejších a zároveň najsugestívnejších počinov, aký som kedy dostala možnosť držať v rukách. Fantastické!
Nikomu by som nepriala ocitnúť sa v koži hlavnej postavy, mladého študenta Arthura, ktorého som si pre jeho citlivú povahu nesmierne obľúbila. Nemal to v živote ľahké, predsa len sa zrazu prebral vo svete zmietanom vojnou, no ani to ho neprimälo stratiť hlavu... aj keď je treba povedať, že sám je vo svojich myšlienkach stratený a netuší, komu môže veriť a kto je jeho najväčším nepriateľom.
Mala som veľký problém sa v knihe orientovať, v autorom písaní prevládal chaos, zúfalstvo a ja som tak musela niektoré odstavce, dokonca strany, čítať viackrát, no aj napriek tomu mám pocit, že mi toho ešte veľa uniklo. Arthur je ako rozprávač pomerne nespoľahlivý, v myšlienkach sa venuje siahodlhým a miestami chaotickým dialógom, a tak je z času na čas ťažké ho nasledovať. Sama som prekvapená, ale aj napriek tomu ma bavilo v deji napredovať, spoznávať situáciu, samotného Arthura a pokúsiť sa mu porozumieť. Ak si trúfate na zložitý, nech sa páči, ja si ju prečítam určite opäť o pár rokov a verím, že tentoraz v nej nájdem oveľa viac ako na prvé prečítanie, je to jedna z tých kníh, ktoré treba prelúskavať po vrstvách, postupne odhaľovať ich hĺbku a hlavne sa nevzdávať už v úvode, ako som mala viackrát chuť ja – na písanie Willema Frederika Hermansa si prosto musíte urobiť chuť.
Odporúčam naozaj ale naozaj len milovníkom náročnejšej literatúry.
Ak hľadáte oddychovku, ktorá vám toto kratučké leto predĺži aspoň o pár hodín, určite nevynechajte novinku Za láskou do Paríža od Victorie Brownlee. Prenesie vás do mesta lásky, nadýchate sa smradľavých syrov, vychutnáte si romantickú atmosféru popretkávanú občasným sklamaním a čaká na vás aj ľúbostný trojuholník, v ktorom síce bude jasný favorit hneď od začiatku, ako to pri takýchto knihách býva zvykom, no o to v nich predsa ide, nie? Mimo romantickej linky však dej nebol predvídateľný ani najmenej a práve to ma na nej tak bavilo - Victorii sa aj takéto jednoduché dielo podarilo zaobaliť do istej dávky tajomna a urobiť z neho niečo magické, neodložitelné a nezabudnuteľné.
Ella je presne ten typ hrdinky, ktorý si ihneď obľúbite – je ambiciózna, priama, ale občas poriadne stratená vo veľkom svete a s príšerným vkusom na mužov. Jej optimistická povaha ale nenechá vaše srdce chladné a som si istá, že si jej ročný výlet do Paríža vychutnáte aspoň tak ako ona.
Odporúčam najmä fanúšikom Julie Caplin, čitateľky si tu prídu na svoje. Za mňa krásny zážitok, ktorý si rada v budúcnosti pripomeniem druhou časťou, ktorá minulý rok vyšla v angličtine.
Priznám sa, že ja nie som práve fanúšičkou kyberpunku, ale môj šéf ma na túto sci-fi lahôdku tak navnadil, až som jej nevládala odolať. Ide o predlohu k Matrixu, ktorý som ako malá rada pozerávala, i keď som ho zrejme nikdy poriadne nepochopila.
William Gibson ma našťastie do kyber sveta dokázal uviesť niekoľkými úvodnými kapitolami, nemal potrebu oháňať sa zložitými slovami, a tak sa mi podarilo preniknúť do príbehu bez najmenších ťažkostí. Dynamický štýl písania mu nie je cudzí, používa prevažne dialógy, ktoré čitateľa posúvajú svižným textom a necháva čitateľa mnohé si domýšľať, čo však v tomto prípade vôbec nie je problém, skôr mi to prišlo žiadúce.
Hlavnú postavu, zlodeja dát Casea, som si zamilovala takmer okamžite, jeho odviazaná povaha a chuť porušovať pravidlá ma priťahovala ako magnet, jednoducho som neustále potrebovala viac, preto keď som sa dozvedela, že ide len o prvú časť trilógie, potešila som sa ešte viac.
Príbeh niesol isté prvky trileru, bol plný napätia, nebezpečenstva a prekvapivých momentov, zvlášť keď sa Case nechá prehovoriť na každú smrteľne nebezpečnú hlúposť, no bez neho by to ani zďaleka nebolo ono.
Viem si predstaviť, že v roku 1984, kedy táto kniha vyšla, musela spôsobiť obrovský rozruch, no po jej prečítaní konečne rozumiem, prečo ošiaľ okolo nej stále neupadol. Pokojne si ju dajte, aj keď máte pocit, že jej nebudete rozumieť, autor s čitateľovou nevedomosťou počítal a prispôsobil sa jej.
