Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
prial by som si viac paperbackov od slovenských vydavateľstiev :)
Oblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Kníh, ktoré svojím obsahom odkrývajú vytesňovanú časť histórie našej krajiny, treba ako soľ. Je potrebné ich čítať, hovoriť o nich iným a nenechávať zapadať prachom zabudnutia. Hana Kubátová na základe pamäte rodinných koreňov, príbehov preživších a práce s archívmi zmapovala zrod kresťanského nacionalizmu na Slovensku počas 2. svetovej vojny. Napísala výbornú knihu, ktorá prepája postavy v centre diania s tými, ktorí stáli na jeho okraji. Takýmto integrovaným spôsobom písania dejín sprostredkúva odbornosť cez príbehové spracovanie.
Opomínanie tejto časti našej histórie je citeľné dodnes. Keď sa u nás hovorí o zverstvách 2. s.v., nemeckom nacizme a Hitlerovi, často sa vynecháva Tiso a slovenský klerofašizmus. A tak podobne, ako to je napríklad pri potláčanej traume, aj táto krátkozraká rezistencia bráni vysporiadaniu sa s kolektívnou vinou. Aj v našich dedinách a mestách boli Slováci svedkami a účastníkmi vyvlastňovania a vysťahovania Židov, ktorých majetky si privlastnili. Udavačské listy a žiadosti o židovské majetky, často obsahovali hlas (frázy) propagandy. Takéto udania boli bežnou súčasťou totalitného a autoritárskeho režimu moci (podobne prítomné boli aj neskôr v komunizme), kedy aj človek z okraja spoločnosti, mohol výrazne ovplyvňovať životy iných a chod udalostí.
Na počiatku stála radikalizácia slovenskej politiky, Hlinkova slovenská ľudová strana, hľadanie identity pod záštitou Boha a Tisove upísanie sa Hitlerovi. Náboženstvo v režime fungovalo ako sprostredkovateľ nemeckej propagandy pre širší dosah, a naopak, implementovanie náboženstva v politike umocňovalo pozíciu náboženstva v spoločnosti (win-win). Samozrejme všetko sa dialo v protižidovskom kontexte "ohováraním" a kladením kresťanstva na piedestál. “Židovské zákony-spravodlivosť pre kresťanov.” Dehumanizácia v tomto modeli sa líši od rasového nacionalizmu, no následky toho kresťanského ostávajú zakorenené ešte dlho potom. Živenie kresťanských hodnôt zameraných na seba, namiesto lásky k blížnemu a orientovania sa na ostatných, počuť aj dnes a naďalej silno rezonuje v ultrakonzervatívnom spektre spoločnosti.
Súhlasím s autorkinou tézou, že kresťanský nacionalizmus bol jednou z koncepcií režimu. Láska, práca, disciplína boli v skutočnosti vyvražďovanie a genocída. Tiso bol a navždy bude zodpovedný za historickú vinu pre politický a morálno-spoločenský vplyv. Uplatňoval ho najmä na vidieku a prednostne na východnom Slovensku, ktoré udávalo regionálnu charakteristiku toho, čo sa dialo. Pretože je to práve o periférii, kde sa zdanlivo nič nedeje. Periférii, ktorá je závislá od toho čo sa odohráva v mestách.
Pritom je to naopak.
Tam, kde líšky dávajú dobrú noc, tam drieme najväčšia moc.
Riadky Zdrojového kódu otvárajú súkromie technologického inovátora, filantropa a jedného z najbohatších ľudí planéty na prelome 20. a 21. storočia. Prvá časť plánovanej trilógie memoárov Billa Gatesa poníma spomienky na detstvo, dospievanie a ranné roky jeho spoločnosti Microsoft. Je to príbeh skauta, ktorý sa týždne túla po horách a inokedy knihomoľa zašitého medzi regálmi knižnice. Zážitky zo školy, z programovacieho či divadelného krúžku, štúdia na Harwarde, až po uvedomenie si toho, čo chce v živote robiť.
