Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Knihy, knihy, knihy - čítam ich, kupujem, kochám sa nimi :-)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Vynikajúca a nesmierne nádherná kniha. V počiatku vás úplne pohltí svojou bizarnosťou, absolútnym bláznovstvom, ktoré, ako by povedal autor "nemá hlavu ani pätu", neviete, čo je skutočnosť a čo klamstvo, no keď čítate ďalej, zisťujete, že to vlastne ani nie je podstatné. Od vtipných a chaotických výmyslov, od roztopašných večierkov a bujarého života sa postupne dostávate k závažnejším témam, akými sú duševné zdravie, samovražda či premenlivosť života. Čakanie na Bojanglesa je síce útla knižka, no svetu má rozhodne čo povedať. Zhltnete ju na jedno posedenie, ale rezonovať vo vás bude ešte dlho. Viac k nej ani netreba dodávať, snáď len to najhlavnejšie - nech vám život uštedrí hocikoľko faciek, neprestávajte tancovať.
Keď Absynt predstavil knihu Narodený v modrú stredu, okamžite ma zaujala ako anotáciou, tak krásnym vizuálnym spracovaním. S literatúrou o poruche autistického spektra som až doteraz mala len veľmi malé skúsenosti, no problematika ma už dlho zaujímala, takže som po nej siahla bez váhania a musím povedať, že nesklamala. Okrem skutočného príbehu savanta, autistu s Aspergerovým syndrómom, bývalého epileptika, gaya a matematického a lingvistického génia totiž priniesla aj rôzne odkazy na vedecké články, štúdie, výskumy či zistenia, čo som pokladala za veľké plus. Priznám sa, že ako totálny matematický antitalent som sa občas v Danielovej snahe priblížiť riešenia rôznych príkladov strácala, no jeho fascinácia číslami a absolútne nadšenie z nich môj pocit bezradnosti kompenzovali natoľko, že mi to nepripadalo nudné, ale naopak veľmi zaujímavé. S otvorenými ústami som prijímala informácie o tom, akým komplexným spôsobom funguje jeho mozog, ako si vďaka savantskému syndrómu asociuje čísla alebo slová s farbami a tvarmi, čím si ich dokáže lepšie zapamätať. Za najpútavejšie som však považovala opisy Tammetovho vnímania sveta či vzťahov, potrebu dodržania určitej rutiny a fakt, že si celý čas svoju odlišnosť od ostatných uvedomoval, čo ho do veľkej miery poháňalo k naučeniu sa istých spoločenských návykov. Narodený v modrú stredu je bezpochyby pútavé čítanie, no knihu treba brať s rezervou - ak sa do nej púšťate s vidinou pochopenia všetkých ľudí s poruchou autistického spektra alebo s myšlienkou, že text vám poskytne návod, ako sa k autistom správať, resp. ako ich začleniť do spoločnosti, nedočkáte sa. Autistické spektrum je totiž nesmierne rozsiahle a každý prípad je jedinečný, čiže Daniel, ktorý má aj napriek kombinácii Aspergerovho a Savanstského syndrómu relatívne miernu formu autizmu, je vhodným "vzorom" skôr pre ľudí s podobnou mierou poruchy. Ak vás však rôzne formy autizmu zaujímavú, určite je to pre vás vhodné čítanie. Mňa príbeh zaujal veľmi a dúfam, že sa v budúcnosti od Absyntu dočkáme viacerých kníh s podobnou tematikou (alebo od tohto autora).
CoG2 je prvou knihou trilógie #thelasthours zasadenej do Londýna druhej polovice 19. storočia, ktorá sleduje osudy potomkov hrdinov z TID, čiže skalopevní fanúšikovia Cassandriných literárnych počinov si prídu na svoje, keďže okrem nových postáv stretnú aj svojich obľúbencov, a tak, ako jej ostatné diela, aj CoG2 je plná akcie, napätia, humoru, romantiky, záhad... Ak už autorku poznáte, viete približne, čo od nej môžete očakávať, poznáte spôsob, akým tvorí príbeh a postavy. Ja som s Cassandrinými knihami už 10 rokov a možno aj to je dôvod, prečo som mnohé plot twisty odhalila ešte skôr, ako ich v texte potvrdila, ale vôbec mi to nevadilo. No a čo sa týka postáv, opäť som si našla mnohých obľúbencov - z hlavných postáv som mala rada úplne všetkých (čo je u mňa celkom prekvapivé) a obľúbila som si aj postavy, ktoré Cassandra v kreslila ako problémové, ktoré každý bude nenávidieť. Teda zamilovala som si Alastaira, ktorý síce urobil zlé veci, ale nechápem, ako by ho niekto mohol nenávidieť, je to zlatíčko, a Grace, ktorá bola druhou hateovanou, som síce nemala rada, ale nedokázala som ju ani nenávidieť, lebo mala svoje dôvody. Každopádne som sa veľmi rada opäť vrátila do tohto sveta a teším sa na pokračovanie.
