Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Na instagrame ma nájdete pod menom @laska_ku_kniham :))
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Vražda bez soucitu je štvrtá kniha, ktorú som od nej čítala, a nestretla som sa s repetitívnosťou prípadov či vrážd, vo svojich knihách využíva viaceré štýly vyšetrovania a spád je nepredvídateľný.
Doteraz som sa na hlavnú hrdinku, forenznú špecialistku Juliu Schwarz, nemala dôvod hnevať či nesúhlasiť s jej konaním, vždy mi jej riešenie problémov prišlo logické, uvážené, vďaka čomu som si ju hneď obľúbila a nezostávalo mi iné, len ju pre to obdivovať (všetci by sme predsa chceli byť rozumní).Nehrá sa na neomylnú, poukazuje na chyby, jej postavy nie sú dokonalými hrdinami, práve naopak, sú ľudské, občas vybuchnú, občas tápu, občas sú bezradné, no o to bližšie reálnym ľuďom.
Jej príbehy sú brutálne čtivé a napínavé. Nebudeme si klamať, Catherine prosto vie, ako zaujať čitateľa, využíva na to krátke kapitoly, mení pohľady, neustále nás udržiava v napätí a spolieha sa na veľa akcie a zvratov, čo ja fakt milujem.
Ako ste asi vytušili, ani jej druhá kniha zo série ma nesklamala, tentoraz sa ocitáme v prostredí plnom drog a dealerov. Vraždy neustále pribúdajú, jediný podozrivý skončí pod kolesami vlaku a prípad nikam nevedie. Aby toho nebolo málo, Juliu prenasledujú hnusné nočné mory, ktorých nie a nie zbaviť sa. Nevyzerá to ružovo, no o to viac si to vychutná čitateľ, ktorý ocení zamotané záhady, kopec nejasností, tajnosti a krvavé miesta činu.
Vražda na blatech je prvou knihou série, čo však vôbec nie je poznať na kvalite písania. Vidno, že autorka si dáva stále rovnako záležať na svojich textoch, príbeh vždy vychytá do najmenších detailov a, čo je pre mňa asi najdôležitejšie, nie je čas na nudu, zbytočné reči a omáčky. Hlavná postava Julia je zvyknutá prechádzať rovno k veci, akonáhle dostane nápad, netrvá jej dlho ho zrealizovať, čo môže byť veľakrát na škodu. Tentoraz však čelí obzvlášť hnusnej vražde – mladé dievča bolo utopené v močiari -, no aby toho nebolo málo, skôr, než stihne mŕtvolu akokoľvek prehliadnuť, niekto ju pri prevoze na pitevňu ukradne.
Prečítala som mnoho trilerov, ale s niečím podobným som sa ešte nestretla. Catherine má hlavu plnú skvelých nápadov, každý jej prípad sa v niečom odlišuje, nedrží sa rovnakého vzorca a práve vďaka tomu dokáže prekvapiť aj verného fanúšika žánru. Vrelo odporúčam.
Čím viac spoznávam zážitky ľudí, čo žili istý čas v Ázii, tým viac som presvedčená, že aj týždňová dovolenka tam by bola pre mňa nekonečne dlhá. Betónová džungľa plná hluku a odpadkov, kde sa ani v zime poriadne nekúri a kde sa vás pokúsia ako cudzinca okafrať na každom kroku. Takto Čínu vnímam ja, no Pavel Dvořák to vidí úplne inak.
Jeho uchvátila od prvého okamihu, zamiloval sa do nej a nie a nie si predstaviť život bez nej. Vyhľadával desiatky príležitosti, pri ktorých by mu bola umožnená jeho vysnívaná cesta do najľudnatejšej krajiny sveta. On videl vždy a všade pozitívnych ľudí ochotných pomôcť, jemu dokonca aj diery v zemi určené na vykonávanie potreby prišli zábavné a aj keď nie všetko vychádzalo podľa jeho predstáv, ani jediný raz nepomyslel na návrat domov.
Počúvalo sa mi vďaka tomu nesmierne príjemne. Človek plný entuziazmu, vždy usmiaty a s dobrou náladou sa mi rýchlo dostal pod kožu, dobre som sa zasmiala a, čo ma teší najviac, opäť som sa niečo nové podozvedala. Šikovný Mário Zeumer knihu načítal naozaj záživne, vďaka jeho príjemnému hlasu som sa bez problémov dokázala preniesť na mnohé pracovné večierky, turistické zájazdy či rodinné návštevy.
Joj, prečo len sú tie najlepšie knihy vždy najkratšie? Nutne potrebujem viac.
Úprimne, nevedela som, čo mám od tejto knihy očakávať, no naprosto predbehla všetko, čo som si o nej kedy myslela.