Napriek privilegovanosti svojej rodiny s dobrým zázemím a predispozíciou na lepší život (biela vyššia-stredná trieda právnikov, bankárov či lekárov), nedostával nič zadarmo. Od mala mu boli vštepované silné morálne hodnoty, zmysel pre spravodlivosť a konanie dobra pre spoločnosť. Na týchto pevných základoch staval svoje osobnostné piliere popri neutíchajúcej túžbe po objavoch, poznaní a láske k prírode.
“Dobre žiť znamenalo žiť jednoducho, venovať druhým ľudom svoj čas i peniaze a najmä používať mozog a všeobecne sa zapájať do okolitého sveta.”
Tento odkaz jeho starej mamy ho sprevádza po celý život a povedal by som, že vystihuje celkovú náladu knihy.
"Zázrakom dospelosti je poznanie, že keď si odmyslíme všetky tie roky a znalosti, veľká časť toho, kým sme, bola prítomná už od začiatku. V mnohom naďalej ostávam tým osemročným chlapcom, ktorý sedí u starkej za jedálenským stolom, kým ona rozdáva karty. Zaplavuje ma rovnaké očakávanie, ako keď som bol pozorné dieťa, ktoré chcelo dať všetkému zmysel."
K Zdrojovému kódu ma pritiahla zvedavosť po avizovanom fascinujúcom portréte amerického života a musím povedať, že na mňa príbeh Gatesových začiatkov pôsobil prekvapivo príjemne, úprimne a cez pútavé rozprávanie tejto časti jeho života, som si ho celkom obľúbil.
Demon Copperhead je sociálny coming of age román o 10 ročnom medenovlasom chlapcovi, novodobom Davidovi Copperfieldovi Charlesa Dickinsa. Smutné okolnosti života nútia malého Demona predčasne dospieť a pasovať sa s problémami deravého spoločenského systému. Zneužívanie pestúnskej starostlivosti, chudoba a detská práca nesú nekonečný hlad. Hlad kváriaci brucho, no najmä dušu, prázdnu aj od absencie lásky. Krátkodobé šťastie je úmerné veľkosti sociálnych dávok, “Ale život bude hádam lepší neskôr”. Rokmi prichádzajúce rázcestia prinášajú mnohé úskalia a výzvy. Športový talent a momenty nádeje narušujú neistoty a závoslosti. Údel mladého osudu neraz visí nad priepasťou a ja som až do konca príbehu ostal v napätí, ako to s Demonom dopadne.
.
Veľmi pekná beletria, ktorú autorka stavia na Dickensovej kritike inštitučnej chudoby a jej škodlivých účinkoch na deti v spoločnosti.
Román mi pripomínal Suggieho Baina (Douglas Stuart), ale akosi irvingovsky odľahčenejšieho (Owen Meany). Podrezaný jazyk hrdinovho vnútorného hlasu s pribúdajúcimi rokmi silnie na expresivite, čo ma prv vyrušovalo, no neskôr zdorazňovalo autenticitu.
Ak ste mali blízko k spomínaným knihám, tak by ste ani tohto “ryšavého démona” nemali obísť a verím, že mu budete do poslednej strany držať palce.
“Som decko feťačky. Malý hnilý kúsok amerického koláča, pričom každý by ma najradšej zahodil.”
Oleksandr Myched vo svojej reportáži ‘Krv ti s uhlím pomiešam’ cestuje do východných regiónov Ukrajiny po roku 2014. Pre lepšie pochopenie tejto časti svojej krajiny je nevyhnutné poznať ju, a tak v knihe prináša hlas ľudu z miest Doneckej a Luhanskej oblasti, ktoré zasiahla ruská propaganda najviac.
.