"Moju mamu v mladosti každé ráno cestou do práce prenasledoval muž, ktorý tesne za ňou masturboval." To je úvodná veta prológu v knihe Tri ženy od americkej spisovateľky Lisy Taddeo. Poviete si, začína zostra, toto bude zaujímavé. Ale je? Ako uvádza anotácia, text, ktorý autorka vytvorila na základe 8-ročného pozorovania/výskumu "predstavuje prelomovú štúdiu erotickej túžby". Taddeo približuje príbehy troch zdanlivo odlišných žien, ktoré však majú spoločné jedno - túžbu. Pozitívum knihy vidím v tom, že autorka sa neštíti otvorene opisovať sexuálne, intímne detaily, že uvádza ženský chtíč vo všetkých jeho podobách, no to je asi tak všetko. Ani jeden príbeh ma nijako zvlášť nešokoval - možno to nie je niečo, čo ženy zažívajú úplne bežne, no zároveň to nie je ani ojedinelé, v televízii či na nete podobných príbehov nájdete plno. V mnohých vyvolala nadšenie, sama som na ňu netrpezlivo čakala, ale, ak mám byť úprimná, mierne ma sklamala. Ak si odmyslím, že kniha chcela byť štúdiou a že ju niekto označil za "prelomovú" a namiesto toho sa na ňu pozriem len ako na akési svedectvo o živote a sexuálnych či traumatických zážitkoch troch žien, tak dobre. V takom prípade je to zaujímavé čítanie, no na štúdiu mi to nestačí. Možno, že ešte trpím nejakou vysokoškolskou deformáciou, no keď niekto povie štúdia, predstavím si informačne nasýtený text, z ktorého sa dozviem niečo nové. Žiaľ tu sa nestalo, nemám pocit, že som sa dozvedela niečo nové, šokujúce a už vôbec nie prelomové, ako sľubuje anotácia. Na mňa to pôsobilo len ako prerozprávanie niečích príbehov a toť vše. Myslím, že je to text, po ktorom siahnu primárne dospelé ženy, ktoré už čo-to o túžbe (či to už sexuálnej alebo inej) vedia, rovnako o jej potláčaní či o sklamaní z jej nenaplnenia, takže by obsah knihy pre ne nemal byť prekvapivý. Áno, ženy túžia po láske a nehe, no túžia aj po vášni, zmyselných dotkyoch, po sexe. Big shock.