5* bez reptania!
Lisa Regan sa s čitateľom pohráva už od začiatku, v prológu nás prenesie do mysle nevinného dievčatka, ktoré skončí v rukách záhadného muža zo strašidelného lesa. Odtiaľ sa presunieme o pár rokov neskôr a na svet sa pozeráme z pohľadu suspendovanej vyšetrovateľky Josie, ktorá netúži po ničom inom, len sa vrátiť spať do práce. Čo čert nechcel, sama sa stane svedkyňou prestrelky, ktorá môže ale nemusí byť spojená s čerstvým únosom a hra o čas sa začína.
Ide o výborne spracovaný triler s prekvapivou zápletkou, jedinečnými prvkami a hlavnou postavou, ktorá z času na čas lezie na nervy – mňa osobne celkom štvala jej averzia voči akýmkoľvek pravidlám, no je pravda, že v tomto kontexte to bolo skôr výhodné. Dej nie je ani na malý moment jednotvárny, do diania neustále vstupujú nové a nové aspekty a autorka tak nedovolí čitateľovi vydýchnuť. Textu pridá dynamickosť krátkymi kapitolami a svižným akčným tempom, vďaka čomu takmer 400 stranovú knihu zvládnete na jeden šup.
Mám pocit, že čokoľvek napíšem, nedokáže ani zďaleka vyjadriť moje rozhorčenie a podstatu Kukolky od ukrajinskej autorky Lany Lux. Niečo tak príšerné som už dlho nečítala a aj keď nejde o skutočný príbeh, tam vonku je takých bábik, ktoré si museli prejsť podobným zachádzaním, kopa.
Ocitáme sa na Ukrajine v 90. rokoch minulého storočia a do príbehu nás uvádza dievčatko s tými najkrajšími uhrančivými očami na svete, Samira, Kukolka. Vyrastá v detskom domove a netúži po ničom inom, len po milujúcej rodine. Keď jej najlepšiu priateľku adoptujú dvaja bohatí Nemci, rozhodne sa utiecť na vlastnú päsť za ňou, za životom, aký si vysnívala. Detské túžby sa rozplynú, dospeje behom jedinej noci.
Na jednu stranu som nedokázala pokračovať v knihe ďalej, no moje zvedavejšia časť nedočkavo hltala slová a bažila po šťastnom konci. To, čo si Kukolka musela prežiť, si ja ani po prečítaní tejto knihy nedokážem (a nechcem) predstaviť. Roky týrania, zneužívania na krádeže, kruté telesné tresty, psychické manipulácie ju poznačili, no táto drobná fascinujúca osôbka nikdy nestrácala nádej v lepšie zajtrajšky. Práve jej priebojnosť jej nikdy nedovolila vzdať sa, bojovala do posledného okamihu a stala sa tak vzorom mnohým.
Lana Lux píše autenticky, akoby vychádzala z vlastných skúseností, nezachádza do zbytočných detailov, no čitateľa neušetrí podrobným opisom situácie, z ktorých sa ježia chlpy na rukách. Pevne verím, že nám vydavateľstvo prinesie aj jej druhú knihu.
Cením si prácu skvelej prekladateľky Paulíny Čuhovej a taktiež jej doslovu, sama by som to lepšie nezhrnula.
Kukolku treba čítať, o Kukolke treba rozprávať, na Kukolku sa nesmie zabudnúť.
Nás ľudí odjakživa láka nahliadnuť do súkromia iných, to bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla siahnuť po novinke psychoterapeutky a novinárky Lori Gottlieb – dostala som chuť ponoriť sa do zákulisia terapeutických sedení a možno dokonca prísť na zúbok vlastným osobným problém.
Kniha splnila, čo anotácia sľubovala, pred čitateľom sa skutočne otvoria dvere do svetov niekoľkých ľudí a ich trápení, dokonca aj svet samotnej autorky sa nám predostrie ako na tanieri. Autorkiným cieľom je motivovať nás k činom a predovšetkým hovorí, že cítiť sa občas pod psa môže každý a nie je nutné robiť si z toho ťažkú hlavu, no nemáme sa báť požiadať o pomoc, ktorú si zaslúžime. Pretože je úplne v poriadnu nemať občas všetko na poriadku.
Veľmi inšpiratívne rozprávanie o fungovaní mysle, ľudskej psychike a schopnostiach každého z nás vsadené do každodenného života a prístupné každej ľudskej bytosti, preto nepremeškajte túto možnosť, aj keď sa práve teraz nachádzate v tom šťastnom období.
Podarí sa vám zaostriť na život z viacerých pohľadov – dočkáte sa rozprávania mladej ženy s vážnou chorobou, postaršej panej so sklonmi k samovražde a iným markantným príbehom, ktorých pointa vo vás bude rezonovať ešte dlho. Môžem len odporúčať.