Autor v troch častiach prepája názory bežných ľudí, vlastné zápisky z ciest, poznatky z archívov a najmä rozhovory s intelektuálmi z východu Ukrajiny. Pohľad na vojnovú situáciu sa rôzni podľa toho, na čej strane sú a ako veľmi si uvedomujú a cenia slobodu. Na Východe je len časť ľudí, ktorí sú za ‘jedinú’ Ukrajinu. Bieda banských miest v spojení s nostalgiou za Sovietskym zväzom priťahuje pohľad “tých druhých” na východ. Hrdosť na ťažký život oddeľuje lokálnych patriotov od jednoty v hľadaní ukrajinskosti. Ďalší smutný a fatálny dôkaz toho, ako nebezpečné vie byť prehlbovanie polarizácie ľudí.
“Zaužívané heslo na Východe: ‘Donbas kŕmi’. Uhlie udržiava život, ak nebude uhlie, nebude nič, len tma. Nič však neprispieva k pocitu vlastnej nedôležitosti tak veľmi ako silná mytológia. Na druhej strane bola cenou za odraz v zrkadle pocit ‘absencie samého seba’ a jeho živenie. Ak nie si súčasťou sovietskeho mýtu, neexistuješ. Jednoducho neexistuje iný priestor, iný čas ani iná možnosť tvojej existencie.” (z rozhovoru so spisovateľkou Olenou Sťažkinou, ktorý bol pre mňa najsilnejšou kapitolou)
“...vždy som považoval za veľmi presný pojem ‘Revolúcia dôstojnosti‘, ktorý súvisí so zodpovednosťou. Vzájomnou zodpovednosťou. To, čo sa stalo v roku 2014, to, čo mnohých vytrhlo zo spánku, prinútilo ľudí hľadať svoje korene. To je pojem dôstojnosti. Keď za vás niekto rozhoduje, keď vám odoberie možnosť konať, je to ponižujúce.
…mnohí obyvatelia Východu odrazu pochopili, aké je to dôležité. Možno nie pre všetkých a možno nie ani pre väčšinu, ale pre dostatočné množstvo, vďaka ktorému sa tu zachová Ukrajina.” (z rozhovoru so spisovateľom Serhijom Žadanom)
.
.
Najpútavejšie texty boli pre mňa početné rozhovory so spisovateľmi*kami či umelcami*kyňami. Niektoré sa mi naopak javili trochu menej konzistentné. Napokon mi ich mierna nesúdržnosť až tak neprekážala, pretože som knihu čítal priebežne popri iných. Pri čítaní ma často-krát zarážala podobnosť totalitárnych mechanizmov (pretláčaná spoza východných ukrajinských hraníc) v okliešťovaní a otupovaní ľudí, ktoré v malých krokoch, čím ďalej tým nápadnejšie, kopíruje aj naša súčasná vláda. Knihy, ako je táto, sú pre nás alarmujúcimi výstrahami.
Preklad Veroniky Goldiňákovej je veľmi dobrý, kniha sa mi napriek ťažšej téme čítala ľahko a hodnotím ju solídnymi 4+.
Aké šťastie je dať si v teple domova raňajky. Nebáť sa, že niekto vyhodí do vzduchu polovicu ulice, kde bývaš alebo ťa odstrelí na ulici. Aký silný musí byť pocit strachu, keď si schopný všetko opustiť a utiecť za každú cenu do bezpečia, ďaleko od svojej krajiny, za hranice hraníc a podstúpiť pre záchranu aj nemožné. Aké veľké musí byť popretie samého seba, prebývať v utečeneckých táboroch a každý ďalší deň čakať, čo prinesie tvoja závislosť od pomoci cudzích ľudí, čakať na verdikt nad tvojim životom.
Tento dojímavý príbeh je o manželskom páre zo Sýrie a ich úniku pred vojnou. Príbeh o nevyspytateľnej ceste do Británie potom, ako sa všetko v ich predošlých životoch zmenilo na prach, obrazy vybledli, včelie úle utíchli a z krásneho ostalo len smutno.
“Ľudia nie sú ako včely. Nespolupracujeme, v skutočnosti nemáme zmysel pre vyššie dobro, až teraz som si to uvedomil.”
