Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
prial by som si viac paperbackov od slovenských vydavateľstiev :)
Oblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Táto výborná absyntovka mi sadla ako uliata. Magnasonova environmentálna reportáž (alebo skôr eseje) je citlivá a osobná. Islandské prostredie približuje cez rodinné viacgeneračné príbehy a históriu krajiny. Rodinu glaciológov spája neochvejná láska k prírode a cítiť to v každej autorovej poetickej myšlienke. Jeho vnímavé úvahy sa opierajú o vedecké poznatky a štúdie a zrozumiteľným jazykom približuje zmeny klímy a dôležitosť udržateľnosti ekosystémov. Viaceré texty obsahujú rozhovory s ekologickým kontextom, z ktorých pre mňa najpodnetnejšie sú tie s Dalajlámom. Ľahkosť, pokora a jednoduchá pravdivosť jeho slov ma skutočne dojímali.
.
Globálne otepľovanie, topenie ľadovcov, zmenšovanie permafrostu, prekysličovanie oceánov, neúnosná úroveň oxidu uhličitého v ovzduší…klimatické zmeny sú jednoznačne najväčšou a akútnou výzvou ľudstva. Pre zabezpečenie budúcnosti je dôležité uvedomenie každého z nás. Každodenná reflexia a poznanie, ako nadmerný konzum rapídne ovplyvňuje Zem. Nesmierne potrebná je však nadnárodná spolupráca a spoločný cieľ zastaviť nárast CO2. Ak sa to podarí, ako píše autor, výsledkom môže byt svet, ktorý síce nebude dokonalý, ale predsa len krajší, než dokážu vyjadriť slová.
Moja srdcová kráľovná Olga Tokarczuk.
Jej putovné imaginárium za Knihou tajomstiev a právd života (prozaická prvotina z roku 1993) je nápaditým kaleidoskopom postáv a motívov.
Mystická a filozofická nadžánrová fajnotka.
Psychologický román Ako milovať svoju dcéru je citlivým materským vyznaním.
V útržkoch sa strieda minulosť so súčasnosťou, v ktorej matka nachádza cestu k odmlčanej dcére. Spomienky ju vracajú ku kľúčovým momentom života a prehodnocuje lásku a zmeny lásky od ranného materstva až po rokmi nadobudnuté emočné priepasti v ich vzťahu.
.
Koľko lásky je priveľa lásky? Aké veľké môže byť prázdno v živote? Prázdno v bruchu matky, keď sa dieťa narodí a prázdno v srdci, keď dieťa odíde?
.
“Chcela by som počuť o takej rodine ako je naša, Meirova, Leina a moja, o chybách, ktoré sa dajú ľahko napáchať, no niet nikoho, kto by ich odpustil, o bežných nehodách, mám na mysli zločiny vôle.”
.
Veľmi, veľmi pekné čítanie.
.
Vydalo Artforum v edícii klad, opäť v prenikavom preklade Silvie Singer a s ohromne trefnou ilustráciou na obálke od Han Donau.
Táto literárna špecialitka, vhodná pre náročnejších, ma skutočne nadchla.
Výrazné uvedomenie si tela. Pudové, intímne, poetické výpovede z minulosti, ktoré sa sprítomňujú a dostávajú tvar. Ohýbanie štruktúr textu a skutočne pohlcujúci preklad, no skvelé, radím medzi tohtoročné topky.
Zhodou okolností sa mi Fjaka stala tematickým čítaním. Výborne dopĺňala moje dovolenkové vylihovanie pod borovicami a podnecovala rozjímanie o Chorvátsku. Kniha bola taká dobrá, že som po dočítaní ostal úplne sfjakovaný.
“Fjaka označuje stav ducha, keď sa človek túži len pozerať do diaľky a rezignovať z akejkoľvek formy aktivity, rozplynúť sa v priestore. Čím je teplejšie, tým je riziko fjaky vyššie…”
.
Reportáž Aleksandri Wojtaszek ponúka pohľad za dovolenkovú scénu tejto obľúbenej destinácie. Najmä mimo sezónu, keď sú okenice domácich zatvorené, terasy kaviarní a reštaurácii prázdne a slnko prestriedajú sivé veterné dni. Neváha odísť za centrá miest, do štvrtí, periférií a na vidiek. Umožňuje tak nazrieť do histórie bývalej juhoslovanskej krajiny vpísanej do sŕdc domácich, hrdých a veselých, ktorí sa po skončení leta roztrpčia a častejšie uzatvárajú do seba.
.
Pre pochopenie, kto sú Chorváti*ky a aká bola tvár Juhoslávie, nemožno obísť politické osobnosti, ktoré najvýraznejšie ovplyvňovali charakter krajiny a jej budúcnosť. Spomeniem juhoslovanského prezidenta Tita a jeho komunistickú ideológiu s vlastnou diktátorskou tvárou (tzv. titoizmus) a prvého prezidenta novodobého Chorvátska Tudmana, národného hrdinu (alebo skôr antihrdinu), ktorý pod záštitou demokracie odbáčal od komunizmu k pronárodnému vyhraňovaniu (rozošvávaniu zmiešaného srbsko-chorvátskeho obyvateľstva).
