Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Hlava v knihách, prsty na klávesnici
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
„Nikdy nenájdeme spoločný jazyk, ak sa budeme pozerať do minulosti.“
Moja východisková pozícia bola, že som o tom, čo sa tam deje, nevedela prakticky nič. A necítim sa preto trápne, tých tém (nielen z geopolitiky), v ktorých sa neorientujem, je naozaj veľa a zdá sa mi hrdinskejšie skôr si priznať, že niečo neviem, ako robiť zo seba odborníka s „jediným správnym“ názorom na základe jedného článku.
Každá reportáž opisuje situáciu konkrétnych ľudí. Smoleński dáva priestor povedať svoju verziu príbehu Izraelčanom aj Palestíncom, medzi jednými aj druhými má mnohých známych. Ako sa na reportéra patrí, nevnáša svoje súdy, takže či stojíte na jednej alebo druhej strane, nemali by ste mať pocit zaujatosti. Ak vám však ide len o potvrdenie svojho vyhraneného názoru, skúste radšej inú knižku. V tomto komplikovanom a dlhotrvajúcom spore nemôže zvíťaziť ani jedna strana a na každý argument sa dá povedať „áno, ale“.
Niektoré reportáže sa mi zdali príliš vágne, tvorili ich mnohé obrazy krajiny a života ľudí v nej a veľa sa v nich nedialo. Ľutovala som, že nie sú doplnené fotografiami, a tak som aspoň sama pre seba gúglila o kom, čom alebo akom mieste autor rozpráva. Najviac sa mi páčil opis izraelských babiek, ktoré na check-pointoch dávajú pozor, či sa vojaci správajú slušne, a spolupráca palestínskych a izraelských žien, ktoré prekonali svoj strach a urážky a začali spoločne tvoriť spoločné dielo.
Trošku nerozumiem zámeru autora, že pomerne podrobný prehľad udalostí, ktoré pomôžu k vytvoreniu si obrazu o tom, čo sa doteraz udialo, je umiestnený až v posledných kapitolách knihy.
Kto sa teda odhodlá prečítať si tieto reportáže bez základných informácií o konflikte, nemusí sa báť knihu čítať aj odzadu.
Toto je kniha pre tých, ktorí majú radi knihy typu Dievča vo vlaku alebo Zmiznutá, skrátka napínavé psychotrilery, v ktorých nie sú hlavnými postavami detektívi, ale obyčajní ľudia, ktorým sa deje niečo nezvyčajné. Anna pre mňa nebola veľmi sympatickou postavou, ale dokázala ma zmiasť natoľko, že som vôbec nevedela odhadnúť, ako sa kniha skončí. Na môj vkus tam bolo zbytočne veľa odkazov na staré filmy, čo s dejom vôbec nesúviselo, a celkom veľa sa kombinovalo pitie vína s užívaním liekov, ale inak to nemalo žiadnu výraznejšiu chybu, takže 4 hviezdy zaslúžene.
Ak by niekoho zaujímalo, po prečítaní som si pozrela aj ten film, a som spoko. Nebolo to úplne podľa knihy, ale na sobotný filmový večer akurát.
Ako sa fotografuje vietor je kniha, ktorú už roky nosím v mojej appke na e-knihy. Jej podtitul ‚rozprávky pre dospelých“ do bodky vystihuje jej obsah: presne ako čakáte, sú v nej rozprávky. V podstate môžu byť aj pre deti, ale nie sú to také tie prvoplánové rozprávky o princeznách a drakoch. Vystupujú v nich ľudia alebo postavy, aké môžete stretnúť na ulici: zmrzlinárka, klaun, baletka, ale aj včerajšie noviny, banka, výťah i stratené kľúče.
Každá je kratučka a je ich požehnane, dajú sa teda parádne čítať postupne napríklad pred spaním alebo pri čakaní na autobus. Keďže je však doba aká je a dlho sa nedalo dohromady nikam chodiť, ja som ju čítala najčastejšie počas čakania na výsledok AG testu. Skrátka, nová doba.
Dajú sa inak recenzovať rozprávky? No nedajú, všetky sú čarovné, niektorá sadne viac, iná menej, ale to závisí najmä od toho, kto a kedy ich číta. Isté je, že aj my dospeláci rozprávky potrebujeme. A lepších rozprávačov, ako je Daniel, na Slovensku veľa nemáme.
Po Zimnej rozprávke prišiel ten správny moment prečítať si jej modernú cover verziu. Jeanette Winterson síce nie je také eso ako Nesbo, ale svojej úlohy sa zhostila dobre. Jej príbeh sa odohráva v súčasnom Londýne, v rodine z horných 10 000, kde sa opakuje rovnaký motív nepochopiteľnej žiarlivosti. Chlapčenské priateľstvo Lea a Xena, snobský svet umenia, ale aj počítačových technológií či ikonické auto z filmu Návrat do budúcnosti, každý motív v knihe dokážeme spätne vypátrať k jej originálu.
Páčilo sa mi, že na rozdiel od Macbetha nie je príbeh presnou kópiou Zimnej rozprávky, plynie oveľa voľnejšie a jednotlivé scény sú v ňom viac premiešané. Vždy však premýšľam nad tým, ako by som vnímala danú knihu, ak by som ju čítala bez poznania jej predlohy. Určite by dávala rovnaký zmysel, aj keď by pôsobila možno trochu nezvyčajne – nielen dejom, ale napríklad aj menami postáv. Nuž ale, to sa nikdy nedozviem, však?
Toto cestovanie v čase som si užila, ak vás láka takéto neobvyklé čitateľsko-interpretačné dobrodružstvo, kombináciu Zimná rozprávka + Trhlina v čase vám naozaj odporúčam.
Keď sa povie Shakespeare, väčšine ľudí sa vybavia jeho najznámejšie hry – Rómeo a Júlia, Hamlet, Macbeth, Kráľ Lear. Keď sa povie Zimná rozprávka, asi vám skôr napadne Ľadové kráľovstvo alebo niečo podobné, nie Shakespeare. Ja sa snažím jeho hry postupne prečítať všetky, predsa len, je to klasika klasík, a túto som si vybrala zo špeciálneho dôvodu. Ak si pamätáte Nesbovho Macbetha, išlo o knihu v rámci projektu Shakespeare 400, ktorou pred 5 rokmi oslavovali výročie jeho smrti súčasní autori cover verziami jeho diel. Jedna z nich ma už čakala v čítačke, chcela som si teda prečítať originál, ktorý jej slúžil ako podklad.
Hoci je teda Zimná rozprávka jednou z menej známych hier, alebo možno práve preto, som si ju nečakane veľmi užila. Autor v nej pospájal Sicíliu a Čechy, ktoré umiestnil na pobrežie mora, a celé je to o jednom žiarlivom manželovi, ktorému zrazu prepne a myslí si, že ho žena podvádza s jeho najlepším kamarátom. Všetky následky, riešenie a čo sa stalo o 16 rokov neskôr, sa dozviete v knihe, keďže akákoľvek ďalšia informácia o deji by bola len zbytočným spojlerom. Nie je to úplne tragédia, nie je to ani komédia, ale ak berieme Shakespeare ako vynikajúceho portrétistu svojej doby, toto je hra, ktorá by sa nestratila ani v našej.