Zoznámila ma s krutou bolesťou jednej marockej rodiny, ktorú postihol neľahký osud. Sexuálne zneužívanie mladistvej dcéry, jej následná samovražda a aby toho nebolo málo, manželia si už nedokážu byť oporou a krachujúci vzťah im obom prináša ešte viac smútku.
Tahar Ben Jelloun nám umožnila nahliadnuť do hláv všetkých zúčastnených, dostáva sa nám tak denníkových zápiskov 16-ročnej Samie, o svoje myšlienky nás však nepripraví ani vždy zamĺknutý manžel Mourad a až príliš hlasná manželka Malika.
Nebolo to veru ľahké čítanie, prekúsavať sa všadeprítomnou bolesťou som zvládla len tak tak, zvlášť keď som mala v hlave neustále myšlienku, že ide o skutočný a v žiadnom prípade nie vymyslený príbeh.
Aj napriek tej ťaživej atmosfére som dokázala príbeh prelúskať behom pár hodín na jedno posedenie. Neviem si vysvetliť, čo sa dialo, no niečo ma ku knihe priklincovalo a nechcelo pustiť, až kým som neotočila poslednú stránku. Jednoducho som verila, že na konci sa musí ukrývať aspoň kúsok šťastia.
Vrelo odporúčam snáď úplne každému, kto túži nahliadnuť do zákulisia obyčajnej rodiny v Maroku na začiatku 21. storočia.
Nebudeme si klamať, prvé, čo ma na Prekliatej zaujalo, bola jej nádherná farebná obálka, a anotácia znela naozaj sľubne, takže tu nebolo nad čím uvažovať. Príbeh sa rozbieha už na začiatku, skrze oči mladej šľachtičnej Fleetwood sa dostávame priamo do centra diania.
Autorka nezaváha ani na moment, zoznámi nás s problémom a očakáva, že sa k nemu spolu s hlavnou hrdinkou postavíme čelom.
Stacey Halls ma nesklamala v žiadnom ohľade, dokázala do knihy vložiť kúsok zo všetkého – našla sa v nej aj romantika, aj akcia, aj štipka bielej mágie. Ako celok to bolo neskutočne čtivé, dych berúce a hlavne nezabudnuteľné. Moje feministické ja doslova kričalo zakaždým, keď sa muselo nečinne prizerať na porušovanie základných ženských práv a trvalo mi dlho donútiť ho pochopiť, že minulosť sa zmeniť nedá. Zvyšok mojej osobnosti bol však nadmieru spokojný a tešil sa na obrátenie každej novej stránky.
Preto ak hľadáte niečo, čo vám nedovolí ísť spať, až kým nedočítate, niečo, čo vám rozbúcha srdce, a v neposlednom rade niečo, v sebe ukrýva viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať, dajte šancu tomuto perfektnému debutu. A ešte je aj skvelou ozdobou do knižnice.
Sama tomu nemôžem uveriť, ale ako postupujem v sérii s Erikou Fosterovou ďalej a ďalej, uvedomujem si, že Robert Bryndza sa knihu od knihy zlepšuje. Ako je to vôbec možné?
Autora som „objavila“ len tento rok, odvtedy som si už vypočula 6 jeho kníh a veru ma ešte vôbec neprestal unavovať. Aj po niekoľkých prípadoch, ktorými sme si spolu prešli, si vždy nájde spôsob, ako ma prekvapiť, ako vyšetrovanie poriadne zamotať, ako stopy nenápadne ukryť a hlavne ako ma maximálne domotať.
Tento prípad je o niečo zložitejší ako Erikine predošlé, nakoľko kostra malého dievčatka nájdená v nádrži tam leží už mnoho rokov a nie dní. Svedkovia dávno pozabúdali, spomienky odniesol čas a my sa tak ocitáme na mŕtvom bode. To ale ešte neznamená, že to Erika vzdá. Práve naopak, tvrdo si ide za svojím a bojuje až do samotného konca.
Opäť je to brutálne chytľavé a neodložitelné. Mne necelých 12 hodín ušlo ako 10 minút, na hlas Martina Stránskeho som si už tak zvykla, že ho pomaly beriem ako člena domácnosti, keďže so mnou chodí úplne všade (zvlášť v tých najnapínavejších častiach). Fakt do toho choďte, Robert píše dokonalo!
Chyžná bola propagovaná ako nezvyčajná detektívka, čo mňa síce veľmi nalákalo, ale na druhú stranu som sa spytovala samej seba, čo asi môže byť na jednej detektívke také výnimočné a iné, keď to na prvý pohľad vyzerá na úplnú klasiku. Kamoši, ozaj ide o príbeh, s akým ste sa doposiaľ nestretli, a ja vám veru z neho nejdem nič vyzrádzať.