Dvaja velikáni, na pomyselných piesestáloch chorvátskych dejín 20.storočia, pre ktorých by som sa ja osobne do hrude nebil.
.
Veľmi ma zaujala rovina spájaného a vojnou rozdeleného juhoslovanského bratstva. Pri čítaní som sa nemohol ubrániť pocitu niečoho známeho. Nedávna minulosť a našliapnutá súčasnosť Chorvátska má v podstate podobný príbeh, ktorý žijeme aj u nás či pozorujeme v ďalších post-komunistických krajinách východnej časti Európy. Zjednodušene sa to dá vnímať ako premárnený a zneužitý socializmus, rozsiahle privatizácie a rozdúchavaný nacionalizmus.
“Chorvátsko je najkrajšia krajina na svete, ale vytvorili sme štát, v ktorom sa dobre žije iba politikom a zlodejom.”
.
Chorvátska sezóna otvára svoju náruč. Jej srdečnosť sa môže zdať trochu vypočítavá, no pod povrchom je vrúcna a pravdivá, až máte pocit, že jej rozumiete. Ostatne záleží na vás či objatie príjmete.
.
Super
Pred malou chvíľou som dočítal tieto smutný memoáre a vravím si, že ak si budem nechávať čas na predýchanie alebo uležanie myšlienok, tak sa k tomuto príspevku budem odhodlávať ešte ťažšie. Skutočný príbeh vyrozprávaný mužom, ktorý detstvo a dospievanie prežil počas holokaustu, je ďalším silným osobným odkazom histórie, a ja cítim, že si musím dať na knihy s touto témou na istý čas prestávku.
.
Henry Oster už od 5 rokov zažíval antisemitské zákazy nenápadne pribúdajúce každým dňom, ktoré s definitívnym nástupom Hitlera plne prerástli do segregácie a transportov. Rokmi počas vojny postupne strácal celú rodinu a sám akoby pod ochranou šťasteny prežíval chlapčenstvo ako koniar v temnote koncentračných táborov.
Prežiť vojnu však nestačí. Henryho korene boli vytrhnuté a spálené. Jeho minulosť vymazaná. O jeho telo bolo po oslobodení postarané, bol nasýtený, umytý, presunutý do bezpečia, no v srdci aj tak ostalo veľa biedy. Musel znovu objaviť život, popasovať sa s obrovskou dierou na duši, nájsť miesto na Zemi pre svoje budúce ja a nebyť iba niekto odniekiaľ.
.
"Po hrozných udalostiach, ktoré sa odohrali, svet nedokáže pochopiť, ako by sa mohli zdanlivo civilizovaní a kultúrni ľudia nechať takto ochotne a tragicky zviesť na zlú cestu. Je to niečo, čo pri najlepšej snahe nedokážeme pochopiť ani dnes. A isté je, že sa nám to nepodarí ani nikdy v budúcnosti. Nikdy to nepochopíme. Isté je len to, že nedokážeme odpustiť a nesmieme zabudnúť."
(Časť z príhovoru Henryho Ostera v rámci spomienky 70. výročia udalostí v jeho rodnom Kolíne.)
.
Kniha obsahuje množstvo fotoreprodukcií z archívov. Čítala sa ľahko, no s každou pribúdajúcou vetou strany oťažievali akoby boli nasiaknuté olovom z tetovacej farby.
Historická štúdia Joanny Ostrowskej odkrýva časť dejín holokaustu o jednej z neviditeľných skupín. Narúša tak kultúru ticha (“culture of silence”), aby vyniesla na svetlo sveta zdrvujúce osudy kvír ľudí, ktorí boli poznačení fašistickým režimom.
Autorka v rozpätí takmer desiatich rokov prehľadávala archívy, výskumné centrá a inštitúcie v rôznych krajinách a svoju prácu zostavila do troch častí knihy. Tá prvá poníma Paragraf 175, ktorý slúžil režimu ako alfa a omega pre procesy prenasledovania, odsúdenia, kastrácie a deportovania všetkých “nechcených odchýlok prírody a pliag”. Tento paragraf bol ako nekompromisný vykonštruovaný vyhladzovací právny nástroj. Druhá časť knihy ONI nesie sériu biografií ľudí zasiahnutých týmto paragrafom. Posledná, nemenej emočne náročná, časť Dozvuky sleduje, ako sa po vojne prenášali stereotypy diskriminácie do ďalších dekád. Kvír ľudia sa tak ocitali stále v hlbších a hlbších priepastiach umlčiavania, tabuizovania a stigmatizácie. Tieto sklony sú tu dodnes.
Nemyslel som si, že kniha ONI so mnou takto zamáva. Miestami som sa cítil celkom down akoby som mal na hrudi horcrux. Vnímajúc autokratické tendencie súčasnej vládnej garnitúry u nás a silnejúce hlasy krajnej pravice a neonacionalizmu naprieč Európou, ma pri čítaní prepadávala úzkosť až paranoja. Ak sa takýto politický extrém znásobí s fanatizmom, tak na vlastnej koži môžeme zažiť dystopiu, v ktorej demokracia bude len vzdialenou spomienkou.