Hoci Malé ženy nie sú vôbec novinkou a patria k literárnej klasike, v súčasnosti ich asi ani nemá význam predstavovať, resp. inak ich recenzovať, keďže vďaka filmovému spracovaniu s hviezdnym obsadením sa dostali do povedomia čitateľov aj nečitateľov na celom svete. Materinsky ochranárska (aj keď stále dievčensky nevinná) Meg, pochabá (no odvážna a milujúca) Jo, nesmelá (no roztomilá) Beth či parádnica (s dobrým srdcom) Amy. Každá bola iná, svojská a každá mala chyby, ale ich vzájomná láska a ochota pomôcť jedna druhej aj napriek rôznym nepeknostiam, ktoré si dokázali vyviesť, bola jedinečná. Ich sesterské puto stálo za to. Asi skôr zaujme staršie ročníky, keďže text nie je až taký dynamický, dramatický, ale ktovie. Mňa osobne bavilo sledovať všetky tie rôzne spôsoby, ktoré si dievčatá dokázali vymyslieť, aby nejako zabili čas a zabavili sa. Príjemné čítanie do kresla ku kozubu :)
Krásny... drsný... dojemný... krutý... nádherne poetický... Tak by sa pár slovami dal zhrnúť román Svätyne, odohrávajúci sa na myjavských kopaniciach. Lyricko-epický príbeh rozprávaný z pohľadu troch osudom vzájomne prepletených postáv - Rodany, Jaška a Višniačky, ktorí zdieľajú svoje radosti, ale aj bolesti (najmä bolesti). Príbeh o láske, nádeji, radosti, túžbach, strate, bolesti, výčitkách, rodení a umieraní. Príbeh, v ktorom nádherná slovenská príroda vystupuje do popredia ako utešiteľka, kolíska pokoja, odpustenia. Do knižky som sa púšťala s veľkými očakávaniami a našťastie ma nesklamala. Ponorenie sa do myšlienok a citov postáv, do najtajnejších zákutí ich bytia, mi bolo nesmierne sympatické - vďaka nemu som všetku ich radosť i utrpenie prežívala spolu s nimi. Opisy života a prírody ma lákali svojou drsnosťou, neskrotnosťou, pozývali ma preskúmať ich podrobnejšie. Svätyne sú spisovateľským počinom hodným pozornosti a pozitívny dojem z knihy ešte umocňuje aj nádherná vizuálna stránka. Dominika Madro má pre jazyk a hru so slovami jednoducho cit. Určite stojí za prečítanie a ja sa už teraz teším na ďalšiu knižku od tejto talentovanej slovenskej spisovateľky
Do sveta Tieňolovcov som sa prvýkrát pustila pred vyše 10 rokmi a okamžite som sa zamilovala do postáv, príbehu aj sveta. Prekvapivo (alebo možno ani nie) najviac som si obľúbila Aleca a jeho vzťah s Magnusom ma mimoriadne lákal - bol to prvý lgbt vzťah, ktorý som mala možnosť pozorovať v knihách, a už vtedy som sa o nich chcela dozvedieť viac, preto je jasné, že keď konečne vyšla samostatná kniha o nich, neváhala som ani sekundu. Červené zvitky mágie je prvá kniha trilógie The Eldest Curses, ktorá je z časového hľadiska zasadená medzi udalosti Mesta skla a Mesta padlých anjelov, čo mnohým, ktorí už majú sériu Nástroje smrteľníkov prečítanú, môže odbúrať čo-to z napätia príbehu, keďže už vedia, ako bude osud hlavných postáv pokračovať v rámci celej SHC. Aj napriek tomu tam dávka napätia a vzrušenia bola, vďaka čomu stránky ubiehali len taká radosť. Čo mi na knihe trochu vadilo, resp. čo mi chýbalo, bolo to, že Cassandra do popredia opäť posunula akciu, ako vo všetkých jej knihách, a vzťahu Magnusa a Aleca sa venovala skôr okrajovo. Nápad vytvoriť samostatnú sériu o "Malec shipe" predsa vychádzal najmä z neskutočnej popularity tohto páru a faktu, že fanúšikovia sa chceli dozvedieť viac o nich, o spôsobe, akým ich vzťah rástol, napredoval. Preto ma trochu mrzelo, že to v knihe nebolo dostatočne vykreslené - áno, v čase, do ktorého je dej zasadený, ešte len ako pár začínali, no práve v začiatkoch mali najviac problémov, o čom by som si prečítala oveľa radšej, ako o boji s démonmi :D Aj napriek tomu to bolo príjemné čítanie, ktoré prinieslo veľa vtipných a dojemných momentov, čitatelia sa mohli opäť stretnúť s istými postavami (Raphael, Aline, Helen) a deju nechýbala dynamika. Záver bol nečakaný (teda aspoň pre tých, ktorí ešte nemali prečítané sériu TDA) a ja som veľmi zvedavá, čo prinesie druhá kniha série.