“Vliekol som sa prachom. Takým hustým, že sa mi zdalo, že kráčam snehom. Boli tam zhorené autá, z opustených terás viseli šnúry so špinavou bielizňou; zbombardované obchody, paneláky s odstrelenými strechami, kopy smetia na dlažbe. Všetko páchlo smrťou a spálenou gumou…”
Neviem, či je to tým, že som tohto Giordana čítal v pôvodnom jazyku, ale páčil sa mi viac ako kedykoľvek predtým.
Už dávno som prestal porovnávať jeho knihy s Osamelosťou prvočísiel a veľmi ma teší, že je vo svojich knihách stále iný, nie vždy jednoznačný, priehľadný a tentokrát bol opäť o niečo zrelší a súčasnejší.
.
Je to román o budúcnosti, ktorej sa bojíme a po ktorej túžime, ktorú nedosiahneme alebo ktorú môžeme zmeniť. Román o strachu, ekovýzvach, nepokojoch sveta a o hľadaní svojej osobnej Tasmánie, mieste, kde by sme sa cítili bezpečne.
Ako naznačuje samotný názov, kniha zachytáva nešťastný osud lode Wager z polovice 18. storočia. Bol to zlatý vek moreplaveckého imperializmu, keď európske mocnosti zvádzali boje v snahe ovládnuť čo najväčšie územia a získať monopol pod zámienkou šírenia civilizácie. Prevládajúci záujem o Latinskú Ameriku stupňoval rivalitu v kolonializme medzi Španielskom a Britániou, ktorá vyústila do bojov flotíl a lúpeží ako v “Pirátoch z Patagónie”.
Osud lode Jeho Veličenstva
Pre posilnenie pozícií sa obchodné lode prerábali na bojové a zapĺňali sa naverbovanými pouličnými živlami. Jednou takouto poddimenzovanou loďou, kde sa stretávali námornícke ambície so zberbou, bola aj loď Wager.
Oboplávanie juhoamerického kontinentu cez Drakeov prieliv, medzi Hornským mysom a Antarktídou, sa javilo ako náročná úloha. Miesto, kde sa miešajú oceány, oplýva neustálymi vlnobitiami, a vyhladovaná, chorobami rednúca posádka, po mesiacoch plavby počas jednej fatálnej búrky, nakoniec stroskotala. Nasledoval boj o prežitie v extrémne nehostinnom prostredí, stret s domorodcami, riskantné plavby domov a námornícky súd.
Moreplavecká aféra
Neľahké udalosti stroskotancov rozhádali. Frustrované zápolenie o potvrdenie pozícii v posádke vyústilo do ich rozdelenia a na záchranné plavbuy sa podujali 2 skupiny oddelene. Prostredníctvom moreplaveckých denníkov a publikovaných cestopisov niektorých zásadných členov posádky, ktorí sa v tvrdeniach rozchádzali, Grann zrekonštruoval slušnú drámu. Zachytil ducha doby, silu ľudského odhodlania, slabosti a moc informácií pri rôznych interpretáciách tých istých epizód, čo na mňa pôsobilo nadčasovo.
Čitateľný a filmovateľný Grann
Musím sa priznať, že ma v prvom momente kniha až tak nechytila. Napriek Granovej spisovateľskej zručnosti a pútavému spôsobu, akým sprostredkováva historické udalosti, mal som prv zmiešané pocity. Po pár desiatkach strán sa to však zmenilo. Dokumentárny román nabral dobrodružný-dramatický rytmus a knihu som napokon prečítal v rozpätí niekoľkých dní. Podobne ako v knihe Vrahovia mesiaca kvetov, aj tento príbeh dopĺňajú mapy a množstvo fotografií, ktoré robili čítanie ešte živším. Úplne si viem predstaviť filmovú adaptáciu tohto príbehu. Šepká sa o ďalšom filmovom projekte Martina Scorseseho s obsadením DiCapria, nuž uvidíme, budem sa tešiť. :)
Billie mi veľmi sadla do voľných dní. Debutový Coming of age román Eleny Fischer (zámerne sa vyhýbam označeniu YA) nesie príbeh 14 ročnej Billie, ktorá dospieva rýchlejšie, ako by si sama priala. Kým jej stará mama dotvára obraz maďarsko-rómskych koreňov, mama náhle zomrie a dievča utečie hľadať svojho otca, ktorého nikdy nevidela. Zo sociálne ladenej sondy na periférii nemeckého mesta sa stáva roadtrip román o hľadaní a dospievaní. Autorka všetko vyskladala a nadávkovala tak akurát. Emócie zasadila bez patetických návalov, ducha mladosti udržala na úrovni prirodzenosti, pekno bez sklzu do naivity a deravé rodinné prostredie zachytila bez prílišného dramatizovania.