Stačí vám vedieť, že toto si fakt chcete prečítať. Vyznie to ako klišé, alebo naozaj vás vtiahne do deja a nepustí, až kým neotočíte poslednú stránku, zaryje sa vám hlboko pod kožu, nepodarí sa vám na ňu prestať myslieť a to ani nehovorím o tom zmätku, ktorý vám zanechá v hlave. Ja som celú dobu rozmýšľala nad tým, komu mám alebo nemám veriť, prepočítala som všetky možné súvislosti a zo skúsenosti s krimi príbehmi som pochybovala o každom slove, no aj tak som sa nechala nachytať.
S hlavnou hrdinkou som si sadla viac-menej od začiatku, prvých pár strán som si na ňu síce nevedela zvyknúť, no neskôr som na ňu už nedala dopustiť. Jej vnímanie reality sa snáď ani nedá nemilovať, nevinný detský pohľad na vec dopĺňala láskavá duša. Isté však je, že mi po dočítaní celkom chýba jej úsudok a že by som ešte zopár stránok v jej spoločnosti určite zvládla.
Od samého začiatku som verila, že Lucinda Riley dokáže napísať vynikajúci kriminálny román. Šikovne sa popasovala s mnohými dielami, preto som nemala najmenší dôvod o nej pochybovať.
Zasadila nás do tajomnej atmosféry internátnej školy, ktorá sa dokonca veľmi podobala na tú, v ktorej trávili školské časy autorkine deti. Hneď v úvode sa dostávame na miesto činu a stretávame nielen sympatickú vyšetrovateľku Jazz Hunterovú, ale aj sebeckého riaditeľa, podozrivých rodičov, šikanovaných spolužiakov a v neposlednom rade mladého chlapca, ktorému už niet pomoci.
Aj bez dodatočných úprav na mňa tento text pôsobil konzistentne, dej krásne plynul, ja som sa ani nenazdala a zrazu bol koniec. Neustále som si opakovala, že už prečítam len jednu kapitolu, no nedalo sa odolať, keď každá končila ešte napínavejšie ako tá predošlá.
Som maximálne spokojná, dostala som ešte oveľa viac, ako som pôvodne očakávala – naskákali mi zimomriavky po celom tele, miestami som mala strach a od toľkého napätia som ledva dýchala. Ťažko sa mi hádalo, čo bude asi nasledovať, a práve preto bolo pre mňa také zložité pustiť knihu z rúk.
Výchova nie je jednoduchá a všetci robíme chyby, nuž ale niekto ich robí viac a niekto menej. Niekto si ich dokáže priznať a niekto zaryto verí v svoju pravdu. Niekto prehnane reaguje na drobné nezrovnalosti, niekto je oveľa pokojnejší a je schopný aj vo vyhrotených situáciách triezvo uvažovať. A presne o tom je táto kniha - ako rozoznať emocionálne nezrelého človeka nesúceho nespočet zlých vlastností a ako sa aj po rokoch vymaniť spod jeho vplyvu.
Lindsay C. Gibson sa vie perfektne vcítiť do každého jedinca, empaticky nasleduje jeho pocity a aby toho nebolo málo, neodsudzuje a neobviňuje rodičov, ktorí rany na duši spôsobili, chce len pomôcť s psychickou liečbou dieťaťa vychovávaného v takomto prostredí a nájdením samého seba v obrovskom svete.
Čítalo sa mi to ozaj veľmi príjemne, dokonca som si robila pravidelne poznámky (čo ja bežne nezvyknem), text bol prehľadne rozdelený do desiatich kapitol, ktoré obsahovali rôzne cvičenia, či už na odhalenie emocionálne nezrelého rodiča alebo pomôcka, ako si pomôcť pri pociťovaní úzkosti. Nechýbalo ani množstvo príkladov z reálnej praxe od ľudí, ktorí si podobnými problémami či v detstve alebo v neskôr počas dospievania prešli.
Ako milovníčka zvierat som túto novinku jednoducho nemohla vynechať a dobre som urobila. Zo začiatku som bola mierne skeptická, mala som voči nej, dá sa povedať, zmiešané pocity a to práva kvôli rozprávačovi príbehu, ktorý mi síce svojou láskou k faune veľmi imponoval, no na druhú stranu ma na ňom odrádzal fakt, že to bol obyčajný príživník zvyknutý ťažiť maximum z každej situácie. Minimálne ja som ho tak vnímala.
Časom sa mi však na jeho osobnosť podarilo navyknúť a možno som ho začala mať aj trošku rada – keď som práve nemala knihu po ruke, chýbal mi jeho všestranný humor vynaliezavosť. Čo sa týka samotného príbehu, do toho som sa zaľúbila okamžite od prvých stránok. S ničím podobným som sa doposiaľ nestretla, štýl Lyndy Rutledge mi veľmi sadol, vyslovene som si užívala každý riadok a nenašla som snáď ani jednu nezrovnalosť, ktorá by mi zážitok mohla pokaziť.