Ak vo vás Expedície nevyvolajú túžbu zdvihnúť sa zo zadku a prechodiť krížom-krážom každý kút Slovenska, potom vás neinšpiruje už ozaj nič. Obuť trampky alebo vibramy, zbaliť batoh a hor sa na turistiku... Nízke Tatry, Tribeč, Malé Karpaty, Strážovské vrchy, Malá Fatra, hory, hory, hory... Zážitky Satinského a spol., k tomu typický humor a nadmerná dávka alkoholu a príjemné čítanie je na svete. (A grafické štúdio Pergamen - klobúk dolu, jedna z najoriginálnejších a najkrajšie graficky upravených kníh, aké som kedy držala v ruke)
Keď autorky Francesca Cavallo a Elena Favilli v roku 2016 vydali Good Night Stories for Rebel Girls, spôsobili tým celosvetový ošiaľ. Popularita knižky, ktorej cieľom bolo oboznámiť dievčatá (aj chlapcov) s osudmi výnimočných žien, motivovala čitateľov zo všetkých kútov sveta autorkám poslať historky o ďalších mimoriadnych dámach.
Príbehy na dobrú noc pre rebelky 2 obsahovali rovnako ako prvá kniha 100 príbehov. Texty boli vždy doplnené ilustráciou – portrétom osoby, ktorú predstavovali - tu musím vyzdvihnúť, že autorky sa nezamerali len na jednu umelkyňu, ale priestor znázorniť športovkyne, vedkyne, herečky či aktivistky dali viacerým ilustrátorkám, čím ich nie len priblížili čitateľom, ale zároveň tak zvýšili rozmanitosť a pestrosť knižky. Samozrejme, Príbehy sú primárne určené deťom, čomu je prispôsobený aj jazyk, štýl či dĺžka viet a jednotlivých textov, no na svoje si prídu aj dospelí. Musím sa priznať, že zo všetkých spomenutých som poznala len 20 osôb, čo je žalostne málo, no vďaka knihe som sa dozvedela o existencii iných, rovnako zaujímavých dám. Pri mnohých príbehoch som googlila, lebo problémy a odhodlanie nevzdať sa, ktoré v nich boli opísané, mi boli zvláštnym spôsobom sympatické. Čo ma však v knižke trochu zarazilo, bol zlý preklad celosvetovo známeho franchisu Star Wars, čo bolo preložené ako Vojna hviezd. Mojou prvotnou reakciou bol zmätok, potom som si to nejako spojila a zostala som v šoku, že si to nevšimla prekladateľka ani nik z redakcie. Pravdepodobne išlo len o drobný omyl typu „chybička se vloudí“, predsa len, Diana Ghaniová už kníh preložila viac než dosť, no aj tak ma to zarazilo. Inak je to veľmi pekne spracovaná literatúra pre deti, ktorá ukazuje dievčatám, že keď ich niekto od niečoho odhovára alebo tvrdí, že to nedokážu, nemusí to byť hneď pravda, a chlapcom približuje, že ak je niekto dievča, neznamená to, že je automaticky slabšie a nemali by sa s ním hrať alebo ich podceňovať, ale naopak, že spoločná snaha a porozumenie môže viesť k vytvoreniu niečoho skutočne hodnotného.
Sovietsky zväz verzus USA. Studená vojna a jej dopad na prostých ľudí. Neustále pretekanie sa mocností o prvenstvo. V Jeržanovom svete (v živote v odľahlej prérii v testovacej oblasti) sú to pojmy síce vzdialené, no zároveň neskutočne blízke. Hoci kniha približuje dôležité a taživé témy, ako napríklad negatívny dopad radiácie na človeka, environmentálnu katastrofu, izolovanosť či pocit odcudzenia, zároveň je aj zdrojom príjemného humoru. Áno, priznávam, rozosmiali ma zmienky o prdoch. Na knihe mi však najsympatickejšie bolo, že autor sa pretransformoval do postavy rozprávača - vykreslil sa v situácii, v ktorej sa s Jeržanom reálne stretol, a celý príbeh formuloval spôsobom, akoby mu hlavná postava svoj životný údel vyrozprávala. Textu to pridalo autentickosť a čitateľ mal tým pádom pocit, že kniha nie je výplodom fikcie, ale zaznamenaním skutočnosti. Samozrejme, autor pri písaní z reality vychádzal - v Semipalatinskej oblasti sa v priebehu rokov 1949 až 1989 naozaj robili rôzne jadrové testy - rovnako tak folklór a rôzne kazašské zvyklosti opísané v knihe skutočne existujú, no príbeh samotný je skôr akymsi podobenstvom. Každopádne je to veľmi pútavé čítanie, ktoré zhltnete za chvíľku.