Predstavte si, že by ste sa ocitli v nemocnici, ale nedokázali by ste dať nič najavo – nemohli by ste sa pohnúť, ba ani rozprávať, len by ste počúvali, čo sa okolo vás deje a pokúšali sa rozpamätať, čo vás do takejto situácie uvrhlo. Nepríjemné, však? Čo keby som vám ešte povedala, že v tom celom môže mať prsty aj váš milovaný manžel?
Amber nás sprevádza svetom, v ktorom toto utrpenie musí podstúpiť. Ukazuje nám svoj nový život v nemocnici, ale nepripraví nás ani o denníkové zápisky, ktoré kóme predchádzali. Zo všetkých síl sa snaží spomenúť si, no pravdu postupne odhaľuje čitateľ, kým ona zostáva pripútaná na lôžko a odkázaná na iných ľudí.
Je zmätená, nevie dokonca ani to, ako veľmi je zranená. Ľahko si k nej vybudujete vzťah, vzbudzuje totiž súcit – celú dobu som myslela len na to, ako by som jej mohla pomôcť. Príbeh mal výborný rozbeh, no musím sa priznať, že koniec som veľmi nepochopila. Čakala som nejaké obrovské odhalenie na záver, no nijakého som sa nedočkala a zostala som pomerne sklamaná.
Aj napriek tomu som si čítanie užívala, trvalo mi len pár hodín, kým som sa ňou prelúskala a Amber mi začala takmer okamžite chýbať. Za ten krátky čas som si zvykla na jej príjemnú úprimnú povahu a nerada som sa s ňou rozlúčila, určite by som sa nebránila, keby bola kniha aj o 200 strán hrubšia.
Výborné, síce s drobnou chybičkou krásny, no tá mi zážitok nepokazila.
Bohovia smrti sa ani zďaleka nepribližujú k čomukoľvek, čo som doteraz držala v rukách – prvým markantným rozdielom je už fakt, že hlavnou postavou nie je vyšetrovateľ alebo poškodený, ale prokurátorka Jana, ktorú do prípadu nezasahuje. Pri tom ale dlho nezostane a keď sa začnú plniť prazvláštne sny, ktoré ju každú noc otravujú, nevydrží to a dá sa do pátrania na vlastnú päsť.
Ak hľadáte niečo dynamické a plné prekvapení, kde sa takmer vôbec nemusíte trápiť zložitými zápletkami spôsobenými množstvom postáv, siahnite po Bohoch smrti. Emelie Schepp čitateľovi všetko polopatisticky vysvetlí, čo môže zo začiatku obťažovať, no časom si na to tak zvyknete, až si to nedokážete predstaviť inak. Janina ambicióznosť a neohrozenosť vás dostane oveľa ďalej ako bežného pozorovateľa a prímes gréckych mýtov urobí z príbehu jedinečný zážitok.
Obetí je oveľa viac, ako som zvyknutá, no aj vďaka tomu som knihu nedokázala pustiť z rúk – moja morbídna zvedavosť bola silnejšia ako ja a ocitla som sa tak v nekonečnom šialenom kolotoči vrážd a nevysvetliteľných udalostí.
Nejedna publikácia dovoľuje čitateľovi nahliadnuť do zákulisia Aspergerovej choroby, no po prečítaní NeuroKmeňov si dovoľujem povedať, že doposiaľ žiadna, s ktorou som mala tú česť, nebola taká komplexná ako táto.
Náhľad priamo do vnútra tejto choroby sa nám naskytne od samotných autistických detí, ich rodičov, lekárov, spoznáme aj viaceré osobnosti z dejín a dozvieme sa veľa o ich súkromnom i pracovnom živote. Ukrýva v sebe niekoľko príbehov a ako to už pri podobných knihách býva, niektoré boli fantastické a niektoré o niečo menej. Záľubu som si našla najmä v tých, ktoré slúžili ako sonda do fascinujúceho mozgu autistického dieťaťa, pozorovali jeho správanie v určitých situáciách a pokúšali sa preňho nájsť prijateľné prostredie a vybudovať mu čo najpríjemnejší život. Na druhú stranu ma najmenej oslovil ten, ktorý rozoberal rôzne spôsoby alternatívnej liečby, no ani ten nebol úplne na zahodenie.
Ulahodiť dokáže rovnako nadšencovi medicíny ako aj obyčajnému laikovi, no z môjho pohľadu je v prvom rade skvelou pomôckou pre rodičov, ktorí boli do tohto sveta vrhnutí ani sami nevedia ako. Pomôže im porozumieť vlastnému dieťaťu stratenému vo vlastnom svete a to úplne zrozumiteľnou formou.
Už je čo povedať, keď ani ja som túto žuvačkovú krásku nedokázala zlupnúť na jeden pokus, ale potrebovala som si na ňu vyhradiť hneď niekoľko večerov. Každá kapitola je iná, preto pre lepšie porozumenie a vychutnanie si príbehov odporúčam dávkovať si ich postupne. Uvítala by som pokojne aj 10 ďalších takýchto kníh a pokojne aj trikrát takých hrubočizných, stránky mizli pod prstami sami od seba.
„Autizmu akoby bolo toľko druhov, koľko bolo ľudí s autizmom.“
