Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
V mojej ♿ hrudi človečie ♥️ tlčie.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Zkrz tak melodramatický príbeh sa vydať na toľkú diaľku. Diaľku, ktorú som vždy chcela navštíviť. Zkrz tak útlu prózu privoňať zároveň k poézii. Zkrz jej postavy spoznávať samu seba, ako ešte nikdy. Fandiť im je vzrušujúce. Dokonca som sa pristihla, že sa červenám. A ešte aj ten záver je iný, než všetky ostatné. Vysoko predčila moje očakávania táto knižka.
Z osudu Podbrdských žien sa to vo mne strieda, ako na mlynskom kolese. Až to škrtí. Dostali ma na lopatky. No zároveň tým, ako v pote dlaní formujú históriu, som dovolila slzám kotúľať sa po lícach. Jedno je isté. Pani Poncárovou som odteraz posadnutá.
Dnes som vyrazila za kultúrou. A bola to veľmi príjemná zmena, to vám poviem. Niečo neopísateľné! Herečka je skutočne ostrieľaná. Životom. Ale aj napriek útrapám ma dokázala naraziť svojím entuziazmom. A to sa málokomu podarí. Tešila som sa z nej ako malé decko, ktoré dostalo novú hračku. Excelentne mi predviedla, ako to vyzerá, keď svoju prácu milujete. Ona sa totiž pre dosky, ktoré znamenajú svet narodila. Ďalšieho predstavenia sa neviem dočkať.
Prednes pani Jany Strykové podáva emócie skutočne profesionálne. Naháňa hrôzu, že ma až studený pot oblial. Priam som cítila, ako sa mi z tela vytráca všetka krv. Už sa len čím skôr schúliť do klbka. Fakt strašidelné. Ten, kto sa rád v knihe bojí, nemal by Kořist vynechať. Má len jednu jedinú chybu. Je príliš krátka.
Ak niečo vyzerá ako vykúpenie, ešte to neznamená, že sa niet čoho obávať. Svoje o tom vie aj tento dom s charakterom. Alebo je to celé iba jeden veľký výmysel? Každopádne, ten, kto sa bojí, nech po Duchovi domu Ashburnů pátra radšej za denného svetla. Ľahko sa potom totiž môže stať, že za tmy sa neodhodlá ísť ani na WC. Ja som len rada, že túto rodinu nemám za susedov. Dnes to bude veru dlhá noc.
Kto by dnes netúžil "pošúchaním lampy" vyslobodiť svojho osobného džina. Keď slzné kanáliky nevládzu natoľko, že aj kuchynský stôl začnete nenávidieť. Keď jediné, čo chcete je, aby niekto prevzal minimálne polovicu ťažoby z pliec trebárs aj len utrením spoteného čela akoby bolo zaroseným sklom. Keď prahnete iba po troške hrdosti či uznania. Keď už viac nechcete byť pre druhých len zábradlím na schodoch. No aspoň raz za čas si kúpiť niečo pre radosť. A nie len vtedy, keď niečo nutne potrebujete. Aspoň raz týždenne si dovoliť cítiť sa pekná. Aj keby to malo byť iba formou nalíčenia rúžu na pery. Predstavte si, takto nejako podobne to tiež vníma každá z postáv príbehu, na ktorý ste práve narazili. Až do momentu, kým si neprajú všetko vrátiť späť, pretočiť ako videokazetu tak intenzívne, až to bolí. Cez tento veľký rodinný portrét autorka prehovára do duše o veciach, z ktorých robíme tabu tak od srdca, nežne a citlivo zároveň, že žiadna inštitúcia, a hádam ani moja mamina by to nezvládla lepšie. Celkom bez ťažkostí ma nabáda k tomu, len tak si s ocinom posedieť. Bez toho, aby nás delili celé pohoria. Kým je ten čas a tá šanca to urobiť. Na prvýkrát som asi ani nepostrehla celú jeho paletu farieb a ťahov. Mimoriadne výstižný kúsok. Mám nad čím premýšľať.
Dátum narodenia Eugenii síce čoskoro prinúti tancovať na tenkom ľade, no to neznamená, že musí úplne zavrhnúť svoje sny o obrazoch a zemi zasľúbenej. Aj napriek tomu, že to nebolo jednoduché, ona celkom sama obnovila neobnoviteľné. A to hotel do seba vsiakol nielen peniaze či tóny hudby, ale i pot a vieru s nespočetným množstvom sĺz. Obdivuhodný výkon. Samou radosťou sa mi za ňu hlava zatočila ako vzala život za pačesy. Vždy vravím, všetko sa dá, keď sa chce. Neuveriteľná ako kniha sama.
Z knihy Belladonna som čakala všeličo. Avšak, že bude zrovna taká, aká je by ma ani vo sne nenapadlo. Je ako počúvanie hádanky. Zatiaľ čo pre iných je Signa svetlom, pre druhých je tmou. A sama nevie, čo z toho je lepšie. I keď sa jej boja, ona ich opakovane k sebe volá. Ja sa už teraz teším na noc, keď ma k sebe zavolá opäť. Túto nostalgiu za seriálom Stratené duše som si totiž vychutnala plným priehrštím. A to je to ešte len prvý diel. Ale diel, ktorý mal povestný cing.
Keď už padá ten piesok zo Sahary, vtrhla som sa na pokračovanie Hrobárovho almanachu. A rozhodne nie je žiadnou vykopávkou. Práve naopak. Fascinujúca ako Egypt samotný. Vyšetrovanie štýlom z prvých sú poslední, z posledných sú prví nikoho nenechá sedieť s vyloženými nohami. Ale na moju veľkú radosť sa v knihe dozvedám tiež viac zo života postáv. Ich charaktery sa odkrývajú veľmi príjemným, ba až hravým spôsobom. Autor presne vie ako a kedy dej spestriť. Teším sa, že Augustin ešte nepovedal posledné slovo.
Z Náhradníka sa zmietam medzi plačom a smiechom. Nie však preto, lebo som prahla po veľkej hromade fotiek zo súkromia, ktoré som nedostala. Na jednej strane sa totiž nedokážem zbaviť dojmu, ako chudáčik princ Harry potrebuje iba silno pofúkať bobo. Ale na druhej strane, ako protirečí sám sebe. Avšak, aby som bola spravodlivá, podarilo sa mu vyviesť ma z omylu. Dokonca hneď niekoľkokrát. Tiež som sa od neho čo to naučila. Komunikácia, komunikácia, komunikácia. Tá je kľúčom. Pričom dôležitejšia je forma, než obsah. A možno síce teraz budem až príliš škodoradostná, no v kútiku duše ma potešilo, že aj vplyvní ľudia sa vedia teda veľmi "pekne" hašteriť pre úplné malichernosti. Každopádne, ani knihou vo voľnom štýle ma o svojej pravde nepresvedčil. Tieto memoáre sú asi pre mňa iná liga, prepáčte.