Príbeh sa vďaka nestrojenému prekladu Paulíny Čuhovej čítal výborne a ostal mi z neho pocit príjemna. Billie je pekná a vrúcna kniha a bola ozaj dobrou voľbou na začiatok čitateľského roka.
Koža, orgán, ktorému často nevenujeme pozornosť, disponuje ohromnou schopnosťou. Nielenže chráni ostatné orgány, ale aj to najdôležitejšie čo máme, to, kým sme. Kožu nemožno prekabátiť. Nedá sa zamaskovať očakávaným správaním a nedá sa odložiť do skrine. Je taká silná, že svojou farbou preddefinuje spoločenský status, ovplyvňuje úspech alebo diskrimináciu a stereotypy s ňou spojené.
Kniha Pod kožou je prerozprávaná synom k zosnulému otcovi. Tento adresný monológ vytvorených spomienok je veľmi osobný a intímny. Pedro v ňom rekapituluje život svojej rodiny a skúma jej genézu. Mladosť rodičov, ich manželstvo, prácu, spoločenský život a zachytáva postkoloniálny rasizmus voči afrobrazílskemu etniku.
Tento útly román nesie podnetné čítanie a naozaj sa mi dostal pod kožu. Ako beloch, muž, som si opäť uvedomil svoju privilegovanosť. Okrem rasizmu, kriminality otvára otázky medzigeneračných vzťahov a hlásenia sa ku koreňom.
“Treba zachovať, čo máme pod kožou. Chrániť to, čo nikto nevidí. Lebo zakrátko nám farba kože prenikne do tela a určí nám miesto na svete. Ale nech budú ľudia akokoľvek posudzovať tvoje bytie, postoje aj spôsob života cez tvoju kožu, musíš si zachovať niečo, čo do tejto škatuľky nezapadá, rozumieš? Medzi svalmi, orgánmi a žilami existuje jedinečné, osamotené miesto, ktoré patrí iba tebe…”
Od Stefánssona som prečítal viaceré romány, no v Žltej ponorke sa mi javil o niečo iný ako ho poznám. Kniha je označená ako fikcia, no pôsobila na mňa úplne autobiograficky. Mám pocit akoby v nej odhalil svoju dušu viac ako kedykoľvek predtým, čo potvrdzuje jeho kvality a sugestívnosť námetu.
V početných kapitolách príbehu sa ponára do mora spomienok polosiroty. Vracia sa k detstvu s macochou, kapele Beatles a k úvahám o skutočnej povahe Boha. Pre sedemročného chlapca sú texty známej skupiny každodennou útechou a Starý zákon prísľubom odpovedí. Spoločne tieto návraty vytvárajú portál k tomu najzásadnejšiemu v Žltej ponorke, k vyrovnávaniu sa so stratou mamy a nachádzaniu cesty k otcovi v akomsi hľadaní svetla a kľúčov od dverí medzi životom a smrťou.
Žltú ponorku som čítal po troškách, v priebehu dvoch týždňov a urobil som dobre. Nadchýňa ma schopnosť autora zachytiť a pravdivo priblížiť krásu všednosti. Aj v tejto autorovej poslednej knihe nechýbajú imaginatívnosť, magickosť a hlboké myšlienky plné emócií. V závane jemnej melanchólie Stefánssonových viet sa rozlieva pokoj a jeho opakovane vynárajúca a pomáhajúca sa ponorka presvetľuje modrosivý spleen ako Van Goghove Slnečnice.