A preto nemôžeme byť ticho.
Priznávam, túto knihu a tému reportáže som si spočiatku príliš romantizoval. Predstavoval som si najmä nespútané kočovné duše, túžiace po slobode a dobrodružstvách naprieč krajinou, len čo sa odstrihnú od konzumného života a vydajú na cestu. Zem nomádov nie je však žiadna prechádzka ružovou záhradou. Autorka sa do tohto sveta vnárala počas troch rokov a priniesla mnohé osobné skúsenosti a silné príbehy, ktoré ma dojímali, pobavili, ale aj rozosmutnili.
.
Vandrovanie naprieč Amerikou síce nesie aj povznášajúci obraz slobody, no vo väčšine prípadov odkrýva závažnejšie dôvody vedúce k zmene spôsobu života. Častokrát sú za rozhodnutiami úniky pred zložitou ekonomickou situáciou, priveľké medzery v spoločenskej hierarchii, kríza strednej triedy alebo úteky pred osobnými problémami. Nomádi pri presúvaní za sezónnou prácou musia mnohokrát čeliť nejednej existenčnej výzve. Zároveň sa v trpkých epizódach väčšmi prejavuje podpora komunity v duchu ľudskosti a nádeje. A je to práve nádej, ktorá je silným hnacím motorom pre nové príležitosti zajtrajškov.
.
Napriek tomu, že už mám voči nomádskej podobe života oči otvorenejšie, nemôžem poprieť, že mi to v niečom veľmi imponuje. Mať slobodnú tulácku dušu, spoznávať krajiny, mať domov, ale bez domu, na kolesách, no stále so sebou, kdekoľvek. Možno je o tom presvedčená tá časť môjho ja, ktorá si takéto katarzné chvíle slobodného ducha užíva počas voľna, no uvedomujúc si, že existuje akýsi pevný bod, miesto kam sa vždy môže vrátiť. Knihu som čítal počas celého uplynulého mesiaca, postupne popri rôznych cestách a výletoch, a skutočne som si ju užil.
Tento rok ma téma nacizmu prekvapila v dvoch dielach. V oboch prípadoch ide paradoxne o skrytejšie stvárnenie/opísanie hrôz režimu. Spolu s navodením atmosféry akejsi falošnej normálnosti nacistických praktík to v konečnom dôsledku pôsobilo tak kontrastne, že napáchané zverstvá boli zvýraznené mnohonásobne viac. Prvým dielom je film Zóna záujmu, ktorý nazerá do stoického fungovania rodiny veliteľa koncentračného tábora. Druhým je kniha Cestujúci, v ktorej sa ocitneme v koži človeka, ktorému nacistické Nemecko vyhlásilo vojnu.
.
Nanovo objavený román Cestujúci, napísaný v roku 1939 (a vychádzajúci v európskych krajinách takmer po 80 rokoch), ma nenechal kľudným a prečítal som ho za pár dní. Od prvej strany knihy som sa ocitol v napätom príbehu židovského obchodníka Silbermanna, ktorý uniká pred nacizmom šíriacim sa kradmejšie než ticho pred búrkou.
.
Ako každý Žid, aj Silbermann sa ocitá v hľadáčiku štátnych orgánov a úradov. Avšak pre narastajúcu propagandu naráža na čoraz viac prítomný antisemitizmus aj u priateľov, kolegov a obyčajných ľudí. Postupne pribúdajúce zákazy uberajú dôstojnosť a v morálnej bezmocnosti si on sám fatálne uvedomuje: "Zakázali nám celý život".
Z hodiny na hodinu sa stáva utečencom. Cestuje vlakom naprieč celým Nemeckom. “Som v bezpečí, pomyslel si, keď som v pohybe.” Skrýva sa, vyčkáva, taktizuje, premiestňuje sa, opäť sa skrýva, špekuluje a spracováva ťažobu myšlienok v tomto nejasnom odhodlaní. Presúva sa od mesta k mestu, ako figúrka po šachovnici Nemecka v boji o prežitie. Každý krok, každé rozhodnutie, každé podozrivé správanie mu môže byť tým posledným. Nesmie zaspať, nesmie sa pomýliť...
.
Ulrich A. Boschwitz napísal túto knihu tesne po terore Krištáľovej noci, v rozpätí niekoľkých týždňov, v čase keď on sám unikal v zahraničí pred pazúrmi Hitlerovej totality. Napriek tomu, že nejde o autobiografický román, silná autenticita a psychológia robí toto dielo výnimočným a dôležitým svedectvom tej doby. Rozmer a odkaz diela výborne rámcuje v doslove Michal Hvorecký, ktorého preklad knihy som si opäť užil.
No veľmi pekná knižôčka. Príbeh Kvet Nguyen sa ma dotkol a ostalo mi z neho pekne aj smutno.
Jedna lastovička leto síce nerobí, no nejako sa začať musí. Prajem si teda, aby sa na čitateľské svetlo dostávalo viac takýchto kníh, s osobnými a (zdanlivo) drobnými nenápadnými príbehmi, ktoré nesú naopak veľkú výpoveď o našej spoločnosti.
